MULFORD, CLARENCE E. - ŠERIFOV POMOCNÍK

MULFORD, CLARENCE E.

ŠERIFOV POMOCNÍK
(The Deputy Sheriff)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1969
edícia Zebra (5)
preklad Elena Chmelová
obálka Pavel Blažo
1. vydanie, 50.000 výtlačkov
13-72-032-69

beletria, román, western,
192 s., slovenčina
hmotnosť: 147 g

mäkká väzba
stav: poškodená väzba

0,05 € darované THCK

*cesvo*

Zatiaľ čo sa v zafajčených miestnostiach salónu Royal Palace schádza pestrá kartárska spoločnost, rančeri z okolia majú isté starosti s dobytkom. Naoko vládne v kraji pokoj, no predsa čosi visí vo vzduchu. A keď je situácia už na nevydržanie, prichádza do mesta muž, rozhodnutý vziať spravodlivosť do svojich rúk. C. E. MULFORD (1883-1956) patri k najobľúbenejším a najhodnotnejším autorom tohto žánru. Jeho romány z Divokého západu prevyšujú úroveň obyčajných cowboyok, o čom svedčia milióny predaných výtlačkov a to, že mnohé boli sfilmované.

Keď sa dvere za nimi zavreli, rozprávali obaja chlapi odrazu, ale potom Huston zmĺkol a nechal priateľa, aby rozpovedal celý príbeh. Na záver sa Hitchins usmieval a zľahka potriasajúc hlavou, vzdával poctu vynachádzavosti mexického hajčiara.

»To je pekná prácička! Nielen zastrájať sa! Len čo sa mu novina dostala do uší, už aj sa mal k činu! Ako zásah blesku! Dúfam, že nás ten chlap už nebude otravovať!«

Obaja šerifovi pomocníci sa opäť rozhovorili a ich chlebodarca ich nechal hovoriť; páčilo sa mu ich živé rozprávanie a ich vlastný názor na zdrvujúci výjav. Ale keď mu to chceli porozprávať ešte i po tretí raz, zarazil ich pohybom.

»Dobre, dobre. Vrátili ste sa so zdravou kožou. Teraz by ste sa mali vybrať chodníkom k Daileymu, odbočiť zo dve míle poniže cesty na ranč JP. Je tam robota a Ike Peavy sa do toho pribral. Zíde sa mu šikovná pomoc. Treba pohnúť s tou prekliatou hrádzou a udupať jazero tak, aby sa tam udržala voda.«

Hitchins ich vypratal z miestnosti, šiel s nimi k hlavnému vchodu, a keď videl, že vysadli na kone a odchádzajú preč, vrátil sa do výčapu.

»Porušujem vlastné pravidlo,« povedal výčapníkovi za pultom. »Chcem ešte pohárik, a to hneď. Vypi si so mnou. Oslavujeme vydarenú robotu, hoci o nej nehovoríme. Ale medzi nami ti prezradím, že stará cesta od juhovýchodu popri Daileym zas ožije. Rozširujeme podnik, a rozširujeme ho poriadne. Napi sa od srdca!«

Rančeri na západ od Porteru vytrvalo strážili noc po noc cestu cez priesmyk, a strážili ju dobre. Zo svojho miesta dovideli na oba svahy, ktoré sa dvíhali po hrebeň, boli to skoro holé svahy. Ťažko by sa čo len jedna krava dostala nebadane cez priesmyk, nie to celé stádo. Priechod bol zablokovaný. Lenže postriežka si vyžadovala chlapov; a chlapi na stráži, to znamenalo menej chlapov na pastvinách. Ani jeden z malých rančerov si nemohol dovoliť držať si cowboya, len-len že sa sami uživili. Zatiaľ čo sa títo chlapi radovali, že vyriešili vážny problém, v skutočnosti problém narastal, hoci to netušili, bol by ich priviedol do zúfalstva.

Ďalšiu noc po Manuelovom príchode, bola to noc pred návratom Bradyho a Hustona, pohol sa temný hlúčik jazdcov opatrne po západnom pomedzí a potom sa roztrúsil po jednom. Celú noc poháňali jazdci pred sebou lichvu, hnali ju stále na juh smerom k rieke; a stádo rástlo každou míľou. Mala to byť akási čistka, husté prečesávanie celej oblasti. Po tejto noci tu malo zostať len máličko dobytka a nádeje malých rančerov by boli načisto zmarené.

Keď svitlo ráno, bolo aj posledné zviera za riekou a hlbšie v Mexiku, aby sa dostali za nízku reťaz vŕškov na juh od rieky, takže zvedaví, hľadajúci jazdci severne od rieky by nespozorovali nič, čo by ich zaujímalo. Po oddychu sa stádo pohlo na juhovýchod popri rieke a o dva dni neskôr ho zavrátili na sever, späť cez rieku, do prirodzeného záseku, ďaleko od nebezpečnej buriny. Chlapi mali teraz robotu, kým zmenili značky a kým sa dobytku zahojili rany po vypaľovaní, väčšina jazdcov sa vybrala dolu cestou a plienila pokojnú, nič netušiacu oblasť ďaleko od územia, v ktorom sa inak pohybovali. Vďaka zásobe vody na ranči JP otvorilo sa im nové pole pôsobnosti.

Ďaleko na západ od ukradnutého stáda a nočného prepadu, ďaleko na západ od ranča JP a mestečka Porter zviechal sa vysoký jazdec z piesku pri brehu rieky a uškŕňal sa do tváre mexického šviháka, ktorý sa naňho usmieval. Prenasledovanie cez rieku sa prenieslo za vŕšky, kam nedovideli, ale prerušovanú paľbu ešte stále počuli. Nebolo nepriateľských očí, ktoré by sa prizerali na toto zázračné vzkriesenie.

»Myslím, že som sa zosypal celkom dobre,« povedal jazdec a ohmatával sa. »Nie som naučený padať z koňa.«

Jeho druh sa zoširoka usmial a ukázal biele zuby, poklepal jazdca po pleci a nahlas sa zasmial.

.............................................................................................................................................

... posledná veta ...

"Hybajte sa nakŕmiť a naberte si, lebo všetko vyhodí-í-í-m!"

MAY, KARL - OLD SUREHAND I.

MAY, KARL

OLD SUREHAND I.
(Old Surehand)

Mladé letá, Bratislava, 1967
preklad Teofil Ušák
ilustrácie František Šesták
obálka Alojz Riškovič
1. vydanie, 130.000 výtlačkov
66-101-67

beletria, román, dobrodružné, western
336 s., slovenčina
hmotnosť: 455 g

tvrdá väzba
stav: dobrý

0,90 € *sampa*belx-ger-dobr*
0,90 € PREDANÉ *cesvo* in *H-2-9*

Tí čitatelia, ktorí už poznajú Mayove knihy: Winnetou, Poklad v Striebornom jazere a Duch Liana Estacada, zaiste majú v živej patnäti hlavných hrdinov: náčelníka Apačov Winnetoua, jeho priateľa Old Shatterhanda a Old Surehanda. Dej tohto románu sa začína pri Jasnom potoku, kde čaká Old Shatterhand na svojho priateľa Winnetoua. Dohodli sa, že sa tu stretnú na pravé poludnie. Nadarmo však čaká Old Shatterhand niekoľko dni na dohovorenom mieste, Winnetou neprišiel. Zaiste ho zdržala nejaká vážna príčina. A naozaj na jedľovej vetvičke bol priviazaný papierik s odkazom: Nech môj brat Old Shatterhand ide rýchle za mnou k Bloodymu Foxovi, Krvavej Liške, ktorého chcú Komančovia prepadnúť. Winnetou sa ponáhľa k nemu, aby ho ešte včas vystríhal. A tak sa začínajú príbehy o tom, ako sa kráľ cowboyov Old Wable stal zajatcom Komančov, ako stretol Old Shatterhand pomätenú Indiánku, o tajomstve, ktoré čítal z jej očú, o živote v oáze Bloodyho Foxa, o ceste púšťou a divým kaktusovým porastom, o tom, ako stretli Indiána Apanačku, o tom, čo sa odohralo na Helmersovej farme medzi údajným hrdinským generálom a našimi hrdinami Winnetouom a Old Shatterhandom.

Šiel som ďalej. Musím nejako zistiť, kde väznia Boba. Dúfal som, že uvidím niekde stráž. A naozaj, pred jedným Stanom ležali dvaja bojovníci. Zrejme to bola stráž. Vedel som už, čo som chcel vedieť, a dobre som si vštepil do pamäti polohu stanu. Neďaleko neho stál iný stan, väčší a krajšie ozdobený než ostatné. Pred ním boli do zeme zapichnuté dva koly a na nich viseli najrozličnejšie predmety. Zrejme to boli náčelníkove „medicíny“ a stan patril jemu. Každý indiánsky bojovník má svoju medicínu, čo znamená asi toľko ako „ochranné znamenie, ochranný predmet“. Ak bojovník stratil medicínu, stratil i svoju česť a dobré meno, a to až dotiaľ, kým nezabije nejakého nepriateľa a nevezme si jeho medicínu. Ak bojovník umrie, dajú mu medicínu do hrobu. U niektorých kmeňov je zaužívaný zvyk, že syn dedí medicíny po otcovi a uschováva ich ako vzácnu rodinnú pamiatku. Kto by takú medicínu stratil, v očiach celého kmeňa by ho to zničilo. Hneď som sa dovtípil, že predmety na koloch sú medicíny Vupu Umugiho. Musím sa ich zmocniť za každú cenu. Keby naozaj došlo k boju s Komančmi, mohol som tieto medicíny veľmi dobre využiť.

Urobil som ešte niekoľko krokov dopredu, keď tu som náhle zbadal čerstvú stopu, vedúcu z doliny sem nahor. Bola to stopa ženy! Tá ma tu nesmela zbadať.

Práve som sa chcel dať na spiatočnú cestu, keď za mnou zapraskotalo krovie. Obzriem sa a vidím — Indiánku! Už som zdvíhal ruku, že ju úderom do spánkov omráčim a tak zneškodním, no keď sa stretli naše oči, ruka mi klesla. Nie preto, že to bola žena, veď v tomto prípade, keď nám všetkým šlo o život, musel som zaútočiť hoci aj na slabú ženu. Zarazil ma však jej pohľad, a vôbec celý výraz jej tváre.

Bola už pomerne stará. Jej neobyčajne vysokú postavu širokých pliec zahaľovali belasé šaty podobné dlhej košeli. Hlavu mala nepokrytú a vlasy, šedivé a strapaté, splývali jej v dlhých prameňoch na plecia. Jej tvár bola opálená do bronzova, ale iste by som ju nebol pokladal za Indiánku, keby som ju bol videľna nejakom inom mieste. Táto tvár mala — kaukazské črty! A zdalo sa mi, že som tieto črty alebo podobné už videl, a to iba nedávno! Ale kde, u koho? Nijako som sa nemohol rozpomenúť! Ženino čelo prerývali hlboké vrásky, líca mala vpadnuté a oči... ach, tie oči! Ich pohľad bol naozaj neobyčajný. Upierali sa na mňa meravo, a predsa v nich horel hrozný, divý plam a zároveň v nich iskril bôľ. Hneď som vedel, že predo mnou stojí — šialená žena.

Najprv hľadela na mňa zlostne, ba takmer zúrivo, potom však zasvietil v jej očiach miernejší lesk. Ba dokonca na jej bezfarebných perách zaihral úsmev. Kostnatými prstami mi pokynula, aby som pristúpil bližšie.

— Poď sem, poď sem! — zašepkala. — Poď sem. Musím sa ťa na niečo spýtať.

Delila nás vzdialenosť troch krokov. Podišiel som teda celkom k nej. Chytila ma z celej sily za rameno a spýtala sa:

— Ty si bledá tvár, však?

— Áno, — odvetil som tichým hlasom, akým hovorila aj ona. — A kto si ty?

— Som Tibo-vete-elen, — zašepkala.

Vete znamená žena. Ale čo malo znamenať tibo a elen, to som nevedel. V indiánskych nárečiach, ktoré som poznal, sa tieto slová nevyskytovali.

— Máš muža? — spýtal som sa.

— Áno. Volá sa Tibo-taka!

Taka je muž. Ale čo znamená tibo, zase som nevedel.

— Kde je? — vyzvedal som sa ďalej.

Priblížila sa ústami celkom k môjmu uchu a zašepkala:

— Prenasleduje Bloody Foxa. Šiel s ostatnými, lebo je medicinmanom nášho kmeňa.

To bol ďalší dôkaz, že bola šialená. Keby mala zdravý rozum, isteže by také dačo neprezrádzala cudzincovi, a najmä belochovi nie. Naraz ma chytila za ruku a spýtala sa ma vzrušene:

— Poznal si môjho Vavu Dericka?

Vava značí brat. Ale Derick? Malo to byť azda anglické meno Derick, Detrich? Ale veď Indiánkin brat sa nemohol volať Derick! Hádam aj to bude nejaké slovo, ktoré som nepoznal.

— Nie, — odvetil som.

— Ty si bledá tvár a nepoznal si ho? Len sa rozpamätaj!

...............................................................................................................................................................

... posledná veta ...

V tej chvíli som netušil, aký osudný bude raz ten prsteň mne a Old Surehandovi.

MAY, KAROL - ZA POKLADMI INKOV

MAY, KARL

ZA POKLADMI INKOV
(Am Rio de la Plata)

Smena, Bratislava, 1968
preklad Teofil Ušák
obálka Vlado Popovič
53.000 výtlačkov
73-037-68

beletria, dobrodružné, román, western,
440 s., slovenčina
hmotnosť: 468 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu, ušpinená obálka, na patitule neautorské venovanie

1,40 €  DAROVANÉ EGJAK

*cesvo*

ODSÚDIA MA NA SMRŤ

Na druhý deň ráno som sa prebudil dosť včasne a keď prišiel yerbatero, bol som už dávno vychystaný na cestu. Príprava ml nedala veľkú námahu ani prácu. Cestoval som naozaj po americky. Všetok majetok som nosil v malom kufríku a teraz som mal tento majetok na sebe. Kufrík som daroval čašníkovi a obnosený oblek, v ktorom som chodil doteraz, som dal hotelovému sluhovi. Niekoľko košieľ, vreckoviek a iných potrebných vecí ležalo v koženom obale na stole. Bol som teda celkom pripravený na cestu.

Účet v hoteli som už vyrovnal a čašník dostal okrem kufríka ešte hojné prepitné. Bol to Švajčiar a zdalo sa mi, že nie je práve najzhovorčivejší. No dar mu rozviazal ústa. Keď sa dozvedel, že mienim vykonať dlhšiu cestu na koni, a to v spoločnosti niekoľkých jazdcov, blahoželal mi, že som bol taký prezieravý a zvolil si tento spôsob cestovania. A zároveň mi opísal cestovanie v poštovom voze v najčiernejších farbách a — ako som sa presvedčil neskôr — mal celkom pravdu.

Štátny poštový voz — ako ho tu volajú — je obrovské pevné vozidlo. Sú v ňom tri oddelenia, do ktorých sa zmestí iba dvanásť osôb. Tieto tri oddelenia sú: coupé, cabriolet a rotunde. Voz ťahá sedem koní, lepšie povedané sedem vyhladovaných mrcín. Štyri kone sú zapriahnuté v jednom rade, dva sú pred nimi a jeden je vpredu. Na tom prvom sedí hlavný sprievodca. Druhý sedí na jednom zo zadných koní. Tretí sprievodca klusá povedľa na ôsmom koni a jednostaj šľahá kone — či už má dôvod alebo nie — dlhým bičom.

Hlavný sprievodca určuje smer vozidla. Kočiš, ktorého tu nazývajú „mayoral“, tróni vpredu a tvári sa tak, že človek na prvý pohľad vyčíta z jeho tváre, ako mu je ľahostajné, či voz šťastne dorazí na miesto, či niekoľko koní podľahne útrapám cesty alebo bitke a či sa cestujúci vysypú alebo nevysypú pri karambole na pampu, či si dolámu kosti alebo ostanú celí a zdraví.

Kone nesmú ísť krokom, musia stále klusať alebo cválať. A práve na najhorších cestách ich nútia do najväčšej rýchlosti.

Preto poštový voz prejde denne aj šesťdesiat kilometrov, a to aj po zlých cestách. To je výkon, ktorému by sa nejeden náš furman začudoval.

Ak hovorím o ceste, myslím tým len určitý smer, pretože ciest v pravom zmysle slova tu niet. Poštový voz ide cez hrbolce i jamy a Európan veru otvára údivom oči, keď vidí, kadiaľ všelikade môže voz prejsť.

A poštový voz uháňa stále vpred cez vyschnuté potoky, kopce, úžľabiny, takže cestujúci stále vrážajú do seba, že sa im až pred očami hviezdičky iskria.

— Seňor, prepáčte, to bola vaša hlava?

— Nie. To bola vaša, všakže, seňorita?

— Pane, veď ma zašliapnete!

— Nie, seňor, ja vám neublížim, ale pozrite, ako ste mi svojou čižmou kopli sem do lýtka. Budem tam mať hrču!

— Dali ste sa poistiť, pán sused?

— Nie. Keby som si tu zlámal väzy, čo sa pravdepodobne aj stane, poistku by dostali veselí dedičia a ja by som z toho nemal nič. Ostatne, nemám rodinu,

— Šťastný človek! Ja mám ženu i deti! No odvtedy, čo som si sadol do tejto káry, už vidím v duchu svoju manželku ako vdovu a deti ako siroty.

Takéto a podobné, vážne i žartovné výroky a rozhovory počuť stále.

Kočiš kričí, hlavný sprievodca nadáva, zadný jazdec hromží, bočný kľaje a stále mláti úbohé kone hlava-nehlava. A zvieratá sa už od hladu a únavy ledva hýbu. Neraz v divom cvale vbehnú kone aj s vozom do rozvodnenej rieky, lebo sa už nemohli zastaviť. Voz, ktorý voda unáša a kone vlečú, sa napokon ocitne pri druhom brehu a za revu, nadávania a práskania biča ho úbohé kone vytiahnu z rieky na suchú zem. Na brehu sa však voz zastaví. Jeden z koní padol. Prerežú remene, ktorými bol priviazaný k oju, snímu z neho sedlo a ide sa ďalej!

Úbohému koňovi, ktorý tu leží na zemi, visí jazyk z otvoreného pysku. Boky sa mu kŕčovite chvejú. Zviera sa vyľakane obzerá okolo seba.

..................................................................................................................................................................

... posledná veta ...

Potom sme zajatcov zo všetkých strán obkľúčili a vydali sa na cestu smerom k Palmaru, v ústrety novým dobrodružstvám.

REID, MAYNE - JAZDEC BEZ HLAVY

REID, MAYNE

JAZDEC BEZ HLAVY
(The headless horseman)

Mladé letá, Bratislava, 1966
edícia Stopy
preklad Albert Remenár
ilustrácie František Hubel
obálka A. Riškovič
2. vydanie, 53.000 výtlačkov
66-171-66

beletria, román, western, dobrodružné,
392 s., slovenčina
hmotnosť: 456 g

tvrdá väzba

1,90 € stav: dobrý *tomzom*b-irl*

PREDANÉ stav: dobrý *hrocol*belx-irl*
DAROVANÉ EGJAK stav: poškodený chrbát *cesvo*

Napínavý dobrodružný román sa odohráva v 19. storočí, keď sa po texaských prériách voľne preháňali stáda divých mustangov. V tom čase sa tam zjavoval aj tajomný jazdec bez hlavy a na smrť vydesil každého, kto sa ocitol v jeho blízkosti. Román je zároveň aj príbehom veľkej lásky medzi krásnou Louisou, dcérou plantážnika, a Mauriceom, odvážnym lovcom mustangov. Do Louisy je však zaľúbený aj jej bratanec Cassius, ktorý prisahá Mauriceovi pomstu. Ako s tým všetkým súvisí strašný jazdec bez hlavy? Podarí sa Mauriceovi vyhnúť prefíkaným nástrahám? To autor odhalí čitateľovi až na posledných stranách tohto nezvyčajne príťažlivého a celkom vtipne napísaného románu. 

Kapitola 40

Hrozná príšera

Výprava sa nepustila po prieseku, ale cez lesné húštiny. Túto cestu zvolil major preto, aby uchránil starého plantážnika od múk pri pohľade na preliatu krv. Krv jeho syna, ako predpokladal major.

Oddiel sa prebíjal teraz po takej úzkej ceste, že dvaja jazdci sotva mohli ísť vedľa seba; miestami sa cesta rozširovala, potom opäť zužovala.

Jednotvárnosť cesty skrátila malá príhoda.

Na čistinku, ktorá sa rozprestierala na ceste, vyskočil z hustého kroviska jaguár, taký krásny a urastený, že bol zriedkavosťou aj v tropickej džungli. Príroda mu pestro pomaľovala žltú kožu čiernymi a hnedými ozdobami akýchsi ružíc, krúžkov a škvŕn, ktoré sa nepravidelne navzájom spájali. Obrovská škvrnitá mačka, hybká a silná, ktorá pružným skokom vyskočila na lúčku, nemohla neupútať na seba pozornosť jazdcov, hoci výprava mala pred sebou vážny cieľ.

Pre poľovníkov to bolo príliš veľké pokušenie a dvaja spustili kohútiky. Bol to Cassius Calhoun a istý mladý plantážnik, ktorý šiel s nimi.

Jedna guľka zasiahla cieľ a na mieste zabila okrasu džungle.

Komu z tých dvoch patrila česť šťastného výstrelu? Obaja, i Calhoun i mladý plantážnik, ho pripisovali sebe.

— Dokážem vám, že ja som to zviera zastrelil, — presvedčivo vyhlásil kapitán, keď schádzal z koňa. Vytiahol nôž, obrátil sa k prítomným a povedal: — Ak je tá guľka moja, tak na nej budú začiatočné písmená môjho mena „C. C.“. Dávam si vyrábať guľky na osobitnú objednávku, a tak vždy môžem spoznať zver, ktorú ja zabijem.

Slávnostný výzor, s ktorým Calhoun držal vybratú guľku, svedčil o tom, že hovoril pravdu. Najzvedavejší išli pozrieť: guľka bola skutočne označená začiatočnými písmenami kapitánovho mena.

čoskoro potom prišli cestovatelia na miesto, kde čakal stopár, a vybrali sa za novými stopami.

Nebola to už stopa dvoch podkutých koní. Stopár rozoznal len stopu jedného koňa a pritom takú slabú, že ju miestami nerozoznal nikto okrem neho.

Táto stopa šla cez húštiny, z času na čas vychádzala na čistinky a nakoniec opísala oblúk a viedla na otvorené priestranstvo, troška ďalej na západ.

Spangler šiel stále rýchlo po tejto stope. Oddiel postupoval za ním. Spangler vedel, že je to stopa toho istého mustanga, ktorého odtlačky kopýt videl pod topoľom tam, kde boli odhodené dva ohorky priateľsky vyfajčených cigár a kde sa stopy utápali v kaluži krvi.

A tu o krátky čas, keď ostal stopár sám, preskúmal aj stopu amerického koňa. Pochopil, že táto stopa povedie naspäť do prérie, po ktorej oni prišli sem a potom určite k usadlosti na Leone.

V tejto stope však nebolo rozlúštenie krvavej drámy; zdalo sa, že mustangova stopa sľubuje oveľa viac; bolo veľmi pravdepodobné, že pomôže rozriešiť krvavé tajomstvo, ba azda ich privedie aj ku zbojníckemu brlohu vraha.

Táto stopa ho však neprekvapila menej ako poprepletané stopy pod topoľom.

Nešla priamo, ako to zvyčajne býva, keď sa zviera pohybuje dopredu usmerňované akýmsi určitým cieľom.

Stopa sa raz vinula krížom-krážom, raz opisovala neveľký kruh, hneď šla priamo a potom opäť dookola. Vznikal dojem, že mustang buď nemal jazdca, alebo jazdec zaspal sediac v sedle.

Mohla to byť stopa koňa, na ktorom cválal zločinec, unikajúci po spáchanej vražde?

Spangler bol inej mienky. A vôbec už nevedel, čo si má myslieť. Bol prekvapený ako ešte nikdy v živote. Aj majorovi to priznal.

Výprava sa pohybovala ďalej. Všetci jej účastníci mali ťažký pocit tiesnivej neurčitosti. Tento pocit však prešiel neočakávane vo veľkú hrôzu.

..............................................................................................................................................................

... posledná veta ...

Je to príbeh jazdca bez hlavy.

COOPER, JOHN FENIMORE - POSLEDNÝ MOHYKÁN

COOPER, JOHN FENIMORE

POSLEDNÝ MOHYKÁN
(The Last of the Mohicans)

Mladé letá, Bratislava, 1993
edícia Stopy
preklad Šarlota Barániková
5. vydanie
ISBN 80-06-00080-8

beletria, román, dobrodružné, western
288 s., slovenčina
hmotnosť: 400 g

tvrdá väzba
stav: výborný

2,80 € PREDANÉ

*kolha* in * H-kris*

Dej tohto dielu slávnej pentalogie o Koženej Pančuche odohráva sa v čase dobyvateľských bojov Francúzov a Angličanov o nové územia Kanady, v ktorých Indiáni, najmä Mohykáni a Irokézi, zohrali významnú úlohu. Posledný Mohykán je azda najslávnejšie dielo J. F. Coopera. V ňom sa podarilo autorovi najdokonalejšie spojiť historický žáner s dobrodružným, opisy krásnej kanadskej prírody, temných, nebezpečných pralesov, nedotknutých civilizáciou, ako aj zvykov indiánskych kmeňov. Dcéry plukovníka Munroa, Kora a Alice, sprevádzané majorom Duncanom Heywardom, putujú do pevnosti William Henry za svojím otcom. Munro, veliteľ pevnosti, starý veterán, je vojak telom a dušou. Vojnové šťastie je však vrtkavé a zdá sa, že sa v ostatnom čase prikláňa na stranu Francúzov. Munro je už starý, dlho nevidel svoje dcéry. Preto by sa rád s nimi stretol. Indián Magua sa ponúkne, že Alicu a Koru bude sprevádzať. Namiesto toho ich zavedie do pralesa, kde sa dostanú do zajatia Hurónov. Maguovi záleží predovšetkým na tom, aby mal vo svojej moci dcéry plukovníka Munroa. Chce sa otcovi pomstiť na tom, čo je mu najdrahšie. Major Heyward, ktorý miluje Alicu a veľmi si váži statočnú Koru, podniká všetko, aby ich so Sokolím Okom a dvoma Mohykánmi, Čingačgúkom a Unkasom, zachránili.

Posledná narážka sa hlboko dotkla Hurónov a urazila ich. Mnohí, medzi nimi aj Magua, rozumeli cudzej reči, ktorou zajatec hovoril. Prefíkaný divoch zaraz zbadal, že je vo výhode, a usiloval sa ju využiť. Zhodil z pliec ľahký kožený odev, vystrel ruku a popustil uzdu svojej nebezpečnej výrečnosti. Hoci občasná slabosť, ktorá ho niekedy premohla, ako aj to, že opustil kmeň, oslabili jeho vplyv medzi týmito ľuďmi, no jeho odvahu a povesť veľmi dobrého rečníka všade uznávali. Nikdy nemal o poslucháčov núdzu a len zriedka sa stávalo, že ich nezískal pre svoju mienku. Teraz podnecovala jeho prirodzené vlohy ešte pomstychtivosť.

Slovom usmernil svoje narážky tak, že v kmeni, ktorý sa skladal len z niekoľkých rodín, sa mu podarilo každému udrieť na pravú strunu.

Nebolo pochybností, ako zaúčinkuje táto vzrušená, strhujúca reč hurónskeho rečníka. Magua tak obratne zapôsobil na city svojich poslucháčov a ich poverčivosť, že ich mysle, vždy ochotné priviesť krvavú obeť duchom svojich súkmeňovcov, stratili teraz v túžbe po pomste akúkoľvek známku ľudskosti. Najmä jeden bojovník, divý a zúrivý, nápadne a pozorne počúval rečníka. Tvár sa mu menila podľa toho, aký cit uňho práve prevládal, až nadobudla výraz nezmieriteľnej nenávisti. Keď Magua skončil, vstal, strašne zvrieskol a zatočil ligotavou sekierkou nad hlavou, až sa zablysla vo svetle pochodní. Tento pohyb a výkrik boli také nečakané, že slová nestihli zabrániť krvavému zámeru. Akoby mu bol z ruky vyšľahol jasný blesk, ktorý však v tej chvíli prekrížil tmavý, mocný pás. Blesk bol letiaci tomahavk, tmavý pás Maguova ruka, ktorá prudko zasiahla, aby ho odvrátila od cieľa. Pohotový zásah prišiel v najvyšší čas: ostrá zbraň preťala len vojnové pero z chumáča vlasov na Unkasovom temene a preletela vetchou stenou chatrče, akoby ju bol vyhodil nejaký ozrutný stroj.

Unkas naďalej ticho stál a hľadel nepriateľovi chladne do očí — nebolo na ňom badať ani zákmit vzrušenia. Mramor by nemohol byť chladnejší, pokojnejší a tvrdší ako jeho tvár v tomto nečakanom útoku pomsty. Potom, akoby ľutoval neobratnosť nepriateľa, ktorá vlastne bola preňho šťastím, usmial sa a zamrmlal vo svojej reči niekoľko pohŕdavých slov.

„Nie!“ povedal Magua, keď sa presvedčil, že sa zajatcovi nič nestalo. „Slnko musí svietiť na jeho potupu, ženy musia vidieť, ako sa trasie, lebo ináč bude naša pomsta len chlapčenskou hrou. Choďte! Odveďte ho, kde je ticho. Nech vidíme, či Delawar je taký hrdina a dokáže v noci spať a ráno umrieť.“

Mladí chlapci, ktorých povinnosťou bolo strážiť zajatca, hneď mu lykovými povrazmi sputnali ruky a za hlbokého, zlovestného ticha vyviedli ho z chatrče. Len vo dverách Unkas na chvíľu zaváhal. Obrátil sa, prebehol hrdým pohľadom po kruhu nepriateľov a v očiach mu Duncan videl, že ešte vždy nestrácal nádej.

Magua bol spokojný so svojím úspechom. A keďže bol priveľmi zaujatý tajnými zámermi, nevypytoval sa ďalej. Hodil na seba plášť, pritiahol si ho na prsia, a potom odišiel, nestarajúc sa o človeka, ktorý stál pri ňom, hoci to mohlo byť preňho osudné. Heywardovi sa po odchode nebezpečného nepriateľa veľmi uľavilo, i keď sa ho zmocňoval hnev, obavy a zvyčajná rozhodnosť konať. Vzrušenie, vyvolané Maguovou rečou, povolilo. Bojovníci sa znova pousádzali a chatrč zas naplnili oblaky dymu. Skoro pol hodiny neprehovorili ani slovka a pozerali rovno pred seba. Vážne a hlboké ticho nasledovalo zvyčajne po prudkých a pohnutých výjavoch, lebo títo ľudia boli práve takí zápalistí, ako sa vedeli ovládať.

Keď náčelník, ktorý predtým požiadal Duncana o pomoc, dofajčil, zdvihol sa konečne na odchod. Kývol prstom domnelému mastičkárovi, aby ho nasledoval. Duncan prešiel oblakmi dymu a bol rád z mnohých príčin, že bude môcť zasa vdychovať chladný a čistý vzduch sviežeho letného večera.

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

"Ráno som videl synov Korytnačky šťastlivých a mocných: a predsa ešte, prv než nastala noc, žijem, aby som videl posledného bojovníka z múdreho kmeňa Mohykánov."

HOGAN, RAY - ŠERIF Z CRISSCROSSU

HOGAN, RAY

ŠERIF Z CRISSCROSSU
(Doomsday Bullet)

Smena, Bratislava, 1988
edícia Dobrodružné romány (379)
preklad Dana Oravcová
obálka Jozef Pernecký
1. vydanie, 50.000 výtlačkov
073-084-88

beletria, western
134 s., slovenčina
hmotnosť: 133 g

mäkká väzba
stav: dobrý

0,50 €

*zukol4* in **O2**

Spoza bariéry, ktorá zacláňala pohľad z ulice dovnútra, na dva-tri kroky od otvorených dverí začul, ako sa smiech a hovor mieša s rozochveným hlasom prednášajúcim akúsi žalostnú pieseň za cvrlikavého sprievodu piana.

Rye sa pohol ku dverám, obišiel bariéru a ocitol sa v hlučnej, pomerne dobre osvetlenej sále. Všimol si, že Parisian sa tešil oveľa početnejším štamgastom ako Palo Duro alebo Kansas City, bol to predsa skôr nevestinec ako krčma. Uvidel malý bar, zopár kartárskych stolíkov a tanečný parket na krok od piana. Jednako miestnosť sa najskôr ponášala na rozľahlý salón s roztrúsenými stoličkami a pohovkami, na ktorých sa rozvaľovali popíjajúci zákazníci, tárajúci s jednou alebo aj viacerými skromne zahalenými dámičkami.

Rye zamieril cez dymovú clonu priamo k baru, kde zazrel Vica Lefora, ako dohliada na barmana pri príprave nápojov. Majiteľ podniku zbadal šerifa predierajúceho sa k nemu a vylúdil na tvári úsmev na privítanie.

„Dajte si pohárik na účet podniku, šerif!“ zvolal. Rye prikývol. „Dám si, ale za vlastné.“

Leforov úsmev trochu stvrdol, ale bez slova šerifovi nalial a vydal mu zo strieborného dolára, ktorý Rye položil na pult.

„Ste tu služobne, alebo sa u nás zabavíte?“ zaznel v Leforovom tóne výrazný južanský prízvuk. „Ak pre to druhé, môžem vám dohodiť rozkošnú malú Francúzku. Volá sa Renée, je vraj z Paríža. Ručím za ňu

„Vďaka,“ prerušil ho šerif, „ale mám tu robotu.“ Potom zopakoval svoje požiadavky, tak ako v predchádzajúcich dvoch podnikoch.

„Počul som, ako ste sfúkli Rufa,“ ozval sa opäť Lefore. „Podaktoré z dievčat začuli streľbu a vyzreli z oblokov, ale kto ho vytiahol z väzenia - to naozaj neviem.“

Rye prikývol. Ani tu nijakú pomoc neočakával. Pomaly sa odvrátil s pohárom v ruke, pištoľ už pri boku, a rozhliadol sa po miestnosti. Pristavil sa pohľadom pri dvoch mužoch sediacich za stolom, boli to Frank Wolcott a strelec Will Grissom. Obšťastňovali ich dve dievčatá z podniku.

Wolcott mlčky vrátil šerifovi chladný pohľad a neprítomne vrtel v prstoch pohár s pálenkou. Grissom sa bezstarostne ďalej bavil so svojou spoločníčkou.

„Tak toto je naša malá Renée, o ktorej som hovoril.“

Na Leforove slová sa Rye zvrtol a ocitol sa zoči-voči majiteľovi podniku a drobnej tmavovláske slonovinovej pleti a počerných očí. Pousmiala sa a vzala do prstov zlatý prívesok v tvare srdiečka, ktorý jej visel na krku.

„Teší ma, monsieur,“ zvýšila hlas, aby ju vôbec bolo počuť. „Mohlo by nám byť spolu ako vo sne... “

„Možno inokedy,“ opätoval Rye jej úsmev. Potom sa opýtal aj Lefora na vojenský voz.

Ale podobne ako Reno a Ben Delano ani Lefore mu nepomohol, dušujúc sa, že o voze či záprahu mulíc nemá ani tušenie a ani od štamgastov sa mu nič nedonieslo.

Rye prijal jeho uisťovanie s rovnakým cynizmom, o pravdivosti jeho slov jednoducho ani neuvažoval. Odložil prázdny pohár a utíšil virvar výstrelom do zeme. V náhlom tichu sa potom opýtal na Rufových pomocníkov a príchod vojenského voza, zámerne však nespomenul miesto, kde voz našiel.

Nedočkal sa nijakej odpovede a zábava v podniku sa vzápätí rozbehla plným prúdom. Lefore sa zlomyseľne uškrnul na šerifa. „Títo chlapci veru zákonu pomáhať na nohy nebudú, nič také. Vo dne drú ako mulice a večer si chcú voľačo užiť.“

„Neškriepim sa,“ odpovedal šerif a vymieňal si náboj v pištoli, „ale dvaja chlapíci pomohli Custerovi zdúchnuť z môjho väzenia, a tých dostanem. Pokým som tu, nikto nebude beztrestne šliapať po zákone.“

Lefore obrátil pohľad k Renée. Horúčava ho prinútila vyzliecť si kabát, uvoľnil si i kravatu a rozopol horný gombík na vyčačkanej bielej košeli. Dievčina mu vrátila pohľad, a keď skonštatovala, že v šerifovi nevzbudí viac ako zdvorilý záujem, vzdala sa a zmizla v dave.

„Ak sa voľačo dopočujem, dám vám vedieť,“ ukončil Lefore ich rozhovor s očividným želaním rozlúčiť sa.

Rye prikývol.

„No pravdaže,“ uviedol jeho sľub na pravú mieru. Zbraň si opäť zasunul pod pazuchu, ukázal mu chrbát a predral sa zástupom ku dverám.

COOPER, JAMES FENIMORE - POSLEDNÍ MOHYKÁN

COOPER, JAMES FENIMORE

POSLEDNÍ MOHYKÁN
(The Last of the Mohicans)

Mladá fronta, Praha
preklad Křišťan Bém
ilustrácie Jiří Šalamoun
3. vydanie, 40.000 výtlačkov
23-001-72

dobrodružné, western,
32 čb il, 43 far. tab., čeština
hmotnosť: 870 g

tvrdá väzba s prebalom, veľký formát
stav: dobrý, prebal ošúchaný

3,30 € PREDANÉ

*svama*

HAYCOX, ERNEST - HVIEZDNY JAZDEC

HAYCOX, ERNEST

HVIEZDNY JAZDEC
(Starlight Rider)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1971
preklad Irena Lifková
obálka Pavel Blažo
1. vydanie, 50.000 výtlačkov
edícia Zebra (21)
13-72-046-71

beletria, román, western
210 s., slovenčina
hmotnosť: 195 g

mäkká vzba
stav: značne poškodená

ZDARMA

*konik* in *071*

Na súmraku sa vrátili, pomaly cválajúc cez rovinu, Stála v otvorených dverách a pozorovala ich, ako zahýbajú do dvora a zosadajú z koní. Šero ožilo drsným žartovaním. Zdalo sa, že majú veľmi dobrú vôľu. Vedela, že vyhrali. Napriek tomu však zrejme zaplatili za svoje víťazstvo, lebo jeden z cowboyov viedol k veľkej stodole sedem koní bez jazdcov. Skupina sa rozdelila a pobrala k barakom. Shadrow, predák a Maunders sa pobrali do domu a za nimi nasledovali ešte dvaja jazdci. Lynn cúvla dnu, utiahla sa do svojej izby, zavrela dvere a oprela sa o ne. Zase ju zaplavil strach z toho zlovestného ranča. Cítila sa neopísateľne osamotená a bezmocná. Chlapi s dupotom vošli do kancelárie. Cez stenu bolo počuť Shadrowovo syčivé šomranie a čosi spadlo na dlážku.

Ako tak stála opretá o dvere a celá zmeravená, zrazu jej prišlo na um, že to, čo urobili, bola iba časť z toho, čo si vzali do hlavy, a nevyhnutne sa jej vynorila v mysli obava o osud Hugha Tracyho. A možno dnes večer jej strýko odhalí, aké plány má s tým človekom, ktorého nenávidel a nikdy sa to ani neusiloval tajiť. Pri tejto myšlienke Lynn zaťala päsť a pohla sa smerom k vnútornej stene spálne. Už sa zhovárali, ale slová boli nejasné. Jediné, čo sa dalo počuť cez prepážku zreteľne, bol rýchly, drsný smiech. Chvíľu tam stála; potom — s dychom zatajeným od nebezpečenstva, ktorému sa vystavovala — pohla sa k dverám, otvorila ich a vyšla von. Tmavou predsieňou sa chodilo do obývacej izby a odtiaľ na verandu. Druhým smerom sa išlo ku kuchyni, stojacej osamote; tesne pred kuchyňou v pravom uhle odbočovala chodba vedúca k druhému vchodu do kancelárie. Spod zavretých kuchynských dverí vychádzal tenký pásik svetla a Lynn počula, ako kuchár búcha panvicami na sporáku; zabočila do menšej chodby, urobila tri rýchle kroky a prikrčila sa pri dverách kancelárie. Hneď za nimi stál Shadrowov písací stôl. Počula ho rozprávať.

„To je omyl, Sid Rozprášili sme ich a zahnali do pekla, ale oni sa zase dajú dokopy.“

V Maundersovom hlase zaznievala netrpezlivosť. „Tak prečo sme ich neprenasledovali a celkom nezničili? Alebo ste spokojný s tým, čo ste dosiahli, alebo sa musíte do toho pustiť druhý raz.“

„Keď dôjde na rozmýšľanie, si vždy hlupák,“ povedal pokojne Shadrow. „Napite sa, chlapci.“

V miestnosti nastal pohyb a poháre cengali o fľašu. Nasledovala dlhá prestávka, ktorú prerušil Shadrow. „Nikdy nie som spokojný s tým, čo som dosiahol. Nikdy nemám dosť a nikdy dosť mať nebudem. Mali by ste ma lepšie poznať!“

„Tak potom si to s nimi dáme ešte raz?“

„Musíš sa jedno naučiť, Sid. Protivníka treba nechať, nech spraví prvý ťah a urobí chybu. Pred Morganom Testervisom som sa vždy mal veľmi na pozore, lebo to bol čertovsky opatrný človek. Ale už je mŕtvy, jasné! A pravidlá, ktoré sme používali v boji s ním, už neplatia.“

Rozhostilo sa ticho. Lynn počúvala, ako jej strýko ťažko dýcha. Obrátil sa. Stolička zavŕzgala; vrátil sa k svojim úvahám. „Zídu sa na Testervisovom ranči. To je jasné. Ale nezabúdajte, že to už nikdy nebude ten istý ranč. Taká polovica tých papagájov zdupká odtiaľto. Môžete sa staviť, že majú poriadne narobené v gatiach. Takže teraz to bude slabý ranč. A nebude ho viesť Morgan. Ten jediný, ktorý za niečo stál. Vbite si to do hlavy! Môžeme hnať dobytok desať kilometrov na juh od hraničnej čiary, a nič sa nestane. Neopovážia sa dať do boja! To jedno máme za sebou.“

„A to je všetko?“ spýtal sa ďalší z cowbojov, ktorého Lynn nepoznala.

„Platím vám tridsať dolárov mesačne,“ povedal pohŕdavo Shadrow, „a viacej ani nie ste hodní. Ešte sme neskončili. Ide sa ďalej. Ale najprv vyčkáme, čo urobí Bat Testervis. Nevravel som vám, že treba vyčkať, čo urobí ten druhý? A nebudeme musieť čakať dlho. Bat je hlupák. Alebo stratí trpezlivosť a pustí sa do boja, kým si vopred nepreskúma svoje možnosti, alebo ujde. 

GREY, ZANE - JAZDEC V MASKE

GREY, ZANE

JAZDEC V MASKE
(Riders of the Purple Sage)

Mladé letá, Bratislava, 1974
edícia Stopy
preklad Šarlota Barániková
ilustrácie František Hübel
2. vydanie, 22.000 výtlačkov

beletria, dobrodružné, knihy pre deti, literatúra americká, western,
344 s., slovenčina
hmotnosť: 463 g

tvrdá väzba

1,00 € stav: výborný, nečítaná W2E in *sklad*
1,00 € stav: veľmi dobrý *kocan3*belx-usa*

Dobrodružné romány svetoznámeho amerického spisovateľa Zane Creya (1875—1939) patrili svojho času medzi najpopulárnejšie knihy svojej kategórie a boli doslova bestsellermi. Vychádzali vo veľkých nákladoch a v mnohých vydaniach, a to nielen v USA, ale i v početných prekladoch. Aj u nás bol tento autor pred vojnou veľmi známy a obľúbený. Jeho romány, to sú napínavé príbehy z amerických pustatín, silné svojím pútavým dejom, naplneným mnohými nečakanými zvratmi, dynamičnosťou a dramatickými situáciami. Pre vás, milí mladí čitatelia, vybrali sme z nich román „Jazdec v maske“, ktorý vás zavedie ďaleko na hranice Utahu do obce Cottonwoods, kde krásna Jane Withersteenová chce sama rozhodovať o svojom živote a znepriatelí si tým celú obec. Snažia sa zastrašiť ju a donútiť ju k poslušnosti. Zlodeji dobytka, ku ktorým patrí aj záhadný a obávaný Jazdec v maske, jej odháňajú stáda a bohatá Jane sa stáva zo dňa na deň chudobnejšou. Jej situácia je beznádejná, kruh okolo nej sa čoraz väčšmi zužuje, prenasledovanie nepozná medze. A Jane spolu so svojím priateľom pištoľníkom Lassiterom zvádza urputný boj, aby sa vymanila z obludnej moci fanatizmu okolo seba i v sebe samej.