Vitajte v mojom antikvariáte!

Chcete mať prehľad o najnovších prírastkoch? Zadajte svoju e-mailovú adresu do kolónky "Prírastky kníh na e-mail" v ľavom stĺpci a na váš e-mail príde maximálne jedna správa denne.

Alebo sa staňte členom stránky na Facebooku.
https://www.facebook.com/groups/ripakovantikvariat/
Vyberte si to, čo je Vašej duši najbližšie.

Ak sa Vám niečo zapáči, napíšte mi na
riporipo@gmail.com
Postup bude nasledujúci :

a.) uveďte tituly, o ktoré máte záujem
b.) uveďte Vašu adresu, prípadne telefón
c.) skontrolujem dostupnosť kníh a následne vám pošlem pokyny na platbu vopred. Na dobierku, po zlých skúsenostiach, neposielam.
d.) Dáte mi avízo o zrealizovaní platby.
e.) Po obdržaní platby na môj účet vám knihy do troch dní posielam

Jednoduché, však? )

ANTIKVÁRIUM (magyarul)

Ha Magyarországról van, és bármelyik könyv érdekelné, kérjük írjon a riporipo@gmail.com címre. A könyvek küldhetök postán. Ha átutazóban van Kassán, a megrendelt könyveket személyesen is átveheti.

sobota 27. júla 2019

SERLING, ROBERT J. - NADO MNOU NEBO

SERLING, ROBERT J.

NADO MNOU NEBO
(She´ll Never Get off the Ground)

Smena, Bratislava, 1990
edícia Eva
preklad Drahomíra Christovová, Ferdinand Friedman
obálka Martin Greguš
2. vydanie, 50.000 výtlačkov
ISBN 80-221-0219-9

beletria, román
328 s., slovenčina
hmotnosť: 314 g

mäkká väzba
stav: dobrý

0,80 € DAROVANÉ EGJAK

*cesvo*

Spisovateľ Robert N. Serling je v Spojených štátoch amerických známy ako autor viacerých románov i niekoľkých prác z oblasti literatúry faktu, ktoré napospol venoval letectvu alebo téme z oblasti letectva. Týmto prostredím sa zaoberal aj v románe Nado mnou nebo, kde ľahkovážne, ale aj dramaticky a provokačne opisuje udalosti, ktoré sa odohrali, keď do „sveta mužov“ vtrhla žena. Letecká spoločnosť vyberá z prihlášok uchádzačov najkvalifikovanejšieho ašpiranta na pilota, ale keď vysvitne, že je to mladá žena, rozvíri sa hladina nielen v leteckej spoločnosti, ale aj v celej krajine. Žena sa veľmi ťažko uplatňuje v typicky „mužských povolaniach“, v povolaní dopravného pilota. Hrdinka románu Dudney Devlinová však zdedila po otcovi, letcovi z povolania, nielen výbornú odbornú pripravenosť a vzťah k tejto profesii, ale aj tvrdohlavosť a ctižiadosť a dosiahne svoj cieľ. Mladá letkyňa však predsa len zlyhá v kritickej situácii práve preto, že v nej zvíťazí ženská senzitivita a cit. Dej románu je pomerne jednoduchý, avšak prostredie, v ktorom sa odohráva, je nezvyčajne zaujímavé a vynikajúco vykreslené.






Nik sa nezasmial. Ferrantiho však nič neodradilo a s ešte väčším elánom pokračoval. Z kufra vybral zelený zvrchník. „Stojí tridsaťštyri päťdesiat,“ povedal hrdo. Všetci si začali písať ceny. Potom otvoril škatuľu a vybral obsah. „Táto čiapka k uniforme stojí desať dolárov, košeľa z nekrčivého materiálu tri doláre. Je to naozaj výhodná kúpa, fakticky za výrobné náklady. Táto krásna kravata k uniforme stojí dolár a opasok pol druha dolára. A takmer by som bol zabudol. V prípade, že by ste si mysleli, že si nemôžete dovoliť zvrchník a plášť do dažďa, máme tu dakrónový nepremokavý plášť za dvanásť dolárov. A ešte čosi, páni. máme dvojakú látku na uniformy, jednu tenšiu a druhú hrubšiu, ktorá sa dá nosiť po celý rok. Odporúčam vám tú druhú, lebo je praktickejšia. Mimochodom, sú za rovnakú cenu. Nech sa páči, priateľ, sú nejaké otázky?“

Dixie sa spýtal, či dostanú zľavu, ak všetci objednajú uniformy vo firme Sawtell. Zdalo sa, že sa Ferrantiho dotkol už aj len podobný návrh.

„Ale, páni, veď zľavu z ceny už fakticky dostávate. Ako som povedal, pri určovaní cien vychádzame z úsilia poslúžiť vám nielen teraz, ale aj v budúcnosti. Vo firme pracujem tridsaťdva rokov a verte mi, že lepší obchod, aký som vám práve navrhol, neurobíte. Nechcem zhadzovať svojho konkurenta, ktorý čaká na chodbe, ale firma Sawtell je presvedčená, že vám poskytne tie najlepšie služby. Uniformu nechám kolovať. Sami posúďte kvalitu látky, skvelú kombináciu umelej priadze s vlnou, ktorá je dôstojná vášho povolania.“

Kým si žiaci prezerali kvalitu látky na uniforme, ktorej sa rozumeli asi tak ako vodič, ktorý kope do pneumatiky, lebo nevie rozlíšiť karburátor od sviečky, Ferranti im sľuboval modré z neba.

„Ak sa rozhodnete pre našu firmu, páni, autom vás zaveziem do nášho obchodného domu. Pokým vám budem brať mieru na uniformy, ponúkneme vás občerstvením,“ jeho hlas klesol o oktávu nižšie a sprisahanecky zašepkal, „bude dosť škótskej a burgundského.“

„A kedy nám ich dodáte?“ spýtal sa Kalinka.

„O dvanásť pracovných dní odo dňa, keď sa zoberie miera A zaručujem sa, že budú na vás ako uliate. Verte mi, budú tak dokonale ušité ako oblek, čo mám na sebe.“

Zdalo sa, že na všetkých zapôsobil. Našťastie Ferranti nenechal kolovať svoje dokonale ušité sako, lebo podľa štítku všitého v kabáte by sa hned prišlo na to. že je od firmy Hickey a Freeman. Všetko starostlivo poukladal späť do kufra, zavrel ho a vyšiel z miestnosti, srdečne kývajúc konkurentovi, ktorý vošiel, len čo Ferranti odišiel.

Pán Weber reprezentoval firmu Baldwin Uniforms. Ponuku predniesol s vrúcnosťou zástupcu pohrebného ústavu.

„Základné zložky uniformy, sako a nohavice ušijeme za tri týždne,“ povedal bez akéhokoľvek úvodu. „Plášť do dažďa dostanete o ďalšie dva týždne. Sako a nohavice stoja deväťdesiatdeväť päťdesiat, náhradné nohavice dvadsaťšesť dolárov, čiapka dvanásť dolárov, biela košeľa päť päťdesiat, nepremokavý zvrchník tridsaťpäť, obyčajný plášť do dažďa pätnásť dvadsaťpäť, opasok dve päťdesiat a kravata tri. Ak máte záujem, tu je, prosím, adresa: Baldwin Uniforms 1490 Monaco Drive. Ďakujem za pozornosť.“ Nechcelo sa im veriť, že by tento chlap im naozaj chcel niečo predať. Celá trieda si ho prezerala s nedôverou.

„Máte dajaké vzorky?“ spýtal sa Webster.

„Nie. Kvalita je pre všetky letecké spoločnosti rovnaká.“

„Vaše ceny sú vyššie ako firmy Sawtell,“ poznamenal Dixie. „Každý kus je o dva-tri doláre drahší.“

„Sme presvedčení, že naše výrobky sú lepšie ako ktorejkoľvek inej firmy, a preto sú aj naše ceny trošku vyššie.“

„Ak si všetci objednáme uniformy u vás, poskytnete nám zľavu?“ spýtal sa Kalinka.

„Ľutujem, ale neposkytujeme zľavu na hromadné objednávky jednotlivým triedam. Potom by sme ju museli poskytovať aj pilotom spoločnosti. Páni, skončil som, ďakujem vám. Do videnia.“ Žiaci počkali, kým sa za ním zatvoria dvere, a potom začali debatovať o finančných otázkach.

„Niečo tu smrdí,“ vyhlásil Dixie. „Tento chlapík sa správal, akoby mu nezáležalo na našej objednáyke.“

„Áno,“ súhlasil Kalinka kyslo, „vyššie ceny, dlhšia dodacia lehota, nehovoriac o jeho postoji: ber, alebo nechaj tak.“

„A nijaká pijatika,“ pripomenul Dixie.

Webster otvorene vyslovil podozrenie.

„Tak sa mi vidí, že medzi oboma je dohoda. Jeden predkladá výhodnú ponuku a druhý sa z toho celého sám vyraďuje. Celkom iste si obchod medzi sebou podelili. Firma Sawtell asi dostáva

..................................................................................................................................................................

... posledná veta ...

"Mary, spojte ma s Jasonom Silvaniusom!"

MATKIN, MAXIM E. - NIE NA ÚSTA

MATKIN, MAXIM E.

NIE NA ÚSTA

Slovart, Bratislava, 2011
obálka Bobo Boška
ISBN 978-80-556-0234-9

beletria, román
168 s., slovenčina
hmotnosť: 262 g

tvrdá väzba
stav: dobrý

1,50 € stav: dobrý *W-jurjo*bels*

PREDANÉ *zlaci2*

Chceli by ste nájsť lásku na internete? Alebo sa cez esemesky dostať k niekomu do postele? Potrebujete napísať list s prosbou o odpustenie? Vymyslieť žiadosť o ruku? Oslniť originálnymi prípitkami či duchaplnými statusmi na Facebooku? Neviete ako? Je tu človek, ktorý to urobí za vás. Väčšinu času trávi v obnosenom župane v dokonalo upratanom byte, má kávu, whisky a dobré pripojenie na internet. Má talent a depresie. Má aj sex a peniaze, ale nie toľko, koľko by si zaslúžil. Na lásku už nečaká a nenávisťou nestráca čas. A nie vždy otvára, keď mu zazvoníte. Ak sa chcete dostať do jeho divného sveta, otvorte novú knihu Maxima E. Matkina. Vraj žiadna predtým nebola tak veľmi zo života.






Tretia noc - nedeľa

Tesne predtým, ako mi o šiestej zazvonil budík, zazvonil aj telefón, ktorý som včera v rámci akútneho záchvatu existenciálnej úzkosti zabudol vypnúť. Volal mi Sheldonov brat Nadoraz. Najskôr som si myslel, že mi chce povedať niečo strašné, že Sheldon zomrel alebo že niekde niekoho zabil a ja mu mám doniesť do pivnice jedlo, hotovosť a falošné fúzy, ale potom z neho vypadlo, že potrebuje okamžite vymyslieť mená pre mačiatka.

- Preboha, čo? - spýtal som sa ho nechápavo ešte z druhého brehu.

- Je to súrne, - povedal mi. - Ak nebudú mať mená, neviem, ako ich mám oslovovať, a to ma veľmi stresuje. Naozaj veľmi.

Natiahol som na seba teplý paplón a zatvoril oči pred dobiedzajúcim ranným svetlom.

- Ty máš nejaké mačiatka? - spýtal som sa unavene.

- Ja nie. Moja mačka ich má. Doteraz som ich rodil.

- Ach. Gratulujem.

- Ďakujem. Rodička aj deti sú v poriadku. Dal som ich do škatule od Nintenda Wii, aj s mojou bundou Tommy Hilfiger, už ju skoro nenosím. Myslíš, že im to bude vyhovovať?

- Poznám kopu ľudí, čo by si to s tvojou mačkou pokojne vymenili.

-Vidíš, a ja nepoznám žiadneho, ktorého by som vymenil za mačku, keby na to prišlo, - povedal on celkom úprimne a mne sa zrazu až bolestne intenzívne chcelo uniknúť pred hovormi o zvieratách naspäť do spánku, ktorý tak škodí mojej duševnej vyrovnanosti. Ale nedalo sa, kým bol Nadoraz na linke a dožadoval sa mien pre svojich sedem malých mačiek. Konkrétne sedem šťastných mien pre sedem šťastných mačiek.

- A čo ťa robí šťastným najviac zo všetkého? - spýtal som sa z polospánku.

- Úprimne?

- Úprimne.

- Kokaín. Sex. Muzika. Chlast. Úspech.

- To je len päť. Ešte dve mačiatka nemajú meno.

- Prachy. Prekvapenia.

- No vidíš, a máš sedem šťastných mien, - povedal som mu.

- No počkaj, nemôžem predsa kričať „Kokaín, Sex, Chlast, večerááá“. Alebo „Dobrý deň, prosím vás, stratil sa mi Úspech, nevideli ste ho?“.

- Mne by sa to páčilo.

- Ty by si pomenoval mačky Sex a Úspech?

- Ja by som si ich pomenoval Whisky a Zlatá Tequila. Alebo Iršay a Oliver. A Segedín a Francúzsky

..................................................................................................................................................................

... posledná veta ...

A tým, ktorí zostávajú so mnou, ďakujem.



POPULAR 1973

POPULAR 1973 čísla 1-12

Obzor, Bratislava, 1973
šéfredaktor Ján Belička

hudba, časopis
48 s., far. a čb fot.,
hmotnosť (1-12) : 930 g

mäkká väzba
stav: dobrý

NEPREDAJNÉ

*zlaci2*


POPULAR 1972

POPULAR 1972 čísla 1-12

Obzor, Bratislava, 1972
vedúci redaktor Ľudovít Petrovský

hudba, časopis
48 s., far. a čb fot.,
hmotnosť (1-12) : 936 g

mäkká väzba
stav: dobrý

NEPREDAJNÉ

*zlaci2*

POPULAR 1971

POPULAR 1971 čísla 1-12
spoločenský populárno-zábavný mesačník

Obzor, Bratislava, 1970

hudba, časopis
48 s., far. a čb fot.,
hmotnosť (1-12) : 1000 g

mäkká väzba
stav: dobrý

PREDANÉ

*zlaci2* in *H-1-3*



POPULAR 1970

POPULAR 1970 čísla 1-12
časopis pre záujmovú umeleckú činnosť

Ministerstvo kultúry vo vydavateľstve Obzor, Bratislava, 1970
šéfredaktor Ľudovít Petrovský
zástupca šéfredaktora Alexander Karšay
grafická úprava Ondrej Topercer

hudba, časopis
48 s., far. a čb fot.,
hmotnosť (1-12) : 1066 g

mäkká väzba
stav: dobrý

NEPREDAJNÉ

*zlaci2*


HERTL, FRANTIŠEK - ŠKOLA HRY NA KONTRABAS

HERTL, FRANTIŠEK

ŠKOLA HRY NA KONTRABAS
Elementarschule für Kontrabass

Supraphon, Praha, 1975
obálka Josef Čermák
4. vydanie, 1.500 výtlačkov

notové zápisy, hudobniny,
156 s., čeština
hmotnosť: 580 g

mäkká väzba
stav: dobrý, ošúchaná obálka, málo vpisov do textu

5,50 € PREDANÉ

*zlaci2*





BAUMOVÁ, VICKY - ĽUDIA V HOTELI

BAUM, VICKY

ĽUDIA V HOTELI
(Menschen im Hotel)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1969
edícia Tvorba národov
preklad Tessa Žabkayová
obálka Milan Spál
1. vydanie, 18.000 výtlačkov
13-72-058-69

beletria, román
240 s., slovenčina
hmotnosť: 308 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

0,10 € DAROVANÉ

*cesvo*





Gaigern sa prizeral tomuto výjavu a zaliala ho horúčava. Úbohé stvorenie, pomyslel si, úbohá ženská stvorička. Teraz plače. Je to priam pochabé -

Po tom, čo Gruzinská porodila prvé dve bolestné slzy, šlo to už ľahšie. Pokračovala spŕška sĺz, ktorá bola teplá a súčasne chladná ako letný dážď - Gaigern si mimovoľne spomenul na hortenziové záhony v riedskej záhrade - potom sa to premenilo na vášnivý prúd, čierny prúd, pretože černidlo na riasy sa celkom rozpustilo, a nakoniec sa Gruzinská hodila na posteľ a vzlykala ruské slová do zopnutých rúk, ktoré si pritlačila k ústam. Gaigern sa pri tom pohľade zmenil z hotelového zlodeja, ktorému nechýbalo veľa, aby bol zrazil túto ženu, na muža, na veľkú, jednoduchú a dobromyseľnú mužskú bytosť, ktorá nemohla vidieť nijakú ženu plakať, a pritom jej nepomôcť. Teraz už nemal strach, vôbec nemal strach; obyčajná ľútosť premenila mu srdce na malý rozbúšený zvon. Prešiel k posteli, z obidvoch strán vzlykajúceho tela sa podoprel rukami a takto naklonený nad Gruzinskú, začal šepkať do jej vzlykotu. Nepovedal jej nič zvláštneho. Plačúce dieťa alebo chorého psa by bol utešoval podobnými slovami. „Úbohá žena,“ povedal asi, „úbohá malá žena, úbohá malá Gruzinská, ona plače. Dobre padne plakať, áno, dobre padne? Tak nech si malé utýrané stvoreniatko poplače, Urobili mu dačo? Boli k tebe zlí? Je ti po vôli, že som pri tebe? Mám tu zostať? Máš strach? Preto plačeš? Ach ty - hlúpe malé žieňa

Zdvihol jednu ruku z postele, odtiahol Gruzinskej zopäté ruky od úst a bozkal ich; boli mokré od plaču a čierne, ako ruky malého dievčatka; aj tvár mala rozmazanú od sĺz a černidla. Gaigern sa musel zasmiať. Hoci Gruzinská ešte plakala, zazrela dobromyseľný pohyb, ktorý hýbe plecami silných mužov, keď sa smejú. Gaigern sa odpútal od postele a zašiel do kúpeľne. Vrátil sa so špongiou a opatrne jej umyl tvár, aj uterák priniesol. Vyplakaná Gruzinská teraz ležala ticho a nechala sa umývať. Gaigern si sadol na peľasť postele a usmial sa na ňu. „No?“ spýtal sa. Gruzinská zašepkala niečo, čomu nerozumel. „Musíš to povedať po nemecky,“ prosil ju. „Ty - človek zašepkala Gruzinská. To slovo ho zasiahlo; dopadlo na jeho srdce ako ostro prihratá tenisová lopta, takmer ho to zabolelo. Ženy, s ktorými prišiel do styku, neoplývali nežnými slovami. Volali ho holúbok, bubi, zlatičko alebo „veľký barón“. Načúval vnútornému hlasu, akoby ho bolo zavolalo čosi z detstva, zo sféry, ktorú už opustil. Striasol to. Keby som aspoň mal čo fajčiť, pomyslel si celý zmäknutý. Gruzinská mu chvíľku hľadela do očí akýmsi čudesne zahmleným a takmer šťastným výrazom. Teraz si sadla, dlhými palcami na nohách vylovila spadnuté papuče a hneď z nej bola zase dáma.

„Oh - lala,“ povedala. „Aké sentimentality. Gruzinská plače? To je divadlo. Nerobila to od - nerobila to už roky. Monsieur ma veľmi naľakal. Monsieur je sám na vine za túto trápnu scénu.“ Hovorila v tretej osobe, chcela vytvoriť odstup, zobrať späť to náhle ty, ale tento človek jej už bol príliš blízky, aby mu mohla povedať „vy“. Gaigern nemal čo odpovedať. „To je strašné, ako divadlo zožiera človeku nervy,“ pokračovala po nemecky, lebo sa jej zdalo, že nerozumel. „Disciplína! Ó áno, máme disciplínu. Disciplína je tak strašne namáhavá. Disciplína, to znamená robiť vždy to, čo človek nechce robiť, ako sa vraví - nemá chuť. Je to známe: veľká únava od priveľkej disciplíny?“

„Ja? Oj nie. Ja robím vždy to, na čo mám chuť,“ povedal Gaigern. Gruzinská zdvihla ruku, do ktorej sa vrátila všetka gracióznosť. „Ó áno, monsieur. Človek má chuť vojsť do izby dámy - vojde. Človek má chuť nebezpečne preliezať balkóny - urobí to, a ešte na čo má monsieur chuť?“

„Chcel by som fajčiť,“ odpovedal Gaigern úprimne. Gruzinská, ktorá čakala dačo iné, považovala odpoveď za gavaliersku a ohľaduplnú. Podišla k písaciemu stolu a ponúkla Gaigernovi svoju malú tabatierku. Ako tu tak stála v obnosenom, ale pravom kimone, v obnosených papučiach, ovešala sa všetkým skleneným a štrngavým pôvabom, s ktorým dvadsať rokov cestovala po kontinentoch. Ako vyplakane a celkom žalostne pritom vyzerala, na to asi zabudla. „Vyfajčme teda fajku mieru,“ povedala a zdvihla ku Gaigerovi dlhé, pokrčené viečka. „A potom si povieme adieu?“ Gaigern dychtivo vťahoval dym do nosa a do pľúc. Uľavilo sa mu, hoci

...................................................................................................................................................................

... posledná veta ...

Otáčavé dvere sa točia, krútia, krútia, krútia ...



ZUCHARDT, KARL - UMRI, BLÁZON!

ZUCHARDT, KARL

UMRI, BLÁZON!
(Stirb, du Narr!)

Tatran, Bratislava, 1981
edícia Meteor (97)
preklad Alfréd Engelmann
prebal Fedor Kiš
2. vydanie, 30.000 výtlačkov
61-2186-81

beletria, román, história,
536 s., slovenčina
hmotnosť: 620 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal natrhnutý

0,10 €

*cesvo*

Karl Zuchardt predstavuje v tomto diele Thomasa Mora, bývalého lorda kancelára a autora Utópie, v jeho boji s kráľom Henrichom VIII. Tichá veľkosť a rozšafná múdrosť Thomasa Mora výrazne kontrastuje s animálnou vitalitou jeho nebezpečného protivníka. Keďže autor oživuje dôležité ekonomické, sociálne, politické a cirkevné pomery, ako aj erotické sily, ktoré pôsobia v prítmí histórie, vznikla farbistá, no umelecky uzavretá maľba pozoruhodného dejinného úseku: Anglicko v prvej polovici 16. storočia, protirečivé a naivne brutálne, ale zároveň na duchovnej úrovni stojace Anglicko, kde sa reformácia uskutočňuje s cynickým egoizmom a kde sa stavajú základy panovníckeho absolutizmu.

Podstatnú časť knihy tvorí zápas veľkého humanistu Mora s mocným panovníkom, zápas, v ktorom More stráca slobodu, majetok a napokon aj hlavu, ale nikdy nestratí tvár. V zápase prefíkaného kráľa s buržoáznym parlamentom dostávajú sa na povrch javy, ktoré sa opakujú v politickom živote rozličných období a dokazujú, do akých tragických kríz sa môže dostať ľudstvo, keď jeho vládcovia opustia základné mravné princípy. Obdobie neskorého stredoveku v Anglicku podáva Zuchardt vo svojej knihe veľmi živo, plasticky a na širokom dejovom podklade. Autorova drobnokresba despotického panovníka na jednej strane a humanistického mysliteľa na druhej, zložité historické procesy a ich pôsobivé podanie vytvárajú pozoruhodné dielo, po ktorom vďačne siahne takisto čitateľ, ktorý hľadá v dejinách poučenie, ako i čitateľ, ktorý má rád živé historické obrazy, plné vzrušujúceho deja a stupňovaného napätia.

Kniha dosiahla v pôvodine doteraz pätnásť vydaní a preložili ju do mnohých jazykov.








Sir Percival Bedlam odcválal dnes už na úsvite zo svojho vidieckeho sídla. Keď chce cestou navštíviť svojho švagra lorda Hallama, šerifa Northamptonského grófstva, prerokovať s ním súrnu vec a jednako ešte načas dôjsť do Northamptonu, nuž je dobre začať deň včas. Navyše sir Percival má rád čerstvé ráno, keď sa všetko na poliach a pastvinách ešte len prebúdza. Sir Percival vždy žil na vidieku. Nemyslí na to, ako toľkí jeho šľachtickí druhovia, že presídli do Londýna, aby obsmŕdal okolo kráľa ako dvoran. Sir Percival sa na vidieku narodil, na vidieku chce žiť.

Pevne a vypätý sedí v sedle, keď teraz v sprievode jediného sluhu klusá rannou krajinou. Človek by nepovedal, že Percival má už päť krížikov na chrbte. Tvár má ešte sviežu a bodrú, je zdravo opálený a červený od ostrého ranného vzduchu. Keďže cestuje na koni, má na sebe jednoduchý, praktický poľovnícky odev, na nohách čižmy a cez plecia prehodenú tmavú pláštenku. Na klobúku má síce jedno pero, ale iba preto, aby sa líšil od obyčajného občana. Na prepych si sir Percival nepotrpí a neželá si ani, aby sa v rodine vystavoval na obdiv. Sir Percival sa nepotrebuje nafukovať, jeho staré dobré meno mu získava dostatočnú úctu všade, kdekoľvek sa zjaví, napríklad v hostinci Pod heroldovým plášťom v Northamptone, kde sa zamýšľa zložiť dnes popoludní. Po vybavení obchodných vecí je príjemné odpočinúť si deň alebo dva v Northamptone už preto, aby sa človek trochu popozeral medzi ostatnými cestujúcimi a čo-to od nich počul. Kto žije sám, odrezaný od ostatného sveta vo svojom vidieckom sídle, veľmi rád sa podozvedá, čo zaujímavé sa vo svete deje.

Áno, sir Percival je otvorená povaha. Spokojne a veselo si prezerá kraj, cez ktorý prechádza — to všetko je jeho kraj, jeho majetok. Kde len dovidí, rozprestierajú sa pastviny, napospol jeho pastviny. A ako ide ďalej, vždy znovu sa s úľubou díva na stáda svojich oviec. Len čo ovčiar spozná sira Percivala, úctivo ho pozdraví. Sir Percival mu živo odpovie.

Pred spokojným zrakom sira Percivala sa pasú ohromné stáda oviec. Tisíce oviec. A usilovne, s hlavami sklonenými na zem, bez jediného zvedavého pohľadu po okolí, trhajú, šklbú papuľami trávu, šklbú a šklbú, žerú a žerú, neúnavne, aby sa udržali nažive, posúvajú sa dopredu ako sivá vlnená masa, jedna poháňa druhú v tupom, vrodenom pude sebazáchovy. Keď kôň ide krokom a po tráve, sira Percivala neruší dupot kopýt, a tak to môže počuť: šum neúnavného šklbania a žrania sa pri každom jednotlivom zvierati ozýva ticho a tupo, akoby sekane, ale v množstve sa zlieva do jedinečnej melódie života.

Sir Percival sa kochá v tisícoch vlnitých chrbtov. Ako úžasne sa zmenili časy! Len so súcitom si spomína na otca. Otec mu ako chlapcovi často rozprával, ako to vyzeralo za vojny červenej a bielej ruže: boj a nepokoj v krajine, neistota a krvavé vraždenie. Preto si otec musel vydržiavať veľa ozbrojených jazdcov, tak ako všetci šľachtici, aby bol schopný obrany, a žoldnieri spotrebovali všetko, čo sa na otcovom majetku urodilo. Teraz už vojny ruží patria minulosti, takmer sa na ne zabudlo, a otec chvalabohu bojoval na správnej strane, takže si majetky smel ponechať. Žoldnierov mohol poprepúšťať, v Anglicku bol mier. Ale trvalo dlho, veľmi dlho, kým starý pochopil, že už nie je potrebné tak krvopotne obrábať pôdu ako kedysi. Starý dobrák to vlastne nikdy celkom nepochopil. Až keď sa sir Percival stal pánom na vidieckom sídle.

Je síce pravda— ak má sir Percival byť spravodlivý — že jeho otec ešte vôbec nemohol pochopiť, čo sa zmenilo. Bolo to priveľmi nové. Otcovi nikdy ani na um neprišlo, že by mal vo veľkom predávať, že z pôdy treba vyťažiť peniaze. Veru, staré dobré časy! S masou ľudí, čo na vidieckom majetku žili, sa strovilo všetko, čo sa nagazdovalo. Sir Percival to raz porátal:

.................................................................................................................................................................

... posledná veta ...

Ako by sa mohol odvážiť v krátkom doslove podať správu o štyroch storočiach a čo len v obrysoch naznačiť, akými bludnými i správnymi cestami od dní Thomasa Mora sa ľudstvo usilovalo a usiluje dostať napred, aby myšlienky, ktoré on vyslovil, konečne uskutočnilo?


DUMAS, ALEXANDRE - GRÓF MONTECRISTO 1

DUMAS, ALEXANDRE

GRÓF MONTECRISTO 1
(Le Comte de Monte-Cristo)

Mladé letá, Bratislava, 1965
preklad Vladimír Roy
ilustrácie Imrich Polakovič
úprava textu pre mládež Elena Chmelová
1. vydanie, 50.000 výtlačkov
66-137-65

beletria, román
292 s., slovenčina
hmotnosť: 427 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

2,20 € DAROVANÉ EGJAK

*cesvo*






Na druhý deň sa Franz zobudil prvý a hneď zacengal. Zvonec sa ešte chvel, keď vošiel otec Pastrini.

Nuž, — zvolal hostinský víťazne, ani nečakajúc na Franzovu otázku, — včera som to dobre tušil, excelencia, keď som vám nechcel nič sľúbiť. Neskoro ste sa začali starať, v Ríme už niet ani jedného koča, myslím totiž, že niet koča na najbližšie tri dni.

Áno, — poznamenal Franz, — niet koča pre tých, ktorí ho naozaj potrebujú.

Čože? — opýtal sa Albert. — Niet koča?

Veru tak, — prisvedčil Franz, — uhádli ste.

No, máte sa čím chváliť, tým vaším Večným mestom!

Vec sa má tak, excelencia, — nadhodil otec Pastrini, ktorý chcel pred hosťmi zachrániť povesť svojho mesta, — koč nemožno dostať od nedele rána do utorka večera, ale do tých čias, ak si prajete, dostanete aj päťdesiat kočov.

Aha, to je už iná vec! — zvolal Albert. — Dnes je štvrtok, ktovie, čo sa môže stať do nedele!

Nič viac, iba že príde desať až dvanásťtisíc cudzincov, — poznamenal Franz, — a ťažkostí bude ešte viac.

Priateľu, — ohlásil sa Morcerf, — tešme sa z dneška a nelámme si hlavu nad budúcnosťou.

Azda dostaneme aspoň oblok? — opýtal sa Franz.

Kam?

Nuž predsa na Corso!

Oblok! Ach, božemôj, kdeže! — zvolal otec Pastrini. — Ani myslieť! Bolo ešte jedno na piatom poschodí v paláci Doria, a to si prenajal istý ruský veľmož za dvadsať zecchinov denne.

Mladíci užasnuto pozreli na seba.

Tak, drahý môj, — nahováral Franz Alberta, — viete, čo by bolo najlepšie? Keby sme šli na karneval do Benátok. Ak tam nenájdeme kočiar, nájdeme tam aspoň gondolu.

Ale nie, to veru nie! — zvolal Albert. — Chcem vidieť karneval v Ríme a musím ho vidieť, keby som mal chodiť aj na chodúľoch.

To je výborná myšlienka, — zvolal Franz, — najmä ak sa budú zhášať moccoletti. Preoblečieme sa za upírov a budeme mať senzačný úspech.

Vaše excelencie si teda prajú koč do nedele?

A čo si, do čerta, myslíte, že budeme behať po rímskych uliciach ako súdni pisári? — odsekol Albert.

Pôjdem teraz vykonať rozkazy vašich excelencií, — vravel otec Pastrini, — ale upozorňujem, že koč bude stáť denne šesť piastrov.

Ale ba, drahý pán Pastrini, — odpovedal Franz, — veď ja nie som milionár ako náš sused a upozorňujem vás, že som už po štvrtý raz v Ríme, poznám ceny kočiarov, vo všedné dni, v nedeľu i vo sviatok. Dám vám dvanásť piastrov na dnes, zajtra a pozajtra, a veru vám z toho kvapne pekný groš.

Ale, excelencia... — zvolal otec Pastrini vyčítavo.

Choďte, drahý náš hostiteľ, len choďte, — skočil mu do reči Franz, — lebo sa sám dohodnem s kočišom a dobre viete, že máte čo ľutovať.

Neráčte sa unúvať, excelencia, — odpovedal otec Pastrini s úsmevom talianskeho špekulanta, ktorý uznáva svoju porážku, — urobím všetko, čo sa len dá, a dúfam, že budete obidvaja spokojní.

Výborne! To je už múdra reč!

Kedy si prajete koč?

O hodinu.

O hodinu bude stáť pred bránou.

A naozaj, o hodinu čakal koč na mladíkov. Bol to iba skromný fiaker, ale mladí ľudia by boli šťastní, keby našli aspoň podobný dopravný prostriedok aj na posledné tri dni.

Excelencia, — zvolal sprievodca, keď zbadal Franza pozerajúceho z obloka, — má ekvipáž zastať pred palácom?

Hoci Franz už poznal takéto prepiate reči, najprv sa predsa len poobzeral, či to naozaj patrí jemu.

Franz bol excelenciou, fiaker ekvipážou a hotel Londýn palácom.

Franz a Albert zišli dolu. Ekvipáž dojachala pred „palác“, „ich excelencie“ natiahli nohy na náprotivnú lavičku a sprievodca sa vyšvihol na zadné sedadlo.

Kam si prajú zájsť excelencie?

Najprv pred Svätého Petra a potom do Kolosea, — odpovedal Albert ako pravý Parížan.

No Albert nepoznal Rím. Obzrieť si chrám svätého Petra možno najskôr za deň a jeho prehliadka by trvala celý mesiac. A tak sa im chytro minul celý deň, kým mohli aspoň povedať, že videli Svätého Petra.

Priatelia zbadali, že sa deň už končí.

Franz pozrel na hodinky — bolo pol piatej.

Chytro sa vrátili do hotela. Pri bráne rozkázal Franz kočišovi, aby ich čakal o ôsmej. Chcel Albertovi ukázať Koloseum v mesačnom svite, ako mu ukázal chrám svätého Petra za dňa.

Franz určil kočišovi aj cestu, ktorou pôjdu: mal vyjsť bránou del Popolo, ísť popri hradbách a vrátiť sa bránou San Giovanni. Tak sa im Koloseum zjaví nečakane a nič — ani Kapitol, ani Forum, ani oblúk Septima Severa, chrám Antonia a Faustíny alebo Via Sacra, nezmenšia jeho veľkoleposť.

Sadli si za stôl: otec Pastrini sľúbil svojim hosťom znamenitú hostinu a dal im celkom chutný obed.

Keď dojedali obed, prišiel sám hostinský. Franz si najprv myslel, že prišiel pre pochvalu, a nešetril slovami uznania, no otec Pastrini ho nenechal dlho hovoriť.

Excelencia, — povedal, — vaša chvála mi veľmi lichotí, ale neprišiel som preto...

...................................................................................................................................................................

... posledná veta ...

21. mája o pol jedenástej predpoludním, Helderova ulica, č. 27.



DUMAS, ALEXANDRE - GRÓF MONTECRISTO 3

DUMAS, ALEXANDRE

GRÓF MONTECRISTO 3
(Le Comte de Monte-Cristo)

Mladé letá, Bratislava, 1965
preklad Vladimír Roy
ilustrácie Imrich Polakovič
úprava textu pre mládež Elena Chmelová
1. vydanie, 50.000 výtlačkov
66-137-65

beletria, román
296 s., slovenčina
hmotnosť: 477 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

2,20 € DAROVANÉ EGJAK

*cesvo*





V predošlej kapitole sme videli pani Danglarsovú, ako prišla oficiálne oznámiť pani Villefortovej skorý sobáš slečny Eugénie Danglarsovej s pánom Andreom Cavalcantim.

Ale pred týmto oznámením, ktoré hlásalo, alebo aspoň zdalo sa hlásať, pevné rozhodnutie všetkých, ktorých sa to týkalo, odohrala sa zaujímavá scéna.

V krásnom, vkusne pozlátenom salóne, ktorý bol pýchou svojho majiteľa, prechádzal sa pán barón Danglars asi o desiatej ráno, zamyslený a zrejme znepokojený, zastavoval sa pri každom zvuku a hľadel na všetky dvere.

Keď už nemohol ďalej vydržať, zavolal si komorníka.

Štefan, — riekol mu, —spýtajte sa, prečo si slečna Eugénia žiadala, aby som ju čakal v salóne, a prečo ma tu necháva tak dlho čakať.

Keď si takto uľavil, trochu sa uspokojil.

Slečna Danglarsová si naozaj ráno vyžiadala u otca rozhovor a za miesto rozhovoru označila zlatý salón.

Neobvyklá žiadosť a najmä jej oficiálny charakter veľmi prekvapili baróna. Hneď vyhovel dcérinmu želaniu a prvý vošiel do salónu.

Štefan sa čoskoro vrátil.

Slečnina komorná, — oznamoval, — mi povedala, že slečna dokončuje toaletu a hneď príde.

Danglars kývol hlavou, že dobre. V spoločnosti a pred služobníctvom tváril sa Danglars ako dobrák a slabý otec; túto masku používal pre „ľudovú“ veselohru, ktorú sústavne hral; prisvojil si tento výzor tváre, lebo sa mu zdalo, že mu pristane, ako pristalo maskám antických hercov mať pravý kútik úst zdvihnutý a usmiaty, kým ľavý bol spustený ako pri plači.

Poponáhľajme sa povedať, že v Danglarsovom intímnom živote pravý kútik úst, zdvihnutý a usmiaty, hneď klesol do roviny kútika spusteného do plaču, takže dobrák a slaboch väčšinou ustupoval hrubému manželovi a despotickému otcovi.

„Do čerta,“ dudral Danglars v duchu, „keď sa so mnou to bláznivé dievča chce zhovárať, prečo nepríde jednoducho do mojej pracovne? A prečo sa chce so mnou zhovárať?“

Už si asi dvadsiaty raz opakoval túto znepokojujúcu myšlienku, keď sa zrazu otvorili dvere a zjavila sa Eugénia v čiernych šatách z lesklého hodvábu, pretkávaných čiernymi matnými kvetmi, prostovlasá a s rukavičkami, akoby bola prichystaná sadnúť si do kresla v Théatre Italien.

Tak čo sa stalo, Eugénia? — zvolal otec. — A načo ten slávnostný salón, keď je tak príjemne v mojej pracovni?

Máte úplnú pravdu, otče, — odvetila Eugénia a pokynula otcovi, že si môže sadnúť, „a vyslovili ste tým dve otázky, ktoré vlastne obsahujú celý náš rozhovor. Odpoviem teda na obidve, a to proti zvyku najprv na druhú, lebo je menej komplikovaná. Vyvolila som salón za miesto schôdzky, aby som vyhla nepríjemnému vplyvu a dojmu, ktorým pôsobí bankárova pracovňa. Pokladničné knihy, akokoľvek sú pozlátené, priečinky, zatvorené ako brány pevnosti, hŕby bankoviek, prichodiacich bohvie odkadiaľ, množstvo listov, prichodiacich z Anglicka, z Holandska, zo Španielska, z Indie, z Činy a z Peru — to všetko divne účinkuje na otcovho ducha a dáva mu zabudnúť, že sú na svete vyššie záujmy, ako je jeho spoločenské postavenie a mienka jeho splnomocnencov. Vyvolila som teda tento salón, kde šťastný a usmiaty môžete vidieť svoj, môj i matkin portrét v nádherných rámoch a rozličné vidiecke krajinky a dojímavé pastierske idylky. Pripisujem vonkajším dojmom veľkú moc. Azda sa mýlim, najmä vo vašom prípade, ale nečudujte sa. Nebola by som umelkyňa, keby som si nezachovala trocha ilúzií.

Veľmi dobre, — povedal Danglars, keď si celú túto tirádu vypočul s neochvejnou chladnokrvnosťou, bez toho, aby z nej pochopil čo len slovko, tak úporne hľadal v myšlienkach svojej dcéry vlastnú myšlienku ako každý, kto má plnú hlavu osobných záujmov a bočných úmyslov.

Tým som teda aspoň čiastočne objasnila druhý bod, — pokračovala Eugénia bez najmenšieho zmätku s chlapskou priamočiarosťou, ktorá charakterizovala jej posunky i tón, — a myslím, že ste s vysvetlením spokojný. Teraz sa vráťme k prvému. Spytovali ste sa ma, prečo som si vyžiadala rozhovor; poviem vám to takto, pane: nechcem sa vydať za pána grófa Andrea Cavalcantiho.

Danglars vyskočil z kresla a zdvihol oči i ruky k nebu.

Bože môj, nechcem, — riekla Eugénia stále s rovnakým pokojom. — Vidím, že sa tomu divíte, lebo od toho času, ako je celá tá záležitosť v prúde, neprejavila som ani najmenší odpor, lebo som si bola istá, že v rozhodnej chvíli viem proti ľuďom, ktorí sa nespytovali na moju mienku, a proti veciam, ktoré sa mi nepáčia, uplatniť svoju pevnú a bezpodmienečnú vôľu. Teraz však môj pokoj a pasivita, ako hovoria filozofi, pochádzala z iného prameňa; z toho, že som sa snažila poslúchať ako poslušná a oddaná dcéra, — a ľahký úsmev prebehol po jej purpurových perách.

A výsledok? — spýtal sa Danglars.

Výsledok? — odvetila Eugénia. — Pokúšala som sa o to, čo mi sily stačili, a teraz, keď nadišla tá osudná chvíľa, pri všetkej svojej usilovnej námahe cítim, že nemôžem poslúchnuť.

Ale konečne mi povedzte, Eugénia, akú príčinu máte na odmietnutie? — zvolal Danglars, pretože nevynikal silou ducha, a spočiatku bol úplne ohromený ťarchou neúprosnej logiky, ktorej chladnokrvné slová prezrádzali toľko predchádzajúceho uvažovania a toľkú silu vôle. — Akú príčinu?

Akú príčinu? — opakovala deva. — Ó, bože môj, nie že by bol azda škaredší, hlúpejší alebo nepríjemnejší ako iní muži, nie, tým, ktorí posudzujú muža podľa tváre a postavy, môže pán Andrea Cavalcanti celkom vyhovovať. Nie je to ani preto, že by mu moje srdce bolo menej naklonené ako inému, to by bol dôvod dievčatka z penzionátu, ktorý je pod moju dôstojnosť, nemilujem vonkoncom nikoho, pane, viete to, však? Neviem

................................................................................................................................................................

... posledná veta ...

"Čakať a dúfať!"

CSONKA, ŠTEFAN - FREKVENČNÝ SLOVNÍK POSUNKOVEJ REČI

CSONKA, ŠTEFAN
MISTRÍK, JOZEF
UBÁR, LADISLAV

FREKVENČNÝ SLOVNÍK POSUNKOVEJ REČI

Slovenské pedagogické nakladateľstvo, Bratislava, 1986
prebal Jozef Michaláč
1. vydanie, 7.300 výtlačkov
67-461-86

jazykoveda, slovníky, podpis autora
304 s., čb fot., slovenčina, čeština
hmotnosť: 689 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

NEPREDAJNÉ

*regihu* in *H-7-1*

Frekvenčný slovník posunkovej reči nepočujúcich je prvým slovníkom tohto druhu v slovenčine. Je to kolektívne dielo, ktoré vzniklo spoluprácou odborníkov zo špeciálnej pedagogiky a jazykovedy.

Obsahuje takmer 700 najčastejších posunkov, ktoré potrebuje nepočujúci človek pri posunkovom dorozumievaní.

Výber slov sa uskutočňoval na základe štatistického spracovania jedného milióna slov zo súvislých súčasných, štylisticky rôznorodých textov tak, ako sa to prezentuje v práci Jozefa Mistríka "Frekvencia slov v slovenčine". V iných jazykoch už vyšlo niekoľko takýchto slovníkov pre nepočujúcich, avšak doteraz ani jeden z nich nie je spracovaný na základe exaktných výskumov.

Slovník je v podstate výkladovým slovníkom posunkov. Po úvodnej teoretickej časti sa v ňom abecedne uvádzajú heslá a obrázky najčastejších posunkov s ich opisom. V úvodnej časti sa po prvý raz v dejinách gramatiky rozvádza gramaticky systém flexivného jazyka — slovenčiny tak, ako sa uplatňuje v posunkovej reči. Popri slovenských slovách sa v slovníku uvádzajú aj české ekvivalenty. Slovník svedčí o tom, že mnohé posunky majú medzinárodný význam a možno ich v pravom zmysle slov a pokladať za internacionálne.

Posunky sú sprevádzané rečou mimiky posunkujúcej osoby. Kniha na predsádke obsahuje aj prehľad daktylickej abecedy nepočujúcich, ktorá sa v praxi môže uplatniť ako systém znakov pre hlásky.

Frekvenčný slovník posunkovej reči je originálne a priekopnícke dielo, ktoré sa pri ďalších vydaniach bude dopĺňať a spresňovať. Adresované je učiteľom,
rodičom nepočujúcich, no predovšetkým tm, ktorí sú odkázaní na reč tváre, rúk a celého tela. Slovník je doplnený informáciami o tom, ako sa posunkami možno dorozumieť, a nepriamo naznačuje možnosti tvorenia ďalších posunkových výrazov.

Frekvenčný slovník posunkovej reči treba pokladať za dielo, ktoré bude užitočné nielen v tejto podobe, ale aj v rozvinutej a odvodenej podobe ďalších slovníkov reči nepočujúcich.










SPURGEONOVÁ, MAUREEN - TURTLES - HRDINOVIA Z PODSVETIA

SPURGEON, MAUREEN

TURTLES - HRDINOVIA Z PODSVETIA
(Turtles. Die Helden der Unterwelt)

Egmont, Bratislava, 1991
preklad Elena Linzbothová
ISBN 80-7134-146-0

beletria, rozprávky, knihy pre deti,
94 s., slovenčina
hmotnosť: 545 g

tvrdá väzba, veľký formát
stav: dobrý

5,00 € PREDANÉ

*kolha* in *H-kris*

Slávne a povestné nindža-korytnačky Rafael, Michelangelo, Leonardo a Donatello boli kedysi štyri celkom obyčajné korytnačky, ktoré žili v newyorskom kanáli. Dostali sa však do styku s rádioaktívnym bahnom, a tak sa premenili na napoly ľudské bytosti. A vtedy sa začalo ich veľké dobrodružstvo a večný súboj s ich najväčším nepriateľom Shredderom z dimenzie X a jeho dvoma pomocníkmi Rockym a Bebopom, ktorí sa jednostaj pokúšajú zničiť ľudstvo. Podarí sa korytnačkám prekaziť im tieto nebezpečné plány?







„Celkom dobre si im to naparil, Leonardo!“ uškŕňal sa Rafael. Spolu s Michelangelom vyrazili proti nepriateľovi.

„Jé!“ zvolal rozgurážene Michelangelo. Čepeľ ostrého meča sa mu jagala.

Korytnačkám to trvalo zopár sekúnd, než preliezli cez kopy kníh a políc.

„Škoda, že nás objavili,“ riekol Leonardo, keď opäť zastrčil meč. „Stále nemáme ani najmenšie tušenie, prečo tu Shredder je!“

„Ak sa na vec pozerám správne,“ vyhlásil Donatello, ktorý práve preletel očami lístok, čo stratil Shredder, „niekde v meste sa nachádza stará stanica podzemnej dráhy, ktorá voľakedy slúžila ako chrám pri tajuplnom kulte.“

„Tak, a čo tam Shredder stratil?“ spýtal sa začudovane Rafael. „Chce tam azda nastúpiť na vlak do dimenzie X?“

„V istom zmysle áno!“ odvetil Donatello. Ukázal na lístok, aby to videli aj ostatní. „Chrám sa nachádza na mieste, kde sa stretávajú rôzne dimenzie. Ak tam Shredder presne o polnoci vyriekne isté celkom presné zaklínadlo, môže otvoriť portál do ľubovoľnej dimenzie.“

Nindža-korytnačky ustarostene pozreli na seba. Bolo im jasné, že to citeľne zväčší Shredderovu moc.

.................................................................................................................................................................

... posledná veta ...

"Jedného dňa toho svinského Shreddera predsa len dolapíme!"