DAUTHENDEY, MAX - DRAVCI

DAUTHENDEY, MAX

DRAVCI

Soločnosť priateľov klasických kníh, Bratislava, 1943
edícia SPKK (52)
preklad Juraj Cíger
obal Štefan Bednár

beletria, román
316 s., slovenčina
hmotnosť: 449 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

0,20 € darované THCK

*zlaci*

Nedívali sme sa na prírodovedecké sbierky v prednej časti múzea, kde boly oddelenia s prírodnými nepodarencami. Prešli sme dvorom so zelenými palmami a vošli sme do dlhej červenej dvorany na prízemí, kde boly staré kamenné sochy indiánskych bôžikov; najviac sôch vykopali pri stavbe katedrály na Alamede.

Všetky sochy sú ako strašidlá, vytesané z kameňa, ako by stelesnenie ťažkých a hrdúsivých snov.

Zväčša tieto sochy nemajú ľudského tela. Mnohé sú len sväzkami a ornamentmi spletených hadích tiel. Ich hlavy ako by boly vytesané podľa holej opičej lebky, nad sväzkami hadov trčia ruky, ktoré sa tiež podobajú hadím hlavám.

Mnohí bôžikovia rozzevujú tlamu až po pupok a skladajú sa zo samých ornamentov vtáčieho peria; mnohé sošky stoja na hlave, s bruchami ako mlynské kamene, s nohami vystrčenými do povetria; taká je modla ohňa. Bôžik vody je trpaslík s hlavou stlačenou ako by v dvojitom lise; boh smrti má obrovské čeľuste a volá sa Mictlantenhtli. Štyri obrovské rezáky mu trčia z tlamy; má guľaté brucho. Sedí ako žaba a nemá čela; vytesaný je z veľkého, okrúhleho, sťa by mlynského kameňa.

Obrovský mlynský kameň s vyrytými kresbami, ktoré zobrazujú indiánskych bojovníkov, hady, túlce, šípy a perá, bol kedysi oltárom pre ľudské obete a mal široký žľab, ktorým cez stáročia tiekla cícerkom ľudská krv. Tento hlboký žľab, ktorý si vyryla krv medzi kresbami, naľakal každého návštevníka. Okolo stien modročervenej dvorany, osvetlenej len veľkými dverami, vedúcimi do záhrady, stály a sedely rozškľabené a vyvrhnuté božstvá zhynutého sveta, ako skamenelé strašidlá; tieto pekelné výplody indiánskej mysle, ktoré vekom skamenely, účinkujú na Europana ešte väčšou hrôzou ako nepodarence prírody.

Sotva sme vstúpili popri indiánskom múzejnom sluhovi do veľkej prázdnej siene, mladá žena sa priblížila k soche hlavného boha, dáždnikom ukázala na opičiu lebku, ktorá sa uprene dívala pred seba prázdnymi očnými jamami a ktorá bola príšerná a nepríjemná ako korytnačia hlava v klbku hadov, a povedala: „Taký je svet, v ktorom mám žiť!”

Ako to len myslela? Nechápal som ju a nerozumel jej bezmocným pohľadom a gestám hlbokej bolesti, ktorými ukazovala na sošky bôžikov.

Z očú jej vypadly slzy. Zakrývala si ich šatôčkou. Obďaleč stál boh všetkých chorôb, ktorý vystieral dlane. Modla je malá, s obličajom úzkym a bezlícím ako múmia, okolo bokov má zásteru z hadej kože. Vytesaná je z bieleho kameňa; v dlaniach mal tento boh za starých čias rubíny, ktoré pozerajúcich hypnotizovaly svojím červeným leskom. Plavovláska zdala sa mi tiež taká bez líc, ako tento bôžik.

„Ste chorá?” pýtal som sa jej s účasťou.

„Neviem. Necítite, že celá zem tu páchne peklom? Všade je vulkanický zápach ohňa, ktorý vás prenasleduje ako skučiaci vietor z pohoreniska.

A tu si umienil môj muž ostať! Nemôžem ho od toho odradiť. Ani sa o to nepokúšam, lebo necíti odpor k tejto nepríjemnej krajine, ako ho cítim ja. Myslí len na svoju hvezdáreň.”

„Nekúpil vám nové husle?” pýtal som sa jej. ako sa pýtame rozžialeného decka.

„Nechcem tu hrať na husliach; husle sem nepatria, sem do tohto ovzdušia mátoh; chcem odísť! Prosím vás, navštívte môjho muža a prehovorte ho, aby odcestoval! Ochoriem tu na smrť. Cítim to. Táto krajina znamená moju smrť.” Plakala usedavo a dívala sa uprene na hadiu hlavu, veľkú sťa sud, vykresanú z kameňa, ktorá ležala pri vchode. Hadia hlava nemala očú, len obrovskú tlamu, z ktorej na každej strane trčaly tri jedovaté zuby, väčšie ako slonie kly. Miesto šupín mala obrovské perá. Kamenný kolos sa škľabil, ako by mal všade oči — odporné, výsmešné, neviditeľné hadie oči, ktoré striehly na všetky strany.

„Navštívim vášho manžela,” povedal som vážne. „No teraz už nesmiete plakať, veď si len pomyslite, že to

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Je to duša všetkej zhuby, ktorá zaviňuje dobro a zlo, duša smrti v ničom nerozdielna od duše života. Pochopí to len človek, ktorým otriasla obojaká priepasť - výška života i ukrutnosť zhuby.

SCHOLEFIELD, ALAN - JED

SCHOLEFIELD, ALAN

JED
(Venom)

Smena, Bratislava, 1980
edícia Labyrint (84)
preklad Oľga Lajdová
prebal Vladislav Rostoka
1. vydanie
73-027-80

beletria, detektívky,
240 s., slovenčina
hmotnosť: 287 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,10 €  DAROVANÉ EGJAK

*zlaci*

Keď manželka bohatého francúzskeho hoteliera Blancheta odcestuje za svojím mužom z Londýna do Viedne, netuší, že ich dom na Eaton Square sa v nasledujúcich hodinách stane dejiskom drámy, pri ktorej behá mráz po chrbte. Trojica zločincov už dávno plánuje únos jediného syna Blanchetovcov, desaťročného chorľavého Philipa: Sú presvedčení, že zaňho bez problémov dostanú výkupné. Sprvoti sa zdá, že celá akcia prebehne hladko podľa plánu, no zrazu sa všetko skomplikuje. Z debničky ujde had, ktorého si Philip kúpil do svojho domáceho zverinca, a od tej chvíle sa únoscom nič nedarí. Séria dramatických udalostí napokon vyústi do situácie, keď sa zločinci so svojimi rukojemníkmi ocitnú uväznení v dome obkolesenom políciou. Hlavný superintendent Bulloch je rozhodnutý za každú cenu zlomiť ich odpor. Do popredia sa však dostáva faktor, s ktorým ani jedna strana nerátala: Kdesi v dome sa skrýva had, ktorého omylom pokladali za neškodného hada domáceho, no v skutočnosti je to smrteľne nebezpečná čierna mamba ...

Románom Jed predstavujeme nášmu čitateľovi špecifický druh thrilleru, ktorý v posledných rokoch dosiahol vo svete značnú obľubu a ktorý by sa azda najpriliehavejšie dal označiť ako „zoologický“.

(Kľúčovú úlohu tu totiž zohrávajú zvieratá, či už je to veľký žralok-ľudožrút, psy infikované nebezpečnou nákazou, hady alebo zdivené potkany.) Autorovi sa v ňom

podarilo účinne skĺbiť napínavý dej s pozoruhodnými retrospektívnymi pohľadmi do minulosti hlavných postáv, ktorými dokresľuje ich charakter. Pôsobivé sú aj faktograficky ladené pasáže venované mambe a opisy afrických reálií.

Alan Scholefield žije vo Veľkej Británii, no narodil sa a vyrástol v Južnej Afrike. Je autorom celého radu románov, odohrávajúcich sa na „čiernom kontinente“, v ktorých sa osvedčil ako talentovaný rozprávač a zasvätený znalec africkej prírody a života v divočine. Jed bol jeho prvým pokusom o thriller a dnes, keď román vyšiel vo viacerých krajinách a pravdepodobne sa dočká aj filmovej verzie, môžeme konštatovať, že to bol pokus úspešný.

Po celý ten čas bola mamba vo vreci a vrece v prepravnej debne. Zostala vlastne v tej istej polohe — vo zvinutom klbku — odvtedy, ako ju chytili. Keby ju tak niekto videl, myslel by si, že už nežije alebo dokonáva. Spôsobila to zmena teploty. Juhofarické leto bolo horúce, a len čo ju preniesli do lietadla, chlad na ňu pôsobil omamujúco, takže po celý čas letu sa takmer ani nepohla. Londýnske letisko vo februári nie je tým najideálnejším miestom pre tropického plaza, a tak upadla do čiastočnej kómy až do chvíle, keď sa ocitla v relatívne teplom obchode pána Loewenthala. No až v dobre vykúrenom taxíku sa opäť začala preberať k životu. Potom sa ocitla v dome, kde bolo teplo, aké zažila, keď prišla na svet. Teraz, skrútená pod Philipovou posteľou, pociťovala chladné závany vzduchu prúdiace v zime nad dlážkou vo všetkých domoch, nech už sú termostaty nastavené akokoľvek vysoko. Studený vzduch z ulice vial ponad koberce i koberčeky až pod posteľ. Prenikol mambou, ale jej citlivé zmyslové orgány zaregistrovali v blízkosti aj prúd teplého vzduchu. Začala sa plaziť smerom k teplu. Prehrieval ju čoraz teplejší vzduch, až sa napokon dostala do silného prúdu tepla, ktoré sálalo do izby.

Teplý vzduch vyrábal ohrievač umiestnený dolu v pivnici a prúdil zložitým systémom ventilačných rúr po celom dome. O systém vykurovania zabudovaného v stenách s automatickou reguláciou vlhkosti bojovala Philipova matka a napokon si ho vymohla. Zaviedli ho špeciálne pre Philipove pľúca. V tento februárový londýnsky večer znamenal pre chladnokrvného plaza vrchol blaha. Mamba sa ťahala za prúdom vzduchu, až sa dostala na miesto, kde sálal zo steny. Keďže kúrenie zaviedli len nedávo a ešte stále ho skúšali, otvory v potrubí neboli zakryté. Jeden z nich bol vo Philipovej izbe za kreslom. Mamba na chvíľu znehybnela, vetrila, či je vzduch čistý. Zdalo sa, že jej nič nehrozí, aspoň nie z otvoru. Nebezpečné vibrácie doliehali do jej mozgu z vedľajšej izby. Potrubie jej ponúkalo teplo a bezpečie. Navyše mala rúra dobre známy objem a tvar: bola celkom ako chodba do mraveniska neďaleko Dannhausaru v Natale. Vplazila sa ta, zachytávajúc sa šupinami o drsný kov. Posúvala sa smerom hore, potom doprava, opatrne skúšajúc každý centimeter, až sa napokon odplazila z izby a zostala natiahnutá tam, kde na ňu prúdil teplý vzduch ako balzam.

Po chvíli sa plazila ďalej, až sa dostala na miesto, kde sa potrubie rozvetvovalo na rozličné strany a unášalo teplý vzduch do ostatných miestností. Ocitla sa na akejsi križovatke rúr, skadiaľ sa mohla dostať do ľubovoľnej časti domu. Ležala celkom pokojne, vychutnávajúc teplo, ako kedysi vychutnávala slnečné lúče na čistinke červenej zeme. Ale spať nespala — na to jej bolo okolie priveľmi neznáme. Čoskoro sa pohne ďalej.

— A kde môže byť? — pýtal sa do telefónu Alec Nash. — Nie, určite nie. Ešte nikdy mi sem nevolal. Povedal som mu, aby bol o pol siedmej doma. Mrzí ma to, ale nedá sa nič robiť. Budeš to musieť pánu Arkwrightovi dáko vysvetliť. Skúsila si U ruže a koruny? A... — pokúšal sa v duchu zrátať krčmy v okolí Fulham Road. V rozpätí päťdesiatich metrov narátal tri, a ako Jima pozná, inde byť nemôže. — ... a U straky? — spýtal sa napokon. — Nie? Tak tam sa zastavím najskôr. Cestou domov. Áno, teraz. Bol by som odišiel pred dvadsiatimi minútami, ale čosi sa prihodilo. Nie, nie. Nič zvláštne. O päť, najneskôr o desať minút. Nejako mu to už vysvetli. A ponúkni pánu Arkwrightovi čaj alebo gin. Zabav ho. Poteší sa, keď sa mu budeš venovať. — Odmlčal sa, a kým hovorila ona, vzal pero, pritiahol si blok a zapisoval: „Mlieko, zemiaky, chlieb, kávu .." Napísal to pod adresu Eaton Square 412 a adresu zakrúžkoval.

— V poriadku, — povedal napokon. — V South Ken je samoobsluha otvorená. Mám to po ceste. Si si istá, že máme doma gin? Aj tonik? Tak o pol hodiny sa uvidíme...

Zložil slúchadlo a neprítomne sa zahľadel na zoznam pred sebou. Jim mu svätosväte sľúbil, že bude večer do-

------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

"Idem," odvetil Rich a vyrazil do rušných londýnskych ulíc a do dlhého, predlhého dňa, ktorý mali pred sebou.

GORDONOVÁ, BARBARA - STRETNUTIE POD HODINAMI

GORDON, BARBARA

STRETNUTIE POD HODINAMI
(Spotkanie pod zegarem)

Smena, Bratislava, 1982
edícia Labyrint (95)
preklad Jozefa Heroldová
prebal Ľubomír Longauer
1. vydanie
73-046-82

beletria, román, detektívky,
256 s., slovenčina
hmotnosť: 303 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: prasknutá väzba na predsádke

0,20 € darované THCK

*zlaci*

Poľská autorka Barbara Gordonová nie je slovenským čitateľom celkom neznáma. Roku 1965 vyšiel vo vydavateľstve Mladé letá jej detektívny román Adresát neznámy. Dielo, ktoré predkladáme nášmu čitateľovi teraz, je zaľudnené celým radom pozoruhodných postáv a postavičiek, obývajúcich malé mestečko v Poľsku. Pred naším zrakom defilujú mladí ľudia aj príslušníci staršej generácie, odvíjajú sa ich životné osudy. Autorka s nadhľadom pobavene komentuje ich správanie po udalosti, ktorá rozvíri hladinu pokojného života v Žurawiciach. Ktosi prepadne za bieleho dňa pôvabnú Kalinu Lekowskú, pokladníčku sporiteľského družstva, a zoberie jej tašku s väčšou sumou peňazí. Ako sa ukáže, v mestečku je viacero ľudí, ktorým by dvestodvadsaťtisíc zlotých v hotovosti pomohlo z ťažkostí. Dielo Stretnutie pod hodinami nie je len zaujímavou a vtipne napísanou detektívkou, ale upúta aj svojím humánnym podtónom: z románu priam vyžaruje autorkino pochopenie pre drobné i väčšie starosti a problémy jej blížnych.

Ale aj tak pán kapitán sám vidí, že nejednému Žurawičanovi by sa peniaze zišli. Otázka znie: kto by mal dosť odvahy zorganizovať takýto prepad? To je iná vec.

— Videli ste, slečna, celý priebeh prepadnutia. Čo myslíte, kto okrem Anastazyho Jašmina sa zdržiaval tak blízko banditu, aby mohol podať podrobný opis osoby? Ide o to, že sem príde akademický maliar z Varšavy. Urobí na základe čiastkových údajov náčrt. Možno nám to pomôže.

Ako rutinovaný hráč zachováva si Andza najsilnejšiu kartu, tromfové eso na koniec:

— Ale prosím vás, pán kapitán, ja som ho videla, — a to ja bolo vyslovené s dôrazom, tónom, čo nepripúšťa nijaký odpor. — Dokonca dosť dobre. Keď sa sklonil nad Kalinou a bral jej tú tašku, golier plášťa sa odchýlil a zbadala som mu časť tváre. Zdal sa mi známy. Ale nemôžem len tak jednoducho vysloviť: je to ten či henten. Kto by vzal na seba takú zodpovednosť, pán kapitán? Keď však príde ten maliar, ochotne mu rozpoviem podrobnosti, všetko, čo som videla. A iní svedkovia... Neviem, či vám ktorýsi z nich bude osožný, prirodzene, okrem pána Jašmina. Boli ďaleko.

Chmura sa zdvihol zo stoličky a poďakoval sa horlivej Andzi. Je priam zasypaný hojnosťou informácií a ohúrený prúdom výrečnosti. Bystrá dievčina. Duchaprítomná. Chladnokrvne strážila zverené pracovisko, keď sa na ulici odohrávali dramatické scény, keď padali výstrely. Iné omdlievali, ona rýchlo zamkla dvere kaviarne na kľúč, lebo bandita by mohol vyrabovať aj ich. Ani teraz neváha, rozpráva úprimne a otvorene, ukazuje orgánom pátrania a spravodlivosti najspoľahlivejšiu cestu k pravde. Prevyšuje Anastazyho Jašmina, ktorý istotne už zabarikádoval všetky dvere aj okná, v obave pred pomstou zločincov.

Kým Chmura stihol dôjsť ku dverám kaviarničky, podišla k nemu jedna z dievčin, čo tak náruživo lúštili krížovky.

— Prepáčte, pane, — ozvala sa smelo. — Neviete, ako sa volá voňavé portugalské víno, predposledné písmeno t? Spolu šesť písmen.

Chmura sa rozosmial. Vyzerá azda na znalca značkových vín a návštevníka lokálov, kde sú na ozdobných nápojových lístkoch vytlačené čudesné názvy? Žiaľ, nemôže poslúžiť milej hrdzavej dievčine touto informáciou. Ona však, vonkoncom neznechutená drobným neúspechom, neodchádza.

— Volám sa Zuzana. Som dcéra desiatnika Niedziólku. Otec mi kázal, aby som si spomenula, kto má v Žurawiciach zrkadlové slnečné okuliare.

— Nuž a ako? — zaujíma sa Chmura prívetivo. — Spomenuli ste si, slečna Zuzana?

Ľahké pokrčenie pliec so slovami:

— Až tak veľmi som sa zasa namáhať nemusela. Také veci jednoducho viem. Zo starších ľudí ich majú iba dve babky: Miziolová, manželka nášho veterinára, a žena doktora Zawadzkého. Jedna si ich doviezla z Varšavy, druhá zo zájazdu z Viedne. Ale to nie sú tie, otec mi ukázal okuliare, čo našli v lese.

— Ako viete, že to nie sú tie?

— Okuliare pani Miziolovej majú perleťovú inkrustáciu a Zawadská má na okuliaroch strieborný rám. Medzi nami mladými majú podobné okuliare niekoľkí. V lete sa často schádzame v prístavisku pri Žurawke, je to tunajšia pláž. Videla som, že také okuliare má päť ľudí: pokladníčka z obchodu s textíliami Irka Kozlowská, potom Zosia Podstolská, dcéra hodinára z námestia Slobody, Jacek Dabrowa a... ja. A piate... piate som videla u Walka Jarzmika. Ešte sa pochválil, že ich dostal do daru od Gene Cagovej.

------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Chovajú ich totiž zvyčajne obyčajní, dobrí a poriadni ľudia, medzi ktorými sú jašminovia výnimkou.

RYBAKOV, ANATOLIJ - ZÁHADA JAPONSKÉ SPONY

RYBAKOV, ANATOLIJ

ZÁHADA JAPONSKÉ SPONY
(Priklučenija Kroša - Kanikuly Kroša)

Lidové nakladatelství, Praha, 1970
edícia "M" knihy (9)
preklad Josef Sedlák
ilustrácie Miroslav Klomínek
obálka Miroslav Klomínek, Leo Novotný
1. vydanie, 25.000 výtlačkov

beletria, detektívky,
144 s., čeština
hmotnosť: 256 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,20 € darované THCK

*zlaci*

Sběratelská vášeň, peněžní machinace, lest a podvod, opar orientálního tajemství kolem japonských uměleckých miniatur — to jsou základní obsahové prvky, kolem kterých se rozvíjí napínavý, napůl detektivní příběh školáka Bobka. Bobek musí prokázat mnoho důvtipu, aby odhalil všechna tajemství kolem záhadného sběratele starožitností, i pevného charakteru, aby pomohl kamarádovi osvětlit tragický osud jeho otce a najít citlivý vztah k otčímovi. Kdo si vzpomíná na knižní i rozhlasovou podobu autorovy „Zamotané historie“, najde v tomto dějově zcela volně navazujícím svazku znovu svého oblíbeného hrdinu Bobka a prožije s ním novou dávku napětí, morálních konfliktů, ale i mladé klukovské psiny.

V první chvíli jsem měl tisíc dvě stě chutí jít k Véenovi a necuke s bambusem mu vrátit. Ale kdybych mu ji vrátil, odřízl bych si cestu ke Krasnuchinovi, jedinému člověku, který mi může objasnit celou tu záhadnou historii.

Proč Kosťa při zmínce o Mavrodakim tak zbledl? A proč mi zakázal to jméno vyslovovat? Odkud má figurku chlapce s knihou — nejlepší necuke z Mavrodakiho sbírky? Proč to před Véenem tají?

To si musím promyslet. Zítra uvidím. Stejně už bude večer a musím ještě pozvat Zoju do kina.

Zašel jsem do „Úderníka“ a koupil lístky. Lístky mají vždycky na děvčata magický účinek, už jsem si toho kolikrát všiml. Když člověk nemá lístky — nikdy se předem neví, jestli se vůbec seženou, na které představení, na jaký film a do které řady — všechno je pak takové neurčité, pochybné a problematické. Ale když máš lístky v ruce, to je jiná, všechno je pak jasné, určité a jisté.

A opravdu, když Zoja lístky uviděla, řekla:

„Čekej na mne u východu.“

„Jsou na půl osmou,“ připomněl jsem jí.

„Času dost.“

Procházel jsem se před obchodem a neklidně jsem se rozhlížel kolem. Každou chvilku se někde za rohem mohl vyvrbit Smakov nebo ten dlouhán, co o něm říkala, že je to její bratr.

Potom se začaly prodavačky jedna za druhou trousit z obchodu a nakonec se objevila Zoja. Měl jsem na svých hodinkách čtvrt na osm a tři minuty. Kdybychom běželi na metro a potom od metra rovnou ke kinu, určitě přijdeme pozdě. Naštěstí zastavil u obchodu taxík. Skočili jsme do něho. Vběhli jsme do sálu, právě když zhasli světlo.

Dávali film o služebním psovi. O tom, jak se učí chytat zločince. Proti tomu nemám žádné námitky, jenže pes se dá poštvat i na slušného člověka. Všechno záleží na psovodovi, když psovi poručí, aby vám prokousl hrdlo, pes to taky bez dlouhých cavyků udělá. Vlastně je to nebezpečné zvíře. Čechovovská Kaštanka, Mumu nebo Bílý tesák, to je něco jiného. To byli opravdoví kamarádi člověka.

A taky se mi nelíbily banální situace, jako když v přítomnosti představeného je pes celý nervózní a jiné podobné analogie mezi psem a člověkem. Jako by se z psího života mohlo brát poučení pro lidi.

Ale Zoja byla celá vedle, smála se a mé argumenty vůbec nechápala.

„Prosím tě! Takový hezký pejsek! Že si pořád vymýšlíš!“

Ale to bylo až po představení. V kině jsem myslel jen na to, jak bych vzal Zoju za ruku. Zoja se ustavičně dívala na plátno, viděl jsem její něžný profil a prstýnky na čele. Báječné děvče! Cítil jsem její rameno blízko vedle svého, ale vzít ji za ruku jsem se neodvážil. Kdyby byla měla dlaň položenou na opěradle, dokázal bych to jako nic. Jenže tam zrovna ležel její loket.

Ale vtom naštěstí běžel právě na plátně hrozně dramatický okamžik, jak zločinec střílí po psovi. ,Vždyť ho zabije!´ zašeptala Zoja ustrašeně a sama mě chytila za ruku. To se ví, že jsem ji pak už nepustil až do konce. Však to taky byla jediná kloudná epizoda v celém filmu, jenže jako naschvál až těsně před koncem.

------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Na shledanou!

NELKENOVÁ, DINAH - Z CELÉHO SRDCE

NELKENOVÁ, DINAH

Z CELÉHO SRDCE
(Von ganzem Herzen)

Melantrich, Praha, 1991
edícia Panoráma
preklad Jitka Tomanová, Rudolf Toman
prebal Magdaléna Martinková
1. vydanie
ISBN 80-7023-093-2

beletria, román
328 s., čeština
hmotnosť: 410 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,40 €  DAROVANÉ EGJAK

*zlaci*

Bohumil Margolin - Don Quijote společnosti hospodářskeho zázraku z roku 1960 - čistý bloud, jak jej nazve jeho sentimentálně cynický protihráč, hochštaplerský krasavec Rosario La Rocca, chce žít a milovat z celého srdce. Věčný chlapec s prostým srdcem se zákonitě dostává do střetu s blahobytným, i když někdy předstíraně blahobytným okolím. Zájezd do Itálie vytváří specifickou atmosféru, v níž se vytrženy z maloměstské kontroly, začnou projevovat skutečné povahy jednotlivců. Dostává se ke slovu touha po dobrodružství dam i panů. Zmizení záhadného cizince přivádí pro podezření z vraždy do vězení hlavního hrdinu a tehdy se opět projeví skutečná lidská hodnota všech zúčastněných

Večer se propadl v noc a na chodbách lehátkového vozu se protlačovalo vlakem panstvo ke druhé večeři mezi panstvem, které přicházelo od první večeře. Vlak jel pomalým tempem vstříc měsíci, jihu, radosti, splnění něžných snů pod palmami za zlevněné hotelové ceny.

„Masa rozhoduje,“ poznamenal si právě Margolin, tak jako si poznamenal několik nápadů pod písmenem S jako „styl“, totiž: „Lehce, lehce! Publikum chce veselost! Povrch místo hloubky! Ovšem i napětí - z čeho ale vyplývá napětí, když ne z hloubky!“ A pozvedl pohled k dámě sedící proti němu, kterou už uvedl ve svých poznámkách pod písmenem O jako „osoby“, a přece už brzy ji měl nazývat „Dorničkou“, anebo dokonce svou Dorničkou“. Opětovala pohled, načež Margolin odvrátil oči na chodbičku a na vysokého plavovlasého mládence v džínech, s vousy a brýlemi, který tam mluvil - nikoli, hovořil - s pážetem ve světle modrém odění.

Jaká směšná novohornoněmčina! Povrchní, drsná, ale velmi účelná, takže Margolin si zase poznamenal pod S jako „styl“: „Používání takzvaného drsného stylu, stejně jako dialektových idiomů dodává barvu a atmosféru!“ A začal pátrat po takovéto barvě a atmosféře tím, že se odebral na chodbu k vousáči s brýlemi a koženou kazajkou.

Chvilku tam nerozhodně postával, potom se ale uklonil s ráznou rozhodností.

„Margolin, Bohumil.“

„Rozumím správně? Bohumil? Člověče, jmenujete se opravdu tak? To je přece úžasné!“ Blonďák zaváhal. „A Margolin? Není to...? Nebyl to...? Souhlasí, správně: ,Smrt a zkáza´. Docela divoká věc, ta knížka. To nejlepší v té ceně, co jsme tak měli.“

„Vždyť to taky byla dost divoká věc, ta válka. A nejlepší v té ceně, co jsme tak měli.“ „Až doposud,“ řekl bystrý mladík. A srazil potom světle žluté sandály. „Wundersam. Hrabě Wundersam. Ale můžete mi taky říkat krátce jenom Wunder. Máte taky tak sucho v krku?“

„Nic nám nedají,“ řekl Bohumil zarmouceně. „Už jsem byl předtím v jídelním voze, ale ten je plný.“

„Panebože, to bych chtěl taky být! Cestovní společnost, lehátkové vozy, slunný jih, samé staré báby a nic k pití! Jsem otrávený!“

„Otrávený?“ Bohumil byl nadšen. „Ale promiňte, když jste otrávený už teď, proč tady vůbec jste?“

„Musím, trestná výprava. ,Vzhůru s Wunderem za dětmi hospodářského zázraku do země cest hospodářského zázraku Itálie,' řekl šéf a já jsem řekl: ,To není moje parketa, šéfe!’ Ale co chcete, marky musejí souhlasit a veškeré trháky už jsou opotřebované. Koncentráky, Soraya, knížecí rody - to všechno už udělali ostatní. Ti dokážou během čtyř týdnů položit na lopatky šest až osm vrahů, a já potřebuju na jediného celý týden a to si ještě přitom můžu uběhat nohy."

„Ach tak,“ řekl Bohumil opatrně, „vy píšete?“

„To ne, já mluvím do magneťáku, ne, oni mluví, ne, oni mají mluvit, ale vždycky to nedělají, ty svéhlavičky. Kouzelné povolání, to vám povím. A vy..." S nedůvěřivým pohledem na zápisník v Margolinově ruce: „Vy snad opravdu píšete? Už zase něco nového?“

„Už zase - to je dobré! ,Smrt a zkáza', to bylo před dvanácti lety, tedy zapomenuto a odpuštěno. A peníze jsou už dávno pryč. A ted ... poznámky o typech, osobách, co tak člověk najde na takovém zájezdu. Vždyť je to zajímavé a moderní, masa v pohybu a v ní jednotlivec, opuštěný, osamělý.“

„Příjemnou zábavu! Anebo taky: Lovu zdar a hojnou

---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

A snad dokonce k sobě samým.

CHMELOVÁ, ELENA - ZBOJNÍK ROBIN HOOD

CHMELOVÁ, ELENA

ZBOJNÍK ROBIN HOOD
podľa starých anglických povestí a balád

Mladé letá, Bratislava, 1965
edícia Dobré slovo
1. vydanie, 15.000 výtlačkov
66-124-65

beletria, literatúra stredoveká, knihy pre deti,
136 s., slovenčina
hmotnosť: 250 g

tvrdá väzba
stav: bez prebalu, ušpinené dosky, uvoľnená väzba

0,40 €

*zlaci*printer*

Zlé chýry sa rozletia rýchlejšie ako dobré. Zistil to i nottinghamský šerif na vlastnej koži, keď sa dopočul, že v celom grófstve sa z neho smejú. Zo dňa na deň sa nieslo ďalej, na aké drahé hody sa vybral do Sherwoodskeho lesa a akého chýrneho posla vypravil za Robinom Hoodom. A posmech mrzel pyšného šerifa aspoň tak ako tých tristo zlatých, čo nechal pri zbojníckej vatre. Nie div, že si potom deň i noc lámal hlavu, ako čím skôr chytiť Robina Hooda a ako dokázať všetkým, že on je ozajstným pánom v grófstve, keď zlodeja odovzdá katovi a jeho paholkom do rúk.

Na vtákov lepom, opakoval si neraz vo dne i v noci za bezsenných nocí, ale ako na Robina Hooda?

Až mu naveľa-naveľa zišlo na um, na čo smelého zbojníka iste navnadí. Na vlastné oči videl, akí výborní strelci sú Robinovi chlapci. Nuž usporiada tohto roku ešte pred jesennými hodmi veľké strelecké preteky v Nottinghame a sám odovzdá neobyčajne vysokú cenu víťazovi — zlatý šíp. Opovážlivec Robin Hood akiste vyjde z lesa a oprobuje šťastie. Šerifovi potom stačí, keď sa dobre prizrie najlepším strelcom — a iste medzi nimi nájde Robina Hooda alebo chlapcov z jeho družiny. Keď nie po prvý raz, podarí sa po druhý raz, ale teraz mu isto ani jeden zbojník neprekĺzne z Nottinghamu do Sherwoodskeho lesa.

Onedlho sa na všetky strany rozbehli nottinghamskí posli na koňoch a všade, v každom meste, v každej dedine, na každej samote i v každom hrade vyhlasovali, že v Nottinghame bude na svätú Margarétu veľká ľudová slávnosť so streleckými pretekami. Víťaz dostane od šerifa šíp z rýdzeho zlata.

Bola to udalosť nad udalosti. Meniny šerifovej ženy vždy oslavovali v Nottinghame, ale ľudová slávnosť dosiaľ v ten 40 deň nikdy nebola.

Onedlho sa novinu dozvedel i Robin Hood. Z krčiem a samôt sa všetky noviny vždy rýchlo dostali k jeho družine.

A tentoraz sa šerif nemýlil, dobre odhadol Robina. Ledva sa dozvedel o pretekoch a o zlatom šípe, hneď sa strojil, že sa i s najlepšími strelcami z družiny vyberie do Nottinghamu a bude bojovať o takú vzácnu odmenu.

— Nechoď, Robin, — napomínal ho Jack rozvážne, — už včera som u Čierneho diviaka počul o tých streleckých pretekoch. Má to byť klepec na teba a ty sa máš doň chytiť.

— Dobre vieš, že nechodievam s bubnom na zajace ako šerif. Nič sa teda neboj a radšej mi ako dobrý hospodár zaopatri dajaké švihácke šaty, akoby som prišiel rovno z Londýna. A pre chlapcov tiež voľačo súce.

Jack si len vzdychol, pokrútil hlavou a odišiel.

Deň pred slávnosťou putovali zo sherwoodských húštin do Nottinghamu žobraví mnísi, kotlári, kováči a všelijakí remeselníci. Ľudia, čo na ľudových veseliciach nikdy nechýbajú. Ale títo boli napodiv dobre ozbrojení, mocní, urastení a mladí. To bol však Robinov predvoj. Chlapci mali byť divákmi na streleckých pretekoch, a keby bolo zle, mali vysekať svojich druhov z nebezpečenstva, aj keby sa im sám čert do cesty postavil.

Napokon vyšiel z húštiny na cestu do mesta i tmavovlasý švihák s tmavou briadkou a s čiernou páskou cez oko. Sedel na gaštanovom koni a vo vaku mal nový belasý hodvábny kabátec, v mešci mu štrngotali zlatky. Odprevádzali ho dvaja panoši, ako sa patrilo na urodzeného mládenca. V Nottinghame sa najprv prezvedeli, kde je najlepší hostinec, tam sa občerstvili, oddýchli si a pýtali sa, kde to majú ísť na tú chýrnu veselicu a lukostrelecké preteky.

I svetaskúsený človek mal čo obdivovať na nottinghamskej streleckej slávnosti. Na veľkej lúke pod pošmúrnymi mocnými hradbami stála otvorená drevená tribúna pre urodzených pánov, zemanov a vznešených mešťanov. Šerifove miesto bolo kráľovsky vyzdobené červeným aksamietom a zlatom. Okolo celej lúky viali veselé farebné zástavky na počesť vznešenej patrónky dnešnej slávnosti.

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Ale kameň klesol, zarástol machom, nápis na ňom dávno nevidno a mikto by dnes o Robinovi Hoodovi a jeho veselej družine nevedel, keby všade po celom Anglicku dobrí ľudia od dávnych čias dodnes nerozprávali svojim deťom a detným deťom o sherwoodskom zbojníkovi Robinoci Hoodovi.

SLIACKY, ONDREJ - KRÁSNA MODRÁ MUŠĽA

SLIACKY, ONDREJ

KRÁSNA MODRÁ MUŠĽA

Mladé letá, Bratislava, 1977
ilustrácie Ján Dressler
1. vydanie, 7.000 výtlačkov
66-042-77

beletria, knihy pre deti, próza krátka, poviedky,
112 s., slovenčina
hmotnosť: 212 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

1,50 €

*zlaci*

Kniha detských etud Ondreja Sliackeho Krásna modrá musia bude iste príjemným čitateľským prekvapením v domácej tvorbe so súčasným detským hrdinom. Pretože jej detské postavičky, túžiace po priateľstve a porozumení, ale najmä často po nejestvujúcom rodinnom šťastí, objavujú sa tu v citlivo, až dojímavo obnažených podobách, v situáciách, v ktorých je ich „malý svet“ ohrozený. Pravda, niektorí Sliackeho hrdinovia a hrdinky sú vlastne duše smutné, život ich pripravil neraz o najzákladnejšie ľudské hodnoty, ale u autora zmôžu sa práve oni na oslobodzujúci čin alebo čo len na gesto dobrej vôle.

V tom sa skrýva hlboký zmysel tejto knižky, príťažlivej práve v autorovom úsilí byť vidiaci, kde býva aj v literatúre pohodlnejšie tváriť sa slepý. A v tom je i nevšedná sila Krásnej modrej mušle, ktorej čitateľský úspech mal by byť nesporný.

Andrejko

Keď sme sa s mamou presťahovali k novému otcovi, v prvých dňoch som sa nepohla od nej ani na krok. Spočiatku nehovorila nič, len raz večer to už nevydržala a okríkla ma: „Preboha, dievča, to sa mi musíš stále pliesť pod nohy?“ Urazila som sa, pretože mama dobre vedela, prečo sa jej tak držím.

„Čo si už nenájdeš nejakú robotu,“ zvýšila hlas. Rozplakala som sa a vybehla z kuchyne. Hneď mi zišlo na um, že zájdem k starkej, ale keď som si predstavila, ako spustí to svoje „ty sirôtka moja malá“ a bude bedákať a zalamovať rukami, zostala som na dvore. Podišla som len ďalej od vchodu a sadla si na kameň pod veľkú hrušku.

Ešte stále som plakala, hoci ma už začínalo mrzieť, že som sa tak zhodila pred otcom. Lenže či ja za to môžem? Vidím smutný film, plačem. Počujem, že niekto z triedy ochorel, už mám slzy v očiach. Stratím korunu, a rumádzgam, že ma nevie nikto utíšiť. Najhoršie je, že ma schytí plač, a ani neviem prečo. Už som sa chcela na to spýtať aj mamy, ale keď som videla, ako len lieta, aby všetko stihla, nepovedala som nič. Zato som sa zdôverila starkej:

„To prejde, sirôtka moja malá, to prejde,“ chlácholila ma starká svojím mäkkým hlasom. „Keď som mala toľko rokov čo ty, ja som sa zas len smiala. Mama s otcom boli už z toho celí zúfalí, dávali mi piť agátový kvet i šalviu, jesť cesnak aj med, ale nič nepomáhalo. Len som sa smiala a smiala. Až raz to otca dohnevalo a schytil remeň a zmlátil ma, že som si tri dni nemohla poriadne sadnúť. Ale ani to nepomohlo. Prešlo to akosi samo. Ani som nevedela kedy a ako.“

„Lenže mne sa nechce smiať. Mne je pre všetko do plaču, starká,“ povedala som, a už som sa aj rozplakala.

„To prejde, sirôtka moja malá, to prejde,“ zopakovala starká a mne bolo akosi dobre, aj keď som plakala.

No teraz neplačem len tak. Plačem od hanby, že ma mama okríkla pred „otcom“. Hoci ja, hus husovitá, nemusela som hneď ukázať, aká som hysterka.

Na dome vrzli dvere a vyšiel otec. Zatušila som, že ide po mňa, preto som si rýchlo utrela vreckovkou tvár. No práve vtedy ma pochytila akási mrzutosť, ktorá urobí zo mňa vždy odpornú žabu. Otec ma zaiste zavolá dnu, no ja len myknem plecom, a pritom mi bude robiť dobre, keď bude stáť nado mnou a nebude vedieť, čo so mnou.

Lenže som sa zmýlila, pretože otec za mnou nešiel. Oprel sa o zárubňu dverí a zapálil si cigaretu. Ako fajčil, díval sa do záhrady, no vedela som, že ma nevidí, lebo nado dvermi svietila silná žiarovka. A tak som sa naňho dívala ja, prezerala si ho celého od hlavy po päty a zrazu som pochopila, že sa naňho nemôžem hnevať.

„Od soboty ho volaj otec,“ povedala mi mama tri dni pred svadbou. „Ale prosím ťa, urob to.“

Nebolo ma treba prosiť. Môj budúci otec sa mi celkom páčil, aj keď pravdu povediac, predstavovala som si ho celkom ináč.

„Vieš, aký by mal byť?“ povedala som raz mame, keď sme ležali v posteliach. „Štíhly, s vráskami okolo očí a mlčanlivý.“

Mama ma počúvala, počúvala, a potom sa začala smiať.

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Nevidela som ho, len som cítila, že je pri mne, a bolo mi odrazu, akoby z nášho domu spúšťali čiernu, smútočnú zástavu.

SIENKIEWICZ, HENRYK - V PÚŠTI A V PRALESE

SIENKIEWICZ, HENRYK

V PÚŠTI A V PRALESE
(W pustyni i w puszczy)

Mladé letá, Bratislava, 1966
edícia Dobré slovo
preklad Mikuláš Stano
ilustrácie Radomír Kolář
1. vydanie (v Mladých letách), 30.000 výtlačkov
66-037-66

beletria, román, dobrodružné,
312 s., slovenčina
hmotnosť: 505 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal poškodený

1,50 €  *unk*belx-pol*

*zlaci*belx-pol* DAROVANÉ EGJAK

Staško učil Kaliho aj strieľať z pušky remingtonky a toto učenie šlo ľahšie než katechizmus. Po desaťdňovom strieľaní do cieľa a do krokodílov, ktoré spávali na pobrežnom piesku pri rieke, mladý černoch zastrelil veľkú antilopu pufu, potom niekoľko arielov a konečne diviaka ndiri. Ale toto stretnutie len-len že sa neskončilo takou nehodou, aká sa prihodila Lindemu, lebo ndiri, ku ktorému sa Kali po výstrele nepozorne priblížil, sa strhol a vrhol sa na neho s chvostom, postaveným hore. Kali odhodil pušku, utiahol sa na strom a sedel tam dotiaľ, kým krikom neprivolal Staška, ktorý našiel diviaka už neživého. Na byvoly, levy a nosorožce Staško ešte nedovolil chlapcovi poľovať. Do slonov, ktoré sa večerami prichádzali k rieke napojiť, ani on nestrieľal, lebo sľúbil Nele, že nikdy nezabije ani jedného.

Ale keď ráno alebo v popoludňajších hodinách uzrel ďalekohľadom dolu v džungli pasúce sa stáda zebier, byvolov, arielov alebo skackajúcich kôz, brával Kaliho so sebou. Pri týchto vychádzkach sa často spytoval na národy Va-himov a Samburov, s ktorými sa rozhodne museli stretnúť, ak chceli ísť na východ k brehu oceána.

— Kali, či vieš o tom, — spýtal sa raz, — že za dvadsať dní, a na koňoch ešte aj skôr, mohli by sme sa dostať do tvojho kraja?

— Kali nevie, kde bývať Va-hima, — odpovedal mladý černoch, smutne potriasajúc hlavou.

— Ale ja viem, bývajú na tej strane, odkiaľ ráno vychádza slnko, nad akousi veľkou vodou.

— Hej, hej! — zvolal prekvapený a natešený chlapec. — Baso Narok! To je po našsky veľká a čierna voda. Velký pán vedieť všetko.

— Nie, lebo neviem, ako by nás prijali Va-himovia, keby sme k nim prišli.

— Kali by im kázať padnúť na tvár pred velkým pánom a pred dobrým mzimu.

— A poslúchli by ťa?

— Otec Kaliho nosiť kožku leoparda a Kali tiež.

Staško pochopil, že to znamená, že otec Kaliho je náčelníkom a on je najstarším z jeho synov a budúcim vládcom Va-himov.

Spytoval sa teda ďalej:

— Hovoril si mi, že bieli cestovatelia boli u vás a že starší ľudia sa na nich pamätajú?

— Áno, a Kali počul, že mali na hlavách mnoho plátna.

„Ach!“ pomyslel si Staško, „teda to neboli Európania, ale Arabi, ktorých černosi pre ich jasnejšiu pleť a biely odev pokladali za belochov.“

Ale keďže sa Kali na nich nepamätal a nemohol mu dať o nich nijaké presnejšie vysvetlenie, Staško mu dal inú otázku.

— Nezabili Va-himovia nikoho z tých bielo odetých ľudí?

— Nie. Va-hima, ani Samburu to nemôžu urobiť.

— Prečo?

— Lebo oni hovorili, že keby ich krv vsiaknuť do zeme, prestalo by pršať.

„Som rád, že tomu veria,“ znova si pomyslel Staško.

Potom sa ešte spýtal:

— Šli by Va-himovia s nami až k moru, keby som im sľúbil veľa plátna, korálkov a pušiek?

— Kali ísť a Va-hima tiež, ale veľký pán najprv podmaniť Samburu, ktorí sú na druhej strane vody.

— A kto je za Samburu?

— Za Samburu nebyť hora, tam je džungľa a v nej levy.

Tým sa skončil rozhovor. Staško čoraz častejšie myslel teraz na veľkú cestu na východ, nezabúdajúc, čo hovoril Linde, že možno sa tam stretnú s Arabmi z pobreží, obchodujúcimi so slonovinou, ba aj s misijnými výpravami. Vedel, že taká cesta bude pre Nelu ďalším radom strašných námah a nových nebezpečenstiev, ale 

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Po tejto poslednej ceste mladí Tarkowskovci vrátili sa do Európy a so Staškovým šedivým otcom navždy sa usadili v Poľsku.