SAINT-MARCOUXOVÁ, JEANNE - BOLA SOM HVIEZDOU

SAINT-MARCOUX, JEANNE

BOLA SOM HVIEZDOU
(Criss ou j´étais une idole)

Mladé letá, Bratislava, 1969
edícia Čajka
preklad Dominik Jarábek
ilustrácie Renáta Vlachová
obálka Sylvie Vodáková
1.  vydanie, 15.000 výtlačkov
66-016-69

beletria, novela
192 s., slovenčina
hmotnosť: 218 g

tvrdá väzba, malý formát
stav: dobrý, bez prebalu, ošpinená obálka

OVER

*zlaci*

21. marca. Jarný deň.

Po piatich rokoch prerušenia znovu teda beriem do rúk ten starý denník so zažltnutými rohmi. . . Teraz už preto, aby som skoncovala s jeho bielymi stranami. Nechcem, aby boli pre mňa obžalobou, akoby som nebola mala odvahu dopísať ich až do konca.

Čo sa teda odohralo v mojom živote za tých posledných päť rokov, že až dnes znovu otváram ten denník?

Najprv tá čierna diera nehody. A potom ten dlhý tunel, na ktorý si spomínam ako na akési prezimovanie, cez ktoré som žila umrtveno, podobne ako svište. Lebo až u Gab-Gab som začala naozaj cítiť, že znovu ožívam.

Pred chvíľkou, skôr ako som začala písať, prebehla som predchádzajúce strany a znovu som si prezrela obraz mladej dievčiny, ktorá ma takmer dojala tým, čo všetko musela vytrpieť za svojej krátkej kariéry. Úbohá hviezdička, výrobok KRD! Ale vždy budú ďalšie a ďalšie. Manine, ktorá má teraz trinásť rokov, obkladá steny mojej starej izby fotografiami súčasných hviezd: skupinu mladých Madagaskarčanov s tmavou pokožkou, ktorí tancujú surf a skáču pritom ani klokany. A Manine každú chvíľku poskakuje ako oni, aby napodobňovala svoje hviezdy, ktoré sa taktiež budú snažiť, aby sa jej podobali výzorom a správaním.

Ja sa nad tým iba usmievam, lebo viem, že moja sestrička sa oduševňuje primerane svojmu veku, ale objekty jej prechodného obdivu nestávajú sa natoľko pre ňu fanatickým kultom alebo terčom posmechu. Má ich jednoducho rada, a to je všetko. Sprevádzajú jej detstvo ako nádherné hračky, ktoré spievajú a ktoré tancujú pre ňu príjemnejšie než automaty v dome Lirouxovcov.

Badať to aj z toho, ako sa Manine zmieňuje o tom pred svojimi priateľkami, ktoré sa na mňa nepamätajú:

- Och!... To viete, hviezdy ... Netreba nič zveličovať! Aj my máme doma jednu ... Je to už stará hviezda! Má skoro dvadsať rokov ...

Veru, starneme. Patrick, ani sa to nechce veriť, práve nastúpil ako hlavný pisár v istej kancelárii v Cité. To mu však nijako nebráni, aby aj naďalej nechodil do kurzu Gab-Gab a skladal piesne. A to čoraz lepšie! Niekoľko známejších hviezd si už od neho vzalo viacero. Kto vie? Náš notár sa možno stane nakoniec najväčšou pýchou v ulici Parc-Royal.

Ach, ten Dom piesne, čím všetkým som mu zaviazaná! ... Jeho zásluhou vášnivá posadnutosť twistom a jeho zneužívanie, ktoré sa na mňa priam valilo, nezanechá vo mne hlbšie stopy než jarné krupobitie; ako jedno z tornád, ktoré spustošia priskoré výhonky, ale žatve zato nezabránia.

Žatvou je pre mňa v tejto chvíli zadosťučinenie, že môžem spievať. Spievať čo najlepšie, ako zavše vraví naša náročná profesorka, keď je veľmi spokojná.

V jej starom, napoly zruinovanom hoteli som si sprvu len pospevovala, potom spievala, potom veľa pracovala, aby som dodala nový hlas niek-

................................................................................................................................................................

...posledná veta...

A tak všetci traja, držiac sa za ruky, hoci sa nám chveli kolená, pokúsili sme sa spoločne odoslať prvý pozdrav našej budúcej životnej ceste...

KOLBERGS, ANDRIS - 3X RIGA

KOLBERGS, ANDRIS

3X RIGA
(Tri dňa na razmyšlenije)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1986
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (461)
preklad Marta Ličková
prebal Kamila Štanclová
1. vydanie, 15.000 výtlačkov
13-72-098-86

beletria, román, detektívka
536 s., slovenčina
hmotnosť: 713 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

0,10 € darované THCK

*zlaci*

Slovenskému milovníkovi detektívok dostáva sa do rúk výber z tvorby lotyšského spisovateľa Andrisa Kolbergsa. Jeho detektívne príbehy nie sú výplodom čírej fantázie — autor je dobrým znalcom príbehov a sústreďuje sa na negatívne javy motivované túžbou po blahobyte nadobudnutom podvodmi a krádežami, na túžbu žiť na konto spoločnosti.

V prvom románe Tri dni na rozmyslenie je námetom lúpežná vražda. Neznámi páchatelia prepadnú v textilnom obchode inkasantov banky, keď preberajú celodennú tržbu, pričom jedného z nich zastrelia. Po počiatočnom neúspechu vo vyšetrovaní sa ujme prípadu skúsený kriminalista plukovník Ulfs a vraha odhalí. Román Muž, ktorý bežal po ulici začína sa smrťou neznámej mladej ženy pod kolesami električky. Milícia dáva túto smrť do súvislosti s mužom, ktorého svedkovia videli utekať z miesta nehody. Vyšetrovanie privedie inšpektora Dobensa na stopu rozsiahlej rozkrádačskej aféry a viacerých zločinov. Poviedku Keď si zbytočný zamýšľal autor ako záver celého zväzku. Voldisa, vodcu bandy, ktorá kradne a šmelinári, prichytí milícia pri krádeži. Kým sa Voldis pokúša ujsť, prebehne mu mysľou celý jeho život... Príbeh sa končí prekvapujúcim rozuzlením.

Tento album bol ináč nelegálny a predpotopný, no na rozdiel od ťažkopádnych novomódnych premietacích prístrojov, pomocou ktorých v špeciálnych miestnostiach vytvárajú fantómové snímky, dal sa nosiť v aktovke.

- Neskôr. Najprv nech porozpráva sám od seba, čo vie.

— Mám rozprávať? — starec vytiahol obočie.

— Hej, rozprávajte, — prikývol Konrád.

— Nebol by som sem vôbec prišiel, ale povedali mi, že je tu čerstvý vzduch. Hlúposť, veď v Rige nikde nie je čerstvé povetrie. Najprv som sa nazdal, že ten dym pochádza zo smetísk na konci Deglavskej. Spaľujú tam odpadky. Kdeže! Smetisko už nedymí, a vzduchu naďalej nič.

Juris smutne pozrel na Konráda. Ten bude takto tárať prinajmenej dve hodiny, hovoril jeho pohľad.

Konrád vytiahol fajočku s višňovou hlávkou, miešok, zápalky a rozložil si ich pred sebou na stolíku.

Môžem ho prerušiť, pomyslel si Konrád, ale časovo tým sotvačo získame. Znova povie: nos normálny, a keby sme mu ukázali album, pomýli ho to načisto. Nech už len radšej nerušene dokončí svoj úvod, to ho upokojí a dodá mu istoty.

- Veru, veru, - prisvedčil Konrád.

- No vidíte! - starec až tak podskočil od radosti: nie každý deň naďabí človek na spriaznenú dušu.

Juris odviedol obe predavačky a šiel hľadať iné, príhodnejšie miesto alebo aspoň tichý kútik na vypočúvanie. Radšej nech starca nepočúvajú: jeho reči len zbytočne rozbúria ich fantáziu. Už sa takmer upokojili, preto ich Juris nechcel zaviesť do predajne, bál sa, že znova začnú hysterizovať. Šli do skladu, usadili sa na akési baly, zašité do vrecoviny — zaraz sa z nich zodvihol kúdol drobného štipľavého prachu — a začali sa potichu baviť ako deti, čo sa utiahli do kútika na dvore, čím ďalej od rodičovských očí.

- No vidíte! - povedal starec Konrádovi. - Potrávia nás!

Konrád cmúľal prázdnu fajku. V trúbeľke čvrkala močka.

— Mám byt na ulici Dzirnav, súdruh plukovník. Slušná štvrť, veď viete — obchody, práčovňa, kino. Všetko poruke. Ale vzduchu tam niet. A tu naraz čítam, že niekto chce vymeniť dvojizbový byt

na ulici Virsanavas štyri za dvojizbový byt v centre. Nuž som začal uvažovať.

Konrád si napchal fajku a rozťahal ju. Zatiaľ nechcel pripustiť, že starcove táraniny budú len jalové, no bol rád, že sa Juris ešte nevrátil a nepočuje, ako pokročil s výsluchom. Juris by sa mu, pravdaže, neodvážil otvorene vysmiať, ale to ešte nič neznamená.

- Nuž som si pomyslel, reku, byt mám dobrý, ale tam, v novej štvrti, bude akiste lepší vzduch. Pre nás, starých ľudí, je to veľmi dôležité. Nesmieme jesť mastné, musíme sa veľa prechádzať na čerstvom vzduchu. Tak prežijeme ešte aj mladých. My sme z iného cesta!

A zrazu sa starec odmlčal. Bolo to čudné a prekvapujúce. Konrád mal pocit, že sedí v autobuse, ktorý zrazu z ničoho nič zabrzdil.

- No a ďalej? —spamätal sa Konrád.

- Nebudem meniť. Tunajší vzduch je nanič a pravdu povediac, smrdí kafilériou. Radšej ho oprobujem vymeniť voľakde na Siguldu alebo Cesis. Tam je rekreačná oblasť a nikto nemá právo znečisťovať povetrie.

- Nepovedali ste nič o predajni...

- Och, všetko bolo ako v kine!

- Nech sa páči, pokračujte... Prepáčte, nepoznám vaše meno...

- Golubovskis... Nikolaj Golubovskis... Vošiel som do obchodu, reku, spýtam sa pokladníčky, ktorá domová správa je tu zodpovedná za číslovanie domov, lenže nevedela, pobral som sa teda na druhý koniec predajne, že sa spýtam predavačiek. Počul som, ako niekto vošiel do obchodu, potom vošiel ešte ktosi, ale nevšimol som si...

Konrád počúval starca a zapisoval si do notesa meno, priezvisko a adresu.

- Ked som sa obrátil, súdruh náčelník, Duršis práve udrel. Len som nevedel, koho. To som pochopil až vtedy, keď zobral vrecko s peniazmi a odišiel.

- Kto udrel? Zopakujte to ešte raz! — Konrádovi od údivu takmer vypadla fajka z úst, ale stihol ju v letku zachytiť.

...............................................................................................................................................................

...posledná veta...

"Poďme..."

...posledná veta...

Prešiel prvý rok väzenia.

...posledná veta...

Mladý muž nahlas plakal.

VERALDI, ATTILIO - DÔSLEDNÝ CHLAPÍK / VEĽKÉ PENIAZE

VERALDI, ATTILIO

DÔSLEDNÝ CHLAPÍK / VEĽKÉ PENIAZE
(Uomo di conseguenza / La Mazzetta)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1980
edícia Zelená knižnica
preklad Ivan Gavora, Terézia Gašparíková
prebal Ľubomír Longauer
1. vydanie
13-72-074-80

beletria, román, detektívky, literatúra talianska
392 s., slovenčina
hmotnosť: 474 g

tvrdá väzba s prebalom

0,20 € stav: dobrý*gopal3* darovan

0,20 € stav: dobrý *zlaci*darované THCK

Attilio Veraldi (1925), taliansky novinár a plodný prekladateľ z angličtiny a škandinávskych jazykov, sa svojou detektívkárskou tvorbou hlási k americkej tvrdej škole, tzv. „hardboiled-school". Podvody, surovosť a vraždy, to všetko sa v týchto dvoch detektívnych príbehoch spája s peniazmi. Vidina ľahko nadobudnutého bohatstva je hybnou silou konania väčšiny postáv a medzi inými aj neapolského advokáta Sasu lovineho, spoločného protagonistu oboch detektívok, Iovine sa s obľubou dáva do služieb „veľkých zvierat" a za riadnu odmenu je ochotný vystaviť nebezpečenstvu aj vlastný život. Zahráva sa s ohňom, kľučkuje, vynakladá všetok svoj dôvtip a všetku svoju diplomaciu, len aby aj on niečo vylovil z mútnych vôd. Je schopný všetkého, ale iba po istú hranicu. Neoplýva zbytočnou sentimentalitou a jeho zbraňou je výlučne intelekt. Kým v Dôslednom chlapíkovi ide o rozsiahle machinácie s valutami, vo Veľkých peniazoch Sasá lovine pátra po dcére najbohatšieho Neapolčana, ktorá ušla z domu aj s dokumentmi, čo môžu skompromitovať jej otca a tomu, kto ich získa, vynesú päť miliárd lír.

VAJNER, ARKADIJ - PO STOPÁCH VRAHA / ČIERNA MAČKA

VAJNER, ARKADIJ
VAJNER, GEORGIJ

PO STOPÁCH VRAHA / ČIERNA MAČKA
(Ja sledovateľ / Era miloserdija)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1983
edícia Zelená knižnica
preklad Tatiana Nemanová, Viktória Slobodníková
prebal Ľubomír Longauer
1. vydanie
13-72-004-83

beletria, román, detektívky,
454 s., slovenčina
hmotnosť: 567 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,50 € *marno*dete

Arkadij a Georgij Vajnerovci patria k priekopníkom kriminálneho žánru v sovietskej literatúre. Starší, Arkadij, je pôvodným povolaním kriminalista, mladší, Georgij, hol dlhé roky žurnalistom. Do literatúry vstúpili až v zrelom veku. Ich diela sa tešia veľkému čitateľskému záujmu u prekladajú sa do mnohých jazykov.

V kriminálnych románoch Po stopách vraha a Čierna mačka sa Vajnerovci usilujú rozšíriť hranice žánru smerom k hlbšej sociálnej a psychologickej analýze. Odhaľujú psychologické a sociálne pozadie zločinu, ich príbehy spracúvajú spoločensky závažnú problematiku. V obidvoch románoch sú hlavnými hrdinami mladí vyšetrovatelia. 

V prvom Tichonov pátra po neznámom vrahovi, precestuje pri tom hodný kus Sovietskeho zväzu (Krym, Tallin, Leningrad, Moskva), kým sa kruh okolo zločinca neuzavrie vo Ľvove. Príbeh sa rozvíja logicky a od začiatku do konca je plný dramatizmu a napätia.

Nie menej dramatický je ďalší príbeh z povojnových dní r. 1945. V ňom mladého nadporučíka Šarapova, bývalého frontového dôstojníka, hneď v prvý deň služby pridelia do skupiny, ktorá má odhaliť nebezpečnú bandu vrahov vyčíňajúcich v Moskve pod názvom Čierna mačka.

Charakteristickým znakom štýlu bratov Vajnerovcov je vhodná miera autentickosti, spájanie prvkov umeleckej literatúry a literatúry faktu. Pre milovníkov kriminálnej literatúry bude kniha iste príjemným oživením.

Pozrel na mňa a jeho maličké, od spánku opuchnuté očká sa zmenili na úzke škáročky.

— To je mi spovedník — s pištoľou! — A škrekľavo sa zasmial.

Neurazil som sa, len som mu začal objasňovať štyridsiaty ôsmy

článok o úprimnej ľútosti a tak ďalej. Počúval, neprerušoval ma, a keď som skončil, prehovoril:

— Mladý muž, uvedomte si konečne, že nie som ten pravý. — Pri týchto slovách pobúchal päsťou na stôl, akoby ich pečatil. — Kajať sa za niečo, čo som neurobil, dovolávať sa vašej láskavosti!? Pravda vyjde najavo. A najlepšie bude, ak ma prestanete domŕzať a pohľadáte skutočného vraha, a nebudete pokladať zaňho toho, koho máte poruke, koho je pohodlnejšie vyšetrovať, jasné? Rozmyslel som si, ako si pomôžem. Oficiálne vám dávam na vedomie, že už vôbec nebudem vypovedať, chodíte sem nadarmo. Azda vás to prinúti pozornejšie sa poobzerať okolo seba. To je všetko.

Vrátili sme sa na hlavnú správu. Zopakoval som Žeglovovi náš rozhovor s Gruzdevom, ak sa to, pravdaže, dá nazvať rozhovorom. Čakal som, že Žeglov bude nadávať, ale nenadával, naopak, uškrnul sa, ako to len on vie, a povedal:

— Nech mi to Gruzdev prepáči, ale kto chce kam, pomôžme mu tam. Podľa našich zákonov obvinený má právo na obhajobu. Ak Gruzdev chce mlčať, má na to právo, napokon, aj to je spôsob obhajoby. — Iste sa mi na tvári zračilo prekvapenie, lebo Gleb mi vysvetlil: — Nečuduj sa, chlapče, my tu predsa nebojujeme ako na fronte, chlap proti chlapovi, často musíme bojovať aj umom, chápeš, ľsťou. A keď obvinený mlčí, akoby nás vyzýval: vyložte karty na stôl, ale ja si svoje nechám, mám predsa právo pauzovať. Pozriem si, aké vy máte karty, a potom pošpekulujem nad svojimi tromfami. Rozumieš? Takže nech si len čuší...

— A čo si my počneme? — spýtal som sa.

— To je veľmi jednoduché: máme svoju robotu, budeme pracovať s usvedčujúcimi dôkazmi. Hneď príde Pankov, dá nám inštrukcie. A Gruzdev nech si sedí a húta. Zo päť dní ho treba nechať na pokoji, nech sa povarí vo vlastnej šťave. Za ten čas si premietne celý svoj život, pripomenie všetky hriechy. Pouvažuje aj o tom, v čom sa mohol zmýliť, urobiť chybu, čo sme ešte vyňuchali, s čím sa vytasíme zajtra. Teraz spal od nervového šoku, ale čoskoro už nebude spávať, za to ti ručím ...

Došiel Pankov a stručne požiadal:

— Dajte mi zápisnicu z domovej prehliadky.

Prečítal si ju a spustil:

— Klasická vražda zo ziskuchtivosti. Všimnite si, chlapče: pri emocionálnom zločine, teda zločine vykonanom pod vplyvom silných vášní, sú vinníci úprimní. Pri zištných motívoch je to opačne, často zapierajú vinu, ako len môžu. Už včera som to hovoril nášmu priateľovi Glebovi Georgijevičovi, bol však trochu, ako by som to povedal — sebavedomý. Z toho vyplýva, že by sme nemali čakať, kým sa obvinený prizná, ale našou povinnosťou je dokázať jeho vinu pomocou usvedčujúcich dôkazov, a to priamych i nepriamych. Ste ešte nováčik, však? — Zložil si okuliare a na koreni nosa mu od rámika ostala hlboká červená ryha. Prikývol som a Pankov, nepozerajúc na mňa, pokračoval: — Tento prípad je podľa mňa dosť typický na to, aby ste nadobudli základnú predstavu o charaktere práce, ktorej sa idete venovať...

— Sergej Ipaťjič, a prečo pokladáte práve tento prípad za typický?

— Nuž preto, lebo zločinu sa dopustil človek neskúsený a nechal nám dôkazy, ktoré stačia na tri vraždy. Nám ostáva iba ich preskúmať, potvrdiť a v zhode so zákonom takpovediac prišiť k danému prípadu. A potom už celý prípad môžeme predložiť súdu, a to aj v tom prípade, keď sa obvinený neráči priznať: dôkazy ho samy usvedčia.

— A čo ak sa dôkazy nepotvrdia? — spýtal som sa.

— Že nepotvrdia? — začudoval sa Pankov. — Musia sa potvrdiť. Napokon, nebudeme sa tu hádať, nie sme predsa na seminári.

Som však zvedavý človek, a hoci ma už Žeglov neraz vyhrešil za neodbytnosť, predsa som dobiedzal ďalej:

— Ak všetko vyjde, v poriadku. Ale čo ak nie? A Gruzdev sa neprizná?

Pankov si odkašlal, pokrčil úzkymi plieckami, akoby som mu položil veľmi hlúpu otázku.

— Hm-hm ... No-o... ak to nevyjde... a obvinený bude popierať vinu... Nuž súd ho oslobodí.

— A čo vražda? — vypytoval som sa. — Kto sa bude za ňu zodpovedať?

— Viete, chlapče, veda vychádza z toho, že neodhalené zločiny

............................................................................................................................................................

...posledná veta...

A pochopil som, že život je úžasný, aj keď si v detstve chcel byť domovníkom, aj keď sa keˇd sa nikto za teba nechce postaviť do radu.

...posledná veta...

"Prosím vás, pohľadajte mi telefónne číslo Grauermanovej pôrodnice..."

WOHMANNOVÁ, GABRIELLE - PAVLÍNKA BOLA SAMA DOMA / VÝLET S MATKOU

WOHMANN, GABRIELLE

PAVLÍNKA BOLA SAMA DOMA / VÝLET S MATKOU
(Paulinchen war allein zu Haus - Ausflug mit der Mutter)

Smena, Bratislava, 1980
edícia Eva (69)
preklad Oľga Silnická
doslov Milan Žitný
prebal Svetozár Mydlo
1. vydanie
73-038-80

beletria, novela
288 s., slovenčina
hmotnosť: 408 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý, neautorské venovanie

0,30 € venované THCK

*zlaci*

Literárne spracovanie ľudskej osamelosti nie je azda nič nové. Gabriele Wohmannová vniesla však do tejto témy nový tón a nové podoby individualizácie aj vďaka vedeckému záujmu, aký tomuto problému venujú lekári, psychológovia a sociológovia. Dva menšie románové útvary zhrnuté do jednej knihy tvoria zaujímavý oblúk, ktorý sa preklenul medzi generáciami. V prvom románe Pavlínka bola sama doma autorka veľmi sugestívne opisuje situáciu malej siroty u adoptívnych rodičov, plných dobrej vôle a teoretických poučiek, ale neschopných vytvoriť ono obyčajné ľudské teplo, po akom túži citlivé dieťa. Sirota v blahobytnej spoločnosti, osamelá medzi ľuďmi, hladná, hoci sýta je mementom nielen pre vychovávateľov.

Téma druhého románu Výlet s matkou je azda menej exkluzívna, no pre nikoho niet úniku pred jej výzvou najmä nie v súčasnej civilizácii, v ktorej osamelosť starých ľudí je nesmieme akútnym a ťažko riešiteľným problémom. Vzťah dcéry k ovdovenej matke, dcéra žijúca svoj život a pritom ustavične zmietaná výčitkami svedomia, pretože si uvedomuje, že nikdy nebude schopná splatiť matke biologický i citový dlh. Matka osamelá uprostred ľudí, plná dobrej vôle a ochoty nebyť osamelá nachodí svoje miesto a zmysel života a či prežívania v dávaní, v rozdávaní sa, v uchovávaní rodinných väzieb. Wohmannovej prístup k téme je dosť netradičný a literárne poučný, nerozvádza ju dejovými zápletkami, ale skôr rozpitvávaním určitých drobných, no výrazných situácií, pričom jej vedome strohý, takmer vedecký štýl tvorí nielen brzdu pred hroziacim skĺznutím do sentimentality, ale aj zaujímavý kontrast k citovému apelu, že sa opäť a inak treba naučiť dávať.

Literárne dielo Gabriely Wohmannovej je čitateľsky síce mimoriadne náročne, no znamená obohatenie slovenskej prekladovej tvorby a určite si nájde čitateľov, ktorých obdarí svojou umeleckosťou i morálnou hodnotou.

Dieťa, vyzvané, aby sa pripojilo k hlúčku detí na chodníku pred Kristiným a Kurtovým domom a šlo sa s nimi kdesi hrať, hneď za záhradným plotom zdúchlo a spokojné hľadelo za odbiehajúcimi deťmi, ako zahýbali za roh. Ukrylo sa v kroví, potom mu tam však bolo pridlho, a tak vyzeralo na pozemku pri rodinnom domčeku Uda, Uda nebolo, dieťa sa nudilo, trošku aj mrzlo, cítilo sa unavené a nie najlepšie a vrátilo sa domov.

Dieťa sa rozhodlo tentoraz povedať pravdu. Sľubovalo si od toho azda na niekoľko týždňov pokoj od každodennej výzvy Veď sa pohraj s nimi, na dlhšie si sľubovalo akési vykúpenie. Čo by sa dalo povedať, znelo približne takto: Najradšej som sama. Zväčša nemám chuť hrať sa s inými deťmi. To, čo sa deti hrávajú, čo sa nehráva v bytoch, nie v izbe ako u Bechsteinovcov, ale vonku, najprv bezcieľne, potom rozdelené do nepriateľských táborov, to mi poväčšine naháňa strach a vzbudzuje vo mne odpor, cítim sa vtedy strašne mizerne a ustavične sa mi zdá, že mi do tváre a do brucha udierajú prudké a tvrdé lopty, aj keď ma nezasiahnu. Vtedy v lete som vám predstierala, áno, klamala som, vôbec totiž neviem plávať, len som to tak povedala, aby som sa zbavila lekcií plávania a odporného učiteľa plávania, ale vôbec neviem plávať a vôbec sa to nechcem naučiť.

Och, bože môj, máme to len trápenie, naozajstnú smolu, no, prirodzene, v prvom rade Pavla, lebo sa nechce pridať k ostatným deťom. Je to nesmieme nenormálne. A my sa musíme prizerať. Deň čo deň zanedbáva prax, komunikovanie s ľuďmi. Vždy nás pochytí doslova šok, keď raz konečne prizná celú pravdu, predpokladajme, že jednoducho nerada pláva, že jednoducho nemôže vystáť krytú plaváreň v zime, a v leto zasa štrkovisko Muhlbach a rybník princa Ludwiga. Spytujeme sa napríklad: prečo, prečo len Pavla nerada pláva? Pritom vie plávať, rozprávala nám, že učiteľ plávania ju svojho času obzvlášť chválil, že bola zo všetkých prvá, čo na čas plávala a skončila kurz.

Lenže pravdu o plávaní, pravdu o neschopnosti plávať dieťa nakoniec predsa len nepovedalo. Zasa priznalo z celej pravdy iba zlomok: Útecha, vykúpenie, oslobodenie, pochopenie aj nežnosť boli priveľmi dôležitými cieľmi, no výhľad, že ich dosiahne, bol strašne neistý.

Pavla má tak či onak primálo zmyslu pre realitu, zisťujú adoptívni rodičia permanentne po dôkladnom štúdiu literatúry. Mimo našich štyroch stien, našej estetiky, našich ešte vždy veľmi sporadicky sa vyskytujúcich mierových zmlúv v rámci partnerskej spolupatričnosti. Pavla sa nedozvie nič o reálnych útrapách ostatných detí, ale ani o ich divých a dobrodružných únikoch, uzatvára sa do seba. Mala by skúsiť trocha spiatočníckej úzkoprsej výchovy niekde inde. Vďaka týmto skúsenostiam by sa mala naučiť vážiť si a uvážiť, ako výnimočne dobre sa jej vodí. Buď rada, Pavla, že je ti tak dobre. Počuj, Pavla, to sú závažné nedostatky, že sa izoluješ od svojich rovesníkov a odmietaš s nimi komunikovať. Teba samu ťažko postihujú. Premeškávaš, pravda, inak ako kedysi u starkých, tvojich starých rodičov, kde si tiež — ale iným spôsobom — slovom, neprestajne premeškávaš čas žitia. Presnejšie ten Čas žitia, v ktorom sme schopní poznávať život taký, aký v skutočnosti je — v jeho ambivalencii dobra a zla, krásy a hrôzy. Pavla zabúda žiť svoj život, nech sa čo-ako usilujeme tomu čeliť. U nás sa jej žije dobre, vyrovnane, beztrestne a čo ja viem ako ešte. Väčšina jej rovesníkov žije úplne inak. Uniká pred skutočnosťou. Musíme niečo vymyslieť. Musíme niečo zmeniť. Musíme preskúmať sami seba a možno azda odhaliť vlastné chyby. Lenže ktoré. Sotva možno predpokladať, že robíme chyby. Všetko je navlas, ako má byť.

Či som nestratila vlastných rodičov? Moja vlastná rodina je preč, ja som tu iba zvyšok. A to nie je skúsenosť? Dieťa si pomyslelo: Strašné, ako nič netušíte, vôbec nič netušíte, nemáte štipku citu, všetko iba vyčítate a odpíšete. O živote viem viac ako vy dve mátohy spoza písacieho stroja. Stratila som vlastných rodičov a vy si myslí-

..................................................................................................................................................................

...posledná veta...
Och, moji úbožiaci.

...posledná veta...
Teda, moji milí, dobre spite, vyzeralo to naozaj čudesne a krásne.

KOSZTOLÁNYI, DEZSŐ - KRVAVÝ BÁSNIK NERO

KOSZTOLÁNYI, DEZSŐ

KRVAVÝ BÁSNIK NERO
(Nero, a véres költő)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1983
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (429)
preklad Gabriela Hanáková
prebásnil Ján Buzássy
doslov Rudolf Chmel
ilustrácie Karol Ondreička
1. vydanie, 25.000 výtlačkov
13-72-046-83

beletria, román, literatúra maďarská
224 s., slovenčina
hmotnosť: 312 g

tvrdá väzba s prebalom

0,50 € stav: dobrý *priva*belx-hun*
DAROVANÉ stav: dobrý *gopal3*
DAROVANÉ stav: veľmi dobrý *zlaci*

Dezső Kosztolányi (1885-1936), básnik, prozaik, literárny kritik a publicista, patrí k skupine spisovateľov, ktorí na prelome storočia položili základy modernej maďarskej literatúry. Jeho historický román Krvavý básnik Nero (1922) je skvelou štúdiou vnútorného myšlienkového sveta samovládcu a despotu, ktorý netúži byť veľkým politikom, ale veľkým básnikom, pričom je aj v jednom, aj v druhom len úbohým diletantom. Jeho diletantstvo v spojení s neobmedzenou mocou prerastá do šialenstva a Nero, utrýznený bezobsažným umeleckým nepokojom, dá v básnickej žiarlivosti a pomatenosti zavraždiť básnikov, ku ktorým boli múzy milostivejšie, vlastnú matku i manželku a napokon aj svojho starého učiteľa Senecu, „toho majstrovsky klzkého dvorana a sofistu, ktorý je napriek všetkému predsa len skutočným filozofom a naozaj veľkým literátom", ako ho vo svojom liste, vzdávajúcom hold Kosztolányiho umeleckému majstrovstvu, charakterizoval sám Thomas Mann. Cez postavu Nera, cez jeho mravný a telesný úpadok stvárnil Kosztolányi aj rozpadajúcu sa Rímsku ríšu, rozhlodanú anarchiou, strachom a chaosom. A práve v tom, že Kosztolányi poukazuje na hodnoty pošliapané v prachu a dovoláva sa ich vzkriesenia a obnovy, tkvie silné posolstvo jeho románu.

OBRUČ SA PRIKOTÚĽA SPÄŤ

V daždivé, špinavé nadráno sa Poppea zdrvená chúlila pred zrkadlom. Pod očami modré kruhy. Tvár nevyspatá. Keby ju videl niekto z tých, čo ju obdivovali v divadelnej lóži zázračne upravenú a sviežu, zaiste by ho to bolo ohromilo a pomyslel by si, koľko obetí a cieľavedomej vypočítavosti si vyžaduje krása, ktorá len iným poskytuje potešenie, ale nám nie. Plášť, ktorý si narýchlo prehodila, keď vyskočila z postele, skĺzol jej z pliec a odhalil ustatú nahotu. Striaslo ju v chladnej sieni. Akýsi zlý, bosorácky prúd jej prebehol po chrbtici až hore po temeno hlavy a telom jej kŕčovito mykalo.

Česala sa, pretože iné robiť nemohla, piplala sa s riedkymi, slabými vlasmi, v drobných pohyboch si vybíjala netrpezlivosť. Zlostne si trhala a šklbala vlasy, hrebeň bol plný žltých chumáčov. V duchu zápasila s plánmi, ktorých mala plnú hlavu - tú nepokojnú, strapatú guľu, krásnu bobuľu prírody, jedovatú divú čerešňu krásy.

- Komediant, - vravela si, drkotajúc zubami, - ten komediant. Predsa je len taraj. Trochu som sa prerátala.

Nero nepochopil, že mu tajne naznačuje cestu. Neposlúchal ju, nesplnil, čo si želala. Prvý raz v živote utrpela porážku od muža. Nebyť toho, už by bola cisárovná. Ako je to možné?

Chcela si ho pripútať, a odpudila ho. Správala sa asi príliš žiadostivo a zámer sa vykľul zo skutkov. To nie je správny spôsob. Musí začať všetko od začiatku.

Keď sa rozodnilo, do izby vošiel Otho.

- Kam ste sa až dostali? - opýtal sa, ako mával vo zvyku. Poppea sa chmúrne krčila na stoličke.

- Nikam, - odvetila.

Otho mykol plecom.

- Všetko si pokazil, - riekla Poppea.

Pri obliekaní sa pre každú maličkosť rozzúrila. Ženu, čo jej podávala šaty, ihlou tak doškriabala, že z hnedej pokožky jej vyvierali kvapky krvi.

Poppea sa nepohla od zrkadla, ani keď sa už obliekla. Jej skutočná práca spočívala v tom, že pred ním celé hodiny presedela a skúmala sa. Pozorovala svoje pohyby, ktoré ani doteraz celkom nepoznala, sledovala mihanie rias a mimovoľné záchvevy, ktoré si vedome osvojila, aby ich v potrebnej chvíli použila ako zbraň.

Prišla na to, že po istom čase vie výrazom tváre vyjadriť to, čo chce. Zrkadlo nielen odzrkadľuje, ale aj mení. Preto ani jeden deň nevynechala toto sebapozorovanie, denne na sebe pracovala ako usilovná umelkyňa a odišla z domu až vtedy, keď si dokonale ovládala telo a dosiahla čaro, v ktorom sa ako na špičke ihly sústreďoval všetok jej pôvab.

Aj teraz už vedela, čo urobí. Nie rozumom, ale telom, každým nervom to vedela, cítila v končekoch prstov, z ktorých sálali neviditeľné magnety. Ak mu doteraz dala priveľa sebavedomia, niečo z neho uberie, práve len toľko, koľko treba. Musí ho odvrhnúť, ďaleko. Šikovne, ako kúzelníci v cirkuse hádžu obruče, tvrdo, ale na konci pohybu s takmer nebadateľným spätným trhnutím, takže keď obruč odbehne, aj sa sama vráti ta, odkiaľ ju hodili. Obruč sa vždy prikotúľa späť.

Dala sa preniesť cez Marsovo pole, pod Octavianovým stĺporadím, kade sa prechádzajú vznešené panie a páni. Pred Marcellovým divadlom sa stretla s Menecratom, ktorý ju pozval do svojej vily.

Poppea vyhľadala hercov a spisovateľov, ktorých v poslednom čase zanedbávala, hoci medzi nimi sa cítila najlepšie.

Od nich sa dozvedela o najnovších literárnych klebetách.

Seneca, odkedy sa pomeril s cisárom, nechal vedu vedou a písal už len básne ako jeho patrón.

Lucanus sa po predstavení bez ťažkostí odkradol nazad do vyhnanstva.

No Antisius sa chytil na udicu. Na jednej večeri prečítal svoj pamflet na cisára, začo ho zatkli a žalovali za urážku majestátu.

...............................................................................................................................................................

...posledná veta...

Peniaz vložila mŕtvemu do úst, pod jazyk, aby ho Cháron, prievozník podsvetia, previezol po tej vode, ktorá dáva na všetko zabudnúť, zmýva horúčku a kŕče, čo nás tu hore trápili, a všetkých nás robí rovnými.

OATESOVÁ, JOYCE CAROL - HORKÉ AKO MOJE SRDCE

OATES, JOYCE CAROL

HORKÉ AKO MOJE SRDCE
(Because It Is Bitter, and Beacuse It Is My Heart)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1994
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (558)
preklad Viktor Krupa
prebal Gabriel Štrba ml.
1. vydanie
ISBN 80-220-0520-7

beletria, román
288 s., slovenčina
hmotnosť: 412 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

0,50 € darované THCK

*zlaci*

Román Horké ako moje srdce je krehkým príbehom o nenaplnenej mladistvej láske plnej úzkosti.

Mladučká Iris Courtneyová vyrastá v priemyselnom mestečku Hammond na severe Spojených štátov. Ľahtikársky Irisin otec neprestajne vyhráva a prehráva v stávkach na dostihoch a pôvabná Irisina matka Persia napokon odmietne podliehal riskantnému čaru Duka Courtneyho. Požiada o rozvod. Pokoj však nenájde ani v náručiach milencov, ani na dne pohárika. Dospievajúca Iris sa čoraz väčšmi uzatvára do seba a oddáva sa sneniu. Nevysvetliteľne ju priťahuje štíhly čierny chlapec s prezývkou Smoliar. Táto jej nejasná, ale vrúcna túžba napokon privodí tragickú udalosť, ktorá spečatí Smoliarov osud a zvláštnym spôsobom ho naveky spoji s osudom Iris. Jej mladistvá láska, nenaplnená a rozjatrená, možno práve preto zostáva najhlbším citom jej života.

Obraz malého mestečka Hammond s jeho zanedbanými uličkami, zadnými dvormi plnými buriny a špinavou riekou je na míle vzdialený „americkému snu“, ale je autentický a hlboko presvedčivý. Iris, jej matka Persia, Irisin strýko fotograf Lesley i Smoliar, pátrajú po zmysle života, presvedčení, že je nim láska... Spolu s nimi si kladieme otázky, na ktoré si niekedy nemáme odvahu odpovedal, a vzrušene vnímame nevšednú poéziu mihotavých obrazov plných farieb a pachov, poéziu pulzujúcu tlkotom živého ľudského srdca.

OBRAD

Aj ona je odsúdená. Je naša. Je to spojivo medzi nami, ktoré sa nikdy nepretrhne — ale ja som ho prerušila, — vzdorovito a víťazoslávne si pomyslí Iris Courtneyová.

Odišla preč, odišla z Hammondu... už sa tam nikdy nevráti, iba na návštevu.

Po prvé, už tam nemá domov. Nemá tam miesto, dom, ku ktorému by ju viazalo niečo hmatateľnejšie ako pamäť. Takto je to ľahšie.

A tak, keď sa jej milo roztržitý doktor Savage raz predvečer, v novembri roku 1962 opýta, Slečna Coreyová, cestujete domov na sviatok vďakyvzdania? — Iris Courtneyová sa zdvorilo usmeje: — Ja som doma tu v Syracuse, doktor Savage. A nevolám sa Coreyová.

V novembri 1962 má Iris Courtneyová dvadsať rokov, dvadsať rokov a šesť mesiacov, býva sama v malom, skromne zariadenom, ale vcelku čistom a útulnom byte v nájomnom dome v blízkosti ošarpaného konca South Salina Street v meste Syracuse v štáte New York. Mesačne piati za byt tridsať dolárov, vrátane inkasa. Študuje v treťom ročníku na Syracuskej univerzite a vyhovuje jej, že býva sama, bezmála dva kilometre od univerzity v dome z červených tehál, kedysi súkromnom dome, obývanom hlavne študentmi. Prvý ročník Iris trpela, lebo bývala v univerzitnom internáte s inými prvoročiačkami a cítila sa medzi nimi nesvoja, ako dospelá žena. Už sa zmierila s osudom nenápadnej, utiahnutej študentky, ktorá si môže dovoliť bývanie len mimo univerzity a ktorá si musí prilepšovať štipendium prácou, neraz platenou horšie ako zle. Patrí k tým triezvym, usilovným, sebaistým mladým ľudom, ktorí napriek svojmu skutočnému veku nikdy nepôsobia nápadne mladistvým dojmom.

V Irisiných hustých kučeravých vlasoch, teraz ostrihaných nakrátko — vzadu jej siahajú ledva po krk — je kde-tu striebro. Čelo jej brázdia jemné, takmer neviditeľné vrásky, ba aj pehy jej rýchlo miznú, ako spomienky na detstvo. Tvár má hladkú, ale výrazne tvarovanú, s vyčnievajúcimi lícnymi kosťami, úzkym, vysokým čelom, ale je to krásna tvár... aspoň Iris si to myslí, veď to počula už toľko ráz.

Nikdy sa namiesto odpovede neusmiala. A načo je mi krása?

Pery sa jej ani nepohnú. A načo bola krása... jej?

A predsa sa Iris cíti v Syracuse dobre. Zväčša.

Je rada, že býva sama vo vlastnej izbe na najvyššom poschodí trojpodlažného tehlového domu na South Salina Street... Je rada, že študuje na tejto univerzite, kde sústavne dosahuje výborné známky a kde ako študentka nižších ročníkov pracuje ako pomocná vedecká sila u váženého Byrona Savagea na katedre dejín umenia, vydavateľa časopisu Umenie a estetika... je rada, že sa presťahovala do päťnásobne väčšieho a ľudnatejšieho mesta ako Hammond, ktorý je však vzdialený najviac ak dve hodiny cesty autom. A predsa sa obidve mestá od seba tak líšia, navonok ruchom, ale aj úrovňou kultúrneho života, ako keby boli od seba vzdialené tisíce kilometrov. Vtipkuje, že tu vonia odlišne aj vietor, čo fúka od Ontarijského jazera.

Možno sa Iris Courtneyovej vytratili z tváre stopy žiaľu či skôr ukrivdenosti... možno reaguje nervózne a keď sa jej niekto dotkne, rozvážne sa ovláda a maskuje svoju nervozitu... najpravdepodobnejšie si to sama ani neuvedomuje. Málokedy myslí na Persiinu smrť a nikdy o nej sama od seba nerozpráva.

Iris sa poučila, že zažiť niečo neznamená to isté ako pochopiť to, ani vedieť si to v plnom rozsahu zapamätať. A už vonkoncom nie o tom hovoriť.

A čo je to „fakt“, ktorým by sa to dalo vysvetliť? Práve ten „fakt“ si vyžaduje vysvetlenie.

Mala tridsaťosem rokov, keď zomrela.

On zmizol hned po pohrebe a nenechal jej nijakú adresu.

Poistená nebola. Dostala som účet takmer na osemtisíc dolárov. L. vybral z banky svoje úspory, ale zaumienila som si, že mu ich splatím.

Pripravujem sa na lásku. Už je na to čas.

..............................................................................................................................................................

...posledná veta...

"Myslíte, že budem vyzerať dobre?"

DUUN, OLAV - JUSTÍN A GUDRUN

DUUN, OLAV

JUSTÍN A GUDRUN
(Gud smiler)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1973
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (302)
preklad Oto Obuch, Terézia Černá
prebal Karol Rosmány
1. vydanie, 50.000 výtlačkov
13-72-067-73

beletria, román
216 s., slovenčina
hmotnosť: 307 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

0,10 € darované THCK

*zlaci*

Olav Duun (1876—1939) je popri Sigrid Undsetovej najvýraznejším a najznámejším nórskym spisovateľom svojej generácie. Do literatúry vstúpil r. 1907 zbierkou poviedok z rodného kraja, a rodným krajom, jeho obyvateľmi a rázovitým dialektom sa inšpiroval takmer vo všetkých svojich dielach. Vrcholom jeho tvorby je široko koncipovaná, šesťzväzková rodová kronika Ľudia z Juviku (1918—23), napísaná podľa vzoru staroislandských ság a podávajúca obraz života v Nórsku od konca osemnásteho až po dvadsiate roky nášho storočia. Duunovou druhou veľkou freskou je trilógia Blížiny (1929), Ragnhild (1931) a Posledné roky života (1933), kde autor majstrovsky zachytil rozpornosť ľudských vzťahov a v postave Ragnhild vytvoril skvelý ženský protipól k Odinovi Setranovi z Ľudí z Juviku.

Okrem týchto rozsiahlych diel napísal autor celý rad menších románov, medzi ktoré patrí i Justín a Gudrun z r. 1935. I keď na neveľkej ploche, Duun v tomto úsmevnom príbehu znovu dokázal svoje umelecké majstrovstvo a postavil v ňom pomník ľudskej statočnosti, pracovitosti a vytrvalosti.

Skončilo sa to tak, že začal vyhľadávať spoločnosť ľudí, hoci doteraz o ňu nedbal. Zúčastnil sa dokonca na predvolebnej agitácii, keď sa začala. Aj oňho sa ľudia začali zaujímať. Zaujímali sa o každého človeka v krajine. Zrazu už nebol opusteným človekom na gazdovstve, ani gazdovstvo tu nestálo osihotené, ale patrilo medzi ostatné v obci, v krajine. Musel za seba zodpovedať, musel sa brániť. A to bola nová a zlá myšlienka. Nič nebodá tak ostro ako hrot novej myšlienky, hneval sa.

Áno, čo odpovieš, ak sa bieda rozrastie na všeobecnú biedu? Buď spokojný so svojím údelom, to znelo pekne, lenže toto porekadlo a tie časy dávno pominuli. Nik nevie, kam zašli tie časy. Dnes rozhodne musíš odpovedať.

Rebeka hľadela naňho bezradne, keď ho počula takto rozprávať.

Čím väčšmi o všetkom premýšľal, tým väčšmi ho to hnevalo. Nie, život nebol narušený ani doba vykoľajená. Ľudia šaleli, naši susedia, celý národ, správali sa ako hlupáci. Len prečo má za to trpieť on, Justín Bunese?

Ani Rebeka nevidela iného východiska. Tak veru, musí mať na tom účasť.

Áno. musí. Uvedomil si to, hoci sa cítil bezvýznamný. Predovšetkým šlo o to, vybrať si vhodnú stranu, do ktorej by vlastne mal vstúpiť. A tu sa začínali ťažkosti.

Bola tu v krajine akási jeho strana, strana drobných ľudí, strana robotníkov. Dobrá strana, mal ich tu všetkých pokope. Nemal ich v láske. Niektorí mu boli celkom blízki, poznal ich. boli to väčšinou jeho známi, ľudia z tej istej obce - patril teda medzi nich? Ale druhí boli horší, boli to remeselníci, ľudia z mesta a ktoviečo ešte. žili si panským životom v porovnaní s tým. čo si mohol dovoliť on, a celkom hore, na čele všetkých, stálo niekoľko mužov, ktorých sa bál. Do tejto strany patril už svojím pôvodom.

Potom tu bola sedliacka strana. Aj tá by vari mohla byť jeho stranou. Ale čím sa líšila od ostatných strán? Nuž. povedzte mi to, lenže to nik nevie. Tí, čo sa v nej zoskupovali, boli nafúkanci, a na čele stáli veľkostatkári a iní nenažranci, vypožičiavali si a brali hypotéky a čerta sa starali o zajtrajšok. Vzdychali a stenali všetci, koľko ich bolo.

Obidve strany sa ukázali, keď sa do dediny zavádzala elektrina. Obec sa už predtým topila v dlhoch. Justín spočiatku nesúhlasil s jej zavedením, ale napriek nesúhlasu musel platiť plnú dávku. Vždy si na to spomenul, keď skrútol vypínačom. Nič proti tomu nemal, svetlo bolo veľkolepé, ale oči im neotvorilo.

Nie, ľudia dobrí, ak by sa chcel zúčastniť verejného života, musel by založiť stranu drobných ľudí, stranu zdravého ľudského rozumu. V tej strane by nikto s ním asi nespolupracoval, kto by aj mohol?

Stálym rozmýšľaním premrhal veľa času. Každému vysvetľoval svoj názor. A ľudia ho počúvali. Mnohí ho počúvali, potom si odpľuli a odišli.

Uprostred tohto virvaru si niekedy spomenul na rok smútku. Aj vtedy sa rozhneval. Rok smútku je dobrá vec, a najlepšie to vedia iste tí, čo ho vymysleli, ale čo znamenal preňho?

Potom nastalo obdobie predvolebného boja, nepokoj. Nuž, aj to nakoniec bola istým spôsobom zábava, ale vieš, či volíš správne? Ostatní to vedeli, nemuseli o tom ani rozmýšľať. Prichádzali za ním a chceli počuť jeho názor, veru tak, aby mu prípadne mohli otvoriť oči. Pripadal si ako osamelý kôl, vsadený do zeme, do pôdy vlasti. Akoby predstavoval staré i nové Nórsko v jednej osobe. A na to udri päsťou do stola. Šiel radšej domov, po svojej práci.

Áno, a potom bol doma. Jedol vždy, čo mu Rebeka pripravila, kochal sa v jedle a prosil Pána, aby žehnal pokrm tak ako dosial. Alebo zasa vstal a žiadal to či

.................................................................................................................................................................

...posledná veta...

Tak je to asi najlepšie, pomyslel si.

KELLERMANN, BERNHARD - TUNEL

KELLERMANN, BERNHARD

TUNEL
(Der Tunnel)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1974
edícia Tvorba národov
preklad Gizela Mačugová
prebal Ján Meisner
1. vydanie, 3.000 výtlačkov
13-72-075-74

beletria, román, sci-fi,
320 s.,  slovenčina
hmotnosť: 456 g

tvrdá väzba sprebalom
stav: dobrý

0,80 € DAROVANÉ EGJAK

*zlaci*

Každodenne sa presviedčame, že 20. storočie je obdobím nevídaného technického rozvoja, keď sa dosiaľ neuskutočniteľné stáva možným, keď sa realizujú utopistické myšlienky spisovateľov spred niekoľkých desaťročí. Jedným z takýchto autorov bol aj Bernhard Kellermann (1879—1951), ktorý vo svojom utopistickom románe načrtol stavbu gigantického podmorského tunela, spájajúceho Európu s Amerikou. Hlavným osnovateľom a organizátorom tohto obrovského podujatia je v románe Mac Allan, ktorý sa s prácou v baniach oboznamuje ešte v útlom detstve a z ktorého sa stáva nielen popredný odborník, ale prostredníctvom svojho projektu aj člen najvyššej newyorskej spoločnosti a jej finančných kruhov. Veď pre týchto ľudí tunel znamená predovšetkým biznis. Kým práce na tuneli úspešne pokračujú, je Mac Allan najoslavovanejším a najokiadzanejším mužom; no keď v tuneli dôjde ku katastrofe, razom je aj po Allanovej sláve. Rúcajú sa nielen jeho pracovné plány, ale aj jeho osobné šťastie, kruh priateľov sa rozplynie, tlač ho nemilosrdne pranieruje. Kellermann umelecky sugestívne zachytil nielen osudy ľudí, prácu na tuneli, ale aj princíp kapitalistického podnikania, jeho amorálnosť, bezohľadnosť a vládu peňazí, ktoré sú mierou všetkých hodnôt. Kellermann napísal svoj Tunel r. 1913 a odvtedy tento román vyšiel v Nemecku v štyristo vydaniach a bol preložený do dvadsiatich piatich jazykov. Už samotné tieto fakty svedčia o reprezentativnosti tohto diela, v ktorom autor predvídal obraz vysoko civilizovanej technickej spoločnosti, i keď nedocenil všetky jej sociálne zložky.

Ešte v ten istý deň sa objavili čaty mužov na všetkých piatich staniciach na francúzskom, španielskom a americkom pobreží, na bermudských ostrovoch a na San Jorgo (Azory). Prišli na vozoch a prenajatých automobiloch, ktoré si pomaly hľadali cestu krajinou, zabárali sa do močiarov a kolísali sa po dunách. Na istom mieste, ktoré sa ničím nelíšilo od okolia, zliezli zo sedadiel, odopli z vozov nivelačné aparáty, meriace prístroje, zväzky meračských tyčí a dali sa do práce. Pokojne sústredení merali, vymeriavali, počínali si celkom tak, akoby šlo iba o oplotenie záhrady. Pot sa im lial z čela. Vyznačili pruh zeme, ktorý v presne stanovenom uhle smeroval k moru a vzadu siahal ďaleko dovnútra pevniny. Onedlho sa rozptýlili a pracovali na rozličných miestach.

Na pasienku sa vynorilo ešte zopár vozov s trámami, doskami, térovým papierom a rozličným náradím. Vyzerali, akoby sem boli prišli čírou náhodou a nemali nič spoločné s geometrami a inžiniermi, ktorých si ani nevšímali. Keď zastali, trámy a dosky s buchotom padali na zem. Rýle sa zablysli v horúcom slnku, píly škrípali, kladivá duneli.

Potom sa prihojdalo auto, vystúpil z neho muž, kričal a gestikuloval. Muž vzal zväzok meračských tyčí pod pazuchu a šiel ku geometrom. Bol útly a plavovlasý, bol to Hobby, šéf americkej stanice.

Hobby zvolal „Haló!“ smial sa, utrel si pot — bol celý mokrý a zakričal:

„O hodinu príde kuchár! Wilson robí ako divý v Tom Rivere.“ Potom vložil dva prsty do úst a zahvízdal.

Od vozov prišli Štyria muži s meračskými latami na pleci.

„Tak chlapci, títo páni vám povedia, čo tu budete robiť.“

A Hobby sa vrátil k vozom a pobehoval medzi hromadami dreva.

Potom zmizol v aute a uháňal k robotníkom v Lakehurste, kde stavali provizórne telefónne vedenie. Kričal a hrešil a postupoval ďalej pozdĺž železničnej trate Lakehurst-Lakewood, ktorá pretínala pozemky syndikátu. Uprostred trate na pasienku, na ktorom sa vôkol pásli kravy a voly, zostal stáť dymiaci nákladný vlak s dvoma rušňami a päťdesiatimi vagónmi. Za ním prichádzal ďalší vlak s päťsto robotníkmi. Bolo päť hodín. Týchto päťsto robotníkov najali do druhej popoludní a o tretej už opustili Hoboken. Všetci boli veselí, mali dobrú náladu, pretože sa dostali z vriaceho kotla New Yorku a našli si zamestnanie vo voľnej prírode.

Vrhli sa na päťdesiat vagónov a vyhadzovali z nich na pasienok dosky, vlnitý plech, térový papier na strechu, sporáky, proviant, stany, prikrývky, debny, vrecia, balíky. Hobby sa cítil dobre. Kričal, hvízdal, šikovne ako opica preliezal vagóny a hromady dosák a vyrevúval rozkazy. O hodinu už boli poľné kuchyne hotové a kuchári v plnej práci. Dvesto robotníkov sa zamestnávalo tým, že rýchlo stavali baraky na noc, pokým ostatní ešte vykladali vagóny.

Keď sa zotmilo, Hobby odporúčal svojim „chlapcom“, aby sa pomodlili a políhali si, ako sa dá.

Vrátil sa ku geometrom a inžinierom a podal telefonickú správu do New Yorku.

Nato sa šiel s inžiniermi dolu k dunám vykúpať a potom sa všetci v šatách hodili na drevenú dlážku baraku a v okamihu zaspali, aby sa na úsvite nového dňa pustili do práce.

Ráno o štvrtej prišlo sto vagónov materiálu. O pol piatej tisíc robotníkov, ktorí noc strávili vo vlaku a vyzerali hladní a vyčerpaní. Poľné kuchyne už od svitu pracovali plnou parou a pekárne zahaľoval dym.

Hobby bol presne na mieste. Práca ho tešila, a hoci spal len zopár hodín, mal výbornú náladu, ktorou si hneď získal sympatie armády svojich robotníkov. Zaobstaral si koňa, sivka, na ktorom celý deň neúnavne cválal hore-dolu.

Popri železničnej trati sa už kopili celé hory materiálu. O ôsmej prišiel vlak s dvadsiatimi vagónmi, ktorý priviezol len podvaly, koľajnice, fúriky a dva malé úhľadné rušne pre úzkokoľajnú železnicu. O desiatej prišiel ďalší vlak. Priviezol aj celý oddiel inžinierov a technikov a Hobby hodil tisíc mužov na stavbu úzkokoľajnej trate, ktorá mala viesť k stavenisku vzdialenom na tri kilometre. Večer došiel vlak s nákladom dvoch tisíc železných poľných postelí a prikrývok.

.............................................................................................................................................................

...posledná veta...

Dorazili do Európy s dvanásťminútovým meškaním.