ANDRUŠKA, PETER - LEPŠÍ ĽUDIA

ANDRUŠKA, PETER

LEPŠÍ ĽUDIA

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1985
edícia Nová próza
ilustrácie Peter Kľúčik
prebal Pavel Blažo
1. vydanie, 10.000 výtlačkov
13-72-012-85

beletria, román
238 s., slovenčina
hmotnosť: 363 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

0,40 € - DAROVANÉ THCK

*zukol4*

V románe Lepší ľudia si Peter Andruška zvolil tému, ktorá je v súčasnej slovenskej próze zriedkavá: sústredil sa v ňom na prácu okresného oddelenia Verejnej bezpečnosti v malom meste a ukázal, ako pod pokojným povrchom malomestského života môžu v ľuďoch narastať predstavy najrozličnejšieho druhu, vedúce až k zločinu. Práve v tých ľuďoch, čo sami seba pokladajú za lepšiu spoločnosť. Alkohol, úplatky, narkotiká, sexuálna uvoľnenosť a baženie po majetku u nich zohrávajú poprednú úlohu.

Hlavný hrdina románu celým svojím ľudským profilom potvrdzuje, že autor nemal ambície napísať detektívku. Jakub Kalas, niekdajší okrskár, ktorého choroba predčasne vyradila z pracovného prostredia, vracia sa do rodičovského domu a vo svojom priam pustovníckom živote zápasí s prirodzenou ľudskou túžbou po práci a uplatnení.

Román Lepší ľudia bol r. 1981 odmenený 1. cenou v literárnej súťaži, ktorú vypísalo Federálne ministerstvo vnútra v spolupráci so Zväzom československých spisovateľov k 35. výročiu vzniku ZNB.

Pán Kalas! Vy ste teda zrichtovaný!

V kuchyni bolo pusto. Jakub Kalas mal v tejto miestnosti rád len úzky vysoký kredenc. Dômyselne riešený kus starého nábytku s množstvom priečinkov, zásuviek a poličiek býval úschovňou jeho milých vecí. Doteraz tu mal uloženú šálku na kávu a pohár na čaj, ktoré používal už ako chlapec, i náradie na bežné údržbárske práce, staré železné príbory bez výraznej značky dobrej kvality, ale vkusne zdobené takmer indiánskymi vzorkami, ťažké, dôverne známe vidličky a nože, ktoré mu pripomínali zlaté časy, keď ním zmietalo bujné chlapčenstvo a rodičia si z neho uťahovali, že sa nevmestí do kože, že ho budú musieť navliecť do nejakého mecha, aby sa im celkom nerozlietal. Plechový sedlový sporák s výbornou rúrou na pečenie od jari do jesene nepoužíval. Dedina, ktorá si zakladala na povesti modernej obce, trpela vrtochmi úradníčky v uhoľných skladoch a často s napätím čakávala, kedy pred domami zastaví auto s palivom. Ani Jakub Kalas nebol výnimkou. Zašiel do uhoľného skladu, podal objednávku, úradníčka prisľúbila, že palivo bude do týždňa, ale prešiel aj mesiac-dva, a auta nikde, darmo sa sťažoval na národnom výbore, nepomohol ani predseda, zmohol sa len na dobrácke „veď vyčkaj, Jakub“. Úradníčka mala dobrú pozíciu, mala kohosi za sebou, kohosi na okrese, nejaký okresný papalášik odobroval jej vrtochy, a tak uhlie posielala podľa sympatií alebo podľa nálady. Ach, jaj, niekomu sa žije! Jakub Kalas nevedel, netušil, kedy a čím si ju znepriatelil, ani si nad tým nelámal hlavu. Pevné palivo, rezervu z minulého roka, si nechal na zimu, dreva si kúpil na lesnej správe, vedúci podesia mu odpredal plný vlečniak dobrej haluziny, pomaly ju pílil, rúbal, sekal a ukladal za šopu na kopu, dobré dubové, agátové a jaseňové drevo, ba aj čosi topoľových triesok na zakladanie ohňa. V lete si varil na variči. Elektrina mu síce vyprázdňovala peňaženku a narúšala finančný rozpočet, no zmieril sa. V podstate nemal rád konflikty a vyhýbal sa ľuďom, čo pri každej vhodnej i nevhodnej príležitosti dávali najavo svoju dôležitosť, chápal však, aj toleroval, že podaktorí ináč ani nevedia žiť. Keby na seba neupozorňovali, nevšimlo by si ich ani sopľavé decko s lízankou v ruke. Úradníčke z uhoľných skladov asi dobre robilo, že svoju vôľu môže vnucovať aspoň spotrebiteľom jednej päťtisícovej obce.

Jakub Kalas upratoval. Robota mu išla od ruky, bol hotový prv, ako predpokladal. Kredenc sa skvel čistotou, načiernená platňa sporáka pôsobila dôstojne, vyleštený varič sa ligotal. Iba čo ma ten starec rozčúlil! šomral, ale aj bol rád, zlosť na starého Lakatoša ho prinútila, aby sa chytil do roboty, ktorú by bol odkladal azda aj mesiac. Čo na tom, že starostlivé gazdinky mali jarné upratovanie hotové už pred Veľkou nocou? Čože opustenému, osamelému chlapovi záleží na poriadku? Pravda, Jakub Kalas najmä po čerstvej skúsenosti so starcom mohol rátať s tým, že k nemu hocikedy niekto zavíta. Napríklad Júlia Kŕčová. Veď tým, že sa angažoval v Benjamínovom prípade, stal sa pre ňu zaujímavý. A ako sa ukázalo, nielen pre ňu. Keď sa to tak vezme, Lakatošova iniciatíva nebola bez hlbšej motivácie. Iba naivný človek by uveril, že starému ide o vnukovo dobré meno, o to, aby o ňom Kalas nehovoril, aby ho neprenasledoval ani tieňom, tienikom podozrenia. Starec dačo vie, voľačo veľmi dôležité. Tuctoví vagabundi sú to, hromžil Jakub Kalas. Tvária sa, že im záleží na povesti, a pritom bohvie na čom im popravde záleží. A ešte aj ten Džapalík im nahráva. Ak si myslí, že naletím na rozprávku, ako sa z Igora stal vzorný pracovník, veľmi sa mýli!

Tak sa stalo, že Kalasova zlosť zasiahla aj predsedu družstva, ba aj doktora Karnického. Všetci ma majú za hlupáka! Jeden trúsi chválospevy na svojho pracovníka, druhý sa mi kvôli Igorovi vyhráža a tretí sa tvári, akoby sa nič nedialo. Pritom nevedia, že konajú proti svojej prirodzenosti, v rozpore s tým, ako by sa preja-

BEŇO, JÁN - VYBERANIE HNIEZDA

BEŇO, JÁN

VYBERANIE HNIEZDA

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1982
edícia Nová próza
ilustrácie Zlatica Hlaváčová
prebal Pavol Blažo
1. vydanie, 5.000 výtlačkov
13-72-070-82

beletria, próza krátka, poviedky,
214 s., slovenčina
hmotnosť: 341 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

0,10 € - DAROVANÉ THCK

*zukol4*

— Koľko by si zaň dal?

Otázka sa týkala auta. Šoférka venovala manželovi krátky skúmavý pohľad. Keď si vypil, ako teraz v Nitre u Emila Sirotného, kde sa k bohato naloženým studeným misám s pečeným teľacím mäsom, údenými jazykmi, grilovanou kuracinou, šalátmi a ďalšími mäsovými i nemäsovými pochúťkami podával napoleon, keď mal Vdovka takto v sebe zopár pohárikov, často začínal predávať svoje auto. Kandráč tiež poznal tento jeho zvyk. Vedel, že podnapitý inžinier nedbá veľmi na bontón, ale v jeho správaní nevidel nijaké hrubozrnné gadžovstvo, aké v takých prípadoch prejavovali niektorí autori tradičného dedinského zamerania a štýlu. Podľa neho Vdovka ani pod vplyvom alkoholu nestrácal bystrosť a intelektuálny šarm. Bol uvoľnený a zádrapčivý, kedy-tedy aj na niekoho vykríkol, prosím, ale zas nehulákal, neujúkal, nebohoval, nezazeral, nedubasil, netrieskal päsťou po stole a nevybľakoval do omrzenia zbojnícke, bačovské, regrútske a ešte neviemaké pesničky svojho rodného, jedine správneho a po niekoľkých opakovaniach načisto otravného hniezda a regiónu. Mal sklony k recesii, ale nikdy nie k sedliackemu siláctvu — jednoducho moderný, nekonformný človek — a tak Kandráč na jeho otázku, hoci aj sám užil čosi z toho istého napoleona v Sirotného vilke, odpovedal celkom vecne, zdôrazňujúc tým, že ide o obyčajný, voľný rozhovor.

— Neviem . . . Zatiaľ som neuvažoval o kúpe auta. Nemám predstavu, za čo teraz predávajú staršie vozy.

Peter Kandráč sa na jar rozviedol. Jeho dacia, dve deti a byt ostali žene, hoci veľkorysosť, s ktorou nechal svojej bývalej manželke aj auto, ho už viac ráz zamrzela.

— No, povedz dáku sumu! — naliehal Vdovka a pozrel zboku na ženu, ktorú už zaujímala iba cesta pred ňou. Bradou sa ďalej opieral o okraj sedadla, rozvalený, pokiaľ mu to dovoľoval priestor predného sedadla.

— Čo ja viem . . . Dvadsaťpäťtisíc?

— Počula si? — Vdovka obrátil tvár k žene. — Ponúka nám dvadsaťpäťtisic! Ak ich donesie, auto je jeho. Prepis a oldomáš platím ja. Môže to byť hneď zajtra!

— Zajtra je nedeľa, — sucho pripomenula žena.

Kandráč po vtipnej poznámke o svojich terajších finančných možnostiach šikovne zmenil tému. Stačilo mu zo desať slov, aby prešiel od predaja auta k tomu, čo poskytoval pohľad na krajinu, ubiehajúcu vedľa cesty. Na rozľahlom, hladkom a čistom láne oral v miernom svahu traktor. Pole, stroj, človek, z auta a na tú vzdialenosť skôr tušený ako videný. Nijaké paseky, medze, úvrate, kríky, hroble, nič, čo by rozdrobovalo pozornosť a nútilo myseľ pristavovať sa na rozmanitých a rôznorodých detailoch. Moderná poľnohospodárska krajina.

Kandráč sa zdôveroval so svojimi myšlienkami predovšetkým Vdovkovi, lebo jeho manželka bola pri šoférovaní ešte horšou partnerkou na rozhovor ako inokedy.

— Uvažujem, — hovoril ďalej pomaly a sústredene. — ako toto všetko vplýva na charakter a psychiku človeka, ktorý v takejto krajine pracuje. Ten traktorista — aké sú jeho myšlienky a pocity? Možno si ani neuvedomuje, v čom a prečo sa zmenil. A naša súčasná próza o dedine, o družstevnej veľkovýrobe? Je vôbec niečo také? Napríklad, kto kedy poriadne rozanalyzoval takého človeka a jeho svet? Toľko banalít sa popíše, samá nostalgia, dedkovia, babky, detstvo, ó, moje krásne, nezabudnuteľné detstvo, a pritom stačí pozrieť na túto krajinu, na človeka za volantom stroja, aby si pochopil, že na realitu sa treba dívať iným spôsobom a podávať ju z iného hľadiska. Čo má tento traktorista spoločné s farmárom? Co s kvalifikovaným robotníkom? V čom sa zmenil, čo ho trápi, čo ho zaujíma?

— Žena. Ženy, — povedal Vdovka a uprene hľadel dopredu.

— Ale vážne: Aké sú vývinové trendy jeho osobnosti? Nakoľko sa uňho prejavuje spotrebiteľský prístup k životu? Ty máš na to aký názor? — spýtal sa Vdovku, ktorý venoval krajine, čo podnietila Kandráčove úvahy, iba letmý pohľad.

— Nijaký, — zhundral oslovený.

UGLOV, FIODOR - CHIRURGOVO SRDCE

UGLOV, FIODOR GRIGORIEVIČ

CHIRURGOVO SRDCE
(Serdce chirurga)

Obzor, Bratislava, 1981
edícia Periskop
preklad Katarína Strelková
prebal Jozef Michaláč
2. vydanie, 10.000 výtlačkov
65-001-81

autobiografia, medicína klasická, zdravie
628 s., slovenčina
hmotnosť: 654 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,90 € PREDANÉ

*zukol4*

VII. KAPITOLA

Znova v rodnom kraji, alebo 

Chirurg v ďalekých končinách

„Milý môj Kirensk, ja som za roky odlúčenia ostarel, ale ty omladol... !“ Takto som uvažoval, keď som príjemne prekvapený a s pochopiteľným smútkom obzeral predtým spustnuté, no teraz načisto nové ulice rodného mesta. Kam sa podelo ticho a odveký pokoj? Narušil ho hluk stavenísk: vystrašene cengocú zájdené okienka na domoch — na mieste, kde bola predtým zátoka Glotovovho parníčka, zatĺkajú pilóty, stavajú závod na opravu lodí, pre ktorý už aj vybrali meno, zodpovedajúce duchu doby — Červenoarmejský. Námestím sa rozliehajú z ampliónu rezké pochody a výzvy a samozrejme novinky z celej búrlivej planéty: s Kirenčanmi sa rozpráva Moskva. Na budove klubu, nazvanom Ľudový dom, visí plagát, pozývajúci na stretnutie s úderníkmi.

Zbuntošený Kirensk, prebraný z odvekých driemot, ulice plné energických, pracovitých ľudí, pionieri, ktorí nosia od domu k domu plagáty s nápisom: „Opilstvo je ópium ľudstva“, a nakrátko ostrihané dievčatá, čo chodia s hŕbou kníh pod pazuchou, aj to je socializmus... Je to nový deň, tu, v malom mestečku, skoro dedine, stratenej v tajge, je ešte viditeľnejší a radostnejší.

Menovali ma za hlavného lekára v oblastnej nemocnici pre pracovníkov lodnej dopravy. Nemocnica slúžila robotníkom a pracovníkom lodnej dopravy: hore Lenou po Kačugu je to osemsto päťdesiat kilometrov a dole do Olekmy — tisíc päťsto. Najbližšie podobné stredisko bolo až v Jakutsku, to je dva a pol tisíc kilometra, o polovicu bližšie bolo do Irkutska... Slovom, sibírske vzdialenosti! Okrem pracovníkov lodnej dopravy sme prijímali do nemocnice roľníkov z početných pobrežných dedín. Nudiť sme sa naozaj nemali kedy. Ostatne, predbieham udalosti...

V deň príchodu som sa dal zaregistrovať na okresnom výbore strany, kde mi povedali:

— Majte na pamäti, že teraz je vašou najdôležitejšou straníckou úlohou starať sa o zdravie ľudí. Neprichádzate na hotové, budete musieť fakticky začínať z ničoho, ba mnohé bude treba naprávať...

Skutočne ma netrpezlivo očakávali už aj preto, že pred mojím príchodom vyvrcholili udalosti, ktoré sa začali pred dvoma rokmi.

Bolo to takto ...

Telegraficky pozvali do Kirenska „velkého chirurga“ — ako to sám o sebe tvrdil — Kemferta. Prijal miesto v ich nemocnici za podmienky, že mu dajú veľký osobný plat, čo mu leningradský zdravotný odbor aj prisľúbil.

Doktor Kemfert cestoval z Irkutska do Kirenska s veľkou pompou. Do všetkých veľkých prístavov cestou ta prichádzali telegramy, že tadiaľ prechádza slávny chirurg. Všade ho vítali, on rozdával rady, tieklo šampanské a batožina „slávnej osobnosti“ bola od darov čoraz objemnejšia. V Kirensku sa predstavil ako chirurg so sedemnásťročnou praxou, navyše ako odborník ušno-krčno-nosný, a popritom akoby mimochodom poznamenal, že je známy vo vedeckých kruhoch. Bolo jasné, že Kirenčania mali šťastie ako doteraz nikdy, ba aj v takom Irkutsku im môžu závidieť: Kemfert bude pracovať tu, nie u nich!

V práve dostavanej nemocnici pre pracovníkov lod-

NIŽNÁNSKY, JOŽO - PRÁVO PRVEJ NOCI

NIŽNÁNSKY, JOŽO

PRÁVO PRVEJ NOCI

Tatran, Bratislava, 1988
edícia Meteor (123)
prebal Fedor Kiš
1. vydanie v Tatrane, 70.000 výtlačkov
061-080-88 PPN

beletria, román
328 s., slovenčina
hmotnosť: 375 g

tvrdá väzba s prebalom

1,50 €  stav: dobrý 2x

 PREDANÉ stav: dobrý *juran*bels*
PREDANÉ stav: veľmi dobrý *kolha* 
DAROVANÉ EGJAK stav: dobrý, v texte podčiarkovaný text ceruzou, prebal ošúchaný *zukol4*  

Ústredným motívom Nižnánskeho dobrodružno-historického románu Právo prvej noci (1937) je mnohotvárny protiklad boja a lásky. Je to príbeh z trnavského kraja v ktorom kaštieľ a ulička poddaných symbolizujú dve proti sebe stojace sily. Celý sujet románu autor osnoval na štvoruholníku, ktorého strany tvoria: gróf Ján Pálffy, jeho manželka grófka Júlia Zayová, poddanský mládenec Ján Drgáň, neskôr grófov pisár a ešte neskoršie jeho správca, a jeho milá, poddanské dievča Hana Tarabová. Nižnánsky rozohral medzi ľuďmi, ktorých oddeľovala veľká spoločenská priepasť, vášnivé ľúbostné vzťahy. Predstavitelia týchto dvoch nerovných svetov však zároveň vedú medzi sebou húževnatý boj.

Hlavný hrdina Ján Drgáň snuje pomstu voči grófovi, ktorý nielenže mu nedovolil dokončiť štúdiá, ale navyše sa uchádza o jeho Hanu. Tá však Pálffyho vytrvale odmieta. V tuhom zápase o Hanino vzdorovité srdce gróf zamýšľa uplatniť aj nepísané právo zemepána, právo prvej noci — „ius primae noctis“. Ján Drgáň všemožne bráni ohrozenú česť milej. Román Právo prvej noci patri k príznačným produktom tzv. medzivojnového obdobia slovenskej literatúry, kde nositeľmi pozitívnych ideálov sú hrdinovia z ľudu, ktorí po mnohých porážkach nakoniec víťazia nad svojvôľou a despotizmom vládnucej triedy. V Nižnánskeho románe nachádzame všetky znaky autorovho prozaického umenia — talent fabulácie, ľahkosť štýlu, schopnosť vnášať do príbehu napätie. Román vychádza po druhej svetovej vojne prvý raz a zrejme zaujme široký okruh čitateľov.

KEĎ KAHANEC ZHASOL

Nerozbehol sa za odchádzajúcou, hoci sa cítil jej dlžníkom. Ale jestvuje dievča, ktorému je dlžen ešte viacej.

Na chvíľu ho ovládol hnev.

Porovnával Hanu Tarabovú s Júliou Zayovou. Dva nepreklenuteľné svety staval k sebe, aby si z nich vyvolil bližší. Hana Tarabová nenávistne zanevrela naňho, ked ho uvidela v objatí inej ženy. A na tejto večernej prechádzke, na ktorú nikdy nezabudne, videl obnažené srdce inej ženy. Júlia Zayová sa nemôže mýliť, musí vedieť, že s Hanou Tarabovou je zviazaný neroztrhnuteľnými putami. A nevzkypela v nej urazená hrdosť, nevybuchla z nej nenávisť. Práve naopak. S pochopením a pozdvihnutou hlavou prijíma skutočnosť, ktorá by ju mohla do krvi uraziť.

— Júlia, — chcel skríknuť, ale len zašepkal jej meno.

Pobral sa preč, čím ďalej od vchodu do letohrádku Sanssouci, preč od Júlie Zayovej. Ale zdalo sa mu, že čím ďalej je od nej, tým väčšmi sa k nej približuje.

Šiel, a ani nevedel, kade vykračuje, akoby ani nie vlastná vôľa viedla jeho kroky . . .

Akoby sa zo sna prebral, zrazu si uvedomil, že je pri Rošlime. Jeho kalná voda sa kde-tu mútne zablyšťala.

Rošlim! Málokde videl taký mrzký jarok s večne zamútenou vodou, ale pútalo ho k nemu toľko spomienok, že mu bol milší než jednostaj veselo žblnkajúca Blava, milší než rieky, ktoré obdivoval a po ktorých plávajú lode. Na Rošlime skúšal prvé. svoje výtvory, papierové člny, čo vietor preháňal od brehu k brehu, a na nich sa vozili jeho roztúžené oči i oči jeho vytrvalej spoločníčky Hany Tarabovej. Pri Rošlime pásavali husi a opreteky im spievali la-la-la, aby sa veselšie plahočili. A potom, keď už vyrástli, chodili sa dívať na deti, ako sa bavia s husami, práve tak, ako kedysi oni. A aj oni sa znovu stávali deťmi.

Pri Rošlime a pod vysokánskými jaseňmi a topoľmi sa prechádzavali aj za večerov a za nocí, keď tma prikrývala Brest, spiaci pod Barančianskym vŕškom. Spod košatých korún starých vŕb neraz zabočili na pažiť a brodili sa v zarosenej tráve.

Keď sa teraz starými cestami ponevieral sám, riešil hádanku. Prečo s Hanou nikdy nehovorili o láske? Či sa mu láska v srdci prebudila naozaj len vtedy, keď zahrozilo nebezpečenstvo, že ju stratí, keď naňho zanevrie? Nie. Miloval ju odjakživa. Láskou bolo už ich detské kamarátstvo, ktoré ich nerozlučne spojilo, láskou bola aj ich neskoršia súdržnosť, hoci sa o svojich citoch nikdy nezhovárali. Vždy ju miloval. A milovala aj ona jeho. Výjav v okne letohrádku len preto vyvolal v nej takú pustošivú ozvenu.

A mohlo by teraz byť naozaj po všetkom? Nie, city, ktoré roky napĺňali hruď, nedajú sa zabiť jedným razom. Cíti to najlepšie on sám. Márne by chcel zo srdca vyrvať Hanin obraz. To by si aj srdce musel vykmasnúť z hrude.

Dlho blúdil tmavými cestami, a keď prišiel domov, bola už neskorá noc.

Mišo Oškvarok sedel ešte pri kahanci a čítal ktorúsi zo synových kníh.

— Netráp sa, Janko, — pohladil syna očami. — Upokoj sa. Teraz ťa očakáva vážna úloha.

— Áno, veľmi vážna, — odvetil Ján Drgáň, — ale som dosť silný, aby som si s ňou dal rady.

Viacej si nemuseli povedať. Niekoľko slov stačilo, aby si otvorili aj najskrytejšie kúty sŕdc.

— Všetko ženie vodu na tvoj mlyn. syn môj, — zahasil Mišo Oškvarok kahanec a ľahli si na postele.

Ján Drgáň, ležiac s otvorenými očami, spomínal si, ako ho raz otec zaviedol do kaštieľa k starému grófovi.

— Pána chceš vychovať zo svojho syna? — uškeril sa na jeho otca grot Pálffy.

— Nie pána, osvietený pane, — odpovedal otec, — ale učeného človeka.

— A načo mu bude učenosť?

— Má dobrú hlavu, — to bol otcov najzávažnejší dôkaz.

— Ale aj dobré ruky. Do roboty by bol ako drak, — nepoddával sa gróf, ale napokon jednako len popustil, najmä Preto, aby sa pred svojimi poddanými mohol ukázať nie ako tyran, ale ako dobrotivý pán, ktorý sa stará o ich blaho.
-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ..."Nič sa nestalo, len gróf sa zastrelil...!"

URBAN, MILO - ŽIVÝ BIČ

URBAN, MILO

ŽIVÝ BIČ

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1965
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh SPKK (182)
ilustrácie a obálka Milan Paštéka
8. vydanie, 16.000 výtlačkov

beletria, román
328 s., slovenčina
hmotnosť: 394 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal po krajoch ošúchaný

1,20 €  DAROVANÉ EGJAK

*zukol4*

Dlhý rad vynikajúcich diel zo svetovej literatúry vhodne doplní čitateľom SPKK Urbanov román Živý bič, dielo neobyčajnej krásy, myšlienkovo aktuálne i v dnešných časoch. Slovenská dedina v strašnej kataklizme vojny ožila tu tak ako azda ani v jednej poprevratovej próze. Urban sa prvý pozrel na ňu ako na celok, ako na súčasť národného tela a začlenil ju aj do svetového spoločenského diania, plného otrasných udalostí. Z drám jednotlivcov vytvoril drámu dediny, za ktorou sa črtá strašná európska tragédia, vyrastajúca z utrpenia a krvi nevinných ľudí. Z vojnovej kataklizmy však víťazne vychádzajú ubití, ponížení, jednoduchí ľudia a stávajú sa neúprosnými bojovníkmi za prirodzené práva, humanizmus a stratené ľudské šťastie. Pod ukrutným bičom vojny prichádzajú k poznaniu pravdy a ceny života. Na prelome čias si uvedomujú, že zlo treba vytrhať ako burinu a nastoliť vládu pravdy. Z tohto poznania a zo živelnej vzbury vyrastá ich pomsta proti tým, čo žili z ich biedy a utrpenia. Je to pomsta krutá, pretože je pomstou ubitého, urazeného a neľútostného človeka, ktorý si uvedomil svoje hrozné položenie a prišiel na to, že je človekom. Román Živý bič je skoncentrovaná životná filozofia slovenskej dediny v rokoch prvej svetovej vojny, filozofia jednoduchá, ale úderná, lebo vyviera z poznania zla i dobra a vyúsťuje do vzbury proti zlému spoločenskému poriadku. Urban ako umelec a myslitel ju vystihol od najmenších detailov a dal jej neobyčajnú údernosť. Epická veľkosť jeho románu je podmaňujúca. Suverénne stojí nad dejom veľkej témy a starostlivo ho zapĺňa znamenitými charaktermi. Nič neokrašľuje, nad ničím neprižmuruje oči. Vidí jednotlivca i celok. Cez povrch udalostí dostáva sa k podstate javov, preniká do najtajnejších útrob postáv, kde priam vrú pocity a vášne, odkiaľ prerážajú na povrch myšlienky a činy. Psychológia postáv tu harmonizuje s vonkajškom, lyrika s opisom, dramatičnosť s myšlienkovou hĺbkou. Všetko sa to deje v prísnom zákone tvorby. Ozajstný a robustný umelec starostlivo drží palec na tepne čias i postáv, vidí ich žiť, biť sa, víťaziť a umierať, ľudsky trpieť i povznášať sa nad biedu života. Živý bič je majstrovská freska, román vyslovene moderný vo videní života i v tvárnych postupoch. Vznikol temer pred štyridsiatimi rokmi. Za ten čas prešiel prísnou skúškou rozmanitých spoločenských zlomov. Vyšiel z nej víťazne, lebo je každým nervom veľkým a čistým umeleckým dielom, ktoré plným právom patrí do zlatého fondu modernej slovenskej prózy.

Tá noha, obutá naboso v rozmočenej topánke s jazykom vyvráteným von, zapadla do vedomia notára Okolického, ako zapadávajú ťažké predmety do bariny, a uviazla v ňom hlboko kdesi, jasne, s nevymazateľnosťou obrazov, ktoré zotrvávajú po celý život. Márne sa usiloval notár Okolický zabudnúť, vyhladiť ju z pamäti. Ležala zavretá v lebke a on nechtiac musel spomínať na ňu každý deň, musel ju vidieť so všetkými tými podrobnosťami, ktoré vniesla do jeho života. Ešte prednedávnom hľadel na ňu s istou mužskou hrdosťou, no hluchá, bezohľadná smrť urobila z nej paškvil tak neznesiteľne trýznivý, že i otupené svedomie Okolického ledva ho vedelo načas odsunúť od seba.

,Ktože môže za to, že sa utopila?´ namietal neraz v sebe. Akcentoval to silne, akoby chcel vinu zvaliť na kohosi tretieho, ale vtedy vždy sa zahanbil, lebo sa mu pozdalo, že sa pred kýmsi vyhovára. A notár Okolický bol príliš hrdý, aby svoje skutky ospravedlňoval. Šľachtická krv v žilách a celá tradícia, v ktorej vyrástol, bránila mu v tom.

,Sedliačka,‘ posmešne krivil ústa. ,Mohla sa tešiť, užívať sveta! Ja na jej mieste

Chcel si predstaviť, čo by bol robil na jej mieste. Chcel si predstaviť noci, plné opojnej rozkoše, plné rozdráždených zmyslov, chcel si predstaviť, ako by sa utápal vo vlastnom ohni, holdujúc každej hodine. . . Ale v tej predstave uzrel sám seba akosi neprirodzene skriveného, smiešneho, zapoteného zvieracím aktom, ktorý sa nelíšil od prostej potretý ničím. Do hlavy odrazu vsunuli sa triezve myšlienky a za krk akoby bol ktosi nalial ľadovej vody: oči pohasli, vzplanutie ušlo, i zostala po ňom len chladná, čistá skutočnosť, plná odťažitého diania, plná skutkov, ktoré s tým krátkym šialenstvom nemajú nič spoločného. V nich bola topánka obutá naboso, plachta a pod ňou na vzodmutom bruchu skľúčené ruky, bol Adam Hlavaj i dieťa, ktoré Sivonka vzala k sebe a chovala. Všetko to bolo horké i pravdivé a rozličné pravidlá, ktorými chcel notár Okolický tú skutočnosť zahlušiť, padali sťa tráva pod kosou. Boli ony pre kohosi, kto ich nepotreboval, len ak by na vyplnenie času.

,Hlúposť je celý život,´ hodil notár Okolický toho dňa rukou. Zo dvora, zaplaveného sychravou jesennou hmlou, lialo sa špinavé šero a pred ním otvorila sa akási púšť, päťaštyridsať hlúpych rokov, strávených bez zmyslu. Vošiel do nich i blúdil nimi bez cieľa; robil čosi, ale to všetko akoby bol ktosi utínal: jeho robota mu nedonášala toho radostného ovocia, jeho robota bola lichá.

Vzal fajku s dlhou trúbeľkou, napchal ju, zapálil i začal chodiť po izbe, uprene mysliac na čosi. Čola, sediaca pri peci, v ktorej horel oheň, sledovala ho pokornými hnedými očami zvieraťa, kým pendlové hodiny ticho sa rozháňali na stene. Na dvore pílili drevo na zimu: jasný kovový zvuk triasol sa kdesi za oknami, prestával a rozliehal sa znova. Notár Okolický, pristúpiac k oknu, pozrel von a — zazrel Kúrňavu. Stál bokom a ťahajúc pílu, hľadel do okna, naňho.

Čudné.

Kúrňava sa smial.

Áno. Notár Okolický celkom určite videl zo strany ten úsmev, trčiaci z vychýlenej lícnej kosti. Celkom učite. Zarezaný v nej napínal kožu a letel cez dvor, cez okno rovno k nemu, sadal mu na tvár, na ruky sťa čudný akýsi lúč, nasiaknutý škodoradosťou, a urážal, pálil.

Notár Okolický dlho hľadel na tú tvár. Prišlo mu na um, ako sa škerila, keď bol pri Hlavajke. A ustupujúc od okna, pomyslel si:

,Chlap iste čosi zaňuchal.´

ROUBAL, RADEK - SLOVENSKO

ROUBAL, RADEK

SLOVENSKO
Sprievodca

Šport, Bratislava, 1984
obálka Jozef Michaláč
1. vydanie, 15.000 výtlačkov
77-021-84

sprievodca, cestovanie,
192 s., čb fot., slovenčina
hmotnosť: 373 g

tvrdá väzba, veľký formát
stav: veľmi dobrý

1,80 €

*zukol4*

NOSÁĽOVÁ, VIERA - NAŠE KROJE

NOSÁĽOVÁ, VIERA
PALIČKOVÁ, JARMILA

NAŠE KROJE

Mladé letá, Bratislava, 1988
ilustrácie Radoslava Mikulová
edícia Atlásky
1. vydanie, 17.000 výtlačkov
066-090-88 NKR

folklór, umenie
296 s., slovenčina
hmotnosť: 262 g

tvrdá väzba, malý formát
stav: veľmi dobrý

9,90 € PREDANÉ

*zukol4*

JÓKAI, MÓR - KRÁĽ PIRÁTOV

JÓKAI, MÓR - KRÁĽ PIRÁTOV

WILDE, OSCAR - STRAŠIDLO CANTERVILLSKÉ

Smena, Bratislava, 1968
obálka Eliška Tomašková
preklad Anton Beskid (Kráľ pirátov), oh (Strašidlo Cantervillské)

2. vydanie, 62.000 výtlačkov

73-049-68

beletria, próza krátka, 

152 s., slovenčina

hmotnosť: 174 g

tvrdá väzba s prebalom, malý formát

stav: dobrý

0,80 € - DAROVANÉ THCK

*zukol4*

Prenasledovateľov toľká opovážlivosť prekvapila; chvíľu uvažovali, napokon zvinuli plachty a kým lúpežníci rozveselení čakali, čo vypáli z nemotorných, ťarbavých pohybov protivníkov, prerušili vojaci stíhanie a vrátili sa k ostatným lodiam. Piráti nerušene odplávali na šíre more i s nazbíjanými pokladmi.

Lúpežníci rozjarení zakotvili na brehoch Guyany. Bolože to peňazí! Na ulúpenej lodi našli osemdesiattisíc zlatých moisdorov uložených v sudoch, šnúry a rady orientálnych perál, čo brazílsky panovník posielal portugalskej kráľovnej do daru, a debny naplnené drahými tkaninami, najvzácnejším tovarom Južnej Indie.

A načože boli pirátom peniaze? Vari aby si ich uložili na úroky? Drahé látky na to, aby si otvorili obchod a merali ich na metre? Ó, nie. Lúpežníci vyznávali iné náboženstvo: spíjať sa, kým majú plné vrecká zlata, a nevytriezvieť, kým sa im ostatný zlatník neminie. Kto si odkladal z podielu, pokladali ho za zradcu, a s takým, ktorý sa s peniazmi chcel utiahnuť a žiť statočne, naložili ako s najväčším nepriateľom.

Na pevnine dobre poznali onen článok pirátskej viery. Lúpežníci pristávali na súši, len keď mali peniaze, keď sa im žiadalo užívať sveta, rozhajdákať svoje poklady čím skôr a v najväčšej prostopaši. Na mori sa ich báli, na pobreží sa im dostávalo pôct ako najlepším z najlepších: vítali ich nielen panie, ale ach! — aj sami páni. Sú dôkazy, že na Diabolských ostrovoch, v poriečí Surinamu, pretekali sa v prejavoch pohostinnosti voči pirátom i vládni úradníci, ba aj sám guvernér.

Prirodzene, lúpežníci premrhali za dva týždne osemtisíc dukátov a všetky mestské ženy, od prvej dámy po poslednú nevoľnicu, vyobliekali sa do hodvábu a kašmíru. Drahá šnúra perál, čo mala ozdobovať pekné hrdlo Jej Veličenstva portugalskej kráľovnej, obvíňala hrdlo guvernérovej manželky. Kade išli, všade veselica, od guvernérskych siení po ostatnú krčmu; piráti z jednej odchodili, do druhej prichodili, tam hrali gavalierov, tu zbojníkov, celé dni len pili, tancovali, bili sa a dvorili. Za dva týždne im slnko ani nesvitalo, ani nezapadlo, ovládal ich ustavičný ošiaľ, stupňovaná prostopaš a oceán zážitkov akoby nemal dna.

Ale naveľa sa vyčerpali všetky radosti: v meste už nebolo vína, čo by ich nebolo opojilo, ženu, ktorú by neboli objímali, zbitého milenca, ani muža, s ktorým by si neboli vypili za pohárik na priateľstvo — to jest, peniažky sa rozkotúľali do posledného moisdoru. A lúpežníci sadali na lode, pretreli si zmútené oči a poobzerali sa za novou činnosťou.

Zvedeli, že sa blíži k pobrežiu bohato naložená brigantína. Podvečer kormidelník zazrel loď ďaleko na obzore.

— Obozretne, — pripomínal Barthelemy. — Ak nás zbadá, bude mať kedy ujsť. Dve galeje zostanú tu pod vedením poručíka Kennedyho. Spustite na more sloop a štyridsiati

LÜDERSOVÁ, CHRISTINE - PR(A)VÁ LÁSKA

LÜDERS, CHRISTINE

PR(A)VÁ LÁSKA
Dievčatá rozprávajú svoje ľúbostné príbehy
Erste Liebe - wahre Liebe. Mädchen erzählen ihre Lovestory.

Aktuell, 1999
preklad Ingrid Skalická
ISBN 80-88915-39-2

próza krátka, pre ženy,
120 s., slovenčina
hmotnosť: 175 g

tvrdá väzba, malý formát
stav: veľmi dobrý

0,90 € - DAROVANÉ THCK

*zukol4*

Dvanásť- až osemnásťročné dievčatá opisujú, ako prežili prvú lásku: od prvého stretnutia cez prvý bozk až po významné prvé milovanie. Na začiatku je to väčšinou láska fanúšičiek - sú pobláznené do speváka alebo herca, no skôr či neskôr každé dievča dospeje k názoru, že aj chlapec od susedov je celkom milý. Nie vždy však to najlepšie a najvhodnejšie nájdete blízko najmä keď vás Amorov šíp zasiahne na prázdninách, a potom sa nemôžete často vídať. Aj z toho vyplývajú trápenia a SKLAMANIA.

Láska z bagroviska

Bol pekný letný júnový deň. Mala som krátko pred sedemnástymi narodeninami. S vtedajším priateľom Christianom sme sa rozhodli zájsť k neďalekému bagrovisku.

Bolo tam veľmi veľa ľudí. Ľahli sme si na pláž. Poprosila som ho, aby mi natrel chrbát. Namiesto krémovania mi chrbát začal posievať množstvom bozkov. Obrátila som sa a začali sme sa vášnivo bozkávať.

Bolo nám spolu fajn, celý čas sme si zamilovane hrkútali, dokonca ani jazero si pred našimi bláznovstvami nemohlo byť isté.

Vo vode ma Christian pritiahol k sebe a vyznal sa, že ešte nikdy v živote nebol taký zaľúbený ako teraz. Vôbec som netušila, ako mám na jeho slová reagovať. Bola som veľmi dojatá, lebo to zjavne myslel vážne.

Keď sa pomaly zvečerilo, väčšina rodín s deťmi sa už pobrala domov. Na brehu začalo byť naozaj prijem-

ne.

Vzali sme si osušky a stiahli sa na pokojné miesto, chránené pred pohľadmi zvedavcov. Mali sme odtiaľ krásny výhľad na zapadajúce slnko. Scéna bola neobyčajne romantická a zrazu ma premohla túžba oddať sa Christianovi, no nič som na sebe nedala poznať.

Christian medzitým na deku rozložil jedlo. Oprela som sa mu o rameno a s pôžitkom sa dala kŕmiť. Už pri tejto malej hostine sme nevychutnávali len prinesené dobroty.

Začali sme sa hladkať a bozkať. Nebolo to prvý raz, čo sme sa takto láskali, no v tom okamihu som zatúžila vyspať sa s ním. Pošepla som mu svoj úmysel do ucha. Bol veľmi prekvapený, no očividne sa potešil.

Chopil sa aktivity, objímal ma a bozkával ešte vášnivejšie. Christian mal už nejaké skúsenosti, preto som sa ním dala viesť. Zrazu ma zachvátil strach, že predsa len sme ľuďom na očiach. Christian ma však utešil. Bol skutočne nesmierne nežný a ohľaduplný. Do ničoho ma nenútil, mohla som sa teda úplne uvoľniť. Cítila som, že bude nadovšetko opatrný. Napriek tomu som si spomenula na článok zo známeho časopisu pre mládež. Napríklad, že prvé milovanie bolí - razom ma prešla všetka chuť. Ochladla som. Christian si to samozrejme všimol a prestal ma bozkávať.

V tom okamihu by som vedela od samého sklamania rumádzgať. Christian ma nežne vzal do náručia a utešoval ma. Vraj nech sa upokojím, že to nie je také zlé a možno naozaj toto miesto nie je najvhodnejšie na milovanie. Takže sme si zbalili veci, obliekli sa a šli ku mne domov.

Na kuchynskom stole ležal lístok od rodičov, ktorí išli k známym na grilovaciu párty. Doteraz neviem ako, no