SKALSKÝ, VLADIMÍR - KĽÚČOVÉ SLOVÁ: PRAHA, SLOVENSKO, LITERATÚRA

SKALSKÝ, VLADIMÍR

KĽÚČOVÉ SLOVÁ: PRAHA, SLOVENSKO, LITERATÚRA
Eseje ilustrované umeleckými fotografiami Petra Župníka

Slovenský literárny klub v ČR, Praha, 2004
fotografie Peter Župník
obálka Milada Čerepušťáková
1. vydanie
ISBN 80-903581-0-1

publicistika, eseje
136 s., slovenčina
hmotnosť: 182 g

mäkká väzba
stav: dobrý

3,20 €

*zukol*  in **S7Z**

PETER ŽUPNÍK - Narodil sa roku 1961 v Levoči ako syn Ukrajinca a Češky. Vyštudoval umeleckú fotografiu na FAMU v Prahe, je považovaný za člena takzvanej Slovenskej novej vlny či Generácie 60. Pôsobí ako fotograf na voľnej nohe, od prvej polovice deväťdesiatych rokov žije v Paríži. Jeho fotografie sú v zbierkach galérií v Paríži, Lausanne, Austine, Bostone, Bratislave, Prahe, Brne či Spišskej Novej Vsi, vrátane Centre Georges Pompidou, European House of Photography alebo Slovenskej národnej galérie. Vystavoval samostatne i na kolektívnych výstavách okrem Česka, Slovenska a Francúzska tiež v Poľsku, Holandsku, Švajčiarsku, Nemecku, USA a Japonsku - celkovo ide o asi päťdesiatku výstav. Jeho tvorba je zachytená tiež knižne, ďalšie tituly fotografiami ilustroval.

VLADIMÍR SKALSKÝ - Narodil sa roku 1 972 v Prešove, vyštudoval teoretickú fyziku na Matematicko-fyzikálnej fakulte Univerzity Karlovej. Od roku 1990 žije v Prahe. Od roku 1992 pôsobí v oblasti česko-slovenských vzťahov ako novinár, organizátor a manažér. V súčasnosti je štatutárnym podpredsedom Slovensko-českého klubu a Slovenského literárneho klubu v ČR, členom Rady vlády ČR pre národnostné menšiny a zastáva ďalšie verejné funkcie. Je šéfredaktorom internetového denníka Český a slovenský svet, zástupcom šéfredaktorky časopisu Slovenské dotyky a výkonným podpredsedom redakčného kruhu literárneho štvrťročníka Zrkadlenie-Zrcadlení. Je autorom, spoluautorom či editorom desiatky kníh, vrátane svojho básnického debutu K tichu (2000). Koordinuje viaceré medzinárodné kultúrne a vzdelávacie projekty.

Wolfgang Kempelen

BRATISLAVSKÝ FAUST

Ku géniu loci Bratislavy patrí rovnako ako hoci Schöne Náci, sympatický obecný pomätenec, okúzľujúci po vojne na ulici svojím správaním a staromódnym oblečením. Lenže Wolfgang Kempelen nebol pomätenec, ani bežný človek. Bol to skôr bratislavský Faust, ak mám nájsť prirovnanie blízke Pražanom. Pritom v encyklopédiách sa väčšinou píše suchá charakteristika: polytechnik, vynálezca. On však bol čímsi viac - hľadačom, iluzionistom i obeťou ilúzií, osobnosťou fascinujúcou Európu i fascinovanou svojimi víziami...

Po prvý raz som sa s ním - trochu nepriamo - stretol už ako dieťa, vlastniace vtedy moderný počítač Sinclair ZX Spectrum. Mal som aj preň určený šachový program anglickej proveniencie a nevalnej kvality „The Turk“. Na úvodnej strane tejto počítačovej hry bol podivný umelý Turek, hrajúci šach. Vôbec som vtedy nevedel, že autorom tohto svetoznámeho automatu bol Wolfgang Kempelen. Mal som na tom drevnom počítači aj hlasový simulátor. A rovnako ako v prípade šachového automatu som nevedel, že prvý, kto sa o podobný simulátor s istými úspechmi pokúšal, bol ten istý Bratislavčan.

So súčasným hlavným mestom Slovenska, v ktorom však kedysi neprevažoval slovenský živel, sú tak či onak spojené i mená mnohých ďalších osobností svetovej vedy: Regiomontanus, Paracelsus, Segner, Bel, Edison, Nobel, Einstein... Bratislavčan Filip Lenard získal v roku 1905 Nobelovu cenu. Wolfgang Kempelen sa však všetkým porovnaniam vymyká.

Narodil sa 23. januára 1734 v Bratislave, kde prežil takmer celý život. Jeho otec Engelbert Kempelen bol vysokým colným úradníkom, cisár Karol III. ho dokonca povýšil do šľachtického stavu. Wolfgang Kempelen študoval filozofiu a právo v Győri a vo Viedni. Ovládal osem jazykov, okrem rodnej nemčiny a úradnej latinčiny tiež všetky hlavné svetové jazyky, maďarčinu a slovenčinu. Tieto i ďalšie osobnostné kvality ho predurčili, aby zastával významné funkcie. Už krátko po skončení štúdií sa stal tajomníkom uhorskej dvorskej komory a ako tridsaťročného ho Mária Terézia menovala riaditeľom soľných baní v celom Uhorsku. Dozeral však napríklad aj na kolonizáciu Banátu, kde viedol boj proti zbojníckym bandám, a v Temešvári. Riadil tiež presťahovanie univerzity z Trnavy do Budína. Ako riaditeľ soľných baní zmodernizoval banské zariadenie a zaslúžil sa o vytvorenie lepších podmienok pre baníkov, čím sa zvýšila produktivita baní. V osemdesiatych rokoch konal dozor nad rekonštrukciou budínskeho hradu i nad stavbou mestského divadla.

Kempelen sa vyznamenal aj ako priekopník nových myšlienok: počas pobytu v Banáte tu zaviedol pestovanie ľanu a postavil manufaktúru na súkno. Pre bratislavský hrad skonštruoval čerpadlo, ktoré ťahalo vodu z Dunaja, vo viedenskom Schönbrunne postavil vodomet, v Bratislave vybudoval pontónový most a na Žitnom ostrove zavlažovacie zariadenie.

Písal dokonca aj verše a drámy, hoci v týchto oblastiach sa príliš nepresadil. Zaznamenal vari jediný úspech hodný zaznamenania, a to keď jeho melodrámu Perseus a Andromeda hrali v roku 1781 v Národnom divadle vo Viedni. Bol i uznávaným maliarom a rytcom.

Najväčšiu slávu však priniesli Kempelenovi dva tajomné mechanizmy - šachový a hovoriaci automat. Boli to výsledky jeho túžby, ktorú sám akoby zhrnul vo vete: „Možno sa napokon na konci tohto, na objavy tak bohatého stroročia objaví majstrovská ruka, ktorá taký vynález, ktorý sa doteraz pokladal za nemožný, zakrátko realizuje do úplnej dokonalosti.“ Keď bol v roku 1769 svedkom Pelletierových „matematických predstavení“, založených prevažne na magnetizme, vyhlásil na mieste, že zhotoví omnoho dokonalejší automat. A skutočne, o šesť mesiacov neskôr predstavil svojho hráča šachu. Za akýmsi písacím strojom, plným prevodových mechanizmov, sedela figurína Turka, hrajúca šach. A to tak dobre, že porážala aj zdatných hráčov. Predviedol ho pred viedenským dvorom i pred ruskou delegáciou na čele s veľkokniežaťom Pavlom. Kempelen s automatom absolvoval aj turné po Nemecku, Francúzsku a Anglicku. Pred začatím hry vždy otvoril stroj, aby ukázal, že sú v ňom iba mechanizmy, uvádzajúce do pohybu figurínu Turka. Pri hre dokázal Turek prstami chytiť šachovú figúrku a preložiť ju na patričné miesto. Turek aj pokyvoval hlavou pri garde, šachu, či záporne pri chybnom ťahu súpera. Zhruba po každom dvanástom ťahu bolo treba stroj znovu natiahnuť. Na začiatku deväťdesiatych rokov kúpil automat od Kempelena pruský kráľ Fridrich II. Hral na ňom aj cisár Napoleon. Napokon sa dostal do rúk princa Eugena Beaurnaisa, ktorý oň však údajne stratil záujem, keď sa dozvedel „tajomstvo“ automatu. To s pravdepodobnosťou blízkou istote spočívalo v tom, že v ňom sedel živý šachista, možno skrytý za systémom zrkadiel. V každom prípade bola obdivuhodná mechanická stránka šachistu, kombinujúca zrejme pružinový pohon s riadením ukrytého hráča.

V prípade šachového automatu bol teda Kempelen, hnaný túžbou prísť s obrovským objavom a nútený do toho i vlastným prísľubom, iluzionistom. 

BUBÍLKOVÁ, ZUZANA - CO KAMERY NEVIDĚLY

BUBÍLKOVÁ, ZUZANA

CO KAMERY NEVIDĚLY
1989 - Politické a televizní zákulisí - Reakce veřejnosti - Dopisy diváků - 1993

Nakladatelství Lidové noviny, Praha, 1993
obálka Pavel Štefan
fotografie David Neff, Michal Růžička, Herbert Slavík, Jaroslav Tatek, Jiří Turek, Daniel Vrabec
ISBN 80-7106-077-1

publicistika
184 s., čeština
hmotnosť: 146 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

0,80 €

*zukol*  in **S7Z**

Svědectví televizní redaktorky zachytává období blížícího a pak probíhajícího rozpadu Československa - co se dělo na obrazovkách televize a také v zákulisí, až po přesídlení Zuzany Bubílkové do Prahy. Zajímavým dobovým dokumentem jsou v knize citované dopisy diváků, jakých Bubílková dostávala stovky - plné uznání, ale také zášti, nenávisti, obviňování.

Hodinová výpoveď

„I kdybych měl odstoupit, nedovolím, aby se přijal ‘matiční’ návrh jazykového zákona. Je to v rozporu s deklarací Lidských práv a svobod,“ řekl mi předseda SNR, když jsem sháněla informace před ohlášeným mítinkem, který organizovala Matica slovenská.

„Ubohé Slovensko! Když se nám nepodaří prosadit náš návrh jazykového zákona, budou Slováci na jihu nadále v úloze národnostní menšiny na vlastním území,“ dozvěděla jsem se v Matici.

Zatímco z Prahy nám kolegové zmateně telefonovali, ať jim vysvětlíme, v čem je podstata sporu, Slovensko se do jazykové otázky vložilo principiálně. Lhostejný k této otázce zůstal málokdo. Současně však málokdo věděl, o co vlastně jde. Lidé vyslovovali své názory bez znalosti obou navrhovaných jazykových zákonů. Mnozí spojovali otázku tohoto zákona se samostatností, což se projevilo i na onom mítinku. Přestože se představitelé Matice několikrát na veřejnosti distancovali od myšlenky samostatného Slovenska, byla to nejčastější reakce davu na emotivně odůvodňované vyhlášení svrchovanosti a přijetí jazykového zákona v té podobě, jak navrhují oni a ne koalice. Dav národnostně šílel a my jsme ve studiu připravovali besedu, která měla navazovat na přímý přenos.

Všechno se jako obvykle šilo horkou jehlou. I když se o mítinku vědělo už dva týdny, v televizi se nenašel nikdo, kdo by se odvážil závazně potvrdit nebo zamítnout návrh zpravodajství přenášet ho přímým přenosem. Do posledního dne se ředitel, kterého clo funkce navrhla VPN, tvářil, že s přenosem souhlasí. Když se však na náměstí začali trousit první lidé, nechtěl ve svém rozhodnutí zůstat sám. Proto začal telefonovat na všechny politické strany. V redakci jsme to pocítili sprškou protichůdných pokynů. Povolení k přímému přenosu jsme dostali necelých pět minut před začátkem mítinku. Tehdy jsme také začali opět svolávat už odvolané účastníky besedy, protože tu nám před půl hodinou zakázal. Poslední přišli už v průběhu diskuse, kterou jsem se snažila udržet ve věcné a neemotivní rovině. Právě za tento tón a za to, že jsem nedala najevo, na kterou stranu se osobně přikláním, jsem si u národnostně orientované části Slováků poprvé vysloužila označení zrádkyně, odrodilec a co já vím, co ještě. Některé pobočky SNS dokonce napsaly žádosti o moje odvolání, dostala jsem první výhrůžky, dopisy plné urážek s nakreslenou šibenicí.

I pár kolegů novinářů vycítilo příležitost upozornit na sebe tím, že veřejně hrdinsky kopnou do někoho, kdo je známý z obrazovky.

Ostří tehdejší hysterie však otupilo následné přijetí koaličního návrhu jazykového zákona a televizní duel premiéra Vladimíra Mečiara s předsedou Matice slovenské Jozefem Markušem. Premiér, tehdy zastánce federace a koaličního návrhu, předsedu Matice slovně převálcoval. Způsobem, který byl na jedné straně obdivuhodný, na straně druhé však vzbuzoval obavy, kam až je schopen zajít v argumentech, když chce zvítězit.

Toto období pro mě naštěstí netrvalo dlouho. Před SNR si postavili stany hladovkáři odhodlaní zemřít za „matiční“ jazykový zákon. Stali se viditelným symbolem zamítnutého zákona, který by jinak za týden zapadl v prachu zapomnění. Hladovkáři připomínali národnostní otázku jako celek a mnozí lidé tehdy pochopili, že zapálení pro tento problém by jim mohlo přinést popularitu.

Pro značnou část lidí znamenal polistopadový vývoj zklamání. Na vlastní kůži poznali, že se nedokáží prosadit ani v novém režimu a přišli o iluze, že za to mohou komunisté. 

CONNELLY, MICHAEL - KUFROVÉ TANGO

CONNELLY, MICHAEL

KUFROVÉ TANGO
(Trunk Music)

Slovart, Bratislava, 2011
preklad Patrick Frank
obálka Dodo Dobrík
ISBN 978-80-8085-840-7

beletria, román, detektívky,
360 s., slovenčina
hmotnosť: 387 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu
 
2,20 € PREDANÉ

*zukol* 


Detektív Harry Bosch je naspäť v hre a hneď musí riešiť jednu z najzávažnejších vrážd v Hollywoode. V kufre auta sa našla mŕtvola filmového producenta a všetko naznačuje, že išlo o vybavovanie účtov, klasickú mafiánsku vraždu. Harry sa vyberie po stopách peňazí, ktoré ho privedú do Las Vegas. Jeho odhodlanie a výdrž však znamenajú, že si pri riešení prípadu narobí aj veľmi mocných nepriateľov. No a keby nestačilo, že je aj tak po kolená v problémoch, čaká naňho aj najväčší hazard zo všetkých - láska. Miešať prácu so zábavou by ho mohlo dostať na nesprávnu cestu - a predčasne do hrobu, aký vie pripraviť iba lasvegaské podsvetie.

S priemernou rýchlosťou stopäťdesiat kilometrov za hodinu sa aj napriek štvrťhodinovej prestávke v McDonald's dostali do Las Vegas už za štyri hodiny. Odviezli sa na McCarranovo medzinárodné letisko, odstavili auto v parkovacom dome a zobrali si z kufra batožinu. Kým Edgar čakal vonku, Bosch šiel do terminálu a požičal si auto firmy Hertz.

Do budovy Metropolitnej polície sa dostali až o pol piatej. Cestou cez spoločnú miestnosť si Harry všimol Iversona. Sedel pri svojom stole a rozprával sa s Baxterom, ktorý pri ňom postával. Na tvári mal napätý úsmev, no Bosch ho ignoroval a kráčal rovno do kancelárie jeho nadriadeného. Kapitán sedel nad akýmisi papiermi. Harry zaklopal na otvorené dvere a vošiel dnu.

„Bosch! Kde trčíte?"

„Doťahovali sme detaily."

„Toto je váš prokurátor?"

„Nie, toto je môj partner Jerry Edgar. Prokurátor priletí až zajtra ráno."

Felton si podal ruku s Edgarom, stále však hľadel na Boscha.

„Môžete mu povedať, že sa nemusí unúvať."

Harry sa nad tým bleskovo zamyslel. Teraz už vedel, prečo sa Iverson usmieval. Niečo sa dialo.

„Vy ste vždy plný prekvapení, pán kapitán," vyhlásil. „Čo je to tentoraz?"

Felton sa pohodlne vyvalil v kresle. Na kraji stola mal nezapálenú cigaru s oslineným koncom. Pevne ju chytil do dvoch prstov. Hral pred nimi divadlo - zjavne sa snažil dostať z Boscha nejakú reakciu, Harry však iba trpezlivo počkal, kým to nevyklopí sám.

„Váš chlapec Goshen si už balí kufre."

„Vzdal sa námietok voči vydaniu?"

„Presne tak. Dostal rozum."

Harry sa posadil na stoličku pred stolom a Edgar vedľa neho.

„Vykopol toho debila Mickeyho Torrina a zohnal si vlastného obhajcu," pokračoval Felton. „Nie je bohvieaký, ale aspoň zastupuje jeho a nie Joeyho."

„Čo ho presvedčilo, aby dostal rozum?" vyzvedal Bosch. „Povedali ste mu o výsledkoch z balistiky?"

„Presne tak. Povedal som mu to. Dal som si ho priviesť a oznámil som mu, ako na tom je. Prezradil som mu aj to, že sme jeho alibi rozbili na šrot."

Bosch sa naňho pozrel, nahlas sa však na to nespýtal.

„Veru tak, Bosch. Nesedeli sme tu so založenými rukami. Pustili sme sa do práce na tom chlapovi a pomôžeme vám ho zadupať do zeme. Tvrdí, že v piatok v noci neodišiel z kancelárie až do štvrtej, keď už bol čas ísť domov. Nuž, trocha sme si to preverili. Po prvé, tá miestnosť má zadný vchod. Mohol odísť, kedy sa mu zachcelo. Medzi Alisovým odchodom a štvrtou ráno, keď zatváral klub, ho nikto nevidel. To znamená, že mal kopu času zájsť si do Los Angeles, odkrágľovať Alisa a vrátiť sa posledným letom naspäť. A teraz to najlepšie. Pracuje uňho istá Modesty. V ten večer sa pohádala s ďalším dievčaťom a išla sa sťažovať Luckymu. Nikto jej vraj neotváral. Zašla teda za Gussiem, že sa potrebuje stretnúť so šéfom, a dozvedela sa, že tam nie je. Bolo to okolo polnoci."

Felton prikývol a žmurkol si k tomu.

„Dobre. Čo na to vraví Gussie?"

„Ani pol slova, ale to od neho ani nik nečaká. Keby sa ho však obhajoba pokúsila využiť na potvrdenie Luckyho alibi, roztrháte ho na súde na kusy. Má záznamy už od siedmej triedy."

„Kašlať naňho. A čo Goshen?"

„Ako som vravel, ráno som si ho dal priviesť a povedal som mu, čo máme - aby pochopil, že mu parádne rýchlo dochádza čas. Musel sa rozhodnúť a aj to urobil.

SLIACKA, DANIELA - SLÁVNI HUDOBNÍ SKLADATELIA

SLIACKA, DANIELA

SLÁVNI HUDOBNÍ SKLADATELIA

Mladé letá, Bratislava, 1980
edícia Slávni
obálka Pavol Blažo
1. vydanie, 12.000 výtlačkov
66-195-80

knihy pre deti, hudba, encyklopédie
281 s., čb fot., slovenčina
hmotnosť: 316 g

tvrdá väzba, malý formát
stav: výborný

1,40 € PREDANÉ

*zukol*  in **S4Z**

CAPOTE, TRUMAN - RAŇAJKY U TIFFANYHO

CAPOTE, TRUMAN

RAŇAJKY U TIFFANYHO
(Breakfast at Tiffany)

Petit Press, Bratislava, 2004
edícia Svetová knižnica SME (3)
preklad Božica Vilikovská
ISBN 80-85585-14-6

beletria, novela, literatúra americká,
96 s., slovenčina
hmotnosť: 181 g

tvrdá väzba s prebalom

PREDANÉ stav: dobrý *zukol*b-usa*

PREDANÉ stav: dobrý. knižničné pečiatky *trsos*belx-usa*in*h-bar-RR*

Novela Trumana Capoteho na malom priestore rozohráva príbeh nevšednej mladej ženy na pozadí atmosféry vojnového New Yorku. Osobnosť Holly Golightlyovej, pestré postavičky newyorskej smotánky, mafie, intelektuálov, ba aj hollywoodskych hviezdičiek a producentov, a na druhej strane bezútešnosť životných stroskotancov, bohatých povaľačov, kontrast tých najúspešnejších a najchudobnejších Američanov sú tak majstrovsky podané, že na základe knihy vznikol kultový film s Audrey Hepburnovou v hlavnej úlohe. 

Truman Capote (1924 - 1984) sa narodil v New Orleanse v USA. Vyrástol a vyštudoval na americkom juhu, potom pracoval dva roky v redakcii literárneho časopisu New Yorker. Neskôr žil v slobodnom povolaní. Jeho románovým debutom boli Iné hlasy, iné izby (1948), strašidelný aj nostalgický príbeh citlivého chlapca, záznam dospievania so zriedkavým pochopením pre psychiku dieťaťa. Lúčna harfa (1951) je fantastický príbeh o dospievajúcom mladíkovi, obraz sprisahania deti a starcov proti každodennému životu dospelých. Úspech mala aj zbierka poviedok Strom noci (1949), ktorá potvrdila autorove nadväzovanie na najlepšie tradície južanskej „gotickej“ prózy. Jeho najslávnejším dielom je novela Raňajky u Tiffanyho (1958), ktorú spopularizovalo aj legendárne filmové spracovanie. Román Chladnokrvne (1965) bol obsiahlou štúdiou o štvornásobnej vražde, ktorá otriasla malým kansaským mestečkom. Truman Capote napísal celý rad esejí a reportáží, scenáre k dvom filmom a text k muzikálu Dom plný kvetov (House of Flowers, 1954). Jeho posledný román Vyslyšané modlitby bol publikovaný až posmrtne v roku 1987.

Žmurkla na mňa, ale bez žartu, bolo to výstražné žmurknutie: „Zbožňujem kone, ale bejzbal nemôžem vystáť,” a z podtónu v jej hlase som vyrozumel príkaz, aby som zabudol, že Sallyho Tomata vôbec spomenula. „Odporný mi je už len ten zvuk v rozhlase, ale musím to počúvať, patrí to k mojim výskumom. Ako málo je toho, o čom vedia muži rozprávať. Ak chlap nemá rád baseball, tak má určite rád kone, a ak nemá rád ani tie, som tak či tak hotová, potom nemá rád ani dievčatá. A ako pokračujete s O. J.?”

„Rozišli sme sa na základe obojstrannej dohody.”

„To je ozaj príležitosť pre vás, môžete mi veriť.”

„Verím. Ale čo mu môžem ponúknuť ja, aby to aj preňho bola príležitosť?”

Trvala na svojom. „Choďte za ním a naznačujte, že nevyzerá smiešne. Fred, ten človek vám vážne môže pomôcť.”

„Pokiaľ viem, nevážili ste si veľmi jeho pomoc.” Bola trocha v pomykove, kým som nedoložil: „Prípad doktora Wassella.”

„Ešte stále mu to chodí po rozume?” spýtala sa a cez izbu vrhla na Bermana pohľad plný náklonnosti. „Ale kus pravdy má, mala by som sa cítiť vinovatá. Nie zato, že by mi boli dali tú rolu, alebo že by som ju bola dobre zahrala — neboli by mi ju dali a ja by som ju nezahrala. Ak sa aj tak cítim vinovatá, tak asi zato, že som ho nechala snívať, keď som sama vôbec nesnívala. Len som získavala čas, aby som so sebou voľačo spravila, dobre som vedela, že nikdy nebudem filmovou hviezdou. Je to priťažké, a ak je človek inteligentný, je to ešte aj trápne. Nemám dosť komplexov menejcennosti; každý si myslí, že byť filmovou hviezdou a byť zaľúbený do svojho veľkého, silného ja je jedno a to isté, ale najdôležitejšie vlastne je vôbec nemať nijaké ja. Nehovorím, že netúžim po bohatstve ani po sláve. Jedno aj druhé mám na programe, a raz sa to pokúsim získať, ale ak sa mi to podarí, chcem ešte vždy mať svoje ja. Keď sa jedného krásneho dňa zobudím a pôjdem na raňajky k Tiffanymu, chcem byť sama sebou. Nemáte pohár,” povedala, lebo zbadala, že mám prázdne ruky. „Rusty! Donesieš môjmu priateľovi vypiť?”

Ešte vždy sa maznala s kocúrom. „Úbohý slintoš,” povedala a škrabkala ho po hlave, „úbohý slintoš bez mena. Je to trocha nepohodlné, že nemá meno. Ale nemám právo mu meno dávať, musí počkať, až bude niekomu naozaj patriť. My sme sa len tak dali dokopy raz pri rieke, no nepatríme si, je nezávislý a ja tiež. Nechcem nič vlastniť, kým nebudem vedieť, že som našla miesto, kam naozaj patrím. Ešte presne neviem, kde to je. Ale viem, ako to tam vyzerá.” Usmiala sa a pustila kocúra na dlážku. Je tam ako u Tiffanyho,” povedala. „Nie že by som stála o šperky. Diamanty, to áno. Lenže nosiť diamanty pred štyridsiatkou je nevkus, aj po nej je to riskantné. Vyzerajú dobre len na ozaj starých ženských. Maria Uspenskaja. Vráska, kosti, biele vlasy a diamanty, už sa nemôžem dočkať. Ale nie zato blúznim o Tiffanym. Počujte. Poznáte dní, také tie psie dni?”

„Keď má človek svetobôľ?”

„Nie,” odvetila pomaly. „Nie, svetobôľ vás chytí zato, že priberáte alebo že už veľmi dlho prší. Ste smutný, a tým sa to končí. Ale psie dni sú strašné. Bojíte sa, pekelne sa potíte, a pritom neviete, čoho sa vlastne bojíte. Viete len to, že sa ide stať čosi zlé, lenže neviete čo. Zažili ste už taký pocit?”

„Dosť často. Niektorí to volajú angst.”

SAROYAN, WILLIAM - BOLA RAZ JEDNA MLADÁ DÁMA Z PERTHU

SAROYAN, WILLIAM

BOLA RAZ JEDNA MLADÁ DÁMA Z PERTHU
Výber z dosiaľ nepreložených poviedok

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1999
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (609)
zostavill a preložil Juraj Vojtek
obálka Dušan Grečner
1. vydanie
ISBN 80-220-0980-6

poviedky, próza krátka
152 s., slovenčina
hmotnosť: 243 g

tvrdá väzba
stav: mierne zvlnené strany

3,00 €

*zukol*  in **S7Z**

WILLIAM SAROYAN (1908-1981), americký autor arménskeho pôvodu, vstúpil do literatúry roku 1934 knihou poviedok Odvážny mladý muž na lietajúcej hrazde, ktorou si získal rovnako čitateľov ako literárnu kritiku na celom svete. Jeho bohaté dielo (približne desať románov a memoárov, okolo dvetisíc poviedok a tridsať hier) charakterizuje humanizmus, trpkohumorný, a jednako láskavý pohľad na svet, no najmä tisícročná múdrosť arménskych predkov, všeobjímajúca láska a úprimne očarený pohľad na svet. Po dvoch poviedkových výberoch v slovenčine (Zbohom, láska moja, Mladé letá 1969, a Srdce na vysočine, Smena 1984) prichádza k slovenskému čitateľovi reprezentatívny výber 27 poviedok z autorovej pozostalosti, ktoré prekvapili svojou sviežosťou a nadčasovosťou aj čitateľov v USA pri vydaní r. 1983. Náš výber (v slovenčine nový a — až na pár poviedok — aj v češtine) spolu so zasvätenou štúdiou znalca Saroyanovho diela J. Vojteka bude príjemným prekvapením pre jeho stálych čitateľov, ale aj mladú generáciu, ktorá sa prvý raz zoznámi s týmto vrcholným predstaviteľom modernej svetovej poviedky.

Sedemdesiattisíc Asýrčanov

Už celých štyridsať dní a štyridsať nocí som sa nedal strihať a začal som pripomínať niektorých nezamestnaných huslistov. Však poznáte ten výzor: skrachovaný génius, ochotný vstúpiť do komunistickej strany. My barbari z Malej Ázie sme vlasáči: ak sa potrebujeme dať ostrihať, tak sa naozaj potrebujeme dať ostrihať. Bolo to už so mnou také zlé, že som si nemohol nasadiť svoj jediný klobúk. (Píšem tu veľmi vážnu poviedku, pravdepodobne najvážnejšiu, akú kedy napíšem. Preto som taký prostoduchý. Čitatelia Sherwooda Andersona čoskoro porozumejú, čo tu vravím: pochopia, že sa smejem cez slzy.) Bol som mladík, ktorý potreboval holiča, zašiel som teda na Tretiu ulicu (San Francisco) do holičstva, kde pracovali učni, aby som sa tam dal za pätnásť centov ostrihať.

Tretia ulica, tam pod Howardom, je svojská štvrť: spomeňte si na newyorskú Bowery či losangeleskú Main Street: aj tam sa fúra nezamestnaných starcov i chlapcov len tak obsmŕda, fajčí podenkový tabak značky Bull Durham, mudruje o politike a čaká, že sa nebodaj niečo prihodí, proste, vyčkáva. Bol práve pondelok, augustové predpoludnie, a do holičstva prišlo zopár takýchto tulákov, aby trochu pookriali. Na japonského chlapca, u ktorého ste sa nemuseli objednávať, čakalo jedenásť zákazníkov: všetky ostatné stoličky boli obsadené Posadil som sa, že počkám. Inde, ako by povedal Hemingway (Aj slnko vychádza, Zbohom, zbraniam, Smrť popoludní, Víťaz neberie nič), dáte za ostrihanie pätoro desaťcentov. Ja som mal dvadsať centov a polovicu balíčka tabaku Bull Durham. Ušúľal som si cigaretu a podal balíček jednému z čakajúcich v mojom veku, ktorý mal na tvári napísané, že potrebuje nikotín, a vdýchol som suchý dym a pritom rozmýšľal, čo sa odohráva v Amerike, čo sa v nej odohráva vo sfére politiky, ekonomiky a ducha. Môj vrstovník bol šestnásťročný chlapec. Vyzeral tak na Iowu, všetko svedčilo o tom, že by to mohol byť ohromný chlapík, opravdivý Američan, ale bol na dne, podľa úst sa poznalo, že je celkom na dne. Málo spánku, niekoľko dní nevymenená bielizeň, trocha strachu atď. Túžil som sa dozvedieť, ako sa volá. Spisovateľ sa vždy snaží preniknúť do reality tvárí a postáv. * Iowa poznamenal: „Práve som prišiel zo Salinas. Na šalátoviskách nijaká práca. Teraz smerujem na sever, do Portlandu; keby sa dalo loďou.“ Chcel som mu vyrozprávať, ako to bolo so mnou: poviedka odmietnutá redakciou Scribner's, esej odmietnutá redakciou The Yale Review, nijaké peniaze na slušné cigarety, na zodraté topánky, staré košele, ale neodvážil som sa pretriasať na verejnosti svoje ťažkosti. Spisovateľove starosti sú vždy nudné, tak trochu neskutočné. Ľudia majú sto chutí položiť si ihneď otázku: „Nuž, a kto od teba vôbec chce, aby si predovšetkým písal?“ Povedal som: „Tak veľa šťastia na tom severe.“ Iowa zavrtel hlavou. „Viem si predstaviť tú štrapáciu. Ale aj tak to treba skúsiť. Niet čo stratiť.“ Dobré chlapčisko, dúfam, že neumrel, dúfam, že nezamrzol, teraz panujú tuhé mrazy (december 1933), dúfam, že neskončil zle, zaslúži si žiť. Iowa, dúfam, že si v Portlande zohnal prácu, dúfam, že zarábaš, dúfam, že máš prenajatú čistú izbu s teplou posteľou, dúfam, že v noci spíš, pravidelne sa stravuješ, vyzeráš ako človek, si šťastný. Iowa, želám ti všetko najlepšie. Tisíc ráz som sa za teba pomodlil. (Ale aj tak sa domnievam, že umrel. Nosil to v sebe už v ten deň, keď som ho stretol, mal výraz ako zviera, a presne vtedy všetky kiná v Amerike znova a znova premietali animovaný, kreslený film s piesňou Kto by sa bál veľkého zlého vlka? Nuž, tak už to na tomto svete chodí: ľudia, ktorí majú peniaze, sa smejú smrti, čo sa zákerne zakráda k chlapcom ako Iowa, predstierajú akoby vôbec nejestvovala, a smejú sa jej vo vykúrených kinách. Modlil som sa za Iowu a považoval som sa za zbabelca. Teraz už je určite mŕtvy, kým ja sedím v malej izbičke a rozprávam o ňom, iba rozprávam.)

Začal som pozorovať japonského chlapca, ktorý sa tu učil za holiča. Práve holil starého tuláka s hroznou tvárou, jednou z tých tvárí, ktorú formujú roky a roky tuláckeho života, života neusadeného, keď človek nikam nepatrí, nič nemá, a japonský chlapec odťahoval nos (svoj vlastný nos) bokom, aby nemusel čuchať pach starého tuláka. Toto je triviálny bod mojej poviedky, zopár faktov, ktoré nemajú miesto v umeleckom diele, ale aj tak som ich dal na papier. Mladý spisovateľ sa vždy obáva, aby mu niečo významné neuniklo. Vždycky chce zaznamenať všetko videné. Zachcelo sa mi spoznať meno toho japonského chlapca. Vždy ma hlboko zaujímajú mená. Zistil som, že práve najneobvyklejšie mená sú najpravdivejšie. 

SUSANNOVÁ, JACQUELINE - RAZ NESTAČÍ

SUSANN, JACQUELINE

RAZ NESTAČÍ
(One Iss Not Enugh)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1992
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (542)
preklad Milan Šebo, Katarína Zábudlá
ilustrácie Dušan Grečner
obálka Jozef Pernecký
1. vydanie
ISBN 80-220-0344-1

beletria, román
330 s., slovenčina
hmotnosť: 405 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

0,80 €

*zukol*  in **S7Z**

Tanečný parket v Le Clube bol natrieskaný. David sa pritisol k January a posúval sa s ňou po parkete. Vzal ju do Le Mistralu na večeru. Niekoľkokrát jej stisol ruku a bol príjemne prekvapený, že to prijala s úsmevom. Dee s Mikeom majú najneskôr o týždeň odísť do Palm Beach a Davidovi záležalo na tom, aby im January oznámila, aký priaznivý obrat nastal v ich vzťahu. A keď Dee odíde, nebude môcť snoriť, koľko príjemných večerov spolu strávili. Ale aspoň bude vedieť, že sa už rozkýval.

Samozrejme, všetko vo veľkej miere závisí od January. Musí dosiahnuť, aby sa doňho naozaj zaľúbila. Ibaže January nie je Kim Vorenová. Pre Kim je David nielen výborný samec, znamená pre ňu istotu a postavenie v spoločnosti. January nepotrebuje ani jedno, ani druhé. Nie, musí na ňu ísť zostra... cez posteľ. Keď im človek ukáže, čo je pekné, ostatné už ide samo od seba. Kim môže pokojne nechať desať dní plávať, veď aj tak vždy pribehne, keď ju zavolá.

Jediné, čo potrebuje, je čas. Povedal Karle, že ho Dee núti. aby vzal January občas do spoločnosti. Karla to chápe. Zažil nepríjemnú chvíľu, keď jej naznačil, že asi bude musieť odísť na Deň vďakyvzdania do Palm Beach. Karla povedala: „Ale čo, Dee pozvala aj mňa.“

Na okamih ho zachvátila panika. To nemôže dobre dopadnúť. V Karlinej prítomnosti sa správa ako jej otrok. Dee s January by to hneď zbadali.

„Pôjdeš?“ snažil sa, aby mu hlas znel nadšene ako zvyčajne.

„Nie. Deň vďakyvzdania nie je pre mňa sviatok. Aj keď mám americké občianstvo, nikdy som si naň celkom nezvykla. Je to typický americký sviatok - podobne ako štvrtý júl.“

V poslednom čase si v jej správaní všimol akýsi nepokoj. Keď hovorila o Európe, a to sa jej teraz stávalo dosť často, zmocňovalo sa ho neblahé tušenie. Kdesi hlboko cítil, že jeho jedinou spásou bude, ak Karla zmizne z tváre zeme. Pretože si uvedomoval, že tento vzťah sa nikdy neskončí sám od seba... nie z jeho strany. Niekedy si dokonca predstavoval, že umrela. Až keď bude neodvolateľne preč - až potom bude on môcť začať žiť svoj vlastný život.

Ešte aj teraz, keď na preplnenom parkete držal v objatí toto krásne dievča, myslel na Karlu. Je to zlé... choré... Doteraz držal vždy všetky nitky v rukách on. Nikdy nad ním nemala nijaká žena prevahu. Aj pri tých najvášnivejších románikoch sa mohlo stať, že sa nechal uniesť na niekoľko týždňov... patrilo to k zábave a vzrušeniu z nového vzťahu, ale nakoniec vždy získal prevahu, a žena po ňom začala túžiť väčšmi ako on po nej, a on, naopak ochladol. Ale v prípade Karly to bolo niečo iné. A vedel, že aj vždy bude.

Pre January sa musí stať všetkým na svete. Musí dosiahnuť, aby ho toto dievča chcelo, potrebovalo a čakalo len naňho. Potreboval však trochu viac času. Pozrel na ňu a usmial sa. Bola naozaj krásna, dokonca krajšia ako Kim. Ak dnes urobí to, čo chce... nebude to priskoro? Priskoro! Je november. Pozná ju už skoro dva mesiace. Kim sa s ním vyspala hneď v prvú noc. A Karla na druhý deň popoludní. Ju si naplánoval na dnes večer. Dokonca kúpil aj platne, ktoré mala rada.

Trochu znervóznel. Už roky nedvoril dievčaťu. Vždy sa uchádzali ony o neho! Zrazu si nevedel dosť dobre predstaviť, ako jej to navrhne. Asi už vyšiel z cviku. Možno je to preto, že January vysoko prevyšuje všetky ostatné dievčatá v meste. Neobchytkáva ho pod stolom a nehovorí: „Poďme sa domov pomilovať.“

Zrazu zbystril pozornosť. Niečo sa ho pýtala.

„Počula som, že je stále vypredané, ale keby si mal nejaké problémy, Keith Winters - to je Lindin priateľ - pozná jedného chlapíka v Hair, a ten by nám mohol zohnať režisérske miesta."

Kristepane, sľúbil jej, že ju vezme na predstavenie Hair, hneď ako prišla do New Yorku. Usmial sa. „Zoženiem dva lístky na budúci týždeň. Naša firma má na to šikovného chlapíka. Neboj sa."

Dnes večer musí zabodovať. Všetko musí perfektne klapať, skôr ako odídu do Palm Beach. Jeho otec povedal, že Dec už podpísala závet za prítomnosti svedkov. Odteraz je platný. Iste. keby sa oženil s January, všetko by sa mohlo zmeniť... alebo už aj po ich zásnubách. Odrazu sa ho zmocnil pocit, že nesmie otáľať. Chytil ju za ruku a odviedol z parketu. „Tu sa nedá rozprávať,“ povedal. „Akosi sa nám nikdy nedarilo zhovárať sa osamote. Vždy sme boli s niekým.“

Odtiahol jej stoličku, aby si mohla sadnúť. Potom povedala: „Ešte stále by sme mohli skočiť do Louise."

Zasmial sa. „Nie. Barman Carmen a ja sme blázni, pokiaľ ide o futbal. Skončili by sme pri debate o zápase, ktorý sa má hrať na budúci týždeň. Pozri, čo keby sme išli ku mne? Mám všetky platne, o ktorých si hovorila, že sa ti páčia. Kopu Sinatrov a Elly. Môžeme si dať šampanské a konečne sa porozprávať.“

Na jeho prekvapenie hneď súhlasila. Podpísal účet a viedol ju von. Niekoľko známych za ňou zízalo a očami mu dávali najavo uznanie. Nuž, prečo nie. Je čertovsky krásna! Vysoká, elegantná a mladá - mladá! Musí prestať myslieť na Karlu. Inak sa mu môže stať, že dnes večer nebude taký perfektný, ako si zaumienil. Keď sa to tak vezme, asi dnes bude musieť čeliť dobre tvrdej konkurencii. Určite mala hŕbu skúsených európskych milencov, keď bola na tej švajčiarskej univerzite. Dočerta, možno už veľa preskákala ešte prv, ako tam odišla. Dievča, ktoré dospievalo po boku Mikea Wayna, musí byť poriadna potvora. Keď berie do úvahy, ako rýchlo si našla svoj vlastný byt. A tá kvázi umelecká banda, s ktorou sa stýka v tom časopise... ľudia tohto typu mu pripomínajú červíkov v plechovke - nakoniec sa to vždy skončí tak, že sa zapletie každý s každým.

Dnes večer ju musí dostať. Potom sa mu možno podarí dosiahnuť, aby spolu trávili dve-tri noci týždenne. A možno sa už na jar neoficiálne zasnúbia. Ale musí si ju držať od tela tak dlho, pokiaľ to len pôjde... ale prečo

JEDEN A VŠETKY ŽIVOTY MARIANA VÁROSSA

JEDEN A VŠETKY ŽIVOTY MARIANA VÁROSSA
Zborník zo spomienkového stretnutia z príležitosti
nedožitých sedemdesiatin Mariana Várossa

Filozofický ústav SAV, Bratislava, 1993
Nadácia Milana Šimečku, Bratislava, 1993

zborník, výtvarné umenie,
90 s., slovenčina
hmotnosť: 122 g

mäkká väzba
stav: výborný, nečítaná

4,90 €

*zukol* in **S9A**

RAUS, DANIEL - ROZHOVORY MARIÁN LABUDA A DANIEL RAUS

RAUS, DANIEL

ROZHOVORY MARIÁN LABUDA A DANIEL RAUS

Návrat domů, Praha, 1995
obálka Július Nagy
ISBN 80-85495-53-8

publicistika, divadlo, film,
80 s., slovenčina
hmotnosť: 76 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý, nečítaná

1,60 €

*zukol*  in **S4Z**

COOKSONOVÁ, CATHERINE - VTÁK BEZ KRÍDEL

COOKSON, CATHERINE

VTÁK BEZ KRÍDEL
(The Wingless Bird)

Práca, Bratislava, 1994
edícia Knižnica Triumf (2/94)
preklad Vilma Šurinová, Ivan Krčméry, Jozef Genzor, Pavol Chorvát
prebal Ján Hladík
1. vydanie
ISBN 80-7094-219-3

beletria, román
344 s., slovenčina
hmotnosť: 445 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: výborný

1,20 €

*zukol*  in **S2P**

Catherine Cooksonová je autorkou mnohých bestsellerov. V románe Vták bez krídel rozvíja životný príbeh dvadsaťdvaročnej Agnes, predavačky a zároveň manažérky v obchode s cukrovinkami a tabakom, ktorý patrí jej otcovi. Zdanlivo pokojný rodinný život naruší správa, že Jessie, Agnesina sestra a otcov miláčik, je tehotná. Keď sa otec dozvie, že Jessie sa stýka s Robbiem Feltonom, v návale zlosti ho takmer zabije. Agnes pomáha Jessie ujsť z domu. Takmer na to doplatí životom, keď ju otec postrelí. Arthur Conway zomiera na porážku. Jeho smrť je pre rodinu vykúpením. Agnes sa stáva majiteľkou firmy. V obchode sa zoznámi s Charlesom Farrierom zo šľachtickej rodiny, ktorý jej ponúka manželstvo. Jeho rodičia sú však proti tomuto zväzku. Krátko po svadbe tragicky zahynú a Agnes sa sťahuje do ich domu. Jej šťastie však netrvá dlho. Charles má tuberkulózu. Ani Charlesov brat Reginald, ktorý sa netají obdivom k Agnes, to nemá ľahké. Počas vojny ho ťažko rania a pravdepodobne zostane mrzák. Agnes netuší, akú významnú úlohu v jej živote ešte zohrá Reginald...

Je to nevšedný príbeh o láske sebavedomej a nezávislej mladej ženy k dvom mužom plný neočakávaných prekvapení. Istotne zaujme mnohých čitateľov.

V utorok o týždeň nato akoby aj počasie bolo naklonené ich plánom. Niekoľko dní po sebe pršalo, zrazu zasvietilo slnko, prestal fúkať vietor a oteplilo sa. Ťažko si možno predstaviť vhodnejší čas na nákupy.

Alice Conwayová si obliekla sivé šaty, čo ju zoštíhľovali. Široká tmavá obruba jej siahala takmer po členky. Navrch si natiahla sivý kabát a nasadila si vysoký modrý slamený klobúk, na ktorom mala za strieškou zastoknutý zväzok umelých červených čerešní. Agnes si obliekla jednoduché šaty s belasým vzorom a krátku lanovú vestičku podobnej farby. Aj ona mala taliansky slameniačik previazaný širokou stuhou.

Aj Jessie si prehodila cez šaty voľný kabát, ktorý dával tušiť, že je už asi v pokročilom štádiu tehotenstva. Mala totiž pod ním oblečené dvojo šiat a tri súpravy bielizne. Tmavozelený slamený klobúčik pripomínajúci čepiec si stiahla do čela, aby jej nikto nemohol vyčítať z očí, aká je vzrušená a prestrašená.

Všetky tri v tichosti čakali s očami upretými na dvere, čo sa zrazu otvorili, a vstúpil Arthur Conway. Jeho prvý pohľad patril manželke, ktorá mu povedala: „Arthur, potrebujeme nejaké peniaze.“

Vytiahol z vrecka kožený vak, odrátal na stôl päť zlatých dvadsaťšilingových mincí. Žena povedala: „S tým veru nevystačím. Dievčatá potrebujú veľa vecí.“

Opäť na ňu pozrel, pery sa mu odhrnuli, ale zuby mal zaťaté, keď prihodil ďalšie tri zlaté mince na stôl. Manželka ich pozbierala, vložila do peňaženky a strčila ju do svojej tašky s korálkami. Zrazu sa jej spýtal: „Ako dlho budete v meste?“

„Neviem, ako dlho nám to potrvá.“

„Nevodíš ma za nos, žena?“

„Ja že ťa vodím za nos, Conway? Počuli ste to?“ Zamierila k dverám a Jessie sa rozbehla za ňou.

Keď Agnes vychádzala z dverí, otec sa k nej zboka priblížil a skloniac sa k nej povedal: „Maj oči otvorené, dievča.“

Obrátila sa a pozrela mu do tváre: „Prečo myslíš?“ spýtala sa.

„Veď vieš prečo. Dobre ty vieš prečo.“

Keď vyšla z izby, dávala pozor, aby kráčala rovno. Prechádzali cez predajňu a Nan každej osobitne zakývala, ale ani jedna jej neodpovedala. Napokon boli na ulici zaliatej slnečným svetlom. Jessie si zrazu čosi zmyslela, čo prinútilo zastať matku i Agnes. Dievča sa zvrtlo a hľadelo na obchod a do oblokov nad ním.

„Vari si niečo zabudla?“

„Nie, vôbec nič, mama. Nič mi nechýba.“

Alice Conwayová pozrela z Jessie na Agnes, akoby chcela povedať, čo to má značiť? Agnes v rozpakoch jachtala: „My... my... myslím, že sa najprv zastavíme u Fenwicka.“ A zamierili tým smerom.

„To je ten obchod, kde si videla tie šaty?“

„Tak...“ Agnes na ňu pozrela, „tak sa mi vidí, že to bolo tu. No... možno to bolo iné oddelenie. Áno, dostaneme sa ta týmto priechodom. Istotne je to tu.“ Obrátila sa a pozrela na Jessie a v tom okamihu si významne pošúchala ukazovákom nos, akoby ju silne svrbel. Jessie znervóznela a povedala mame, akoby jej bolo naponáhlo: „Prepáčte... musím si odskočiť... na dámsku toaletu.“ „Kde je tu záchod?“

Teraz sa ozvala Agnes a ukázala prstom: „Aha, tam na druhej strane.“ Žmurkla na Jessie a súrila ju: „Tak už bež. Ä nebuď tam dlho.“ Jessie nezaváhala, obrátila sa a rýchlym krokom pripomínajúcim beh zamierila na toaletu. Agnes sa obrátila a prihovorila matke. „Hneď sme tam. Tak sa mi vidí, že je to na konci.“

Alice Conwayová ešte zaletela pohľadom ta, kde zmizla

KOVÁČ, MICHAL - POZNAJME SÚČASNÚ SLOVENSKÚ LITERATÚRU

KOVÁČ, MICHAL

POZNAJME SÚČASNÚ SLOVENSKÚ LITERATÚRU
Odporúčajúca bibliografia kníh slovenských spisovateľov za roky 1945-1960

Matica slovenská, Martin, 1961
edícia Na pomoc knihovníkom a čitateľom (12)
obálka Anton Koppal
1.000 výtlačkov

literárna teória, bibliografia,
748 s., slovenčina
hmotnosť: 1258 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal po krajoch poškodený

3,20 €

*zukol* in **S3P**

CESTY SLOVENSKEJ KNIHY

CESTY SLOVENSKEJ KNIHY
Od Proglasu k postmoderne

Medzinárodný výstavný projekt
Slovnskej národnej knižnice v Martine,
zrealizovaný pri príležitosti
90. výročia vzniku Česko-Slovenskej republiky

Slovenská národná knižnica, 2008
ISBN 978-80-89301-26-3

katalógy, umenie
nestr., slovenčina, angličtina
hmotnosť: 490 g

0,90 € DAROVANÉ

*zukol* in **S5Z**

Slovenské národné múzeum a Slovenská národná knižnica v Martine otvorili novú výstavu Cesty slovenskej knihy. Od Proglasu k postmoderne, ktorá predstavuje vzácne artefakty písomného kultúrneho dedičstva a mapuje históriu a súčasnosť knižnej kultúry a literatúry na Slovensku.

Výstavný projekt prostredníctvom vyše 300 exponátov ponúka ucelený prehľad cesty slovenskej knihy od jej počiatkov až po súčasnosť. Vznikol pri príležitosti 90. výročia založenia Československej republiky (2008) a prvý raz bol predstavený v Prahe v Galerii Klementinum Národní knihovny České republiky. Zámer vychádzal z osudového prepojenia slovenskej kultúry s českou kultúrou, ktorá v priebehu stáročí výrazne inšpirovala a formovala domáci slovenský kontext.

Prvá časť výstavy Cesta slovenskej knihy sleduje počiatky, vrcholné momenty, ale aj pády slovenskej knižnej kultúry v dlhom historickom období. Návštevníci tu nájdu rukopisné knihy, unikátne tlače, mapy, kalendáre z 15.-19. storočia, vrátane najstarších historických pamiatok kódexov. Spoznajú súkromné knižnice slovenských osobností, nahliadnu do tajomstva knižnej väzby a reštaurovania dokumentov.

Druhá časť Od Proglasu k postmoderne sa venuje historickému vývinu pôvodnej slovenskej spisby v priebehu dvanástich storočí. Zaujímavým doplnkom sú koláže, kresby, ilustrácie, busty popredných českých a slovenských umelcov a rukopisné ukážky z kľúčových diel významných spisovateľov.

Výrazným prvkom výstavy je „Sklenená zrkadlová kniha“ - symbol cesty slovenskej knihy. Cez ňu návštevník vstúpi do pôsobivého sveta knihy a knižnej kultúry, nájde vzácny Pergamonový kódex z roku 1594, Herbarius z roku 1486, Supralibros Mateja Bella, diela významného humanistu Jána Sambucca ale aj T.G. Masaryka, tituly z knižnice M.R. Štefánika, rukopisy H. Gavloviča, J. Hollého , P.O. Hviezdoslava, A. Sládkoviča, M. Kukučína, I. Kadlečíka, D. Tatarku, H. Ponickej a ďalších.

YEAR OF SLOVAK MUSIC 1996

YEAR OF SLOVAK MUSIC 1996

Slovenská hudobná únia, Bratislava, 1996
obálka Milan Laluha
5.000 výtlačkov
ISBN 80-967482-0-3

hudba
78 s., angličtina
hmotnosť: 218 g

mäkká väzba, veľký formát
stav: veľmi dobrý

ZDARMA

*zukol*  in **S5Z**

McCULLERSOVÁ, CARSON - BALADA O SMUTNEJ KAVIARNI

McCULLERS, CARSON

BALADA O SMUTNEJ KAVIARNI
(The Ballad of the Sad Café)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1967
edícia Záhrada (18)
preklad Božica Vilikovská
ilustrácie a obálka Teodor Schnitzer
1. vydanie, 11.000 výtlačkov
13-72-048-67

beletria, próza krátka,
86 s., slovenčina
hmtnosť: 155 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

1,50 € PREDANÉ

*zukol*

Tento príbeh sa stal pred mnohými rokmi, keď bola v mestečku kaviareň. Nejestvovala dlho, ale veci, ktoré sa okolo nej odohrali, si človek bude dlho pamätať. Napríklad ako jedného večera zastal pred kaviarňou akýsi ufúľaný hrbáč a začal slečne Amelii, majiteľke podniku, nahovárať, že je jej bratancom. Ako všetci hostia na verande nad touto trúfalosťou doslova onemeli. A vyčkávali, čo bude ďalej. A ako ich slečna Amelia prekvapila, keď hrbáča nielenže neodohnala, ale prijala ho do svojho domu a... No ale načo predbiehať. Oprávnené bolo prekvapenie všetkých, čo slečnu Ameliu poznali, lebo to bola veľká čudáčka. Nevyspytateľná žena. Už len to jej manželstvo, ktoré trvalo presne desať dní! Peňazí mala až hrôza, a pritom bola skúpa ako čert. Vedela však aj liečiť, lepšie ako hociktorý študovaný doktor - a div sa svete! - robila to zadarmo. Začas, kým neprišiel deň toho osudného zápasu, ktorý by bola naisto vyhrala, keby -Ako vidno, Carson McCullersová (nar. 1917) vie okolo svojich postáv vytvoriť tajomnú a Vzrušujúcu atmosféru. A jej hrdinovia, to sú predovšetkým životní stroskotanci a deti, ktorí zväčša pýtajú od svojho okolia iba trochu lásky a porozumenia. Autorka nie je slovenským čitateľom neznáma: vo vydavateľstve Tatran vyšla jej prvotina Srdce je osamelý lovec, román, ktorým sa Cullersová hneď zaradila medzi vedúcich prozaikov USA, a toto postavenie si udržala dodnes. Pre svoje originálne zobrazenie života na americkom Juhu a pre svoju mimoriadnu schopnosť odhaľovať skryté vzťahy a súvislosti, ktorým vie tak presvedčivo dať všeobecnú platnosť.

„Viem, čo spravila slečna Amelia. Zavraždila toho človeka pre čosi v tom jeho kufri.“

Povedal to pokojne, akoby konštatoval skutočnosť. Neprešla hodina a novina sa rozletela po mestečku. Ukrutnú a nechutnú históriu si mestečko za ten deň vymyslelo. Bolo v nej všetko, čo treba, aby človeku naskakovali zimomriavky - hrbáč, pohreb o polnoci v slatinách, slečna Amelia, ako ju vlečú cez mestečko do väzenia, škriepky o tom, čo sa stane s jej majetkom - to všetko sa šepkalo a opakovalo s novými, tajomnými podrobnosťami. Pršalo a ženy zabudli pozbierať bielizeň zo žiniek. Ba jeden-dvaja dlžníci slečny Amelie sa vyobliekali do nedeľných šiat, akoby bol sviatok. Ľudia sa hrčili na hlavnej ulici, zhovárali sa a pozerali na obchod.

Nemožno tvrdiť, že sa na týchto diabolských hodoch zúčastnilo celé mestečko. Našlo sa aj zopár rozumných, ktorí dôvodili, že slečna Amelia je bohatá a nevraždila by nijakého vagabunda pre pár starých harabúrd. V mestečku žili aj traja dobráci, a tí taký zločin nepripúšťali, napriek všeobecnému záujmu a veľkému rozruchu, aký by vyvolal; nemali nijakú radosť z predstavy, že slečna Amelia zviera väzenské mreže a že ju v Atlante na elektrickom kresle popravia. Títo dobrí ľudkovia posudzovali slečnu Ameliu ináč ako ostatní. Ak sa nejaký človek v každom ohľade natoľko líši od druhých a ak popáchal toľko hriechov, že sa ani nedajú naraz pospomínať, takého človeka treba zrejme aj inak posudzovať. Pamätali sa, že sa slečna Amelia narodila tmavá a mala akúsi čudnú tvár, že rástla bez matky a vychovával ju otec-samotár, že ešte velmi mladá narástla do výšky stoosemdesiatosem centimetrov, čo samo osebe je pre ženu neprirodzené, a že o jej zvláštnych zvykoch a čudnom spôsobe života ani obyčajným rozumom nemožno uvažovať. A najmä sa pamätali na jej zarážajúce manželstvo, ktoré bolo tým najnepochopiteľnejším škandálom, aký sa kedy v mestečku odohral.

Takže títo dobrí ľudkovia ju takmer ľutovali. A keď sa púšťala do svojich nerozvážností, napríklad vpadla k niekomu do domu a vyvliekla stade šijací stroj ako náhradu za dlh alebo sa rozvášňovala nad nejakou právnickou otázkou - cítili voči nej zmes podráždenia, smiešneho vnútorného potešenia a hlbokého, nepomenovateľného smútku. Ale dosť už o dobrákoch, veď boli len traja; zvyšok mestečka celé popoludnie jasal nad týmto domnelým zločinom.

Slečna Amelia akoby si to všetko z nejakého čudného dôvodu vôbec neuvedomovala. Celý deň strávila zväčša na poschodí. Keď zišla nadol do obchodu, pokojne sa po ňom motala, ruky mala hlboko vo vreckách montérok a hlavu natoľko zvesenú, že jej brada mizla za golierom košele. Nemala na sebe ani stopu krvi. Podchvíľou ostávala stáť, chmúrne pozerala na špáry v dlážke, skrúcala si prameň krátko ostrihaných vlasov a voľačo si pre seba šepkala. No väčšinu času strávila na poschodí.

Zotmelo sa. Popoludní pršalo a tak sa ochladilo, že večer bol mrazivý a temný ako v zime. Na oblohe nebolo ani hviezdy, a začalo zľahka, ľadovo mrholiť. Z ulice sa zdalo, že svetlá v domoch chmúrne, váhavo blikocú. Zdvihol sa vietor, nie od slatín, ale od chladných čiernych borových lesov na severe.

Hodiny v mestečku odbili osem. Ešte vždy sa nič nestalo. Po hrôzostrašných celodenných debatách sa mrazivej noci podaktorí naľakali a ostali doma pri peci. Ostatní sa zhromaždili po skupinách. Osem či desať chlapov sa zišlo na verande pred obchodom slečny Amelie. Boli mlčanliví a popravde len vyčkávali. Sami nevedeli, na čo čakajú, ale to je už raz tak: v čase napätia, keď sa chýli k nejakému veľkému činu, chlapi sa zhrčia a takto vyčkávajú. A po