BANÁŠ, JOZEF - IDIOTI V POLITIKE

BANÁŠ, JOZEF

IDIOTI V POLITIKE
(Správa zo študijného pobytu v politike)

Kelion, Bratislava, 2007
fotografie Ladislav Lesay, Pavol Funtál, Miroslav Košírer, Matúš Zajac, Beáta Brestenská
obálka Branislav Pavlovič
2. vydanie
ISBN 978-80-969723-0-2

publicistika, politika, humor,
272 s., far. fot., slovenčina
hmotnosť: 396 g

mäkká väzba
stav: dobrý

3,60 € 2,90 €

*rimle*polit*

Zásadový politik je taký, ktorý keď sa rozhodne prestupovať zo strany do strany už s tým neprestane, keď začne intrigovať, klamať a neplniť sľuby, bude v tom pokračovať, keď vezme úplatok, nesmie s tým prestať. Zásadový politik keď berie, tak berie. Ak by s tým skončil, stal by sa nedôveryhodným.

Mať v politike názor je cesta do pekla. Najistejší spôsob ako v politike dosiahnuť úspech, je nemať žiadny názor. Ak názor nemáte, neriskujete, že by ste mohli mať názor nesprávny. Nesprávny názor je každý, ktorý sa líši od názoru predsedovho.

Nenadávajte na Dzurindu, Mečiara či Fica, že to zavinili oni. Mohli ste si zvoliť iného. Napríklad mňa.

RAWLINGS, MARJORIE KINNAN - DIEŤA DIVOČINY

RAWLINGS, MARJORIE KINNAN

DIEŤA DIVOČINY
(The Yearling)

Mladé letá, Bratislava, 1964
edícia Stopy
preklad Draga Christovová
ilustrácie Ľubomír Kellenberger
obálka Alojz Riškovič
1. vydanie, 16.000 výtlačkov

dobrodružné, beletria, román,
338 s., slovenčina
hmotnosť: 419 g

tvrdá väzba
stav: dobrý

3,30 € PREDANÉ

*H-TV-4(3)* rimle

Znenazdajky naň vyskočil spod viniča štrkáč. Jody ho zazrel, mihol sa ako tieň, rýchlejší ako lastovička a istejší než kmášúce medvedie pazúry. Otec sa za-tackal, lebo úder bol prudký. Vykríkol. Jody chcel odskočiť a vykríknuť, ale stál tu ako prikovaný a nemohol zo seba vydať ani hlásky. Bol to blesk, čo uderil otca, nie štrkáč. Alebo ho buchol konár a či vták sa ho dotkol krídlom, alebo prebehol tadiaľto zajac... ,Odskoč! Chyť psov!' skríkol Penny." Otec zdvihol pravú ruku a obzeral si rameno. Zatínal zuby. Pregĺgal. Tupo hľadel na dve uhryznutia. Kvapkala z nich krv."

Úryvok knihy poprednej spisovateľky Marjorie Kinnan Rawlingsovej, jednej z najväčších amerických rozprávačiek, držiteľky Pulitzerovej ceny, nás zavedie do prekrásnej kalifornskej prírody, kde prežívá Jody, pravé dieťa divočiny, svoje neuveriteľné príhody - zápas s vlkmi, pantermi, starým medveďom Zabijakom. Je to drsný zálesácký život, bohatý na zážitky, úzko spätý s prírodou, kde ľudia rešpektujú zákony prírody a zvieratá silu a zvrchovanosť ľudí nad nimi.

Na druhý deň po búrke prišiel na ostrov na koni Buck a Mlynské Koleso, aby sa presvedčili, či sa Baxterovcom niečo nestalo. Len čo pozháňali rozprchnutý dobytok, vydali sa na cestu. Hovorili, že hlavnú cestu nemožno ani poznať. Záplava zničila drobné zvieratá. Dohovorili sa, že všetci štyria, Buck, Mlynské Koleso, Penny a Jody, preskúmajú v okruhu niekoľkých míľ okolie, aby zistili, čo môžu očakávať v blízkej budúcnosti nielen od lovnej zveri, ale aj od dravých zvierat. Forresterovci priviedli dvoch psov a jedného koňa navyše a chceli, aby Šli s nimi aj Júlia a Rip. Jody bol natešený, že ho berú so sebou.

„Môže ísť s nami aj Bľačko?“ spýtal sa.

No Penny ho zahriakol.

„To je vážna vec,“ riekol. „Beriem ťa, aby si sa niečomu priučil. Ak sa chceš zabávať, môžeš pokojne ostať doma.“

Jody zahanbený odbehol a zatvoril Bľačka do kôlne. Piesočnatá cesta bola ešte mokrá a kôlňa zapáchala stuchlinou. Urobil srnčekovi z vriec ležovisko, aby ležal v suchu. Prichystal mu vodu a jedlo pre prípad, že by bol dlho preč.

„Buď dobrý,“ povedal mu, „keď sa vrátim, budem ti o všetkom, čo som videl, rozprávať.“

Forresterovci boli ako obyčajne dobre zásobeni strelivom. Keď bola búrka, Penny celé dva večery robil broky a plnil patróny. Teraz ich mal v zásobe dosť. Naplnil si vrecko nábojmi a vyčistil hlavne pušky.

„Oklamal som vás s tým naničhodným psom,“ povedal Forresterovcom. „Keď budete chcieť, môžete si pušku kedykoľvek vziať.“

Buck riekol: „Len Lema by mohlo čosi také napadnúť. A keď sa v tej búrke nemohol pohnúť z domu, veľmi zúril. Musel som mu obstrihnúť krídla.“

„A kde je teraz?“

Buck si odpľul.

„Šiel k rieke, bál sa, či sa niečo nestalo tej jeho Vrtielke. Chce sa s ňou udobriť a vystriehnuť Olivera. Ale teraz si to s nim musí sám vybaviť.“

Rozhodli sa, že pomaly prejdú okolo Baxterovho a Forresterovho ostrova, Jalovcovej zátoky, Hopkinsovej prérie a okolo miesta, na ktorom sa zdržiavala vysoká zver, kde ostrovy dubov, dvíhajúce sa nad šachorinou, isto aj teraz poskytli zvieratám útočište. Okrem vlniaceho sa horského hrebeňa, ktorý sa tiahol na západ k rieke Ocklawaha, bol Baxterov ostrov najvyššie položený. Na noc chceli sa vrátiť na Forresterov ostrov, ale keby nestihli, prespia tam, kde ich prekvapí noc. Penny si starostlivo nabalil vak. Dal si tam rajnicu, soľ, chlieb, kus slaniny a svitok tabaku. Do vreca dal za hrsť smolníc, fľašu riedkej masti a fľašu panterieho tuku, ktorý používal ako liek proti lámke. Keď pršalo, celé telo ho zasa začalo ukrutne bolieť. Pre psov nemal mäso.

„Niečo im zastrelíme,“ riekol Buck.

Konečne boli pripravení. Vyskočili do sediel a rezko sa vydali na juhovýchod po ceste vedúcej do Striebornej doliny a ku Georgeovmu jazeru.

„Keď sme tu, mohli by sme pozrieť, ako pochodil starý doktor. Asi bude mať domček zatopený,“ povedal Penny.

„Možno bude taký opitý, že si to ani nevšimne,“ podotkol Buck.

MARKUŠA, ANATOLIJ - PASAŽIER JE SMRŤ

MARKUŠA, ANATOLIJ

PASAŽIER JE SMRŤ
(Net)

Mladé letá, Bratislava, 1975
edícia Stopy
preklad Ján Štrasser
ilustrácie Stanislav Dusík
1. vydanie, 13.000 výtlačkov

dobrodružné, beletria, román, literatúra ruská,
414 s., slovenčina
hmotnosť: 528 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý

PREDANÉ

*H-TV-2* rimle

Najprv profesia novinára, potom skúsenosti vojnového stíhača a nakoniec prax skúšobného pilota, to všetko bolo výbornou školou pre budúceho autora kníh z leteckého prostredia. Anatolij Markuša ich dosiaľ napísal šesť. Poslednú z nich práve držíte v rukách. Autor v tejto knihe uvádza čitateľa do zaujímavého, neobvyklého prostredia — na moderné letisko, medzi skúšobných pilotov.

Na pozadí vzrušujúcich príbehov, v strede ktorých stojí skúšobný pilot Viktor Chabarov, sa čitateľ zoznamuje s prácou i so súkromným životom týchto tvrdých chlapov. V ich živote sa každodenná práca mení na dobrodružstvo a naopak, dobrodružstvo sa stáva každodennou záležitosťou. Je to kniha o práci, v ktorej nič nie je dopredu nalinkované, v ktorej sa často treba bleskurýchle rozhodnúť i bleskurýchle konať, o práci, v ktorej sa zoceľujú charaktery, v ktorej nájdu uplatnenie iba ozajstní chlapi. Zaujímavé prostredie i majstrovsky zobrazené charaktery hrdinov sú zárukou, že sa kniha nadlho vryje čitateľovi do pamäti.

JEDENÁSTA KAPITOLA

Kurz — juhovýchod. Výška — desaťtisíc. Nevidno hviezdy, nevidno horizont. Nevidno nič. Odrazu sa však v čierňave, čo sa nezačína ani nekončí, začína črtať belavá škvrna. Škvrna mení obrysy, rozširuje sa, sfarbuje sa. Najprv je bledulinkožltá, neskôr ružová, neskôr tmavočervená. Rozlieva sa.

Maličké jazierko sa rozrastá na poriadne teplé jazero, na horiacu rieku, už nie bledočervenú, ale rubínovú. Rieka strháva brehy, mení koryto, rozširuje sa, plní sa oranžovou sálajúcou lávou. Triešti sa na ramená, zaplavuje tmavé ostrovčeky, ožaruje dobrú polovicu neba. A už sa zjavil horizont ako belasá, sotva postrehnuteľná čiaročka.

Horizont sa roztavuje: je belasý, žltý ako slama, žltý ako zlato. Ďalej sa dívať nedá: zlato horí, zlato oslepuje ... A to už začína pracovať slnko. Plné ohňa sa rýchlo dvíha po vyblednutej čistej oblohe.

Ak by letectvo bolo schopné venovať človeku len jednu jedinú radosť — stretnutie s vychádzajúcim slnkom vo výške desaťtisíc metrov, stálo by za to zahodiť všetky pozemské starosti a dať sa k letcom...

Tentoraz bol náčelníkov pohľad takmer veselý. Nepreťahoval slová, neuhýbal zrakom do okna, ale povedal jednoducho:

— Dovolenka? Máte na to nárok. Radi by sme ti však, Viktor Michailovič, prišili ešte jeden malý let. Čo ty na to?

— Aký malý let?

— O deň, o dva vypustia Sevsovo veľké lietadlo. Vymenili nohy, čosi tam ešte dorobili, nejaké drobnosti... Nuž tak. Máš uskutočniť kontrolný let. Za tri hodiny si s tým hotový!

Chabarov súhlasil. Neveril veľmi, že stroj bude skutočne o deň, o dva hotový. Vždy to tak býva: sľúbia, že už-už to bude, a keď má dôjsť k veci, môžeš čakať týždeň a zavše i dva. Ale neodmietol to. Pokladal za svoju hlavnú povinnosť doviesť robotu do konca. A hoci on nebol vinný, že sa táto robota rozpadla na dve časti, vôbec sa nemienil škriepiť.

— Dobre, berieme to, čo treba, to spravíme.

Teraz mu už bolo jasné: jeho úloha spočíva v tom, aby sa už neukazoval na oči šéfstvu. Lebo inak ho okamžite strčia niekam na výpomoc a tak skoro sa odtiaľ nedostane.

Chabarov si zašiel k Sevsovmu lietadlu a zistil, že je na ňom roboty ešte najmenej na päť dní. Každé ráno prišiel na letisko a ani náhodou sa neukázal v miestnosti pre lietajúci personál; hneď zapadol do technického oddelenia alebo do odbornej knižnice, alebo sa zašil v miestnosti pre oddych tranzitných posádok.

Chabarovovo čiernobiele auto stálo oproti administratívnej budove skúšobného strediska, každý vedel: Viktor Michailovič je tu, ale nájsť ho nebolo také ľahké.

V technickom oddelení Chabarov študoval materiály, čo nejako súviseli s najnovšími motormi. Motory ho znepokojovali. Odo dňa Uglovovej katastrofy sa ako Červík usadili v Chabarovovej hlave. A nech by sa zaoberal čímkoľvek, v myšlienkach sa znova a znova vracal k okolnostiam nešťastia. Trápila ho neistota ...

V knižnici listoval v zahraničných leteckých časopisoch a neustále sa hrabal v rozličných biologických publikáciách Akadémie vied. Biológia ho zaujímala oddávna. Ani nie tak všeobecná biológia, ale jej, takpovediac, inžiniersky aspekt, konštrukcie živých modelov. Ako sa počas letu orientujú sťahovavé vtáky? 

COOPER, JAMES FENIMORE - ČERVENÝ PIRÁT

COOPER, JAMES FENIMORE

ČERVENÝ PIRÁT
(The Red Rover)

Mladé letá, Bratislava, 1966
edícia Stopy
preklad František Hattala
ilustrácie Gabriel Štrba
obálka Alojz Riškovič
1. vydanie, 68.000 výtlačkov

beletria, dobrodružné, knihy pre deti
264 s., slovenčina
hmotnosť: 343 g

tvrdá väzba

0,50 € *marno*sklad*

PREDANÉ stav: dobrý, na vonkajšom obale v spodnej časti malá trhlinka *H-TV-2* rimle

Červený pirát je jeden z najlepších Cooperových románov vôbec. Je vysoko aktuálny svojím revolučným ohňom, myšlienkami slobody, nezávislosti a odboja proti kolonizátorskému jarmu. Cooper tu čerpá z vlastných zážitkov, skúseností a dojmov, lebo sám bol dlhé roky námorníkom. Strhujúco opisuje najmä boje lodí na mori, zúrenie živlov, ale zároveň je aj veľkým psychológom. Nik nevie, kto sa pod týmto menom skrýva. Loď Červeného piráta sa preháňa po amerických moriach a objavuje sa vždy tam, kde ju nik nečaká. Neraz bola obkľúčená, ale vždy unikla aj z najväčšieho nebezpečenstva. Červený pirát po mnohých bojoch proti anglickým kolonizátorom umiera a odhaľuje svoje inkognito. Tento román bol obľúbeným čítaním mnohých vodcov revolúcie.

KAPITOLA 15

Uplynul týždeň od udalostí opísaných v predchádzajúcej kapitole. Nádherná loď Delfín, ktorá nedávno stála v newportskom prístave, preplávala za ten čas vyše tisíc morských míľ a teraz sa ocitla ďaleko na juhu, v Atlantickom oceáne pri nízkych ostrovoch, ktorých je tam veľký počet.

Istého krásneho rána, keď obloha žiarila čistým blankytom a sľubovala nádherné počasie, námorníci vyšli na palubu, či už po nejakej práci alebo jednoducho len preto, aby sa nadýchali čerstvého povetria a pohovorili si s druhmi. Doteraz bolo celý týždeň väčšinou zamračené alebo hmlisto, a tak keď konečne svitol pekný deň, bolo treba využiť príležitosť. Námorníci sa živo zhovárali a ani najmenej sa nestarali o plavbu. Na zadnej zvýšenej časti paluby, na dunete, prechádzali sa mladí dôstojníci v uniformách, no ťažko by bolo podľa týchto uniforiem zisťovať národnosť, ku ktorej loď patrila. Všetci dôstojníci mali pri boku pošvu s dýkou a spoza opaska im vytŕčali rukoväte pištolí. Podľa ich hlasitého rozhovoru a veselého smiechu sa dalo usudzovať, že všetci majú dobrú náladu a že sú bezstarostní. V prostrednej časti paluby stála stráž oblečená do vojenskej rovnošaty. Podľa toho sa dalo usudzovať, že na lodi je aj vojsko. Veliteľa tohto vojenského oddielu na lodi nebolo treba dlho hľadať. Stál opretý o lodné zábradlie. Podľa zlatých epoliet a odznakov bolo možno zistiť, že je to generál. Tak ho titulovali všetci námorníci i vojaci na lodi.

Trochu obďaleč stál kapitán Delfína Červený pirát. Bystrým zrakom si prezeral loď alebo hľadel na obzor, či sa neukazuje nejaké mračno, veštiace búrku. Potom zasa blúdil zrakom po mori a skúmal, či neuvidí nejakú loď. Jeho plavé vlasy zakrývala kapitánska čiapka ozdobená zlatou stuhou. Mal na sebe belasý, zlatom lemovaný plášť. Spoza opaska mu vytŕčali dve pištole a rukoväť dýky. Pri boku mu visela turecká šabľa, na ktorej by odborník lined na prvý pohľad rozoznal najlepšiu oceľ.

V jednej z kajút, ktoré stáli na dunete, boli i tri ženy, zachránené z Royal Caroliny. A napodiv — boli veselé, natešené, usmiate. Pravdepodobne nevedeli nič o tom, na akej lodi sa vlastne ocitli. Oči sa im rozžiarili, keď uzreli v šírej morskej diaľave akýsi ostrov. Mrs. Wyllysová sa obrátila k Wilderovi, ktorý pred chvíľou vstúpil do kajuty.

— Mladý môj priateľ, — povedala mu milo a srdečne, — práve pred štvrťhodinkou som vravela Gertrúde, že za tým ostrovom, ktorý tam v diaľke vidíme, leží jej domovina a že pri priaznivom vetre sa dostaneme do Charlestonu už za niekoľko dní. Neborká Gertrúda. Hrôzy, ktoré prežila od stroskotania Royal Caroliny, tak na ňu zaúčinkovali, že sa stala malomyseľnou. Nechce veriť tomu, čo jej hovorím. Povedzte, pán Wilder, či nemám pravdu, že sa čoskoro dostaneme do Charlestonu.

— Teraz sme trocha južne od Charlestonu, — odvetil Wilder.

— Ale to neznamená, že by sme sa ta za niekoľko dní nemohli dostať. To závisí len od vetra a od dobrej vôle kapitána Heideggera.

— Počuješ, ty neveriaci Tomáš, — riekla Mrs. Wyllysová miss Gertrúde so smiechom. — Ale ešte čosi, — doložila a opäť sa obrátila k Wilderovi. — Istá otázka mi leží na srdci ako balvan a už pred pár dňami som vám ju chcela položiť. Ste druhým dôstojníkom na tejto lodi, či nie?

— Som, — prisvedčil Wilder.

— Vysvetlite mi láskavo, ako je to možné. Dostali ste sa na túto loď ako stroskotanec a naraz len ste druhým dôstojníkom hneď po kapitánovi.

— Jeden dôstojník na tejto lodi náhle umrel, — odvetil Wilder. — Tým sa jeho miesto uprázdnilo. Pretože sa kapitán Heidegger z mojich dokladov presvedčil, že mám potrebné vzdelanie i skúsenosti, dosadil ma na to miesto.

— Vy ste teda už slúžili na kráľovskej lodi? — vypytovala sa ďalej Mrs. Wyllysová.

SEVERIN, JEAN - DOBYVATEĽ MIEST

SEVERIN, JEAN

DOBYVATEĽ MIEST
(Vauban, ingénieur du roi)

Mladé letá, Bratislava, 1976
edícia Stopy
preklad Ružena Jamrichová
ilustrácie Marián Minarovič
1. vydanie, 17.000 výtlačkov

dobrodružné, beletria, román,
200 s., slovenčina
hmotnosť: 310 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý, venovanie na patitule

2,00 € PREDANÉ

*H-TV-4(3)* rimle

„Zďaleka sa ozýva dupot koni. Prenasledujú ma. Môj žrebec, plnokrvník, má v sebe oheň a miluje tmu. Domy, zvonice, fontány, veže sa mihajú pod rojom hviezd. Dajaká hliadka sa nám ledva vyhne; ozbrojenci nás zasypú nadávkami. Stretneme oddiel kavaleristov. Veliteľ zdvihne šabľu na pozdrav, žiada heslo. Pošlem ho do pekla. Zvrtnú sa a hybaj za mnou. Čoskoro budem mať za pätami celé mesto. Pred Mikulášskou bránou prudko zahnem k bašte. Cestu mi prehradí oddiel kopáčov. Precválam vľavo od nich, šúchajúc sa o steny domov. O kus ďalej chlapi ťahajú delo. Pobodnem žrebca, preskočí delo mohutným skokom. Získal som stokrokový náskok pred svojimi prenasledovateľmi. Ale ešte som nevyhral.“ Takto sa Renaud, hlavný hrdina tejto knihy, vracia z obliehaného Namuru, kde bol pre svojho veliteľa Vaubana zistiť údaje o sile nepriateľa. Renaud si chce svojím hrdinským činom získať úctu milovanej Isabelly, ale hlavne pomôcť Vaubanovi, ktorého si hlboko váži, pretože tento rázovitý učenec a maršal Ľudovíta XIV., autor nového systému opevnení a metód ich dobývania, sa ani v zmäkčilom prostredí kráľovského dvora nevzdáva svojich vidieckych zvykov a priamosti, a hoci ho prezývajú „dobyvateľ miest", nemá rád vojnu.

12/ RÍŠA STRACHU

2. júna. Batérie pána de Vauban rozmetali namurské delostrelecké postavenia. Obliehaní odvážali trosky zakrátko umlčaných diel. Nato môj veliteľ prikázal streľbu na odraz. Uštvaný nepriateľ sa zahrabáva do svojich opevnení. Kusy valov sa rúcajú. Na rohu hlavnej bašty sa rozďavuje hlboká diera, do ktorej kanóny búšia ani do nákovy.

Slučka sa zaťahuje, a beda Namuru. Aby sa obliehaní vyslobodili z tuhého obkľúčenia, pokúsili sa dva razy o výpad, ale zakaždým neúspešne. Gróf d’Auvergne, ktorý onoho dňa mal na starosti velenie, nenakomandoval ta ani jazdu.

Na úsvite markíz de Boufflers odvelil granátnikov a dragúnov na útok do predmestia Jambe a zmocnil sa ho po dvojhodinovom boji. Ale poriadne tam pripekalo. Mali sme hodne mŕtvych a ranených.

Tretia paralela sa zaobľuje popri glacise, svahu pod valmi, na dostrel granátnikov z predných opevnení. Umiestnili sem kanóny na kamenné gule, ktoré ostreľujú strelcov na mestských valoch a zasýpajú priekopy pŕškou kamenia.

Sapéri stále postupujú. Dnes ráno dosiahli vonkajšiu priekopu pod hradbami pri Mikulášskej bráne, ktorú zasypali zákopníci. Dnes napoludnie ta vmašírovali zákopnícke batalióny, švajčiarske gardové jednotky a Stoppove regimenty s vytasenými šabľami v ruke, a zmocnili sa vonkajšieho násypu, svahu chrániaceho priekopu.

Nemci sa tu hrdinsky bránili, ale útočné vlny ich pohltili.

Mathieu ešte vedie sapérov okolo hlavnej bašty. Drví ho zimnica, ale za nič na svete by neprepustil niekomu inému svoje miesto. Pohyblivý drevený kryt natrafil na mínu vedľa tretej paralely; a druhý, zasiahnutý guľou, sa priam rozprskol a vyparil, vystavený paľbe z pušiek. Ale Mathieu postupuje, akoby sa bol zaveril, že vlastnoručne dobyje Namur. Teraz mieri k ceste pod hradbami pred podkopníkmi, ktorí si prerážajú cestu a vyústia do priekopy pod polkruhovou baštou, kde je veliteľské stanovište celej hlavnej bašty.

Dnes som sa šable ani nechytil. Som iba očitým svedkom tragédie, ktorú pán de Vauban s nenapodobiteľnou genialitou vpisuje do zeme a brál.

Prieskumníci oznámili príchod Viliama Oranžského, ktorý si buduje mosty cez rieky. Dorazí príliš neskoro.

Obloha sa zaťahuje. Od mora sa valia tmavé mračná, hnané prudkými poryvmi vetra. Že by eskadra pána de Tourville musela uprostred búrky čeliť anglickej flotile?

3. júna. Mohol som to predpokladať. Na svitaní prišiel rozkaz zdvojnásobiť stráže a jazdu. Princ de Condé a maršal d’Humieres to prišli skontrolovať. Kráľovskí mušketier sa nasťahovali do zákopov. Pán de Vauban v slávnostnej uniforme, naježený, metal blesky z očí. A jeho stavitelia ani čo by mali pod krunierom hniezdo sršňov. Iba Cormaillon sa usmieval ako vždy.

Slovom, kráľ navštívil zákopy.

Prišiel o ôsmej ráno s kapitánom telesnej stráže, štyrmi vysokými šaržami a niekoľkými hodnostármi od dvora; pripravili pre nich drobné koníky, nehodné ani fajku močky, naozajstné barany. Jeho Veličenstvo ich odmietlo, na vlastných nohách zišlo do zákopov, a sprievod na čele s pánom de Vauban sa vzdialil.

DAVID, KURT - ČIERNY VLK

DAVID, KURT

ČIERNY VLK
(Der Schwarze Wolf - Tenggeri, Sohn des Schwarzen Wolfs)

Mladé letá, Bratislava, 1976
edícia Stopy
preklad Štefan Teren
ilustrácie Ján Trojan
20.000 výtlačkov

dobrodružné, beletria, román,
558 s., slovenčina
hmotnosť: 686 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý

2,00 € PREDANÉ!

*H-TV-4(3)* rimle

Džingischán bol v mladosti bezvýznamným náčelníkom neveľkého mongolského kmeňa. Mal iba úbohú matku, deväť koni a šesť oviec a nerozlučného priateľa, ktorý sa volal Chara-Čono, Čierny Vlk. Čierny Vlk mu pomáhal zjednocovať kmene, bdel nad jeho spánkom a bojoval vždy po jeho boku. Bol svedkom Džingischánových víťazstiev a všetkých jeho činov, dobrých aj zlých. A pre tie zlé ho napokon musel opustiť, lebo neznášal pohľad na jeho krutosti. Tenggeri, nevlastný syn Čierneho Vlka, sa však napriek tomu stane bojovníkom v chánovom vojsku a zúčastní sa dvoch jeho najväčších vojnových výprav. Ale jablko nepadá ďaleko od stromu a Tenggeri si v Číne uvedomí, akou pohromou je vpád Džingischánových hôrd pre neporovnateľne kultúrnejšie obyvateľstvo čínskej ríše, pochopí, koľko zla znamená Džingischán nielen pre vyspelejšie susedné krajiny, ale aj pre vlastný ľud, ktorému vládne ako ukrutný tyran. „Čierny Vlk“ a „Tenggeri", dva strhujúce romány východonemeckého spisovateľa Kurta Davida (1924), vychádzajú u nás spoločne v jednom zväzku. Obe tieto skvelé diela dosiahli v nemčine v rekordnom čase niekoľko vydaní, „Čierny Vlk“ bol už preložený do poľštiny, angličtiny, češtiny a srbochorvátčiny a autorovi zaň udelili 2. cenu ministerstva kultúry za literatúru pre deti a mládež roku 1967.

TISÍC MAČIEK A DESAŤTISÍC LASTOVIČIEK

Bol to šťastný rok. Slnko, mesiac a láska, všetko vovedne. Boli sme načisto spití tichom, ktoré nás obklopovalo, čím dlhšie trvalo, tým väčšmi sme mu však nedôverovali, tušili sme, že sa môže každú chvíľu narušiť.

Cez zimu som teda opäť sedával v jurte pri ohni so Zlatým Kvetom a s Tenggerim, a pomedzi špáry v plstených stenách nám vietor vše nafúkal veľa drobného snehu. Zhovárali sme sa o jari, o lete, o jeseni, o pekných dňoch, o tom, ako sme chodievali na rybačku alebo poľovať, a o tom, ako sa Tenggeri učil jazdiť na koni, strieľať lukom a strihať ovce. Brával som ho už dokonca aj na j arabice. A rád som spomínal, ako pyšne sedel v sedle a ako obratne nosil na predlaktí malej ruky sokola.

V rozhovoroch sme, pravda, snívali aj o nastávajúcom roku. Veď o dobrom sa dobre sníva a možno snívať aj o tom, čo by sme si želali také, čo by nikomu neškodilo. Túžili sme, aby to bol zasa taký rok ako vlaňajší, aby sme si v ňom aj niečo nadobudli a nikomu pritom nič nevzali. Naozaj, naše duše boli čisté, v pokore sme si ctili bohov, na noc sme im pred jurtu vykladali hrnčeky s jedlom, obetovali sme im, aby splnili naše želania.

Nuž aj táto jar sa rozvíjala v tichosti a nežne.

Chachán vyslal iba niekoľko menších jednotiek mladých bojovníkov, aby v niektorých podmanených kmeňoch strestali odbojníkov. Neboli to teda vojnové, ale iba akési trestné výpravy proti neposlušným, ktorí sa pokúšali opustiť stepnú ríšu a presídliť niekam, kde by im nijaký Džingischán nevládol. O týchto bojoch sa však naša horda dozvedela len zriedkakedy, žila si preto v pokoji a dodržiavala chachánove zákony, ktoré Tatatungo vryl do kovových tabúľ.

Raz ráno, keď sme si s Tenggerim vyšli na koňoch dolu Ononom vyhliadnuť dobré miesto na rybačku, chlapec ma upozornil, že nás sledujú dvaja jazdci. Odvetil som mu: — Breh je dlhý a rýb je tu ako hviezd na nebi, syn môj. — Áno, povedal som „syn môj“ a on mi vravel „otec môj“. Nikdy som s ním nehovoril o tom, že som ho našiel na bojisku ako kvetinku skrytú medzi mŕtvymi a že som si ho vzal so sebou.

Mali sme pred sebou kopec, a keď sme ho prešli a zišli zasa nadol, zosadli sme z koní, sputnali sme im nohy a nechali sme ich popásať.

Vyletelo niekoľko kačíc.

Podúval vietor.

Hodili sme udice do vody.

Tenggeri mal šťastie.

Rozosmiaty ťahal na breh fúzatého sumca. Voda s bahnom len tak striekala. Chlapec sa hodil na mohutnú rybu a zabil ju skôr, ako som mu stihol prísť na pomoc.

Zrazu mi Tenggeri pošepol: — Otec, jazdci!

Obzrel som sa skôr zo zvedavosti ako zo strachu. Stáli hore na kopci, vzpriamení v sedlách, a pozerali na nás nadol, potom ponad rieku a na oblohu a nanovo zasa na nás. Tam, kde zostali stáť a čakali, čiahala im tráva až po strmene. Obidvaja chlapi zoskočili z koní a sadli si do vysokej trávy tak, že im teraz trčali z nej iba dva plstené klobúky. Keď vietor zelené byle trávy naklonil, hľadelo stadiaľ na nás sem do malej zátone štvoro očí.

— Čo sú to zač? — spytoval sa Tenggeri.

Pokrčil som plecami.

— Sú z našej hordy, otec?

Ani to som nevedel. Náš hlavný tábor bol už na to priveľký, aby sme sa všetci poznali.

— Tam hore predsa nemožno chytať ryby, otec! — vravel chlapec.

LÁSKU K LESŮM PROJEVME ČINEM!

LÁSKU K LESŮM PROJEVME ČINEM!

Ministerstvo zemědělství, Praha, 1947
edícia Knihovna minsterstva zemědělství (37)
obálka Otto Ušák
80.000 výtlačkov

poľnohospodárstvo, antológia,
32 s., čb fot., čeština
hmotnosť: 47 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

1,80 € PREDANÉ

*H-TV-2*

SUE, EUGENE - VEČNÝ ŽID 1

SUE, EUGENE

VEČNÝ ŽID 1
(Le Juif errant)

Martis, Martin, 1991
preklad Ján Žigo
2. vydanie
obálka Ivan Bílý
ISBN 80-85286-35-1

beletria, román
504 s., slovenčina
hmotnosť: 522 g

tvrdá väzba
stav: výborný, nepoužívaná

0,90 € PREDANÉ

*H-TV-4(3)*

Tajomstvo

- Predovšetkým, dobrý náš Dagobert, - pôvabne sa líškala Rose, - keďže ti chceme prezradiť tajomstvo, musíš nám sľúbiť, že nás nebudeš hrešiť.

- Všakver... nebudeš hrešiť svoje deti! - doložila Blanche nemenej zaliečavo.

- Dohodnuté! - odvetil vážne Dagobert. - najmä keď ani neviem, ako by som si pri tom počínal... Ale prečo by som vás mal hrešiť?

- Pretože sme ti mali hádam povedať skôr, čo ti ideme rozprávať až teraz...!

- Počujte, deti moje, - odvetil poúčavo Dagobert po chvíli rozmýšľania o takomto spornom prípade svedomia, - sú len dve možnosti: alebo ste mali pravdu, keď ste mi to zatajili, a potom je to výborné, alebo ste nemali pravdu, a potom už sme za tým! Teda neškriepme sa už o tom! Tak, poďme, som samé ucho!

Rose, úplne uspokojená týmto skvelým rozhodnutím, usmiala sa na sestru:

- Predstav si, Dagobert, že už dve noci po sebe sme dostali návštevu!

- Návštevu!?

A vojak sa na stoličke prudko zahniezdil.

- Hej, pôvabnú návštevu ... pretože je zlatovlasý!

- Ako, dočerta, je zlatovlasý? - len-len že Dagobert nevyskočil na rovné nohy.

- Zlatovlasý... s nebovými očami... - doložila Blanche.

- Ako, doparoma, s nebovými očami? - zavrtel sa opäť Dagobert.

- Áno, s nebovými očami... takto veľkými... - ozvala sa Rose a položila koniec svojho pravého ukazováka do polovice ľavého.

- Ale hrom do toho, aj keby boli takéto veľké... - a veterán, keďže rád všetko zveličoval, ukázal celé predlaktie, - aj keby, hovorím, boli takéto veľké, to by na veci nič nemenilo...

Bielohlávok s modrými očami... Tak, slečinky, čo to má znamenať?

Dagobert tentoraz vstal s prísnou a hlboko ustarostenou tvárou.

- No, vidíš, Dagobert, už nás hrešíš!

- A to hneď na začiatku... - dodala Blanche.

- Zo začiatku? Má to teda i pokračovanie, či vari aj koniec?

- Koniec? Veľmi dúfame, že nie...!

A Rose sa dala do bláznivého smiechu.

- Práve naopak, želáme si len, aby to trvalo naveky, - dodala Blanche, priam taká veselá ako jej sestra.

Dagobert sa veľmi vážne pozrel raz na jednu, raz na druhú devu, aby rozlúštil hádanku. Keď však videl ich úchvatné tváričky oživené úprimným a nevinným smiechom, pomyslel si. že by nemohli byť také veselé, keby mali vážne výčitky svedomia. Celý uveličený, že sú také naradostené v tejto ošemetnej situácii, vraví:

- Len sa smejte... smejte sa. deti moje ... náramne rád vás vidím takéto!

Potom spomenúc si, že sa predsa len nepatrí práve takto odpovedať na ich čudné priznanie, doložil drsne:

- Rád vás vidím takéto, áno. lenže nie vtedy, keď prijímate plavovlasé návštevy s modrými očami, milé slečny! No, aký som len blázon, že počúvam, čo mi rozprávate ...! Robíte si zo mňa dobrý deň... všakver?

- Nie, hovoríme pravdu ... čiročistú pravdu ...!

- Ty predsa vieš... nikdy sme neluhali, - dodala Rose.

- Majú pravdu, veru, nikdy neluhajú... - vravel si vojak a opäť sa ho zmocnil zmätok. - No ako len, doparoma, je táto návšteva možná? Ja spím vonku, krížom pred dverami, Kazimier leží pod oblokom: nuž, všetky modré oči a všetky plavé vlasy celého sveta mohli vojsť len dverami alebo oknom a keby sa boli o to pokúsili, boli by sme ich privítali... našským spôsobom... A my obaja máme tenké uši! No tak, deti moje, prosím vás, žarty nabok, vyjadrite sa jasne!

Sestry, vidiac podľa výrazu Dagobertovej tváre, že je naozaj krajne znepokojený, nechceli dlhšie zneužívať jeho dobrotu.

Pozreli na seba a Rose vzala do svojich rúčok tvrdú a širokú ruku vyslúžencovu:

40 ROKOV KATEDRY CESTOVNÉHO RUCHU A SPOLOČNÉHO STRAVOVANIA NA SLOVENSKU 1964 - 2004

40 ROKOV KATEDRY CESTOVNÉHO RUCHU A SPOLOČNÉHO STRAVOVANIA NA SLOVENSKU 1964 - 2004

Ekonomická fakulta Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici
katedra cestovného ruchu a spoločného stravovania EF UMB v Banskej Bystrici
zostavili Marian Gúčik, P. Jahn, J. Kalousková, Ján Orieška, Peter Patúš
obálka Tatiana Grófová, Jozef Janovec

ročenka, cestovanie
44 s., slovenčina
hmotnosť: 72 g

mäkká väzba
stav: výborný

NEPREDAJNÉ

*H-TV-3*

45 ROKOV KATEDRY CESTOVNÉHO RUCHU A SPOLOČNÉHO STRAVOVANIA NA SLOVENSKU 1964 - 2009

45 ROKOV KATEDRY CESTOVNÉHO RUCHU A SPOLOČNÉHO STRAVOVANIA NA SLOVENSKU 1964 - 2009

Ekonomická fakulta Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici
katedra cestovného ruchu a spoločného stravovania EF UMB v Banskej Bystrici
zostavili Marian Gúčik, Ján Orieška, Peter Patúš, Jana Kučerová, Šimon Raši
300 výtlačkov

ročenka, cestovanie
50 s., slovenčina
hmotnosť: 79 g

mäkká väzba
stav: výborný

NEPREDAJNÉ

*H-TV-1*

BLAŽEK, BOHUSLAV - KRÁSA A BOLEST

BLAŽEK, BOHUSLAV
OLMROVÁ, JIŘINA

KRÁSA A BOLEST
Úloha tvořivosti, umění a hry v životě trpících a postižených

Panorama, Praha, 1985
doslov Marie Pokorná
obálka Jiří Rathouský
ilustrácie Jiří Veselý
1. vydanie, 12.000 výtlačkov

zdravie, psychológia, umenie
416 s., 32 s. čb fot., čeština
hmotnosť: 365 g

mäkká väzba
stav: zosušené lepenie väzby, uvoľnené listy

0,30 €

*home*printer*

Trpící a postižení představují jakousi laboratoř celé společnosti; jsou průzkumníky tan, kde na mapě lidských zkušeností jsou bílá místa, navrhují a testují strategie a styly pro mezní životní situace, a jsou tedy jakousi skrytou rezervou lidského rodu pro případ extrémních zátěží, drastických změn nebo katastrofických ohrožení.

SUTÓRIS, IVAN - UBYTOVANIE NA SLOVENSKU

SUTÓRIS, IVAN
JUCKOVÁ, MILENA

UBYTOVANIE NA SLOVENSKU
Hotely - Chaty - Autokempingy - Táboriská - Lanovky - Vleky

Šport, Bratislava, 1980
obálka František Šlachta, Jozef Michaláč
2. novelizované vydanie, 12.000 výtlačkov

 turistika, cestovanie,
272 s., slovenčina
hmotnosť: 209 g

mäkká väzba
stav: výborný

1,00 €

*H-TV-4(3)*

ĎURČEK, JOZEF - GEMER

ĎURČEK, JOZEF

GEMER
turistický sprievodca

Šport, Bratislava, 1982
fotografie Dionýz Dugas, Ladislav Deneš
mapy Jozef Ďurček
obálka Peter Buzinkay, Dionýz Dugas
1. vydanie

sprievodca, turistika,
232 s., čb fot., rozkladacia mapa, slovenčina
hmotnosť: 204 g

mäkká väzba
stav: dobrý

1,70 € *zukol5* DAROVANÉ
1,50 € *home* PREDANÉ

POKORNÝ, PETR - VÝKLAD EVANGELIA PODLE MARKA

POKORNÝ, PETR

VÝKLAD EVANGELIA PODLE MARKA
druhé, doplněné vydání
s překladem apokryfních dodatků

Kalich, Praha, 1981
Komenského evangelická bohoslovecká fakulta v Praze
2. doplnené vydanie

náboženská literatúra, skriptá vysokoškolské,
392 s., čeština
hmotnosť: 350 g

mäkká väzba
stav: výborný, nepoužívaná

3,30 € PREDANÉ

*H-TV-2*

7,31-37 Uzdravení hluchoněmého /par: Mat. 15,29-31/

/31/ Vrátil se z území Tyru a šel přes Sidon k jezeru Galilejskému územím Dekapole  /32/ I přivedou k němu člověka hluchého a špatně mluvícího a prosí ho, aby na něj vložil ruku. /33/ Vzal ho stranou od zástupu, vložil prsty do jeho uší, dotkl se slinou jeho jazyka, /34/ vzhlédl k nebi, povzdechl a řekl: "Effatha", což znamená "otevři se". /35/ I otevřel se mu sluch, uvolnilo se pouto jeho jazyka a mluvil správně. /36/ A nařídil jim, aby to nikomu neříkali. Čím více jim to však nařizoval, tím více to rozhlašovali. /37/ Nadmíru se divili a říkali: "Dobře všecko učinil. I hluchým dává sluch a němým řeč. "

Příběh o uzdravení hluchoněmého vynechává Matouš i Lukáš. Uvidíme, že k tomu měli důvod a že to tedy neznamená ohrožení teorie dvou pramenů.

31 Podle verše třicátého prvního se Ježíš vrací ke galilejskému jezeru /moři/ přes Dekapoli. Je to oklika, jako bychom jeli z Brna do Prahy přes Plzeň. Marek tím ovšem chtěl především vyjádřit, že Ježíš se nestranil pohanů. (Tyrus a Sidon spolu s Dekapoli byly nejdůležitějšími pohanskými oblastmi v okolí Galileje. Kde se udála příhoda s hluchoněmým, není naznačeno. Jisté je, že to bylo v pohanském prostředí.

32 K Ježíši je přiveden člověk hluchý a pravděpodobně i němý /tedy hluchoněmý/ nebo těžko mluvící. Snad koktal. Řecké přídavné jméno monilálos znamenat obojí. Prosí, aby ho Ježíš uzdravil dotekem ruky.

33 Ježíš je dále líčen jako lékař divotvorce / thaumaturg /. V pozadí je snad i vzpomínka na to, že používal určité léčebné praktiky. Vedle doteku prstem, který může znamenat přenos moci /srv. 1,31/, je to plivnutí na jazyk nemocného. Slina byla ve starověku /i u židů - Billerbeck/ a je i u některých dnešních primitivních národů /doklady Loos/ používána jako dezinfekční prostředek i jako médium nadpřirozené moci divotvorného lékaře. Tyto praktiky, podobně jako slovo příkazu / otevři se/ používal Ježíš podobně jako někteří tehdejší učitelé zákona. Byl to způsob, při němž i hluchý pochopil, oč se jedná /Billerbeck/. Základním rysem Ježíšových uzdravování nebyly tedy zvláštní praktiky, nýbrž zřejmě jeho nový vztah k člověku, odvozený od jeho jedinečného vztahu k Bohu /viz výklad k 2,1-12/. V příběhu je to vyjádřeno tím, že Ježíš "vzhlédl k nebi". Jeho "povzdech" vyjadřuje zármutek nad lidskou hluchotou /srv. 8,12/.

Uzdravení je demonstrováno ve verši třicátém pátém. Markovský příkaz k mlčení i jeho nedodržení vyjadřuje nezadržitelnost Ježíšovy moci.

Verš třicátý sedmý má funkci oslavného choru přihlížejících, který se liší od reakce pohanů v gerasenské krajině /5,17/ . Naplňuje se slovo proroka Izaiáše: "Oči slepých a uši hluchých budou otevřeny" /35,5/.

Tím se otvírá nový rozměr příběhu. Je to rozměr, do něhož jej zasadil Marek, a obohatil tak promyšlenou skladbu svého evangelia.

Uzdravení se tu líčí také jako znamení vnitřní proměny. V proroctví Izaiášově 42,20 a 48,8 čteme o tom, že Izraelští neslyší slovo, které je usvědčuje z hříchu. Ohlas této výtky v 2. Kor. 4,4 je svědectví o tom, že obraz slepoty a hluchoty byl v církvi užíván pro odmítání evangelia. V 4,9-12 jsme se ostatně mohli již seznámit s takovým obrazem, převzatým z Izaiáše 6,9-10.

Pohané tedy poznali to, co nepoznali Ježíšovi soukmenovci: poznali v něm svého Pána /v. 28/, a tak se naplnilo zaslíbení, že pohané naleznou Mesiáše.

Matouš zřejmě nepostihl symbolický smysl Markova podání tohoto příběhu podobně jako příběhu o uzdravení slepého v Mar. 8,22-26 . A protože líčení Ježíšových praktik pokládal za snižování moci Ježíšo -

CULLMANN, OSCAR - CHRISTOLOGIE NOVÉHO ZÁKONA

CULLMANN, OSCAR

CHRISTOLOGIE NOVÉHO ZÁKONA

Záznam z přednášek z let 1943/4 

Kalich, Praha, 1976

Komenského evangelická bohoslovecká fakulta v Praze

preklad Luděk Brož

1. vydanie

Biblia, náboženská literatúra, 

118 s., čeština

hmotnosť: 133 g

mäkká väzba

stav: výborný, nepoužívaná

3,30 € PREDANÉ

*H-TV-2*

KYRIOS

Starověk soudil obvykle o císaři, že je božského původu, a jeho nárok na božství vyjadřoval titulem "kyrios kaisar" /= Pán je císař/. Božstvo odkázalo moc člověku - císař - jest královským prostředníkem mezi božstvem a lidstvem. Tento pojem zahrnuje královské důstojenství a vládu nad lidským společenstvím. /Podobnost či obdoba použití je tedy zajímavá./

Vzkříšený Ježíš Kristus je aktuálně Pánem církve a tím i celého světa /srv. Cullmannovu studii "La Royauté de Christ et l´Eglise dans le Nouveau Testament"/. Vyjevuje svou přítomnost předně ve sboru svých věrných, a to zvláště /ne-li výlučně/ ve Večeři Páně. Zde se Kristus projevuje jako neviditelná hlava, jako vůdce přítomný ve shromáždění svých věrných. Je to zde, kde církev očekává jeho návrat.

W. Bousset vyslovil domněnku, že tento titul byl dán Ježíši Kristu až později: uznal významnou úlohu tohoto vyznání /Ježíš Kristus - Pán/, avšak odmítá je nalézat jinde než u pohanokřestanů - mimo prvotní sbor. Podle Bousseta bychom pak nesměli považovat Ježíše za střed bohoslužby jinde než v pohanokřesťanských sborech /ne už v židokřesťanských/. To je ovšem Boussetův předsudek.

Lámání chleba, konané s radostí a veselím, má smysl jen tehdy, je-li slaveno v přítomnosti Pána. Oslavený Ježíš je středem bohoslužby od prvních dob. Každé jídlo je svátkem a připomínkou okamžiku, kdy se ukázal v první "Hod boží" velikonoční uprostřed sboru shromážděného k jídlu. Ačkoliv zcela "sedí na pravici Boží", je současně živým Pánem církve.

Existuje však další rozhodný důvod proti Boussetovi: Nejstarší liturgická formule, kterou máme zní: "maranatha" / =  Pán přichází/. Titul Pán, obsažený v této aramejské formuli, byl Ježíšovi dán prvotní církví, a to dokonce židokřestany /kteří totiž mluvili aramejsky/. Nalézáme ji arci jen v řeckém textu /I Kor. 16,22/ ; avšak je to liturgická formule. Pavlovy listy obsahovaly takové liturgické formule proto, že byly určeny k tomu, aby se četly před shromážděním - před slavením Večeře. Když Pavel psal své dopisy, měl před očima sbor shromážděný kolem společného stolu. Skutečnost, že se toto slovo nalézá v řeckém listu, určeném Řekům, a že Pavel je zachoval v aramejské formě, ukazuje, jak velice je tato formule stará.

Maranatha chce tedy říci: Pán přichází - do našeho obecenství, do našeho sboru shromážděného kolem svaté Večeře. Původem této formule je, jak jsme už pověděli, příchod oslaveného Krista mezi jeho žáky, shromážděné po jeho zmrtvýchvstání. Výraz je aramejský a můžeme jej takto rozložit: 

mar = Pán = hebr. Adonaj

maran nebo marana = náš Pán /popř. náš Pane/ ata nebo ta = přijď n. přichází

Výraz má tedy dvojí možný smysl: 

/l/ maran-ata = náš Pán přichází

/2/ marana-ta = Přijď! Náš Pane!

Nestle dal v I.Kor. 16, 22 přednost první možnosti. Druhé řešení nám nabízí formu modlitby. A je to jistě druhá další možnost, která je lepší. Jde o modlitbu - a tím se vysvětluje, proč se toto slovo dochovalo v aramejské podobě. Mezi jiným, je zde třeba odkázat ke konci Zjevení /22, 20/, kde nalezneme její řecký překlad: erchú kyrie Iésú = přijdiž Pane Ježíši! Kniha Zjevení je plná citátů liturgických formulí staré církve. Snad byla celá přeložena z aramejštiny. Znamenalo by to vysvětlení, že uprostřed ostatních aramejských slov bylo slovo "maranatha" a že bylo proto spolu s nimi přeloženo. Avšak v každém případě vidíme, jak m