ĎURÍČKOVÁ, MÁRIA
BIELA KŇAŽNÁ
Mladé letá, Bratislava, 1980
ilustrácie Miroslav Cipár
2. vydanie, 45.000 výtlačkov
66-027-80
beletria, knihy pre deti, rozprávky, literatúra slovenská
160 s., slovenčina
hmotnosť: 705 g
tvrdá väzba s prebalom, veľký formát
1,80 € stav: dobrý, pečiatky v knihe *bib17**H-bar*FR
Mala som šťastie, že mi osud dožičil starkú, ktorá vedela plno všelijakých povedačiek, povrávok, hádaniek i rozprávok a vďačne mi ich rozprávala pri pradení, šití alebo inej tichej práci. A mamka ma zas naučila stovky pesničiek. — Ale nielen tieto moje dve mamky. Za môjho detstva žila ešte celá naša dedina oným starosvetským dedinským životom: odveký zápas s prírodou, odveký boj medzi ľuďmi, raz zjavný, raz skrytý, ale inak ďaleko od ostatného sveta, a úplná nedotknutosť modernejšou technikou: nijaká elektrina, rozhlas, kino, televízia — nič. Keď sa tak dívam dozadu, zdá sa mi ten svet môjho detstva malý, jednoduchý a celkom zrozumiteľný, skoro ako svet ľudových rozprávok.
No a ja som si ten svoj malý detský svet priniesla v pamäti a v srdci aj do tohto veľkého a zložitého sveta a niekedy sa k nemu vraciam. Najmä pri rozprávkach. A najmä pri rozprávkach, ako sú tieto. Prihodí sa, že sa dostanem do pomykova, ako to či ono vyjadriť. Vtedy sa zamyslím: Ako by to povedala moja mamka? A otec? A starká? A oni mi hneď prídu na pomoc, ustavične sú niekde nablízku. Preto sa v rozprávke cítim ako doma, je to môj rodný chotár.
Mária Ďuríčková
Janko Hraško
Ešte sa len Janko Hraško narodil, už sa mu na svete zapáčilo. Ale jeho mamka lamentovala:
„Bože, bože, aké je len drobné to chlapča, ani hrášok! Čože z neho, takého malinkého, bude? “ A poplakúvala, že ani krštenie nemá z čoho spraviť, chalupa je zadĺžená, komora prázdna.
Chlapček ako hráštek vyskočil, aby ho mamka lepšie videla, a vraví:
„Mamko moja, nič sa vy netrápte, ja vám všetko obstarám! “ Vybehol z chalupy rovno do hory, v hore chytil diviaka a doniesol ho na pleci domov.
„No, mamko, teraz už varte a pečte, nech je krštenie, ako má byť. A meno mi dajte Janko Hraško. “
Práve vtedy sa vrátil z poľa otec a spytuje sa:
„Tak čože sa nám narodilo, chlapček, či dievčatko? “
„Ani chlapček, ani dievčatko, “ zakričal Janko Hraško, až sa steny zatriasli, „ale sa vám narodil chlap! “
A sadol si s otcom za stôl, jedli a pili, otec za misu, Hraško za dve, otec za džbán, Hraško za dva.
„Vidím, že si ty naozaj chlap, “ vraví otec, „a keď je tak, zajtra pôjdeme orať. “
A Janko rád, lebo vedel, že oranie je chlapská robota.
Prišli na roľu, Janko Hraško vyskočil volovi do ucha a hej sa, Kešo, hajsa, Sivoň! Orali, ani keby im hral. Otec videl, že robota aj bez neho dobre ide, nuž sa vyvalil pod vŕbu, klobúk na oči, a chrápal, ani čo by buka pílil.
Ide okolo pán na koni.
„Hej, sedliak, čo si sa tu rozdrichmal! “ ďobol ho paličkou. „Pozri, voly ti samy po roli chodia! “
Otec vyskočil na rovné nohy, hlboko sa pánovi klania.
.......................................................................................
... posledná veta ...
Aspoň rozprávka nespomína, že by sa odvtedy bol ešte nejaký vyliahol.
POLÁK, JOSEF
