ŽIVNÝ, LADISLAV J. - BIBLIOGRAFICKÝ KATALOG 1924 II.

ŽIVNÝ, LADISLAV J.

BIBLIOGRAFICKÝ KATALOG 1924
část II.
Index autorů

Československý ústav bibliografický, Praha, 1925

bibliografia
160 s., čeština
hmotnosť: 252 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, dobová tvrdá preväzba

3,00 €

*kvaja* in *H-2-9*

REZNÍK, JAROSLAV - TÚRY DO LITERATÚRY

REZNÍK, JAROSLAV

TÚRY DO LITERATÚRY
Po literárnych stopách Slovenska

Slovart, Bratislava, 2012
2. rozšírené a prepracované vydanie
ISBN -978-80+556-0498-5

encyklopédie, životopisy,
624 s., far. fot., slovenčina
hmotnosť: 2370 g

tvrdá väzba s prebalom, veľký formát
stav: veľmi dobrý

NEPREDAJNÉ

*H-5-3*

Druhé, prepracované a podstatne rozšírené vydanie úspešného literárneho zemepisu Jaroslava Rezníka Túry do literatúry Po literárnych stopách Slovenska prevedie čitateľa od západu našej vlasti na východ, od severu na juh, pričom navštívi množstvo nehnuteľných literárnych pamiatok, spozná ich ducha a vdýchne ich atmosféru. Poznávanie nie je chronologické, má územnú postupnosť. Cestou sa zastaví pri rodných domoch spisovateľov, prečíta si pamätné tabule, nazrie do múzeí, pamätných izieb či budov, v ktorých študovali, žili a tvorili naši najvýznamnejší literáti, môže im vzdať hold pri ich sochách, prípadne tíško postáť na cintoríne pri ich hroboch. V knihe sú stručne zaznamenané aj pôvod a tvorba súčasných slovenských spisovateľov, a to na princípe miesta ich narodenia. Kniha sa môže stať užitočným pomocníkom nielen pre študentov, ale aj pre učiteľov slovenského jazyka a literatúry všetkých typov škôl. Vytvára totiž predpoklady na využitie regionálnych prvkov pri vyučovaní literárnej výchovy.

PAULINY, EUGEN - SLOVENSKÁ FONOLÓGIA

PAULINY, EUGEN

SLOVENSKÁ FONOLÓGIA

Slovenské pedagogické nakladateľstvo, Bratislava, 1979
obálka Peter Galvánek
1. vydanie, 3.830 výtlačkov
67-200-79

jazykoveda, slovenčina,
216 s., slovenčina
hmotnosť: 356 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý, knižničné pečiatky

2,00 € PREDANÉ

*trsos* in *H-bar*

ZELINOVÁ, HANA - VEČER NEPRÍDEM

ZELINOVÁ, HANA

VEČER NEPRÍDEM

Mladé letá, Bratislava, 1964
edícia Svet mladých
ilustrácie Osvald A. Klapper
1. vydanie, 10.000 výtlačkov
66-078-64

beletria, román, literatúra slovenská,
204 s., slovenčina
hmotnosť: 320 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal poškodený

0,40 € DAROVANÉ

*zukol5*

Vydali sme pre vás dievčenský román obľúbenej spisovateľky Hany Zelinovej: Večer neprídem. Hlavnou postavou románu je šestnásťročná Andrejka, jedináčik, dcéra bratislavských rodičov: mamy klaviristky, veľmi starostlivej, trochu prísnej, navonok trochu chladnej, ale vnútri tým úzkostlivejšej o dospievajúcu dcéru, otca hudobníka, veľmi nežného, veľmi citlivého, ktorý v snahe, aby jeho Andrejka šťastlivo prešla úskaliami prvej lásky, neváha vyspovedať sa pred svojou dcérou zo svojho mladistvého poklesku. Potom je tu Zef (nebojte sa toho mena, jeho pravé meno je celkom obyčajný Jozef a tú skratku Zef používa podobne ako parádnu vetrovku, sveter, skúter, len na očarenie dievčat). Zef by nebol ani taký zlý, keby nebol rozmaznaný svojím ľahkomyselným otcom a príliš dobrou matkou. A je tu pekná postava Vinca i vysokoškoláka Milana, ľahkomyseľnej Marcely a svedomitej Viery. Celý román je vlastne boj Andrejky o Zefa. Románom sa prelína aj boj rodičov Andrejky so starým otcom na dedine. Tento boj Andrejka vyhrá na celej čiare. Spisovateľka Hana Zelinová chcela vám týmto románom pomôcť vyznať sa v samých sebe a vo svojich prvých ľúbostných citoch. Nič zlého sa nestane, keď si tento román prečítajú aj vaši rodičia, možno skôr pochopia svoje dorastajúce dcéry, a už celkom nič sa nestane, keď si ho prečítajú aj chlapci. Aj im autorka nastavila v románe zrkadlo, v ktorom sa uvidia tak, ako sa možno nepoznajú. My by sme si priali vedieť len toľko, ako sa vám budú hrdinovia románu páčiť a koľko v nich nájdete zo samých seba.

Sny

PAMÄTÁM sa, že ma striasla zima, keď som vybehla na ulicu, á že ma rozbolela hlava. Preto sa na to pamätám, lebo od tých čias som všetko vnímala iba cez tú ničím neohraničenú, konca kraja nemajúcu bezodnú bolesť.

— Zabudla si zahasiť svetlo, — povedal Vinco, keď sme prechádzali cez ulicu.

Ozaj. Náš oblok svietil do tmy ako maják. Uvedomila som si to, ale na rozdiel od včerajšieho večera sa vo mne nič nechvelo.

Pri domových dverách mi podal Vinco kľúčik od bytu a opýtal sa ma, ako keby sa nebolo nič stalo:

— Legimitáciu mu dáš ty, alebo mu ju mám dať ja?

— Daj mu ju ty!

Vinco strčil modrú knižočku do vrecka nohavíc a povedal:

— Ležala v prvej zásuvke medzi ceruzkami. Čudujem sa, že mu nevyklala oči.

Tri kroky od nás si nejaký muž zapaľoval cigaretu. Keď prechádzal okolo nás, odhodil prázdnu škatuľku pod moje nohy. Vinco fľochol zlostne na muža a ešte zlostnejšie odkopol škatuľku, rovno pod kolesá štrnástky. Cudzí muž povedal: „No, no, no“ a pridal do kroku. Okrem neho na celej ulici nebolo živej duše, len my dvaja sme na nej postávali ako stroskotanci. Nebolo nám do reči. Vinco čušal a mňa bolela hlava. Okrem toho ma mrzelo, že je Zefova mama taká; že nevie hrať kanastu, že nemá blajchované vlasy a že má poriadok v byte. O čo by mi bolo teraz ľahšie presvedčovať Vinca, že Zef neklamal, keď tvrdil, že mu členskú legitimáciu zašantročila matka. Oh! Prečo je len Zefova mama taká poriadna a taká ako naše mamy? Veď každým svojím slovom priťažuje synovi! Nemala som k nej ísť a nemala som k nej ísť s Vincom! Po tom všetkom, čo videl a počul, nenájdeme pre Zefa nijaké ospravedlnenie.

Zo Svätoplukovej prichádzalo auto. Na diaľku som nerozoznala, aké. Pred mliekárňou Vincovej mamy šofér preradil rýchlosť a vyhodil pravú smerovku. Podľa neodborného odbočovania uhádla som, že je za volantom pán Mráz. Zahol moskvič za uhol nášho domu, ale predtým nás osvietil. To som tak potrebovala!

Vbehla som do chodby a vtiahla ta aj Vinca. Troška ho to prekvapilo, ale aj potešilo.

Videla som mu to na tvári.

Na chodbe bola tma. Niekto zabudol zavrieť pivničné dvere.

Tisla sa sem vlhčina a zápach kyslej kapusty pani Mullerovej.

Ktovie kedy ju zmyje a či dakedy uvarí ešte kološvársku kapustu, keď ju už nemá komu variť?

— Kde tu máte vypínač? — opýtal sa Vinco.

.............................................................................................

... posledná veta ...

Mesiac zájde za chmáru, do rána vybledne, ale čo urobím ja, keď sa Zef vráti?

SLOVÁKOVÁ, DAGMAR - GRAMATIKA NEMČINY V KOCKE

SLOVÁKOVÁ, DAGMAR
BOBRÍKOVÁ, KATARÍNA

GRAMATIKA NEMČINY V KOCKE
Doplnená o prehľad najpoužívanejších nepravidelných slovies

Alfa plus, Bratislava, 1994
Edícia cudzojazyčných príručiek
obálka Bohdan Jelínek
4. vydanie, vo vydavateľstve Alfa plus 1.
ISBN 80-967134-4-2

knihy v nemčine, jazykoveda, jazyky, nemecký jazyk,
56 s., slovenčina, nemčina
hmotnosť: 78 g

mäkká väzba
stav: dobrý

0,90 € DAROVANÉ

*gopal2* in *parap*

BAXTER, STEPHEN - CÍSAŘ

BAXTER, STEPHEN

CÍSAŘ
Plátno tkané časem
Kniha první
(Emperor. Time´s Tapestry: 1)

preklad Václav Viták
BB/art, Praha, 2009
1. vydanie
ISBN 978-80-7381-562-2

beletria, román, literatúra anglická, história,
376 s., čeština
hmotnosť: 569 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

3,00 € PREDANÉ

*bib17* in *H-bar*

Brica žije ve studené severní okrajové části Římské říše. Když v hrozných bolestech pracuje k porodu, začne vykřikovat latinské věty. Latinu však nikdy neslyšela, natož aby ji uměla. Teprve později se ukáže, že tato žena pronesla proroctví, které se vztahuje ke smrti jednoho římského císaře. Proroctví, jež změní osud římského impéria pokud se naplní. A tím celou budoucnost až do našich dnů. Zkouší ten, kdo tká plátno času, změnit život lidstva? Římská říše padne a zmizí v propadlišti času, rodina Bricy je rozdělena, ale její proroctví je opisováno a předáváno z generace na generaci.

STEPHEN BAXTER je autorem, který získal řadu literárních cen. Jeho knihy vycházejí po celém světě. Baxter se narodil v roce 1957, vyrostl v Liverpoolu a vystudoval matematiku na Cambridgeské univerzitě. Na Southamptonské univerzitě získal doktorát. Je ženatý a žije v Northumberlandu. Píše romány i literaturu faktu. Román Císař je prvním dílem jeho volné historické série Plátno tkané časem.

Nectovelin pochopil, že válka je prohraná a že se Británie za jeho života Římanů nezbaví, když legionáři nasadili s plnou silou své obléhací zbraně. Hořící stěny pevnosti na kopci přelétl mrak projektilů se železnou špičkou, které začaly prorážet ničím nechráněné lebky durotrigských válečníků. A když mu nohu rozdrtila závora - cítil, jak se jeho kolenní jablko změnilo v cosi, co připomínalo na střepy rozbitou nádobu - věděl, že jeho osobní bitva skončila také.

Římští vojáci vstoupili do pevnosti. Bez emocí zapálili budovy v ní a začali strhávat zbytky jejích obranných valů. A chodili mezi raněnými. Některé okamžitě zabili meči. Ty, u nichž se jim zdálo, že by za ně mohlo být nějaké výkupné, sehnali dohromady jako stádo a donutili je sedět v blátě pod sítí zatíženou na okrajích. Nectovelin patřil k těm, kterým byl ponechán život. Seděl mezi zraněnými sténajícími Durotrigy a jeho vlastní bolest mu působila muka.

Vespasianus zahájil svůj útok na západ Británie v době, kdy byl císař ještě na ostrově. Tam bylo třeba očekávat odpor, jak Caratacus věděl, protože Durotrigové chovali v srdci pocit křivdy už od dob, kdy Caesar přerušil jejich obchodní styky s Galií. A tak se také stalo. Durotrigové a další kmeny se postavili Římanům s takovou zuřivostí, že se Catavellaunové mohli jen stydět.

Ale ani to nestačilo. Dokonce ani Nectovelin nepředvídal divokost a neúnavnost, s jakou Vespasianus zaútočil. Legát vybojoval více než třicet bitev a obsadil více než dvacet měst. A Nectovelin také neodhadl, jak efektivní jsou obléhací metody Římanů. Vespasiana podporovala římská flotila, která za ním plula podél jižního pobřeží. Pohled na velké, tiché koráby vnášel do srdcí těch, kteří je sledovali z pobřeží, velký strach.

A nyní vítězící Římané ničili tuto pevnost.

Ve skutečnosti to bylo velmi staré místo. Kolem okraje kopce byla jakási cesta, strouha s vyježděnými kolejemi. Místní mluvili o starých dobách, kdy usmiřovali své bohy tím, že chodili po této posvátné stezce, opravovali její náspy a dávali obětní dary. Děti rýpající se v hlíně v létě v odpoledních hodinách často našly opracované kamenné úlomky, kovové předměty z bronzu nebo železa - a občas dokonce i lidskou kost. Tento kopec byl osídlený a uctívaný odnepaměti; pevnost na jeho vrcholu byla pouze posledním důkazem zmíněného.

Nyní ale přišli Římané, a to byl konec. Legionáři zničili valy a vypáčili z vysokých bran velké kameny, aby zajistili, že pevnost nebude už nikdy obnovena. Kopec bude opuštěn, jeho účel zapomenut a změní se pouze v hádanku s prastarou zahloubenou stezkou a zničenými valy, kterou si budou lámat hlavu budoucí generace. Římané vždy dokončili to, co jednou začali.

„Tebe znám. “ Bylo to proneseno latinsky, ale Nectovelin během let od Agrippiny něco málo pochytil. Pomalu vzhlédl.

Nad ním stál samotný legát, Vespasianus. Neměl na sobě svůj slavnostní stejnokroj jako té noci v Camulodunu, ale odřené a krví potřísněné brnění. Ze špinavého čela mu stékal pot. Na Vespasianovi bylo vždy něco seriózního a Nectovelin to nyní cítil. Vespasianus zabíjel ve velkém; byla to jeho práce. Ale nevyžíval se v tom.

Legáta doprovázel spolu s jeho štábními důstojníky jeden mladší muž, zjevně Durotrig sloužící jako tlumočník. Byl čistý, oblečený do neposkvrněné tuniky, a nezdálo se, že by v hořící pevnosti svého kmene pociťoval nějaké zahanbení. Mladík položil otázku v jazyku Durotrigů.

.................................................................................

... posledná veta ...

Bolest sevřela Isoldu, jako kdyby se ocitla v tlamě nějaké obovské ryby, a její dítě vklouzlo do rukou Marie.

NOR, A. C. - RAIMUND CHALUPNÍK

NOR, A. C.

RAIMUND CHALUPNÍK
Dosud ne román

Vlastným nákladom, Praha, 1940
prebal Ferdiš Duša
4. vydanie

beletria, román, literatúra česká, podpis autora
264 s., čeština
hmotnosť: 311 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: výborný

NEPREDAJNÉ

*kvaja* in *H-6-5*

*kvaja* in *H-6-5*

Kdosi napsal, že nejkrásnější partie Raimunda Chalupníka mohla docela dobře napsati Božena Němcová. Toto nejzralejší a nejpromyšlenějši dílo Norovo je silnou kronikou hrdinného boje o půdu a vlastnictví. Sytě a zemitě nadhozené povahy mužů mají namnoze citový primitivismus postav Hamsunových a jejich velkou lásku k životu. V prostém příběhu Raimunda, který začal od piky, šel na řemeslo, koupil zadluženou chalupu, oženil se, zvětšoval svůj grunt, neklesl ani v zlých dobách války, mohutněl a sílil, ježto tkvěl svými kořeny v půdě, splnil autor z valné části předpověď, kterou o něm pronesl F. X. Salda: že totiž je básníkem, který by mohl rozsévati zlato. Důvěrná citovost, s jakou liči osudy Adolfovy, nasvědčuje tomu, že zde psal kus svého životopisu. Několik láskyplných a teplých stran o dětech náleží k vrcholům české prózy. Raimund je opravdový silák, stojící s žulovou pevnosti uprostřed lidské bídy a malosti, které naplňuji život vesnice. Právě v těžké době by mohl býti vzorem vytrvalosti a viry, jež člověka vyvádí jednou z kolektivních útrap vsi a po druhé ze všeobecné malomyslnosti.

6

Bok dědiny, malý půl kilometru za vsí, těsně vedie silnice, vedoucí ke dráze, seděla panská kaple. Měla velmi krásné místo, vidouc celou vesnici jako na dlani. A díval-li ses se „skály“, kde bylo postaveno Chalupníkovo stavení, měl jsi „pansku kaplicu“ přímo uprostřed očí. Dvě širokánské, košaté lípy ji přikrývaly bohabojně korunami, pod nimiž kaple drobně klečela po způsobu útlého kuřátka. Skupina lip a kaple diváku z dálky nebo v noci musila se zdáti malým kopečkem nebo mohylou.

Kdoví, který z baronů tuto kapli postavil. Prostě kdysi dávno (dnes už je ošuntělá) ji dal postavit „pan“ — a „panem“ je jmenován odedávna majitel panství, velkého dvora, plného čeledi a deputátníků, a zámku, obrostlého psím vínem, které mělo za úkol zakryti jeho omšelý a nevzhledný zevnějšek. A kdoví, na čí paměť se tak stalo. Snad jen pro lesk panského rodu nebo z pýchy byla kaplica postavena.

Po celý dlouhý čas nebyla kaple nikdy otevřena. Vesničané, jdouce kolem, se ovšem požehnali. Děti, podléhajíce zvědavosti a dětskému zvyku, jenž panuje jistě v každé dědině, neopomenuly, kdykoli míjely kapli, podívati se klíčovou dírkou na vnitřek zádumčivé kaple. „Tam je šumně —“ říkaly, zvedajíce od klíčové dírky hlavu a obdivem polykajíce dech, neboť tam na oltáříku stála smutná, ctnostná, bílá panna Maria lurdská (byla jí aspoň podobná), zamželý lesk mosazných svícnů blýskal svou zašlou krásou a svítil zažloutlou bělobou dlouhých svěc, které se nikdy nerozžíhaly, jsouce zde pouze pro parádu. Maličko vyčichlé vůně z ovadlých kytic v sytě barevných květináčích prosáklo prostor kaple. U stupínku bylo vidět klekátko, co představují obrazy, které visely na pobočních stěnách, nebylo lze rozeznat — klíčová dírka je nepohodlná. A podél každé z obou bočních stěn stála jedna dlouhá kostelní lavice, viděl jsi ovšem pouze její přední konec. V celém tomto tichém, matném prostoru, do něhož slunce nahlídalo střídavě dopoledne levým, odpoledne pravým z gotických oken, strouc po zemi nádherný koberec zlatého roucha a zlatíc též prach, kterého zde všude leželo na prst tlusto, hospodařilo jenom několik pavouků, zamračených podivínů a ponurých samotářů, kteří zasítili svými závoji nejen kouty, strop a stěny, nýbrž i bílou postavu smutné panny Marie, která byla podobna lurdské. Několika zvědavým mouchám, jimž se zachutilo sem zaletět bůhví jakou skulinou, se zde nelíbilo a neustaly tudíž v smrtelném strachu, jaký máme vždy z hlubokého ticha, bojovat s tuhým sklem okna o propuštění, dokud se o neústupnost skla úplně neutloukly anebo nepadly přímo do pavoučí jámy lvové. Bůh sám ví, z čeho všichni pavouci zde žili a nebyli-li dokonce bídou do-

...........................................................................................................................

... posledná veta ...

Studená hlína tu byla čerstvá, voníc temně -

KTO JE KTO NA SLOVENSKU 1991

KTO JE KTO NA SLOVENSKU 1991

Konzorcium Encyklopédia, 1991
obálka Tibor Hrabovský
ISBN 80-85226-06-5

encyklopédie, životopisy,
240 s., slovenčina
hmotnosť: 290 g

mäkká väzba
stav: výborný

1,50 € DAROVANÉ

*home* in *H-bar*

MISTRÍK, JOZEF - RÝCHLE ČÍTANIE

MISTRÍK, JOZEF

RÝCHLE ČÍTANIE

Slovenské pedagogické nakladateľstvo, Bratislava, 1982
2. vydanie, 11.500 výtlačkov
67-317-82

jazykoveda, slovenčina,
120 s., slovenčina
hmotnosť: 197 g

tvrdá väzba s preabalom

1,50 € stav: veľmi dobrý *bruri* *kat-litt*
1,20 € stav: dobrý, knižničné pečiatky *trsos* PREDANÉ

Najväčším prenasledovateľom moderného človeka je čas. V niekoľkonásobnej miere sa to vzťahuje na toho, kto musí mnoho čítať. Nápor informácií očividne vzrastá a bude vzrastať aj v budúcnosti. Treba preto hľadať cesty, ako skracovať čas, v ktorom sa majú získať nové informácie a nové vedomosti. Aktuálnymi sa stávajú metódy rýchleho čítania. Vynára sa naliehavá potreba učiť ľudí poznávať zákonitosti textu, rozlišovať druhy textov a osvojovať si rozličné techniky ich čítania a analýzy.

Táto kniha — v slovenčine prvá svojho druhu — chce byť jedným z prostriedkov, ktorým sa upozorní na rozdielne štylistiky textov, ako aj na rozdielne prístupy k ich interpretácii. Teória a metódy rýchleho čítania, ako sa prezentujú v tejto publikácii, patria do lingvistiky, presnejšie, do psycholingvistiky.

Kniha má tak trocha synekdochický názov, pretože sa v nej popri metódach rýchleho čítania preberajú všetky otázky, ktoré stoja medzi autorom a čitateľom. Analyzujú sa techniky čítania od elementárneho až po kombinované čítanie, rozoberá sa práca očí, pozornosť a pamäť pri čítaní, skryté úskalia až po dyslexiu. Osobitná pozornosť sa venuje exaktnému meraniu čitateľnosti, ako aj čítaniu špeciálnych druhov písma a závislosti vnímania textu od schopnosti autora. No jadrom knihy je kapitola o spôsoboch čítania, v ktorej sa samostatne preberajú tieto spôsoby čítania: informačné, kurzorické, štatarické, rekreačné, selektívne a kombinované čítanie.

Adresátom knihy Rýchle čítanie je novinár, vedecký pracovník, verejný činiteľ, knihovník, učiteľ, vysokoškolák a každý iný, kto musí denne mnoho čítať a koho pritom súri čas. So zreteľom na intelektuálnu úroveň predpokladaného adresáta kniha nie je komponovaná ako receptár, ktorý by direktívne určoval konfekčné metódy. Očakáva sa, že na základe analýz uvádzaných v knihe si adresát sám nájde tú najvhodnejšiu individuálnu cestu na získavanie informácií, ktoré čítaním hľadá. Predkladaná kniha je teda súčasne teóriou, metodikou i ekonomikou čítania.

Autor tejto knihy je univerzitný profesor, jazykovedec, ktorý pôsobil na všetkých stupňoch škôl — od základnej, cez strednú až po vysokú. Niekoľko rokov pôsobil aj na zahraničných univerzitách —v Moskve, v Oxforde, Sheffielde a v Kolíne nad Rýnom. Doteraz publikoval tieto závažnejšie knižné práce: Slovosled a vetosled v slovenčine (1965), Kompozícia jazykového prejavu (1968), Frekvencia slov v slovenčine (1969), Slovenčina pre každého (posl. vyd. 1971), Exakte Typologie von Texten (1973), Žánre vecnej literatúry(1975), Retrográdny slovník slovenčiny (1976), Štruktúra textu (1976), Štylistika slovenského jazyka (posl. vyd. 1977), Kapitolky zo štylistiky (1977), Dramatický text (1979), Rétorika (posl. vyd. 1980).

So zreteľom na autorovu doterajšiu výskumnú, publikačnú a pedagogickú prax treba predpokladať, že prvá slovenská kniha Rýchle čítanie, venovaná teórii, metódam a ekonómii čítania, bude dobre plniť cieľ, ktorý si autor a vydavateľ vytýčili.

OVČINNIKOV, VSEVOLOD - SMRTIACI POPOL

OVČINNIKOV, VSEVOLOD

SMRTIACI POPOL
(Goriačij pepel - Chronika tajnoj gonki za obladanije atomnym oružiem)

Obzor, Bratislava, 1986
edícia Jantár
preklad Juraj Klaučo
prebal Tibor Hrabovský, Ivan Šimek
1. vydanie, 8.000 výtlačkov
65-026-86

história, II. svetová vojna,
144 s., 16 s. čb fot., slovenčina
hmotnosť: 275 g

tvrdá väzba  sprebalom
stav: veľmi dobrý

0,80 €

*zukol5* in *parap*

Sovietsky spisovateľ a novinár Vs. Ovčinnikov, známy našim čitateľom napr. ako autor nevšedného a sviežeho cestopisu Moje objavovanie Anglicka, zvolil si v knihe Smrtiaci popol výsostne aktuálnu tému: dramatické udalosti okolo vzniku a prvého použitia atómovej bomby.

V predvečer druhej svetovej vojny bol atómový výskum vo viacerých krajinách v takom štádiu, že odborníci mali oprávnené obavy, aby atómovú zbraň ako prvé nevyrobilo a nepoužilo nacistické Nemecko. Preto vedci na čele s Albertom Einsteinom naliehajú na Roosevelta, aby sa urýchlene vytvorili podmienky na výrobu atómovej bomby v USA. Lenže už roku 1944 sa ukazovalo, že Nemci do konca vojny nebudú schopní zostrojiť bombu - okrem iného aj vďaka protinacistickému postoju vedúcich svetových fyzikov. Pôvodný cieľ - pomocou bomby poraziť fašistické štáty - sa stal zbytočný. Napriek tomu americký prezident Truman dal príkaz zhodiť bomby na Hirošimu a Nagasaki - tesne pred Postupimskou konferenciou ako zastrašovací „argument“ proti doterajšiemu spojencovi Sovietskemu zväzu. Ba v tajných listinách Pentagonu sa už nachádzal zoznam dvadsiatich plánovaných cieľov, dvadsiatich sovietskych veľkomiest, na ktoré sa mali zhodiť atómové bomby v pripravovanej tretej svetovej vojne. Iba rastúci odpor svetovej verejnosti, ako aj skutočnosť, že Sovietsky zväz s heroickým vypätím prekvapujúco rýchlo vyrovnal náskok USA vo výrobe atómových (a potom aj vodíkových) bômb, zabránili, že sa svet krátko po druhej svetovej vojne nestal dejiskom ešte hroznejšej katastrofy.

Na kamennom náhrobku v hirošimskom Parku mieru je vytesaný nápis: „Odpočívajte v pokoji, už sa to nebude opakovať! “...

DVANÁSTA KAPITOLA Dvadsať cieľov

Dňa 25. októbra 1945 prezident Truman vyhlásil „dvanásť morálnych princípov“, ktoré vraj tvoria základy zahraničnej politiky Spojených štátov v povojnovom svete. Prvý bod tohto vyhlásenia hlásal: „Neusilujeme ani o teritoriálnu expanziu, ani o egoistické zvýhodnenia. Nemáme agresívne plány voči dajakému štátu, či už je veľký alebo malý. “

V tom čase sa v štáte New Mexico začalo s výstavbou závodu pre hromadnú výrobu atómových bômb. Do Spojených štátov prichádzali stále nové a nové skupiny nemeckých inžinierov a technikov. Vedúce koncerny vojensko-priemyselného komplexu USA sa ponáhľali zmocniť sa technických vymožeností nacistického wehrmachtu a luftwaffe. Americkí výrobcovia bojovej techniky sa najviac zaujímali o bývalých pracovníkov výskumných zariadení hitlerovského ministerstva letectva.

Dňa 3. novembra 1945 - ani nie o tri mesiace po zničení Hirošimy a dva mesiace po kapitulácii Japonska - na rokovanie Výboru náčelníkov štábov USA predložili správu číslo 329 od Spojeného výzvedného výboru. Jej prvý bod znel: „Vybrať asi dvadsať najdôležitejších cieľov vhodných pre strategické bombardovanie v ZSSR a na území, ktoré ZSSR kontroluje. “

Pri voľbe cieľov sa odporúčalo brať do úvahy možnosti novej zbrane, to jest mať na pamäti priestor efektívneho vyradenia oblastí s vysokou koncentráciou materiálnych objektov i živej sily. V správe sa cynicky konštatovalo, že použitie atómovej bomby proti poľným armádam a proti transportnej sieti by nebolo racionálne.

„Dvadsať najvhodnejších cieľov pre atómové bomby, “ hovorí sa v správe, „predstavuje industriálne centrá, v ktorých je sústredených veľa vedeckovýskumných ustanovizní, špecializovaných priemyselných podnikov, jadro štátneho aparátu. Takýto výber zabezpečí maximálne využitie možností atómovej zbrane.“

V zozname vybraných cieľov figurovali: Moskva, Leningrad, Gorkij, Kujbyšev, Sverdlovsk, Novosibirsk, Omsk, Saratov, Kazan, Baku, Taškent, Čeľabinsk, Nižnyj Tagil, Magnitogorsk, Perm, Tbilisi, Novokuzneck, Groznyj, Irkutsk, Jaroslavľ.

Dňa 3. decembra Spojený výzvedný výbor predložil správu č. 329/1, kde predložený plán bol spresnený a doplnený. Predpokladalo sa, že spolu so Spojenými štátmi sa na napadnutí Sovietskeho zväzu zúčastní aj Spojené kráľovstvo, takže na bombardovanie ZSSR sa môžu využiť aj letecké základne na území Anglicka a jeho zámorských kolónií.

„Sovietsky zväz, “ konštatovali autori správy, „v najbližšej budúcnosti nemôže zaútočiť na kontinentálne Spojené štáty. Sovietske zámorské operácie sú prakticky vylúčené, pretože ZSSR nemá významnú vojensko-námornú flotilu. Na to, aby Sovietsky zväz mohol pôsobiť proti Spojeným štátom, potreboval by presunúť svoje vojská štyritisíc míľ a bojovať s protivníkom, ktorý disponuje mocným vojenským námorným loďstvom, silným letectvom a desaťnásobnou prevahou vo výrobe ocele. “

Podľa mienky washingtonských stratégov nastala najvhodnejšia chvíľa na vierolomný úder proti včerajšiemu spojencovi. Sovietsky zväz zaplatil za víťazstvo dvadsiatimi miliónmi ľudských životov. Straty Spojených štátov v druhej svetovej vojne predstavovali štyristotisíc ľudí.

Hitlerovci zničili 1710 sovietskych miest, vyradili z prevádzky 32 000 priemyselných podnikov. Na územie Spojených štátov nedopadla ani jediná nepriateľská bomba. Priemyselný potenciál USA nielenže neutrpel, ale nesmieme vzrástol vďaka vojenským objednávkam. Koncom vojny na USA pripadli takmer dve tretiny svetovej priemyslovej produkcie, a pritom polovica vytavenej ocele. Tri štvrtiny svetovej zásoby zlata boli sústredené v amerických bankách.