LÁSZLOVÁ, KARIN - ZHUBNÉ ILÚZIE

LÁSZLOVÁ, KARIN

ZHUBNÉ ILÚZIE

Osveta, Martin, 1987
obálka Ján Vrabec
1. vydanie, 15.000 výtlačkov

beletria, román
152 s., slovenčina
hmotnosť: 151 g

mäkká väzba

0,50 € stav: dobrý *mipet2*bels*
0,50 € stav: dobrý *priva2*bels*

V tejto knihe môžete sledovať životné príbehy zajatcov „zhubných ilúzií", tých, čo podľahli alkoholu a drogám. Namysleli si, že si nimi vyriešia väčšie či menšie životné problémy. Spočiatku sa im to darilo. Čoskoro však mohli pobadať, že problémy sa zauzľujú, zväčšujú, prehlbujú - a oni sa stávajú otrokmi alkoholu alebo drogy. A to je ešte ten lepší prípad, ak si uvedomia, čo sa s nimi deje. Tragédiou je, ak už nie sú schopní uvedomiť si to. A pritom im však môžu pomôcť tí ostatní, podať im pomocnú ruku - a už nikdy tú ruku neodtiahnuť. Lebo inak budú narkomani stratení. Na škodu každého z nás, nielen ich. 

TRHAVÁ BOLESŤ MI NAPĹŇALA HLAVU. PREhltol som tabletu alnagonu, ktorú mi dala Katka, a trpezlivo som čakal, kým začne účinkovať. Rád by som si bol pospal, ale nemohol som sa odhodlať, aby som to vyslovil. Sedel som ochabnutý, s privretými očami. Hlava začala klesať a myseľ na chvíľku znehybnela. Možno som zadriemal.

Keď som sa prebral, okolo mňa sa vlnili hlasy a zadymené

ovzdušie. Jozef fajčil cigaretu za cigaretou. Všimol som si, že prsty mal zažlknuté od nikotínu. Eme sa to zrejme nepáčilo a neodpustila si poznámku o škodlivosti fajčenia. A keď sa robil hluchým, pokračovala zvýšeným hlasom:

- Počuj! Ty si taký náruživý fajčiar ako admirál Raleigh, ktorý vraj aj na popravisku mal fajku v ústach. Koľko cigariet vyfajčíš za deň?

— Štyridsať, — odvetil nevrlo, — Tvojej žene to neprekáža?

— Tá sa do mňa nestará.

— Správna žena, — ohlásil sa Stano.

— Neviem, neviem... Tuším, že nad ním zlomila palicu.

— Aspoň ho už nebije, — poznamenal Pavel.

— Nikdy sa ma nedotkla ani krivým pohľadom. Má na pamäti múdry výrok, ktorý kedysi počula v rozhlase... Ženy, šetrite si mužov, aby ste mali s kým bojovať o emancipáciu.

— Musím to povedať mojej žene, aby mi toľko neobhrýzala uši, — povedal Stano.

— Vysvetli mi, ako mohla vzbudiť tvoj záujem, keď je taká hryzavá? — pohodil mu Jozef.

— Láska nehnevaná nie je milovaná, — odvetil vyhýbavo.

— Uši ti obhrýza pre pijatiku, však? — spola sa pýtala a spola tvrdila Blanka. - Ozaj, prečo si si ty tak obľúbil pohárik?

— Lebo mi pomáhal zabudnúť, že ma zhodili z podstavca.

— Ty môj... zaznaný génius, — vyriekla Ema.

— To som už dlho nepočul. Ďakujem za uznanie... No nešlo by to bez tej irónie aspoň teraz, anjelik? Ja som iba urazený, odstrčený človek, ktorý nevie poklonkovať a pritakať hlúpemu veličenstvu.

— A kto je to veličenstvo?

— Nechápem, Blanka, prečo ťa to tak zaujíma?

— Keď sme sa škriepili, povedal si, že človek zostáva človekom, kým si kladie otázky.

— Dočkaj času ako hus klasu.

— Hovoríš so mnou ako s malým dievčatkom a práve teraz, keď som si opravila mienku o tebe.

— Ak ti dobre rozumiem, doteraz si mnou pohŕdala a odteraz ma zbožňuješ. Tak sa napime na našu lásku!

Zatiaľ sa Ema, ktorá nezaprela v sebe učiteľku, pokúšala presvedčiť Jozefa, že mu hrozí rakovina, ak bude toľko fajčiť. Mávol rukou na znak ľahostajnosti a obrátil sa k Stanovi, štrngol si s ním a zaželal mu zaslúžené uznanie v práci. Vraj pozná jeho realizované projekty a robia mu česť.

Usúdil som, že v Jozefovom vzťahu k Eme nastal obrat. Dozaista preto, že pri večeri mu dala po nose. Neviem, či to urobil jej naprotiveň alebo v pokuse začať nejaký rozhovor, ktorý by nás zblížil, gestom ma ponúkol, aby som si zafajčil. Odmietol som nielen preto, že ma bolela hlava, ale ma aj prepadla myšlienka, že tým by som mu len hral do karát. Zapálil si od dohárajúcej cigarety novú a tak prudko potiahol dym do pľúc, že sa rozkašlal. Ema sa škodoradostne pousmiala.

— Vidíš, už ťa to pricviklo. Chudáčik, naozaj mi ťa je ľúto. Len sa, preboha, nezadus. Chcem počuť tvoj príbeh.

Na mäsitú tvár mu namosúrenosť vyrazila hlboké vrásky, ale nepovedal nič, aby sa nedal uniesť srdom. Až po chvíľke pod nátlakom ostatných sa rozvravel, lenže nie o sebe. Ema zaprotestovala. Nechcela nič počuť o kriminalite mladistvých. Ale Milan, ktorý istý čas pracoval v nápravnovýchovnom ústave pre mládež, tvrdo poznamenal:

— To by ťa malo zaujímať. Si predsa pedagogička.

— Práve preto ma netreba poúčať o tom, že mravné ohrozenie mládeže sa začína záškoláctvom. Všetko je to zložitejšie, než sa zdá. Viem, čo je vo veci. Aby deti nechodili poza školu, na to nestačí výchovný vplyv učiteľa. Dieťa predovšetkým potrebuje súlad v rodine a ten je podmienený súladom v spoločnosti. Debatovať o tom, že nesúlad je dnes prejavom života celej spoločnosti, je nosiť sovu do Atén.

— Ale mňa to zaujíma, — povedala Lenka. — A Jozef má právo hovoriť, o čom chce. Notabene...

— To právo mu neupieram. No keďže sme začali hru na telo, nech sa drží pravidiel a neodbieha...

Stíchla v polvete, lebo všetci dali hlasne najavo, že sú na

DOSTOJEVSKIJ, FIODOR - VÝRASTOK

DOSTOJEVSKIJ, FIODOR

VÝRASTOK

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1965
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (188)
preklad Zora Jesenská
obálka František Kudláč
1. vydanie, 18.000 výtlačkov

beletria, román
592 s., slovenčina
hmotnosť: 623 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: kniha v dobrom stave, prebal dosť opotrebovaný a natrhnutý

3,60 € *mipet2*belx*
3,60 € *kbtc*belx 

Prvý slovenský preklad Výrastka predstavuje nám dielo z posledného obdobia tvorby otca modernej svetovej prózy. Výrastok je však nielen dokladom vrcholiacej zrelosti a umeleckej virtuozity autora (bol napísaný r. 1875, teda po Besoch a pred Bratmi Karamazovcami) ; práve cez tento román, cez jeho novátorskú umeleckú metódu prenikáme v nejednom smere najhlbšie do spisovateľovho laboratória, práve tu sa nám zreteľne odhaľujú korene, ktoré spájajú Dostojevského s takými menami modernej svetovej prózy, ako je Kafka, Joyce, Proust.

Tvorba, základ každého umenia, žije v človeku ako prejav jeho organizmu, a žije s človekom nerozlučne. Preto tvorba nemôže mať iné ciele ako tie, ku ktorým smeruje celý človek. Keby chcela kráčať inou cestou, odtrhla by sa od neho a zradila by zákony prirodzenosti. Ale ľudstvo je zatiaľ zdravé, nevymiera a nezrádza prirodzené zákony (povedané všeobecne). Preto netreba mať obavy o umenie — netreba sa báť, že zradí svoje poslanie. Bude vždy žiť s človekom jeho skutočným životom; ved ani inak nemôže. Preto umenie ostane vždy verné skutočnosti.

Čo píšete o svojej rozdvojenosti? Ved je to najobyčajnejšia črta u ľudí ... ostatne nie celkom obyčajných. Črta vlastná ľudskej povahe ako takej, ale zdaleka sa neprejavujúca v každej ľudskej povahe s takou silou ako u vás. Preto ste mi tiež blízka, lebo táto rozdvojenosť je u vás práve taká ako u mňa — a bola u mňa po celý život. To sú veľké muky, ale súčasne i veľká rozkoš. Je to silné vedomie, ba potreba sebakritiky a to, že vo vašej povahe žije pocit mravnej povinnosti voči sebe samej i voči ľudstvu. V tom je tá rozpoltenosť. Keby ste nemali taký vyvinutý um, keby ste boli obmedzenejšia, boli by ste povrchnejšia a nebolo by tejto rozpoltenosti. Naopak, zjavila by sa u vás veľká samoľúbosť. Ale predsa je táto rozpoltenosť veľké utrpenie.

(Z listu pani N. N. 11. 4. 1880.)

Poslušne som zišiel za mamou. Vyšli sme pred bránu. Vedel som, že sa teraz všetci dívajú oblokom. Mama sa obrátila tvárou ku kostolu, tri razy sa poklonila a prežehnala sa. Pery sa jej triasli, na zvonici rytmicky hlaholil zvon. Obrátila sa ku mne — a už to nevydržala, položila mi obe ruky na hlavu a rozplakala sa nad mojou hlavou.

— Mamička, prestaňte, prosím... to je hanba . . . veď sa na nás dívajú z obloka . . .

Rýchle sa vystrela a zrazu jej bolo náhlo.

— No, pánboh . .. pánboh ťa opatruj.. nech ťa chránia anjeli nebeskí, Matka božia, svätý Nikolaj . . . Bože, bože! — opakovala rýchle a ustavične ma prežehnávala, snažiac sa prežehnávať ma čo najrýchlejšie a porobiť mi čo najviac krížikov. — Dieťatko moje, srdienko moje! Nože počkaj, dieťatko . . .

Chvatne si siahla do vrecka a vytiahla ručníček, belasý kockovaný ručníček s pevne stiahnutým uzlíkom v rožku a začala ten uzlík rozväzovať. . . ale nedajbože ho rozviazať . . .

— No nič preto, vezmi si to aj s ručníčkom, však je čistý, vypratý, možno ti bude dobrý, je tam osemdesiat kopejok, možno sa ti zídu, odpusť mi, dieťatko moje, viac teraz nemám . . . odpusť, dieťatko moje.

Prijal som ručníček, chcel som síce poznamenať, že „u pána Toucharda a Antoniny Vasilievny máme veľmi dobré zaopatrenie a nič nepotrebujeme“, ale zdržal som sa a ručníček som prijal.

Ešte raz ma pokrižovala, ešte raz zašepkala akúsi prosbu k bohu a náhle — náhle sa mi poklonila práve tak ako hore Touchardovcom — hlbokou, pomalou, dlhou poklonou — nikdy na to nezabudnem! Až ma tak trhlo, sám som nevedel prečo. Čo chcela povedať tou poklonou, „či azda uznala, že je predo mnou vinná?“ — ako som si vymyslel raz už po veľmi dlhom čase — neviem. Ale vtedy som sa hned ešte väčšmi zahanbil, že „zhora sa na nás dívajú a Lambert ma možno aj zbije“.

Konečne odišla. Pomaranče a medovníky pojedli ešte pred mojím návratom senátorskí a grófski synovia a osemdesiat kopejok mi okamžite vzal Lambert. Nakúpili za ne v cukrárni koláčov a čokolády a mne ani nedali.

Uplynulo celého pol roka, nastal už október s vetrom a nepohodou. Na mamu som celkom zabudol. Ach, vtedy už moje srdce bolo zachvátené nenávisťou, temnou nenávisťou ku všetkému, celé ňou nasiaklo; a hoci som Toucharda oprašoval ako predtým, už som ho nenávidel z hĺbky duše a každý deň väčšmi a väčšmi. A vtedy raz za smutného večerného mrkania, keď som sa neviem prečo prehrabával vo svojej zásuvke, zočil som v kútiku jej belasý batistový ručníček, ležal tam odvtedy, ako som ho ta vopchal. Vytiahol som ho a obzeral som si ho až zvedavo: v rožku bolo ešte celkom zreteľne vidieť stopy uzlíka, ba i jasne odtlačenú stopu okrúhlej mince; ostatne, položil som ručníček nazad a zásuvku som zatvoril. Bolo to v sobotu večer a zvon zahlaholil na večernú omšu. Chovanci sa už poobede porozchádzali každý domov, ale Lambert tentoraz ostal na nedeľu, neviem prečo poňho neposlali. Síce ma ďalej bíjal ako predtým, ale už sa mi so všeličím zveroval a potreboval ma. Celý večer sme sa zhovárali o lepageovských pištoliach, ktoré ani jeden z nás nikdy nevidel, o čerkeských šabliach, ako sa nimi rúbe, o tom, že by sme mali založiť zbojnícku bandu, a napokon Lambert rozpriadal svoje obľúbené svinské reči na známy námet, ktorým som sa síce v duchu čudoval, ale počúval som ich veľmi rád. No tentoraz mi to bolo náhle neznesiteľné a vyhovoril som sa, že ma bolí hlava.

O desiatej sme si ľahli spať; zakryl som si paplónom aj hlavu a vytiahol som spod vankúša belasý ručníček: pred hodinou som zašiel poň do zásuvky, a len čo nám postlali, vopchal som ho pod vankúš. Hneď som si ho pritisol na tvár a náhle som ho začal bozkávať. „Mama, mama,“ šepkal som, rozpomínajúc sa na tú chvíľu, a hruď mi zvieralo ako kliešťami. Zatvoril som oči a videl som jej tvár s chvejúcimi sa perami, keď sa vtedy prežehnávala obrátená ku kostolu a potom keď prežehnávala mňa a ja som vravel: „Hanbím sa, vidia nás.“ — „Mamička, mama, raz v živote si bola u mňa. . . Mamička, kde si teraz, návšteva moja ďaleká? Pamätáš sa ešte na svojho nešťastného chlapca, ku ktorému

PLÁVKA, ANDREJ - OBRÁTENIE PAVLA

PLÁVKA, ANDREJ

OBRÁTENIE PAVLA

Tatran, Bratislava, 1967
edícia Hviezdoslavova knižnica (138)
doslov Milan Pišút
ilustrácie Milan Laluha
3. vydanie (v Tatrane 1.), 34.000 výtlačkov

beletria, román, literatúra slovenská
208 s., slovenčina
hmotnosť: 398 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,50 € *barpe*bels*
0,60 € PREDANÉ *mipet2*

Vývin od lyriky k umeleckej próze je dosť bežným zjavom v literatúre, ale napokon u každého spisovateľa ťažiskom jeho tvorby zostáva jeden literárny druh — píše v doslove k románu dr. Milan Pišút. Týmto ťažiskom zostala u Andreja Plávku poézia, a preto aj dnes, pre mnohých čitateľov bude román Obrátenie Pavla opäť debutom autora, ktorý sa takto po rokoch zasa prihlásil k slovu na aktuálnu tému súčasnosť a jej problémy.

Bratislava a niekoľkoročný pobyt autora v meste boli podnetom pre knihu, v ktorej hlavným okruhom pozorovania sú mladí ľudia z aspektu ich mravného vývoja. Zápas o existenciu, no najmä túžba nájsť vlastný životný postoj sprevádza Pavla Tarabu, hlavného hrdinu, od začiatku do konca románu. Hrdina prichádza z dediny do mesta. Prichádza v čase, keď prestáva veriť v možnosť uskutočnenia vlastného sna. Práve jeho nečakaná realizácia prináša so sebou prvé obrátenie Pavla. A ono umožňuje spisovateľovi prehĺbiť analýzu postavy a sprístupniť čitateľovi širší životný priestor veľkomesta tridsiatych rokov. Dáva možnosť vyhrotiť konflikty, pretože postavy začínajú konať pod vplyvom svojho rozbúreného vnútra a sú nútené podniknúť životne dôležité kroky. Kaviarne, viechy, nová spoločnosť sú prisilným útokom na hrdinove zásady. Padajú reťaze zo sputnaného Pavla a ťažko nájsť ohnivká, ktoré ho spájali s domovom. Popri epizódnych postavách na stupne dozrievania hrdinu stavia Andrej Plávka k „rozmetanému“ Pavlovi Margitu, neskôr Pavlovu ženu, Janu, Máriu. Vo vzťahu k nim cítime jeho základný postoj k otázkam morálky. Autorova myšlienka o nedocenení dobra by mohla byť dominantou románu; v príbehu potvrdzuje starú životnú múdrosť, že často iba pri strate pozitívnych hodnôt zistíme, čo pre nás znamenali. Tak aj Margita musí pri pôrode umrieť, aby sa jej smrť stala impulzom pre obrátenie Pavla vo chvíľach nekonečného tápania.

— Margita moja, nie, neviem už ani vravieť, človek je strašne skutý balastom života — čo sú moje slová? Ako sa môžu dostať cez tieto obruče naučených banalít — tie, vieš, tie slová, ktoré mi vidíš v očiach... —

Takto hovorí Pavol Taraba umierajúcej Margite. Jeho ústami hovorí básnik-lyrik, ktorého cítime na mnohých miestach príbehu a ktorý v náznakoch typizovania stojí blízko pri svojich postavách a s jemným zmyslom pre detail preniká cez povrch do ich vnútra.

Nevyznal sa v parfumoch ani kolínskych vodách, ale tento parfum ho unášal. Znepokojoval ho, i keď s rozkošou vdychoval jeho vôňu.

Jana sa pohybovala s nesmiernou ľahkosťou. Celý jej zjav pôsobil dojmom nadšenia, ktorý stačí len pohnúť, aby sám unášal. Tento dojem mu vnucoval obozretnú ľahkosť jej držania, pravou rukou sotva sa dotýkal jej pása a jej prsty trímal vo svojej dlani ľahučko, akoby len skúmal ich jemný dotyk.

Nie div, že to všetko vyvážilo istotu jeho bezpečnej postavy. Snažil sa prispôsobiť ju, spružnieť a zľahčiť.

Pichliačik nenávisti sa pomaly zatupoval a Taraba začal obdivovať celý tento zaujímavý zjav, ktorý držal ľahučko vo svojich rukách. Bolo to vábenie zvedavosti, ktorú vyčarúvala v ňom jej tvár, jej oči i jej zdanlivá všetečnosť. Nebude sa vyhýbať jej pohľadu, nebude jednoslabične odpovedať na jej otázky, a to, že ho odhalila v spoločnosti u Weberov, začínal jej nielen odpúšťať, ale pričleňovať k zložitosti jej charakteru, hodného obdivu a prekutania. Prečo by nenazrel do hĺbok, odkiaľ čerpajú jej modré oči svoju všetečnosť, podfarbenú plamienkom vznetlivosti? Hľa, jej tvár, tak, ako ju má teraz zblízka pred sebou, vyvracia všetky domnienky o duševnej prázdnote alebo o hlúpej spochabenosti. Prichodila mu najvýrečnejším zrkadlom charakteru veľkomestského dievčaťa, ktoré od kolísky stvárňoval život tohto mesta. Áno, veď takto si vlastne predstavoval „veľkomestskú dámu“ — čo by sa dal zmiasť hlúpou pletkou s tým jej odhalením.

Mimovoľne ju pritiahol bližšie k sebe, hoci jej chcel len lepšie pozrieť do očú, a Jana akoby vytušila jeho úmysel, zdvihla priblíženú tvár, až sa jej strácali vlasy v úzadí a výrazná brada s jamkou vysunula sa dopredu v nebezpečnej blízkosti Tarabovho obličaja. Mihalnice sa trošičku privreli, akoby dosviedčali vzrušenie.

Tvár ustupovala a Taraba sa díval na výraznú červeň perí, na ktorých zdnuka objavil tenučký pásik ich prirodzenej farby. Hľa, akoby sa boli slabučko zachveli.

— Ako krásne tancujete, slečna Jana, — odvážil sa konečne Taraba a v jeho hlase zachvievala sa odvaha.

— Len Jana, všetci ma tak volajú, — odpovedala s neprirodzenou pomalosťou, na veľké prekvapenie Tarabovo, ktorý ešte od nej nepočul takej pomalej vety. Jej tvár ostávala stále trošičku vyvrátená, uhýnajúca sa v tempe anglického valčíka.

Taraba sa priam preľakol tejto odpovede. Hneď vytušil, čo mu našepkáva, ale napodiv, nezmohol sa na odpor.

— Máte rád anglický valčík? — spytovala sa ďalej, zakončiac otázku slabučkým pohmkávaním melódie.

Prikývol dva razy hlavou, ale hneď sa spamätal:

— Ale som slabý tanečník.

— Čo vám to prichodí na um, — strhla sa, — vy? Trúfalá skromnosť. — A zdvihla hlavu do normálnej polohy, prejaviac nesúhlas slabučkým zakabonením obličaja.

Taraba sa len pousmial, nespúšťajúc oči z jej tváre.

— Chodíte niekam tancovať? — spytovala sa zvedavo, pohodiac hlavou.

— Skoro nikde. Sem-tam po kaviarňach.

— S Gitou? — položila mu po chvíli otázku s takým nevinným pohľadom, akoby bola Margita prinajmenšom jeho žena.

— Dakedy, — odpovedal neprítomne, akoby sa bol hanbil.

— Gita je veľmi milá, — povedala prítulne, — mám ju naozaj rada.

Taraba sa zadivil tomuto tvrdeniu. Ako — rada? Tak prečo začínaš so mnou takéto divadlo, keď vieš...

— Vezmete ma dakedy so sebou? — spytovala sa prosebne.

VONNEGUT, KURT - GALAPÁGY

VONNEGUT, KURT

GALAPÁGY
(Galapagos)

Tatran, Bratislava, 1987
edícia LUK - Knižnica modernej svetovej prózy
preklad Karol Dlouhý
doslov Štefan Baštín
prebal Miroslav Cipár, Igor Imro
1. vydanie

beletria, román
240 s., slovenčina, 50.000 výtlačkov
hmotnosť: 307 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

PREDANÉ

*mipet2* (in *053*)

Popredný americký spisovateľ Kurt Vonnegut sa slovenským čitateľom po prvý raz predstavil svojím bestsellerom Bitúnok č. 5, ktorý vyšiel v tejto istej edícii roku 1973. Román Galapágy, jeho najnovší literárny triumf, naznačuje, kam môžu vyústiť pálčivé problémy súčasnosti. Rozprávač - duch nebohého Američana, ktorý milión rokov pozorne sledoval osudy ľudského rodu - spomína na „dávne“ udalosti roku 1986, na dávno minulú „éru veľkých mozgov“. Vtedy ľudia využívali svoj intelekt na podvody, vymýšľanie ukrutností a klamlivých ilúzií. Najväčšej chyby sa však dopustili, keď vo svojej nedomyslenej chamtivosti dopustili ďalekosiahlu devastáciu prírody. Ľudstvo takmer vyhynulo, no súhrou náhod sa zachovala neveľká ľudská kolónia, izolovaná na súostroví Galapágy. Daň, ktorú ľudstvo muselo zaplatiť za prežitie, bola nesmierne vysoká... Vonnegutove satirické šľahy sú presné, účinné a nemilosrdné. Veď nebezpečenstvo sebazničenia, ohrozujúce ľudstvo, je ešte vždy aktuálne.

Na Santa Rosalii sa z týchto detí malo stať šesť Ev pre Adama, kapitána von Kleista, a neboli by bývali v Guayaquile nebyť mladého ekvádorského pilota Eduarda Jiméneza, ktorý operoval v buši. Jiménez letel v lete tohto roku, fakticky deň po pohrebe Roya Hepburna, vo vlastnom štvorsedadlovom obojživelnom lietadle nad dažďovým pralesom neďaleko prameňov rieky Tiputini, ktorá sa nevlieva do Tichého, lež do Atlantického oceánu. Práve vysadil istého francúzskeho antropológa aj s výstrojom na prežitie na stanici dole nižšie pri rieke, neďaleko peruánskej hranice, kde mal Francúz v úmysle začať pátrať po nepolapiteľných Kanka-bonoch.

Jiménez sa najprv chcel dostať do Guayaquilu vzdialeného päťsto kilometrov a oddeleného dvoma vysokými a strmými horskými bariérami. V Guayaquile mal vyzdvihnúť dvoch argentínskych milionárov, športových nadšencov, a dopraviť ich na letisko na galapágskom ostrove Baltra, kde pre nich prenajali rybársky čln s posádkou na morskú rybačku. A nemienili chytať hocijaké ryby. Dúfali, že ulovia veľké biele žraloky, tie isté živočíchy, čo o tridsaťjeden rokov neskôr zhltli Mary Hepburnovú, kapitána von Kleista a mandarax.

Jiménez zazrel zo vzduchu tieto tri písmená vydupané v blate na brehu rieky: SOS. Pristál na vode a vyštveral sa s lietadlom ako kačica na breh.

Privítal ho osemdesiatročný katolícky kňaz pochádzajúci z Írska, páter Bernard Fitzgerald, ktorý pol storočia žil s Kanka-bonmi. Spolu s nimi vydupal písmená na brehu rieky.

Mimochodom, páter Fitzgerald mal spoločného pradeda s Johnom Fitzgeraldom Kennedym, prvým manželom pani Onassisovej a tridsiatym piatym prezidentom Spojených štátov. Keby sa bol býval páter spáril s Indiánkou, čo sa jakživ nestalo, každá dnes žijúca bytosť by sa mohla pýšiť írskou modrou krvou - hoci dnes sa nikto nepýši, že je čosi extra.

Už po deviatich mesiacoch života ľudia zabúdajú dokonca aj to, kto sú ich matky.

Kým na všetkých ostatných príslušníkov kmeňa padal postrek, dievčatá nacvičovali u pátra Fitzgeralda zborový spev. Podaktoré obete ešte umierali, a preto starý kňaz mienil zostať pri nich. Ale požiadal Jiméneza, aby dievčatá odviezol niekam, kde sa o ne dakto postará.

Dievčatá teda v priebehu piatich hodín preleteli z kamennej doby do elektronickej, zo sladkovodných močiarov v džungli do poloslaných bažin v Guayaquile. Rozprávali len po kanka-bonsky, rečou, ktorou hovorili iba niekoľkí umierajúci príbuzní, a ako vysvitlo, istý chlipný belošský starec v Guayaquile.

Jiménez pochádzal z Quita a v Guayaquile nemal vlastný byt, kde by bol mohol dievčatá zložiť. Sám sa ubytoval v hoteli El Dorado, v tej istej izbe, kde neskôr bývala Selena MacIntoshová so svojím psom. Na radu polície odviedol dievčatá do sirotinca hneď vedľa katedrály, v strede mesta, kde mníšky ochotne za ne prevzali zodpovednosť. Jedla bolo ešte pre každého dosť.

Nato sa Jiménez vrátil do hotela, kde celý príbeh porozprával barmanovi, Jesúsovi Ortizovi, a práve ten neskôr odpojil všetky telefóny od vonkajšieho sveta.

Jiménez bol teda letcom, ktorý výrazne ovplyvnil budúcnosť ľudstva. A ďalším bol Američan Paul W. Tibbets. Tento Tibbets zhodil v priebehu druhej svetovej vojny atómovú bombu na matku Hisako Hirogučiovej. Ľudia by pravdepodobne boli takisto srstnatí, ako sú dnes, aj keby Tibbets nebol zhodil tú bombu. Ale jeho pričinením dozaista zarástli rýchlejšie.

Sirotinec teda vyzval všetkých, čo vedeli po kanka-bonsky, aby sa prihlásili za tlmočníkov. Prikvitol starý ožran a zlodejík, čistokrvný beloch, ktorý bol náhodou dedom najsvetlejšieho z dievčatiek. Ako mladík odišiel do dažďového pralesa hľadať vzácne nerasty a tri roky žil s Kanka-bonmi. Prijal pátra Fitzgeralda do kmeňa, keď kňaz prišiel z Írska.

MAILER, NORMAN - NAHÍ A MŔTVI

MAILER, NORMAN

NAHÍ A MŔTVI
(The Naked and the Dead)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1959
edícia Tvorba národov
preklad Šarlota Barániková
doslov Branislav Choma
obálka Miroslav Vaša
1. vydanie, 8.000 výtlačkov

beletria, román,
640 s., slovenčina
hmotnosť: 596 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: prebal silno opotrebovaný, kniha v dobrom stave

1,40 €

*mipet2* (in *057*)

Strelba na hlinené holuby je dobrá vec. Mal by to skúsiť, keď sa vráti. Keď zasiahne karabínou tri skalky z piatich, musel by byť slepý, aby netrafil brokovnicou hlineného holuba. Ucho ho od výstrelov príjemne pobolievalo.

Conn a Dove vyčíňali vo vode asi sto metrov od neho. Zakýval im. Členky mu obopla nová vlnka. Ešte lepšie ako napísať bolo by poslať streleckému klubu fotografiu.

Dalleson sa zvrtol a pozrel ponad piesok na dôstojníkov, ktorí hrali bridž. „Haló, Leach, kdeže ste?“ zahulákal.

Vysoký, štíhly dôstojník chudej tváre v okuliaroch v striebornom ráme sadol si v piesku. „Tu som, pán major. Čo si prajete?“

„Máte tu aparát?“ Leach váhavo prikývol. „Nože ho sem prineste!“ volal Dalleson. Kapitán Leach mu bol pomocníkom v operačnom a výcvikovom oddelení.

Kým sa priblížil, čakal ho Dalleson s úsmevom. Leach bol fajn chlap, príjemný, pracoval dobre a bol samá ochota. „Počujte, Leach, mohli by ste ma vyfotografovať, ako strieľam skalky.“

„Bude to ťažké, pán major. Toto je dosť mizerný aparát a má len jednu expozíciu na dvadsaťpätinu sekundy." Dalleson sa zachmúril. „Čo tam potom, to nám stačí.“ „Aby som povedal tak, ako je, pán major,“ Leach mal mäkký hlas s južným prízvukom. „Rád by som vám poslúžil, ale mám len tri obrázky, totiž ťažko dostať film.“

„Veď vám ho zaplatím,“ ponúkol sa Dalleson.

„Ach nie, nemyslel som to tak, ale viete. . .“

Dalleson mu skočil do reči. „Poďme, človeče, nechcem od vás nič iba obrázok. Aj tak ich vystrieľate na svojich kolegov.“ „Dobre, pán major.“

Dalleson žiaril. „Tak teda pozrite, Leach, chcem od vás, aby ste si stali tamto na ten výbežok a dostali ta, prirodzene, mňa a v pozadí džungľu, aby moji známi vedeli, kde to vlastne je, a chcem ešte, aby ste tam mali skalku, ako ju rozhodí v povetrí.“

Leach sa zatváril nešťastne. „To všetko tam nedostanete, pán major. To je záber na deväťdesiat stupňov a šošovka tohto aparátu zaberie iba tridsaťpäť.“

„Pozrite, dajte pokoj s tými uhlami a číslami, hádam len nie je také ťažké urobiť obyčajný obrázok.“

„Mohol by som vás vziať odzadu, aby ste stáli v popredí, a nachýliť aparát tak, aby zachytil aj skalku, ale poviem vám otvorene, pán major, škoda filmu, lebo tú skalku aj tak nebude vidno. Je veľmi malá.“

„Nie je to také zložité, Leach. Aj ja som fotografoval. Len stisnúť gombík, a je to. A netárajte už toľko.“

Leach, zrejme zúfalý, kvokol si za Dallesonom a niekoľko sekúnd skackal, usilujúc sa nájsť správny uhol. „Vyhodili by ste dáku skalku na skúšku, pán major?“ opýtal sa Leach. Dalleson vyhodil jednu do povetria. „Do čerta aj so skúškami,“ hundral.

„Dobre, som pripravený, pán major.“

Dalleson sa sklonil, vystrel sa a vystrelil na skalku, keď bola na vrcholku paraboly. Netrafil a obrátil sa k Leachovi. „Skúsime to ešte raz.“

„Prosím,“ zašomral Leach.

Tentoraz Dalleson zasiahol skalku, ale Leach reagoval prineskoro a stisol spúšť, až keď sa úlomky rozleteli. „Krucinál, človeče!“ zrúkol Dalleson.

„Robím, čo môžem, pán major.“

„Teda, dúfam, že to teraz už nezbabrete.“ Dalleson odhodil skalky a pohľadal väčšiu.

„Toto je posledný obrázok, pán major.“

„Doparoma, musíme to urobiť.“ Dalleson si znova zotrel pot z očí, sklonil sa a zahľadel sa na svoje kolená. Srdce sa mu rozbúchalo rýchlejšie. „Stisnite hneď, keď začujete výstrel,“ vrčal.

„Rozkaz, pán major.“

Skalka vyletela a za ňou mieriaca karabína. Nastala chvíľa úzkosti, keď ju Dalleson nemohol zachytiť na mušku, a potom, ako začala padať, predsa ju dostal, inštinktívne vyrovnal a pocítil uspokojujúce šťuknutie záveru a ľahký náraz, keď potiahol kohútik.

„Teraz to už mám, pán major.

Voda sa ešte vždy čerila po úlomkoch skalky. „Krucinál,“ zvolal Dallesson natešene. „Ďakujem vám pekne, Leách.“ „Za málo, pán major.“

„Poďte, zaplatím vám za to.“

„Ale . ..“

„Trvám na tom,“ povedal Dalleson. Vytiahol z karabíny zásobník a vystrelil náboj, čo ostal v hlavni, do vzduchu. „Povedzme štvrť dolára za tie tri obrázky. Dúfam, že na to

KOPŠO, EMIL - ZEMEPIS CESTOVNÉHO RUCHU

KOPŠO, EMIL
GÚČIK, MARIÁN
MULLEROVÁ, VERONIKA
ŠKVARČEKOVÁ, GABRIELA

ZEMEPIS CESTOVNÉHO RUCHU
pre 4. ročník študijného odboru
prevádzka hotelov a spoločného stravovania
a pre 1. a 2. ročník študijného odboru
cestovný ruch

Slovenské pedagogické nakladateľstvo, Bratislava, 1987
2. prepracované vydanie, 7.000 býtlačkov
prebal Karol Rosmány

cestovanie, učebnice,
456 s., far. fot.,
hmotnosť: 723 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

1,90 €

*mipet2* (in *053*)

Cieľom výučby zemepisu pri výchove stredných odborných kádrov pre cestovný ruch a spoločné stravovanie je prehĺbiť vedomosti všeobecného, prípadne hospodárskeho zemepisu zo základnej a strednej školy o zemepisné vedomosti a zručnosti z hľadiska cestovného ruchu. Tento cieľ mali na zreteli aj autori učebnice Zemepis cestovného ruchu pre 1. a 2. ročník študijného odboru cestovný ruch a pre 4. ročník študijného odboru prevádzka hotelov a spoločného stravovania.

Učebnica je rozdelená do dvoch častí. Prvá časť je venovaná podmienkam rozvoja cestovného ruchu v ČSSR s osobitným dôrazom na charakteristiku jednotlivých krajov, ich prírodných a umele vytvorených predpokladov pre cestovný ruch. V druhej časti sa kladie dôraz na podmienky rozvoja cestovného ruchu v krajinách Európy a ostatných kontinentov, a to z hľadiska celoštátneho a medzinárodného významu. Autori sa usilovali uviesť všetky podstatné skutočnosti vzťahujúce sa na podmienky rozvoja cestovného ruchu ČSSR a jednotlivých krajín a svetadielov, rozmiestenia hlavných stredísk cestovného ruchu a charakter foriem cestovného ruchu. V súlade s tým vychádzali z prírodného prostredia, ktoré popri iných činiteľoch významne podmieňuje spoločenské prostredie a vplýva na vznik a ďalší rozvoj cestovného ruchu. Ďalším kritériom v metodike spracovania bola súčasná úroveň cestovného ruchu v jednotlivých oblastiach (krajoch, svetadieloch a štátoch) a ich podiel na rozvoji domáceho, resp. zahraničného cestovného ruchu. Prejavilo sa to v rozsahu a hĺbke informácií.

V učebnici sa poukazuje na významné postavenie cestovného ruchu v ČSSR, na výrazné postavenie Európy v cestovnom ruchu a na intenzívny rozvoj v členských krajinách RVHP.

Pri spracovaní využili autori dostupnú literatúru a všetky možnosti, ktoré poskytuje súčasný informačný systém cestovného ruchu. Vzhľadom na dynamiku vývoja geografického prostredia a cestovného ruchu prinesie každé ďalšie spracovanie nové poznatky a prispeje k objektívnejšiemu skúmaniu geografických aspektov cestovného ruchu a jeho miesta v živote súčasnej spoločnosti. Takto koncipovaná učebnica dobre poslúži nielen študujúcim v študijných odboroch cestovný ruch a spoločné stravovanie, ale aj študentom gymnázií, ktorí sa v rámci voliteľných predmetov a záujmových krúžkov venujú zemepisu cestovného ruchu. Zároveň vhodne dopĺňa odbornú literatúru o cestovnom ruchu.

BRINK, ANDRÉ - BIELE OBDOBIE SUCHA

BRINK, ANDRÉ

BIELE OBDOBIE SUCHA
(A Dry White Season)

Slovenský spisovateľ, Bratislava,
edícia Tvorba národov
preklad Magda Žáryová
prebal Mária Pollaczyková
ilustrácie Dušan Polakovič
1. vydanie, 9.000 výtlačkov

beletria, román
318 s., slovenčina
hmotnosť: 435 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

NEDOSTUPNÉ

*mipet2* (in *057*)

Starý pán s nami chvíľu posedel, zapájal sa do rozhovoru, ale neudával jeho smer ako predtým, akoby to už nebolo treba. Potom si na hlavu narazil čiernu baretku a bez všetkého vyšiel von. Oveľa neskôr — zrejme obišiel dom, lebo sme ho nevideli — ozval sa z prednej izby klavír. Trochu falošne, lebo ho asi roky nik nevyladil, ale melódia znela plynulo, pôsobivo, nenútene. Asi Bach. Jedno z tých diel, ktoré sa odvíjajú ďalej a ďalej ako starcova reč, s komplikovanými variáciami, ale s jasným a presným výsledným dojmom. Ona a ja sme zostali pri kuchynskom stole.

„Stanley mi povedal, že ste sa rozhodli pokračovať na Gordonovom prípade.“

„Musím.“

„Som rada. Myslela som si, že to nenecháte.“

„Pomôžete mi?“

Usmiala sa. „Veď som vám to už sľúbila.“ Chvíľku ma skúmala, akoby sa chcela presvedčiť, či to myslím vážne. „Už som začala nadväzovať kontakty. Vlastne som dúfala, že niečo pre vás budem mať, keď prídete. Ale mlčia, akoby mali pečať na ústach. Treba postupovať veľmi obozretne.“ Odhodila vlasy dozadu. „No myslím, že som na stope. Preto som sa oneskorila. Ocko si myslel, že som šla do redakcie, ale bola som v Sowete.“ „Veď je to nebezpečné, Melanie!“

„Ach, ja sa tam vyznám. Iste už poznajú moje malé mini.“ Krátko, chmúrne sa usmiala: „Hoci musím sa priznať, že dnes som zažila nepríjemnú chvíľku.“

Na jej ľahký tón sa mi zovrelo srdce. „Čo sa stalo?“

„No, na spiatočnej ceste, na tom voľnom priestranstve medzi Jabulani a Jabavu, som dostala defekt.“

„A potom?“

„Vymenila som koleso, čo iné? Ale bol tam húf chalanov, hrali futbal. A zrazu keď som zdvihla hlavu, vidím, že ma obkľúčili. Niektorí sa smiali, ale iní dvíhali zaťaté päste, vykrikovali heslá o slobode a vyhrážali sa. Už som sa začala báť, že ma idú zmlátiť ako žito.“

Civel som na ňu neschopný slova.

Bezstarostne sa usmiala. „Nebojte sa. Jednoducho som ako oni zdvihla zaťatú päsť a zvolala Amandla! A vtom ako keď Izraeliti prechádzali cez Červené more, chlapci sa rozostúpili, uvoľnili mi cestu a ja som prešla suchou nohou.“

„Mohlo to dopadnúť aj inak!“

„Čo iné som mohla urobiť? Sedela som za volantom a uvažovala som: Aké šťastie, že som žena a nie muž. Muža by zabili. Mne sa tuším nič horšie nemôže stať, len že ma znásilnia.“

„Dosť strašné!“

„Viem, čo hovorím, Ben,“ pokračovala pokojne a zahľadela sa na mňa tými veľkými čiernymi očami. „Po tej príhode s vojakmi v Mapute sa mi začali snívať hrozné sny. A prenasledovalo ma to celé mesiace.“ Na chvíľku si prekrížila ruky cez malé prsia, akoby sa chcela chrániť pred tou spomienkou. „Keď som si uvedomila, že mi to prerástlo cez hlavu, prinútila som sa prísť veci na koreň. Dobre, znásilnenie je strašné. Ani nie tá bolesť — ba ani násilné vniknutie do tela — ale to, že vám vtrhnú do najosobnejšieho súkromia. A predsa sa aj to dá vydržať. Treba si to rozobrať: stalo sa to naozaj mne, alebo len môjmu telu? Načo sa dávať celá napospas? Je to ako s väzňami vo väzení, s mnohými som rozprávala. Niektorí to nikdy neprekonali. Iným sa to podarilo zo seba striasť, lenže tí nikdy neboli naozajstní väzni, iba ich telá boli za mrežami. Ich myšlienok a myslí sa nik nedotkol. Ani mučenie to nedokázalo.“

„Ale ako je to s vami, Melanie?“

„Len keď si plne vážite svoje telo, prijmete aj jeho bezvýznamnosť.“

„Vy ste naozajstná otcova dcéra!“ musel som uznať.

Poobzerala sa a prešla ku kuchynskému kredencu, kde si nechala kľúče a kabelku, a zapálila si cigaretu. Vrátila sa ku mne, použité šálky odložila nabok a sadla si na roh stola tak blízko, že som sa jej mohol dotknúť.

Najmä preto, aby som sa chránil pred jej znepokojujúcou blízkosťou, som povedal: „Nemám vám pomôcť umyť šálky?“

CIRBUSOVÁ, JOLANA - CEZ ZATVORENÚ HRANICU

CIRBUSOVÁ, JOLANA

CEZ ZATVORENÚ HRANICU
román

Kníhtlačiarsky účast. spolok, Turčiansky sv. Martin. 1929

beletria, román
162 s., slovenčina
hmotnosť: 230 g

tvrdá (dobová) preväzba
stav: dobrý

PREDANÉ

*mipet2* (in *053*)

V románe sa  autorka  pokúša  vniknúť do života  pomaďarštenej   slovenskej  rodiny Filipa Oravského,  pochádzajúceho  zo stredného Slovenska. Odrodil   sa  a  po prevrate  hľadal  so svojou rodinou  rodné  slovenské prostredie.  Autorka vyjadrila  presvedčenie,  že maďarské vlastenectvo  bolo  v Slovákoch   iba  umelé,  nanútené  a nemohla sa   vyrovnať citu skutočnej lásky  k  rodnému   ľudu.

Na druhé ráno Filip Oravský so zamračenou tvárou sa prechádzal po parku.

Pohnute pozeral na každý strom, krík, kvetinu, trávu, sochy, ohromné vodostreky, na krásu parku, na opravený kaštieľ. V zanedbanom stave bol celý majetok, keď ho prevzal od skrachovaných majiteľov. A s nežnou opaterou krášlil a zväčšoval svoj zemiansky domov, ako staré hniezdo, ochranný hrad svojim budúcim potomkom.

Umelcami dal vyhotoviť náradie kaštieľa, aby bolo z tej doby, v ktorej táto rodina v lesku svojom začala sa dvíhať, a aby zodpovedalo na najvyšší stupeň šľachtictva povzneseným potomkom. Slávny umelec-maliar namaľoval obrazy všetkých členov rodiny. Oravský najväčšiu miestnosť kaštieľa premenil v rodinnú obrazáren a umiestil v nej tieto portréty, ako jasné svetlo obnovateľov rodiny, ktorých pamiatku s úctou a pietou budú strážiť potomci. ..

A teraz zrušia zemianstvo, šľachtictvo a podkopú to, čo si za dlhé roky získali!

Nemohol sa bez istých podmienok vžiť tak ľahko do novôt, ako syn. A s trpkosťou si spomínal, že taká slávna vec, ako národná svoboda, neprišla bez tiennych stránok.

A rád by bol vedel, ako to prijali ostatní zemäni a šľachtici, ostavší na Slovensku, ako Maďari, tak i Slováci. Aké stanovisko zaujímajú? Akú mienku má András Teleky o tejto veci? On je pravý Maďar. Podľa svojho rodu a príbuzenstva má prístup do najvyšších kruhov župných šľachticov. Jeho advokátske zamestnanie zaviedlo ho i do nižších kruhov zemianstva, ba i medzi úradníctvo meštianskeho pôvodu. On vždy má zvesti o verejnej mienke.

Vytiahol hodinky a pozrel na ne. Bolo deväť hodín.. Bolo ešte včas. Ale vedel, že Teleky je už v kancelárii. Rozhodol sa navštíviť ho.

Dal zapriahnuť a odviezol sa k Telekymu. 

Teleky mal práve návštevu. Felix Baum, košický advokát, navštívil ho v akejsi súdnej veci. Po skončení v prijímacej izbe fajčili a shovárali sa o politike.

Oravský ich ani najmenej nevyrušil. Ba naopak, Teleky ho ako priateľa srdečne privítal.

I Baum sa mu zaradoval. Azda počuje i od neho niečo, čo mu môže na dráhe života osožiť.

Baum bol pomaďarčený Nemec. V zmätkoch prievratových neztratil ani hlavy, ani srdca. Zastavil sa na rozcestí a s prísnou pozornosťou uvažoval o udalostiach. Od svojho nemeckého pôvodu sa už veľmi oddialil. Slovenská svoboda nemohla nadchnúť Nemca vrátiť sa k vlastnému národu. Slovenskej zemi pripadlo omnoho menej Nemcov, než aby sa vyplatilo vrátiť sa k svojmu pôvodu. Ani k osvobodenému národu nebolo by hodno sa prispôsobiť. Slováci majú svojich vodcov a velikášov. Medzi nimi by nemohol vynikať. Uznal, že bude najlepšie, keď ostane Maďarom a s maďarskou politikou bude špekulovať. Maďarskí velikáši a vod-

NOVOTNY, JOSEF - DER KOSMOS-HUNDEFÜHRER

NOVOTNY, JOSEF
NAJMAN, JOSEF

DER KOSMOS-HUNDEFÜHRER
Mit 126 Schwarzweiss- und
118 Farbfotos von Z. Humpal
zum Bestimmen von Hunderassen
sowie 26 Zeichnungen im Text

Kosmos, Stuttgart, 1976
Artia, Praha, 1976
fotografie Zdenňk Humpál
náčrty Hana Strnadová
preklad Felix Seebauer
ISBN 3-440-04120-4

atlasy, zoológia, hobby,
176 s., nemčina
hmotnosť: 381 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

predané

*mipet2* (in *053*)

VOLAVKA, VOJTĚCH - KAREL PURKYNĚ

VOLAVKA, VOJTĚCH

KAREL PURKYNĚ

Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava, 1962
edícia Malá galéria (1)
preklad Božena Grečnerová
obálka Oldřich Hlavsa
3.000 výtlačkov

výtvarné umenie
90 s., 46 far. fot., slovenčina
hmotnosť: 428 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: prebal ošúchaný, kniha v dobrom stave

1,60 € PREDANÉ *mipet2*

Maliar Karel Purkyně, syn slávneho fyziológa, bol za svojho krátkeho života zneuznávaný a až nová a najnovšia doba ho náležite ocenila a zaradila medzi najprednejších českých maliarov. Monografia, doplnená početnými farebnými reprodukciami jeho diel, ústretovo zoznamuje s behom umelcovho života a vedie k správnemu pochopeniu a oceneniu jeho diela.

BOROTA, JÁN - TROPICAL FORESTS

BOROTA, JÁN

TROPICAL FORESTS
some African and Asian
case studies of composition and structure

Veda, Bratislava, 1991
Elsevier, Amsterdam - Oxford - New York - Tokyo, 1991
preklad František Papánek
ISBN 80-224-0082-3

veda, botanika
274 s., čb a far. fot. angličtina
hmotnosť: 753 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý

39 €

*mpet2* (in *053*)

STANĚK, OLDŘICH - TATRANSKÝ POZDRAV

STANĚK, OLDŘICH
KOŠTIAL, VLADIMÍR

TATRANSKÝ POZDRAV

Šport, Bratislava, 1959
text zostavil Jozef Brandobur
1. vydanie, 25.225 výtlačkov

monografie, publikácie obrázkové
120 s., far. fot., slovenčina
hmotnosť: 809 g

tvrdá väzba s prebalom, veľký formát
stav: kniha v dobrom stave, prebal ošúchaný

3,50 € PREDANÉ

*mipet2* (in *023*)

Zážitky z Vysokých Tatier spájajú mnohých. Spájajú rekreantov i turistov, horolezcov i tých pracujúcich, ktorí si prišli do Tatier upevniť svoje ohrozené zdravie.

Čože tvorí kľúč k tejto spájajúcej sile, k tejto láske a k obdivu našich veľhôr? Ak by sme hľadali v širokej stupnici dojmov zo sveta tatranskej prírody spoločného menovateľa, našli by sme jadro a ohnisko, spoločné meno krása.

Áno, príroda Vysokých Tatier je krásna, vzbudzuje v ľuďoch obdiv, trvalý vzťah i smelé želania, prosto: získava ľudskú myseľ i srdce.

Nuž — čo vzbudzuje túto väzbu medzi človekom a svetom Tatier? Na čom sa vykúva krása zážitkov z Tatier, čo ju spája s najšľachetnejšími pohnútkami v nás? Tí, čo sú zasvätení, vedia, že pre jedného je to prísny svet skál, pre iného hravý pulz zurčiacich bystrín; vy možno ľúbite lány kosodreviny vo verajach dolín i na svahoch štítov nahrnuté do vencov, iný drámu jalových polí balvanov a sutín, pri všetkej mŕtvote živých divným dychom tvarov. Niekto sa opája líniami hrebeňov a kolotaním chmár nad nimi, druhý vystupuje za chladom stien a za ligotavými žulovými platňami, ktoré vyzývajú človeka, aby na ne udrel ako na mohutné tympany.

Tatranské chodníky vodia zasvätencov i tých, čo prišli objavovať. A tatranské doliny i štíty si budú vždy vedieť získať i udržať svojich obdivovateľov. Taká je ich výška i symetria dokonalá, taký diadém tvoria nad krajom, že si ho budú chcieť vždy noví hľadači krásy vy dobyť ako korisť i dar.

Lenže aj hľadač i ctiteľ dobyvateľ vrcholov i milovník krehkej krásy kvetov pozná chvíle spomienok, keď sa v mysli vracia k svojmu milovanému kraju, keď si chce obnoviť dojmy a zážitky, potešiť a posilniť sa.

Možno máte svoje fotografie, svoje albumy z Vysokých Tatier. Ste hrdí na ne, ale sa možno aj mrzíte, že vám fotografie nevravia, to, čo srdcia videli, o čom ste snívali, keď ste hľadali najpríhodnejší zorný uhol pre svoj pohľad na krásu.

Dovoľte, aby sme vás po zdravili knižnou novinkou obrazovou publikáciou Tatranský pozdrav.

Pripravili sme ju pre vás -zasvätencov i budúcich obdivovateľov Vysokých Tatier. Vybrali sme z bohatej žatvu fotografov-umelcov inž. Oldřicha Staněka a Vladimíra Koštiala niekoľko desiatok fotografií, sýtych farebných obrazov z miest, ktoré v Tatrách poznáte alebo ktoré nanavštívite. Sprievodné slovo Jozefa Brandobura tlmočí obrazové bohatstvo, ktoré pre vás odokryl vnímavý zrak, skúsené srdce i tvorivý um autorov fotografií. Prejdete sa od staroslávneho Kriváňa po Belanské Tatry, budete spomínať i túžiť. Tatranským pozdravom vám chceme dať verného druha na túto peknú cestu.

HOUDEK, IVAN - OSUDY TATIER

HOUDEK, IVAN
BOHUŠ, IVAN

OSUDY TATIER

Šport, Bratislava, 1976
obálka Pavol Blažo
nové (2.) prepracované a doplnené vydanie, 10.000 výtlačkov

monografie, história, príroda,
244 s., čb fot., slovenčina
hmotnosť: 602 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

9,00 € PREDANÉ

*mipet2* (in *053*)

Staršia turistická, horolezecká a športová verejnosť si iste dobre pamätá na dielo Ivana Houdka Osudy Vysokých Tatier, ktoré vyšlo v druhom vydaní roku 1953. V tom čase znamenalo toto dielo priekopnícky čin v historickej literatúre z oblasti Vysokých Tatier a dlho patrilo k najvyhľadávanejším dielam o Tatrách.

Dnes, po takmer štvrťstoročí sa dostáva na knižný trh nové prepracované a doplnené vydanie od dvojice autorov Ivana Houdka a Ivana Bohuša Osudy Tatier. Šťastná symbióza autorov dvoch generácií: Ivana Houdka — reprezentanta staršej generácie a priekopníka v oblasti tatranskej historiografie a Ivana Bohuša predstaviteľa novšej generácie a súčasného najpovolanejšieho historika Vysokých Tatier, vedeckého pracovníka Výskumnej stanice a múzea TANAPu, vytvorilo predpoklady pre vznik dlho chýbajúcej publikácie, ktorá by v širokej verejnosti, predovšetkým turistickej, horolezeckej a športovej podala prierez historického vývoja na území Tatier.

Publikácia je populárno-vedeckým rozprávaním o osudoch Tatier — Vysokých, Belianskych a Západných — od najstaršej minulosti po dnešok. Popri úvodných kapitolách, hovoriacich o geologickom vývoji Tatier, ich prírodných pomeroch zavedie nás do prehistórie, kde nám odkryje najdôležitejšie prehistorické náleziská v Tatrách

i na ich úpätí, čím vyvracia starú domnienku, že Tatry, resp. ich úpätie boli v dávnej minulosti pustým neobývaným územím. Hovorí o osudoch ľudí za stredoveku, o prvých pastieroch, bylinkároch, hľadačoch pokladov a zlatokopoch, o názoroch stredovekých ľudí na Tatry a o vzniku prvých historických obcí, miest na ich úpätí. Obdobie 16. až 18. stor. môžeme už pokladať za obdobie prvého hospodárskeho náporu na Tatry. Dozvieme sa o dobývaní nerastov, najmä zlata primitívnym banským spôsobom, o zlatokopoch hľadajúcich podľa zemských kľúčov, o pašerákoch, pytliakoch a zbojníkoch, ktorí využívali Tatry ako ťažko kontrolovateľný priestor pre svoje ciele. Do tohto obdobia spadá aj

prvý záujem zahraničných bádateľov o Tatry, ktorí ich objavovali pre vtedajší vedecký svet — uskutočnili sa prvé výškové merania, vznikli spory o najvyšší štít Tatier, objavil sa prvý opis Tatier v diele J. Wernhera, boli položené základy zemepisného názvoslovia. V ďalších kapitolách sa dozvieme o rozvoji podtatranských miest a dedín, o kapitalistickej exploatácii prírody Tatier, založení najstaršej tatranskej turistickej osady — Starého Smokovca a o začiatkoch horskej vodcovskej profesie. Po výstavbe Košicko-bohumínskej železnice zaznamenávajú Tatry obdobie prvého rozmachu a začiatkov cestovného ruchu, vznikajú turistické, rekreačné a liečebné strediská, cestné a železničné komunikácie, organizácia horskej vodcovskej a záchrannej služby. Vzniká športové horolezectvo a s ním aj prvovýstupy na najvýznamnejšie tatranské štíty. Záujem vedcov a umelcov o Tatry vzrastá.

Osobitné kapitoly sa venujú národným púťam na Kriváň, pobytu V. I. Lenina v Tatrách, obdobiu druhej svetovej vojny a protifašistickému odboju.

Po oslobodení zaznamenávajú Tatry prenikavý rozvoj turistiky, horolezectva a cestovného ruchu, stávajú sa miestom športu, rekreácie a liečby, ale aj významným vedeckým laboratóriom. Vytvorením Tatranského národného parku, Výskumnej stanice a múzea TANAPu, Astronomického ústavu SAV a Výskumného pracoviska pre cestovný ruch vznikli podmienky pre záchranu prírodného prostredia Tatier i podmienky pre dlhodobý vedecký výskum.

Nové prepracované a rozšírené vydanie ,,Osudov Tatier“ je zaujímavým a pútavým čítaním, prináša mnoho nových poznatkov z dávnej i nedávnej minulosti. Publikácia zajume nielen širokú turistickú, horolezeckú a športovú verejnosť, ale i ostatných milovníkov Tatier, lebo je bohatou studnicou, z ktorej možno čerpať vedomosti o najkrajšej a najnavštevovanejšej turisticko-športovo-rekreačnej oblasti našej vlasti od najtemnejšej minulosti až po dnešok.