SOLŽENICYN, ALEXANDR - JEDEN DEŇ IVANA DENISOVIČA

SOLŽENICYN, ALEXANDR

JEDEN DEŇ IVANA DENISOVIČA
(Odin deň Ivana Denisoviča)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 2003
preklad Oľga Hirnerová
obálka Dušan Grečner
ISBN 80-220-1228-9

beletria, román, literatúra ruská,
144 s., slovenčina
hmotnosť: 213 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, knižničné pečiatky

3,00 €

*zukol5* in *H-parap*L2

Alexandr Solženicyn (nar. 1918) začal vo svojich poviedkach a románoch (Matrionina chalupa, Súostrovie Gulag, Stanica Kočetovka a i. ) ako prvý zo spisovateľov bývalého Sovietskeho zväzu zobrazovať hrôzy stalinizmu. V r. 1974 bol vypovedaný z vlasti, od r. 1976 žil v USA, teraz žije v Rusku.

Námet dnes už legendárnej Solženicynovej novely Jeden deň Ivana Denisoviča vznikol v Ekibastuzskom pracovnom tábore v zime 1950 - 1951 a jej pôvodný názov znel Sč-854 - jeden deň jedného mukla.

Hlavnú postavu vytvoril Solženicyn podľa vojaka Šuchova, ktorý s ním bojoval v druhej svetovej vojne, a podľa vlastných skúseností v tábore, kde pracoval ako murár.

Uznesenie o publikovaní novely schválilo politbyro ÚV KSSZ vo februári 1962 na osobný nátlak N. S. Chruščova. Najprv vyšla v časopise Novyj mir v r. 1962 a hneď začala vychádzať v státisícových nákladoch. Jej publikovanie v ZSSR znamenalo koniec mlčania o gulagoch a zároveň zmenu v postoji ľavicových síl Západu k sovietskemu zriadeniu. Preto bola v rokoch 1971 - 1972 na základe tajných inštrukcií vyradená z knižníc.

Kniha, ktorá zmenila dejiny a autorovi priniesla Nobelovu cenu za literatúru, vychádza v novom slovenskom preklade prvý raz podľa autorom zredigovaného, necenzurovaného originálu.

Vo dverách stála milícia a na oboch koncoch stanice sa po koľajniciach presúšali ochrankári. Studené slnko zapadá, kaluže zamŕzajú, kde len prenocujem? Preliezol som hladký kamenný múr a aj s bochníkmi hop - rovno do staničného záchodu. Tam som chvíľu postál, ale nik si ma nevšímal. Tak som vyšiel ako cestujúci vojačik. A na koľaji práve stojí rýchlik Vladivostok - Moskva. Ľudia sa tisnú okolo kotla s vriacou vodou, dobreže sa nemlátia čajníkmi po hlavách. Dievča v modrej blúzke drží v ruke dvojlitrovku a ustrašene obieha okolo. Nôžky má drobné, mohli by ich obariť alebo došliapať. Vravím jej, podrž mi bochníky, ja ti naberiem do čajníka. Nestačil som ho naplniť, vlak sa už pohýna. Dievča drží moje chleby, plače, nevie, čo s nimi, čajník by aj oželela. Kričím jej - utekaj, len utekaj, ja ťa dobehnem! Ona vpredu, ja za ňou. Dohnal som ju, jednou rukou jej pomáham naskočiť, ale vlak už ide! Vyskočil som na schodíky. Sprievodca ma nezačal biť po rukách, ani socať dolu. Vo vagóne cestovali niekoľkí vojaci, pomýlil si ma s nimi.

Šuchov drgol do Seňku - tu máš, dofajči, ty baránok Boží. A podal mu ohorok aj s cigaršpicom, nič to, že ho ocmúľa. Čudák Seňka ďakuje ako herec - s rukou na srdci pokyvuje hlavou. No čo, hluchý...

Brigadír pokračuje:

- Šesť dievčat cestovalo v zatvorenom kupé, boli to vysokoškoláčky z Leningradu a vracali sa domov z praxe. Na stolíku mali samé dobroty, na vešiakoch plášte, plátenné kufríky. Idú si životom a vôbec ho nepoznajú, všade im svieti zelená... Rozprávali sme sa, žartovali, pili sme spolu čaj. Pýtajú sa, z ktorého som vozňa. Vzdychol som a vyšiel s pravdou von - z toho, dievčatá, ktorý vás vezie do života, a mňa na smrť...

V hale vládne ticho, v piecke praská oheň.

- Achkali, ochkali, začali sa radiť. Potom ma predsa len

skryli na hornom ležadle a pozakrývali svojimi plášťami. Sprievodcovia vtedy chodili spolu s bezpečákmi. Nešlo o lístok - ale o moju kožu. Takto ma skrývali až do Novosibirska... Mimochodom, jednej z nich som to neskôr na Pečore odplatil. V tridsiatom piatom, po zabití Kirova, ju zobrali v rámci očistnej akcie, skapínala tam na verejnoprospešných prácach. Podarilo sa mi ju dostať do krajčírskej dielne.

- Nemali by sme miešať maltu? - šepká Pavlo brigadírovi.

Brigadír akoby ho nepočul.

- Domov som sa vkradol v noci poza humná. Otca už odviedli a mama aj s deťmi ešte len čakala na transport. Na soviet prišiel telegram, už ma hľadali. Pozhášali sme svetlá a roztrasení sme sedeli na zemi pri stene, lebo po dedine chodili aktivisti a nazerali do okien. Ešte tej noci som zobral malého bračeka a odviedol ho do teplých krajov. Nemali sme čo jesť - ani on, ani ja. Vo Frunze varili na ulici v kotle asfalt a okolo neho sedeli tuláci. Prisadol som si k nim: „Počujte, páni žobráci! Vezmite môjho brata za tovariša, naučte ho remeslu života! “ Vzali ho medzi seba. Ľutujem, že som sa aj ja nepridal k nim...

- A brata ste už viac nevideli? - opýtal sa kapitán.

Ťurin zazíval.

- Nie veru, nikdy. - A ešte raz zívol a povedal: - No, chlapci, nebuďme smutní! Zvykneme si aj v teplárni. Kto má miešať maltu, nech sa do toho pustí, nemusíme čakať na sirénu.

A tomuto sa vraví brigáda. Veliteľ trestancami nepohne ani v pracovnom čase, ale keď brigradír povie robiť, robia aj cez prestávku. Pretože on všetkých živí. A nikdy zbytočne nepreháňa.

Ak by s maltou čakali na sirénu, murári by museli stáť.

...................................................................................

... posledná veta ...

A pretože bývajú aj priestupné roky, pribudli mu k nim ešte tri dni navyše.

HOJA, ĎUNĎA, HOJA

HOJA, ĎUNĎA, HOJA
Slovenská ľudová hra

Mladé letá, Bratislava, 1987
edícia Leporelá
ilustrácia Oľga Bajusová-Šintajová
1. vydanie, 20.000 výtlačkov
066-006-87 HDH

knihy pre deti, leporelá,
12 s., slovenčina
hmotnosť: 285 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, knižničné pečiatky

PREDANÉ

*bib17*roz*

CRONIN, A. J. - KĽÚČE OD KRÁĽOVSTVA

CRONIN, A. J.

KĽÚČE OD KRÁĽOVSTVA
(The Keys of the Kingdom)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1968
edícia Tvorba národov
preklad Viera Bukvová-Daxnerová
obálka Milan Vavro
2. vydanie, 45.000 výtlačkov

beletria, román, literatúra škótska,
316 s., slovenčina
hmotnosť: 427 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

1,80 €

*zukol5* in *H-par*R4

Archibald Joseph CRONIN, známy anglický románopisec, narodený roku 1896 v Škótsku, nie je pôvodným povolaním spisovateľ, ale lekár. Spočiatku pracoval v niekoľkých nemocniciach, potom si otvoril v Južnom Walese súkromnú prax a r. 1924 sa stal zdravotným inšpektorom anglických baní. Sám fáral do vyše päťsto baní, aby preskúmal tamojšie zdravotné pomery a ochranné zariadenia. Svoje smutné skúsenosti z tohto obdobia spomína v románe Citadela, v diele, ktoré neskôr založilo autorovi svetovú slávu. Croninov kritický tón z Citadely sa však v románe Kľúče od kráľovstva zmenil na zhovievavý a chápavý.

Šľachetný misionár Francis Chisholm hľadá v ľuďoch krásu a dobrotu srdca, neposudzuje veriacich podľa príslušnosti k tej či onej cirkvi, lež podľa ich vlastností a skutkov. Pravda, nestretáva sa vždy s pochopením tých, čo lipnú na slove a forme, a dostane sa mu odsúdenia aj od vlastných predstavených, no na druhej strane milujú ho a ctia si ho všetci trpiaci a utláčaní, ľudia jednoduchí a úbohí.

Kľúče od kráľovstva sú pre misionára kľúčmi k ľudskej duši a k raju tu na zemi — a dostanú ich všetci, ktorí nie slovami, ale činmi bojujú za to, aby bolo čo najmenej chudobných a nešťastných.

Takéto je krédo románu, ktorý svojho času patril k najprekladanejším a najčítanejším anglickým dielam a ktorý vyšiel po vojne aj v slovenčine. Veríme, že naši čitatelia opäť uvítajú nové vydanie tohto úspešného románu od úspešného spisovateľa.

Školu rozšírili a k budove pristavili nový detský domov. Kúpili dve susedné zavodnené polia, kde zariadili novú vzornú farmu s chlievami pre prasce, s maštaľami pre kravy a výbehom pre kury, po ktorej hrdo chodila Marta na tenkých nohách v drevákoch, oblečená v habite, rozhadzovala kurencom kukuricu a veselo vykrikovala po flámsky.

Jeho farnosť mala teraz dvesto oddaných duší a ani jedna nekľačala pred jeho oltárom pod nátlakom. Sirotinec sa zväčšil trojnásobne a niesol prvé ovocie jeho trpezlivej prezieravosti. Staršie dievčatá pomáhali sestrám okolo mladších, niektoré z nich boli už novickami, iné už onedlho budú môcť ísť do sveta. Vlani na Vianoce vydal najstaršiu, devätnásťročnú, za roľníka z dediny Liu. Trochu žalostne sa usmial nad dôsledkami svojej predvídavosti. Keď bol na pastierskej ceste v Liu - bola to šťastná a veselá výprava a vrátil sa z nej len minulý týždeň - nevesta mu so sklonenou hlavou povedala, že čoskoro bude musieť zase prísť na krst.

Ako si prekladal ťažkú nádobu s medom z pleca na plece, poláskala ho vetvička jazmínu na líci. Teraz to bol trocha prihrbený, nízky, asi štyridsaťročný človek, s hlásiacim sa reumatizmom v zhyboch. Zriedkakde bola záhrada taká krásna: i za toto ďakoval Márii-Veronike. Hoci sa mohol pýšiť, že má obratné ruky, predsa ani zďaleka nemohol tvrdiť, že je dobrým záhradníkom. Ale ctihodná sestra predstavená prejavila neodškriepiteľnú zručnosť v záhradníčení. Semiačka došli z jej domova, z Nemecka, zväzočky vrúbikov boli starostlivo zabalené vo vrecovine. V listoch prosila o taký štiepok a zas onaký, a potom sa rozleteli do povestných záhrad v Kantone a Pekingu - ako jeho biele holuby, prítulné a domácke. Táto krása, čo ho obklopovala, táto slncom presvietená svätyňa, oživená štebotom a bzukotom, to bolo jeho dielo.

Ich priateľstvo sa podobalo tejto krásnej záhrade. Keď večierkom vyjde na prechádzku, iste ju tu nájde pracovať v hrubých rukaviciach, rezať plné biele pivónie, ktoré tu voľne rastú, priväzovať klematis, polievať zlaté azalky. Tu si krátko pohovoria o udalostiach dňa. Niekedy nehovoria. A keď do záhrady priletia svätojánske mušky, oni budú už dávno preč -každý si pôjde po svojom.

Keď prechádzal hornou bránkou, videl ísť v rade deti na dvor. Usmial sa a poponáhľal sa. Sedeli v novom prístavku vedľa spálne za nízkym stolom, dva rady belasých chrbátikov a lesklých žltých tvárí s Máriou-Veronikou na jednom konci a s Klotildou na druhom. Marta pomáhala novickám nakladať pariacu sa ryžu do radu belasých misočiek. Anna, ktorú našiel v snehu, teraz driečne dievča, rozdávala mištičky s pošmurnou, chladnou zdržanlivosťou.

Keď vstúpil, hluk utíchol. Pohľadom zahanbeného chlapca pozrel na ctihodnú sestru predstavenú, akoby prosil o prepáčenie, a víťazne postavil hrniec na stôl.

„Čerstvý med, deti! Veľká škoda. Viem, že z neho nikto nechce! “

Hneď sa ozval škrekľavý protest, sťa vreskot opičiek. Zadržiavajúc smiech, smutne pokýval hlavou na najmladšieho drobného trojročného mandarína, ktorý sedel, olizoval lyžičku a pomaly sa knísal na malom zadočku.

„Nemôžem veriť, že by dobré dieťa mohlo byť takéto náramne nespôsobné. Povedz mi, Symforien - " Bolo úžasné, že noví konvertiti dávali svojim deťom tie najčudnejšie mená svätých - „povedz mi, Symforien... čo by si ty radšej, učiť sa katechizmus, a či jesť med? “

„Med! “ zasnene odvetil Symforien. Potom pozrel na ohromnú vráskavú tvár pred sebou. Zdesil sa vlastnej smelosti, rozplakal sa a spadol z lavice.

Otec Chisholm zdvihol dieťa. „No tak! Veď si ty dobrý chlapec, Symforien. Pán Boh ťa má rád. A preto, že si hovoril pravdu, dostaneš dupľovanú porciu medu. “

Cítil na sebe karhavý pohľad Márie-Veroniky. Išla hneď za ním ku dverám a zašepkala: „Otče... musíme udržiavať disciplínu! “ Ale dnes - zdalo sa mu to tak dávno, čo stál vonku pred školskou budovou ustarostený, nešťastný, a bál sa porušiť chladné nepriateľské ovzdušie - nič nemohlo zmeniť jeho správanie sa k deťom. Jeho náklonnosť k nim bola vždy až prehnaná, bolo to, ako on hovoril, jeho patriarchálne privilégium.

Ako očakával, Mária-Veronika sa k nemu pridružila, no hoci mala čelo neobyčajne zamračené, nekárala ho. 

FERKO, MILAN - DŽIMBALA-BALA-BALA

FERKO, MILAN

DŽIMBALA-BALA-BALA

Mladé letá, Bratislava, 1971
ilustrácie Ondrej Zimka
1. vydanie, 4.000 výtlačkov
66-195-71

poézia, knihy pre deti, literatúra slovenská,
88 s., slovenčina
hmotnosť: 334 g

tvrdá väzba
stav: vpisy ceruzou, 1 strana polovica odtrhnutá

1,00 € PREDANÉ

*bib17* in *H*parap*R4

MUZIKA, FRANTIŠEK - KRÁSNÉ PÍSMO I.

MUZIKA, FRANTIŠEK

KRÁSNÉ PÍSMO VE VÝVOJI LATINKY I.

Státní nakladatelství krásné literatury a umění, Praha, 1963
edícia Technika a řemeslo (11)
2. revidované vydanie, čeština, 3.000 výtlačkov
01-517-63

typografia
358 obr. písma a 112 príloh
hmotnosť: 2480 g

tvrdá väzba, veľký formát
stav: dobrý, bez prebalu, knižničné pečiatky

spolu s dielom II. : 75,00 € PREDANÉ

*trsos* in *H-bar*FL

SIMENON, GEORGES - MAIGRETOVO ROZPRÁVANIE

SIMENON, GEORGES

MAIGRETOVO ROZPRÁVANIE
MAIGRET A NEOCHOTNÍ SVEDKOVIA

Smena, Bratislava, 1987
edícia Labyrint (125)
preklad Eva Melichárková, Vladimír Dudáš
prebal Dušan Leščinský, Ľ. Longauer
1. vydanie
073-073-87 MRO

beletria, román, detektívky, literatúra belgická
270 s., slovenčina
hmotnosť: 301 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

PREDANÉ

*zukol5* in *H-bar*FR

Pri vyslovení mena Georges Simenon sa azda každému čitateľovi nielen u nás, ale na celom svete automaticky vynorí predstava komisára Maigreta. Po rokoch, keď sme v edícii Labyrint na túto postavu jedného z najslávnejších a najvydarenejších literárnych detektívov akoby tak trochu zabúdali, prinášame hneď dva z jeho prípadov.

Prvý, Maigretovo rozprávanie, prípad vraždy ženy z „lepšej" spoločnosti, z ktorej je podozrivý jej manžel, je trochu netypický — jednak tým, že ho rozpráva sám Maigret, a potom tým, že jeho záver nie je celkom jednoznačný.

V novele Maigret a neochotní svedkovia, kde zomiera najambicióznejší člen schudobnenej buržoáznej rodiny, zasa naopak môžeme konštatovať, že zločinca stihol zaslúžený trest.

Autor v obidvoch prípadoch okrem jedinečne navodenej atmosféry starého Paríža a zaujímavých postrehov o ľudskej psychike zobrazuje pokrytectvo buržoáznej morálky a záporný vplyv majetku na ľudský charakter.

Šiesta kapitola
STAREC, ČO NEMÔŽE SPÁVAŤ

Málokedy bola jar taká žiarivo krásna a noviny opreteky oznamovali rekordné teploty a suchá. Zlatnícke nábrežie zriedkavo vídalo Maigreta takého zachmúreného; bol podráždený do tej miery, že neinformovaní sa znepokojene vypytovali na zdravie jeho ženy.

Coméliau sa chopil iniciatívy. Tým, že aplikoval zákon do písmena, akosi sa mu podarilo zašantročiť Josseta, takže komisár už ani nemal príležitosť porozprávať sa s ním.

Každý alebo takmer každý deň vodili výrobcu liekov z väznice Santé do prokurátorovej pracovne, kde ho čakal advokát Lenain.

Bola to zlá voľba a Maigret, keby bol mal príležitosť, by Josseta od nej odhovoril. Lenain, jedna z troch či štyroch hviezd advokátskej komory, bol špecialista na zvučné procesy, a od chvíle, keď sa ujal zaujímavého prípadu, noviny mu venovali toľko miesta ako filmovej hviezde.

Reportéri čakali na jeho takmer každodenné vyhlásenia, na jeho úderné, viac-menej ostré slová; pre dva či tri nečakané oslobodzujúce výroky ho nazývali advokátom beznádejných prípadov.

Po týchto výsluchoch Maigret dostával od Coméliaua nečakané príkazy, najčastejšie bez vysvetlenia: mal vyhľadať svedkov, niečo overiť; všetko úlohy o to nezáživnejšie, že zdanlivo len vzdialene súviseli so zločinom na ulici Lopert.

Zo sudcovej strany to nebola osobná nevraživosť, že takto postupoval, a ak Coméliau odjakživa nedôveroval komisárovi a jeho metódam, vychádzalo to z priepasti, ktorá delila ich názory.

Neredukuje sa to v podstate na otázku rozdielov medzi spoločenskými triedami? Svet sa vyvíja, ale prokurátor v ňom ostal človekom z istého prostredia. Jeho starý otec predsedal Tretej komore v Paríži a jeho otec ešte zasadal v Štátnej rade, zatiaľ čo jeden z jeho strýkov zastupoval Francúzsko v Helsinkách.

On sám sa pripravoval na dráhu finančníka, a len keď neuspel pri skúškach, rozhodol sa pre prokuratúru.

Bol človekom svojho sveta, otrokom svojich zvykov, svojich životných zásad, ba dokonca aj svojho vyjadrovania.

Dalo by sa čakať, že dlhoročná prax v Justičnom paláci ho privedie k odlišnej koncepcii ľudskej prirodzenosti, ale nebolo to tak, nakoniec v ňom vždy prevládli názory jeho prostredia.

V jeho očiach bol Josset podozrivým typom, ak nie priamo rodeným vinníkom. Veď zneužil hriešny vzťah a potom aj neusporiadané manželstvo, aby podvodne prenikol do prostredia, ktoré nebolo jeho. Aj pomer s Annette a sľub manželstva, čo jej dal, zdanlivo potvrdzovali tento názor.

Otec dievčaťa, Martin Duché, ktorý radšej spáchal samovraždu, ako by mal čeliť zneucteniu, to bol práve naopak človek blízky srdcu prísneho Coméliaua, verný tradícii, prototyp čestného služobníka, skromný, utiahnutý, ktorého nič nevedelo utešiť po smrti manželky.

Že si vtedy večer na ulici Caulaincourt viac vypil, to Coméliau obišiel ako nepodstatné, hoci v očiach komisára tento detail mal svoj význam.

Maigret by prisahal, že Annettin otec bol už dlhší čas chorý a trpel bezpochyby nevyliečiteľnou chorobou.

A tá jeho dôstojnosť - nezakladala sa predovšetkým na pýche?

.........................................................

... posledná veta ...

Véronique sa medzitým istotne so všetkým zmierila a mala právo vedieť, ako to všetko dopadlo.

KOLLÁR, PAVOL - DEJINY VOJEN A VOJENSKÉHO UMENIA

KOLLÁR, PAVOL

DEJINY VOJEN A VOJENSKÉHO UMENIA

Naše vojsko, Praha, 1989
edícia Knižnica vojenskej teórie a praxe (72)

obálka Zbyněk Kočvar

2. vydanie, 7.000 výtlačkov
ISBN 80-206-0204-6

vojna, II. svetová vojna, I. svetová vojna, história,
472 s., slovenčina
hmotnosť: 625 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

3,50 € PREDANÉ

*zukol5* in *H-bar*FR

Švajčiarský vedec J. J. Babel vypočítal, že od vzniku ľudskej civilizácie do poloviny 20. storočia viedlo ľudstvo 14 500 veľkých i malých vojen a ozbrojených konfliktov, v ktorých zahynulo okolo 3 miliárd 650 miliónov ľudí. Je teda prirodzené, že sa vojenská činnosť v ľudskej spoločnosti stala predmetom pozornosti už v staroveku. Veď vojny a ozbrojené konflikty mali aj svoje sociálnopolitické a ekonomické dôsledky ovplyvňujúce často osudy celých národov.

Prečo vojny vznikajú, akí činitelia pôsobia na ich priebeh a výsledky a obdobné otázky sa stali predmetom úvah a skúmania a viedli ku vzniku samostatného vedeckého oboru - vojenskej histórie. Dejinnú zásluhu na skutočne vedeckom zhodnotení a zdôvodnení vzniku armád a vojen, ich spoločenskej a politickej podstaty, role vojvodcov a ľudových más, činiteľov ovplyvňujúcich spôsoby a formy vedenia ozbrojeného zápasu atď. majú K. Marx, F. Engels a V. I. Lenin, ktorí stáli u zrodu vojenských dejín ako spoločenskej vedy opierajúcej sa o vedecký svetový názor.

Súčasťou tohto vedeckého oboru sú dejiny vojen a vojenského umenia, ktorými sa zaoberá táto učebnica. Dejiny vojen skúmajú príčiny ich vzniku, ich charakter a podstatu, politické a vojenské ciele bojujúcich krajín, vzájomný pomer síl na začiatku i v priebehu vojny v jednote ekonomických, sociálnopolitických, ideologických i odborne vojenských stránok. Ďalej sledujú priebeh ťažení, operácií a bojov v chronologickej súvislosti a venujú pozornosť vojenským a politickým dôsledkom vojen. Dejiny vojenského umenia skúmajú vývoj spôsobov a foriem vedenia ozbrojeného zápasu (stratégiu, operačné umenie a taktiku) v jednotlivých spoločenskoekonomických formáciách. V tejto učebnici je pritom dôraz položený na obdobie od vzniku imperializmu do súčasnosti.

Štúdium vojenských dejín má veľký poznávací a výchovný význam, pretože umožňuje poznať priebeh konkrétnych vojen, povstaní, bitiek a na základe toho prevziať z vojenskej minulosti to najlepšie a najosvedčenejšie pre potreby súčasnosti či budúcnosti. Je tiež významným zdrojom výchovy k socialistickému a proletárskemu internacionalizmu i triednej nenávisti k potencionálnemu agresorovi. Pomáha odhalovat' historické korene súčasnej vojenskej politiky imperializmu a umožňuje účinnejšie vedenie ideologického boja a kvalifikovanejšiu kritiku buržoáznej falzifikácie vojenskej histórie.

Učebnica by preto nemala chýbať v knihovničke vojenských vysokoškolákov, ktorým je určená predovšetkým, ale ani propagandistom či lektorom marxizmu-leninizmu. Formou spracovania je určená všetkým, ktorí sa zaujímajú o dejiny vojenstva.

STRMEŇOVÁ, JIŘINA - DONIESOL MA BOCIAN?

STRMEŇOVÁ, JIŘINA

DONIESOL MA BOCIAN?

Mladé letá, Bratislava, 1980
ilustrácie Jarmila Pavlíčková
3. vydanie, 11.000 výtlačkov
66-026-80

knihy pre deti, zdravotnícka literatúra, sexualita,
64 s., slovenčina
hmotnosť: 234 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý

0,40 € DAROVANÉ

*bib17*

FOGLAR, JAROSLAV - ZÁHADA HLAVOLAMU

FOGLAR, JAROSLAV

ZÁHADA HLAVOLAMU
(Záhada hlavolamu)

Mladé letá, Bratislava, 1970
preklad Peter Glocko
ilustrácie Oto Lupták
1. vydanie, 8.000 výtlačkov
66-146-70

beletria, román, literatúra česká, dobrodružné, knihy pre deti,
196 s., slovenčina
hmotnosť: 342 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, chrbát poškodený

8,00 € PREDANÉ

*H-bar*FR

„Bohuš! “ vykríkol prekvapene Mirko a všetci obstali slabošského chalana.

„Áno, Bohuš! “ prisvedčil zlomene polapený. „Som stratený, som celkom stratený — — keby tu tak bol Dlhé Bidlo... “ kvílil, ale vzápätí sa začal vzpierať, pľuť, škriabať, kopať a vykrikovať:

„Pustite ma — čo ma držíte? Ihneď ma pustite, počuli ste — zlodeji — a nenadávajte, ááno? Nažalujem na vás, budem kričať a pán domáci vás načapá v záhrade. Viete, že sem nesmiete! Tak ma pustite, kto ma to škrtí, bééé —“

„Nerev! “ zarazil Mirko rázne Bohušov vodopád slov a začínajúci brekot. „Nik ťa neškrtí, ved ťa držíme len za jednu ruku.

Si chalan alebo vyľakané šteňa? Hnus pozerať sa na teba! Ale nič sa ti nestane, keď nám vysvetlíš, čo si tu robil a čo vieš o tej trubke! “

„Naozaj ma pustíte? A nič mi neurobíte? “ poisťoval sa Bohuš.

„Slovo Rýchlych šípov platí! “ rozhorčil sa Jindra. „Len za pochybovanie by si zaslúžil dvadsaťpäť! “

„Dobre, poviem! Všetko poviem! “ šiel sa pretrhnúť samou ochotou Bohuš. A za cenu malého výprasku, ktorý by možno v opačnom prípade dostal, súkal jedno tajomstvo Bratstva mačacej paprče za druhým, hanebne a zbabelo zrádzajúc druhov.

„Viete —“ začal Bohuš, „po napísaní prvého TAM-TAMU ste sa čudovali, ako sa tak rýchlo dostali správy k Tónovi Plíhalovi do Dvorcov. To sme my, vlastne Štetináč, na rozkaz Dlhého Bidla! “ „Zaplatia nám to obaja! “ precedil cez zuby Jarko.

Bohuš pokračoval: „Potom sa naše Bratstvo dozvedelo, že niekde v Stínadlách je čierna mačka s bielymi tlapkami. To bolo niečo pre nás! Chceli sme ju mať. Dlhé Bidlo hovoril, že mačku zabijeme a každý dostane jednu pracku ako talizman a že ju budeme nosiť na krku. Ale nás je málo, tak sme sa do Stínadiel báli, viete? “

„To ste celí vy, zbabelci! “ uškeril sa Rýchlonôžka. Ale Bohuš bol Bohuš a Rýchlonôžkova poznámka sa málo dotkla jeho hrdosti.

Sypal ďalej:

„V tom čase už vychádzal vestník Dvorčanov Zberač. Dlhé Bidlo sa rozhodol do Zberača dodávať vyšpehované správy o Rýchlych šípoch a že by nám zato Zberač pomohol pri pátraní za mačkou v Stínadlách. A tak sme zaviedli do vašej klubovne železnú trubku ako odpočúvacie zariadenie a toho dňa, keď sme prvýkrát počúvali, rozprávali ste práve o kostolníkovi a o veciach, ktoré vám povedal o Tleskačovi! Nepočuli sme dobre, lebo ste hovorili potichu, ale všetko, čo sme zachytili, odniesli sme hneď Tónovi do Dvorcov. A tak s tým potom prišiel Zberač skôr ako váš TAM-TAM! “

„Už rozumiem! “ prerušil ho Mirko. „V tom to väzilo! Nemohli sme nikdy pochopiť, prečo má naše správy Zberač tak rýchlo, hoci pokrútené a neúplné. Tak Bratstvo mačacej paprče! “

„A my sme mysleli, aspoň prvýkrát, že správy od kostolníka prezradil Červenáčik! “ povedal trpko Jarko. „A keď vyzrádzanie neprestalo ani po jeho odchode, obávali sme sa, že je v klube ďalší zradca! “

„To viem, “ pochválil sa Bohuš. „Stopovali sme vás a počúvali pri tej ohrade. Ale veľa sme nepočuli, šepkali ste! “

„A len raz nemal správy Zberač skôr ako my, “ napadlo Jindru. „Pamätáte sa? Správy vyčítané z Tleskačovho denníka, ktoré sa k Zberačovi nedostali len preto, že sme čítali denník u nás v byte, lebo Rýchlonôžka nemal opravenú pec. Vtedy Bratstvu mačacej paprče odpočúvacie zariadenie nepomohlo! “

„To nás štvalo! “ priznal Bohuš. „A Tóno Plíhal nás podozrieval, že tajíme. Neveril, že sme čakali pri trubke pod vašou klubovňou až do noci a nadarmo.

Ale do Stínadiel sme sa so Zberačom predsa len niekoľkokrát dostali. Aj mačku s bielymi labami sme vypátrali. Ale pani, ktorej mačka patrila, poštvala na nás Vontov a mačku dodnes nemáme! Potom bolo Bratstvo v Stínadlách ešte raz bezo mňa na nejakej schôdzi v tom kostole. Dobre že som nešiel! Výprava vraj zle dopadla. Dlhé Bidlo sa dovliekol domov polomŕtvy.

Dnes som vás chcel počúvať sám, trochu viac som zavŕtal trubku do steny, narobilo to asi šramot, a tak som sa prezradil. No — a to je všetko! Ale teraz ma už pustite — čo ma držíte, všetko som povedal — pustite ma, nóó! “

..........................................................................................................

... posledná veta ...

"A tým slávnostne, stručne a skromne svoju reč končím!"

SLOVENSKÝ BIOGRAFICKÝ SLOVNÍK II. E-J

SLOVENSKÝ BIOGRAFICKÝ SLOVNÍK II. E-J
(od roku 833 do roku 1990

Matica slovenská, Martin, 1987
prebal Pavol Menich
20.000 výtlačkov

encyklopédie, životopisy,
592 s., + 36 s. čb fot., slovenčina
hmotnosť: 1925 g

tvrdá väzba s prebalom, veľký formát

4,50 € stav: dobrý, knižničné pečiatky *trsos* in *H-parap*L
4,50 € stav: dobrý, knižničné pečiatky *trsos* bio*