FOGLAR, JAROSLAV - ZÁHADA HLAVOLAMU

FOGLAR, JAROSLAV

ZÁHADA HLAVOLAMU
(Záhada hlavolamu)

Mladé letá, Bratislava, 1970
preklad Peter Glocko
ilustrácie Oto Lupták
1. vydanie, 8.000 výtlačkov
66-146-70

beletria, román, literatúra česká, dobrodružné, knihy pre deti,
196 s., slovenčina
hmotnosť: 342 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, chrbát poškodený

8,00 € PREDANÉ

*H-bar*FR

„Bohuš! “ vykríkol prekvapene Mirko a všetci obstali slabošského chalana.

„Áno, Bohuš! “ prisvedčil zlomene polapený. „Som stratený, som celkom stratený — — keby tu tak bol Dlhé Bidlo... “ kvílil, ale vzápätí sa začal vzpierať, pľuť, škriabať, kopať a vykrikovať:

„Pustite ma — čo ma držíte? Ihneď ma pustite, počuli ste — zlodeji — a nenadávajte, ááno? Nažalujem na vás, budem kričať a pán domáci vás načapá v záhrade. Viete, že sem nesmiete! Tak ma pustite, kto ma to škrtí, bééé —“

„Nerev! “ zarazil Mirko rázne Bohušov vodopád slov a začínajúci brekot. „Nik ťa neškrtí, ved ťa držíme len za jednu ruku.

Si chalan alebo vyľakané šteňa? Hnus pozerať sa na teba! Ale nič sa ti nestane, keď nám vysvetlíš, čo si tu robil a čo vieš o tej trubke! “

„Naozaj ma pustíte? A nič mi neurobíte? “ poisťoval sa Bohuš.

„Slovo Rýchlych šípov platí! “ rozhorčil sa Jindra. „Len za pochybovanie by si zaslúžil dvadsaťpäť! “

„Dobre, poviem! Všetko poviem! “ šiel sa pretrhnúť samou ochotou Bohuš. A za cenu malého výprasku, ktorý by možno v opačnom prípade dostal, súkal jedno tajomstvo Bratstva mačacej paprče za druhým, hanebne a zbabelo zrádzajúc druhov.

„Viete —“ začal Bohuš, „po napísaní prvého TAM-TAMU ste sa čudovali, ako sa tak rýchlo dostali správy k Tónovi Plíhalovi do Dvorcov. To sme my, vlastne Štetináč, na rozkaz Dlhého Bidla! “ „Zaplatia nám to obaja! “ precedil cez zuby Jarko.

Bohuš pokračoval: „Potom sa naše Bratstvo dozvedelo, že niekde v Stínadlách je čierna mačka s bielymi tlapkami. To bolo niečo pre nás! Chceli sme ju mať. Dlhé Bidlo hovoril, že mačku zabijeme a každý dostane jednu pracku ako talizman a že ju budeme nosiť na krku. Ale nás je málo, tak sme sa do Stínadiel báli, viete? “

„To ste celí vy, zbabelci! “ uškeril sa Rýchlonôžka. Ale Bohuš bol Bohuš a Rýchlonôžkova poznámka sa málo dotkla jeho hrdosti.

Sypal ďalej:

„V tom čase už vychádzal vestník Dvorčanov Zberač. Dlhé Bidlo sa rozhodol do Zberača dodávať vyšpehované správy o Rýchlych šípoch a že by nám zato Zberač pomohol pri pátraní za mačkou v Stínadlách. A tak sme zaviedli do vašej klubovne železnú trubku ako odpočúvacie zariadenie a toho dňa, keď sme prvýkrát počúvali, rozprávali ste práve o kostolníkovi a o veciach, ktoré vám povedal o Tleskačovi! Nepočuli sme dobre, lebo ste hovorili potichu, ale všetko, čo sme zachytili, odniesli sme hneď Tónovi do Dvorcov. A tak s tým potom prišiel Zberač skôr ako váš TAM-TAM! “

„Už rozumiem! “ prerušil ho Mirko. „V tom to väzilo! Nemohli sme nikdy pochopiť, prečo má naše správy Zberač tak rýchlo, hoci pokrútené a neúplné. Tak Bratstvo mačacej paprče! “

„A my sme mysleli, aspoň prvýkrát, že správy od kostolníka prezradil Červenáčik! “ povedal trpko Jarko. „A keď vyzrádzanie neprestalo ani po jeho odchode, obávali sme sa, že je v klube ďalší zradca! “

„To viem, “ pochválil sa Bohuš. „Stopovali sme vás a počúvali pri tej ohrade. Ale veľa sme nepočuli, šepkali ste! “

„A len raz nemal správy Zberač skôr ako my, “ napadlo Jindru. „Pamätáte sa? Správy vyčítané z Tleskačovho denníka, ktoré sa k Zberačovi nedostali len preto, že sme čítali denník u nás v byte, lebo Rýchlonôžka nemal opravenú pec. Vtedy Bratstvu mačacej paprče odpočúvacie zariadenie nepomohlo! “

„To nás štvalo! “ priznal Bohuš. „A Tóno Plíhal nás podozrieval, že tajíme. Neveril, že sme čakali pri trubke pod vašou klubovňou až do noci a nadarmo.

Ale do Stínadiel sme sa so Zberačom predsa len niekoľkokrát dostali. Aj mačku s bielymi labami sme vypátrali. Ale pani, ktorej mačka patrila, poštvala na nás Vontov a mačku dodnes nemáme! Potom bolo Bratstvo v Stínadlách ešte raz bezo mňa na nejakej schôdzi v tom kostole. Dobre že som nešiel! Výprava vraj zle dopadla. Dlhé Bidlo sa dovliekol domov polomŕtvy.

Dnes som vás chcel počúvať sám, trochu viac som zavŕtal trubku do steny, narobilo to asi šramot, a tak som sa prezradil. No — a to je všetko! Ale teraz ma už pustite — čo ma držíte, všetko som povedal — pustite ma, nóó! “

..........................................................................................................

... posledná veta ...

"A tým slávnostne, stručne a skromne svoju reč končím!"

SLOVENSKÝ BIOGRAFICKÝ SLOVNÍK II. E-J

SLOVENSKÝ BIOGRAFICKÝ SLOVNÍK II. E-J
(od roku 833 do roku 1990

Matica slovenská, Martin, 1987
prebal Pavol Menich
20.000 výtlačkov

encyklopédie, životopisy,
592 s., + 36 s. čb fot., slovenčina
hmotnosť: 1925 g

tvrdá väzba s prebalom, veľký formát

4,50 € stav: dobrý, knižničné pečiatky *trsos* in *H-parap*L
4,50 € stav: dobrý, knižničné pečiatky *trsos* bio*

LUNDKVIST, ARTUR - DŽINGISCHÁNOVO MOCNÁRSTVO

LUNDKVIST, ARTUR

DŽINGISCHÁNOVO MOCNÁRSTVO
ZBOJNÍKOV OSUD

Pravda, Bratislava, 1976
edícia Knižnica laureátov Leninovej ceny
preklad Jaroslav Kaňa
doslov Jaroslav Kaňa
prebal Oto Takáč
1. vydanie, 15.000 výtlačkov
75-087-76

beletria, román, história, literatúra švédska,
488 s., slovenčina
hmotnosť: 529 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

1,00 €

*zukol5* in *H-parap*R4

Artur Lundkvist (narodil sa 3. 3. 1906) je svojrázna a výrazná postava švédskej literatúry. Je nielen autorom početných básnických zbierok, priekopníckych obsahom i formou, ale aj viacerých románov, cestopisov a esejí.

Tvorba tohto spisovateľa nie je síce na Slovensku celkom neznáma — roku 1963 vyšiel jeho úspešný, do mnohých jazykov preložený cestopis Vulkanický kontinent — no predsa je najvyšší čas, aby sme sa s jeho dielom zoznámili širšie. Do zväzku, ktorý predkladáme čitateľovi, sme zaradili dva historické romány z najnovšieho obdobia autorovej tvorby — Džingischánovo mocnárstvo a Zbojníkov osud.

V centre prvého románu stojí Džingischán, obávaný mongolský dobyvateľ z druhej polovice dvanásteho a prvej polovice trinásteho storočia, človek veľkých protikladov, geniálny vojvodca i primitívny divoch zároveň, v štátnických veciach hlboko intuitívny, pritom negramotný, muž energický, činorodý, ale i krutý a bezohľadný.

V Zbojníkovom osude Lundkvist načiera do dejín vlastného národa, oživuje veľmi zaujímavé obdobie mocenských bojov medzi Švédskom a Dánskom v sedemnástom storočí, keď vzbĺklo veľké ľudové povstanie.

Artur Lundkvist každou svojou knihou dokazuje, že je majstrom umeleckého slova. Zostáva aj v próze básnikom a všetko, čo napísal, je poznačené príklonom k lyrike. Jeho básnické videnie sveta ozvláštňuje i Džingischánov život, obdobie, keď žil, k nám dolieha ako starobylá pieseň. A Zbojníkov osud, ktorý sám autor nazval v podtitule prozaickou baladou, je po stránke kompozičnej i štýlovej príkladom, ako možno oživiť isté historické formy bez toho, aby sa zotrel súčasný charakter literárneho diela. Obe knihy zostávajú napriek baladickosti a historickej štylizácii výpoveďou angažovaného človeka dvadsiateho storočia.

Artur Lundkvist je nielen veľkým umelcom, ale aj popredným bojovníkom za mier. Roku 1958 bol poctený Leninovou cenou. Veríme, že oba romány, ktoré sme od Artura Lundkvista zaradili do Knižnice laureátov Leninovej ceny, svojou dramatičnosťou strhujúcimi opismi prírody, jadrnou rečou a poznávacou hodnotou bude pre našich čitateľov ozajstným umeleckým zážitkom.

 

Cvála, cvála, cvála po stepiach, konské kopytá bubnujú o zem, šustí vyschnutá tráva, štrkoce piesok, praskajú kamene a slaná kôra, cíti dusivý prach, slnko páli a putuje pomaly po oblohe, kým jazdec cvála akoby na mieste, prekonáva cestu, ktorá nevedie nikam, ako víchor, čo stojí na mieste, deň, ktorý sa pomaly krúti od začiatku do konca sťa telo zvieraťa opekané na ražni nad ohňom,

mení koňa. opäť a opäť mení koňa, zadychčaného, potom zmáčaného behúňa mení za iného, niekoľko krátkych zastávok, požuje pásik sušeného mäsa alebo rozmočí vo vode trochu syra, ak má vodu, a voda má ustavične príchuť moču a v ústach trpkosť paliny, cvála, cvála deň za dňom, noci prinášajú olovenoťažký spánok, akoby padal do bezodnej hĺbky alebo v predstavách ustavične cválal, neprestajne a bez konca,

cvála, cvála, zem ubieha pod ním, nejasne sa marí cez prach, oči má takmer zavreté, akoby uháňal medzi mrakmi na oblohe, zem už nie je zemou, je len priestorom, vzdialenosťou, a vzdialenosť nie je nič iné ako čas, ktorý ubieha, cvála deň za dňom od jedného mesačného splnu k druhému opäť a opäť, čas, ktorý možno zmerať len vzdialenosťou a vzdialenosť časom a rovnako neskutočné je to i ono,

a únava, smäd, hlad, utrpenie a námaha, to sú ich sprievodcovia, čo ich vždy sledujú ako vlastné tiene, takí zvyčajní, že sa takmer stali neviditeľnými, olovenoťažké údy, spotené telo, stekajúci pot, bolesť samotnej kostry pod mäsom, ale vôľa ich neúprosne poháňa, nie ako svištiaci bič nad hlavou, ale ako hybná sila v ich vnútri, každú myšlienku odvial vietor, zostáva len sila, ktorá ich ženie vpred, cválať, cválať, a po nekonečných rovinách nakopené vrchy, čierne, červené ako mäso alebo s bielymi škvrnami od piesku či snehu, priesmyk s mrazivým vetrom, pot mrzne na tvári a šaty mení na ľadový pancier, kostry zahynutých čried sú ako zvyšky lesa, mužom i koňom sa púšťa krv z nosa a jazykom si oblizujú krv, aby nevyšla navnivoč, kone s doráňanými nohami krívajú a zanechávajú v snehu krvavé stopy, kopytá im ovíjajú remencami z koží padnutých koní,

a príde noc, keď sa vojaci i kone zakopú bok po boku do snehu, ráno, keď koňom otvoria na stehnách šľachy a pijú teplú krv a smäd po slanej chuti krvi uhasia snehom rozpusteným v ústach, pijani krvi, žráči snehu, tak zdolávajú vrchy a cválajú ďalej, cválajú, cválajú, cválajú.

To je jeden z Chánových snov, ktoré sa mu často vracajú.

A tento sen rozpráva Chán svojmu dôvernému šamanovi Kokekuovi:

„Cválam po stepi, sedím sklonený nad koňom a vidím, ako podo mnou ubieha zem, ponáhľam sa a cesta je ďaleká, iní jazdci cválajú vedľa mňa a za mnou, počujem to i cítim, no nevidím ich.

Tu padne hlava, akoby sťatá samotnou rýchlosťou, gúľa sa predo mnou a pod kopytá môjho koňa, zazriem len, že je neobvykle veľká, najmenej dvojnásobne veľká ako obvyklá hlava, a krv prúdi z useknutého hrdla, jazyk sa pohybuje v otvorených ústach a oči sa tisnú z jamôk.

Obzriem sa po jazdcovi vedľa seba; to on stratil hlavu, ale cvála ďalej, akoby nič nespozoroval, krv sa mu valí z useknutého krku a steká v dlhých prameňoch po tele i po koňovi.

.............................................................................

... posledná veta ...

Namiesto románu som sa pokúsil zostaviť súvislú kroniku, zjednodušenú a štalizovanú ako drevorez alebo ľudová balada.

SAGANOVÁ, FRANCOISE - O MESIAC O ROK

SAGANOVÁ, FRANCOISE

O MESIAC O ROK
(Dans un mois dans un an)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1964
edícia Tvorba národov
obálka Renata Vlachová
1. vydanie, 35.000 výtlačkov

beletria, novela, literatúra francúzska,
100 s., slovenčina
hmotnosť: 140 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,80 €

*zukol5* in *H-parap*R5

Román O mesiac o rok je v poradí tretí román Saganovej, ktorý má v celom jej doterajšom diele akési zvláštne postavenie. Mohli by sme ho nazvať „krízovým“ alebo „zlomovým“. Autorka sa v ňom dostáva na kraj svojich psychologických analýz vášne, lásky a žiarlivosti. Zostupuje až na ich dno, takže sa zdá, akoby sa v nich strácala. Ak si v prvom svojom románe Dobrý deň, smútok predsavzala zobraziť city, ich protiklady, rozpory a zvláštne konflikty u „nudiacich sa ľudí“, trojuholníky lásky a žiarlivosti, aby naznačila ich márnosť a bezvýchodiskovosť, v prítomnom diele ich posúva do ešte krajnejšej polohy. Zúfalé pokusy o oživenie citového života, ako sa s nimi stretávame u Alaina Maligrassa, u Josée aj u Beatrice, odohrávajúce sa na erotickom základe, riadiace sa zákonmi akejsi „osudovej“ príťažlivosti, často nevysvetliteľnej, nakoniec ústia do neznáma. Na rozdiel od predchádzajúcich diel Saganová neostáva na tomto bode so založenými rukami, akoby sa s tým zmierovala. Ako klavirista, ktorý hrá po roku tú istú skladbu, pretože „nenašiel nič iného“, aj prítomní hrdinovia zisťujú, že za celý rok v živote ani im nič nového „nezišlo na um“. Z tohto smutného základu sa však treba odraziť. A Saganová sa skutočne i odráža, aby nabrala dych k ďaľším románom. „Josée, — povedal, — to nie je možné. Čo sme to len všetci urobili? Čo sa stalo? Čo to všetko má znamenať? “ A i keby takéto rozmýšľanie prítomných hrdinov „viedlo k šialenstvu“, autorku vyvádza z bezvýchodiskového bludného kruhu jedného skazeného sveta, z umeleckej i ľudskej krízy.

Odchádzal a Nicole plakala. To všetko sa dalo už dávno predvídať. A keď Bernard balil batožinu, zdalo sa mu, že sa celý jeho život dal predvídať. Bolo prirodzené, že vyzeral príjemne, že mal nespokojnú mladosť, pomer s Beatrice a dávny vzťah k literatúre. A ešte prirodzenejšie bolo, že si vzal za manželku tú mladú ženu, trochu bezvýznamnú, ktorej teraz spôsoboval živočíšnu bolesť, ktorú sám vôbec nechápal. Bol totiž surovec s drobnými krutosťami priemerného človeka, s drobnými historkami priemerného človeka. No bolo treba hrať až do konca úlohu muža, ktorý dodáva pokoj. Obrátil sa k Nicole a objal ju:

— Neplač, drahá, veď chápeš, že musím odcestovať. Je to pre mňa dôležité. Mesiac, to nie je také ťažké. Tvoji rodičia...

— Ani na mesiac sa nechcem vrátiť k rodičom.

To bola Nicolina utkvelá predstava. Chcela zostať v tom byte. A on vedel, že celé noci bude spávať s tvárou obrátenou k dverám a bude čakať naňho. Zmocnila sa ho hrozná ľútosť, ktorú obrátil proti sebe.

— Budeš sa tu sama nudiť.

— Budem chodievať k Maligrassovcom. A Josée mi sľúbila, že ma povozí na aute.

„Josée. “ Pustil ju, nasrdene schytil košele a pchal ich do kufra. Josée. Ach, ide jej predsa o Nicole a o ľudské city. Josée. Kedy sa už oslobodl od tohto mena, od tej žiarlivosti. Iba toto je v jeho živote neskrotné. Nenávidel seba samého.

— Budeš mi písať? — opýtala sa Nicole.

— Každý deň.

Najradšej by sa bol obrátil a povedal jej: „Môžem ti napísať aj tridsať listov vopred: Moja drahá, mám sa dobro. Taliansko je veľmi krásne, pôjdeme sem raz spolu. Mám nesmieme veľa práce, ale myslím na teba. Chýbaš mi. Zajtra ti napíšem dlhší list. Bozkávam ťa. “ Tak jej bude písať celý mesiac. Prečo človeku niektorí ľudia sami našepkávajú slová, a iní nie? Ach, Josée! Napíše jej: „Josée, keby ste vedeli. Neviem, ako to povedať, aby ste pochopili, a som ďaleko od vás, od tváre, ktorá patrí vám, a už len myšlienka na ňu mi rozrýva srdce. Josée, vari som sa mýlil? Smiem ešte dúfať? “ Áno, vedel to, napíše Josée z Talianska jedného večera, keď pocíti mučivý svetobôľ, a slová mu budú tvrdnúť a oťažievať pod perom, a budú to živé slová. Veď predsa vie písať. Ale Nicole...

Bola plavovlasá, ešte trochu plakala, opretá o jeho chrbát.

— Odpusť mi, prosím ťa, — riekol.

— Ty mi odpusť. Nevedela som... Ach, Bernard, vieš, pokúšala som sa, pokúšala som sa niekoľkokrát...

— O čo? — spýtal sa. Bál sa niečoho.

— Pokúšala som sa dostať na tvoju úroveň, pomáhať ti, byť ti spoločníčkou, ale nie som dosť inteligentná, ani zábavná, ani nič... a vedela som to dobre... ach, Bernard!

Dusila sa. Bernard ju pritisol k sebe a prosil ju nástojčivo slabnúcim hlasom o odpustenie.

..............................................................................

... posledná veta ...

"Človek o tom nesmie veľa rozmýšľať," povedala jemne, "vedie to k šialenstvu."

PRINCEZNÁ HOLUBICA

PRINCEZNÁ HOLUBICA
Rozprávky z Moravy a Sliezska
(Princezna holubice)

Východoslovenské vydavateľstvo, Košice, 1986
edícia Otvor sa, rozprávka
preklad Marián Heveši, Jana Hevešiová
ilustrácie Dušan Stopiak
1. vydanie, 30.000 výtlačkov
083-025-86 PHO

beletria, knihy pre deti, rozprávky, literatúra česká,
156 s., slovenčina
hmotnosť: 662 g

tvrdá väzba, veľký formát

1,30 € stav: dobrý, knižničné pečiatky
1,30 € stav: dobrý, venovanie na frontispice

*bib17*/*juran*det*

Bol raz jeden vojak-bubeník. Keď sa mu skončila dlhoročná namáhavá služba, vracal sa domov. Cestou stretol dvoch neznámych ľudí, ktorí ani sami nevedeli, kam idú. A keďže sa mu celkom pozdávali, vzal ich so sebou.

Šli, šli, až prišli k jednému veľkému mestu, ktoré bolo dookola obtiahnuté čiernym súknom. Hneď v prvom hostinci sa dozvedeli, prečo je to tak: kráľovi sa stratili tri dcéry. Kto ich nájde a privedie naspäť, dostane pol kráľovstva a tú najmladšiu za manželku.

Náš trojlístok sa hneď prihlásil. Dostali jesť a piť, koľko im len hrdlo ráčilo, a na

cestu toľko peňazí, koľko len vládali uniesť. Kráčali celé dni a noci, dlho sa ponevierali sem a tam, až prišli do hustého čierneho lesa. Bola už noc a nevedeli, kam sa majú podieť. A tak bubeník povedal:

— Vyleziem na strom. Dávajte dobrý pozor; keď zazriem voľajaké svetielko, hodím tým smerom klobúk a tadiaľ aj vykročíme.

Svetlo zbadal až potom, keď vyliezol na samý vrcholec. Hodil tým smerom klobúk a ako si zaumienili, tak aj urobili; hneď sa vybrali na ďalšiu cestu.

..............................................................................................

... posledná veta ...

Čo som sa tam podozvedal, všetko som vám rozpovedal.

KRCH, FERDINAND - BĚŹI LIŠKA K TÁBORU

KRCH, FERDINAND

BĚŹI LIŠKA K TÁBORU
Čtení obrázků pro malé děti

Albatros, Praha, 1977
ilustrácie Antonín Pospíšil
5. vydanie, 50.000 výtlačkov
13-708-77

knihy pre deti, leporelá, literatúra česká,
12 s., čeština
hmotnosť: 214 g

leporelo
stav: veľmi dobrý

9,90 € PREDANÉ

*bib17* in *H-bar*FR

KUSÝ, MARTIN - ARCHITEKTÚRA NA SLOVENSKU 1848 - 1918

KUSÝ, MARTIN

ARCHITEKTÚRA NA SLOVENSKU 1848 - 1918

Bradlo, Bratislava, 1995
obálka Eva Kovačevičová-Fudala
1. vydanie
ISBN 80-7127-051-2

architektúra, história,
152 s., čb a far. fot., slovenčina
hmotnosť: 805 g

tvrdá väzba s prebalom, veľký formát
stav: dobrý, knižničné pečiatky

12,90 € PREDANÉ

*trsos* in *H-parap*L

Moderna vetva vývoja

Neuveriteľné pokroky vedy a priemyslu v druhej polovici 19. storočia boli pre ľudstvo zdrojom dosiaľ nepoznaných nádejí. Na druhej strane ich dopad na sociálnu situáciu znamenal bezprostrednú hrozbu, čo si vyžadovalo naliehavé riešenie.

Všetky tieto optimistické a súčasne pesimistické problémy mali predovšetkým materiálny charakter - vychádzali z reality vývoja. Konzervatívne živly nechceli uznať vývoj a nový poriadok vecí a od začiatku sa proti nemu tvrdo postavili, a to v politike aj v umení. V politike sa tradičné monarchistické režimy po prvom otrase zjednotili vo Svätej aliancii. V umení sa stal klasicizmus postupne taký skostnatený, že napokon vyústil do oficiálneho akademizmu. V oboch prípadoch konzervativizmus vyzdvihoval oproti novej realite akúsi „ideálnu" koncepciu, t. j. súhrn pravidiel starého poriadku. Tento poriadok postupne zanikal, podobne ako agrárna organizácia spoločnosnosti ustupovala novej, dosiaľ neznámej priemyslovej organizácii.

Vychádzame z predpokladu, že človek žijúci v určitom čase na určitom mieste premieta spoločné stanoviská svojej epochy sformované hmotnými, morálnymi, ekonomickými, sociálnymi a duchovnými vplyvmi do ideologických i umeleckých systémov. Umelcova individualita dáva tomuto smerovaniu všeobecnejšiu a trvalejšiu platnosť rozsahom a intenzitou svojho prejavu.

V umení 20. storočia nachádzajú všetci kritici nové smerovanie k radikálnej revízii nadobudnutých hodnôt a snahu rozvinúť výtvarnú produkciu na základe princípov, ktoré sú postupom rokov čoraz odvážnejšie. Ako sme spomenuli, 19. storočie malo oficiálne umenie prežívajúce v opakovaní starých vzorov, ktoré sa od obdobia romantizmu prejavovalo určitým ústupom uznávaného systému foriem. Smerovanie k novému i ústup uznávaného systému foriem sú príznaky hlbokej zmeny ľudskej mentality. Tieto zmeny sprevádzajú koniec pôdohospodárskej civilizácie, ktorá sa od predhistórie prispôsobovala prírode, jej pravidelnému rytmu, večnému striedaniu ročných období. Celá estetika tejto civilizácie sa opierala o úctu k existujúcej skutočnosti, až sa pôdohospodárska civilizácia stala synonymom samotnej civilizácie.

Každá civilizácia je systémom, ktorý organizuje, nastoľuje poriadok a robí zrozumiteľným život i svet. Tento poriadok potom starne a mení sa buď na strnulý akademizmus, alebo sa uvoľňuje a podlieha slobodným, novým impulzom života.

Zásadná zmena nastala v 18. storočí, keď sa začali presadzovať nové energetické zdroje. Túžba vytvárať nové, silnejšie energie a nielen zbierať plody, ktoré dávala príroda, otvorila cestu čoraz závratnejším objavom. Od pary a elektriny k atómovej energii. Stroj umožnil nevídane zvýšiť produktivitu, ale aj podnietil vznik novej sociálnej triedy - proletariátu. A anticipoval aj ďalší element - rýchlosť, ktorá pretvorila podmienky ľudskej existencie. Od začiatku 19. storočia - od bežcov a jazdcov na koňoch sa rýchlosť stupňovala, až sa dostala za hranicu zvuku.

Pod náporom zmeneného životného rytmu sa rozpadal starý sociálny poriadok spočívajúci na mestských pôdohospodárskych tradíciách. Mesto začalo pohlcovať vidiek a pretvárať roľníkov a remeselníkov na proletariát. Uprostred hlbokých otrasov hľadá ľudstvo nový poriadok, prispôsobený jeho potrebám a úlohám, v ktorom sa filozofia i veda usilujú o nové výklady sveta. Chcú zachytiť tok života v priamom „existencionálnom" stave, v odvážnejšom uvoľňovaní prvotnej - nukleárnej energie.

CHEVALIER, HAAKON - ČLOVEK, KTORÝ CHCEL BYŤ BOHOM

CHEVALIER, HAAKON

ČLOVEK, KTORÝ CHCEL BYŤ BOHOM
(L´Homme qui voulait etre Dieu)

Vydavateľstvo politickej literatúry, Bratislava, 1966
preklad Miroslava Bártová
doslov Rudolf Zajac
prebal Jozef Bôrik
2. vydanie, 15.000 výtlačkov
75-020-66

II. svetová vojna, životopisy, literatúra americká,
389 s., slovenčina
hmotnosť: 450 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý (bonus - výstrižok z novín roku 1967 o smrti Oppenheimera)

1,00 €

*zukol5* in *H-parap*L

V roku 1945, po úplnej porážke fašistického Nemecka a takmer v predvečer pádu militaristického Japonsko, otriasla svetom zpráva o skaze japonských miest Hirošima a Nagasaki, spôsobenej najobludnejšim ľudským výmyslom - americkou atómovou bombou.

Už veľa papiera sa popísalo o tejto udalosti; boli to vedecké pojednania, romány, básne i hlasy protestujúceho ľudstva. Len nemnohým z umelcov, ktorí sa podujali na spracovanie tejto strašlivej udalosti, sa podarilo vykresliť okolnosti, vedúce k onomu osudnému dňu D tak sugestívne, s takým prenikavým úspechom ako Haakonovi Chevalierovi v jeho románe „Človek, ktorý chcel byť bohom".

Chevalier bol dobrým znalcom prostredia, v ktorom sa pohybujú postavy jeho románu, prostredia americkej inteligencie na jednej z univerzít. Veľmi dobre poznal aj hlavnú postavu svojho románu Sebastiana Blocha, v skutočnosti Roberta Oppenheimera, otca atómovej - bomby. Na vlastnej koži sa presvedčil o metódach americkej tajnej polície v boji proti komunizmu. Svojím presvedčivým rozprávačským umením a hlbokou analýzou americkej intelektuálnej spoločnosti nám podáva jasný obraz o skutočnostiach, ktoré viedli k zneužitiu zásad ľudskosti, na ktoré doplatilo toľko nevinných obeti v Hirošime a Nagasaki.

Avšak po týchto pokojných večeroch Sebastian sa opäť vracal k „Oblude“, ktorej skonštruovanie ho čoraz väčšmi stravovalo, hoci sa oficiálne k ničomu nezaviazal. Ostatne, ešte nejestvovala nijaká usporiadaná ustanovizeň. V komisiách, laboratóriách a v továrňach práca nebola koordinovaná; v rôznych výskumných strediskách stovky technikov pracovali po čase na vyriešení vyskytnuvších sa problémov, hoci ani velmi nevedeli, kam smeruje ich lopotenie.

Sebastian sa dozvedel o útoku na Pearl Harbor vo vojenskom lietadle, ktorým letel z Washingtonu do Chicaga. Práve dával lekciu zo základov nukleárnej fyziky istému generálovi intendantúry, členovi vedeckej komisie Národnej obrany, keď sa zrazu v kabíne rozozvučalo rádio a oznámilo tú ohromujúcu zprávu. Lietadlo bolo plné dôstojníkov, zväčša vysokých hodností, na ktorých zpráva zaúčinkovala ako šľahnutie bičom. Rádiotelegrafista zapojil svoj prijímač na amplión a ako prichádzali informácie o pohrome, prerušované oficiálnymi vyhláseniami a posolstvom prezidenta, napätie, ktoré vládlo v kabíne, stalo sa neznesiteľným. Po výbuchoch hnevu, kliatbach, zúrivých výkrikoch prvých minút všetci zmlkli. Plamene hnevu spaľovali dôstojníkov pripútaných k sedadlám, uväznených nad oblakmi vo chvíli najhoršej vojenskej katastrofy v dejinách Spojených štátov.

Čo sa stalo? Kto je zodpovedný? Vari nedali nijakú výstrahu? Kde bola zpravodajská služba? Čo robili obaja japonskí zmocnenci vo Washingtone? Čo zostalo z floty v Tichom oceáne? Boli už tisíce mŕtvych? Najväčšmi utrpelo námorníctvo. A straty vo vojsku dosahovali niekoľko sto dôstojníkov a vojakov.

Sebastian zareagoval práve tak prudko ako jeho spoločníci. Prezidentove slová: „Deň, ktorý zostane v potupných análoch, “ rozozvučali v ňom hlbokú ozvenu, ale vzbudili v ňom aj pocit hroziaceho nebezpečenstva. „Obluda“! Je možné, že „Obluda“ sa stane jedinou nádejou na obrat...

Teraz sa musí rozhodnúť.

Týždne, ktoré nasledovali, boli najťažšie, aké kedy prežil. Trápila ho nevýslovná osamotenosť, zúfalo túžil niekomu sa zdôveriť. Ale komu? Pozhovárať sa s Taňou stalo sa nemožným. Veľa vecí nevedela, a potom, boli mu trápne jej správne reakcie i jej úprimné obavy. Sebastian sa cítil voľnejšie s Bruceom Pattersonom a s Fritzom Leutnerom. V povolaní boli rovnako zaujatí a všetci traja mali riešiť ten istý problém: čo je ich povinnosťou ako vedcov a komunistov? Zhodli sa, že sa musia zapojiť do práce na realizovaní Zbrane. Ale Bruce a Fritz sa nazdávali, že by sa mali pokúsiť získať schválenie Bezpečnosti.

— A čo keby sme im povedali pravdu? Pre nich by to znamenalo alebo prijať, alebo nechať tak, — povedal Sebastian.

Bruce a Fritz sa uškrnuli.

Sedeli v malej kancelárii vedia aktívnych laboratórií; stôl, telefón, tri-štyri stoličky a niekoľko nepoužívaných prístrojov. Hukot blízkeho cyklotrónu prehlušoval všetky ostatné zvuky.

Bruce si všimol telefón, obzrel sa dookola, potom vzal svoj zvrchník a prikryl ním aparát.

— Nie, — povedal. — To by nešlo.

Ako vždy keď sústredene rozmýšľal, kŕčovito sa usmieval a na nose mu vynikli pehy.

— Ja vidím otázku takto. Budú sledovať každého z nás. Možno už začali. Celkom nepochybne sa toho dozvedia dosť, aby nás naskutku poslali k všetkým čertom. Ale nepošlú nás. Dajú nás na zoznam podvratných živlov a informácie si múdro ponechajú pre seba, aspoň tie, ktoré by nám mohli uškodiť. Prečo? Pretože ináč by nás nemohli použiť. A oni nás potrebujú! Najmä teba, Sebastian... A to je skvelé, nie? Preto im netreba vravieť, čo nechcú vedieť. Vieš, keby si sa im priznal k tomu, čo už majú v svojich fascikloch, museli by ťa odmietnuť, ved keby to neurobili, mal by si ty vrch nad nimi, a také niečo nebudú riskovať, aj keby plán mal stroskotať. Naopak, ich najvrúcnejším želaním je mať vrch nad tebou. Upovedomia ťa, že ťa z hľadiska bezpečnosti pokladajú za podozrivú osobu, ale nechajú ťa pracovať. S tou hrozbou jednostaj visiacou nad tvojou hlavou. Môžeš si byť istý, že to budú vedieť využiť.

— To b-bude pekelné, — vyjachtal zachmúrený Fritz, — n-najmä pre teba.

— Jednako treba posudzovať situáciu z iného hľadiska, — ozval sa opäť Bruce. — Si v pozícii sily. 

.................................................................................................................................

... posledná veta ...

"Áno."

WILLANOVÁ, ANNE - PRIPRAVUJEME ŠALÁTY

WILLAN, ANNE

PRIPRAVUJEME ŠALÁTY
101 praktických rád

Ikar, Bratislava, 1998
preklad Terézia Šinková
ISBN 80-7118-596-5

hobby, domácnosť, stravovanie,
72 s., far. fot., slovenčina
hmotnosť: 210 g

tvrdá väzba, malý formát
stav: veľmi dobrý

1,00 €

*zukol5* (u Bei)