MCCAULEYOVÁ, BARBARA - NÁMLUVY NA RANČI

MCCAULEY, BARBARA - NÁMLUVY NA RANČI
INGRAHM, PAMELA - JAK ZKROTIT KOVBOJE

(Courtship in Granite Rige - Wedding Planner Tames Rancher!)

Harlequin, Praha, 1998
preklad Radka Wenigová
ISBN 80-7170-889-5

beletria, román, pre ženy,
320 s., čeština
hmotnosť: 172 g

mäkká väzba, malý formát
stav: dobrý

1,00 €

*cesvo*

BARBARA McCAULEYOVÁ: NÁMLUVY NA RANČI Jako mladá dívka milovala Kasey Hugha Slatera jako nikoho jiného na světě. On jí však nevěnoval pozornost. Po letech se najednou objeví na ranči, kde nyní rozvedená Kasey žije i dvěma malými syny, aby ji ochránil před údajným dalším unáhleným sňatkem. Kasey zpočátku vůbec nechápe, o čem ten pohledný muž na prahu jejích dveří mluví.

PAMELA INGRAHMOVÁ: JAK ZKROTIT KOVBOJE

Leah již dávno vyškrtla ze svého seznamu mužů, o nichž snila, kovboje. Chce moderního, galantního partnera, který by jí byl oporou. Její zásady se však začínají hroutit jako domeček z karet, když pozná Wadea, který si ji najme na uspořádání svatby své dcery a který je kovboj každým coulem!

„Můžeš mi laskavě říct, co tady pohledáváš?“ Popadl ji za ramena, aby neupadla.

„Slatere!“ Celá vylekaná se nadechla. Panebože, ten člověk se ale rychle oblékl. „Myslela jsem, že jsi ve sprše.“

„Že se nestydíš, Acacio,“ zahučel. „Copak jsi nepřísahala?“

Cody a Troy by jí možná na její historku s bateriemi skočili, ale Slater nikoliv. „Já jsem si, ehm, no, vzpomněla jsem si, že

Posměšně mlaskl a zatlačil ji do stínu vedle zadní verandy. Když začala protestovat, zasyčel, aby byla zticha. Ze stáje k nim dolehl výbuch ječivého smíchu; Kasey sebou nervózně škubla, ale Slater ji držel pevně.

„Nic jim neschází,“ zašeptal. „Přestaň si dělat starosti.“

Zamračila se a chvíli naslouchala jejich hláskům. „Je tam děsná tma.“

„Přesně tak. A jakmile to zjistí, vyběhnou nebo spíš vylítnou ven a namíří si to rovnou do domu. Dávám jim deset minut. Nanejvýš patnáct.“

Chvíli uvažovala. Samozřejmě, Slater má pravdu, uvědomila si a připadala si trapně. Troy bude první, kdo to nevydrží, a Cody ho bude následovat. „Jak to, že tak dobře víš, co takoví malí kluci udělají?“

„Když mi bylo osm, postavili jsme si s jedním kamarádem u nich na zahradě stan, ale nevydrželi jsme tam ani tři čtvrtě hodiny. On přísahal, že viděl pekelnýho psa s rohy a ohnivýma očima. Pak se ukázalo, že to byla zaběhlá koza.“

Při té vzpomínce se tlumeně zasmál. Náhle si uvědomila jeho blízkost. Stále ji držel za ramena a Kasey cítila, jak jí teplo z jeho rukou proudí do celého těla.

„Myslím, že bych se teď měla vrátit.“ Slyšela svůj zadýchaný hlas a cítila silný, stejnoměrný tlukot svého srdce. Neučinila žádný pokus se pohnout.

„To bys měla.“ Nezdálo se, že by ji chtěl pustit.

Nebyla si jista, co se stalo dřív, jestli mu ona dala ruce kolem krku, nebo jestli ji on vzal kolem pasu, a bylo jí to jedno.

Pootevřela rty a jeho jazyk se lehce dotkl jejího. Projela jí rozkoš jako horký vítr a prosákla do každého póru jejího těla. Přitiskl ji k sobě a když ji začal vášnivě líbat, zvedla ruce a prohrábla jeho ještě vlhké vlasy.

„Krásně voníš...,“ zachraptěl a přesunul ústa na její bradu a dolů na hrdlo. Nebyl oholený a jeho počínající strniště ji na jemné kůži píchalo jako tisíc elektrizujících jehliček.

Mačkal ji v náručí a Kasey se celá chvěla jak se v ní vzmáhala prudká touha.

Cože? Něco je tu anatomicky nesprávně, pomyslela si matně. Ačkoliv stál proti ní, cosi ji tlačilo na kyčelní kosti.

Baterie!

Nemohla si pomoct. I když ji stále ještě líbal, začala se smát. Snažila se přestat, ale nešlo to. Baterie, proboha!

Znehybněl, pak se od ní odtáhl. „Pomalu už dostávám komplex: kdykoliv tě líbám, začneš se smát. Podělila by ses se mnou o tu legraci?“

...................................................................................................................................................................

... posledná veta ...

Ty šedé oči jí dočista a navždy učarovaly -  a víc už od života nechtěla vůbec nic.

ZPĚVY STARÉ ČÍNY

ZPĚVY STARÉ ČÍNY

Státní nakladatelství krásné literatury, hudby a umění, Praha, 1960
edícia Světová četba (236)
prebásnil Bohumil Mathesius, Jaroslav Průšek
úvod Bohumil Mathesius
predslov Jaroslav Průček
2. vydanie (v SNKLHU), 20.000 výtlačkov

literatúra staroveká, poézia,
208 s., čeština
hmotnosť: 164 g

mäkká väzba s prebalom, malý formát
stav: dobrý, prebal ošúchaný

PREDANÉ

*cesvo*poe

Tři sbírky parafrází Bohumila Mathesia, jež byly shrnuty v tomto svazku, jsou zatím nejobsáhlejší antologií čínské poezie v češtině. Málokterá kniha veršů měla u českých čtenářů takový úspěch jako Zpěvy staré Číny. Také v současné Číně obroda poezie, probuzená úsilím Velkého skoku, dokazuje, že klasické čínské básnictví je mnohem bližší lidu, než se dosud soudilo. V staré lyrice ovšem převládá odevzdaná životní moudrost nad dynamismem lidské vůle a prchavá barva okamžiku nad mohutnějšími proudy činorodé radosti, vyjádřené v tvorbě nové. Ale zdánlivě nevyrovnatelný rozdíl mezi spisovnou řečí klasické poezie a moderní hovorovou čínštinou je překlenut společnými základními citovými polohami básní starých i nejnovějších: konkrétností imaginace, pocitem harmonie mezi životem přírody a životem lidským, prostotou a zpěvností a především lyričností: základní lyričností básnického světa. Tyto rysy stejně jako obdoby formální — paralelizující struktura a útlé, neornamentální strofické útvary — osvědčuji nepochybné příbuzenství staré a nové: příbuzenství velkých básníků a jejich lidu.

VÍTĚZ SE PSEM A ČERNOU KOROUHVÍ

Vítězství! Smím si v černý vlas je vplésti, 

ač tvrdá rána chlípí v prsou kdes. 

Korouhev černou v křečí ztvrdlé pěsti, 

jdu bojištěm. Je večer. Já a pes.

Pes štěkal, kde na nepřítele pad; 

je kolem mrtvol jako plev.

— Žer těla jejich, máš-li hlad, 

a chlemtej krev!

Psův zrak dí: Bratře, krev a krev!

A skáče, líže moji horkou ránu.

Tak jdeme spolu příštímu vstříc ránu, 

já a můj pes a černá korouhev.

SETON, ERNEST THOMPSON - ZÁLESÁK ROLF

SETON, ERNEST THOMPSON

ZÁLESÁK ROLF
Dobrodružstvá mladého zálesáka Rolfa, Indiána Quonaba a psa Skookuma
(Rolf in the Woods)

Mladé letá, Bratislava, 1964
preklad Alexander Brhlovič
ilustrácie Mirko Hanák
2. vydanie, 16.500 výtlačkov
66-075-64

beletria, román
292 s., slovenčina
hmotnosť: 681 g

tvrdá väzba
stav: zachovalá, bez prebalu, dosky ušpinené a ošúchané

2,00 € PREDANÉ

*cesvo*

Výzvedy vo vnútrozemí

V ten istý deň zvečera sa Rolf dal na cestu späť. Niesol posledné zprávy a veliteľovo hlásenie. Poznal už dokonale celý kraj, a keďže ako zálesák nadobudol nezvyčajne dobrú pamäť, šiel stále po svojich vlastných stopách. Možno, že to nebola tá najlepšia cesta, no mala mnohé výhody. Predovšetkým tú, že všade mal uschované plte, ktoré si bol zhotovil na minulej ceste, a tak získal veľa hodín drahocenného času.

Videl mnoho vysokej zveri i jedného medveďa a v noci začul vyť vlkov. No bolo to vždy vo veľkej diaľke. Druhej noci táboril už priam v srdci divočiny. Vlci opreteky vyli, a teraz už blízko. Rolf táboril potme. Založil z vetvičiek, ktoré okolo seba nahmatal, malý ohník: keď sa ohník rozhorel, Rolf uvidel asi v dvadsaťmetrovej vzdialenosti suchý smrek. Vzal sekerku a popošiel k stromu, aby ho vyrúbal. Odrazu sa však ocitol zoči-voči vlkovi, ktorý si oprel predné laby o vyvalený kmeň, vzdialený len asi na päť metrov od uschnutého smreka, a zvedavo gánil na Rolfa. Ostatní jeho druhovia vyli neďaleko v húštine. Vlk znenazdajky vysoko dvihol papuľu a žalostne, dlho zavyl.

Rolf si nechal pištoľ pri ohni. Hodiť sekeru po vlkovi sa neodvážil, bol by zahodil jedinú zbraň, ktorú mal v rukách. Zohol sa, zdvihol suchú haluz a šmaril ju po vlkovi. Vlk sa prikrčil, takže haluz mu preletela ponad hlavu, a pozeral na útočníka bez strachu, ale aj bez hnevu. Ostatní vlci neprestávali vyť a Rolf sa bál. Opatrne ustupoval k ohňu, vzal pištoľ a vrátil sa k stromu.

Ale vlk už tam nebol. Vlčie vytie však Rolf počúval celú noc, a tak vytrvalo udržoval dva strážne ohne.

Zrána, ako obyčajne, vydal sa na cestu a o pol hodiny videl, že po jeho stope, niekoľko sto metrov za ním, uteká párik vlkov. Nesnažili sa ho dobehnúť; keď sa zastavil, zastali tiež, a keď sa pohol, takisto sa pohli, verní svojej psej povahe. Ako si Rolf želal, aby mal pri sebe svoju dobrú pušku, lebo nikdy neprišli tak blízko, aby na nich mohol vystreliť z pištole. Zdalo sa, že vedia presne, ako ďaleko pištoľ nesie. Nastavil im pascu, keď prešiel cez skalnatý hrebeň, odplazil sa kus naspäť a skryl sa blízko svojej stopy. No vietor prezradil jeho úkryt. Vlci si pokojne sadli a čakali, kým pôjde ďalej. Cez celý deň ho táto čudná dvojica vlkov prenasledovala a vôbec sa nezdalo, že by bola azda rozzúrená; asi o tretej popoludní, keď Rolf prešiel rieku, dvojicu vlkov už neuzrel. Po rokoch, keď Rolf poznal vlkov lepšie, prišiel k presvedčeniu, že ho vlčí pár sledoval buď zo zvedavosti, alebo ich azda ťahala nádej, že zastrelí nejakú zver, na ktorej sa aj oni priživia. A keď ho vlci už ďalej nesledovali, iste preto, že prešiel hranicu ich „loveckého revíru“, a za túto vlk nikdy neprejde.

Navečer sa utáboril deväťdesiat kilometrov od Ticonderogy, ale zaumienil si, že túto vzdialenosť prejde za jeden deň. Či nesľúbil, že bude o týždeň naspäť? Starší bojovníci krútili pochybovačne hlavami a on — mládenec, hrdý na svoje nohy, chcel svoj sľub splniť. Takmer sa bál zaspať, aby neprespal čas, keď už bude dosť svetla, aby sa dalo ísť. Ľahol si; o desiatej — o jedenástej mal vyjsť mesiac. O tri hodiny bude už dosť svetla na to, aby sa mohol vydať na cestu. Najmenej desať ráz sa strhol a prebudil od strachu, že zaspal; no keď pozrel na mesiac, ktorý stál nízko nad obzorom, uspokojil sa a opäť zaspal.

Konečne bol mesiac štyri hodiny na nebi a lesy sa kúpali v jeho mäkkej žiare. Výr húkal svoje hlboké „hú — hú“, v diaľke ťahavo a melancholicky vyli vlci. Rolf sa naraňajkoval sušeného mäsa, pripäl si opasok a pustil sa do dlhého, namáhavého behu. Keby bol žil v starom Grécku, možno by o ňom boli napísali krásnu epickú báseň.

Rolf nepotreboval kompas. Mesiac ako rozžiarený lampión, zavesený na temnej oblohe, ho bezpečne viedol, a tak kráčal priamo, vyhýbal sa iba malým pahorkom a jazerám. Zo začiatku šiel dlhým, vytrvalým krokom; potom prišiel na breh jazera a tam už utekal rýchlosťou desať kilometrov za hodinu; nato vošiel do jelšovej húštiny, kde postupoval veľmi pomaly. Čoskoro však z nej vyšiel a potom sa kilometer brodil až po kolená močariskom. Vôbec nebol prekvapený, keď videl, že močarisko vyústilo do jazierka, na ktorom bolo vidieť zo desať bobrích stavenísk. Ich obyvatelia sa hneď teperili so žblnkotom do vody, no Rolf sa ponáhľal ďalej na blízky kopec. Cesta sa kľukatila medzi lesmi, mesiac svietil priam nádherne. Rolf dolu kopcom vždy bežal a hore kopcom kráčal miernym, pokojným krokom.

Zrazu začul celkom pred sebou šuchot a potom praskot krovísk, ktoré ktosi pred ním prudko rozhŕňal. Trvalo to hodnú chvíľu, no čo to vlastne bolo, to sa

..............................................................................................................................................................

... posledná veta ...

Jeho dlhé rovné vlasy boli skoro biele a po jeho boku ležal navždy umĺknutý spevný bubienok jeho ľudu.

JIRÁSEK, ALOIS - STARÉ POVĚSTI ČESKÉ

JIRÁSEK, ALOIS

STARÉ POVĚSTI ČESKÉ

Jos. R. Vilímek, Praha, 1947
ilustrácie Antonín Procházka
23. vydanie, 10.000 výtlačkov

beletria, próza krátka, povesti,
256 s., čeština
hmotnosť: 1143 g

tvrdá väzba, veľký formát
stav: dobrý, bez prebalu

2,00 € PREDANÉ

*cesvo* in *H-2-9*

FLAUBERT, GUSTAVE - PANI BOVARYOVÁ

FLAUBERT, GUSTAVE

PANI BOVARYOVÁ
(Madame Bovary)

Tatran, Bratislava, 1976
edícia Výber (39)
preklad Soňa Holá
prebásnil Viliam Turčány
doslov Anton Vantuch
ilustrácie Stanislav Dusík
prebal Stanislav Dusík, Ján Švec
3. vydanie, 80.000 výtlačkov
61-756-76

beletria, román, literatúra francúzska,
318 s., slovenčina
hmotnosť: 738 g

tvrdá väzba s prebalom

0,80 € stav: veľmi dobrý *barpe*belx
0,60 € stav: dobrý, neautorské venovanie *juran*belx*
PREDANÉ stav: dobrý *cesvo*H-2-9

Gustave Flaubert (1821 — 1880), autor románu Pani Bovaryová, zaujíma významné miesto medzi francúzskymi kritickými realistami 19. storočia. Takmer celý život prežil na vidieku, na osamelom zámočku neďaleko Rouenu, a tak sa stal vynikajúcim znalcom francúzskeho vidieckeho života. Dokonale poznal figúrky malomestskej spoločnosti a vedel ich tvorivo uplatniť vo svojich literárnych dielach, majstrovsky ich vykreslil v celej ich malosti, nemorálnosti, strhol masku prehnitej meštiackej spoločnosti, nemilosrdnej kritike podrobil jej život založený na lži a pretvárke.

Z takejto hlbokej znalosti francúzskeho života meštiackej spoločnosti vzniká Flaubertov román Pani Bovaryová. Námet románu je zo skutočného života — osud manželstva lekára z neďalekého mestečka. Hrdinka románu Emma Bovaryová je tragickou obeťou doby, spoločenského zriadenia a prostredia, v ktorom žije. Je morálne poznačená kláštornou výchovou a romantickou i bulvárnou literatúrou. Ako naozajstná meštiačka túži za pohodlím a radovánkami, bezstarostným životom a bohatstvom, čo ju napokon vháňa do náručia dobrovoľnej smrti. Túži ponášať sa na hrdinky romantických románov, no pritom v nej hynie každý dobrý ľudský cit. Za krásu pokladá pekný zovňajšok, pózu a frázu. A tak v Emminom živote prichádza rozčarovanie za rozčarovaním. Čím vyššie sa usiluje povzniesť z bahna všedného života do sveta krásy, tým hlbšie sa ponára do kalu a špiny. Jej dni plynú bez práce, neužitočne, a zmysel života hľadá v ľúbostných vzťahoch. Ale Emma nie je vinná! Je len výplodom svojho prostredia, svojej výchovy. Veď nezmyselný život je údelom všetkých žien vtedajšej takzvanej lepšej spoločnosti.

YONVILLE-ĽABBAYE (volalo sa tak podľa niekdajšieho kapucínskeho opátstva, z ktorého už nezostali ani zrúcaniny) je mestečko na osem míľ od Rouenu; leží medzi abbevillskou a beauvaiskou cestou v údolí, zavlažovanom Rieulou, riečkou, čo sa vlieva do Andelly, no kým do nej vústi, poháňa tri mlyny; je v nej zopár pstruhov, ktoré chlapci v nedeľu zo zábavy chytajú na udicu.

V Boissiere sa odbočí z hlavnej hradskej a ide sa ďalej rovno hore na vŕšok pri Leux, odkiaľ už vidieť do údolia. Rieka, čo ním preteká, akoby ho delila na dva výzorom odlišné kraje, naľavo sú samé pasienky, napravo samé role. Lúky sa tiahnu popod veniec nízkych pahorkov a za nimi sa spájajú s brayskými pastvinkami, kým na východnej strane sa mierne stúpajúca rovina rozširuje a do nedozerna rozkladá pobelavé tably obilia. Voda tečúca pri kraji pažite oddeľuje ako biela čiara farbu lúčin od farby brázd a krajina sa tak ponáša na veľký, rozprestretý plášť so zeleným zamatovým golierom, ovrúbeným strieborným pásikom.

Kto prichádza, na obzore pred sebou vidí duby argueilského lesa a úbočia Svätojánskeho vŕšku, rozryté odhora dolu dlhými, červenými nerovnými výmoľmi; sú to stopy po dažďoch a tehlové tóny, rozpadávajúce sa v jemné žilky na sivej farbe vrchu, pochádzajú z množstva železitých prameňov, ktoré odtiaľ stekajú do celej okolitej krajiny.

Je to rozhranie Normandie, Pikardie a Ile-de-France, kraj zaostalý, kde je reč nevýrazná ako fádna krajina. Tu robia z celého okresu najhoršie neufchatelské syry a obrábanie pôdy je nákladné, lebo treba veľa hnojiva na zúrodnenie sypkej zeme, plnej piesku a skál.

Až do roku 1835 neviedla do Yonville schodná cesta, no v tom čase postavili veľkú vicinálku, ktorá spája cestu abbevillskú s amienskou a vše ju používajú furmani, čo idú z Rouenu do Flámska. Ale Yonville-l’Abbaye sa nepovznieslo ani pri nových príležitostiach. Namiesto aby zlepšovali obrábanie pôdy, zanovito sa držia pasienok, hoci nemajú nijakú hodnotu, a tak sa lenivé mestečko odchýlilo od roviny a prirodzene rástlo smerom k rieke. Vidieť ho zďaleka, ako si leží na brehu sťa kraviar, čo si po obede zdriemol pri vode.

Na úpätí vŕšku, za mostom, začína sa ulica, vysadená mladými osikami, ktorou prídete rovno k prvým domom v obci. Sú ohradené plotmi, stoja prostred dvorov, kde je plno roztrúsených stavísk, prešovní, kôlní a pálenie rozosiatych pod hustými stromami, ovešanými rebríkmi, bidlami alebo kosami. Doškové strechy, ako kožušinové čiapky stiahnuté na oči, siahajú takmer do tretiny nízkych oblokov, na ktorých sú hrubé sklá v prostriedku vyduté ako dná fliaš. O vybielenú stenu, na ktorej sa uhlopriečkovito križujú čierne žŕdky, tu a tam sa prichytáva biedna hruška; a predo dvermi na prízemí nízka otáčavá bránička chráni pred kurencami, čo chodia na prah zobať omrvinky čierneho chleba namočeného do muštu. Ale ďalej sú dvory čoraz užšie, obydlia tesnejšie vedľa seba, ploty miznú; viazanička papradia sa kolembá pod oknom na konci rúčky z metly; je tu kováčska vyhňa a ďalej kolár, ktorý má pred domom dva či tri nové vozy, čo zaberajú kus cesty. Potom sa pomedzi mriežky ukáže biely dom za okrúhlym trávnikom, ktorý zdobí Amor s prstom na ústach; na každom boku schodišťa stojí liatinová váza, na dverách sa ligocú štítky; je to notárov dom, najkrajší na okolí.

Kostol je na druhej strane ulice, dvadsať krokov ďalej, hneď ako sa vojde na námestie. Cmiterček okolo neho, ohradený múrikom vysokým asi po prsia, je taký preplnený hrobmi, že staré náhrobné kamene, vtlačené do zeme, tvoria súvislú dlažbu, na ktorej tráva vykreslila pravidelné zelené štvorce. Kostol prestavali v posledných rokoch vlády Karola X. Drevená klenba začína na vrchu práchnivieť a miestami má na belasej farbe čierne trhliny. Nad dvermi, kde by mal byť organ, je mužský chór s točitými schodmi, ktoré sa ozývajú pod drevákmi.

Denné svetlo, vnikajúce oblokmi z obyčajného skla, šikmo svieti na lavice pristavené k stene, tu a tam vyložené pripevnenou rohožkou, nad ktorou je napísané veľkými písmenami: ,,Lavica pána toho a toho.“ Ďalej, v mieste, kde sa loď zužuje, stojí spovednica oproti soške Panny Márie, ktorá má atlasové rúcho, na hlave tylový závoj posiaty striebornými hviezdami a purpurové líca pripomínajúce modlu zo Sandwičských ostrovov; napokon kópia Svätej rodiny, dar ministra vnútra, dominujúca

...................................................................................................................................................................

... posledná veta ...

Nedávno dostal záslužný kríž.

SVĚTLÁ, KAROLINA - ROZPRÁVKY SPOD JEŠTĚDA

SVĚTLÁ, KAROLINA

ROZPRÁVKY SPOD JEŠTĚDA
(Povídky z Podještědí)

Mladé letá, Bratislava, 1959
preklad G. Rapoš
doslov H. Urbancová
ilustrácie K. Štika, A. Štiková

beletria, poviedky,
1. vydanie, 6.250 výtlačkov
hmotnosť: 381 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

1,50 € PREDANÉ

*cesvo* in *H-2-9*

Ale náš Lukáš nebol dnes pre svojho suseda na seníku práve najpohodlnejším spoločníkom — myšlienky mu nedali pokojne ležať a spať. Stále musel len o tom hútať, prečo sa dnes večer Vendulka z ničoho nič tak prehnane prísne správala, a hoci mala v očiach plno najvrúcnejšej lásky, v postoji a slovách bola taká zdržanlivá. Čo to za nerozumné vrtochy jej vošli do hlavy? Chcela zaonačiť, že jej na ňom vždy tak veľmi záležalo? Strachovala sa azda, že by si ju teraz, keď ju má, pre jej veľkú prítulnosť menej vážil, ako sa to niekedy u mužov stáva, a tak sa teda svedčí, aby sa trochu zdráhala a našla si či takú, či onakú výhovorku? Ako ho len mohla tak zle poznať? Veď si ju vždy práve pre tú jej otvorenosť tak veľmi vážil a väčšmi ako čokoľvek iné ho tešilo, že v každom jej pohľade, v každom jej slove je iba čistá pravda a nikdy ani kúska ľsti a pretvárky. Ale najlepšie bude, keď si nad tým hlavu lámať nebude. Možno ani sama nevedela, čo to tak zrazu na ňu prišlo. Ženám sa to stáva, že si čosi z ničoho nič zaumienia, snažia sa to vykonať, a keď sa ich človek opýta prečo, nemôžu mu nijak uspokojivo odpovedať. Veď na celej tej veci vlastne celkom nič nebolo, dajsamisvete, jeden bozk! Ak ho dnes nechcela bozkať, bude ho chcieť, inokedy. Len keď ju už konečne mal na svojom gazdovstve, pri svojom kozube, pri svojom dieťati a už nikto sa teraz nemohol medzi nich vložiť a zas ho o ňu pripraviť!

„Veď ona zajtra zvrtne, dlhšie to nevydrží!“ opakoval si Lukáš, a aby sa utešil, zasa si pripomenul večery pri potoku pod osikou. Bol naisto presvedčený, že sa tie blažené chvíle lásky zajtra určite vrátia, konečne sa uspokojil a zažmúril oči k spánku práve vtedy, keď za ním v kuríne už tretí raz kohúty zakikiríkali a oznamovali gazdinám a slúžkam, že slniečko už vstáva z ružových vankúšov a pripomína im, aby vstávali aj ony.

Ale Lukáša pevná nádej, že sa Vendulka na druhý deň polepší, sklamala. Na druhý deň si počínala práve tak ako v prvý deň a v tretí deň celkom tak ako v druhý. Dôsledne tvrdila svoje, že bozky teraz pred sobášom medzi nimi nemajú čo hľadať, lebo by tým mohli nebohej zavdať príčinu na pohoršovanie, že sa, chúďa, musela zo sveta odpratať, aby oni mohli byť šťastní. Ako sa jej vraj inak môžu za to odmeniť a čo inšie jej po vôli urobiť, ako že takto dokážu, ako si jej pamiatku ctia ?

Lukáš zas len nevedel, čo si má o svojej neveste pomyslieť, jej mudrovanie sa mu vonkoncom nepáčilo, ale ako ju mal od toho odvrátiť, keď pred ňou ani jedinké slovo, ktoré proti jej dôvodom povedal, neobstálo. Pcdobrotky nemohol ničoho dosiahnuť a mal ju príliš rád na to, aby si počínal voči nej dajak zhurta. A tak teda začal prosiť, ale ona ani teraz nesúhlasila, ani keď si ten bozk žiadal nie kvôli dajakému milovaniu, ale vraj len preto, aby sa mu splnila vôľa.

„Vari si ty, Lukáš, malé dieťa?“ hrešila ho, že sa toho domáhal, „veď chlap má vždy byť viac ako žena, prečo práve chceš byť v dobrote horši ako ja. Veď ma to už skoro pri tebe mrzí.“

A tak zasa Lukáš nič nedokázal, či už rozprával, dokazoval, snažil sa, ako len chcel; konečne mu svitla myšlienka, že ho azda nevesta náročky tak pokúša a možno sa na tom baví, ako veľmi sa za ňou šalie. Dosť možné, že sa pritom, keď videla, ako viditeľne je pomätený, tajne radovala. Akože by to nebola pobadala, že sa mu teraz naozaj trikrát tak páči ako pred troma rokmi a ako ho zakaždým mykne, keď ju odrazu zazrie, ba len keď ju začuje nenazdajky hovoriť ? Isteže sa už presvedčila o tom, že ju ešte nikdy nemal tak rád ako práve teraz, mala bystré oči a poriadny dôvtip — ale vari sa to svedčilo snažiť sa ho trápiť len pre vlastnú zábavu, tajne sa mu vysmievať pre jeho lásku a azda si pritom myslieť: „S tebou si môžem robiť, čo sa mi zachce, odvtedy, ako si mi istý.“ Podaktorí ľudia si vážia len to, čo nemôže byť ich, a len čo to dosiahnu, už o to nedbajú. Či aj ona patrila medzi nich?

A tak sa Lukáš začal už naozaj na Vendulku srdiť a o týždeň jej to už priamo povedal, že sa mu nezdá taká dobrosrdečná ako pred troma rokmi.

Ale Vendulka akoby jeho narážkam, či už nerozumela, či ich nepočula, či si z nich už celkom nič nerobila; nikdy sa nedočkal toho, aby mu na ne poriadne odpovedala. Správala sa k nemu tak srdečne, hľadela naň tak blažene, poskakovala si tak radostne, že bolo na nej vidieť, že sa cíti ako v nebi, každý sa musel pri pohľade na jej šťastnú tvár potešiť, aj Lukáš mal z toho veľkú radosť, aj on sa cítil ako v nebi, keď sa naňho tak ľúbezne, tak naplno úprimne usmiala — ale len čo si k nej prisadol a chcel sa s ňou dôverne pozhovárať o svojej láske k nej, hneď si vymyslela dajakú prácu, ktorá na ňu čaká, a skôr ako sa spamätal, sa mu vyšmykla a už bola preč. Pochopiteľne, za ten krátky čas, ako mu gazdovala, to v jeho dome vyzeralo celkom inak — každý kút dostal novú tvár a usmieval sa na človeka čistotou. Vendulka sa od rána do večera usilovala, aby napravila, čo nebohá zanedbala, a naozaj na reči jej neostávalo veľa času. Ale čože záležalo zaľúbenému Lukášovi na všetkej jej práci, čistote, usilovnosti a starostlivosti, na všetkých jej múdrych a súrnych opravách, ktoré v jeho gazdovstve robila — on chcel mať svoj bozk, nič inšie od nej nežiadal, nič inšie od nej nečakal a vlastne si mohla všetko ostatné nechať.

..................................................................................................................................................................

... posledná veta ...

Ale ona tvrdila, že je to dosiaľ starej mamino, a neprestávala to tvrdiť, že si je spolu s mužom iba teraz roveň a že obidvaja nemajú na tom mieste nič inšie iba svoju usilovnosť a úprimnosť.

MAMIN - SIBIRIAK, DMITRIJ NARKISOVIČ - AĽONUŠKINE ROZPRÁVKY

MAMIN - SIBIRIAK, DMITRIJ NARKISOVIČ

AĽONUŠKINE ROZPRÁVKY
(Aľonuškiny skazky)

Mladé letá, Bratislava, 1961
edícia Zlatý kľúčik
preklad: krúžok ruského jazyka pri vydavateľstve
ilustrácie Dagmar Černá
2. vydanie, 20.000 výtlačkov

beletria, rozprávky, knihy pre deti,
nestr., slovenčina
hmotnosť: 240 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu, neautorské venovanie

2,00 € PREDANÉ

*cesvo* in *H-2-9*

Leto ubehlo nebadane. Since celkom ochladlo a deň sa skrátil. Nastali dažde, zadul studený vietor. Kanárik sa cítil najnešťastnejším vtákom, najmä keď pršalo. A vrana ako keby nič nebadala.

— Čo na tom, že prší ? — čudovala sa. — Prší, prší a prestane.

— Ale veď je zima, tetuška! Och, ako je zima!...

Obzvlášť nepríjemne bývalo po nociach. Mokrý kanárik sa celý triasol a vrana sa ešte hnevá:

— No, maznáčik! A čože už bude, keď udrú mrazy a začne snežiť!

Vrana sa až urazila. Akýže je to vták, čo sa bojí aj dažďa, aj vetra, aj

zimy ? Veď sa takto nedá žiť na tom šírom svete. Znovu začala pochybovať, či je tento kanárik naozaj vták. Akiste sa vtákom len robí...

— Naozaj, som najopravdivejší vták, tetuška! — istil kanárik so slzami v očiach. — Len mi býva zima...

— No veď, daj si pozor! Mne sa jednostaj vidí, že sa vtákom len robíš...

— Nie, naozaj, nerobím sa.

Niekedy sa kanárik tuho zamýšľal nad svojím osudom. Vari by bolo lepšie, keby bol ostal v klietke... Tam je aj teplo, aj obživa. Niekoľko ráz podletel i k obloku, na ktorom stála rodná klietka. Tam už sedeli dvaja noví kanárici a závideli mu.

— Oj, ako je zima! — žalostne pišťal skrehnutý kanárik. — Pusťte ma domov.

Raz ráno, keď kanárik vykukol z vranieho hniezda, prekvapil ho smutný obraz: zem sa cez noc pokryla prvým snehom ako obrusom. Všetko dookola bolo biele. A čo najhoršie, sneh pokryl aj všetky zrnká, ktorými sa kanárik živil. Ostali len jarabiny, lenže on nemohol jesť tie kyslé plody. Vrana, tá si sedí, zobe jarabiny a pochvaľuje:

— Oj, aké dobré bobuľky.

Keď kanárik už dva dni hladoval, bolo mu do zúfania. Čo bude ďalej? Takto možno od hladu aj zomrieť...

Sedí kanárik a žiali. A tu vidí: do sadu pribehli tí istí školáci, čo

.................................................................................................................................................................

... posledná veta ...

Haju-haju-haju...

FARKAŠ, ZDENĚK - ICH OHNISKÁ KRYJE ZEM

FARKAŠ, ZDENĚK

ICH OHNISKÁ KRYJE ZEM

Obzor, Bratislava, 1990
edícia Ako to bolo na Slovensku v kamennej dobe
predslov Alexander Avenarius
ilustrácie Sergej Šturdík
obálka Mikuláš Červeňanský, Tibor Hrabovský
fotografie Mikuláš Červeňanský
1. vydanie
ISBN 80-215-0023-9

archeológia, dejiny,
144 s., 24 s. obr., slovenčina
hmotnosť: 533 g

tvrdá väzba
stav: používaná, knižničné pečiatky, podčiarkovaný text, bez prebalu

3,30 € PREDANÉ

*bib14* *bib14* in *H-2-9*

TŘEBÍZSKÝ, VÁCLAV BENEŠ - BLUDNÉ DUŠE

TŘEBÍZSKÝ, VÁCLAV BENEŠ

BLUDNÉ DUŠE

Vyšehrad, Praha, 1950
doslov Miloslav Novotný
obálka Mikoláš Aleš
5.500 výtlačkov

beletria, román
340 s., čeština
hmotnosť: 503 g

tvrdá vázba
stav: ušpinená obálka, používaná, bez prebalu

0,20 €

*cesvo*

Refunda se zamlčel na chvilku, ale jen na chvilinku, jako by neměl pro okamžik na jazyku vhodných slov.

„Má-li mne ráda, a já vím, že má, ať nejde ani krok, ani jediný krok! Slyšíš, Světluško? To ti vzkazuje otec. A ty ho poslechneš! Vidím ti to v očích, že poslechneš! A vy, selko, to pusťte zatím z hlavy! Usoužila byste se. Jemu nepomůžete, sobě uškodíte, a pomyslete si vždycky na dítě - na Světlušku. Já vykonal svou povinnost a nyní musím zase dál. - Potěš vás tu Pánbůh! Půjdu-li tudy - možná, že dost brzy - nezapomenu se u vás zastavit!“

Panímáma měla ještě tolik otázek na jazyku. Nemohla se pro okamžik ani probrat z udivení, jakže mohl Refunda být u muže a jakže ho tam pustili. Světluška za ním vyběhla na dvůr - na náves; ale nebylo o něm už nikde ani pohádky, jako by měl opravdu ten divotvorný plášť.

„Neviděly jste Refundu?“ ptala se několika žen, jež stály u Jirasů před vraty a povídaly si, jak zapálili v Domašicích dvůr, jak zmučili pana pojezdného a jak ho potom hodili do ohně. Přály mu to všecky.

,Kdepak by se tu vzal?“ řekla Hrdličková, a ženy vedly dále svou.

Světluška se pustila cestou k lesům, ale marně. Refunda jako by padl do vody.

„A jejich hejtmanem je pochválovský koštišťář. V Kounově se jich k nim přidala zase síla. Páni ze zámku před nimi utekli. Všecko tam nechali, nic s sebou nevzali... Všecko zlato a stříbro tam zůstalo. - Ale podívejte se: Skůrku to zase chytilo!“

2eny se obrátily. U jedné z chaloupek na konci vsi, u té, jež vypadala učesaná a uhlazená jako nevěsta-vdova, které podle křestní matriky už táhl šestý křížek, stála stará ženština, prostovlasá, s oběma rukama vzhůru, zaťatýma v pěsti, s pravou nohou vykročenou, jako by se proti někomu chystala s veškerou silou, jež jí zbyla ještě z mladých let.

„Celé Podlesí - celé! - Aby v něm nezůstalo ani živé duše! - Kam mne to jen zanesli všickni ďáblové! Já byla holka jako lusk - a dnes mám hlad! Já mohla být ve statku - a dnes jsem v chaloupce... Aby vás tu všecky zardousila můra, všecky do jednoho, aby vám tu děti nerostly, ale mřely hned v kolébkách; abyste tu nikdy neměli štěstí! - A to všecko za to, že mi vzali muže, že mi ho odvezli... Můj zlatý, dobrý mužíčku!“

Ženština zalomila rukama nad hlavou a dala se do pláče.

„Už tě neuvidím, co budu živa! Ani se nebudu moci pomodlit na tvém hrobě, můj milý, upřímný manžele!“

A stará žena si rvala prošedivělé vlasy oběma rukama.

„Tu máte všecko! - Všecku mou krásu, všecku mou radost, celou mou pýchu!“

A vítr roznášel její prošedivělé vlasy na okolní střechy. Někdy bývaly tmavé jako uhlí, svítily se jako peruti černého holuba, který jí o letošním Božím hodě odletěl někam do lesů a nevrátil se do dneška, a rulíky z nich vypadaly jako hedbáví.

„A budete tu v Podlesí mřít na zlé nemoci. Ode dneška nepomohu ani jednomu, kdybych ho mohla spasit lžicí vody. Uvidíte a poznáte, co to, když se Skůrka hněvá, když se rozezlí a když začne proklínat lidi do posledních kolen. - Vemte si je, sesbírejte si je!“

.................................................................................................................................................................

... posledná veta ...

Ale bludné duše žijí v památce vděčné na Podlesí do dneška.