TIMMERMANS, FELIX - PIETER BRUEGEL

TIMMERMANS, FELIX

PIETER BRUEGEL
(Pieter Breugel)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1959
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh, Bratislava (118)
preklad a doslov Júlia Májeková
ilustrácie Felix  Timmermans
obálka Jozef Baláž
1. vydanie, 46.000 výtlačkov

beletria, román
292 s., slovenčina
hmotnosť: 314 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

0,10 €

*cesvo*

Timmermansov druhý historický román predstavuje život známeho flámskeho maliara Pietera Bruegela. Farbisto vykresľuje búrlivé obdobie nizozemských dejín – druhú polovicu XVI. storočia, kedy vrcholil boj proti nadvláde španielskych Habsburgovcov. Do knihy autor premietol mnohé autobiografické prvky (sám sa chcel stať maliarom, no preslávili ho diel literárne).

Už celé tri dni jednostaj pršalo, padal smutný, drobný dážď, bezútešne šedivý a mrazivo vlhký. A v tomto daždi prišiel brueghelský pán farár na Slaninový majer

po Pietra, aby ho poslal za maliara do Antverp.

Kwabberbil si práve chcel odkrojiť hodný plátok z visiacej šunky, keď vošiel naširoko a šťastlivo pán farár. Podíval sa najprv na hradu povaly, z ktorej viseli čierne šunky ako spiace netopiere, a potom zbadal otvorenými dverami spálne ženy a deti, nacicané celkom ako pijavice: ležali ešte v posteli, lenivé a nehybné, s nadutými a prekysnutými bachormi po trojdňovom hodovaní. „Dovolíte na slovíčko?“ spýtal sa farár.

„Ale aj na dve,“ pípol Kwabberbil, zahrýzajúc si do šunky, „sadnite si na chvíľočku.“

A farár sadajúc si začal hovoriť: „Prišiel som po toho malého Pietra z Brueghelu!“

„Čo? Vy ste ten farár, čo mi ho poslal? Nuž a vy neviete, že, že... že,“ škrečal Kwabberbil, ale slová sa mu zasekli v sadle a v zúrivosti.

„Mlčte,“ povedal mu veliteľsky farár. „Dobre viem, že má za boží groš ostať až do Veľkej noci, ale ja vám všetku škodu dvojnásobne vynahradím!“

„Nuž vy neviete, že ... neviete, že ... že je už neskoro, že ten holomok, ten predajný Judáš!...“ „Mlčte! Nič je nie neskoro. Peniaze mám pri sebe! A veľa! Najprv ma vypočujte!“ A Kwabberbil mlčal, žasnúc, že sa niekto opovažuje rozkazovať jemu, a dúfajúc, že sa od farára dozvie niečo nového o Pietrovi.

„Tak počúvajte,“ povedal farár. „Asi pred mesiacom prišiel ku mne na faru pán Pastijn a spytoval sa ma, či nemám niečo na predaj. Skupúva totiž umelecké predmety a skvosty pre cisára Karola. A je dobrým priateľom Pietra Coeckeho. Nikdy ste nepočuli meno Pieter Coecke? Najväčší umelec v Antverpách; bol až u tureckého sultána, je aj spisovateľom a hudobníkom. No a tento jeho priateľ Pastijn zazrel u mňa kresby, ktoré tam zanechal malý Pieter, keď u mňa býval. Ale ja sa do toho nerozumiem. Vy azda hej? Áno? To ma teší! Priateľ Pastijn teda začal zalamovať rukami a volať: ,Tento chlapec je veľký umelec! Kde je? Ten sa musí dostať k môjmu priateľovi Coeckemu. Coecke ho prijme s otvoreným náručím. Ešte dnes mu napíšem, čo som tu objavil! Dôstojný pán farár, vyhľadajte ho! Priveďte ho od pána statkára, vynahraďte tomu dobrému človeku dvojnásobne škodu, ktorú tým utrpí, veď Coecke mi to odplatí desaťnásobne! Objavil som veľkého umelca!´ Veru, pán statkár, toto mi povedal priateľ Pastijn, ktorý ešte v ten istý deň napísal do Antverp a na druhý deň odcestoval na Kolín. Chcel som vám napísať, ale keďže som musel ísť na blízky Beroen-op-Zoom, kde mám sestru vydatú za akýmsi námorníkom, pomyslel som si, že by som mohol odskočiť až k vám. A teraz som tu! Koľko pýtate za to, keď chlapca hneď vezmem so sebou?“ A malý mešec s mincami sa dostal na svetlo božie.

Odrazu sa Kwabberbil začal potiť všetkými pórmi. Veľmi ho to škrelo, že Pietra nebolo. Aký mastný účet by mohol vystaviť, keby ho prepustil! A na druhej strane ho aj šteklilo od radosti, že sa Pieter priam teraz minul S takým veľkým šťastím. A tieto dva pocity zápasili v ňom a privádzali mu do varu krv.

„Pieter umrel!“ zvolal zo závistnou škodoradosťou.

„Umrel? Umrel? Ste azda opitý?“ zvolal farár a vyskočil, akoby bol sedel na meči. „A vy ste mi to neoznámili? A bratanec Oliepanoer tiež nie?“

„Hej, umrel už minulú nedeľu,“ zvolal s opovrhnutím Kwabberbil. „Umrel, ale mŕtvoly niet! Ale ak ho nájdem, už či mŕtveho alebo živého, šmarím ho o dlažbu, že sa rozpľasne ako mišpuľa!“

Farár zmraštil obrvy a spýtal sa; „Ja vám nerozumiem. Umrel, a mŕtvoly niet? Mŕtveho alebo živého,

...................................................................................................................................................................

... posledná veta ...

A tam leží ešte teraz najkrajšie srdce Flanderska

 

JOHN, JAROMÍR - NARODIL SE

JOHN, JAROMÍR

NARODIL SE
román zrození a růstu, který se čte nahlas

Melantrich, Praha, 1948
ilustrácie a obálka Josef Hašek
5. vydanie, 4.000 výtlačkov

beletria, román,
112 s., čeština
hmotnosť: 414 g

tvrdá väzba, väčší formát
stav: dosky ošúchané, mierne uvoľnená väzba

0,90 €

*cesvo*

Tu umlkaly nástroje jeden po druhém.

Trumpety vřeskly a ztichly, flétny si naposled nesměle píply, a klarinetistům klesly ruce. Rozdováděné basy udýchány se zastavily, a vypjavše husí krky, malými hlavičkami sem tam otáčely, udiveně se po sále rozhlížejíce . . .

Mistr Ondříček pozdvihl housle.

Rozehnal se smyčcem a vyloudil ze svého nástroje krásný dlouhý tón, který přecházel ve všelijaké obraty, trylky a kudrlinky - inu, hrál - hrál - až duše plesala.

Poslouchali jsme se zatajeným dechem.

V přeplněném sále bylo takové ticho, že bylo slyšeti v našem sedadle krouhám červotoče.

Překrásná píseň se linula z mistrových houslí. Její vysoké tóny se podobaly jarnímu skřivánčímu zpěvu. Tu jako by dojemně plakaly - tu zase píseň všelijakými jinými tóny ozdobně, věnečkem, proplétaly a zavinovaly. Stoupaly, klesaly, melodiemi se vroucně modlily a hned potom cosi smutného celému světu žalovaly. Náhle počaly zvuky v skočném rytmu křepčit, všelijak se kroutit, honosit. . .

Nástroje hudebníků - jako by nemohly odolat - jeden po druhém se k reji Ondříčkových housliček přidávaly. První byl sbor zpěvných houslí, které se vyšvihly svými hlasy vysoko - až k vévodící písni mistrově - kterou v lahodných kvintách chvíli doprovázely. Pak se zdálo, že se pokoušejí závoditi s ní, překonati ji, a když se jim nedařilo, vadily se s ní, škádlily ji krátkými posměšnými trhy . . . Basy, nabravše do svých útrob dechu, ulevovaly si roztřeseným, bručlavým chrochtáním. Klarinety křikly jako stádo vyplašených špačků. Flétny zavířily svým futudliem, jako by se žertovně točily do kolečka, a když se unavily, odevzdaly doprovod trubkám, které se odvážně rozběhly za mistrovými perlícími se zvuky.

Tu se spojily všechny nástroje v neobyčejně lahodný souzvuk, jako by se uklidnily a vzdaly všeho soupeření se sladkou písní mistra, který vytrvale vedl vysoký, milostný její hlas.

Pomalu nyní táhl umělec smyčcem přes struny houslí. . . 

.................................................................................................................................................................

... posledná veta ...

A víc si nemohou přáti žádní rodiče.

CÁDRA, FEDOR - SMRŤ V SÚMRAKU

CÁDRA, FEDOR

SMRŤ V SÚMRAKU

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1963
edícia Pôvodná próza
obálka Jarmila Pavlíčková
1. vydanie, 3.000 výtlačkov

beletria, román
188 s., slovenčina
hmotnosť: 246 g

tvrdá väzba
stav: zachovalá, bez prebalu

0,20 €

*cesvo*

Vôňa jari sa predierala do domov. Vyháňala z nich potuchnutý vzduch.

Elena usínala s myšlienkou na Martina. Nikdy ho vo sne nevidela, hoci keď zaspávala, snažila sa vrátiť si v mysli dávny čas. Namiesto Martina sa objavoval major Rogovskij v čudných, zmätených snoch; znepokojene-sa prebúdzala a videla, ako sa jeho obrysy rozplývajú v temnom obdĺžniku okna.

Voľného času mala málo. Bývalých spolužiakov z gymnázia a známych vídala zriedka. Stretnutia zanechávali v nej trápny pocit ako vtedy, keď si vyšla za mesto na prechádzku a zrazu ju vytrhol zo zamyslenia hlasitý pozdrav:

— Servus, Elena!

Temer nepoznala syna lekárnika Szabóa, vždy starostlivo vyobliekaného: tak ho premenila zafúľaná kombinéza. Preskočil priekopu, zastal jej cestu a škľabil sa na ňu:

— To kukáš, ako som sa zmenil! — vypäl prsia, komediantsky zrazil päty a priložil rúčku lopaty k zablateným bagančiam. — Moja zbraň. Zasýpam ňou zákopy, až sa mi z kečky parí. — Prestal strúhať grimasy.

— Počúvam, že zarezávaš v ruskom lazarete. Daj si pozor, aby si tam nenachytala voľajakú choleru. Povráva sa, že je tam špiny až potiaľto, — dvihol ruku ku krku a Elena si všimla, že dlaň má jemnú, hladkú, bez mozoľov.

— Že sa ti chce tak hlúpo tárať. To pracuješ v rukaviciach ? — chmúrila čelo.

— Ale čoby! — zatváril sa figliarsky a stlmil hlas. — Poviem ti to, ale nikomu ani muk. Chodím do búdy v tatkovom marhuľovom sade. Čítam tam detektívky a driem anglinu. Popoludní zastoknem lopatu do blata.

— Zahľadel sa jej lačným pohľadom na priliehavý kabátik kostýmu zo sivého tweedu a žltý sveter so starou brošňou zo sčerneného striebra. — Môj tatko si teraz tvojho nevie vynachváliť, — pokračoval ledabolo.

— Minule mi povedal, že keby nie jeho, vyhrávali by nám dnes v Rakúsku cigáni v žalúdku, lekáreň by mohol odpísať a boli by sme totálne nahratí. Idem puknúť od smiechu, keď si pomyslím, akí boli aj s mamkou zdivení od strachu pred Rusmi. Málo chýbalo, a všetci by sme boli zdúchli k mamkinej famílii do Insbrucku, kde sa vraj usalašia Amerikáni. How do you do, Yankee? - vykrútil ústa. — All right, you donkey. Have you a chewin-gum ?

Elena sa na tú návštevu pamätala.

Lekárnik Arpád Szabó zavítal k Bartkovcom v zamračenom popoludní začiatkom januára. Snehové vločky sa husto sypali zo sivej oblohy a hneď sa topili na rozmočenej zemi. Zachytávali sa iba v ihličí strieborných kanadských smrekov pred Bartkovou vilou. Arpád Szabó bol neoholený, modrozelené oči roztržite preskakovali z predmetu na predmet, čierne fúzy, popretkávané šedinami, sa mu ježili. Na hlave mal zelený klobúk s bažantím perom a na sebe krátky zelený kabát s kožušinovou podšívkou, ktorý nosieval na poľovačku. Vkolembal sa na krátkych nohách do salónu s kompletnou rodinnou suitou: manželka Getrúda, ktorá neprestajne vzdychala a gúľala veľkými očami s predĺženými mihalnicami, dcéra Eržika, cintľavá a chudorľavá napriek nespočitateľným lyžiciam rybieho tuku a výživnej diéte, jej úzka, biela, temer bezkrvná tvár sa ponášala na odhmotnené tváre modliacich sa dievčat na gotických obrazoch. Sprievod uzatváral Tibor. Tíško si pohvizdoval pomedzi zuby, keď vešal kabát na vešiak z jeleních parohov. Zo starostí rodičov si nič nerobil. Celá rodinná výprava k Bartkovcom mu pripadala zbytočná a smiešna. 

................................................................................................................................................................

... posledná veta ...

Vybrala zo zásuvky dve tuby veronalu, vysypala ich obsah do pohára a čakala, až sa rozpustí, v očiach blúznivé, nevykoreniteľné odhodlanie.

PLACHTA, JINDŘICH - PUČÁLKOVIC AMINA

PLACHTA, JINDŘICH

PUČÁLKOVIC AMINA

Práce, Praha, 1947
edícia Knihovna Dikobraza
ilustrácie Ondřej Sekora
3. vydanie, 3.000 výtlačkov

beletria, novela, humor,
132 s., čeština
hmotnosť: 129 g

mäkká väzba
stav: zachovalá

2,00 € PREDANÉ

*cesvo* in *H-2-9*

Jindřich Plachta dělá už dávno humor dvojí, jeden v divadle, druhý v tisku. Ale Pučálkovic Amina je první dílo, které svým rozsahem svědčí, že se tento rozený humorista hodlá trvale usadit v naší literární tvorbě. Žirafa, nazvaná Pučálkovic Aminou, je tak trochu jeho vlastní zkarikovanou podobiznou nejen v tenké vytáhlosti svého těla, nýbrž ještě více v tichém rodinném dobráctví, jež při všech svých, na pohled hrozivých kouscích neublíží ani kuřeti. Příběh vypravuje Plachta zcela pohádkový, jako by jej byl vymyslil podle dětských báchorek, na př. podle těch, v nichž se chudým rodičům na kolébce špalíček změní v živého baculatého cvalíka a vyrůstá dále v hltavého, nenasytného jedlíka. Netrvá dlouho a jedlík polyká všecko, co mu přijde do cesty, i celé vozy s nákladem a čeledí, zrovna jako žirafa Amina odnese ve svém krku celý trojposchodový dům někam do jirenských lesů. Ale ovšem, žirafa není v románkové humoresce Plachtově hlavní hrdinou, je toliko doplňkem poštovního tajemníka Pučálky a jeho rodiny, aby ukázala, že žijeme pořád ještě v době bezmezné naivnosti, která nedovede rozeznat, co má před sebou, ani předvídat, jaké to bude mít konce. Všichni se smějí a budou smát nevědomým Pučálkovým, že mohou nalezené žirafí mládě pokládat za bernardýna.

Pučálkovic domácí se skládal z viržinka v ústech a ze tří domů na Žižkově. Mimo to měl ještě ženu a dceru, avšak o ty už se staral méně. Vešel, rozhlédl se a místo pozdravu řekl:

— Potřebovali byste to vymalovat!

Pan tajemník nebyl schopen slova, jen paní Pučálková se mile pýřila a jako holčička prosila za odpuštění, že nemají uklizeno.

— Ale prosím vás, — odbyl ji s největším klidem pan domácí, — dyť to tu máte hezký. Jen kdyby to každej u mne měl tak v pořádku, jako vy; kdybyste viděli ty pod vámi, co tam mají špíny. Kde pak máte děti?

— A to jo, — řekl pan domácí, když mu paní Pučálková vysvěttlila, že děti jsou u tety a u babičky v Přešticích.

Amina byla zahnána do pokoje hned, jak se pan domácí ozval za dveřmi a pan tajemník nedělal celou tu dobu, co jeho žena bavila pana domácího, nic jiného, než že umíral strachy, jestli se Amina neprozradí. Najednou však klika cvakla, dveře letí a Amina z po-

.................................................................................................................................................................

... posledná veta ...

"Honem, než se vám udělá škraloup."

KRUIF, PAUL DE - BOJOVNÍCI SO SMRŤOU

KRUIF, PAUL DE

BOJOVNÍCI SO SMRŤOU
(Men against Death)

Mladé letá, Bratislava, 1959
preklad Teofil Ušák
doslov Karel Raška, Helena Rašková, Lubomír Syrůček
obálka Jaroslav Horyna
1. vydanie, 8.260 výtlačkov

veda, medicína klasická, zdravie,
380 s., slovenčina
hmotnosť: 447 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal zošúchaný

1,00 € PREDANÉ

*cesvo* in *H-2-9*

Po úspešnej knihe „Lovci mikróbov“ dostáva sa našej mládeži do rúk ďalšie významné Kruifovo dielo „Bojovníci so smrťou“. V prvej knihe sa autorov záujem sústreďoval na vedcov hľadajúcich príčiny rozličných chorôb, v druhej knihe sa autor nezameriava len na hľadanie príčiny chorôb, ale aj na boj proti nim.

Čitateľ bude s napätím sledovať osudy hrdinov tohto populárneho diela, ktorí nedbali na nebezpečenstvo smrti a húževnato sa borili o zdravie ľudstva. Ich ťažkosti, prekážky a hrdinské úsilie opisuje Kruif tak pútavo, že sa človek úplne vžije do osudov bádateľov, trpí s nimi, bojuje a nakoniec jasá, keď ich prácu korunuje úspešný objav, ktorý tisícom ľudí uľahčí v utrpení alebo im úplne prinavráti zdravie.

Tento boj proti smrti sa neodohrával len na poli vedy, medzi knihami, mikroskopmi, v zapadnutých laboratóriách. Bádatelia neraz museli tento boj vybojovať na verejnom kolbišti, bojovali s ľudskou závisťou a nevedomosťou, s nepochopením a zaznávaním. Napríklad maďarský lekár Ignác Filip Semmelweis sa márne snažil presvedčiť vynikajúcich vedcov, že jedine čistota zachraňuje rodičky pred horúčkou šestonedieľok. So svojou jednoduchou metódou mal neodškriepiteľné a prekvapujúce úspechy, ale zaslepení nepriatelia ich nevideli, lebo ich vidieť nechceli.

Veľkou prekážkou, ktorú museli bojovníci so smrťou až pričasto prekonávať, boli nepriaznivé pomery, chudoba a bieda. Ale húževnatí a odhodlaní bojovníci všetko obetovali a všetkého sa vzdávali, len aby pomohli ľudstvu! Hľa, hrdina Banting, ktorý sa vzdal svojho zamestnania, v dusnej horúčave malej komôrky podväzoval pankreatický vývod pokusným psom, aby získal tajomnú látku,

tajomné X. Bantingova vytrvalosť napokon zvíťazila nad všetkými pochybnosťami, sklamaniami a neúspechmi. Našiel tajomné X, a ľudia trpiaci na cukrovku, ba aj tí, čo už umierali v poslednom kómatickom štádiu cukrovky, priam zázračne sa uzdravovali.

Pravda, nie vždy mali bojovníci so smrťou taký veľkolepý úspech. Koľko obetí, úsilia i životov stál boj proti záhadnej papagájčej chorobe, a predsa sa jej tajomstvo nepodarilo uspokojivo rozriešiť! Ako morová pliaga sa šírila medzi vedcami, ktorí s ňou robili pokusy, nepomáhali ani najlepšie dezinfekčné prostriedky, no hrdinskí bojovníci so smrťou sa nevzdávali, bojovali ďalej. Krásnym príkladom ľudskej i bádateľskej húževnatosti bol prednosta Zdravotného ústavu McCoy.

Ako v napínavom filme defilujú pred nami další a další hrdinovia vedy: Schaudinn, ktorého bystré oči objavili bledého démona syfilisu, Bordet, ktorý ako stredoveký čarodej vyčíta pacientovi z krvi, aká budúcnosť ho očakáva — záchrana či krutá záhuba — Wagner-Jauregg, „kráľ šialencov“, ktorý prinavracia svojim pacientom svetlo zdravého rozumu pomocou blahodarnej horúčky.

Bojovníci so smrťou nezabúdali ani na mocného činiteľa v prírode — na „starého lekára“ slnko, vracajúceho život a zdravie. Švajčiarsky lekár Rollier dosahoval slnečnou liečbou priam úžasné výsledky. Čo však robiť v krajinách, kde slnko svieti iba zriedkavo, ako je to napríklad daleko na severe? Hĺbavý ľudský duch aj tu našiel riešenie, a čitateľ s napätím sleduje prácu vedcov Finsena a Strandberga, ktorí sa pokúšajú nahradiť prírodné slnko umelým.

Kruifovu knihu odkladáme s pocitom čistej a nesmiernej radosti nad obdivuhodnými objavmi vedy, ktorá odďaľuje smrť a tisícom trpiacich ľudských bytostí vracia zdravie, dodáva im novú energiu a chuť do života.

Okrem toho tento prístrojček nevyžaroval energiu anténou, ale dvoma kovovými rovnobežnými doskami. Mohli ste pohybovať rukou sem i tam medzi doskami v poli tejto krátkovlnnej energie a necítili ste nič. Vzduch ostával chladný. Mohli ste vložiť medzi obe dosky skúmavku čistej vody a nestalo sa nič. Ale pozor! Ak ste pridali do vody určité množstvo soli a tak ju vlastne premenili na elektrický vodič, zahriala neviditelná energia tekutinu, nech bola jej teplota akákoľvek, až na bod varu. Dalo sa to predvídať s matematickou istotou.

Whitney však miesto toho, aby do nádoby s vodou pridal soľ, vložil ta žubrienku; vypínač cvakol, ozval sa pridusený hukot a o niekoľko sekúnd žubrienka v nádobe s vodou medzi dvoma doskami sa znepokojila, teplota jej stúpla a potom — beda! — zdochla! Vzduch medzi doskami nebol horúci! Čistá voda v nádobe bola ustavične studená. Žubrienke bolo však horúco, že to nevydržala. Bolo to príšerné. Whitney (ktorý sa vôbec nezaoberal biológiou, ale bol iba vedychtivý a zvedavý) si teraz zaobstaral odborníčku vo fyziológii, Helenu Hosmerovú. Dôkladne sa vyznala vo fyziológii živočíchov. Čo sa deje v rozličných zvieratách, keď im táto energia prebieha telom?

Hosmerová vložila do sklenej nádoby medzi dvoma kovovými doskami bielu myš, skrútila vypínačom a zatiaľ čo vzduch v nádobe ostával chladný, stúpala myši horúčka o stupeň za minútu, stúpala ustavične, až na ušiach nešťastného zvieratka začali naskakovať pľuzgieriky a nohy meraveli od horúčky, ktorá blčala v telel

To bolo ozaj pozoruhodné. Stačilo umiestiť dosky do steny ďaleko od seba. Pri patričnom množstve energie syčiacej z jednej dosky cez sklenú nádobu do druhej dosky a pri patričnom množstve miliónov kmitov za sekundu dala sa udržať myš taká horúca, ako si kto želal, a pritom sa jej neublížilo.

Whitney (obyčajný fyzik, ktorý nemal práva piplať sa v lekárskych záhadách) pochopil význam tohto objavu. Tu je horúčka — dokonale ovládateľná! Horúčka vzbudená nie vstrekovaním jedov, ako je napríklad tuberkulín, ani očkovaním maláriových mikróbov (po ktorom sa človek už len modlil, aby sa to všetko šťastne skončilo).

Túto horúčku možno vzbudiť hocikedy skrútením vypínača a predpísanú dávku možno kontrolovať ampérmetrom.

Whitney mal proti Wagner-Jaureggovi výhodu. Nemusel ako tento starý kacír bojovať po celý život s lekárskym predsudkom, starým vyše štyritisíc rokov, že horúčka sama osebe je zhubná. Whitney, hoci laik, počul o zázraku, ako Wagner-Jauregg maláriou vyliečil odsúdencov postihnutých progresívnou paralýzou. Bol prostý človek, nie príliš dobre oboznámený s celou tou zložitou vedou, ktorá sa už rozrastala okolo jednoduchého objavu Wagner-Jaureggovho, a prišiel k záveru, že malária vlastne má za úlohu len rozpáliť pacientov, a to je všetko.

No ani sám Wagner-Jauregg si nebol istý, že je to všetko. Tento pozorný bádateľ, vyhýbajúci sa teóriám, naozaj usudzoval, že samotná horúčka nevracia jeho pacientom zdravie. Keby bol Whitney nazrel do Gerrisonových poznámok a keby si ich bol prečítal (beda!), nebol by našiel ani len slovka o tom, že horúčka môže byť aj iná než nebezpečná — miesto toho však by sa bol dozvedel, že lekár sa má pokúsiť, nakoľko je to len možné, aby ju potlačil.

Ale Whitney sa netrápil lekárskymi dogmami ani vedeckými zmätkami nad touto otázkou; z Wagner-Jaureggovej liečby maláriou nadobudol presvedčenie, že horúčka je jednou zo zbraní, ktorými príroda bojuje proti smrti.

A teraz už všetko šlo rýchlo, ako to obyčajne býva v laboratóriách, ktoré profesori s obľubou a s určitým nádychom akademického opovrhnutia volajú „obchodné laboratóriá“. Na lekársku fakultu v Albany prišiel teraz Charles M. Carpenter — ten istý mladý doktor (kráv, koní a filozofie), ktorý pomáhal Alici Evansovej v boji s vlnivou horúčkou. Do jeho laboratória putovali húfy zajacov: belgické králiky, novozélandské červenáče, flámske obry a albíny. Z neďalekého laboratória General Electric v Schenectady priviezli rádiový vysielač, vysokofrekvenčný oscilátor, skrátka celý prístroj, čo tak čarodejne vystupňoval elektrickú horúčku na akýkoľvek stupeň.

..................................................................................................................................................................

... posledná veta ...

Aby som starnul čo najpomalšie a veľmi dlho si udržal mladosť, čo môžen robiť lepšie, než žiť čo najviac na vetre, daždi a slnku?

ATLAS SVETA

ATLAS SVETA

Slovenská kartografia, Bratislava, 1986
79-311-86
učebnice, mapy, atlasy,
120.000 výtlačkov, slovenčina
hmotnosť: 812 g

tvrdá väzba, veľký formát
stav: veľmi dobrý

1,50 € PREDANÉ

*cesvo* in *H-kris*

KEJVANOVÁ, ANTONIE - ČESKO NĚMECKÝ STAVEBNÍ SLOVNÍK

KEJVANOVÁ, ANTONIE

ČESKO NĚMECKÝ STAVEBNÍ SLOVNÍK

SNTL, Praha, 1992
1. vydanie
ISBN 80-03-00659-7

slovníky prekladové
504 s., čeština, nemčina
hmotnosť: 552 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý, knižničné pečiatky

1,50 €

*bib13* *bib13*jaz

MAGER, HASSO - NEZNÁMY SOM JA

MAGER, HASSO

NEZNÁMY SOM JA
(Der Unbekannte bin ich)

Tatran, Bratislava, 1978
edícia Prameň (187)
preklad Perla Bžochová
ilustrácie Stanislav Dusík
1. vydanie

beletria, román, detektívky,
335 s., slovenčina
hmotnosť: 278 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,10 €

*cesvo*

Z bohatej tvorby autorov NDR predkladáme čitateľom úspešnú prózu Hassa Magera NEZNÁMY SOM JA, ktorú možno pokladať za psychologický román, za grotesku i za napínavú detektívku. V skutočnosti nejde ani o jedno z toho všetkého, ale o to všetko v jednom . ..

Hrdina tejto prózy sa dostane k veľkej výhre, k veľkému množstvu peňazí, ktoré by razom vyriešili všetky jeho problémy. Má ich uložené doma, nikto o nich nevie. Vidina bezstarostného života je veľmi lákavá. Náš hrdina čaká a mlčí. Ako sa vyrovná so svojím veľkým tajomstvom, keď sa dozvie, že sa o peniaze zaujíma hráčsky kolektív, ktorému záhadne zamenili tiket so závratnou výhrou?

V hráčskom kolektíve sa v súvise s ohrozenou výhrou dá do pohybu koleso osudu a odhalí rozličné problémy ľudského spolužitia v rodine, v práci, v spoločnosti. Autor používa detektívnu zápletku, aby s istou dávkou humoru poukázal na to, ako

i bezúhonný človek môže porušiť zákon. Niekedy zachádza tak ďaleko, že sa zdá, akoby román bol paródiou na kriminálne historky. To všetko pôsobí na čitateľa veľmi sviežo, kniha je zábavná a pútavá. Táto tretia próza Hassa Magera (* 1920) sa značne líši od jeho doterajších diel. Autor vstúpil do literatúry r. 1961 poviedkou Goethe v zajatí (o protifašistickom hnutí v zajateckom tábore) a románom s vojnovou tematikou V piatok medzi treťou a šiestou (1964). Vo vojne bol dvakrát ranený, po vojne prešiel viacerými zamestnaniami: bol montérom, skladníkom, predavačom, napokon vyštudoval právo a pracoval ako štátny zástupca, neskôr ako obhajca na súde.

Vošiel som do budovy ako kandidát herectva, ktorého si objednala komisia divadelných mocipánov a ktorý má predviesť, čo vie. Na iné pocity si už nespomínam, ba nespomínam si presne ani na to, ako som sa vlastne dostal na riaditeľstvo. Cez také situácie kráča človek ako vo sne.

Riaditeľ ma prijal zdvorilo, ale zachoval si odstup. Zato jeho sekretárka si ma kradmo a zvedavo premeriavala, po každý raz síce iba na chvíľu, ale znovu a znovu, takže ma to dosť dráždilo. Koniec koncov, keď som z budovy odišiel, na sekretárku som zabudol. Ani na tomto mieste, povedal som si, nie je pohľad na muža, ktorý z ničoho nič inkasuje pol milióna mariek, čosi bežné, najmä nie pre mladú ženu. (Ako sa ešte ukáže, táto úvaha bola najosudnejším omylom, akému som podľahol vo veci tejto trápnej výhry.)

Riaditeľ. Už keď mi podával ruku, zmizol zo mňa všetok nepokoj, prestal som mať trému a cítil som sa príjemne rozčarovaný. Veď napokon to bol chlap ako každý iný. Stál som v kancelárii, nie síce celkom takej prostej ako niektoré úradné miestnosti, ale ani zďaleka nie takej reprezentačnej ako pracovňa generálneho riaditeľa v hocijakom národnom podniku. Slovom, očakával som fantastickú udalosť, a teraz som videl proces vecného vybavovania. Vznášal sa predo mnou strážca svätého Grála maskovaný za riaditeľa lota? Sezam, otvor sa, ibaže primeraný dobe? Neviem. Neurčitá predstava, ktorá sa v nás udržala z čias detstva, naráža na realitu života a spľasne na nej ako mydlová bublina, to je všetko ...

„Dúfam,“ povedal riaditeľ, „že ste mali príjemnú cestu, pán..."

„ ... Meier,“ povedal som, „som Meier, ďakujem za opýtanie.“

Direktor sa uznanlivo usmial a zdalo sa mi, že je v tom ľahký výsmech (možno sa nezvítal po prvý raz s výhercom, ktorý sa predstavil ako Meier).

Uvážlivo otvoril trezor, vybral z neho fascikel a začal skúmať môj kupón, pričom mu asistovala sekretárka. Kým sa tým zamestnával, nedbalo poznamenal: „Tak teda všetko v najlepšom poriadku ...“

(Pri pohľade späť sa mi zdá, že po týchto slovách som si uľahčene vydýchol; rozhodne sa však moja tieseň, ak som nejakú cítil, roztopila ako maslo na slnku.)

Riaditeľ na mňa pozrel.

„Ako iste viete, pri preberaní výhry nemusíte preukázať svoju totožnosť, pán Meier ...“

Len-len že som nezvolal: Ó, prosím, nemám príčiny hrať so zakrytými kartami; našťastie mi však zišlo na um, že som sa už predstavil pod menom Meier. Čo som si pri tom vlastne myslel? Nič som si pri tom nemyslel a ešte dnes si predstavujem, že sa to stalo bez skutočného úmyslu, skôr impulzívne, nevdojak, lebo riaditeľ ma pri oslovení — neviem, či náhodou alebo z rafinovanosti k tomu vyprovokoval. Iste som tak ľahkomyseľne a bez zábran povedal meno Meier z tej istej príčiny, ktorá ma nabádala mlčať, keď neskôr v jed-

...............................................................................................................................................................

... posledná veta ...

Ja som iste nevyzeral nejako inteligentne; ale v jeho úsmeve nebolo ani stopy výsmechu.

MCCAULEYOVÁ, BARBARA - NÁMLUVY NA RANČI

MCCAULEY, BARBARA - NÁMLUVY NA RANČI
INGRAHM, PAMELA - JAK ZKROTIT KOVBOJE

(Courtship in Granite Rige - Wedding Planner Tames Rancher!)

Harlequin, Praha, 1998
preklad Radka Wenigová
ISBN 80-7170-889-5

beletria, román, pre ženy,
320 s., čeština
hmotnosť: 172 g

mäkká väzba, malý formát
stav: dobrý

1,00 €

*cesvo*

BARBARA McCAULEYOVÁ: NÁMLUVY NA RANČI Jako mladá dívka milovala Kasey Hugha Slatera jako nikoho jiného na světě. On jí však nevěnoval pozornost. Po letech se najednou objeví na ranči, kde nyní rozvedená Kasey žije i dvěma malými syny, aby ji ochránil před údajným dalším unáhleným sňatkem. Kasey zpočátku vůbec nechápe, o čem ten pohledný muž na prahu jejích dveří mluví.

PAMELA INGRAHMOVÁ: JAK ZKROTIT KOVBOJE

Leah již dávno vyškrtla ze svého seznamu mužů, o nichž snila, kovboje. Chce moderního, galantního partnera, který by jí byl oporou. Její zásady se však začínají hroutit jako domeček z karet, když pozná Wadea, který si ji najme na uspořádání svatby své dcery a který je kovboj každým coulem!

„Můžeš mi laskavě říct, co tady pohledáváš?“ Popadl ji za ramena, aby neupadla.

„Slatere!“ Celá vylekaná se nadechla. Panebože, ten člověk se ale rychle oblékl. „Myslela jsem, že jsi ve sprše.“

„Že se nestydíš, Acacio,“ zahučel. „Copak jsi nepřísahala?“

Cody a Troy by jí možná na její historku s bateriemi skočili, ale Slater nikoliv. „Já jsem si, ehm, no, vzpomněla jsem si, že

Posměšně mlaskl a zatlačil ji do stínu vedle zadní verandy. Když začala protestovat, zasyčel, aby byla zticha. Ze stáje k nim dolehl výbuch ječivého smíchu; Kasey sebou nervózně škubla, ale Slater ji držel pevně.

„Nic jim neschází,“ zašeptal. „Přestaň si dělat starosti.“

Zamračila se a chvíli naslouchala jejich hláskům. „Je tam děsná tma.“

„Přesně tak. A jakmile to zjistí, vyběhnou nebo spíš vylítnou ven a namíří si to rovnou do domu. Dávám jim deset minut. Nanejvýš patnáct.“

Chvíli uvažovala. Samozřejmě, Slater má pravdu, uvědomila si a připadala si trapně. Troy bude první, kdo to nevydrží, a Cody ho bude následovat. „Jak to, že tak dobře víš, co takoví malí kluci udělají?“

„Když mi bylo osm, postavili jsme si s jedním kamarádem u nich na zahradě stan, ale nevydrželi jsme tam ani tři čtvrtě hodiny. On přísahal, že viděl pekelnýho psa s rohy a ohnivýma očima. Pak se ukázalo, že to byla zaběhlá koza.“

Při té vzpomínce se tlumeně zasmál. Náhle si uvědomila jeho blízkost. Stále ji držel za ramena a Kasey cítila, jak jí teplo z jeho rukou proudí do celého těla.

„Myslím, že bych se teď měla vrátit.“ Slyšela svůj zadýchaný hlas a cítila silný, stejnoměrný tlukot svého srdce. Neučinila žádný pokus se pohnout.

„To bys měla.“ Nezdálo se, že by ji chtěl pustit.

Nebyla si jista, co se stalo dřív, jestli mu ona dala ruce kolem krku, nebo jestli ji on vzal kolem pasu, a bylo jí to jedno.

Pootevřela rty a jeho jazyk se lehce dotkl jejího. Projela jí rozkoš jako horký vítr a prosákla do každého póru jejího těla. Přitiskl ji k sobě a když ji začal vášnivě líbat, zvedla ruce a prohrábla jeho ještě vlhké vlasy.

„Krásně voníš...,“ zachraptěl a přesunul ústa na její bradu a dolů na hrdlo. Nebyl oholený a jeho počínající strniště ji na jemné kůži píchalo jako tisíc elektrizujících jehliček.

Mačkal ji v náručí a Kasey se celá chvěla jak se v ní vzmáhala prudká touha.

Cože? Něco je tu anatomicky nesprávně, pomyslela si matně. Ačkoliv stál proti ní, cosi ji tlačilo na kyčelní kosti.

Baterie!

Nemohla si pomoct. I když ji stále ještě líbal, začala se smát. Snažila se přestat, ale nešlo to. Baterie, proboha!

Znehybněl, pak se od ní odtáhl. „Pomalu už dostávám komplex: kdykoliv tě líbám, začneš se smát. Podělila by ses se mnou o tu legraci?“

...................................................................................................................................................................

... posledná veta ...

Ty šedé oči jí dočista a navždy učarovaly -  a víc už od života nechtěla vůbec nic.

ZPĚVY STARÉ ČÍNY

ZPĚVY STARÉ ČÍNY

Státní nakladatelství krásné literatury, hudby a umění, Praha, 1960
edícia Světová četba (236)
prebásnil Bohumil Mathesius, Jaroslav Průšek
úvod Bohumil Mathesius
predslov Jaroslav Průček
2. vydanie (v SNKLHU), 20.000 výtlačkov

literatúra staroveká, poézia,
208 s., čeština
hmotnosť: 164 g

mäkká väzba s prebalom, malý formát
stav: dobrý, prebal ošúchaný

PREDANÉ

*cesvo*poe

Tři sbírky parafrází Bohumila Mathesia, jež byly shrnuty v tomto svazku, jsou zatím nejobsáhlejší antologií čínské poezie v češtině. Málokterá kniha veršů měla u českých čtenářů takový úspěch jako Zpěvy staré Číny. Také v současné Číně obroda poezie, probuzená úsilím Velkého skoku, dokazuje, že klasické čínské básnictví je mnohem bližší lidu, než se dosud soudilo. V staré lyrice ovšem převládá odevzdaná životní moudrost nad dynamismem lidské vůle a prchavá barva okamžiku nad mohutnějšími proudy činorodé radosti, vyjádřené v tvorbě nové. Ale zdánlivě nevyrovnatelný rozdíl mezi spisovnou řečí klasické poezie a moderní hovorovou čínštinou je překlenut společnými základními citovými polohami básní starých i nejnovějších: konkrétností imaginace, pocitem harmonie mezi životem přírody a životem lidským, prostotou a zpěvností a především lyričností: základní lyričností básnického světa. Tyto rysy stejně jako obdoby formální — paralelizující struktura a útlé, neornamentální strofické útvary — osvědčuji nepochybné příbuzenství staré a nové: příbuzenství velkých básníků a jejich lidu.

VÍTĚZ SE PSEM A ČERNOU KOROUHVÍ

Vítězství! Smím si v černý vlas je vplésti, 

ač tvrdá rána chlípí v prsou kdes. 

Korouhev černou v křečí ztvrdlé pěsti, 

jdu bojištěm. Je večer. Já a pes.

Pes štěkal, kde na nepřítele pad; 

je kolem mrtvol jako plev.

— Žer těla jejich, máš-li hlad, 

a chlemtej krev!

Psův zrak dí: Bratře, krev a krev!

A skáče, líže moji horkou ránu.

Tak jdeme spolu příštímu vstříc ránu, 

já a můj pes a černá korouhev.