NĚMCOVÁ, BOŽENA
BABIČKA
(Babička)
Mladé letá, Bratislava, 1995
preklad Jozef Felix
doslov Hana Urbancová
obálka Svetozár Mydlo
11. vydanie
ISBN 80-06-00602-4
beletria, román
240 s., slovenčina
hmotnosť: 328 s
tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý
PREDANÉ
*kolha* in * H-kris*
Božena Němcová, autorka nezabudnuteľnej knižky mnohých generácií, sa narodila pred stosedemdesiatimi piatimi rokmi. Jej Babička, plná ľudskosti, lásky a dobroty si nás dodnes podmaňuje. Práve v súčasnosti cítime, akoby v medziľudských vzťahoch ubúdalo hrejivej lásky a porozumenia. Ba ubúda aj takých vzácnych ľudí, akými boli nielen babička Boženy Němcovej, ale aj ďalšie postavy z tejto knihy. Veľmi by sme si želali, aby sa „vrátila“ nielen Babička, ale aby do našich sŕdc prenikol aspoň lúč jej veľkosti, morálnej čistoty , spravodlivosti a pochopenia. Veríme, že sa malým i veľkým čitateľom ďalším vydaním tejto knihy zavďačíme.
Bol to zvyk ako v mlyne, tak aj v horárni a na Starom bielidle, že nech už ktokoľvek prišiel na Štedrý deň a Božie narodenie, jesť a piť dostal do sýtosti, a keby nikto nebol prišiel, bola by šla babička hľadať hosťa na rázcestie. No ako sa však zaradovala vtedy, keď nenazdajky prišiel pred Štedrým dňom syn Gašpar a bratov syn z Olešnice. Celého pol dňa od radosti plakala a podchvíľou odbehávala od pečenia pletenákov do izby, kde hostia sedeli medzi deťmi, aby sa na syna podívala, aby sa synovca opýtala, čo robí ten a tá v Olešnici, a deťom neraz opakovala: „Ako tu vidíte strýčka, priam taký istý v tvári bol aj váš dedo, ibaže vzrast nemá po ňom.“ Deti si obzerali strýčkov zo všetkých strán a veľmi sa im páčili, najmä to, že im milo na každú ich otázku odpovedali.
Každý rok sa chceli deti postiť, aby videli zlaté prasiatko, ale nikdy to nedokázali, vôľa bola dobrá, ale telo slabé. Na Štedrý deň kdekto bol štedro obdarovaný, aj hydina a statok dostali pletenáky a po večeri vzala babička zo všetkého, čo bolo na večeru, po kúsku, hodila polovicu do potoka, polovicu zahrabala do sadu pod strom, aby voda bola čistá a zdravá a zem úrodná, a napokon všetky odrobinky zozbierala a hodila „ohňu“ aby „neškodil“. Za chlievom triasla Betka bezom a volala: „Trasiem, trasiem bez, povedz mi ty, pes, kde môj milý dnes.“ A v izbe liali dievčatá olovo a vosk a deti púšťali na vodu sviečočky v orechových škrupinách. Ján tajne postrkoval misu, v ktorej bola voda, aby sa pohla, a škrupinky, predstavujúce loďky života, kolembali sa od kraja k prostriedku; potom volal radostne: „Dívajte sa, ja sa dostanem ďaleko, ďaleko do sveta!“ - „Ach, milý chlapče, keď sa dostaneš do prúdu života, medzi víry a úskaliny, keď budú vlny loďkou tvojho života sem a tam metať, potom si budeš túžobne spomínať na tichý prístav, z ktorého si vyplával,“ riekla tíško matka, rozkrajujúc chlapcovo jablko „na šťastie“ vo dve priečne polovice. Jadrá tvorili hviezdu, tri čisté lúče, no dva boli neúplné, od červa zožraté. S povzdychom ho odložila nabok a rozkrojila druhé pre Barunku; no keď videla hviezdu znovu zatemnenú, povedala si: ,Teda ani jeden, ani druhý nebude úplne šťastný!´ Rozkrojila ešte pre Vilka a Adelku a v tých boli zdravé hviezdičky so štyrmi lúčmi. ,Tí možno,´ myslela si matka a Adelka ju vytrhla z dumiek, ponosujúc sa práve, že jej lodička nechce plávať od kraja a sviečočka že už dohára. - „Veď aj moja zhasína a nezašla ďaleko,“ povedal Vilko. Vtom zasa drcol niekto do nádoby, voda sa rozkolísala a lodičky plávajúce uprostred sa potopili. „Ľaľa, ľaľa, vy skôr umriete ako my!“ volali Adelka s Vilkom. - „Zato nič, len keď sme boli ďaleko,“ odvetila Barunka a Ján prisvedčil; ale matka sa smutne dívala na tie zhasnuté svetlá a predtucha sa zmocnila jej duše, či predsa len nie je tá nevinná detská hra veštbou ich budúcnosti. -„Prinesie nám niečo Ježiško?“ vyzvedali sa potajme deti babičky, keď sa začalo upratovať zo stola. - „To ja nemôžem vedieť, počujte, či cengá,“ riekla babička. Menšie deti si stali k oknu, nazdávajúc sa, že Ježiško musí ísť okolo okien a že ich počuje. - „Vari neviete, že Ježiška nemožno vidieť ani počuť?“ povedala babička. „Ježiško sedí v nebi na jasnom tróne a posiela darčeky dobrým deťom po anjeloch, ktorí ich prinášajú na zlatých oblakoch. Nič iné nepočujete okrem zacengania.“ Deti sa dívali do okien, zbožne počúvajúc babičku. Vtom sa kmitla okolo okien jasná žiara a zvonku sa ozval hlas zvončeka. Deti zopäli ruky a Adelka vzápätí tíško zašepkala: „Babička, to svetlo bolo Jezuliatko, všakver?“ Babička prisvedčila a vtom už aj matka vchádzala do dverí a oznamovala deťom, že im Ježiško priniesol darčeky do babičkinej izby. To bol zhon, to bolo radosti, keď videli osvetlený, ozdobený stromček a pod ním toľko krásnych darov! Babička síce nepoznala ten spôsob, medzi ľudom sa to nerobilo, ale páčil sa jej; dlho pred Vianocami vždy už sama pamätala na stromček a dcére ho pomohla ozdobovať. „V Nise a v Kladsku napospol všade je to vo zvyku;
-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
... posledná veta ...
"Šťastná to žena!"
SEKERA, JIŘÍ
