Vitajte v mojom antikvariáte!

Chcete mať prehľad o najnovších prírastkoch? Zadajte svoju e-mailovú adresu do kolónky "Prírastky kníh na e-mail" v ľavom stĺpci a na váš e-mail príde maximálne jedna správa denne.

Alebo sa staňte členom stránky na Facebooku.
https://www.facebook.com/groups/ripakovantikvariat/
Vyberte si to, čo je Vašej duši najbližšie.

Ak sa Vám niečo zapáči, napíšte mi na
riporipo@gmail.com
Postup bude nasledujúci :

a.) uveďte tituly, o ktoré máte záujem
b.) uveďte Vašu adresu, prípadne telefón
c.) skontrolujem dostupnosť kníh a následne vám pošlem pokyny na platbu vopred. Na dobierku, po zlých skúsenostiach, neposielam.
d.) Dáte mi avízo o zrealizovaní platby.
e.) Po obdržaní platby na môj účet vám knihy do troch dní posielam

Jednoduché, však? )

ANTIKVÁRIUM (magyarul)

Ha Magyarországról van, és bármelyik könyv érdekelné, kérjük írjon a riporipo@gmail.com címre. A könyvek küldhetök postán. Ha átutazóban van Kassán, a megrendelt könyveket személyesen is átveheti.

štvrtok 16. mája 2019

PEROUTKA, FERDINAND - BUDOVÁNÍ STÁTU II.

PEROUTKA, FERDINAND

BUDOVÁNÍ STÁTU II.
1919

Lidové noviny, Praha, 1991
obálka Pavel Štefan
prílohy Jarmila Fromková
3. vydanie
ISBN 80-7106-037-2

dejiny, história, Československo,
440 s., čeština
hmotnosť: 570 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, knižničné pečiatky

3,00 € PREDANÉ

*bib14* in *H-kris*






VZNIK VÁLKY NA SLOVENSKU

Zatím, co se všichni mocně rozčilovali pro tyto otázky vnitřní politiky, ocitlo se Československo, neočekávaně a skoro nepozorovaně, uprostřed pravidelné války. Její nebezpečí bylo zmírňováno tou okolností, že konečná pomoc Dohody byla jistá. Táž okolnost však způsobila, že i když už válka vypukla, velká část politiků za touto předpokládanou záštitou pokračovala v horlivém přetřásání osobních a stranických záležitostí, stavíc je na stupnici svého zájmu na místo první a zahraniční konflikt teprve na některé z dalších míst. Takto roztržitě jsa veden, neobjevoval se národ dlouho ve stavu odhodlanosti a pohotovosti, potřebném k vybojování války. Následky budou popsány.

Z československých sousedů od samého počátku nejnepokojnějším jevilo se Maďarsko, jistě proto, že národní pýcha nejvíce v něm byla vypěstována. Nejtíže ze všech poražených smiřovalo se Maďarsko s novými, chudšími poměry. Nejdále jsouc vzdáleno armádám dohodovým, projevovalo také nejvíce chuti ještě jednou zkusit štěstí válečné. Mimo to opovrhovalo — někdy z dobrých důvodů — vojenskou silou leckterého nového státu a důvěřovalo, že zejména na slovenské frontě by válka byla podnik snadný. Hrabě Károlyi několikráte vyzkoušel v drobných šarvátkách na konci minulého roku, jak velký odpor Dohody by se objevil v takovém případě. Ukázalo se, že beznadějně veliký. Ani nejbojovnější Maďaři se nedomýšleli, že mohou vzdorovat vůli této skutečné nynější vládkyně Evropy. Aby došlo ke skutečné válce, bylo třeba, aby se dříve udála nějaká změna v dosavadní situaci, jejímž následkem by mohla být větší opatrnost Dohody v podnicích vůči Maďarsku. Mnoho Maďarů se domnívalo, že taková změna se udála v posledních dnech březnových.

20. března se dostavil šéf dohodové mise v Budapešti francouzský podplukovník Vyx k prezidentovi Károlyimu a předal mu nótu velvyslanecké konference, určující novou demarkační linii, podle níž se měli Maďaři stáhnout o dalších 50—80 kilometrů do vnitra své země. Nóta měla charakter ultimáta a její požadavky měly být splněny do čtyřiadvaceti hodin. Sdělení nenechávalo Maďary na pochybách, že Slovensko, Sedmihradsko a Chorvatsko jsou pro ně definitivně ztraceny. Podplukovník Vyx na přímý Károlyiův dotaz odpověděl, že tato nová demarkační čára představuje i novou politickou hranici. Až do této chvíle se Maďaři nevzdávali nadějí. Považovali už starou demarkační čáru za nesnesitelnou. Zejména Károlyi doufal, že pomocí svých styků na západě dosáhne zlepšení. Nyní nastal pravý opak; nejhorší obavy se splňovaly. Jeden z maďarských svědků této události píše ve svých pamětech: „Zdrceni, bezradní hleděli jsme strnule na zástupce Dohody, sedícího před námi.“ Ministerský předseda Berinkey řekl Vyxovi, že dosavadní vládě maďarské, která je poslední závorou na dveřích, za nimiž se skrývá chaos, je nemožno svým souhlasem zpečetit tuto potupu; že jí nezbývá než odstoupit, ale že její odchod pravděpodobně bude znamenat revoluci a anarchii. Vyx se omezil na to, že vojenským způsobem opakoval požadavky ultimáta.

Hazardní politická odpověď Maďarska se dostavila s rychlostí, jíž se vyznačují rozhodnutí zoufalců. Hrabě Károlyi ihned svolal ministerskou radu a podal tento výklad a návrh:

„Jen čistě sociálně demokratická vláda může udržet pokoj v zemi. Skutečná moc byla stejně už několik měsíců v rukou organizovaného dělnictva. Nechceme-li splnit vražedné podmínky Dohody, potřebujeme jednotného vojska. Takové jednotné vojsko může v této periodě hospodářské krize a rozhořčených třídních bojů vytvořit jen sociálně demokratická strana. Západní orientace, politika, vybudovaná na Wilsonovi, definitivně ztroskotala. Potřebujeme novou orientaci, která nám zajistí sympatie dělnické internacionály. Za takových okolností dosavadní koaliční vláda jen zhoršuje situaci, neboť první podmínkou boje stala se úplná morální a sociální jednota vlády... Nová sociálně demokratická vláda bude muset uzavřít spolek s komunisty, aby v zemi nepovstávaly nepořádek a obtíže, dokud se povede tento boj na život a na smrt proti imperialistickým vetřelcům. “

Také vysocí důstojníci, vojenští poradci vlády, se připojili k tomuto mínění, překonavše v sobě všechno to, co se v nich vzpíralo proti této cestě, která se jim v mnohém ohledu musila zdát cestou do hlubin noci. Plukovníci Stromfeld a Tombor, požádáni o dobrozdání, pravili v ministerstvu války, že všechen pacifismus musí být odhozen a celá země vyzvána k ozbrojenému povstání; místo západní orientace musí být přijata východní, která bude hledat sympatie sovětského Ruska; vlády je nyní schopna jedině sociální demokracie pod tou podmínkou, že se smíří a sjednotí s komunisty, aby tak byl umožněn společný postup s ruským vojskem, které stojí na severní hranici bývalého Rakouska. Plukovník Tombor vypracoval zvláštní memorandum, ve kterém dával za příklad patriotismus ruských bolševiků, jenž zachrání Rusko před lupičským imperialismem Dohody.
--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Teprve novelizací zákona bylo umožněno vydání volebního řádu a aktivování zákona, které muselo být v listopadu 1921 vymáháno společnou interpelací obou socilistických stran ve vládě, jež ve věci socializace zřejmě už nepovažovala za potřebné spěchat.


FERIANC, O. - VTÁCTVO SVÄTOJURSKÉHO ŠÚRU

FERIANC, O.

VTÁCTVO SVÄTOJURSKÉHO ŠÚRU

Sborník prác Prírodovedeckej fakulty Slovenskej univerzity v Bratislava
Práce Zoologického ústavu č.2
Bratislava, 1943

zoológia, biológia
28 s., čb fot., slovenčina
hmotnosť: 75 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

9,00 €

*regihu* in *H-kris*FR





streda 15. mája 2019

LARSON, GLEN A. - KNIGHT RIDER 2

LARSON, GLEN A.
HILL, ROGER

KNIGHT RIDER 2 - Smrteľná dôvera
(Knight Rider Book 2: Trust doesn´t Rust)

Ikar, Bratislava, 1994
preklad Ivana Milkovová
obálka Viera Fabianová
ISBN 80-7118-029-7

beletria, dobrodružné,
168 s., far. fot., slovenčina
hmotnosť: 255 g

tvrdá väzba
stav: dobrý

0,90 € PREDANÉ

*kolha* in *H-kris*

Druhý diel knižnej verzie napínavého televízneho seriálu KNIGHT RIDER o Michaelovi Knightovi a jeho superaute. PRVÉ VYDANIE V SLOVENČINE! Michael vie, že jeho auto je jedinečné. Vyzbrojené špeciálnymi mikroprocesormi a takmer nezničiteľné je superautom budúceho storočia. Ale KNIGHT 2000 zvaný KITT má rivala... Nezodpovední zločinci ukradli Karra, jeho prvý prototyp, a zneužívajú ho na krádeže a ničenie. Michael Knight im v tom musí zabrániť. A tak dôjde k neuveriteľnému stretnutiu — jedno super-auto bojuje proti druhému ... Román Glena A. Larsona a Rogera Hilla napísaný na základe seriálu Universal television KNIGHT RIDER, ktorého tvorcom a autorom je Glen A. Larson. Prepracovaný z epizódy Smrteľná dôvera, ktorú napísal Steven E. de Souze.








„Museli to byť zlí duchovia alkoholu, ktorí nechali Noeho upadnúť do nemilosti,“ povedal Rev. „Alebo to bol Mojžiš? Nech je to ako chce, želal by som si mať ešte jednu fľašu.“

Tony sa znova pokúšal objaviť v tme nejaký vypínač. „Nerob si starosti. Nech už odtiaľto vynesieme čokoľvek, budeme si za to môcť kúpiť, čo len budeme chcieť. Lepšie veci ako túto odpornú lacnú žbrndu: poriadnu whisky, turecké cigarety a vášnivé baby. Chápeš?“

„Na to asi nie sú žiadne špeciálne prikázania.“ Tonyho ruka nahmatala chladnú oceľ. „No prosím, tu to máme.“

Šmátral hore-dolu po malom vypínači — nič sa nedialo. V stene vo výške očí ich bolo zapustených ešte päť. Sklamane zahundral a skúsil šťastie s ďalším.

Nastal skrat, hneď tam bolo cítiť spálený prach. V škatuľke vypínača preskakovali iskry.

„Do frasa! Tu sa už celé mesiace nič nepoužívalo!“ Rev zapálil zápalku a prezeral si vypínače. „Hej, Tony — na tomto tu je napísané nebezpečenstvo.“ „Ukáž! Nemám v úmysle vlastným pričinením sa upiecť.“

Ďalšia zápalka osvietila miestnosť a Tony mohol rozlúštiť celý text.

NEBEZPEČENSTVO (LABORATÓRIUM TRl) NEZAPÍNAŤ PRÚD

SPLNOMOCNENEC 8/2/82: DEVON MILES

„To nič neznamená,“ povedal Tony. „Skúsime to! Rýchlo prepol zvyšné vypínače. Jeden zlovestne zapraskal, ale napokon sa na druhom konci miestnosti rozsvietila lampa nad jednou prázdnou poličkou. „No vidíš?“ povedal Tony víťazoslávne.

„Cesty Pána sú nevyspytateľné,“ odvetil Rev. „Ale ako to, že svieti len jedna?“

„Možno vybrali žiarovky, keď odtiaľto odchádzali. Jedno majú totiž títo bohatí starí frfloši spoločné: sú lakomí ako Škóti, keď ide o maličkosti. Ale teraz aspoň vidíme, kadiaľ treba ísť.“

Vo svetle osamotenej lampy mohol Tony rozoznať chodbu a na nej po oboch stranách zatvorené dvere. Zabočil do nej a nečakane sa dotkol pavučiny.

„Fuj! Prekliata háveď!“ Ako posadnutý rozhadzoval okolo seba rukami.

„Dúfam, že nie sú všetky dvere zamknuté,“ poznamenal Rev.

„Ako to?“

„Lebo som zabudol sochor.“

„Idiot!“

„Ľutujem. Všeličo iné mi chodilo po rozume.“ „To si viem predstaviť — skúsme najskôr tieto prvé.“ Tony podišiel k najbližším dverám a stisol kľučku. Na chodbe bolo príliš tma, aby sa dal rozlúštiť nápis na dverách: laboratórium i.

„Nemá to zmysel,“ skonštatoval Tony. „Sú dobre zavreté. Pohľadajme radšej niečo na vylomenie.“ Našli kúsok trubice, ale nedala sa zasunúť medzi dvere a rám. Zopár tenkých kovových platničiek bolo príliš pružných na to, aby mohli byť užitočné. Tonymu preblesla hlavou myšlienka použiť ukradnutý revolver, ale ten si chcel predsa radšej odložiť pre prípad, že by pri úteku došlo k prestrelke. Rozhodol sa, že túto možnosť pred Revom nespomenie.
-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

"Poďme domov."

utorok 14. mája 2019

NÁRODOPIS SLOVÁKOV V MAĎARSKU 1998

NÁRODOPIS SLOVÁKOV V MAĎARSKU 14. (1998)

Maďarská národopisná spoločnosť
A Magyar Néprajzi Társaság kiadványa
obálka Anna Illésová Botyánszka

folklór, história
186 s., čb fot., slovenčina
hmotnosť: 300 g

mäkká väzba
stav: dobrý

9,90 € PREDANÉ

*regihu* in * H-2-9*







HABOVŠTIAK, ANTON - KRÁĽOVIČ A KRÁSNA ZUZANA

HABOVŠTIAK, ANTON

KRÁĽOVIČ A KRÁSNA ZUZANA

Stredoslovenské vydavateľstvo, Banská Bystrica, 1968
edícia Rozkvet (54)
obálka a ilustrácie Alžbeta Szabová
1. vydanie, 15.000 výtlačkov
82-011-1968

beletria, rozprávky,
200 s., slovenčina
hmotnosť: 295 g

tvrdá väzba
stav: zachovalá, bez prebalu, uvoľnená väzba

0,80 €

*kolha* in *H-kris*







„Nech žije náš kráľ!“ Prv, ako sa Marek mohol zobzerať a rozlúčiť sa s Matúšom, už ho ľudia schytili na plecia a niesli pomedzi zástupy rovno na kráľovský zámok. Tam ho hneď preobliekli do najkrajších šiat, aké sa v meste našli, a posadili do kráľovskej stolice. Do ruky mu dali berlu, aká patrí iba kráľovi.

A tak sa Marek v ten deň stal kráľom. Keď videl, že kráľovskú korunu bude naozaj nosiť na hlave, zaumienil si, že bude kraľovať tak, aby bol ľuďom po vôli. Našťastie sa mu viedlo dobre, a to len preto, že bol múdry a spravodlivý. Iba za Matúšom mu bolo ľúto, keď ho nemohol nájsť. Darmo ho zhľadúval, ako len vedel.

Ten však bol už vtedy zas v inej krajine, lebo sa nazdával, že pre brata bude lepšie, keď sa nedá poznať a keď mu nebude na prekážku v jeho kráľovskom remesle. Veď si dakde miesto nájde. A našiel si ho pri jednej starenke, ktorej opatroval kravičku s teliatkom a vše aj pomohol okolo domu. Nuž nebolo mu zle. Starenke sa však tak zapáčil, že ho pred každým chválila a jednostaj opakovala:

„Ten chlapec má zlaté srdiečko v sebe, taký je dobrý.“

A tak aj iní ľudia zvedeli, že Matúš je chlapec nielen súci, ale aj veľmi dobrý. Nuž tiež len prisvedčili, ak ho starenka chválila. Netrvalo však dlho, a všetci ľudia v dedine začali veriť, že Matúš má naozaj zlaté srdce. Ako by aj nie, keď pomohol každému, nech by bol prišiel k nemu aj o polnoci. Ani zlé slovo by nebol nikomu za nič na svete povedal. Aj hocijaké zvieratko skôr pekne pohladil, než by mu bol nebodaj ublížil.

Keď raz komusi zachránil v hore život pred vlkmi, vtedy chýr o jeho dobrote došiel až na kráľovský zámok. Najviac bola naň zvedavá princezná, ktorá stoj čo stoj chcela zvedieť, čo je to za chlapca. A keď jedného dňa kráľ dal rozkaz priviesť Matúša až do kráľovského zámku, princeznej sa veru veľmi zapáčil. Nuž otcovi iba toľko povedala:

,,Otče, ak ma rád vidíš, daj tomu mládencovi takú službu, aby u nás ostal navždy. Naisto dobre obídeme, ak ho medzi seba prijmeme.“

A kráľ vyhovel svojej dcére. Matúša prijal do svojich služieb a dal mu takú robotu, čo sa mu videla. Netrvalo dlho a veru na kráľovskom zámku každý usúdil, že Matúš má naozaj zlaté srdce, pretože aj na zámku by bol pre druhého neviem čo urobil. Nuž nečudo, že potom si každý nič iné nežičil, len aby sa Matúš s princeznou oženil. A veru sa neskoršie aj tak stalo. Predtým však jedného dňa došla na zámok smutná zvesť, že ku krajine sa blíži dávny nepriateľ, ktorý ľudí už aj inokedy veľmi sužoval a trápil. Vtedy si kráľ vzdychol:

„Ej, ktohovie, čo bude s nami, ak nám dakto nepomôže proti týmto zlostníkom!“ Tu pristúpi Matúš ku kráľovi a takto sa mu ponúka:

„Pôjdem do susedného kráľovstva žiadať o pomoc, tí sa naisto s nami spoja, a potom si už s nepriateľom ľahko poradíme!“

„Dobre by bolo, keby sa tak stalo, lenže ktohovie, či naši susedia budú len tak pre nič za nič aj za nás skákať do ohňa?“ zažialil kráľ.

Matúš ho ubezpečil, že zo susedného kráľovstva im naozaj pomôžu, ak ich poprosia o pomoc.

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

A ten ho veru nikdy nepustil s prázdnymi rukami.


HÁJEK, VLADISLAV - URČOVÁNÍ STÁŘÍ A POHLAVÍ PĚVCŮ

HÁJEK, VLADISLAV

URČOVÁNÍ STÁŘÍ A POHLAVÍ PĚVCŮ

Státní zemědělské nakladatelství, Praha, 1978
edícia Knihovna MOS (3)
ilustrácie Dan Bárta
obálka Ivan Urbánek
1. vydanie, 2.000 výtlačkov

zoológia, biológia, príroda, príručky,
247 s., čeština
hmotnosť: 300 g

mäkká väzba
stav : dobrý

12,00 € PREDANÉ

*regihu* in *H-2-9*







FRIEDRICH, JOACHIM - TANGO PRE ANU-LAURU

FRIEDRICH, JOACHIM

TANGO PRE ANU-LAURU
(Anna-Lauras Tango)

Mladé letá, Bratislava, 1994
preklad Marta Ličková
obálka Svetozár Mydlo
1. vydanie
ISBN 80-06-00545-1

beletria, román, pre ženy, knihy pre deti,
144 s., slovenčina
hmotnosť: 275 g

tvrdá väzba
stav: dobrý

0,50 €

*kolha*dets
"Bolo to v posledný deň pred letnými prázdninami, keď som v taxíku zazrela svojho mŕtveho otca. Mala som pocit, akoby mi niekto dal facku. V aute sedel ocko! To nie je možné. Veď je už takmer dva roky mŕtvy!" Príbeh strhujúci ako argentínske tango...





Keďže nebol nik doma, mohla som si zapnúť stereo tak nahlas, ako som chcela. Na prvý raz to bolo tak, ako som očakávala. Vôbec som nemala k tejto hudbe vzťah. Bolo si treba zvyknúť na ňu. A predsa tu bolo čosi, čo by som nevedela opísať, len som to cítila. Počúvala som platňu znova a znova. Bolo to ako tanec na povraze, nálada ustavične kolísala akoby medzi smútkom a radosťou zo života, ako keď prší a zároveň svieti slnko. Hoci som len počúvala, cítila som, ako sa hudobníci usilovali hudbou vyjadriť všetky svoje city. Čím dlhšie som počúvala, tým viac sa mi páčila. Bolo to ako droga. Táto hudba zodpovedala môjmu citovému rozpoloženiu vo chvíli, keď som pochopila, čo by mohol muž v taxíku znamenať pre Petra, a najmä pre mamu. Bola som z toho taká smutná, že som si priala, aby som ten taxík nikdy nebola videla. Predsa som však dúfala, že otec žije, hoci som sa tešila, že mama našla nové šťastie s Petrom. Aj Oliver bol dôvodom pre radosť. I keď nebol chlapec mojich snov, vedela som, že sa naňho môžem spoľahnúť. No potom sa zrazu znova vynorili obrazy z minulosti: nedeľné výlety s otcom, vankúšové bitky, žarty - a deň, keď sme sa dozvedeli o jeho smrti. Moje myšlienky boli ako tá hudba: tangový pocit.

Keď sa mama vrátila z práce, asi si myslela, že som sa zbláznila. Zamkla som sa do svojej izby. Ako reve stereo, to som si uvedomila až vtedy, keď mama stála za dvermi a kričala, ale ja som ju ledva rozumela.

„Ana-Laura! Čo sa ti robí? Chceš, aby sa vzbúrili proti nám všetci susedia? Okamžite stíš hudbu! A teraz konečne odomkni dvere! Preboha, dieťa! Čo je to s tebou?“

„Daj mi pokoj!“ zakričala som jej späť. Nezúrila som preto, že chcela ísť sama s Petrom do bytu starej mamy. Nech si ide. Jednoducho som nechcela, aby ma vyrušovala z tangového pocitu.

„Tak už dosť! Okamžite vyjdi z izby!“

„A keď nevyjdem?“

„Čo to má znamenať? Sľúbili sme ti predsa s Petrom, že sa budeme zaoberať tvojou historkou!“

„To nie je nijaká historka! A že sa ňou chcete zaoberať, nedaj sa vysmiať!“

„A to je zase čo?“

Znova vošla do mňa zlosť. Prudko som otvorila dvere. „To znamená, že chcete presliediť starej mamin byt. Lenže nás nechcete zobrať so sebou. Veď my sme iba hlúpe decká!“

Mama si skrížila ruky na prsiach, vzdychla a vyvrátila oči do plafónu. Nenávidím to!

„Tak je to teda. Včera večer si načúvala, však?“ „Nebolo to potrebné. Rozprávali ste dosť nahlas.“ „Veďže pochop, Ana-Laura. My sme len chceli...“ „Teraz ešte povedz, že ste chceli len to najlepšie pre mňa!“ kričala som na ňu. Chcela som znova zaplesnúť dvere, ale mama ich mocne držala.

„Teraz už dosť, Ana-Laura! Uznám ti, že si nazlostená. A uznám aj to, že nebolo správne niečo pred tebou tajiť. Ale nemôžeš aj ty pochopiť mňa? Neviem, či mám dúfať, alebo či sa mám báť, že ocko ešte žije.“

Všetka moja zúrivosť, môj tangový pocit sa zrútil ako domček z karát. „Veď aj so mnou je to tak. To je práve to.“

Mama ma vzala do náručia. Nebránila som sa. Ak sa jej nespýtam teraz, tak už nikdy.
--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

A pocítila som, že je to náramne príjemné.


MIKULA, ALOIS - PTAČÍ SVĚT

MIKULA, ALOIS

PTAČÍ SVĚT

Mladá fronta, Praha, 1975
edícia Jak (53)
ilustrácie Bohumil Starý
1. vydanie, 29.000 výtlačkov
23-033-75

zoológia, biológia
208 s., čeština
hmotnosť: 302 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, ex libris

4,00 €

*regihu* in *H-2-9*






FRÜHAUF, HANNEKE - ZSUZSA NA NÁVŠTEVE MOSTA MÁRIE-VALÉRIE

FRÜHAUF, HANNEKE

ZSUZSA NA NÁVŠTEVE MOSTA MÁRIE-VALÉRIE
ZSUZSA MEGLÁTOGATJA A MÁRIA VALÉRIA HIDAT

Ideen Formen, 2010
edícia Bridgeguard (3)
ilustrácie Linda Graedel
fotografie Hanneke Frühauf
preklad Eva Molnárová, Éva Soltész
1. vydanie, 1.000 výtlačkov
ISBN 978-3-9523458-8-7

dvojjazyčné, beletria, próza krátka,
60 s., far. fot., maďarčina, slovenčina
hmotnosť: 180 g

tvrdá väzba, malý formát
stav: veľmi dobrý

4,90 €

*regihu* in *H-2-9*





pondelok 13. mája 2019

COOPER, JOHN FENIMORE - POSLEDNÝ MOHYKÁN

COOPER, JOHN FENIMORE

POSLEDNÝ MOHYKÁN
(The Last of the Mohicans)

Mladé letá, Bratislava, 1993
edícia Stopy
preklad Šarlota Barániková
5. vydanie
ISBN 80-06-00080-8

beletria, román, dobrodružné, western
288 s., slovenčina
hmotnosť: 400 g

tvrdá väzba
stav: výborný

2,80 € PREDANÉ

*kolha* in * H-kris*

Dej tohto dielu slávnej pentalogie o Koženej Pančuche odohráva sa v čase dobyvateľských bojov Francúzov a Angličanov o nové územia Kanady, v ktorých Indiáni, najmä Mohykáni a Irokézi, zohrali významnú úlohu. Posledný Mohykán je azda najslávnejšie dielo J. F. Coopera. V ňom sa podarilo autorovi najdokonalejšie spojiť historický žáner s dobrodružným, opisy krásnej kanadskej prírody, temných, nebezpečných pralesov, nedotknutých civilizáciou, ako aj zvykov indiánskych kmeňov. Dcéry plukovníka Munroa, Kora a Alice, sprevádzané majorom Duncanom Heywardom, putujú do pevnosti William Henry za svojím otcom. Munro, veliteľ pevnosti, starý veterán, je vojak telom a dušou. Vojnové šťastie je však vrtkavé a zdá sa, že sa v ostatnom čase prikláňa na stranu Francúzov. Munro je už starý, dlho nevidel svoje dcéry. Preto by sa rád s nimi stretol. Indián Magua sa ponúkne, že Alicu a Koru bude sprevádzať. Namiesto toho ich zavedie do pralesa, kde sa dostanú do zajatia Hurónov. Maguovi záleží predovšetkým na tom, aby mal vo svojej moci dcéry plukovníka Munroa. Chce sa otcovi pomstiť na tom, čo je mu najdrahšie. Major Heyward, ktorý miluje Alicu a veľmi si váži statočnú Koru, podniká všetko, aby ich so Sokolím Okom a dvoma Mohykánmi, Čingačgúkom a Unkasom, zachránili.







Posledná narážka sa hlboko dotkla Hurónov a urazila ich. Mnohí, medzi nimi aj Magua, rozumeli cudzej reči, ktorou zajatec hovoril. Prefíkaný divoch zaraz zbadal, že je vo výhode, a usiloval sa ju využiť. Zhodil z pliec ľahký kožený odev, vystrel ruku a popustil uzdu svojej nebezpečnej výrečnosti. Hoci občasná slabosť, ktorá ho niekedy premohla, ako aj to, že opustil kmeň, oslabili jeho vplyv medzi týmito ľuďmi, no jeho odvahu a povesť veľmi dobrého rečníka všade uznávali. Nikdy nemal o poslucháčov núdzu a len zriedka sa stávalo, že ich nezískal pre svoju mienku. Teraz podnecovala jeho prirodzené vlohy ešte pomstychtivosť.

Slovom usmernil svoje narážky tak, že v kmeni, ktorý sa skladal len z niekoľkých rodín, sa mu podarilo každému udrieť na pravú strunu.

Nebolo pochybností, ako zaúčinkuje táto vzrušená, strhujúca reč hurónskeho rečníka. Magua tak obratne zapôsobil na city svojich poslucháčov a ich poverčivosť, že ich mysle, vždy ochotné priviesť krvavú obeť duchom svojich súkmeňovcov, stratili teraz v túžbe po pomste akúkoľvek známku ľudskosti. Najmä jeden bojovník, divý a zúrivý, nápadne a pozorne počúval rečníka. Tvár sa mu menila podľa toho, aký cit uňho práve prevládal, až nadobudla výraz nezmieriteľnej nenávisti. Keď Magua skončil, vstal, strašne zvrieskol a zatočil ligotavou sekierkou nad hlavou, až sa zablysla vo svetle pochodní. Tento pohyb a výkrik boli také nečakané, že slová nestihli zabrániť krvavému zámeru. Akoby mu bol z ruky vyšľahol jasný blesk, ktorý však v tej chvíli prekrížil tmavý, mocný pás. Blesk bol letiaci tomahavk, tmavý pás Maguova ruka, ktorá prudko zasiahla, aby ho odvrátila od cieľa. Pohotový zásah prišiel v najvyšší čas: ostrá zbraň preťala len vojnové pero z chumáča vlasov na Unkasovom temene a preletela vetchou stenou chatrče, akoby ju bol vyhodil nejaký ozrutný stroj.

Unkas naďalej ticho stál a hľadel nepriateľovi chladne do očí — nebolo na ňom badať ani zákmit vzrušenia. Mramor by nemohol byť chladnejší, pokojnejší a tvrdší ako jeho tvár v tomto nečakanom útoku pomsty. Potom, akoby ľutoval neobratnosť nepriateľa, ktorá vlastne bola preňho šťastím, usmial sa a zamrmlal vo svojej reči niekoľko pohŕdavých slov.

„Nie!“ povedal Magua, keď sa presvedčil, že sa zajatcovi nič nestalo. „Slnko musí svietiť na jeho potupu, ženy musia vidieť, ako sa trasie, lebo ináč bude naša pomsta len chlapčenskou hrou. Choďte! Odveďte ho, kde je ticho. Nech vidíme, či Delawar je taký hrdina a dokáže v noci spať a ráno umrieť.“

Mladí chlapci, ktorých povinnosťou bolo strážiť zajatca, hneď mu lykovými povrazmi sputnali ruky a za hlbokého, zlovestného ticha vyviedli ho z chatrče. Len vo dverách Unkas na chvíľu zaváhal. Obrátil sa, prebehol hrdým pohľadom po kruhu nepriateľov a v očiach mu Duncan videl, že ešte vždy nestrácal nádej.

Magua bol spokojný so svojím úspechom. A keďže bol priveľmi zaujatý tajnými zámermi, nevypytoval sa ďalej. Hodil na seba plášť, pritiahol si ho na prsia, a potom odišiel, nestarajúc sa o človeka, ktorý stál pri ňom, hoci to mohlo byť preňho osudné. Heywardovi sa po odchode nebezpečného nepriateľa veľmi uľavilo, i keď sa ho zmocňoval hnev, obavy a zvyčajná rozhodnosť konať. Vzrušenie, vyvolané Maguovou rečou, povolilo. Bojovníci sa znova pousádzali a chatrč zas naplnili oblaky dymu. Skoro pol hodiny neprehovorili ani slovka a pozerali rovno pred seba. Vážne a hlboké ticho nasledovalo zvyčajne po prudkých a pohnutých výjavoch, lebo títo ľudia boli práve takí zápalistí, ako sa vedeli ovládať.

Keď náčelník, ktorý predtým požiadal Duncana o pomoc, dofajčil, zdvihol sa konečne na odchod. Kývol prstom domnelému mastičkárovi, aby ho nasledoval. Duncan prešiel oblakmi dymu a bol rád z mnohých príčin, že bude môcť zasa vdychovať chladný a čistý vzduch sviežeho letného večera.

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

"Ráno som videl synov Korytnačky šťastlivých a mocných: a predsa ešte, prv než nastala noc, žijem, aby som videl posledného bojovníka z múdreho kmeňa Mohykánov."