BELLOW, SAUL - HERZOG

BELLOW, SAUL

HERZOG
(Herzog)

Petit Press, Bratislava, 2004
edícia Svetová knižnica SME (8)
preklad Marián Fridrichovský
ISBN 80-85585-12-X

beletria, román, literatúra americká
476 s., slovenčina
hmotnosť: 554 g

tvrdá väzba s prebalom

1,30 € stav: veľmi dobrý, 1 pečiatka *sospo*
1,00 € stav: dobrý, knižničné pečiatky *trsos*H-BAR-RR*

Literárny vedec profesor Moses Herzog je na pokraji úplného nervového zrútenia. Konflikty medzi ním a spoločnosťou, jeho najbližším okolím a v ňom samom sa vyhrocujú a on cíti, že musí definitívne uzavrieť istú epochu života. Príznaky ťažkej psychózy sa u Herzoga prejavujú skladaním skutočných aj imaginárnych listov rôznym adresátom (od testinej až po prezidenta Spojených štátov), ale i častými a nepremyslenými útekmi raz od milenky, inokedy od priateľov, a napokon nepodareným dobrodružstvom s revolverom. Ústredným psychickým problémom Herzoga je stroskotané manželstvo, ale spolu s ním akoby skrachoval celý svet: Bellow prostredníctvom svojho protagonistu zúfalo bojuje o záchranu svojprávnosti individuálneho ja pred bezduchou uniformitou, ktorá naň dolieha zo všetkých strán, skúma otázky slobody konania a osobnej zodpovednosti človeka a predovšetkým neriešiteľnú dilemu intelektuála, ktorého existencia závisí od fungovania komplikovaného mechanizmu mnohonásobných zviazaností a konvencií, čo udržujú pri živote modernú spoločnosť, a ktorého práve táto mnohonásobná zviazanosť ubíja. Je takmer príznakom alebo chorobou našich čias, že človek zlyháva vo svojich najsúkromnejších vzťahoch a najzúrivejšia búrka lomcuje jeho mikrokozmom práve tam, kde by podľa zákonov prírody mal nachádzať stabilitu a ochranu.

Spisovateľ, dramatik a esejista Saul Bellow sa narodil roku 1915 v kanadskom Lachine, na predmestí Montrealu, v rodine ruských emigrantov. Od roku 1924 vyrastal v Chicagu, dnes žije v Bostone. Vyštudoval sociológiu a antropológiu na univerzitách v Chicagu a vo Wisconsine. Počas druhej svetovej vojny slúžil v námorníctve. Roku 1948 získal Guggenheimovo štipendium a dva roky strávil na cestách po Európe. Neskôr žil v slobodnom povolaní a pravidelne prednášal na rôznych univerzitách. Pôsobil aj ako vojnový korešpondent v Izraeli. Jeho najznámejšie romány sú Henderson, kráľ dažďa, Ravelstein, Realista, Spojka Bellarosa, Planéta pána Sammlera, Herzog, Obeť a Súvaha. Za svoje prózy bol mnohokrát odmenený prestížnymi americkými a medzinárodnými literárnymi cenami ako Pulitzerova cena, Medzinárodná literárna cena či Národná cena kritikov. V roku 1976 získal Nobelovu cenu za literatúru.

Ale sám Nietzsche mal kresťanský názor na dejiny, podľa ktorého súčasnosť vždy znamená istú krízu, istý pád z klasickej velkosti, istú skazenosť alebo zlo, od ktorého sa treba zachraňovať. To je podľa mňa kresťanstvo. A Madeleine to má, v poriadku. Do istej miery to majú aj mnohí z nás. Myslia, že sa musíme uzdraviť z akejsi otravy, že potrebujeme záchranu, vykúpenie. Madeleine potrebuje spasiteľa, a ja nie som spasiteľ.“

Edvig zrejme očakával od Mosesa niečo podobné. Krčil plecami a usmieval sa, všetko to asi pokladal za analytický materiál a vyzeral veľmi spokojne. Bol to pekný, mierny muž, plecia mal trošičku hranaté. Staromódne okuliare s ružovkastým, takmer bezfarebným rámom mu dodávali fádny zamyslený a lekársky výzor.

Postupne, a neviem celkom presne, ako k tomu došlo, Madeleine sa stala ústrednou postavou v analýze a ovládala ju, tak ako ovláda mňa. A začala ovládať i Vás. Spozoroval som, ako nedočkavo ju chcete spoznať. Povedali ste, že pre nezvyčajnosť prípadu sa s ňou musíte pozhovárať. Onedlho ste s ňou živo debatovali o náboženstve. A napokon ste liečili aj ju. Hovorili ste, že chápete, prečo ma očarila. Odvetil som: „Veď som Vám vravel, že je zvláštna. Je skvelá, suka jedna, teroristka." Tak ste aspoň videli, že ak mi dakto hodil kameň do hlavy (ako sa vraví), neurobila to nejaká obyčajná žena Pokiaľ ide o Mady, prekonala svoj rekord tým, že ovládla aj Vás. To všetko jej pridalo hĺbku. A pretože chcela získať doktorát filozofie v odbore dejín náboženstva Ruska (ak sa nemýlim), Vaše posedenia s ňou, zakaždým po dvadsaťpäť dolároch, boli niekoľko mesiacov kurzom prednášok o východnom kresťanstve. Potom sa u nej začali objavovať čudné príznaky.

Najprv obvinila Mosesa, že najal súkromného detektíva, aby ju špehoval. Svoje obvinenie začala vznášať afektovanou britskou dikciou, ktorú sa naučil rozpoznávať ako istý znak ustarostenosti. „Nazdávala som sa,“ povedala, „že si príliš bystrý na to, aby si si najal taký nápadný typ.“

„Najal?“ opýtal sa Herzog. „Koho som najal?“

„Mám na mysli toho odporného chlapa - zapáchajúceho, tučného, v športovom kabáte.“ Madeleine, absolútne istá sama sebou, vrhla naňho jeden zo svojich strašných pohľadov. „Ak to poprieš, pohrdnem tebou. To však nestojí ani za opovrhnutie.“

Keď videl, ako zbledla, usiloval sa zostať opatrný a predovšetkým nespomenúť britský prízvuk. „Ale, Mady, to je jednoducho omyl.“

„Nie je to omyl. Nikdy sa mi ani neprisnilo, že by si bol schopný niečoho takého.“

„Ale ja neviem, o čom hovoríš.“

Hlas sa jej zvyšoval a začal sa chvieť. Prudko odpovedala: „Ty sukin syn! Nesprávaj sa ku mne tak nemužne! Poznám všetky tvoje prekliate triky.“ Potom skríkla: „To musí prestať! Nedovolím, aby mi taký somár chodil v pätách!“ Keď sa tie nádherné oči uprene dívali, hneď sčerveneli.

„Ale prečo by som ťa dal sledovať, Mady? Nerozumiem tomu. Čo by som mohol vypátrať?“

„Ten chlap mi chodil po stopách u F-Fielda celé popoludnie.“ Keď sa rozrušila, často jachtala. „Čakala som pol hodiny v ž-ž-ženskom záchode a keď som vyšla, ešte vždy tam bol. Potom v podchode metra... keď som kupovala k-k-kvety.“

„Možno to bol nejaký chlapík, čo ťa chcel zbaliť. Ale to nemá so mnou nič spoločné.“

„Bol to fízel.“ Zaťala päste. Pery sa jej hrozivo zúžili

------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Ani jediné slovo.

SAROYAN, WILLIAM - VOLAJÚ MA ARAM

SAROYAN, WILLIAM

VOLAJÚ MA ARAM
(My Name is Aram)

Petit Press, Bratislava, 2005
edícia Svetová knižnica SME (46)
preklad Juraj Vojtek
ISBN 80-85585-59-9

beletria, próza krátka, poviedky,
160 s., slovenčina
hmotnosť: 240 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, knižničné pečiatky

3,50 € PREDANÉ

*trsos* in *H-BAR*

Ešte na konci šesťdesiatych rokov minulého storočia vyšiel v Mladých letách výber z diela Williama Saroyana nazvaný Zbohom, láska moja. Vyšiel v preklade Juraja Vojteka, ktorý Saroyanovej tvorbe venoval podstatnú časť svojej prekladateľskej aktivity. Prvých sedem poviedok sa do tohto výberu dostalo z druhej Saroyanovej zbierky poviedok -Volajú ma Aram (My Name Is Aram, 1940). Medzičasom, najmä po roku 1989, vyšlo sedem ďalších výberov z množstva autorových krátkych próz (Saroyan napísal vyše dvetisíc poviedok). Ako celok však poviedková kniha Volajú ma Aram vychádza v slovenčine prvý raz. Až teraz má slovenský čitateľ možnosť vychutnať dielo ako komponovaný celok, v takej podobe, v akej ho predložil vydavateľovi autor, a to aj s autorskou úvodnou Poznámkou. Poviedky ako Granátovníky, Traja plavci a obchodník, ktorý mal diplom z Yale, Roztomilý staromódny románik s galantnými básničkami a vôbec so všetkým, Leto na prekrásnom bielom tátošovi patria k najznámejším a najprekladanejším autorovým prózam. Hlavnými hrdinami sú v nich deti arménskych prisťahovalcov v Kalifornii. Práve týmto dielkom s osobitou, slnkom prežiarenou atmosférou, vzdal spisovateľ hold životnej filozofii a duchu svojich rodákov, ktorí aj v nových podmienkach vedeli zostať sami sebou.

William Saroyan (1908 - 1981), americký spisovateľ arménskeho pôvodu, sa narodil v kalifornskom Fresne. Ako trojročnému mu zomrel otec, a hoci bol najmladší, musel pomáhať matke starať sa o päťčlennú rodinu. Vyrastal v zmiešanom mnohonárodnostnom prostredí a veľmi skoro sa začal venovať literatúre. Nezabudnuteľná zostáva najmä jeho prvá kniha Odvážny mladý muž na lietajúcej hrazde (1933).

Dielo máloktorého zahraničného spisovateľa sa stretlo na Slovensku s takým ohlasom ako jeho tvorba. Poznáme ho ako autora poviedok, noviel, románov, divadelných hier, pamätí. Z celej jeho tvorby v najväčšej obľube zostali predovšetkým poviedky. V slovenských prekladoch vychádzali z nich zväčša výbery: Zbohom, láska moja (Mladé letá, 1969), Srdce na vysočine (Smena, 1984); v slovenskom preklade vyšla aj novela Tracyho tiger (Jaspis, 1993) a román Ľudská komédia (Tatran, 1961). Z množstva jeho divadelných hier boli uvedené hry Čas tvojho žitia (SND - 1964) a Moje srdce je na vysočine (Čsl. rozhlas, 1976). V preklade do slovenčiny vyšla aj monografia o jeho živote a diele od Alexeja Zvereva: William Saroyan (Obzor, 1988). Sám napísal veľa spomienkových a autobiografických kníh - najznámejšia z nich je Ešte neumieram (1963).

Mať takého človeka za priateľa bolo cťou.

Bol tu však jeden problém - nemal som peniaze. Už sa nepamätám, o koľko peňazí vlastne šlo na začiatku našej známosti, spomínam si však, že to bola suma, ktorá vôbec neprichádzala do úvahy. Hoci som dychtil prejaviť pánu Strongfortovi za jeho nadšenie vďaku, nenachádzal som slová, ktorými by som vysvetlil, že tie peniaze nemám, aby som napokon sám nevyzeral ako námesačník a rojko. A tak, kým som odkladal riešenie zo dňa na deň a všemožne hľadal slová, ktoré by nenarušili naše priateľstvo a nedegradovali ma na priemer, porozprával som sa o tom so strýcom Gykom, ktorý sa v tom čase venoval štúdiu orientálnej filozofie. Moja pozoruhodná ctižiadostivosť ho ohromila, ale zároveň aj potešila. Tvrdil, že podľa jogy tajomstvo veľkosti spočíva vo vnútornom uvoľnení oných tajomných životných síl, ktoré sú v každom človeku.

Táto sila, odvetil mi svojskou angličtinou, ktorú používal, keď sa snažil na mňa zapôsobiť, prichodí od Boha. Vec, Aram, že to jest krása nad krásy.

Poznamenal som, že sa nemôžem stať silákom, ako som si predsavzal, kým nepošlem pánu Strongfortovi nejaké peniaze.

Penjáze! zrúkol strýc opovržlivo. Vec, Aram, že penjáze nje sú nyšt. Pána Boha si nekúpiš.

Aj keď strýc Gyko nebol nijaký neduživec, určite sa Lionelovi Strongfortovi nevyrovnal. V gréckorímskom zápase by podľa mňa určite pán Strongfort nasadil strýcovi zámok, polovičného nelsona, alebo páku na nohu, a prinútil by ho vzdať sa, alebo by ho stisol tak, že by z neho vytlačil dušu. Zároveň som však mal aj isté pochybnosti: strýc síce nie je ani náhodou taká väzba ako pán Strongfort, no pán Strongfort zasa nedisponuje takou úžasnou dynamikou ako strýc. Mal som dojem, že v zápase so strýcom by musel čeliť množstvu neočakávaných problémov spojených s onými tajomnými životnými silami, ktoré sa v strýcovi jednostaj uvoľňovali, takže často stačil jeho ostrý pohľad a aj veľké chlapisko sa zachvelo a stiahlo, alebo - ak práve dotyčný niečo rozprával, ihneď stíchol.

Skôr než som našiel slová, ktorými by som pánu Strongfortovi vysvetlil svoju finančnú situáciu, dostal som od neho ďalší list. Bol rovnako srdečný ako ten prvý, ba v skutočnosti ešte o niečo srdečnejší. Celý natešený som začal pobehovať, pričom som uvoľňoval svoje tajomné životné sily, robil premety, šplhal sa na stromy, váľal kotrmelce, pokúsil som sa zodvihnúť športovú fordku ročník 1920 a vyzýval som všetkých, čo mi prišli do cesty, na gréckorímsky zápas, a tak som všetkými možnými i nemožnými spôsobmi ľakal príbuzných a dráždil susedov.

Nielenže sa pán Strongford na mňa nehneval, ale dokonca znížil poplatok za kurz. No aj tak predstavoval väčší obnos peňazí, než som mohol splašiť. Predával som vtedy noviny, lenže tie peniaze boli určené na chlieb a iné potrebné veci. Istý čas som vstával veľmi skoro ráno, chodil po meste a hľadal vrecko plné peňazí. Za šesť dní týchto dobrodružných výprav som našiel päták a dve pence. A našiel som aj dámsku kabelku s niekoľkými zapáchajúcimi kozmetickými potrebami, zato bez peňazí, a s útržkom papiera, na ktorý nejaká ruka kostrbato napísala: Steve Hertwig, 3764 Ventura Avenue.

Tri dni po príchode druhého listu pána Strongforta som dostal od neho tretí list. Odvtedy bola naša korešpondencia jednostrannou záležitosťou. 

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Neubehlo ani desať minút odvtedy, čo autobus opustil Salt Lake City, a ja som veril vo všetko, v ľavú stranu, v pravú stranu, ako povedal misionár, a odvtedy to bolo so mnou vždy tak.

KUKUČÍN, MARTIN - VEĽKOU LYŽICOU

KUKUČÍN, MARTIN

VEĽKOU LYŽICOU

Petit Press, Bratislava, 2005
edícia Svetová knižnica SME (42)
ISBN 80-85585-54-5

beletria, novela, literatúra slovenská
224 s., slovenčina
hmotnosť: 307 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, knižničné pečiatky

3,00 €

*trsos*bels*in*H-BAR-rr*

Jedna z najznámejších Kukučínových poviedok Veľkou lyžicou o mladom chlapcovi, ktorý vylieta z rodného hniezda, je dojemnou reminiscenciou autora na vlastnú mladosť. Poviedky Rysavá jalovica a Neprebudený vyznačujú zasa dve krajné medze Kukučínových začiatkov - pól tragického a komického. Zatiaľ čo sa Adam Krt dostáva cez alkoholické opojenie do komicko-groteskných konfliktov, husára Ondráša ženie slepé nutkanie splniť si povinnosť do náručia smrti. Štvrtá poviedka z výberu Dies irae je niekoľkovrstvovým obrazom dediny zasiahnutej dvojakou morovou nákazou: tou vonkajšou je cholera kosiaca stovky ľudí po mestách i dedinách a tou vnútornou moc peňazí rozleptávajúcich ľudské vzťahy. Napriek rôznorodej tematike a celkovému ladeniu všetky štyri poviedky však spája úsilie o obnaženie vnútra človeka prahnúceho po obyčajnom ľudskom teple a porozumení.

Martin Kukučín (vlastným menom Matej Bencúr, 1860 - 1928), ktorého dielo sa pokladá za východisko tradície novodobej slovenskej prózy, poznal život slovenskej dediny z vlastnej skúsenosti. Písať začal už za svojho učiteľovania v Jaseňovej a vo svojej tematicky mnohotvárnej literárnej tvorbe pokračoval všade tam, kam ho jeho dobrodružná povaha zaviedla - či už v Prahe, na jadranskom ostrove Brač, alebo v Južnej Amerike. Z autorovho vyše dvadsaťzväzkového literárneho diela treba spomenúť predovšetkým široko koncipované romány Dom v stráni, Mať volá, Lukáš Blahosej Krasoň, zameraný na historickú tematiku, a novelu Mladé letá. Hoci sa Kukučín zameral na viacero žánrov a prozaických foriem, nič neupútalo záujem jeho čitateľa natoľko ako poviedky čerpajúce z prostredia slovenského vidieka. Dodnes nás priťahujú živo a plasticky stvárnené postavy a postavičky zosobňujúce typickú slovenskú dedinu so svojím plnokrvným, írečitým prejavom, ich každodenné problémy a najmä príznačný svojrázny humor, ktorý im pomôže žiť a prežiť za každej situácie.

Richtárka sa utíšila. Srdce otupelo, žiaľ ho toľme nerozjedá. Ale aký je to pokoj! Mŕtvy! Vymrelo, čo bolelo najväčšmi. Život je zas v starej koľaji. Nebadať navonok, čo sa prihodilo. Žijú pred ľuďmi ako predtým.

Ale muža strežie. Bojí sa, že príde do reči. Nestalo sa nič nového, ale ju to už neupokojuje. Tuší, že sa muž premáha, pretvaruje; strežie na seba. Celý deň sedáva nad lajstrami, vypisuje z nich čosi. O poľnú robotu málo sa stará. Je smutný, zamyslený. Konečne zobral papiere, zaniesol do mesta. A vrátil sa k obvyklým prácam. Beztoho ich je veľa.

Starý Ondráš Hôrka je všetkému vina. Páni predsa našli v ňom choleru. Lomnicu sotili medzi nakazené obce. Každý deň prirajtuje švárny pán „cholera-komisár“. A čo robí? Vypisuje, kto ochorel, kto umrel. A že nemá koho vpisovať, robí krásne čiary v rubrikách svojho „cholera-denníka“. Nezabudne poprosiť pani richtárku, aby mu uvarila dve-tri vajíčka. On za to jej nakvapká čohosi na handričku, čo vraj zaháňa choleru. A zaháňa nielen choleru, ale i chuť do jedenia. Richtár zas pohodí jeho tátošovi chĺpok sena alebo do meričky ovsa. Evke tiež venuje pozornosť. Deň po deň jej skúma líčka, či nepobledli od cholery. I štípe ju po nich. Zahľadí sa jej i do očí - čo ak dakde na dne učupená je cholera! Raz ju vzal do náručia, tuho, tuho stisol.

Možno vyháňal choleru. Tiež objavil, že cholera sa vkráda ústami - treba ich teda zamknúť. Bozkáva ju na ústa a verá sa, že cholere porobil. Sám si oblizuje gamby po takej porobenine.

Evke sa to nepáči a najradšej ujde, keď čuje cholera-komisára. Ale i občania šomrú.

„Pánovi i cholera na osoh. Zarába na nej ako ty na koňoch. Sedliak, plať, ak chceš chorieť.“

No úrady robia predsa, čo môžu. Pravda, iba čo môžu. Tu už je nová zásielka soli, bárs stará mokne dosiaľ v richtárkinej dieži. I kurča sa v nej utopilo. Túto už nemočí, hodili ju pod posteľ. Prišiel nový pak skleničiek. Leží v obecnej truhlici, zamknutý. Hajtman sa k nim už dobýjal, kvapky sú vraj tuhšie od pálenky, teda i lepšie. Každý skoro týždeň príde slúžnodvorský s pandúrom, či je všetko podľa predpisu. Najal i dvoch opatrovníkov, čo budú chorých liečiť, mŕtvych obliekať.

Ťažko ich bolo nájsť, bárs plat bol veľký. Ale konečne sa dali naviesť Jano Lukáč a Ondro Hnátik. Oba moc pijú, moc fajčia, žujú močku a pracujú okolo duba. Aby choleru ešte väčšmi prestrašili vôňou, akú rozšimjú, strovia každé ráno po hlávke cesnaku.

Raz sa doviezol do dediny sám pán fyzikus a s ním páni v okuliaroch i bez okuliarov. Samí doktori! Prezerajú dvory a v nich všetky kúty - vari hľadajú, kde cholera čupí. Pán fyzikus je hrozne prísny, k tomu má palicu v ruke. Sťaby hovoril: Poď len, poď - však ťa ja vyplatím!

A choleru v Lomnici nemáš. Naľakala sa buď slúžnodvorského, vlastne pandúra s flintou, buď pána fyzikusa a ostatných prísnych pánov, buď konečne pána komisára, vlastne čiar, čo tak šikovne zanáša do lajstra.

Prvý strach prešiel, ľud sa spamätal, robí si žarty. V okolitých dedinách hlahol zvonov. Ako dobre v Lomnici! Ako v dakom inom, veselom svete. Jediný pán učiteľ je nedôverčivý. Nedá sa už cholere prekabátiť! Pripravuje sa na jej vhodné uvítanie: robí verše dopredu; kto umrie, umrie na hotovo. On to už tak šípi, kto tak asi najskôr pôjde.

A razom prestalo sa o cholere hovoriť, na ňu myslieť. Prišiel od stolice úradník, dal zvolať boženíkov a predložil im účty richtárove z minulých piatich rokov.

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

A u richtára je už pokoj i zovňajší, ale nadovšetko ten, ktorý nikto neodníme.

ONDAATJE, MICHAEL - ANGLICKÝ PACIENT

ONDAATJE, MICHAEL

ANGLICKÝ PACIENT
(The English Patient)

Petit Press, Bratislava, 2005
edícia Svetová knižnica SME (47)
preklad Veronika Redererová
ISBN 80-85585-60-X

beletria, román, literatúra kanadská,
352 s., slovenčina
hmotnosť: 426 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, knižničné pečiatky

3,00 €

*trsos*belx-cnd

Dej románu sa odvíja v dusnom ovzduší na sklonku druhej svetovej vojny v Toskánsku a v severnej Afrike. V centre diania sú osudy štvorice ľudí, ktorá sa stretáva vo vile, zmenenej na nemocnicu, v horách severne od Florencie. Kanadská ošetrovateľka; jej krajan, dlhoročný zlodej, pochádzajúci z rodiny talianskych prisťahovalcov; domorodý sikhský sapér britskej armády a napokon „anglický pacient“, muž bez mena a bez tváre, podľa uniformy príslušník britskej armády a beloch...

Štyri životy sa pred čitateľovým zrakom v slede retrospektív prepájajú do zložitého, mnohovrstevného obrazu. Ondaatjeho román je v istom zmysle slova negáciou Dekameronu. Postavy uzavreté pred svetom neďaleko Florencie, zatiaľ čo tam práve zúria veci podstatné a ťaživé, si nerozprávajú príbehy. Dorozumievajú sa spolu gestami, pohybmi, pohľadmi, dotykmi. V tichu nerozprávania tak šumia štyri príbehy rozprávané niekým - lebo rozprávači tohto textu sú ďalšími anglickými pacientmi, bytosťami bez tváre a minulosti, zjavujúcimi sa a miznúcimi s neočakávanosťou zázraku - a čitateľ sa necháva uchvátiť ich čarom, vyúsťujúcim do drámy uťatej životom a do rozbiehavého prázdna opäť rozdelených osudov.

Michael Ondaatje, celým menom Philip Michael Ondaatje, sa narodil 12. septembra 1943 v Colombe (Sri Lanka). Od roku 1962 žije v Kanade, vyučuje na univerzite v Toronte.

Literárnu dráhu Michael Ondaatje začal poéziou a spájal v nej všedný život s mytológiou. Prvú zbierku básní vydal v roku 1967, doposiaľ je ich spolu trinásť.

Oveľa známejšie sú jeho prozaické diela. V románe Koža leva (1987) vykresľuje spor bohatých s chudobnými v Toronte začiatkom 20. storočia. Svetový ohlas mu získal román Anglický pacient (1992), za ktorý dostal významnú prestížnu Bookerovu cenu za najlepší román v angličtine. Román sfilmoval anglický režisér Anthony Minghella a Americká filmová akadémia v roku 1997 udelila filmu až deväť Oscarov.

Pre Ondaatjeho prózu je typická exotickosť až excentrickosť prostredí, kam umiestňuje svoje príbehy (Toskánsko a Sahara v románe Anglický pacient, Srí Lanka v románe Anilin duch, „divoký Západ“ v zbierke básní Zobrané spisy Billyho Kida) a zložitá technika rozprávania, založená na zmenách typu osoby rozprávača.

V románoch nie je podstatný príbeh, ale to, čo sa za ním, v ňom či nad ním skrýva a čo často čitatel s ťažkosťami rekonštruuje... alebo dekonštruuje.

V Zobraných spisoch Billyho Kida rozbíja obraz ostrého chlapíka na črepiny, z ktorých každá zrkadlí niečo iné a celok sa topí v rozporoch. Ondaatjeho skepsa však nevyúsťuje do rezignácie a relativizmu, ale do hľadania - hoci sa končí otvoreným koncom alebo aj nekoncom.

Večer sa zvykne Toskánskom prehnať búrka. Blesky udierajú do každého kovového predmetu, najmä do hrotov veží týčiacich sa nad krajinou. Kip sa vždy vracia do vily po žltej ceste medzi cyprusmi okolo siedmej večer, vtedy, keď sa búrka - ak už má byť - práve začína. Aspoň podľa skúseností prežívajúcich od stredoveku.

Zdá sa, že si zvykol na istú časovú pravidelnosť. Hana či Caravaggio ho zazrú v diaľke, keď na ceste domov zastane, aby sa obzrel do údolia a zistil, aký má pred dažďom náskok. Tí dvaja potom zvyčajne vojdú dnu. Kip pokračuje v ešte takmer kilometrovej chôdzi do kopca po ceste, ktorá sa kľukatí najprv mierne vpravo a potom vľavo. Jeho čižmy škrípu po štrku. Vietor ho doženie a zaprie sa doňho, narazí do mohutných cyprusov, až ich zohne, preniká mu do rukávov košele.

Kráča ďalších desať minút a nikdy naisto nevie, či na poslednú chvíľu unikne dažďu, alebo nie. Skôr ako pocíti prvé kvapky, začuje ich pleskost na suchú trávu a na lístie olív. No jeho ešte ovieva nádherný svieži horský vietor, predbiehajúci búrku.

Ak ho dážď chytí, prv než dôjde k vile, kráča ďalej rovnakým tempom, len si prehodí gumovú pláštenku cez vojenskú torbu a pokračuje.

V stane už zažíva naozajstné hromobitie. Ostré praskanie nad hlavou a neskôr, keď búrka pomaly ustupuje za hory, zvuk, aký vydávajú kolesá kočiara. Náhle zablysnutie prenikajúce cez stenu stanu mu pripadá jasnejšie ako slnečné svetlo. V jeho fosforovom záblesku je čosi mechanické, akoby mal do činenia s novým faktom, s ktorým sa zoznámil teoreticky v učebniciach, ako aj prostredníctvom svojej vysielačky a ktorý označujú slovom nukleárny. V stane si zloží turban, aby si osušil mokré vlasy a uviazal na hlavu iný.

Búrka sa valí z Piemontu na juh a na východ. Blýska sa nad vežičkami malých vysokohorských kaplniek s ich tabuľovými obrazmi znázorňujúcimi Krížovú cestu či tajomstvo Ruženca. V mestečku Varese alebo Varallo pri takom svetle nakrátko uvidel terakotové postavy v nadživotnej veľkosti vytvorené v sedemnástom storočí, ktoré predstavujú akýsi biblický výjav. A na tabuľovej maľbe videl bičovaného Krista s rukami zviazanými za chrbtom, bič dopadá, psy brešú, a na maľbe v ďalšej kaplnke traja vojaci zdvíhajú kríž s ukrižovaným nahor k namaľovaným oblakom.

Aj vila San Girolamo zažíva vďaka tomu, ako je situovaná, podobné chvíle, keď je všade dosť svetla - v tmavých chodbách, v izbe s anglickým pacientom, v kuchyni, kde Hana zakladá oheň, v rozstrieľanej kaplnke - všetko je odrazu osvetlené a nikde nijaký tieň. Kip sa počas takých búrok bez zábran bude prechádzať popod stromy na svojom kúsku záhrady. Nebezpečenstvo, že by ho zabil blesk, je smiešne malé v porovnaní s nebezpečenstvami jeho každodenného života. Naivné obrázky z tých svätyniek na úbočiach kopcov, ktoré si prezrel, sú teraz v polotme s ním, keď ráta sekundy medzi úderom blesku a zahrmením. Azda aj táto vila je len podobný tabuľový obraz a oni štyria náhle osvetlení - každý vo svojom pohybe - ako sa ironicky vrhajú proti vojne.

Dvanásť ženistov, ktorí v Neapole zostali, sa rozprchlo po meste. Po celú noc sa prebíjali do zapečatených

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

A jemná vráska sa mu ťahá od kútikov očí za okuliarmi.

JESENSKÝ, JANKO - MALOMESTSKÉ ROZPRÁVKY

JESENSKÝ, JANKO

MALOMESTSKÉ ROZPRÁVKY

Petit Press, Bratislava, 2005
edícia Svetová knižnica SME (48)
ISBN 80-85585-64-2

beletria, próza krátka, poviedky,
320 s., slovenčina
hmotnosť: 391 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, knižničné pečiatky

PREDANÉ

*trsos*bels*

Prvá Jesenského prozaická knižka Malomestské rozprávky (1913) obsahovala pôvodne desať próz: anekdotický príbeh Šťastie v nešťastí, nešťastie v šťastí, grotesku z malomestského prostredia Výborník, poviedku propagujúcu „osvietený“ spôsob života Slnečný kúpeľ, komickú štúdiu o nepochopenom altruizme Moja domáca pani a iné. Základným prvkom jeho rozprávania býva kontrast, ktorý spúšťa mechanizmus odhaľujúci tragikomické životné fiasko hrdinov. V prózach obsiahnutých v zbierke Novely (1913) cítime prvoplánovosť, no zároveň v nich pozorujeme provokatívnosť priameho rozprávača. K najbrilantnejším Jesenského novelám patria Pani Rafiková, Maškarný bál a Koketka, zachytávajúce sugestívne ovzdušie bálov, ich atmosféru, doznievajúcu v deziluzívnom tóne. Dobovú patinu, vtedajšie cítenie módnosti, malomeštiactvo, vplyvy cudzích kultúr, typické pre slovenské mestečko, najviac vnímame cez Jesenského pestrý, šťavnatý slovník. Vo svojich príbehoch sa nám predstavuje ako majster krátkeho žánru - jeho prózy nám dodnes poskytujú príjemné i zábavné čítanie, odhaľujúce zároveň postavenie slovenského intelektuála, ktorý jasnozrivo vidí našu trpko--smiešnu skutočnosť

Prítomný výber obsahuje najznámejšie humoristické a satirické poviedky a novely J. Jesenského. Okrem Malomestských rozprávok je doň zahrnutý aj výber z jeho najlepších noviel. Textová podoba vychádza z vydania v edícii Zlatý fond Slovenskej literatúry (Tatran, Bratislava 1977).

Janko Jesenský (1874 - 1945), básnik, prozaik, prekladateľ, predstaviteľ neskorého realizmu, sa narodil v Martine, v rodine národne uvedomelého zemana, ktorý pre politiku prišiel o majetok. Ich rodina sa ocitla v biede, čo do istej miery ovplyvnilo názory budúceho spisovateľa - Jesenský už v detstve stratil ilúzie o národovcoch a ľudomiloch. Jeho básnické prvotiny sú poznačené hľadaním vlastného výrazu pod vplyvom veľkých osobností svetovej literatúry. Veľmi skoro sa uňho prejavuje tendencia otvorene zobrazovať ľúbostný cit až po jeho spochybnenie. Jeho analýza, zachytávajúca len náznaky skutočného prežívania prekrytého nánosom konvencií, nám poodhaľuje cítenie človeka jeho čias. Jesenský knižne debutoval pomerne neskoro zbierkou Verše (1905). Typická je preňho ľahkosť, s akou sa zmocňuje slovenčiny a s akou využíva tradičné básnické formy. V zbierkach Verše II (1923), Po búrkach (1932) prevláda spoločenská kritika. Proti noci (1945), Čierne dni, Na zlobu dňa II (obe 1945) sú zas ladené osobnejšie. Posmrtne mu vyšla zbierka Jesenný kvet (1948). V próze je preňho príznačná humorná nadľahčenosť, ktorá ho spája s príslušnikmi moderny. Zaujímavá je jeho dokumentárna próza z vojnových rokov Cestou k slobode (1933). Na konci Jesenského umeleckej cesty stojí román Demokrati (1934, 1938), mozaika prvorepublikového malomestského života.

Takto rozmýšľal pán doktor, keď sa dvere naozaj otvorili.

Do kancelárie vošiel bruchatý, asi šesťdesiatročný človek s červenou vyholenou tvárou, chumáčovým obočím a s veľkým mäsitým nosom. Oblečený bol do obšúchaného kávového zimníka, obšitého čiernymi šnúrami po krajoch, s bočným vreckom na pravej strane. Z tohto vrecka mu trčal dlhý pipasár s obhryzenou čutorkou a s červenými kvastľami. Na bruchu kolembal sa na zelených šnúrach cez krk prehodených starý žltkavý, miestami vypĺznutý jágerský muf, ktorý slúžil namiesto rukavičiek.

Hrubú tŕňovú palicu aj s plochým zelenkavým klobúkom zložil do kúta a prešiel rozvážne k advokátovi, podávajúc mu ruku.

„Andrej Škereň,” predstavil sa, „učiteľ na odpočinku. Tunajší mešťan.”

„Doktor Čurida. Čím môžem slúžiť?”

„V právnej záležitosti som prišiel.”

„Prosím.”

„Chcem sa so ženou rozsobášiť.”

„Prečo?”

„Dovoľte, aby som si sadol. Musím vám celú vec rozložiť. To vyžaduje čas. História tridsať rokov.”

Rozsobáš, myslel si Čurida, interesantné... „Ráčte si sem ku mne. Počúvam,” povedal nahlas.

„Idem ako ku spovedi. Chcem všetko povedať od a po z. Prosím vás, pán doktor, ako som už povedal, som Škereň a ženil som sa pred tridsiatimi rokmi. Na svadobnej večeri bola aj pečená kačka s majoránikom a gaštanové pyré... Od tých čias som si kúpil dom. Vysadil sad. Rodí sa mi ovocie najvyberanejšej fajty. Mám desať včelínov. Chýrny je takzvaný škereňovský med. Kúpil som si štyri turecké žreby. Chránim v kasni sedem vkladných knižiek. A konečne teším sa dvadsaťpäťročnej dcére Malvínke. Pekné dievča. Ale nebudem sa chváliť. Slovom, stačil som na všetko. Ja totižto...”

Škereň sa udrel do pŕs.

„A stačí nám na všetko... A predsa, pán doktor, od svadobnej večere nevidel som na svojom stole ani pečenú kačku, ani gaštanové pyré. Túžim po nich. Azda by sa pri nich mladoženíchom cítil. Nemôžem sa ich dožiť... Prečo...? Preto, lebo pani učiteľka nestačí. Nestačí s časom. Jej stačí iba na demikát, na bielu kávu, niekedy s veľkou parou a pomocou susedy na mrvance so zemiakmi a škračkami. Demikát závodí s bielou kávou, ako dve drane. Raz demikát, raz káva je napred o konskú hlavu... Do zúfania mi je. Na obed demikát, na večeru demikát. Ráčte to uvážiť. Ktorýsi priateľ sa mi vysmial, že sa nemám čo ponosovať na dražobu.”

„Kúpiš si za štyri bryndze, napiješ sa vody, staneš si ku sporáku a máš večeru.”

„Tak vravel. A to je aj pravda.”

Advokát sa usmial. Klient sa zamračil.

„Nie je to do smiechu. Do plaču, pán doktor, do plaču. Ľudia by povedali, že to zo skúposti. Nie. Len preto, že pani učiteľka nestačí. A počujte, vždy lieta, vrtí sa ako vreteno. Vždy chodí, behá, lezie, štverá sa ako veverica, a práce po nej nevidíte. Raz je na povale, raz v pivnici, raz na dvore, raz tu, raz tam, a probujte pozrieť za ňou. Nič je nie v poriadku. Celé dni sa nepostelie. Periny zostávajú rozhádzané, ako boli za rána. Dcéru učeše o dvanástej, ale nestačí, aby sama sa učesala. Kým mi prišije gombík, trvá pol druhej hodiny, lebo

------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

"Ach, Milka, Milka...!"

SCHNITZLER, ARTHUR - SNOVÁ NOVELA

SCHNITZLER, ARTHUR

SNOVÁ NOVELA
(Traumnovelle)

Petit Press, Bratislava, 2005
edícia Svetová knižnica SME (37)
preklad Anna Grusková
ISBN 80-85585-47-2

beletria, román
96 s., slovenčina
hmotnosť: 177 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, knižničné pečiatky

2,50 € PREDANÉ

*trsos* in *H-BAR*

Rakúsky klasik Arthur Schnitzler ako autor bestsellerov? Prečo nie? Jeho Snová novela z roku 1926 sa v poslednom čase dobre predávala po celom svete - pravda, s dodatkom, že práve podľa nej nakrútil nedávno zosnulý americký režisér Stanley Kubrick svoj posledný film Eyes wide shut čiže Oči doširoka zatvorené.

Snová novela dokumentuje Schnitzlerov príklon k hlbinnej psychológii. V klasicky vystavanom príbehu krízy mladého manželstva Fridolína a Albertiny, ktorí hľadajú naplnenie neuspokojených erotických túžob nielen v realite, ale aj vo fantáziách a snoch, sa spája Schnitzlerova fascinácia nevedomým, pudovou silou v človeku a dobový fenomén rozvratu konvenčných spoločenských istôt „sveta včerajška“ (S. Zweig). Schnitzlerove romány, poviedky a drámy majú v sebe tragickú hĺbku, schopenhauerovský pesimizmus, ktorý v najcitlivejšom okamihu zmení vznietenú vášeň v krásnej tvári na grimasu rozkladajúcej sa mŕtvoly, človeka na mechanický nástroj vyššej vôle - nástroj na to, aby nezanikol kolobeh ľudských druhov: skôr ako zanikne on sám. Schémy známe z pornografickej literatúry intímne zasiahnu diváka a potom sa mu, takto pripravenému, vlastne odhalenému, ukáže čosi strašné: bezvýchodiskovosť kruhu, vyškierajúca sa smrť. Eros a Tanatos.

„Schnitzler pozoruje život očami citlivého, kultivovaného bonvivána: hľadá pôžitky, predovšetkým pôžitky... Celé Schnitzlerovo dielo odzrkadľuje postoje vzdelaného, aristokrata a európskeho intelektuála. Kto je hrdinom jeho prác? Spisovateľ, herec, maliar, profesor, spisovateľ a znova spisovateľ - jednoducho osobnosť, ktorej zvláštna podstata mozgových závitov dáva ‘právo’ pozerať sa s rovnakým intelektuálnym a estetickým zhnusením na vrcholky plutokracie, ako aj do sociálnych nížin,“ napisal slávny ruský revolucionár Lev Trockij o viedenskom spisovateľovi a lekárovi, milovníkovi žien a príležitostnom bicyklistovi Arthurovi Schnitzlerovi (1862 - 1931). Krivdil mu. Arthur Schnitzler bol aj angažovaným umelcom, jedným z prvých kritikov rakúskej parlamentnej demokracie. Sigmund Freud ho nazval svojím dvojníkom a Hugo von Hofmannsthal milým pornografom. Celý Schnitzlerov život sprevádzali senzácie, škandály a zákazy. Inscenátori jeho najznámejšej hry Kolotoč (1900) sa dokonca ocitli pred súdom.

Akási ruka sa odrazu natiahla k jeho tvári, aby mu strhla masku, keď sa náhle otvorili dvere a jedna zo žien - Fridolín nemohol zapochybovať ktorá - tam stála v šate mníšky, taká, akú ju uvidel prvý raz. Za ňou bolo v presvetlenej sále vidieť ďalšie ženy, nahé so zahalenými tvárami, natlačené na seba, nemý, vystrašený húf. No dvere sa rýchlo zatvorili.

„Nechajte ho,“ povedala mníška, „som pripravená ho vykúpiť.“

Krátke hlboké mlčanie, ako keby sa stalo niečo strašné, potom sa čierny gavalier, ktorý prvý od Fridolína vyžadoval heslo, obrátil k mníške: „Vieš, čo tým na seba berieš.“

„Viem to.“

Rozľahlo sa to miestnosťou ako hlboký výdych.

„Ste voľný,“ povedal gavalier Fridolínovi. „Opusťte okamžite tento dom a vystríhajte sa ďalej pátrať po tajomstvách, ku ktorých bránam ste sa vkradli. Ak by ste sa pokúsili priviesť niekoho na našu stopu, či už by sa to podarilo, alebo nie - boli by ste stratený.“

Fridolín sa nepohol. „Akým spôsobom ma táto žena - má vykúpiť?“

Nijaká odpoveď. Niekoľko rúk ukázalo na dvere na znamenie toho, že sa má okamžite vzdialiť.

Fridolín pokrútil hlavou. „Potrestajte ma, vážení páni, ako chcete: nestrpím, aby za mňa platila iná ľudská bytosť.“

„Na osude tejto ženy,“ povedal teraz veľmi jemne čierny gavalier, „by ste už aj tak nič nezmenili. Keď tu padne sľub, niet cesty späť.“

Mníška pomaly prikývla, akoby na znak súhlasu. „Choď!“ povedala Fridolínovi.

„Nie,“ odvetil zvýšeným tónom. „Život už pre mňa nemá cenu, ak mám odtiaľto odísť bez teba. Odkiaľ si, kto si, na to sa nepýtam. Aký má pre vás zmysel, vážení neznámi páni, či túto fašiangovú komédiu, a nech sa aj smutne skončí, dohráte až do konca, alebo nie. Nech ste, kto ste, vážení páni, v každom prípade vediete ešte inú existenciu, ako je táto. Ja však nehrám nijakú komédiu, ani tu nie, a ak som to aj v núdzi robil, teraz od toho upúšťam. Cítim, že som sa dostal do čohosi osudového, čo už nemá s týmto mumrajom nič spoločné, poviem vám svoje meno, dám si dolu škrabošku a ponesiem všetky dôsledky.“

„Zadrž!“ vykríkla mníška, „zničíš sa a mňa nezachrániš! Chod’!“ A obrátila sa k ostatným: „Tu som, tu ma máte - všetci!“ Čierny odev z nej ako zázrakom spadol, stála tam v lesku svojho bieleho tela, chytila závoj, ktorý jej omotával čelo, hlavu a šiju a jediným obdivuhodným oblúkom ho odhodila. Závoj klesol na zem, tmavé vlasy sa jej rozliali cez ramená, prsia a boky - no skôr ako Fridolín stihol zachytiť obraz jej tváre, uchopili ho nekompromisné ruky, strhli ho a tisli k dverám: v nasledujúcom okamihu sa ocitol v predsieni, dvere za ním zapadli, zamaskovaný sluha mu doniesol kožuch, pomohol mu s obliekaním a domové dvere sa otvorili. Ponáhľal sa ďalej, ako keby ho poháňala nejaká neviditeľná sila, zastavil sa na ulici, svetlo za ním zhaslo, obzrel sa a uvidel tichý dom so zatvorenými oknami, z ktorých neunikal von ani záblesk. Len aby som si to presne zapamätal, zaumieňoval si najskôr. Musím ten dom zase nájsť, všetko ostatné už pôjde samo. Navôkol bola noc, trochu ďalej, tam, kde mal čakať jeho koč, kalnou červeňou svietila pouličná lampa. Z hĺbky ulice vyšiel pohrebný koč, ako keby si ho privolal. Sluha otvoril dvierka.

„Mám svoj koč,“ povedal Fridolín. Služobník zavrtel hlavou. „Ak už odišiel, vrátim sa do mesta pešo.“

Sluha odpovedal tak málo úslužným pohybom ruky, že vylúčil akýkoľvek odpor. Kočišov cylinder komicky čnel do

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Tak obaja ležali mlčky, asi podriemkavajúc, a bez snov si boli blízki, až kým sa ako každé ráno o siedmej neozvalo zaklopanie na dvere izby - a so zvyčajnými zvukmi z ulice, víťazným lúčom svetla cez škáru medzi závesmi a veselým detským smiechom odvedľa sa začal nový deň.

GOLDING, WILLIAM - BOH MÚCH

GOLDING, WILLIAM

BOH MÚCH
(Lord of the Flies)

Petit Press, Bratislava, 2004
edícia Svetová knižnica SME (4)
ISBN 80-85585-15-4

beletria, román,literatúra anglická
224 s., slovenčina
hmotnosť: 301 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, knižničné pečiatky

1,90 € PREDANÉ

*trsos*belx-eng*in*H-BAR-rr*

Román Boh múch sa začína haváriou lietadla na neobývanom ostrove, ktorú prežije iba skupina anglických chlapcov. Pocit dobrodružstva zakrátko vystriedajú hodiny plné hrôzy a strašidelných predstáv. Čitateľ čoskoro stratí pocit, že číta príbeh o deťoch, a ocitne sa vo svete dospelých, ktorých najnižšie ľudské pudy, túžba zabíjať a vládnuť brutálne prenikajú tenkým nánosom civilizácie. Román je alegóriou spoločnosti bez práva a zákonov, v ktorej je život neistý a hrozivý; obraz spoločnosti vytvorenej človekom, ktorý stratil nevinnosť a zmenil sa na sebca a nositeľa zla.

William Golding (1911 - 1993) pochádzal z anglického Cornwallu. Vyrastal pod silným vplyvom svojho otca, stredoškolského profesora, ktorý radikálne odmietal náboženskú výchovu. Na univerzitách v Marlboro a v Oxforde vyštudoval anglistiku a prírodné vedy. Počas druhej svetovej vojny slúžil v námorníctve. Literárne debutoval v roku 1934 zbierkou básní. Pôsobil ako profesor v Salisbury a okrem literatúry sa zaoberal aj hudbou a históriou. Jeho najslávnejší román Boh múch (1954) sa dočkal dvoch filmových spracovaní. Úspešné boli aj jeho knihy Voľný pád (1959), Veža (1964), Viditeľná temnota (1979) či Rituály preplavby (1980), román ocenený Bookerovou cenou. Za celoživotné dielo dostal v roku 1983 Nobelovu cenu za literatúru.

Každý mlčal, ale tváre obrátené k Ralphovi boli napäté. Zatrúbil na mušli. Skúsenosť ho naučila, že dôležité vyhlásenia treba vysloviť dvakrát, aby ich každý pochopil. Musí sedieť, pritiahnuť k mušli všetky pohľady a vrhať slová ako ťažké mlynské kamene na zhrbené hlúčiky. Hľadal jednoduché slová, aby aj najmenší pochopili, prečo sa zišli. Neskôr azda skúsení diskutéri - Jack, Maurice, Bravčo - uplatnia všetko svoje umenie a priebeh zhromaždenia usmernia. Ale teraz, na začiatku, musí jasne vysvetliť, o čom by mali diskutovať.

“Musíme sa poradiť. Dnes sa tu stretávame nie pre zábavu. Neprišli sme sa sem smiať, padať z kmeňa,” - hlúčik malkáčov na kmeni sa zachichotal a pozrel na seba - “vtipkovať ani pretekať sa” - kým našiel vhodné slovo, zdvihol mušľu - “v ostrovtipe. Nič také. No chceme sa o všetkom otvorene pozhovárať.”

Na okamih zmĺkol.

“Keď som sa sem vracal z vrchu, lámal som si nad všetkým hlavu. Už viem, čo potrebujeme. Musíme si naliať čistého vína Na tomto zhromaždení si všetko vytmavíme.”

Na okamih zmĺkol a mimovoľne si odhrnul vlasy. Keď Bravčo videl, že jeho protest je zbytočný, po prstoch podišiel k trojuholníku zhromaždiska a pripojil sa k ostatným.

Ralph pokračoval:

“Schádzame sa dosť často. Každý sa rád vyhovorí, každý je rád, keď sa spolu zídeme. Na všeličom sa dohodneme. Ale potom na to kašleme. Mali sme z bystriny nosiť vodu a uskladňovať ju pod čerstvým lístím v kokosových škrupinách. Niekoľko dní sa tak robilo. No teraz už nemáme ani kvapku vody. Škrupiny sú suché. Každý pije z potoka."

Ozvalo sa súhlasné mrmlanie.

“Piť vodu z potoka nie je nič zlé. I ja by som radšej pil vodu odtiaľ - z toho jazierka s vodopádom - než zo starej kokosovej škrupiny. Lenže dohodli sme sa, že vodu budeme nosiť. A už ju nenosíme. Dnes poobede som našiel iba dve plné škrupiny.”

Oblizol si pery.

“Po druhé, chatrče. Mám na mysli chatrče.”

Opäť sa zdvihol šepot, ale zakrátko stíchol.

“Zväčša spávate v chatrčiach. Dnešnú noc okrem Sama a Erica, ktorí budú bdieť hore pri ohni, všetci prenocujete v chatrčiach. A kto postavil chatrče?”

Strhol sa krik. Predsa každý staval chatrče. Ralph zamával mušľou.

“Len pomalšie! Kto postavil tri chatrče? Prvú sme stavali všetci, druhú štyria a tú poslednú už iba ja so Simonom. Preto je taká chatrná. Nie. Nesmejte sa. Ak začne zase pršať, tešte sa, že sa zvalí. Ale vtedy sa bez strechy nad hlavou nezaobídeme.” Zmĺkol a odkašlal si.

“Ešte niečo. Dohodli sme sa, že tie skaly vpravo za vodnou priehlbňou budú slúžiť ako záchod. A bolo to rozumné. Príliv to miesto očisťuje. Aj malkáči by o tom mali vedieť.”

Kde-tu sa ozval chichot, mihlo sa niekoľko pohľadov. “Lenže teraz si asi každý z vás odbavuje potrebu, kde sa mu zapáči. Ešte i pri chatrčiach na planine. Najmä vy, malkáči. Napchávate sa tým ovocím. Ak vás chytá hnačka...” Zhromaždenie zaburácalo smiechom.

“Povedal som: ak vás chytá hnačka, ovocia sa nedotýkajte. Je zákerné.”

Znova sa strhol smiech.

“Opakujem: je zákerné!”

Potiahol sa za stuhnutú košeľu.

“Nemožno mu veriť. Ak vás chytí hnačka, odbehnite k tamtým skalám pri brehu. Jasné?”

Bravčo sa načiahol za mušľou, ale Ralph pokrútil hlavou. Svoj prejav si bod po bode rozplánoval.

“Odteraz každý bude chodiť iba medzi skaly. Nesmiete zasviniť celý ostrov.” Zmĺkol. Všetci vycítili, že prechádza k hlavnému bodu zhromaždenia, a napäto čakali.. “A teraz pár slov o tom ohni.”

Ralph stenavo vydýchol a poslucháči ho napodobili ako ozvena. Jack dýkou rozsekával kus dreva a čosi zašeptal Robertovi. Ten sa odvrátil.

_________________________________________________________________________________

... posledná veta ...

Čakal a oči upieral do diaľky na svoju elegantnú loď.

MANN, THOMAS - SMRŤ V BENÁTKACH

MANN, THOMAS

SMRŤ V BENÁTKACH
(Tod in Venedig)

Petit Press, Bratislava, 2004
edícia Svetová knižnica SME (5)
ISBN 80-85585-17-0

beletria, novela, literatúra nemecká,
96 s., slovenčina
hmotnosť: 179 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, knižničné pečiatky

predané

*trsos*belx-ger*

Najznámejšia novela Thomasa Manna zachytáva vznik a vývin pustošivého, bezvýchodiskového citu, ktorý uzatvára smrť, nakoniec predstavujúca vykúpenie. Sám autor ju charakterizoval ako „príbeh o rozkoši zo zániku“. Úspešný starnúci spisovateľ Gustav von Aschenbach sa nečakane rozhodne stráviť leto v Benátkach. Ubytuje sa na Lide, kde jeho pozornosť upúta krásny poľský chlapec Tadzio. Keď v meste vypukne epidémia cholery, Aschenbach zvažuje odchod, no jeho fascinácia chlapcom je silnejšia než pud sebazáchovy, a tak kvôli Tadziovi ostáva. V deň Tadziovho odchodu Aschenbach zomiera, pozorujúc na pláži objekt svojej trýznivej lásky.

Nemecký spisovateľ, esejista a humanista Thomas Mann (1875 - 1955) pochádzal z Lübecku, no až do núteného odchodu z vlasti žil v Mníchove. Po fašistickom prevrate emigroval v roku 1933 do Švajčiarska, neskôr sa usadil v USA, kde pôsobil aj ako vysokoškolský profesor. V početných románoch, novelách a článkoch obsiahol problematiku spoločenského a kultúrneho vývinu Nemecka a Európy na konci 19. a v prvej polovici 20. storočia. Jeho dielo je hlboko zakorenené v tradíciách európskej kultúry od antiky, vzniku kresťanstva až po klasický realizmus. Epická šírka a štylistické majstrovstvo sa uňho spájajú s pôsobivou drobnokresbou postáv, psychologickou hĺbkou a jemnou iróniou. Celosvetovo sa preslávil románmi Buddenbrookovci, Čarovný vrch, Kráľovská výsosť, Doktor Faust či Jozef a jeho bratia. V roku 1929 dostal Nobelovu cenu za literatúru. Podľa slávnej novely Smrť v Benátkach nakrútil v roku 1970 Luchino Visconti rovnomenný film.

Vládlo tu slávnostné ticho, a to je ctižiadosťou všetkých veľkých hotelov. Obsluhujúci čašníci obchádzali na mäkkých podošvách. Zacinknutie čajníka alebo napolo zašepkané slovo, to boli jediné vnímateľné zvuky. V kúte oproti dverám, dva stoly za sebou, zbadal poľské dievčatá s vychovávateľkou. Sedeli nápadne vzpriamené, popolavoplavé vlasy čerstvo uhladené, s červenkastými očami, v belasých plátenných šatách, tuho naškrobených, s malými bielymi golierikmi a manžetami, a podávali si pohár so zaváraninou. S raňajkami boli už takmer hotové. Chlapec chýbal.

Aschenbach sa usmial. „Hľa, malý Faják!“ pomyslel si.

„Tuším máš pred sestrami výhodu, že môžeš spať, dokedy sa ti zachce.“ A zrazu rozveselený v duchu si zacitoval verš: „Často mením šperky, šaty, teplý kúpeľ a lôžko. “

Pomaly sa naraňajkoval a prevzal poštu, ktorú za ním poslali. Pofajčievajúc cigaretu, otvoril niekoľko listov. Tak sa stal svedkom príchodu spáča, na ktorého tam pri stole ešte čakali.

Vošiel sklenými dverami a kráčal krížom cez tichú miestnosť k stolu sestier. Jeho chôdza bola nezvyčajne pôvabná - rovnako držaním hornej časti tela, ako aj pohybom kolien a našľapovaním nôh v bielych topánkach, pritom veľmi ľahká, jemná i hrdá, navyše skrášlená detinskou hanblivosťou, s akou dvakrát, obracajúc hlavu do sály, vzhliadol a sklopil zrak. S úsmevom, vraviac čosi polohlasom vo svojej mäkko plynúcej materinskej reči, sadol si na miesto. Až teraz, keď sa práve obrátil profilom, Aschenbach znovu od údivu žasol, ba priamo sa vyľakal nad skutočne božskou krásou ľudského tvora. Chlapec bol dnes naľahko oblečený, v blúze s bielymi a bledobelasými pásikmi, s červenou hodvábnou mašľou na hrudi, s prostým bielym golierikom. Avšak na golieri, čo sa nijako zvlášť elegantne nehodil k obleku, spočíval kvet hlavy s neporovnateľným pôvabom - hlava Erotova so žltkastým peľom parmského mramoru, s jemným a vážnym obočím, sluchy a uši tmavo i mäkko zakryté prstencami vlasov.

„Dobré, dobré!“ myslel si Aschenbach s odborne chladným schvaľovaním, s akým občas umelci zoči-voči majstrovskému dielu zakrývajú nadšenie, ba uchvátenie. A ešte si pomyslel: „Naozaj, keby ma neočakávalo more a pláž, ostal by som, kým len budeš tu!“ Vstal však a šiel, pozorovaný personálom prešiel halou, dolu veľkou terasou a po drevenom mostíku zamieril k oddelenej pláži pre hotelových hostí. Od bosého starca, čo sa tam v plátenných nohaviciach, matrózskej blúze a slamenom klobúku zvŕtal ako plavčík, si dal ukázať prenajatú plážovú búdku a rozkázal mu, aby mu stôl a stoličku postavil von na piesčitú drevenú podložku. Pohodlne sa spustil na ležadlo, odtiahol si ho však bližšie k moru na voskovo žltý piesok.

Pohľad na pláž, na tento obraz kultúry oddávajúcej sa zmyslovému pôžitku na okraji živlu, ho zabával a tešil ako vždy. Plytké more už oživovali brodiace sa deti, plavci a pestré postavy, ktoré ležali na piesku s rukami skríženými pod hlavou. Ďalší veslovali na malých, červeno a belaso natretých člnoch a so smiechom sa prevrhovali. Pred dlhým radom kabín, pred ktorými sa posedávalo na plošinkách ako na malých verandách, panoval hravý pohyb a lenivo sa rozprestierajúci pokoj, návštevy a rozhovory, starostlivá ranná elegancia popri nahote, ktorá s vyzývavou bezstarostnosťou využívala slobodu tohto miesta. Podaktorí sa na vlhkom piesku prechádzali v bielych kúpacích plášťoch a vo voľných, nápadne sfarbených košeľovitých odevoch. Napravo mnohotvárny hrad, ktorý deti postavili z piesku, bol dookola ozdobený malými zástavkami vo farbách všetkých krajín. 

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

A ešte toho istého dňa prijal svet s úctivým pohnutím správu o spisovateľovej smrti.