BÖLL, HEINRICH - BILIARD O POL DESIATEJ

BÖLL, HEINRICH

BILIARD O POL DESIATEJ
(Billard um halb zehn)

Petit Press, Bratislava, 2005
edícia Svetová knižnica SME XX. storočie (33)
preklad Perla Bžochová
ISBN 84-9819-149-1

beletria, román
254 s., slovenčina
hmotnosť: 336 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý, knižničné pečiatky

1,50 €

*trsos* in *H-BAR*

Zdanlivo konsolidované nové Nemecko, inštitucionalizovaná cirkev a pocit viny pred ľudstvom za históriu svojej vlasti - to sú témy, ktoré Heinrich Böll spracoval v románe Biliard o pol desiatej (1959). V centre príbehu sú tri generácie rodiny architektov, ktoré spája sakrálna stavba: v roku 1908 Opátstvo svätého Antona naprojektoval a vystaval Heinrich Fämel; v roku 1945 ho jeho syn Robert ako príslušník wermachtu vyhodil do povetria a koncom päťdesiatych rokov sa ho pokúša zrekonštruovať Heinrichov vnuk Joseph, až kým náhodou nezistí, čo, resp. kto bol príčinou skazy opátstva. Kniha má charakter retrospektívy, ktorú čitateľ spoznáva vďaka vnútorným monológom jednotlivých postáv. Tie postupne vystupujú na scénu a ich útržkovité spomienky nám umožnia vytvoriť si celistvý obraz o tom, čo sa v minulosti stalo. 

Nemecký prozaik, dramatik a esejista Heinrich Böll (1917 - 1985) sa vyučil za kníhkupca, neskôr študoval germanistiku a klasickú filológiu. Druhú svetovú vojnu prežil na fronte a v americkom zajatí a zážitky z vojny sa stali základom jeho tvorby. Od roku 1951 sa venoval výlučne literárnej činnosti, hoci systematicky začal písať už v roku 1946. Cestoval po Európe, august 1968 prežil v Prahe. V rokoch 1971 - 74 bol prezidentom PEN-klubu. Za svoje diela, ktoré sú preložené do takmer dvadsiatich jazykov, dostal viacero literárnych cien, v roku 1972 aj Nobelovu cenu za literatúru. Najčastejšie sa venoval postaveniu človeka vo vojne a bezprostredne po nej, ale pokúšal sa aj vyrovnať s nezvládnutou minulosťou Nemecka, kriticky sa staval k pokrytectvu a pokriveným vzťahom medzi ľuďmi. Poviedku Stratená česť Kataríny Blumovej alebo ako vzniká násilie a kam môže smerovať sfilmoval nemecký režisér Volker Schlondorf. Film však mal už skrátený názov: Stratená česť Kataríny Blumovej.

Prečo sa odrazu zachvela šálka, akoby zacvengla pod dunením tlačiarenských strojov; že by sa už skončila poludňajšia prestávka, pracovalo sa nadčas, tlačili sa aj v sobotu popoludní na biely papier povznášajúce slová?

Veľa, preveľa ráz som vždy ráno cítil toto chvenie, keď som sa s podopretými lakťami díval odtiaľto dolu na ulicu, na plavé vlasy, ktorých vôňu som poznal z rannej omše; priveľmi korenisté mydlá by boli tieto pekné vlasy zničili; voňavkou tu bola poctivosť. Chodieval som za ňou, keď po omši o tri štvrte na osem prechádzala okolo Gretzovho obchodu k domu číslo 8. K tomu žltému domu s bielym, trochu zvetraným nápisom na čiernom dreve: ,Dr. Kilb, notár.´ Pozoroval som ju, keď som na vrátnici čakal na noviny; dopadalo na ňu svetlo; padalo na jej jemnú tvár zvráskavenú v službe spravodlivosti, keď otvárala dvere na kancelárii, otvárala okenice, nastavovala heslo trezoru, otvárala oceľové dvere, ktoré akoby ju mali zadláviť; kontrolovala obsah trezoru a ja som cez úzku Modestovu ulicu mohol vidieť rovno do jeho vnútra, kde bol v najvrchnejšom priečinku starostlivo napísaný štítok: ,Projekt Svätý Anton´. Ležali tam tri balíky, pokryté pečaťami ako ranami. Boli len tri a už aj decko by poznalo mená odosielateľov: Brehmockel, Grumpeter a Wollersein. Brehmockel, ktorý vystaval tridsaťsedem novogotických kostolov, sedemnásť kaplniek a dvadsaťjeden kláštorov a nemocníc; Grumpeter, ktorý vystaval tridsaťtri novoromantických kostolov, iba dvanásť kaplniek a osemnásť nemocníc; tretí balík bol od Wollerseina, ktorý postavil síce iba devätnásť kostolov, iba dve kaplnky, iba štyri nemocnice, ale zato sa mohol pochváliť jedným opravdivým dómom. ,Už ste čítali, pán poručík, čo je v Stráži?´ spýtal sa ma vrátnik a ja som čítal nad jeho mozoľnatým prstom riadok, ktorým mi ukazoval: ,Posledný termín na odovzdanie projektu Svätého Antona dnes. Nemajú naši mladí architekti odvahu?´ Zasmial som sa, skrútol som noviny, šiel som na raňajky do kaviarne Kroner; keď čašník povedal do kuchynského okienka:,Raňajky pre pána architekta Fähmela, ako obyčajne,´ znelo to už ako prastará, po stáročia spievaná liturgia. Panie z domácností, klerici, bankári - haravara hlasov okolo pol jedenástej. Skicár s baránkami, hadmi, pelikánmi; päťdesiat fenigov prepitné čašníkovi, desať boyovi, vrátnikov úškľabok, keď som mu do ruky vložil jeho rannú cigaru, preberajúc poštu. Stál som tu, cítil som chvenie tlačiarenských strojov v lakťoch, dolu v kilbovskej kancelárii som videl eléva, ktorý neďaleko okna mával bielym kosteným penicierom. Otvoril som list, ktorý mi odovzdal vrátnik: ,... sme ochotní ponúknuť Vám miesto hlavného kresliča, nástupný termín ihneď; ak si želáte, styky s rodinou; priateľské prijatie do tunajšej spoločnosti je zaručené. Nechýba družnosť...´ Tak sa používali milé dcéry architektov ako vnadidlo, ponúkali sa lichotivé výlety do prírody, kde mladí muži v okrúhlych klobúkoch narážali na kraji lesa sudy piva, mladé dámy vybaľovali a ponúkali obložené chlebíky, a tu, na čerstvo pokosenej lúke, sa človek mohol odhodlať na tanček, zatiaľ čo matky, ktoré úzkostlivo rátali roky svojich dcér, tlieskali, nadšené toľkou gracióznosťou, a keď sa podnikla spoločná prechádzka po lese, ruka v ruke, lebo dámy sa obyčajne zvykli potkýnať o korene, naskytla sa príležitosť, keďže vzdialenosti sa v lesnom šere nebadane zväčšovali, pobozkať dáme predlaktie, líce alebo plece, a potom večer spiatočná cesta po skrytých lúčkach, kde na okrajoch lesa vykúkali srnky ako na objednávku: keď sa rozozneli piesne a niesli sa od koča ku koču, mladí si už mohli pošepkať, že Amor trafil. Koče odvážali boľavé srdcia a ranené duše.

A ja som napísal láskavú odpoveď:,... som ochotný zaoberať sa Vašou milou ponukou, len čo dokončím súkromné štúdiá, ktoré ma začas ešte viažu k mestu...´; zalepil som obálku, prilepil známku, vrátil som sa k oknu a díval som sa na Modestovu ulicu: kostený penicier sa zablyskol ako dýka, keď ním mládenec pohyboval; dvaja hoteloví sluhovia nakladali na príručný vozík diviaka; večer z neho ochutnám na pánskom večierku v Speváckom spolku nemeckých hrdiel, budem musieť počúvať ich vtipy, a oni nezbadajú, že sa nesmejem na vtipoch, ale na nich; ich vtipy sa

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Prvým rezom odkrojil špičku veže na opátskom kostole a podal tanier Robertovi. 

BOLFÍK, JÚLIUS - OKRES RIMAVSKÁ SOBOTA

BOLFÍK, JÚLIUS

OKRES RIMAVSKÁ SOBOTA
Príroda - História - Pamiatky

Osveta, Martin, 1971
Gemerská vlastivedná spoločnosť, Rimavská Sobota
edícia Gemerské vlastivedné pohľady (12)
prebal Tibor Hrabovský
1. vydanie, 4.000 výtlačkov
70-032-71

monografie
152 s., 42 s. far. fot., 32 s. čb fot., slovenčina
hmotnosť: 541 g

tvrdá väzba s prebalom,  veľký formát
stav: veľmi dobrý, knižničné pečiatky

8,00 €

*trsos*geo

VERNE, JULES - CESTA NA MESIAC

VERNE, JULES

CESTA NA MESIAC
(De la Terre á la Lune - Autour de la Lune)

Mladé letá, Bratislava, 1971
edícia Knihy J. Verna
preklad Ružena Jamrichová
ilustrácie Milan Veselý
doslov Jozef Fraňo
3. vydanie, 23.000 výtlačkov
66-140-71

beletria, román, scifi,
302 s., slovenčina
hmotnosť: 515 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý, bez prebalu, knižničné pečiatky

2,50 € PREDANÉ

*trsos*

XX. kapitola 

Útok a odveta

Touto príhodou akoby sa skončila diskusia. Ťažko by bol niekto našiel lepšie záverečné slovo. A predsa, keď vlna nadšenia opadla, ozval sa zvučný prísny hlas:

— Teraz, keď rečník popustil uzdu fantázii, azda sa láskavo vráti k pôvodnej téme, menej bude teoretizovať a bude hovoriť skôr o praktickej stránke výpravy?

Všetky pohľady sa obrátili na hovoriaceho. Bol to chudý, suchý človek s energickou tvárou a bujnou, po americky ostrihanou bradou. Vďaka vir-varu v zhromaždení postupne sa dostal až do prvého radu. Tam, s rukami skríženými na hrudi, iskriacim smelým zrakom neprestajne pozoroval hrdinu mítingu. Keď vyslovil svoju žiadosť, odmlčal sa, akoby ho ani zamak nemýlili tisíce pohľadov upierajúcich sa naňho, ani popudené šomranie, vyvolané jeho slovami. Keďže odpoveď neprichádzala, zopakoval otázku rovnako jasne a zreteľne a potom dodal:

— Zišli sme sa tu, aby sme sa zapodievali Mesiacom, a nie Zemou.

— Máte pravdu, pane, — súhlasil Michel Ardan, — diskusia odbočila. Vráťme sa k Mesiacu.

— Pane, — ozval sa neznámy, — predpokladáte, že Mesiac je obývaný, nuž dobre. Ale ak jestvujú Seleniti, tak určite nedýchajú, lebo, upozorňujem vás na to vo vašom vlastnom záujme, na povrchu Mesiaca niet ani najmenšej molekuly vzduchu.

Pri tomto tvrdení pohodil Ardan plavou hrivou. Pochopil, že sa medzi ním a týmto neznámym rozpúta boj, zatínajúci do živého. Teraz sa uprene on zadíval naňho a povedal:

— Ach! Vraj nieto vzduchu na Mesiaci. A kto to tvrdí, prosím vás?

— Vedci.

— Naozaj?

— Hej, naozaj.

— Pane, teraz žarty bokom — ozval sa Michel. — Hlboko si ctím vedcov, ktorí voľačo vedia, ale hlboko opovrhujem vedcami, ktorí nevedia.

— Poznáte nejakých z tej druhej kategórie?

— Akoby nie. Vo Francúzsku istý vedátor tvrdí, že z matematického hľadiska vták nemôže lietať, a iný zas svojimi teóriami dokazuje, že ryba nemôže žiť vo vode.

— O tých nejde, pane. Mohol by som citovať mená, ktoré by ste určite nezavrhli a ktoré by dokazovali môj výrok.

 — Nuž, pane, potom ma privediete do hlbokých rozpakov, ale ako nevedomec sa veľmi vďačne dám poučiť.

— Prečo sa zaoberáte vedeckými otázkami, keď ste ich neštudovali? — spýtal sa neznámy dosť nevraživo.

— Prečo? — zopakoval Ardan. — Pretože udatný je vždy ten, kto netuší nebezpečenstvo. Máte pravdu, nič neviem, ale táto slabosť je práve mojou silou.

— Vaša slabosť hraničí so šialenstvom, — zvolal neznámy nasršene.

— To nič, — prikývol Francúz, — ak ma zavedie až na Mesiac.

Barbicane s kolegami dobreže očami neprestrelili votrelca, ktorý sa tak bezočivo miešal do ich podujatia. Nikto ho nepoznal, a predseda, neveľmi si istý výstrelkami príliš otvorenej diskusie, pozeral s obavami na svojho nového priateľa. Zhromaždenie napäto a znepokojene sledovalo šarvátku, upozorňujúcu na nebezpečenstvá, ba až na úplnú nemožnosť výpravy.

— Pane, — ozval sa Ardanov protivník, — početné a neodškriepiteľné dôkazy dosvedčujú, že okolo Mesiaca niet ovzdušia. Ba dovolím si tvrdiť, že ak tam atmosféra voľakedy jestvovala, bola by ju Zem musela pritiahnuť. Ale radšej by som dôvodil vecnými, neodškriepiteľnými faktami.

— Dôvoďte, pane, — odvetil Michel Ardan vybrane zdvorilo, — dôvoďte, koľko sa vám páči!

— Dobre viete, — začal neznámy, — že svetelné lúče prechádzajúce vzduchom odchyľujú sa z rovnej cesty, čiže sa lámu. Nuž teda, keď Mesiac zacláňa hviezdy, nikdy ich lúče, dotýkajúc sa okraja mesačného kotúča, nevykazujú ani najmenšiu odchýlku, ani najmenší náznak, že by sa lámali. A teda je očividné a logické, že Mesiac nie je obklopený vzdušným obalom.

Všetky pohľady sa upierali na Francúza. Keby pripustil, že poznámka je správna, vyplynuli by z toho aj neúprosné následky.

— Naozaj, — odvetil Michel, — to je váš najlepší argument, nevravím, že jediný, a vedcovi by sa naň možno ťažko odpovedalo. Ja však vám poviem iba to, že nemá absolútnu platnosť, lebo predpokladá, že uhlový priemer Mesiaca je presne určený, čo však nie je pravda. Ale poďme ďalej a radšej mi povedzte, milý pane, či pripúšťate, že na povrchu Mesiaca sú sopky? — Vyhasnuté áno, ale aktívne nie.

— Dovoľte mi však veriť, pričom nevybočím z hraníc logiky, že tieto sopky boli niekedy činné.

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

A keďže patrí k americkej náture, že v obchode všetci predvídajú všetko, teda aj krach, ctihodného Harryho Troloppa vopred vymenovali za súdneho komisára, a Francisa Daytona za konkurzného zástupcu.

ONDREJOV, ĽUDO - JERGUŠ LAPIN

ONDREJOV, ĽUDO

JERGUŠ LAPIN

Matica slovenská, Martin, 1946
edícia Knižnica Slovenských pohľadov (114)
2. vydanie

beletria, román, literatúra slovenská,
140 s., slovenčina
hmotnosť: 262 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu, knižničné pečiatky

1,90 € PREDANÉ

*trsos*h-bar-FR*

Bol večer. Rozprávali sa s matkou o dávnych časoch pri škamriacej petrolejovej lampe. Usilovali sa uhádnuť, či bude ešte kedv bieleho chleba? Večer už pokročil, lampa dohárala, matka sa poberala spať. Jerguš sa prevalil na lavicu, položenú povedľa steny za stolom. A driemal.

V driemotách, pri matkinom dychu, myslel na Ondríka Szécsényiho, ktorý mu umieral v rukách. Potom na jeho sestru, na udalosť v Szécsényiho vile. Na svoj beznádejný pastiersky život, do ktorého sa už nemohol vrátiť. Primnoho poznal už sveta . . .

Čo počať? Ako začať? ...

Von búrila noc, neobyčajná, tmavá a hrozivá. Hukotala južným vetrom, vyhrážala sa a krútila vo víroch po Zbojníckom Tanci ako pohanská mátoha. Do kuchynských dverí, za ktorými usínala matka a sužoval sa myšlienkami Jerguš Lapin, zadrapil sa víchor.

Podivné šuchnutie prenieslo sa od nich. Jerguš zostal ležať nepohnute a popod stôl hľadel na dvere. Zrazu sa mocným nárazom otvorily a do kuchyne vovalil sa obor.

Matka ako vystrelená posadila sa na posteli. Jerguš sa s lavice nepohol.

Obor sa mračno poobzeral po izbe. Postavil si stolec k matkinej posteli a sadol si. Ľavé oko mal zaviazané čiernym súknom.

— Kde je váš syn?! — opýtal sa hromovým hlasom.

— Neviem, — odpovedala skľúčene, — odišiel s vojakmi...

Strhol s oka čierne súkno a obrátil sa tvárou k Lapinovie materi:

— Pozrite!

Miesto ľavého oka ukázalo sa preliaknuté viečko. Nosná kosť pomliaždená a kožka okolo nosa pošarpaná. Pekelný výraz zračil sa mu na tvári.

— Bože, Bože! — zaupela matka.

Vtedy Jerguš vstal. Postavil sa ako mŕtvy, údy svoje neovládal. Uprel na obra svietivé oči. Zabelasely sa nocou. V tejto chvíli udrela do nich sila vrchov. Meravým krokom zamieril k nemu.

Akokoľvek bol mohutný, jednako zdrevenel od prekvapenia. Zdravé oko vystúpilo mu z jamky a v desivom údive pozeralo na Jerguša.

Vtom vyskočila matka s postele, postavila sa medzi dvoch:

— Dieťa moje, maj rozum! — kričala prerývane Jergušovi do tváre.

— Čo chcete? — opýtal sa Jerguš jednookého obra. — Ku mne ste prišli? Už dávno som sa chcel s vami stretnúť — poďte! — hodil hlavou a obrátil sa k dverám.

Jednooký vstal. Bol o celú hlavu vyšší od Jerguša, no v prsiach mohol byť dva razy taký objemný.

— Prečo by som nešiel? Pôjdem, keď chcete! ... — odpovedal a pohol sa. — Na pol riti vás odsedím! ...

Jerguš ho pustil dverami vopred, a aby matku ako-tak upokojil, naznačil jej, že sa hneď vráti.

— Kam ma vediete?

— Uvidíte! — odpovedal Jerguš. Kráčal povedľa obra a hľadel na neho ponad plece, aby ho neočakávane nenapadol. Zrazu zastal, obrátil sa proti jednookému:

— Sme v pol ceste od dediny a niet tu nikoho. Ak myslíte, že jeden z nás musí umrieť, začnite vy, nech vám je po vôli...

Ale z diaľky zažmurkaly obloky dedinskej krčmy. Jednooký sa zahľadel na ne, čosi nesrozumitelné zašomral a zakeroval k nim. Jerguš sa mu podal za pätami.

Priblížili sa ku krčme. Prešli popri ustatých koňoch, ktoré driemaly pred krčmou, klonily hlavy hlboko k zemi. V prvej miestnosti krčmy popíjali ich gazdovia, Jergušovi neznámi vozári, pálenku. Jednooký rozkázal krčah vína a pozval Jerguša do susednej izby. Tam sa posadili proti sebe a zdĺhavo sa zadívali na seba.

A tu sa obrova tvár rozjasnila. Položil svoju ohromnú ruku na Jergušovo plece a zdvihol pohár:

— Napi sa, — povedal, — nech nás nič nerozráža ...!

Jerguš poslúchol. Pili, popíjali a jednooký po každom krčahu bol výrečnejší a veselší. Rozprával ťarbavo:

— Meno svoje ti nemôžem prezradiť, lebo som sa zaklial na to do troch vrhov! Ale toľko ti vravím, že som veľmi škodný... Štyri roky som strávil na fronte, v najpľuhavejších ohňoch, a nič sa mi nestalo. Musel som sa stretnúť práve s Jergušom Lapinom, aby mi vybil oko! ... Smiešna a čudná vec ...

Usmial sa roztrpčene.

---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Na druhý deň súdna komisia sbierala kúsky človeka, ktorého výbuch roznosil po celej doline ...

STODOLA, EMIL - PRELOM

STODOLA, EMIL

PRELOM
spomienky - úvahy - štúdie

Leopold Mazáč, Praha, 1933
edícia Osvetová knižnica (2)
2.000 výtlačkov

história
292 s., slovenčina
hmotnosť: 368 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu, knižničné pečiatky

15,00 € PREDANÉ!

*trsos* in *H-BAR*

Tóti — „Tót közművelődési egyesület“

Paralelne so slovenskou spoločnosťou existovala i spoločnosť „tótska“. „Tóti“ boli tí páni, čo účinkovali v „Tót közművelődési egyesület-e“: Czambel, Janovec, Šťastný a niektorí iní.

Czambelovi a jeho priateľom nechýbäl národný cit, veď čo študenti vykonali niečo pre tie časy zázračného: keď Blaha Lujza v divadle „Népszinház“ v kuse „Tót leány“ slávila triumfy, oddali jej títo mladí ľudia veniec (kytku?) za 80 zl.(!), na stuhe ktorého bol takýto nápis: „Budapesti tót egyetemi hallgatók Hankának“. To bola senzácia!

Ale ich účinkovanie, tak vydávanie časopisu Vlasť a Svet, i redigovanie vládnych Slovenských Novín smerovalo proti slov. národnej veci, ono kliesnilo cestu oportunizmu, ktorý bol pre nás poddajných Slovákov záhubným, a toto otravovanie verejnosti nebolo vyvážené ani ich dobrými úmyslami a skutkami, ani vynikajúcimi spismi Czambelovými.

21. apríla 1885 bol som čo referent Národ. Novín na valnom shromáždení „Tót közművelődési egyesületu“, tejto maďarskej náhražky za bývalú Slov. Maticu. Predsedal biskup Czászka, medzi prítomnými boli aj honetní, objektivní ľudia, ako Michal Zselinszký, Peter Matúška, Joz. Kajuch a iní. Tam som ale počul z úst jedného rečníka slová, ktoré sa mi hlboko vryly do duše: „A tót nép nem létezik, csak tótul beszélő egyesek“ (Ľudu slovenského niet, sú len slovensky hovoriaci jednotlivci). Takto vyzeral ten kultúrny spolok slovenský. Ozaj bastardné dielo slabých, vždy ku kompromisom náchylných ľudí. (Tu by mohol prof. Chaloupecký aplikovať svoje nerozmyslené slová o bastardnej kultúre Slovákov.)

Srážka s maďarským študentom

Dňa 5. mája 1885 stal sa mi nemilý incident. V jednej študentskej reštaurácii na Magyar utca stala sa medzi mnou a jedným maďarským študentom, ktorý hanobil — pravda, v podnapitom stave — Slovákov, srážka, kde som mu musel vynadať v prítomnosti všetkých do „durva neveletlen pimasz“-ov. Vec ďalších konzekvencií nemala. Niečo podobne nepríjemného sa mi potom v živote nikdy nestalo.

Pravda, istá nevraživosť proti nám bola všade. Tak predtým nemecký učenec, teraz tuhý Maďar, profesor dr. Jul. Kautz, pri otázkach z verejného práva, keď zkúšal dr. Janka Schwartza z Pukanca, začal zle-nedobre na Srbov, aké nesprávne požiadavky majú, a obrátil sa k Schwartzovi so slovami: „Persze, ön igazat adna nekik.“ (Pravda, Vy by ste im dali za pravdu.)

V Pešti nás študentov slovenských nepokladali za hodných pozornosti, po pravde peštianski profesori aj svoju vlastnú mládež zanedbávali. V Prahe mali sme prístup do spoločnosti univerzit-

KALINČIAK, JÁN - ORAVA

KALINČIAK, JÁN

ORAVA
Povesť

Matica slovenská, Martin, 1952
edícia Spisy Ján Kalinčiaka (4)
doslov Andrej Mráz
obálka Ľudo Fulla
1. vydanie, 5.500 výtlačkov

beletria, novela
200 s., slovenčina
hmotnosť: 284 g

tvrdá väzba s prebalom

1,20 € stav: dobrý, knižničné pečiatky *trsos*
0,90 € stav: dobrý, knižničné pečiatky, fľaky na prebale *trsos*

Také okamihy sú vždy i pre šuhaja, i pre dievčinu nebezpečné.

Nebezpečenstvo také ale stojí za tri svety a za celé žitie.

Keď Ladislav prenášal Žofiu cez potoky, tu dievča, chtiac-nechtiac, muselo skloniť hlavu svoju na šiju šuhaja, a keď jej dych ovanul tvár jeho, tu v ňom sa zatriaslo mladistvé srdce tak, že stotisíc ráz viacej mužnosti, ako predtým, v sebe cítilo a noha tak pevným a istým krokom kráčala, že by to nikto ani uveriť nemohol. Keď zas v noci dievča mentiečkou prikrýval a pri ňom starostlive sedával, aby mu ani ten najmenší závan vetríčka zaškodiť nemohol, i ohliadal sa, či mentiečka je v dobrom poriadku: tu, chcej-nechcej, sklonil sa k jeho tvári, a ovanutý jeho dychom, nemohol sa zdržať, hoc i len bojazlive a ostýchave, aby nepobozkal jej pery.

Ladislav pritom nemyslel nič, nechcel nič, ale nemohol odolať sám sebe; duša jeho ale sa zatriasla, keď bozk jeho bol opakovaný.

Nevedel, čo sa mu stalo.

Či Žofia to zo sna urobila, či preto, že sú to pery jedinej jej terajšej záštity, jej jediného súdruha a ochrancu, keď ju celý svet zanechal, a či hádam dač iného pritom zacítila, nevieme; ale isté je, že keď sa brieždiť začalo, Ladislav len trasľavým hlasom družku svoju oslovil, aby ho ďalej nasledovala. A devica mu ani za celý svet do očí nepohliadla a len tak išla, ako by sa jej nechcelo, a súdruh jej zas bol rád, že mohol toľko a toľko ráz odpočinúť a oddýchnuť si sám jediný v blízkosti dievčaťa, za ktorým sa mu duša zatriasať začínala.

Snívali obidvaja pritom, a sen ich bol za dňa bieleho, s otvorenými očami, pri úplnom povedomí v sebe, a jednoho o druhom.

Ach, deti moje, akože vám dobre bolo, hoc nad hlavami vašimi už nejedna búrka preletela, hoc ste boly i teraz nebezpečenstvám vystavené, hoc vám hádam ešte i väčšie nastávaly! — Dobre ste teda maly, keď ste si cestu neukracovaly, ale ste tak povoľne kráčaly ďalej, že sa cesta vaša predlžovala až na najkrajnejšiu možnosť.

Ale predsa každej pesničke býva koniec, tak i púti Ladislavovej so Žofiou. Prišla teda naostatok bez každej priekory do Kubína, ale tak zdanlivo chladne jeden oproti druhému, ako by sa nikdy neboli videli.

Zlé svedomie obyčajne trápi človeka, ale podobné tomuto je spolu i okamih ten, v ktorom sa duša mladocha duši dievčiny prvý raz odkryje, hoc i spôsobom takým, že ani jedna, ani druhá strana nevie, čo sa stalo a ako sa to stalo. A predsa sa stalo medzi Ladislavom a Žofiou.

Pani Eleková, hoc už asi šesťdesiatročná, viac alebo menej, privítala Žofiu, hoc i neznala, ako táto vyrástla a ako sa teraz od osudného krstenia zmenila a krásnou pannou sa stala, hádam útlejšie, hádam vrúcnejšie a srdečnejšie, ako to kedy bola pri synovi svojom, Lajošovi a jeho dietkach urobila. Skrižovala ruky na prsia, odstúpila od Žofie dva-tri kroky, pozerala na ňu okom rozžiareným a o dve-tri minúty vypovedala:

„Pekná bola tvoja mať, ale tri razy krajšia si ty. Však je pravda, Lacko?“

Ale Lacko neodpovedal ani slova.

„Nuž čože tak mlčíš?“ opýta sa horlivo Elečka. „Si mne ty za šuhaja, keď nevieš slova predniesť za družku púte svojej, ktorú si sprevádzal sám bez každej pomoci, bez každého spolusprievodníka až sem do Kubína. Povedz teda, Žofka, ty: prečo Lacko nič nehovorí?“

Avšak ako Lacko, tak i Žofia nehovorila nič.

Tu sa vicišpánke oko zaligotalo, úsmech sa jej zjavil na lícach, až naostatok jemným, dobrým hlasom vypovedala:

„Aha! Už teraz vidím, koľko bilo! Dobre je tak, deti

----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

"Orava, Orava, celá si boľavá!"

FILIP, JAN - PRAVĚKÉ ČESKOSLOVENSKO

FILIP, JAN

PRAVĚKÉ ČESKOSLOVENSKO
Úvod do studia dějin pravěku

Společnosť čs. prehistoriků, Praha, 1948
zbierka Výhledy do pravěku evropského lidstva (3-6)

Prehistorický ústav Karlovy university, Praha, 1948

zbierka Stopami věků (19-22)

archeológia
400 s., 103 čb obr., 48 kriedových tabuliek, čeština
hmotnosť: 682 g

mäkká väzba
stav: dobrý, knižničné pečiatky, zosušená lepená väzba

7,00 € PREDANÉ

*trsos*

Soustavný výzkum v posledních desítiletích rychle odkrývá clonu nad nejdelší a nejzajímavější dobou lidských dějin: stále určitěji se nám vynořuje pravěk lidstva, v němž se tvořily základy lidské vzdělanosti, společenských řádů a hospodářských soustav. V dějinách pravěké Evropy mělo území dnešního Československa podíl zvláště vynikající. Ústřední poloha našich zemí takřka v srdci Evropy způsobovala stálý styk se sousedstvím; odleskem sytého života, který po celý pravěk proudil na našem území, je denně rostoucí množství pravěkých nálezů, jimiž se zaplňují ústřední i venkovská musea. Tyto nálezy nám již dnes dovolují vykresliti plastický obraz nejdávnější minulosti.

Kniha "Pravěké Československo" uvádí nás do studia pravěkých dějin dnešního Československa v rámci celoevropského vývoje; všímá si otázek metodických, organisace práce, vývoje hospodářského, společenského i kulturního a dotýká se všech základních problémů naší minulosti. Ryze odborné části archeologické jsou odděleny od nástinu civilisačního vývoje a celkové charakteristiky jednotlivých dob. Po prvé je v této knize podán obraz pravěku celého Československa od počátků lidského života až do středověku. Ačkoliv je kniha bohatě vybavena obrazovým materiálem, je její cena stanovena co nejníže.

MRÁZ, ANDREJ - JÁN KOLLÁR

MRÁZ, ANDREJ

JÁN KOLLÁR
Literárna štúdia

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1952
edícia Umenie a život (13)
1. vydanie, 5.500 výtlačkov

literárna teória, literatúra slovenská
124 s., čb fot., slovenčina
hmotnosť: 228 g

tvrdá väzba s prebalom

2,00 € 1,50 € stav: dobrý, prebal poškodený, pečiatky v knihe *bib30*litt*+*bib30*

PREDANÉ stav: dobrý, pečiatky v knihe *trsos* *bio*

OBSAH:
Ján Kollár a jeho doba // Básnické dielo Jána Kollára // Kollárova koncepcia slovanskej vzájomnosti // Kollárove boje pre spisovnú slovenčinu, jeho starosť o ľudovú poéziu, činnosť kazateľská a náuková

KOLLÁROVA KONCEPCIA SLOVANSKEJ VZÁJOMNOSTI

Celé pôsobenie Jána Kollára, od básnického a vedeckého počnúc až po kazatelské, vinie sa k centrálnej ose, ktorá spočíva v jeho učení o slovanskej vzájomnosti. Vzájomnostnou ideou osvetľoval minulosť Slovanov, ich vzťah k iným národom, na tejto báze riešil mnohé otázky, týkajúce sa života Slovanov v prítomnosti a ich pomer medzi sebou, určoval prostriedky, ako vytúžený stav medzi Slovanmi uskutočniť a napokon, aké sú ciele vzájomnosti do budúcnosti.

Mnoho skúmateľského úsilia vynaložilo sa na vysvetlenie pôvodu a koreňov Kollárovho učenia o Slovanstve. Poukazovalo sa na shody medzi Kollárovou vzájomnostnou koncepciou a ideológiou antického sveta, hľadaly sa paralely medzi jeho učením a reformačným humanizmom v našich dejinách, sledovalo sa, ako Kollár mohol byť v svojich náhľadoch na minulosť, prítomnosť a budúcnosť slovanských národov determinovaný prostredím, z ktorého vyšiel, a najmä mnoho sa hovorilo o tom, čo Kollár prevzal z nemeckej idealistickej filozofie XVIII. a zo začiatku XIX. storočia.

Už sme uviedli, že pri všetkej inštruktívnosti výsledkov takéhoto skúmania výsledky tieto nám osvetľujú len parciálne otázky a nie veci podstatné. Ján Kollár pri formulovaní svojich náhľadov o úlohách Slovanov a ich vzťahoch k sebe a k iným národom opieral sa o mnoho a často veľmi nesúrodých poučení a podnetov. Ale v základe vzájomnostná koncepcia Kollárova, čo ako mnoho súvislostí má so spomínanými ideologiami, nevznikla z podnetov knižných a učeneckých, nie je produktom kabinetných úvah, ale jej existencia podmienená je životom, spoločenskými pomermi Kollárových čias, z nich vyrastá a im je adresovaná. Preto Kollár právom mohol zdôrazňovať, že jeho ponímanie medzislovanských vzťahov je idea nová, produkt toho stupňa spoločenského vývinu, na akom sa Slovania nachádzali v jeho časoch.

A preto ak v minulosti hlavná pozornosť venovala sa vystopovaniu knižných závislostí Kollárovho učenia, dnes musíme hľadať jeho vysvetlenie v spoločenských skutočnostiach jeho čias. Niektoré z týchto spoločenských príčin uviedli sme už predtým, vo vstupnej kapitole, kde sme sa snažili načrtnúť Kollárovu zaradenosť do súvekých spoločenských a kultúrnych pomerov. Tu nám prichodí uviesť momenty ďalšie, ktoré z oblasti sociálneho diania prispievaly k formulovaniu a vymedzeniu Kollárovej idey slovanskej vzájomnosti. Všetkou svojou sociálnou empíriou ako i školským i mimoškolským vzdelaním Kollár zákonite dospieval k poznaniu, že časy, v ktorých žije, sú časy prevratné. Rozumie sa, proces tento nechápal vo všetkých jeho vzťahoch, no tým intenzívnejšie vystupovaly mu do popredia niektoré momenty, za ktorých rozvinutie bojoval, najmä momenty z oblasti kultúrnej, ideologickej, alebo ako sa on vyjadroval, literárnej. Stupeň spoločenského vývinu Slovanov a pomer triednych síl nedovoľoval Kollárovi v ešte širších a základných súvislostiach poznať problematiku boja nového so starým, no vo veciach, pri ktorých si plnšie uvedomil protirečivosti svojho veku, boj za novú orientáciu viedol húževnate.

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Sto rokov uplynulo od smrti Jána Kollára a pri tomto výročí jeho dielo je nástojčivo podnetné a náš život ho dôrazne potrebuje.