DEMO, ONDREJ - Z KLENOTNICE SLOVENSKÝCH ĽUDOVÝCH PIESNÍ

DEMO, ONDREJ

Z KLENOTNICE SLOVENSKÝCH ĽUDOVÝCH PIESNÍ

Opus, Bratislava, 1981
ilustrácie (noty) Gašpar Bartovič
fotografie Ondrej Demo, Tibor Szabo, Pavol Uhrín
obálka Peter Šturma
1. vydanie, 15.000 výtlačkov
62-377-81

folklór, notové zápisy, ľudová hudba,
410 s., slovenčina
hmotnosť: 1290 g

tvrdá väzba s prebalom

25,00 € stav: dobrý *barpe*h-bar*
24,00 € stav: dobrý, knižničné pečiatky *trsos*h-bar*

VOČADLO, OTAKAR - ANGLICKÉ LISTY KARLA ČAPKA

VOČADLO, OTAKAR

ANGLICKÉ LISTY KARLA ČAPKA

Academia, Praha, 1975
edícia Prameny k dějinám české literatury (8)
prebal Oldřich Hlavsa
1. vydanie, 15.000 výtlačkov
21-071-75

životopisy
376 s., čb fot., čeština
hmotnosť: 535 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

1,00 € DAROVANÉ EGJAK

*home*

Vočadlo vy „Anglické / listy Karla Čapka“ jsou dokumentárne cennou vzpomínkovou knihou, která jistě zaujme a potěší široký okruh čtenářů Čapkova díla.

Jádro knihy tvoří u nás dosud neznámé a nepublikované dopisy a lístky K. Čapka adresované O. Vočadlovi (z let 1921 až 1938) a Vočadlovo líčení Čapkova pobytu v Londýně a společné jejich cesty po Anglii a Skotsku (1924). Kromě těchto dopisů jsou zde publikovány i některé dopisy z Čapkovy korespondence s významnými britskými spisovateli a kulturními pracovníky (Shawův dopis Čapkovi, Chestertonův dopis Čapkovi, Čapkův dopis Chestertonovi aj.).

K. Čapek a O. Vočadlo měli společné literární a kulturní zájmy: O. Vočadlo byl zejména v době svého pobytu v Londýně (1921—28) nadšeným a obětavým kulturním informátorem i spolupracovníkem K. Čapka a staral se také pečlivě o propagaci, překlady a vydávání některých Čapkových knih v Anglii i o inscenaci některých Čapkových dramat.

Vyprávění o společné cestě po Velké Británii ukazuje, jak asi vznikaly proslulé Čapkovy „Anglické listy“, ukazuje osobitý Čapkův vztah ke krajině, k uměleckým památkám, k všednímu dennímu životu, k lidem.

Ze světa literatury přináší mnoho živých postřehů a zajímavostí líčeni Čapkova společensky rušného pobytu v Londýně: je tu podrobně popsáno slavnostní zasedání Penklubu, oživuje tu řada proslulých osobností anglické literatury (Galsworthy, Wells, Shaw, Chesterton aj.) i divadla. Podrobně je vylíčena Čapkova osobní návštěva u H. G. Wellse a u G. B. Shawa, kterých si Čapek zvláště cenil a s nimiž se teď i osobně spřátelil. Už tehdy těšilo se v literárních kruzích Čapkovo dílo značné úctě a svým vystupováním si K. Čapek získal i mnoho osobních sympatii.

Kapitola o Čapkově korespondenci s anglickými spisovateli navazuje časově na Čapkův návrat z Anglie a rozebírá zejména tendenční maďarskou protičeskoslovenskou propagandu, která si hleděla získat i anglickou spisovatelskou obec. Na tuto lživou propagandu Čapek už od r. 1927 aktivně reagoval: ukázkou toho je Čapkův dopis adresovaný G. K. Chestertonovi a Shawův dopis adresovaný Čapkovi.

Knihu uzavírá kapitola o Čapkově anglické četbě, kde autor zkoumá vliv anglické literatury na vlastní literární tvorbu K. Čapka.

Doplňkem a oživením textu je bohatá obrazová dokumentace, zčásti u nás dosud nepublikovaná. Pro zajímavost bylo zařazeno i několik kreseb z Čapkových „Anglických listů“, které jsou tu většinou konfrontovány s fotografickým záběrem příslušného objektu.

Prof. dr. Otakar Vočadlo (nar. 2. října 1895 v Klatovech, zemřel 24. ledna 1974 v Praze) přednášel po studiu anglistiky a bohemistiky na Karlově universitě jako docent bohemistiky na Ústavu slovanských studil při londýnské universitě (1922—28). V r. 1924 při Čapkově návštěvě Anglie navázali oba mladí lidé trvalé přátelství. Styk s anglickými literárními kruhy vedl Vočadla k hlubšímu studiu současné anglické literatury, jak dosvědčuje jeho Anglická literatura 20. století (1932, 1947), řada článků v Rozpravách Aventina, příspěvky do Ottova slovníku naučného nové doby, redigování Anglo-americké knihovny aj. Studiem v amerických knihovnách prohloubil svou znalost americké literatury tak, že jeho Současná literatura Spojených států (1934) byla jako první svého druhu oceněna nejen naší kritikou, ale i v zahraničí. Universitní dráhu nastoupil v Bratislavě, kde jako profesor anglické řeči a literatury vybudoval katedru anglistiky na Komenského universitě (1933—38). V r. 1939 byl povolán do Prahy na filosofickou fakultu Karlovy university. Za okupace byl od r. 1942 do r. 1945 vězněn v nacistických koncentračních táborech. Po osvobození navázal přerušené styky s Anglií přednáškami na cambridgeské universitě, která mu v r. 1947 udělila čestný titul „Master of Arts“. Kromě činnosti universitní přednášel veřejně v následujících letech o Karlu Čapkovi, Shawovi a Shakespearovi. Svá zevrubná studia shakespearovská vtělil do úvodu a poznámek k šestisvazkovému vydání Sládkova překladu Shakespearových dramat (1959—64). Filologické stati publikoval v Časopisu pro moderní filologii a ve filologických sbornících. Londýnský Lingvistický ústav mu r. 1972 udělil pamětní medaili.

Po mém příjezdu do Čech v druhé polovici srpna jsme se s Čapkem několikrát sešli. Milou společnost dobrých známých jsem u něho zastal v pátek třetího září: Kodíčka, Koptu, Přikryla, Škracha, Thona. Bylo o čem hovořit. Především o návštěvě Galsworthyho v Lánech. Psal mi o ní presidentův sekretář dr. Vladimír Kučera koncem května, že byla velmi zajímavá a že Galsworthy zejména pěkně vykládal své názory o vlivu spisovatelů na utváření veřejného mínění. Také můj článek o katedrálách (Přítomnost, 19. srpna) rozvířil výměnu názorů. Čapek právě ten den adresoval Durychovi v Lidových novinách list o katolících. Mimoto se ještě vzpomínalo na nedávný sokolský slet a Čapek litoval času promarněného s hosty Penklubu. Chlácholil jsem ho, že co se Angličanů týče, nebyl to čas ztracený, že například Stephen Graham měl o nás několik příspěvků v Times a roztomilý článek v pěkném ilustrovaném časopise Country Life, jehož redaktorem býval jeho otec. Steed věnoval sletu bohatě ilustrovaný článek s titulem The Soul of the Nation (Duše národa) v Review of Reviews (srpen—září 1926, č. 439, s. 709 až 723). Jinak byl Čapkův poměr k sokolské výchově kladný. Vyplývá to i z článků, které o sletech psal pro svůj list, zejména v době sletu devátého (1932). Tyršův antický sen, spojený s „inženýrstvím lidských těl“, na něj hluboce zapůsobil.

Po krátkém pobytu na Šumavě jsem zajel na Žampach, na pozvání vdovy po historiku F. Lutzowovi. Ukázala mi cenné památky na tohoto obětavého propagátora české kultury v anglickém světě a trpce si stěžovala na nezájem města Prahy, kterému je chtěla odkázat. Zašel jsem pak naposled k Čapkům 19. září, ale Karel byl na Slovensku a pátečníky hostil místo něho Josef. Prof. Šustu, s kterým jsem se tam sešel, jsem krátce předtím seznámil se svou žačkou Miss Gardiner, aby se s ním mohla poradit o své práci o Karlu IV.; nyní jsem mu vyprávěl o svých dojmech ze Žampachu. Nejvíce ho zajímal neuvěřitelný příběh, který jsem slyšel z vlastních úst hraběnčiných, jako doklad nenávisti císařského domu k jejímu manželu pro jeho vlastenecké smýšlení. Když psanec Lützow ve Švýcarsku za války zemřel, nechtěl císař František Josef I. dovolit, aby byl pohřben v rodné půdě, kterou tolik miloval. Hraběnka musela s rakví čekat ve vídeňském hotelu, než se na zákrok spřízněné šlechty u dvora obměkčili. Avšak česká účast na jeho pohřbu byla přísně zakázána, jak mi dosvědčil děkan, který ho pohřbíval do rodinné hrobky ve Vamberku. Líčil mi, jak byl předvolán na hejtmanství pro instrukce, a když mu vyjmenovali, co všechno se na pohřbu nesmí, zeptal se s trpkou ironií, která účinkovala i na příkrého rakouského byrokrata: „A smíme se za něj aspoň pomodlit ?“

Po návratu do Londýna jsem se na přednášce u Holmanů seznámil s významným divadelníkem Jamesem Bernardem Faganem. Byl to herec, spisovatel a divadelní podnikatel. Dočasně pracoval s Terencem Grayem v Cambridgi, ale stal se známým hlavně režisérskou činností v Oxfordě. Vypravil také řadu her na londýnském jevišti. Mluvil jsem s ním o Čapkových hrách a projevil zájem o Věc Makropulos. Na to jsem Čapka upozornil a ptal jsem se ho, má-li v záloze nějaký nový kus, který by se hodil pro Oxford. Též jsem si povšiml oznámení v novinách, že v dohledné době má vyjít překlad jeho Absolutna. O tom všem jsem Čapkovi psal, ale neozýval se, přesto, že jsem mu zároveň poslal také několik referátů o novinkách londýnského knižního trhu. Odpověděl teprve na můj obvyklý vánoční dopis, když jsem mu připomněl náš jarní plán.

Navrhoval jsem Čapkovi, abychom se o velikonocích, kdy se v Seville konají starobylé náboženské slavnosti,

SROGOŇ, TOMÁŠ - SAMUEL ORMIS - ŽIVOT A DIELO

SROGOŇ, TOMÁŠ

SAMUEL ORMIS - ŽIVOT A DIELO

Slovenské pedagogické nakladateľstvo, Bratislava, 1976
edícia Základné pedagogické a psychologické diela
obálka Karol Rosmány
1. vydanie, 2.850 výtlačkov
67-036-76

životopisy, literárna teória, pedagogika,
164 s., 28 s čb fot., slovenčina
hmotnosť: 354 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, knižničné pečiatky

1,50 € PREDANÉ

*trsos*

Doc. PhDr. Tomáš Srogoň spracoval a zhodnotil v monografii Samuel Ormis — život a dielo na historickom pozadí politických, spoločenských, ekonomických a kultúrnych pomerov Uhorska v 19. stor. národnobuditeľskú, pedagogickú a sociálnu činnosť Samuela Ormisa.

Na základe dokladného štúdia archívnych materiálov a literárnopedagogickej činnosti konfrontoval náhľady a činnost Samuela Ormisa s vtedajším spoločenským a politickým životom v rakúsko-uhorskej monarchii, a najmä na území Slovenska.

Samuel Ormis sa narodil 1. júla 1824 v Revúcej z remeselníckej rodiny — otec bol obuvníkom a popri remesle sa venoval aj poľnohospodárstvu, ktoré bolo doplnkom výživy rodiny. V roku 1831 začal navštevovať začiatočnú školu. Po jej skončení pokračoval v štúdiu na lýceu v Banskej Štiavnici, kde bol jedným z najlepších žiakov. Na lýceu veľmi dobrý vplyv mali na Ormisa učitelia D. Lichard a Ľ. Šuhajda. Vštepovali mu národné povedomie, záujem o učebné predmety, lásku a vzťah k vedeckému poznávaniu.

V rokoch 1846—48 sa zapísal na lýceum v Bratislave, kde študoval teologický náukobeh a pedagogiku. V tom čase sa začal hlbšie zaujímať o pedagogické otázky a usilovne čítal Plutarcha, Komenského, Rousseaua, Pestalozziho. Po skončení lýcea bol súkromným učiteľom a v r. 1848 učiteľom na gymnáziu v Banskej Štiavnici. V tom období sa začína zapodievať tvorbou učebníc, pretože ich bolo veľmi málo. Pripravil do tlače dve učebnice reálií — Krátky zemepis, Stručný prírodopis a Zivočíchopis. Pôsobil aj na rožňavskom ev. gymnáziu a v roku 1855 bol v Nižnej Slanej ev. farárom, kde sa aktívne zapájal do verejného života na úseku školstva a pedagogiky. Zakladal peňažné a potravné spolky, v Revúcej založil aj Nakladateľský spolok na vydávanie slovenských kníh. Ormis mal v 2. polovici 19. stor. významnú úlohu pri oživovaní Komenského tradície. Medzi Ormisom a Komenským je zhoda predovšetkým v názoroch na chápanie človeka, na cieľ a úlohy výchovy, na možnosť a nutnosť výchovy, na rodinnú výchovu a školu ako základných prostriedkov vzdelávania.

ŠIESTA KAPITOLA

Samuel Ormis ako oživovateľ komenianizmu na Slovensku

1. Ormisov vzťah ku Komenskému

Komenského pedagogické myslenie a jeho vplyv na školskú prax a literárnu pedagogickú tvorbu má na Slovensku hlboké korene, ktoré siahajú až do 17. storočia.

V slovenskej pedagogike sa udržiaval záujem o Komenského aj napriek vzniku nových pedagogických smerov v 18. a 19. storočí, ako pedagogický naturalizmus s jeho hlavnými predstaviteľmi J. J. Rousseauom a J. H. Pestalozzim, a herbartizmus. V 17. a 18. storočí boli najpriaznivejšie podmienky na oživovanie a udržiavanie záujmu o Komenského na Slovensku. V tomto období Slovensko predstihovalo aj Čechy. V nasledujúcom storočí sa v dôsledku zmien politických a ideologických pomerov v Uhorsku, najmä po rakúsko-uhorskom vyrovnaní, a pre ekonomické a kultúrne zaostávanie Slovenska presúvala tradícia Komenského viac do českých krajín.

Na Slovensku mal v 2. polovici 19. storočia najmä S. Ormis významnú úlohu pri oživovaní Komenského tradície. Vzťah Ormisa ku Komenskému siaha už do čias jeho štúdií na bratislavskom lýceu. V knižnici lýcea boli aj Komenského spisy, napríklad Opera didaktika omnia. V tom čase sa Ormis po prvý raz oboznámil s Komenského Veľkou didaktikou. Keďže sa zaoberal aj otázkami rodinnej výchovy v súvislosti s predškolským vekom, dalo sa predpokladať, že sa oboznámil aj s Komenského Informatóriom školy materskej. O rodinnej výchove sa Ormis zmienil v práci (začal ju písať kon-

com 50-tych rokov) Ako ma vyzerať dobre usporiadaná škola. Hovoril tu o rodine ako o základnom článku prekvitajúcej obce, národa a štátu, o potrebe začať vychovávať už od detstva a o tom, že rodičia sú povinní zabezpečovať svojim deťom vzdelanie. Na rozdiel od Komenského nielen matka, ale aj otec sa musia starať o dobrú výchovu detí. Oveľa viac miesta venoval rodinnej výchove v citovanom diele Výchovoveda (I. diel, 1871). Ako sme už skôr poznamenali, tento spis mal slúžiť nielen ako učebnica pre prípravu kandidátov učiteľstva, ale aj ako príručka pre rodičov. Primerané miesto vo Výchovovede venuje aj otázkam predškolskej výchovy.

Na Komenského sa bezprostredne odvoláva aj v Učbovede (II. diel Výchovovedy, 1874). Ako vieme, Výchovovedu napísal Ormis, keď pôsobil na revúckom gymnáziu. Tu sa Ormis hlbšie oboznámil s Komenského pedagogikou a s jeho didaktickými názormi. Konfrontoval súčasnú školskú prax s jeho reformným úsilím o zlepšenie úrovne škôl. Dôkladnejšie poznanie Komenského pedagogického myslenia mu pomáhalo zaujímať kritickejšie stanovisko k racionalistickej pedagogike, k herbartizmu.

Ormis sa opieral o Komenského metódu vyučovania jazykov pri využívaní materinskej reči žiakov, keď vyučoval na gymnáziu maďarský jazyk. Vo výročnej správe za školský rok 1865/66 napísal, že isté ťažkosti s vyučovaním svojich jazykov „premohli sme uvedením spôsobu výučby podľa Komenského . . . Z tejto stránky nadobudli sme skúsenosť, že aj cudzie jazyky možno veľmi úspešne vyučovať prostredníctvom materinského jazyka, a sme presvedčení, že žiak, ktorý ukončí u nás gymnaziálne štúdium, nadobudne takú znalosť maďarčiny a nemčiny, akú bude potrebovať v živote na užitočné čítanie maďarských a nemeckých spisov“.

Nadšený reformami Komenského na úseku školstva, ktorých cieľom bolo skvalitniť vyučovanie, zamýšľal Ormis zreformovať revúcke gymnázium podľa zásad učiteľa národov. Ormisova reforma gymnázia vychádza zo zásady jednotnej školy a demokratickosti vzdelávania, so zreteľom na pedagogické a psychologické požiadavky.

Revúcke gymnázium vzniklo v čase, keď sa už reforma gymnaziálnych škôl v rakúskych krajinách a v Uhorsku pevne ujala. I keď došlo v učebnom pláne

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Ale práve preto človek je aj omega tvorstva.

AUSTER, PAUL - SKLENÉ MESTO

AUSTER, PAUL

SKLENÉ MESTO
(City of Glass)

Petit Press, Bratislava, 2005
edícia Svetová knižnica SME XX. storočie (34)
preklad Jozef Kot
ISBN 80-85585-44-8

beletria, román
168 s., slovenčina
hmotnosť: 253 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, knižničné pečiatky

2,50 € PREDANÉ

*trsos* in *H-BAR*

Protagonista románu Quinn hol kedysi mladý ambiciózny spisovateľ, ale po smrti manželky a malého syna sa rozhodol písať tajne, pod pseudonymom William Wilson, nenáročné detektívky len pre peniaze na živobytie. Smútok a postupné strácanie seba samého ústia u Quinna do myšlienky, že už ani nie je reálnym človekom. Náhodný nočný telefonát ho vtiahne do bizarného vyšetrovania: ako súkromné očko pozoruje šialeného vedca, ktorý na svoje pokusy použil svojho syna a ktorý sa po prepustení z liečenia objaví v meste. Hoci v románe nájdeme prvky tradičnej detektívky, Auster ich využíva nanajvýš inovatívnym spôsobom a s netradičným záverom.

Paul Auster, jeden z najobľúbenejších autorov anglicky písanej literatúry v súčasnosti, sa narodil v Newarku v štáte New Jersey v roku 1947. Študoval na Kolumbijskej univerzite a potom žil vo Francúzsku. Po návrate r. 1974 sa začal venovať písaniu. Píše poéziu, eseje a romány, a prekladá. Medzi jeho najznámejšie romány patria Mr. Vertigo, Leviatan, Noc orákula (Oracle Night), Kniha ilúzii (The Book of Illusions), ktorá už vyšla aj po slovensky, a v neposlednom rade Newyorská trilógia (City of Glass, Ghosts, The Locked Room), ktorej prvá časť sa teraz predstavuje slovenskému čitateľovi pod názvom Sklené mesto.

Stillman sa vydával na prechádzku bez konkrétnejšieho cieľa a počas nej zrejme ani nevedel, kde sa nachádza. No akoby zámerne sa držal v úzko vymedzenom priestore, ktorý na severe ohraničovala 110. ulica, na juhu 72. ulica, na západe Riverside Park a na východe Amsterdam Avenue. Bez ohľadu na náhodnosť týchto potuliek - každý deň bola ich trasa iná - Stillman nikdy uvedenú hranicu neprekročil. Keďže sa z každého iného hľadiska správal bezcieľne, Quinna táto precíznosť miatla.

Stillman počas chôdze ani raz nezdvihol zrak. Pohľad upieral na dlažbu, akoby tam niečo hľadal. Občas sa sklonil, čosi zdvihol zo zeme, úlovok si obracal v dlani a dôkladne obzeral. Quinnovi pripomínal archeológa, ktorý skúma vzácne fragmenty nejakej pravekej zrúcaniny. Stillman predmet po obhliadke niekedy zase odhodil. No častejšie otvoril tašku a opatrne ho do nej vložil. Potom si z vrecka kabáta vybral červený zápisník - podobal sa na Quinnov, ale bol o niečo menší - a s veľkou sústredenosťou si čosi zaznamenával. Keď dopísal, zápisník zase schoval, tašku zdvihol a pokračoval v ceste.

Pokiaľ to bol Quinn schopný odhadnúť, Stillman zbieral bezcenné taľafatky. Boli to zväčša úlomky, haraburdy, náhodné odpadky. Quinn si za niekoľko dní všimol, že medzi ne napríklad patrila holá kostra dáždnika, odtrhnutá hlava kaučukovej bábiky, čierna rukavička, objímka žiarovky, útržky tlačovín (povedzme navlhnuté stránky z časopisov alebo zdrapy novín), dokmásaná fotografia, neznáme súčiastky prístrojov a iné šeplety, ktoré nebol schopný identifikovať. Quinna zaujalo, s akou vážnosťou Stillman zbiera tento odpad, no neostávalo mu nič iné, iba ho sledovať a všetko si zapisovať do červeného zápisníka. Nebol však schopný preniknúť do zmyslu tejto činnosti. Potešilo ho, že aj Stillman má červený zápisník, o akoby vytváralo medzi nimi tajné spojenectvo. Quinn bol presvedčený, že v Stillmanovom červenom zápisníku by našiel odpoveď na otázky, ktoré mu teraz víria v hlave, a uvažoval o tom, akým úskokom by sa k nemu dostal. No čas na takýto krok ešte nedozrel.

Stillman okrem zbierania pouličných odpadkov akoby nič iné nerobil. Z času na čas sa niekde zastavil a čosi si zajedol. Zavše do niektorého okoloidúceho vrazil a vtedy vyjachtal zo seba ospravedlnenie. Keď raz prechádzal na druhú stranu ulice, takmer ho zrazilo auto. S nikým sa nezhováral, nevstupoval do obchodov, ani raz sa neusmial. Akoby nebol šťastný, ale ani smutný. Dva razy - keď sa mu až nadmerne nazbierala korisť - uprostred dňa sa vrátil do hotela, ale o niekoľko minút už bol zase s prázdnou taškou na ulici. Prinajmenej niekoľko hodín zvyčajne trávil v Riverside Parku, kde sa prechádzal po vyasfaltovaných cestičkách a niekedy palicou prehrabával krovie. Jeho hľadanie neochablo ani uprostred zelene. Ukladal do tašky kamene, lístie a vetvičky. Quinn si raz všimol, že sa dokonca sklonil nad psím výkalom, dôkladne k nemu privoňal a tiež si ho schoval. Stillman v parku aj odpočíval. Popoludní, často hneď po obede, sedával na lavičke a hľadel na druhý breh Hudsonu. Za osobitne teplého počasia si na trávniku zdriemol. Keď sa zotmelo, navečeral sa v Apollo Coffee Shop na nároží 97. ulice a Broadway a potom sa na noc utiahol do hotela. Ani raz sa nepokúsil nadviazať kontakt so synom. To potvrdila aj Virginia Stillmanová, ktorej Quinn volal každý večer, keď sa vrátil domov.

Dôležité bolo nespúšťať Stillmana z očí. Quinn akoby sa čoraz väčšmi vzďaľoval od pôvodného zámeru a zišlo mu na um, či sa nepustil do nezmyselnej úlohy. Pravdaže, bolo možné, že Stillman iba naťahuje čas a predtým ako udrie, rád by svoje okolie ukolísal do nevšímavosti. 

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

A nech sa už vytratil kamkoľvek, želám mu veľa šťastia.

MILLER, HENRY - SEXUS

MILLER, HENRY

SEXUS
(Sexus)

Petit Press, Bratislava, 2005
edícia Svetová knižnica SME XX. storočie (36)
preklad Martin Klein
ISBN 80-85585-46-4

beletria, román
504 s., slovenčina
hmotnosť: 578 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, knižničné pečiatky

5,00 € PREDANÉ

*trsos* in *H-BAR*

Amerika (konzervatívna Eisenhowerova Amerika) zakázala túto nekonečne slobodnú knihu na viac ako desať rokov. Otázkou v tejto chvíli je, či a na ako dlho ju zakážu v krajine Svätopluka. Henry Miller nemal rád cirkev a mal rád sex. Čitateľ sa nedozvie posledné príčiny týchto preferencií. Možno sú samozrejmé. To, čo v našich životoch nie je samozrejmé, je dobro, krása, láska a pravda (v abecednom poradí). Sexus ich je však plný - nielen sexu.

Kombinácii veľkého ducha, absolútnej úprimnosti a spisovateľského talentu vďačíme za veľké diela novovekej literatúry (autobiografické, denníkové). Prvým boli Rousseauove Vyznania, posledným, povedzme, Vaculíkov Český snář. A niekde uprostred je Millerov Sexus.

Nemožno poprieť, že v rukách držíte bombu. Ten výbuch v hlave stojí za to.

Henry Miller sa narodil 26. decembra 1891 v New Yorku a zomrel 7. júna 1980 v Los Angeles. Vystriedal veľa zamestnaní a veľa žien. Keď však našiel tie pravé, tak im bol „svojím spôsobom“ verný.

Millerovým pravým zamestnaním bolo byť spisovateľom: spisovateľom, ktorého spontánnosť a slobodomyseľnosť sú nádherne anarchické. Čitateľ jeho kníh sa neubráni pocitu, že je dobre, že sú na svete aj takí ľudia.

O nájdení pravej ženy píše Miller v románe Sexus. O tom, že ju stretol, sa dozvieme už na prvom riadku. Čo všetko však toto stretnutie znamená -na to treba celú knihu. (Táto stavba je klasická od Proustovej vety: „Slečna Albertína zmizla“, na ktorej rozvedenie Proust spotreboval siedmy diel svojho románu Hľadanie strateného času.)

Román Sexus, prvý diel Millerovej trilógie Ružové ukrižovanie, prináša čitateľovi jedinečný zážitok: erotickú estetickú rozkoš.

Načiahol sa za nožom na otváranie listov, ktorý ležal na klavíri, a jeho špičku mi oprel o bránicu. Vyznačil ním imaginárnu líniu rezu a potom mi ním zamával pred očami.

„Tak, tu začnem,“ povedal, „v tvojich črevách. Najprv vypustím celý ten romantický nezmysel, ktorý ťa presviedča, že vedieš rozkošný život. Potom ťa stiahnem z kože ako hada - tak, aby som sa dostal k tvojim chladným a kľudným nervom a donútil ich chvieť sa a poskakovať. Pod nožom budeš živší ako si teraz. Budeš vyzerať zaujímavo s jednou nohou odrezanou a hlavou umiestnenou nad mojím kozubom, s ústami naveky vyškerenými.“

Obrátil sa k Mare: „Myslíte si, že ho budete milovať aj po tom, ako si ho pripravím pre svoje laboratórium?“

Obrátil som sa k nemu chrbtom a podišiel som k oknu. Bol tam typický výhľad na dvory v Bronxe: drevené ploty, natiahnuté šnúry na prádlo, vydraté trávniky, rady nájomných domov, požiarne schodištia a tak ďalej. Za oknami sa motali postavy v najrozličnejšom oblečení. Pripravovali sa na spánok, aby aj zajtra vládali znášať nezmyselnú fádnosť svojich životov. Možno jeden zo stotisíc unikne osudu. Pre ostatných by bolo aktom milosrdenstva, keby v noci niekto prišiel a v spánku ich podrezal. Veriť, že tieto úbohé obete dokážu vytvoriť nový svet, bolo číre šialenstvo. Myslel som na Kronského druhú ženu, tú, čo sa nakoniec zbláznila. Pochádzala odtiaľto. Jej otec mal papiernictvo, matka ležala celý deň v posteli a pestovala si rakovinový nádor v maternici. Najmladší brat mal spavú chorobu, ďalší bol ochrnutý a najstarší mal nejaký mentálny defekt. Inteligentne usporiadaný štát by vyradil z prevádzky celú rodinu a s ňou aj dom... Znechutene som si z okna odpľul.

Vedľa mňa stál Kronski, ktorý rukou objímal Marin pás. „Prečo neskočiť?“ povedal som a vyhodil som z okna svoj klobúk.

„Čo? A urobiť tam dole bordel, ktorý budú musieť susedia upratať? Nie, pane, ja nie. Mister Miller, zdá sa mi, že to tebe sa žiada spáchať samovraždu. Prečo ty nevyskočíš?“

„Som ochotný,“ povedal som, „ak vyskočíš so mnou. Ukážem ti, aké je to ľahké. Poď, podaj mi ruku...“

„Prestaňte!“ zahriakla nás Mara. „Správate sa ako deti. Myslela som si, že mi pomôžete s mojimi starosťami. Ja mám skutočné problémy.“

„Tie sú neriešiteľné,“ konštatoval Kronski ponuro. „Nie je možné pomôcť vášmu otcovi, lebo on odmieta pomoc. Chce zomrieť.“

„Ale ja chcem žiť,“ povedala Mara. „Nebudem na nich drieť.“

„To hovorí každý, ale to nestačí. Kým nezbúrame tento blbý kapitalistický systém, nebude jestvovať žiadne riešenie vašich...“

„Úplná blbosť,“ vybuchla Mara. „Myslíš, že budem čakať na revolúciu a potom začnem žiť svoj život? Niečo sa musí stať teraz. Ak si inak nepomôžem, stanem sa kurvou: inteligentnou kurvou.“

„Inteligentné kurvy neexistujú,“ spustil Kronski. „Predávať svoje telo je prejavom chabej inteligencie. Prečo nepoužiť rozum? Mali by ste sa lepšie, keby ste sa stali trebárs špiónkou. To je nápad! Možno by som vám vedel niečo také zariadiť. Mám styky v Strane. Museli by ste sa ale vzdať myšlienky, že budete žiť s týmto tu,“ a ukázal prstom na mňa. „Ale dámička ako vy,“ premeral šiju od hlavy po päty, „si môže vybrať. Páčilo by sa vám vystupovať ako grófka alebo princezná?“ dodal.

„Sto dolárov týždenne, plus réžia... celkom dobré, nie?“

„Teraz zarobím viac,“ uškrnula sa Mara, „bez rizika, že ma zastrelia.“

„Čo?“ vykríkli sme naraz.

Smiala sa: „Vy si myslíte, že to je veľa peňazí, však? Potrebujem oveľa viac. Keby som chcela, mohla by som sa zajtra vydať za milionára, mala som už niekoľko ponúk.“

„Prečo si nejakého nevezmete a rýchlo sa s ním nerozvediete?“ nerozumel Kronski. „Mohli by ste si brať jedného za druhým

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

"Haf, haf, haf!"

BULGAKOV, MICHAIL - MAJSTER A MARGARÉTA

BULGAKOV, MICHAIL

MAJSTER A MARGARÉTA
(Master i Margarita)

Petit Press, Bratislava, 2005
edícia Svetová knižnica SME XX. storočie (35)
preklad Magda Takáčová
ISBN 80-85585-45-6

beletria, román
448 s., slovenčina
hmotnosť: 527 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, knižničné pečiatky

5,00 € PREDANÉ

*trsos* in *H-BAR*

Román Majster a Margaréta považoval Bulgakov za svoje najdôležitejšie dielo, hoci vedel, že v Moskve v tridsiatych rokoch 20. storočia mu ho nikto nevydá. Román začal písať už v roku 1928, o rok neskôr vznikla pod názvom Konzultant s kopytom jeho prvá verzia. Na Majstrovi a Margaréte v ich definitívnej podobe však Bulgakov pracoval celý život a dielo dokončil päť dní pred svojou smrťou. Posledné kapitoly už diktoval. V Sovietskom zväze vyšla kniha prvýkrát až v roku 1966. Majster a Margaréta je román o románe, čo autorovi umožnilo spojiť dve dejové línie: na jednej strane je príbeh násilne umlčaného autora, neuznaného oficiálnymi štruktúrami, v ktorom rezonuje faustovský motív; na druhej strane príbeh literárnej postavy, Pontského Piláta, ktorý však nekopíruje biblickú verziu, ale ponúka čitateľovi nový pohľad na udalosti v starom Jeruzaleme. Román bol v rozdielnom čase rozlične prijímaný a hodnotený, aj jeho interpretácie sa rôznia. Nesporne však patrí k najoriginálnejším dielam minulého storočia, v ktorom autor syntézou grotesky, satiry a mytológie vyjadril nielen svoju filozofiu, ale na príbehu Piláta, ktorý dal ukrižovať Krista zo strachu pred vyššou autoritou, vytvoril aj symbolickú paralelu s pomermi v Rusku v dvadsiatych a tridsiatych rokoch 20. storočia.

Ruský prozaik a dramatik Michail Afanasievič Bulgakov (1891 - 1940) sa narodil v Kyjeve v rodine intelektuála. Jeho otec prednášal na kyjevskej akadémii západoeurópske náboženstvá a pôsobil ako cenzor francúzskych, anglických a nemeckých kníh. Okrem týchto jazykov ovládal latinčinu a gréčtinu a literatúru slovanských národov čítal v origináloch. V tomto prostredí si mladý Michail rýchlo vybudoval kladný vzťah k literatúre, divadlu a hudbe. Rozhodol sa pre štúdium medicíny, ale lekárom bol len krátko a po prvej svetovej vojne sa začal venovať výlučne písaniu. Pracoval ako novinár, konferencier, pracovník komisariátu ľudovej osvety a ako asistent réžie v divadle MCHAT. Od roku 1927 nesmel publikovať a mnohé z jeho diel vyšli až neskoro po autorovej smrti. Pokúšal sa živiť písaním divadelných hier, pretože sám seba považoval predovšetkým za dramatika, ale musel prijímať aj prácu na operných a baletných libretách, inscenáciách a filmových scenároch. V ťažkej životnej situácii žiadal o možnosť emigrovať, povolenie však nedostal. Koncom roka 1939 ochorel, dostal sklerózu obličiek, výrazne sa mu zhoršil zrak, až nakoniec oslepol. Zomrel 10. marca 1940 v Moskve v spoločnosti svojej tretej ženy Leny ako takmer neznámy autor, z ktorého sa koncom 20. storočia stal jeden z najčítanejších a najuznávanejších ruských spisovateľov.

Boli v nich úpenlivé prosby, vyhrážky, klebety, udania, sľuby opraviť byt na vlastné trovy, poniektorí sa odvolávali na svoje stiesnené bytové pomery aj na to, že nemôžu žiť v jednom byte s banditmi. Okrem iného v jednom liste bol otrasný a umelecky neobyčajne pôsobivý opis krádeže peľmeňov, ktoré páchateľ strčil rovno do vrecka saka v byte číslo tridsaťjeden, ďalej sa dvaja žiadatelia vyhrážali, že spáchajú samovraždu, a jedna dáma sa diskrétne priznávala, že je v požehnanom stave.

Nikanora Ivanoviča vyvolávali do predizby, chytali ho za rukáv, čosi mu šepkali, žmurkali naňho a sľubovali, že sa odvďačia.

Tieto muky trvali do poludnia, vtedy Nikanor Ivanovič jednoducho ušiel zo svojho bytu do kancelárie domovej správy vedľa vchodu, ale keď videl, že i tam naňho striehnu, ušiel aj odtiaľ. Horko-ťažko sa striasol dotieravcov, čo mu bežali za pätami cez asfaltový dvor, zmizol v šiestom podchode a vyšiel na piate poschodie, kde bol ten odporný byt číslo päťdesiat.

Tučný Nikanor Ivanovič si vydýchol na plošinke a zazvonil, ale nik mu neotváral. Zazvonil znova a znova, potom sa pustil hundrať a potichu nadávať. Ale ani vtedy nik neotvoril. Nikanor Ivanovič stratil trpezlivosť, vytiahol z vrecka zväzok náhradných kľúčov, majetok domovej správy, pevnou rukou odomkol dvere a vstúpil.

- Hej, posluhovačka! - zakričal v šerej predizbe. - Gruňa, či ako sa to voláš?... Kde si?

Nik sa neozval.

Vtedy Nikanor Ivanovič vytiahol z aktovky cólštok, potom strhol z dvier pracovne pečať a vkročil do izby. Vkročiť vkročil, ale od prekvapenia zastal vo dverách, ba aj sa zachvel.

Za stolom nebohého sedel vycivený a dlhý neznámy chlap v pepitovom saku, džokejskej čiapke a s cvikrom... skrátka, ten dotyčný.

- Vy ste kto, občan? - spýtal sa Nikanor Ivanovič preľaknuto.

- No toto! Nikanor Ivanovič! - zbliakol chripľavým tenorom neznámy občan, vyskočil a pozdravil predsedu pevným a nečakaným stiskom ruky. Nikanora Ivanoviča takéto uvítanie vôbec nepotešilo.

- Prepáčte, - ozval sa podozrievavo, - kto vlastne ste? Úradný orgán?

- Ale, Nikanor Ivanovič! - zvolal srdečne neznámy. - Čo je to, úradný orgán? Všetko závisí od uhla pohľadu. Všetko, Nikanor Ivanovič, je neisté a relatívne. Dnes nie som nik a zajtra už môžem byť úradný orgán! Ale býva to aj naopak, ej, veru býva!

Táto úvaha ani najmenej neuspokojila predsedu domovej správy. Keďže od prírody bol človek podozrievavý, usúdil, že utáraný chlap nie je nijaký úradný orgán, ale možno dáky vagabund.

- Kto vlastne ste? Ako sa voláte? - spytoval sa predseda čoraz prísnejšie, ba dokonca aj výhražne vykročil proti neznámemu.

Občana tá prísnosť vôbec nevyviedla z konceptu:

- Volám sa, no povedzme Koroviov. Ale nechceli by ste sa trochu občerstviť, Nikanor Ivanovič? Len tak po domácky...

- Prepáčte, - odvrkol Nikanor Ivanovič už rozhorčene, - aké tu občerstvovanie? (Treba priznať, hoci to nie je práve príjemné, že Nikanor Ivanovič bol od prírody trochu hrubý človek.) - Zdržovať sa v obytnom priestore nebohého je úradne zakázané! Čo tu robíte?

- Ale, veď si sadkajte, Nikanor Ivanovič, - vykrikoval občan celkom bez rozpakov, obskakoval okolo predsedu a pristrkoval mu kreslo.

Nikanor Ivanovič sa už načisto rozzúril, odmietol kreslo a zajačal:

- Tak von s tým, kto ste?

- Som, ráčite vedieť, tlmočníkom cudzinca, ktorý má rezidenciu v tomto byte, - predstavil sa údajný Koroviov a zrazil hnedé nevyčistené topánky.

Nikanor Ivanovič otvoril od údivu ústa. Prítomnosť akéhosi cudzinca v tomto byte, a ešte k tomu s tlmoční-

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Rozjatrená pamäť sa utišuje a do budúceho splnu už nik neruší jeho spánok: ani beznosý Gestasov kat, ani neľútostný piaty miestodržiteľ Judska, jazdec Zlatá kopija, Pontský Pilát.

SLOBODA, RUDOLF - ROZUM

SLOBODA, RUDOLF

ROZUM

Petit Press, Bratislava, 2005
edícia Svetová knižnica SME XX. storočie (31)
ISBN 80-85585-41-3

beletria, román
480 s., slovenčina
hmotnosť: 557 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, knižničné pečiatky

PREDANÉ

*trsos*bels*in*H-BAR-rr*

Literárna tvorba Rudolfa Slobodu má výrazné autobiografické črty. Vo svojich prózach zobrazoval takmer výlučne vlastné zážitky a kontext vlastného vedomia: sústredil sa na hľadanie zmyslu života a postojov jednotlivca v odcudzujúcej sa spoločnosti. Román Rozum (1982) je príbehom intelektuála, ktorý sa pohybuje vo sfére filmovej tvorby a neúspešne sa pokúša hľadať východisko z bludného kruhu problémov vtedajšej spoločnosti i neusporiadaných rodinných vzťahov. V románe niekoľkokrát silne zaznie motív samovraždy ako riešenia bezvýchodiskovej situácie. Román Stratený raj, ktorý vyšiel o rok neskôr, tematicky čerpá z prostredia protialkoholickej liečebne, kam sa hlavný hrdina prichádza dobrovoľne liečiť. Počas pobytu bilancuje svoj život, hľadá si miesto v spoločnosti a prehodnocuje svoj vzťah k milovanej žene, ktorý mu pomôže vrátiť sa späť do reálneho sveta.

Slovenský prozaik, básnik, dramatik a scenárista Rudolf Sloboda (1938 - 1995) sa narodil a žil v Devínskej Novej Vsi (dnes súčasť Bratislavy) v rodine chorvátskeho starousadlíka. Začal študovať psychológiu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, no štúdium nedokončil. Pracoval v Ostrave ako baník, v Bratislave ako stavebný robotník a po vojenskej službe nastúpil vo Vítkovických železiarňach. Neskôr sa stal redaktorom vo vydavateľstve Smena, dramaturgom Slovenskej filmovej tvorby, krátko pracoval vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ a v Ústave umeleckej kritiky a divadelnej dokumentácie. Od roku 1988 sa venoval výlučne literárnej tvorbe. Už ako dvadsaťročný časopisecky debutoval poviedkou Do tohto domu sa vchádzalo širokou bránou v časopise Mladá tvorba. Do literatúry vstúpil románom Narcis (1965). Venoval sa predovšetkým próze (napr. Britva, Uhorský rok, Šedé ruže, Hlboký mier, Hudba, Rozum, Stratený raj, Uršuľa, Rubato, Krv, Jeseň, Láska atď.), napísal básnickú zbierku Večerná otázka vtákovi, mládeži je určený prerozprávaný Homérov epos Ilias. Pre deti napísal príbeh zo života dedinského chlapca Hraničný kameň. Je autorom viacerých scenárov a podľa jeho románu Vernosť bol nakrútený film Karline manželstvá. Na objednávku herečky Zity Furkovej napísal divadelné hry Armagedon na Grbe a Macocha. 6. októbra 1995 spáchal samovraždu.

Nevinnému chudákovi žrútovi to bolo veľmi smiešne a vôbec nepochopil, prečo mu majiteľ klobásy hodil na posteľ kus suchej kôrky.

(Ja som na druhý deň dostal zálohu a odcestoval som domov.)

Po tejto dlhej zátvorke chcem ešte pripomenúť, že niekedy nie je dobré priznať sa. Keď mi raz žena ukradla kľúč od pracovne, nebol som si istý, či ho vzala, alebo nie. Keby sa nebola priznala, logickou cestou by som nikdy nedokázal, že to urobila. Polícia a vyšetrovacie orgány vedia len to, čo sa dozvedia. Ak zločinec mlčí, je vylúčené, aby mu niečo dokázali. Zločinec vlastne môže svojím mlčaním zmiasť všetkých.

Aj takéto problémy víria v scenáristovej úbohej hlave. Jeden režisér mi totiž navrhol, aby som pre neho napísal detektívku alebo kriminálku. Mala by to byť psychologická vec. Predbežne som si kúpil trestný zákonník, ale o deji som zatiaľ neuvažoval.

Keď som odhádzal sneh z chodníka a vpustil do nášho dvora susedovho psa Bojara, išiel som si ešte ľahnúť pod duchnu, ale nechcel som spať, iba sa zohriať. No aj tak som o chvíľu zaspal. O hodinu som sa zobudil, svietilo slnko a zo striech kvapkal roztopený sneh. Záhrada plná vtákov sa celá chvela od hurhaja. Boli tu vrabce, sýkorky, drozdy, vrany, na orechu operoval krásny čistý ďateľ, na dvore, nedbajúc na psy, kŕmili sa drozdy. Psy vyhrabali pri svojich búdach rozmerné jamy. Zdá sa, že Šach učí mladého Bojara hrabať jamy. Stojí nad jamou a kýva hlavou. Bojar opatrne vsunie laby na dno, obzrie sa, či môže, a pustí sa do hrabania. Šach ho sleduje. Kocúr Maxo pozoruje tieto zbytočné práce zo strechy, kde si našiel pri komíne suché miesto. Keď ma vidí na dvore, skočí k dverám a čaká, aby mohol vkĺznuť do tepla.

Idem na autobus do centra.

Nasadil som si prsteň so štvorcovým očkom, je to lapis lazuti čiže lazurit, sýtomodrý kubický nerast, chemicky podvojný kremičitan a sírnik sódno-hlinitý. Keď som ho videl raz vo výklade, nemohol som odolať a prekonajúc všetky vnútorné námietky, vyhodil som zaň veľké peniaze, ani nespomeniem koľko, lebo by ma žena zabila. Možno moja ruka s tým prsteňom vyzerá trocha smiešna, ale ja sa s ním veľmi dobre cítim, a keď sa mi nechce do mesta za nejakou robotou, na schôdzu, stačí, aby som si pomyslel, že si nasadím prsteň, a hneď mi to zdvihne náladu. Doma ho nenosím, šetrím ho.

Ostré slnko bilo do očí a vlhký jarný vzduch omamoval, uspával a deprimoval. Ani šofér autobusu nebol vo svojej koži: inak rád povedal Novovešťanom niekoľko slov pri nastupovaní, lebo mu pripadali trochu exotickí v porovnaní so zachmúrenými a všednými obyvateľmi centra, ktorí cestu autobusom brali ako prirodzenú vec. Novovešťania ešte vždy radi spomínali na príjemnú zmenu, ktorá nastala zavedením autobusovej linky do dediny - predtým museli chodiť na vlak, a niektorí mali dosť ďaleko na stanicu. Ale dnes už málokto po prvý raz cestuje autobusom - i penzisti po sedemdesiatke aspoň raz absolvovali cestu do mesta, no aj druhá cesta býva sviatočná, čo je pre šoféra určitým osviežením, i keď nie až takým, ako keď vo vozidle sedí skupina niekoľkých úplne nových pasažierov, prvý raz cestujúcich na tejto linke. Môže im odpovedať na otázky o prestupovaní.

Šoférova nervozita bola citeľná pri brzdení a v zákrutách. Mal som obavu, aby sme sa niekde neprevrátili. Pod mostom, kde je cesta neprehľadná, naozaj takmer vrazil do iného autobusu. Potom išiel neznesiteľne pomaly - a tu sme zase mali strach, aby nás nevyložil uprostred polí pre nejakú poruchu. Autobus sa horko-ťažko dovliekol

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Keď chceme, osud nám radí, keď nechceme, ťahá nás.

BÖLL, HEINRICH - BILIARD O POL DESIATEJ

BÖLL, HEINRICH

BILIARD O POL DESIATEJ
(Billard um halb zehn)

Petit Press, Bratislava, 2005
edícia Svetová knižnica SME XX. storočie (33)
preklad Perla Bžochová
ISBN 84-9819-149-1

beletria, román
254 s., slovenčina
hmotnosť: 336 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý, knižničné pečiatky

1,50 €

*trsos* in *H-BAR*

Zdanlivo konsolidované nové Nemecko, inštitucionalizovaná cirkev a pocit viny pred ľudstvom za históriu svojej vlasti - to sú témy, ktoré Heinrich Böll spracoval v románe Biliard o pol desiatej (1959). V centre príbehu sú tri generácie rodiny architektov, ktoré spája sakrálna stavba: v roku 1908 Opátstvo svätého Antona naprojektoval a vystaval Heinrich Fämel; v roku 1945 ho jeho syn Robert ako príslušník wermachtu vyhodil do povetria a koncom päťdesiatych rokov sa ho pokúša zrekonštruovať Heinrichov vnuk Joseph, až kým náhodou nezistí, čo, resp. kto bol príčinou skazy opátstva. Kniha má charakter retrospektívy, ktorú čitateľ spoznáva vďaka vnútorným monológom jednotlivých postáv. Tie postupne vystupujú na scénu a ich útržkovité spomienky nám umožnia vytvoriť si celistvý obraz o tom, čo sa v minulosti stalo. 

Nemecký prozaik, dramatik a esejista Heinrich Böll (1917 - 1985) sa vyučil za kníhkupca, neskôr študoval germanistiku a klasickú filológiu. Druhú svetovú vojnu prežil na fronte a v americkom zajatí a zážitky z vojny sa stali základom jeho tvorby. Od roku 1951 sa venoval výlučne literárnej činnosti, hoci systematicky začal písať už v roku 1946. Cestoval po Európe, august 1968 prežil v Prahe. V rokoch 1971 - 74 bol prezidentom PEN-klubu. Za svoje diela, ktoré sú preložené do takmer dvadsiatich jazykov, dostal viacero literárnych cien, v roku 1972 aj Nobelovu cenu za literatúru. Najčastejšie sa venoval postaveniu človeka vo vojne a bezprostredne po nej, ale pokúšal sa aj vyrovnať s nezvládnutou minulosťou Nemecka, kriticky sa staval k pokrytectvu a pokriveným vzťahom medzi ľuďmi. Poviedku Stratená česť Kataríny Blumovej alebo ako vzniká násilie a kam môže smerovať sfilmoval nemecký režisér Volker Schlondorf. Film však mal už skrátený názov: Stratená česť Kataríny Blumovej.

Prečo sa odrazu zachvela šálka, akoby zacvengla pod dunením tlačiarenských strojov; že by sa už skončila poludňajšia prestávka, pracovalo sa nadčas, tlačili sa aj v sobotu popoludní na biely papier povznášajúce slová?

Veľa, preveľa ráz som vždy ráno cítil toto chvenie, keď som sa s podopretými lakťami díval odtiaľto dolu na ulicu, na plavé vlasy, ktorých vôňu som poznal z rannej omše; priveľmi korenisté mydlá by boli tieto pekné vlasy zničili; voňavkou tu bola poctivosť. Chodieval som za ňou, keď po omši o tri štvrte na osem prechádzala okolo Gretzovho obchodu k domu číslo 8. K tomu žltému domu s bielym, trochu zvetraným nápisom na čiernom dreve: ,Dr. Kilb, notár.´ Pozoroval som ju, keď som na vrátnici čakal na noviny; dopadalo na ňu svetlo; padalo na jej jemnú tvár zvráskavenú v službe spravodlivosti, keď otvárala dvere na kancelárii, otvárala okenice, nastavovala heslo trezoru, otvárala oceľové dvere, ktoré akoby ju mali zadláviť; kontrolovala obsah trezoru a ja som cez úzku Modestovu ulicu mohol vidieť rovno do jeho vnútra, kde bol v najvrchnejšom priečinku starostlivo napísaný štítok: ,Projekt Svätý Anton´. Ležali tam tri balíky, pokryté pečaťami ako ranami. Boli len tri a už aj decko by poznalo mená odosielateľov: Brehmockel, Grumpeter a Wollersein. Brehmockel, ktorý vystaval tridsaťsedem novogotických kostolov, sedemnásť kaplniek a dvadsaťjeden kláštorov a nemocníc; Grumpeter, ktorý vystaval tridsaťtri novoromantických kostolov, iba dvanásť kaplniek a osemnásť nemocníc; tretí balík bol od Wollerseina, ktorý postavil síce iba devätnásť kostolov, iba dve kaplnky, iba štyri nemocnice, ale zato sa mohol pochváliť jedným opravdivým dómom. ,Už ste čítali, pán poručík, čo je v Stráži?´ spýtal sa ma vrátnik a ja som čítal nad jeho mozoľnatým prstom riadok, ktorým mi ukazoval: ,Posledný termín na odovzdanie projektu Svätého Antona dnes. Nemajú naši mladí architekti odvahu?´ Zasmial som sa, skrútol som noviny, šiel som na raňajky do kaviarne Kroner; keď čašník povedal do kuchynského okienka:,Raňajky pre pána architekta Fähmela, ako obyčajne,´ znelo to už ako prastará, po stáročia spievaná liturgia. Panie z domácností, klerici, bankári - haravara hlasov okolo pol jedenástej. Skicár s baránkami, hadmi, pelikánmi; päťdesiat fenigov prepitné čašníkovi, desať boyovi, vrátnikov úškľabok, keď som mu do ruky vložil jeho rannú cigaru, preberajúc poštu. Stál som tu, cítil som chvenie tlačiarenských strojov v lakťoch, dolu v kilbovskej kancelárii som videl eléva, ktorý neďaleko okna mával bielym kosteným penicierom. Otvoril som list, ktorý mi odovzdal vrátnik: ,... sme ochotní ponúknuť Vám miesto hlavného kresliča, nástupný termín ihneď; ak si želáte, styky s rodinou; priateľské prijatie do tunajšej spoločnosti je zaručené. Nechýba družnosť...´ Tak sa používali milé dcéry architektov ako vnadidlo, ponúkali sa lichotivé výlety do prírody, kde mladí muži v okrúhlych klobúkoch narážali na kraji lesa sudy piva, mladé dámy vybaľovali a ponúkali obložené chlebíky, a tu, na čerstvo pokosenej lúke, sa človek mohol odhodlať na tanček, zatiaľ čo matky, ktoré úzkostlivo rátali roky svojich dcér, tlieskali, nadšené toľkou gracióznosťou, a keď sa podnikla spoločná prechádzka po lese, ruka v ruke, lebo dámy sa obyčajne zvykli potkýnať o korene, naskytla sa príležitosť, keďže vzdialenosti sa v lesnom šere nebadane zväčšovali, pobozkať dáme predlaktie, líce alebo plece, a potom večer spiatočná cesta po skrytých lúčkach, kde na okrajoch lesa vykúkali srnky ako na objednávku: keď sa rozozneli piesne a niesli sa od koča ku koču, mladí si už mohli pošepkať, že Amor trafil. Koče odvážali boľavé srdcia a ranené duše.

A ja som napísal láskavú odpoveď:,... som ochotný zaoberať sa Vašou milou ponukou, len čo dokončím súkromné štúdiá, ktoré ma začas ešte viažu k mestu...´; zalepil som obálku, prilepil známku, vrátil som sa k oknu a díval som sa na Modestovu ulicu: kostený penicier sa zablyskol ako dýka, keď ním mládenec pohyboval; dvaja hoteloví sluhovia nakladali na príručný vozík diviaka; večer z neho ochutnám na pánskom večierku v Speváckom spolku nemeckých hrdiel, budem musieť počúvať ich vtipy, a oni nezbadajú, že sa nesmejem na vtipoch, ale na nich; ich vtipy sa

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Prvým rezom odkrojil špičku veže na opátskom kostole a podal tanier Robertovi.