BOLFÍK, JÚLIUS - OKRES RIMAVSKÁ SOBOTA

BOLFÍK, JÚLIUS

OKRES RIMAVSKÁ SOBOTA
Príroda - História - Pamiatky

Osveta, Martin, 1971
Gemerská vlastivedná spoločnosť, Rimavská Sobota
edícia Gemerské vlastivedné pohľady (12)
prebal Tibor Hrabovský
1. vydanie, 4.000 výtlačkov
70-032-71

monografie
152 s., 42 s. far. fot., 32 s. čb fot., slovenčina
hmotnosť: 541 g

tvrdá väzba s prebalom,  veľký formát
stav: veľmi dobrý, knižničné pečiatky

8,00 €

*trsos*geo

VERNE, JULES - CESTA NA MESIAC

VERNE, JULES

CESTA NA MESIAC
(De la Terre á la Lune - Autour de la Lune)

Mladé letá, Bratislava, 1971
edícia Knihy J. Verna
preklad Ružena Jamrichová
ilustrácie Milan Veselý
doslov Jozef Fraňo
3. vydanie, 23.000 výtlačkov
66-140-71

beletria, román, scifi,
302 s., slovenčina
hmotnosť: 515 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý, bez prebalu, knižničné pečiatky

2,50 € PREDANÉ

*trsos*

XX. kapitola 

Útok a odveta

Touto príhodou akoby sa skončila diskusia. Ťažko by bol niekto našiel lepšie záverečné slovo. A predsa, keď vlna nadšenia opadla, ozval sa zvučný prísny hlas:

— Teraz, keď rečník popustil uzdu fantázii, azda sa láskavo vráti k pôvodnej téme, menej bude teoretizovať a bude hovoriť skôr o praktickej stránke výpravy?

Všetky pohľady sa obrátili na hovoriaceho. Bol to chudý, suchý človek s energickou tvárou a bujnou, po americky ostrihanou bradou. Vďaka vir-varu v zhromaždení postupne sa dostal až do prvého radu. Tam, s rukami skríženými na hrudi, iskriacim smelým zrakom neprestajne pozoroval hrdinu mítingu. Keď vyslovil svoju žiadosť, odmlčal sa, akoby ho ani zamak nemýlili tisíce pohľadov upierajúcich sa naňho, ani popudené šomranie, vyvolané jeho slovami. Keďže odpoveď neprichádzala, zopakoval otázku rovnako jasne a zreteľne a potom dodal:

— Zišli sme sa tu, aby sme sa zapodievali Mesiacom, a nie Zemou.

— Máte pravdu, pane, — súhlasil Michel Ardan, — diskusia odbočila. Vráťme sa k Mesiacu.

— Pane, — ozval sa neznámy, — predpokladáte, že Mesiac je obývaný, nuž dobre. Ale ak jestvujú Seleniti, tak určite nedýchajú, lebo, upozorňujem vás na to vo vašom vlastnom záujme, na povrchu Mesiaca niet ani najmenšej molekuly vzduchu.

Pri tomto tvrdení pohodil Ardan plavou hrivou. Pochopil, že sa medzi ním a týmto neznámym rozpúta boj, zatínajúci do živého. Teraz sa uprene on zadíval naňho a povedal:

— Ach! Vraj nieto vzduchu na Mesiaci. A kto to tvrdí, prosím vás?

— Vedci.

— Naozaj?

— Hej, naozaj.

— Pane, teraz žarty bokom — ozval sa Michel. — Hlboko si ctím vedcov, ktorí voľačo vedia, ale hlboko opovrhujem vedcami, ktorí nevedia.

— Poznáte nejakých z tej druhej kategórie?

— Akoby nie. Vo Francúzsku istý vedátor tvrdí, že z matematického hľadiska vták nemôže lietať, a iný zas svojimi teóriami dokazuje, že ryba nemôže žiť vo vode.

— O tých nejde, pane. Mohol by som citovať mená, ktoré by ste určite nezavrhli a ktoré by dokazovali môj výrok.

 — Nuž, pane, potom ma privediete do hlbokých rozpakov, ale ako nevedomec sa veľmi vďačne dám poučiť.

— Prečo sa zaoberáte vedeckými otázkami, keď ste ich neštudovali? — spýtal sa neznámy dosť nevraživo.

— Prečo? — zopakoval Ardan. — Pretože udatný je vždy ten, kto netuší nebezpečenstvo. Máte pravdu, nič neviem, ale táto slabosť je práve mojou silou.

— Vaša slabosť hraničí so šialenstvom, — zvolal neznámy nasršene.

— To nič, — prikývol Francúz, — ak ma zavedie až na Mesiac.

Barbicane s kolegami dobreže očami neprestrelili votrelca, ktorý sa tak bezočivo miešal do ich podujatia. Nikto ho nepoznal, a predseda, neveľmi si istý výstrelkami príliš otvorenej diskusie, pozeral s obavami na svojho nového priateľa. Zhromaždenie napäto a znepokojene sledovalo šarvátku, upozorňujúcu na nebezpečenstvá, ba až na úplnú nemožnosť výpravy.

— Pane, — ozval sa Ardanov protivník, — početné a neodškriepiteľné dôkazy dosvedčujú, že okolo Mesiaca niet ovzdušia. Ba dovolím si tvrdiť, že ak tam atmosféra voľakedy jestvovala, bola by ju Zem musela pritiahnuť. Ale radšej by som dôvodil vecnými, neodškriepiteľnými faktami.

— Dôvoďte, pane, — odvetil Michel Ardan vybrane zdvorilo, — dôvoďte, koľko sa vám páči!

— Dobre viete, — začal neznámy, — že svetelné lúče prechádzajúce vzduchom odchyľujú sa z rovnej cesty, čiže sa lámu. Nuž teda, keď Mesiac zacláňa hviezdy, nikdy ich lúče, dotýkajúc sa okraja mesačného kotúča, nevykazujú ani najmenšiu odchýlku, ani najmenší náznak, že by sa lámali. A teda je očividné a logické, že Mesiac nie je obklopený vzdušným obalom.

Všetky pohľady sa upierali na Francúza. Keby pripustil, že poznámka je správna, vyplynuli by z toho aj neúprosné následky.

— Naozaj, — odvetil Michel, — to je váš najlepší argument, nevravím, že jediný, a vedcovi by sa naň možno ťažko odpovedalo. Ja však vám poviem iba to, že nemá absolútnu platnosť, lebo predpokladá, že uhlový priemer Mesiaca je presne určený, čo však nie je pravda. Ale poďme ďalej a radšej mi povedzte, milý pane, či pripúšťate, že na povrchu Mesiaca sú sopky? — Vyhasnuté áno, ale aktívne nie.

— Dovoľte mi však veriť, pričom nevybočím z hraníc logiky, že tieto sopky boli niekedy činné.

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

A keďže patrí k americkej náture, že v obchode všetci predvídajú všetko, teda aj krach, ctihodného Harryho Troloppa vopred vymenovali za súdneho komisára, a Francisa Daytona za konkurzného zástupcu.

ONDREJOV, ĽUDO - JERGUŠ LAPIN

ONDREJOV, ĽUDO

JERGUŠ LAPIN

Matica slovenská, Martin, 1946
edícia Knižnica Slovenských pohľadov (114)
2. vydanie

beletria, román, literatúra slovenská,
140 s., slovenčina
hmotnosť: 262 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu, knižničné pečiatky

1,90 € PREDANÉ

*trsos*h-bar-FR*

Bol večer. Rozprávali sa s matkou o dávnych časoch pri škamriacej petrolejovej lampe. Usilovali sa uhádnuť, či bude ešte kedv bieleho chleba? Večer už pokročil, lampa dohárala, matka sa poberala spať. Jerguš sa prevalil na lavicu, položenú povedľa steny za stolom. A driemal.

V driemotách, pri matkinom dychu, myslel na Ondríka Szécsényiho, ktorý mu umieral v rukách. Potom na jeho sestru, na udalosť v Szécsényiho vile. Na svoj beznádejný pastiersky život, do ktorého sa už nemohol vrátiť. Primnoho poznal už sveta . . .

Čo počať? Ako začať? ...

Von búrila noc, neobyčajná, tmavá a hrozivá. Hukotala južným vetrom, vyhrážala sa a krútila vo víroch po Zbojníckom Tanci ako pohanská mátoha. Do kuchynských dverí, za ktorými usínala matka a sužoval sa myšlienkami Jerguš Lapin, zadrapil sa víchor.

Podivné šuchnutie prenieslo sa od nich. Jerguš zostal ležať nepohnute a popod stôl hľadel na dvere. Zrazu sa mocným nárazom otvorily a do kuchyne vovalil sa obor.

Matka ako vystrelená posadila sa na posteli. Jerguš sa s lavice nepohol.

Obor sa mračno poobzeral po izbe. Postavil si stolec k matkinej posteli a sadol si. Ľavé oko mal zaviazané čiernym súknom.

— Kde je váš syn?! — opýtal sa hromovým hlasom.

— Neviem, — odpovedala skľúčene, — odišiel s vojakmi...

Strhol s oka čierne súkno a obrátil sa tvárou k Lapinovie materi:

— Pozrite!

Miesto ľavého oka ukázalo sa preliaknuté viečko. Nosná kosť pomliaždená a kožka okolo nosa pošarpaná. Pekelný výraz zračil sa mu na tvári.

— Bože, Bože! — zaupela matka.

Vtedy Jerguš vstal. Postavil sa ako mŕtvy, údy svoje neovládal. Uprel na obra svietivé oči. Zabelasely sa nocou. V tejto chvíli udrela do nich sila vrchov. Meravým krokom zamieril k nemu.

Akokoľvek bol mohutný, jednako zdrevenel od prekvapenia. Zdravé oko vystúpilo mu z jamky a v desivom údive pozeralo na Jerguša.

Vtom vyskočila matka s postele, postavila sa medzi dvoch:

— Dieťa moje, maj rozum! — kričala prerývane Jergušovi do tváre.

— Čo chcete? — opýtal sa Jerguš jednookého obra. — Ku mne ste prišli? Už dávno som sa chcel s vami stretnúť — poďte! — hodil hlavou a obrátil sa k dverám.

Jednooký vstal. Bol o celú hlavu vyšší od Jerguša, no v prsiach mohol byť dva razy taký objemný.

— Prečo by som nešiel? Pôjdem, keď chcete! ... — odpovedal a pohol sa. — Na pol riti vás odsedím! ...

Jerguš ho pustil dverami vopred, a aby matku ako-tak upokojil, naznačil jej, že sa hneď vráti.

— Kam ma vediete?

— Uvidíte! — odpovedal Jerguš. Kráčal povedľa obra a hľadel na neho ponad plece, aby ho neočakávane nenapadol. Zrazu zastal, obrátil sa proti jednookému:

— Sme v pol ceste od dediny a niet tu nikoho. Ak myslíte, že jeden z nás musí umrieť, začnite vy, nech vám je po vôli...

Ale z diaľky zažmurkaly obloky dedinskej krčmy. Jednooký sa zahľadel na ne, čosi nesrozumitelné zašomral a zakeroval k nim. Jerguš sa mu podal za pätami.

Priblížili sa ku krčme. Prešli popri ustatých koňoch, ktoré driemaly pred krčmou, klonily hlavy hlboko k zemi. V prvej miestnosti krčmy popíjali ich gazdovia, Jergušovi neznámi vozári, pálenku. Jednooký rozkázal krčah vína a pozval Jerguša do susednej izby. Tam sa posadili proti sebe a zdĺhavo sa zadívali na seba.

A tu sa obrova tvár rozjasnila. Položil svoju ohromnú ruku na Jergušovo plece a zdvihol pohár:

— Napi sa, — povedal, — nech nás nič nerozráža ...!

Jerguš poslúchol. Pili, popíjali a jednooký po každom krčahu bol výrečnejší a veselší. Rozprával ťarbavo:

— Meno svoje ti nemôžem prezradiť, lebo som sa zaklial na to do troch vrhov! Ale toľko ti vravím, že som veľmi škodný... Štyri roky som strávil na fronte, v najpľuhavejších ohňoch, a nič sa mi nestalo. Musel som sa stretnúť práve s Jergušom Lapinom, aby mi vybil oko! ... Smiešna a čudná vec ...

Usmial sa roztrpčene.

---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Na druhý deň súdna komisia sbierala kúsky človeka, ktorého výbuch roznosil po celej doline ...

STODOLA, EMIL - PRELOM

STODOLA, EMIL

PRELOM
spomienky - úvahy - štúdie

Leopold Mazáč, Praha, 1933
edícia Osvetová knižnica (2)
2.000 výtlačkov

história
292 s., slovenčina
hmotnosť: 368 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu, knižničné pečiatky

15,00 € PREDANÉ!

*trsos* in *H-BAR*

Tóti — „Tót közművelődési egyesület“

Paralelne so slovenskou spoločnosťou existovala i spoločnosť „tótska“. „Tóti“ boli tí páni, čo účinkovali v „Tót közművelődési egyesület-e“: Czambel, Janovec, Šťastný a niektorí iní.

Czambelovi a jeho priateľom nechýbäl národný cit, veď čo študenti vykonali niečo pre tie časy zázračného: keď Blaha Lujza v divadle „Népszinház“ v kuse „Tót leány“ slávila triumfy, oddali jej títo mladí ľudia veniec (kytku?) za 80 zl.(!), na stuhe ktorého bol takýto nápis: „Budapesti tót egyetemi hallgatók Hankának“. To bola senzácia!

Ale ich účinkovanie, tak vydávanie časopisu Vlasť a Svet, i redigovanie vládnych Slovenských Novín smerovalo proti slov. národnej veci, ono kliesnilo cestu oportunizmu, ktorý bol pre nás poddajných Slovákov záhubným, a toto otravovanie verejnosti nebolo vyvážené ani ich dobrými úmyslami a skutkami, ani vynikajúcimi spismi Czambelovými.

21. apríla 1885 bol som čo referent Národ. Novín na valnom shromáždení „Tót közművelődési egyesületu“, tejto maďarskej náhražky za bývalú Slov. Maticu. Predsedal biskup Czászka, medzi prítomnými boli aj honetní, objektivní ľudia, ako Michal Zselinszký, Peter Matúška, Joz. Kajuch a iní. Tam som ale počul z úst jedného rečníka slová, ktoré sa mi hlboko vryly do duše: „A tót nép nem létezik, csak tótul beszélő egyesek“ (Ľudu slovenského niet, sú len slovensky hovoriaci jednotlivci). Takto vyzeral ten kultúrny spolok slovenský. Ozaj bastardné dielo slabých, vždy ku kompromisom náchylných ľudí. (Tu by mohol prof. Chaloupecký aplikovať svoje nerozmyslené slová o bastardnej kultúre Slovákov.)

Srážka s maďarským študentom

Dňa 5. mája 1885 stal sa mi nemilý incident. V jednej študentskej reštaurácii na Magyar utca stala sa medzi mnou a jedným maďarským študentom, ktorý hanobil — pravda, v podnapitom stave — Slovákov, srážka, kde som mu musel vynadať v prítomnosti všetkých do „durva neveletlen pimasz“-ov. Vec ďalších konzekvencií nemala. Niečo podobne nepríjemného sa mi potom v živote nikdy nestalo.

Pravda, istá nevraživosť proti nám bola všade. Tak predtým nemecký učenec, teraz tuhý Maďar, profesor dr. Jul. Kautz, pri otázkach z verejného práva, keď zkúšal dr. Janka Schwartza z Pukanca, začal zle-nedobre na Srbov, aké nesprávne požiadavky majú, a obrátil sa k Schwartzovi so slovami: „Persze, ön igazat adna nekik.“ (Pravda, Vy by ste im dali za pravdu.)

V Pešti nás študentov slovenských nepokladali za hodných pozornosti, po pravde peštianski profesori aj svoju vlastnú mládež zanedbávali. V Prahe mali sme prístup do spoločnosti univerzit-

KALINČIAK, JÁN - ORAVA

KALINČIAK, JÁN

ORAVA
Povesť

Matica slovenská, Martin, 1952
edícia Spisy Ján Kalinčiaka (4)
doslov Andrej Mráz
obálka Ľudo Fulla
1. vydanie, 5.500 výtlačkov

beletria, novela
200 s., slovenčina
hmotnosť: 284 g

tvrdá väzba s prebalom

1,20 € stav: dobrý, knižničné pečiatky *trsos*
0,90 € stav: dobrý, knižničné pečiatky, fľaky na prebale *trsos*

Také okamihy sú vždy i pre šuhaja, i pre dievčinu nebezpečné.

Nebezpečenstvo také ale stojí za tri svety a za celé žitie.

Keď Ladislav prenášal Žofiu cez potoky, tu dievča, chtiac-nechtiac, muselo skloniť hlavu svoju na šiju šuhaja, a keď jej dych ovanul tvár jeho, tu v ňom sa zatriaslo mladistvé srdce tak, že stotisíc ráz viacej mužnosti, ako predtým, v sebe cítilo a noha tak pevným a istým krokom kráčala, že by to nikto ani uveriť nemohol. Keď zas v noci dievča mentiečkou prikrýval a pri ňom starostlive sedával, aby mu ani ten najmenší závan vetríčka zaškodiť nemohol, i ohliadal sa, či mentiečka je v dobrom poriadku: tu, chcej-nechcej, sklonil sa k jeho tvári, a ovanutý jeho dychom, nemohol sa zdržať, hoc i len bojazlive a ostýchave, aby nepobozkal jej pery.

Ladislav pritom nemyslel nič, nechcel nič, ale nemohol odolať sám sebe; duša jeho ale sa zatriasla, keď bozk jeho bol opakovaný.

Nevedel, čo sa mu stalo.

Či Žofia to zo sna urobila, či preto, že sú to pery jedinej jej terajšej záštity, jej jediného súdruha a ochrancu, keď ju celý svet zanechal, a či hádam dač iného pritom zacítila, nevieme; ale isté je, že keď sa brieždiť začalo, Ladislav len trasľavým hlasom družku svoju oslovil, aby ho ďalej nasledovala. A devica mu ani za celý svet do očí nepohliadla a len tak išla, ako by sa jej nechcelo, a súdruh jej zas bol rád, že mohol toľko a toľko ráz odpočinúť a oddýchnuť si sám jediný v blízkosti dievčaťa, za ktorým sa mu duša zatriasať začínala.

Snívali obidvaja pritom, a sen ich bol za dňa bieleho, s otvorenými očami, pri úplnom povedomí v sebe, a jednoho o druhom.

Ach, deti moje, akože vám dobre bolo, hoc nad hlavami vašimi už nejedna búrka preletela, hoc ste boly i teraz nebezpečenstvám vystavené, hoc vám hádam ešte i väčšie nastávaly! — Dobre ste teda maly, keď ste si cestu neukracovaly, ale ste tak povoľne kráčaly ďalej, že sa cesta vaša predlžovala až na najkrajnejšiu možnosť.

Ale predsa každej pesničke býva koniec, tak i púti Ladislavovej so Žofiou. Prišla teda naostatok bez každej priekory do Kubína, ale tak zdanlivo chladne jeden oproti druhému, ako by sa nikdy neboli videli.

Zlé svedomie obyčajne trápi človeka, ale podobné tomuto je spolu i okamih ten, v ktorom sa duša mladocha duši dievčiny prvý raz odkryje, hoc i spôsobom takým, že ani jedna, ani druhá strana nevie, čo sa stalo a ako sa to stalo. A predsa sa stalo medzi Ladislavom a Žofiou.

Pani Eleková, hoc už asi šesťdesiatročná, viac alebo menej, privítala Žofiu, hoc i neznala, ako táto vyrástla a ako sa teraz od osudného krstenia zmenila a krásnou pannou sa stala, hádam útlejšie, hádam vrúcnejšie a srdečnejšie, ako to kedy bola pri synovi svojom, Lajošovi a jeho dietkach urobila. Skrižovala ruky na prsia, odstúpila od Žofie dva-tri kroky, pozerala na ňu okom rozžiareným a o dve-tri minúty vypovedala:

„Pekná bola tvoja mať, ale tri razy krajšia si ty. Však je pravda, Lacko?“

Ale Lacko neodpovedal ani slova.

„Nuž čože tak mlčíš?“ opýta sa horlivo Elečka. „Si mne ty za šuhaja, keď nevieš slova predniesť za družku púte svojej, ktorú si sprevádzal sám bez každej pomoci, bez každého spolusprievodníka až sem do Kubína. Povedz teda, Žofka, ty: prečo Lacko nič nehovorí?“

Avšak ako Lacko, tak i Žofia nehovorila nič.

Tu sa vicišpánke oko zaligotalo, úsmech sa jej zjavil na lícach, až naostatok jemným, dobrým hlasom vypovedala:

„Aha! Už teraz vidím, koľko bilo! Dobre je tak, deti

----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

"Orava, Orava, celá si boľavá!"

FILIP, JAN - PRAVĚKÉ ČESKOSLOVENSKO

FILIP, JAN

PRAVĚKÉ ČESKOSLOVENSKO
Úvod do studia dějin pravěku

Společnosť čs. prehistoriků, Praha, 1948
zbierka Výhledy do pravěku evropského lidstva (3-6)

Prehistorický ústav Karlovy university, Praha, 1948

zbierka Stopami věků (19-22)

archeológia
400 s., 103 čb obr., 48 kriedových tabuliek, čeština
hmotnosť: 682 g

mäkká väzba
stav: dobrý, knižničné pečiatky, zosušená lepená väzba

7,00 € PREDANÉ

*trsos*

Soustavný výzkum v posledních desítiletích rychle odkrývá clonu nad nejdelší a nejzajímavější dobou lidských dějin: stále určitěji se nám vynořuje pravěk lidstva, v němž se tvořily základy lidské vzdělanosti, společenských řádů a hospodářských soustav. V dějinách pravěké Evropy mělo území dnešního Československa podíl zvláště vynikající. Ústřední poloha našich zemí takřka v srdci Evropy způsobovala stálý styk se sousedstvím; odleskem sytého života, který po celý pravěk proudil na našem území, je denně rostoucí množství pravěkých nálezů, jimiž se zaplňují ústřední i venkovská musea. Tyto nálezy nám již dnes dovolují vykresliti plastický obraz nejdávnější minulosti.

Kniha "Pravěké Československo" uvádí nás do studia pravěkých dějin dnešního Československa v rámci celoevropského vývoje; všímá si otázek metodických, organisace práce, vývoje hospodářského, společenského i kulturního a dotýká se všech základních problémů naší minulosti. Ryze odborné části archeologické jsou odděleny od nástinu civilisačního vývoje a celkové charakteristiky jednotlivých dob. Po prvé je v této knize podán obraz pravěku celého Československa od počátků lidského života až do středověku. Ačkoliv je kniha bohatě vybavena obrazovým materiálem, je její cena stanovena co nejníže.

MRÁZ, ANDREJ - JÁN KOLLÁR

MRÁZ, ANDREJ

JÁN KOLLÁR
Literárna štúdia

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1952
edícia Umenie a život (13)
1. vydanie, 5.500 výtlačkov

literárna teória, literatúra slovenská
124 s., čb fot., slovenčina
hmotnosť: 228 g

tvrdá väzba s prebalom

2,00 € 1,50 € stav: dobrý, prebal poškodený, pečiatky v knihe *bib30*litt*+*bib30*

PREDANÉ stav: dobrý, pečiatky v knihe *trsos* *bio*

OBSAH:
Ján Kollár a jeho doba // Básnické dielo Jána Kollára // Kollárova koncepcia slovanskej vzájomnosti // Kollárove boje pre spisovnú slovenčinu, jeho starosť o ľudovú poéziu, činnosť kazateľská a náuková

KOLLÁROVA KONCEPCIA SLOVANSKEJ VZÁJOMNOSTI

Celé pôsobenie Jána Kollára, od básnického a vedeckého počnúc až po kazatelské, vinie sa k centrálnej ose, ktorá spočíva v jeho učení o slovanskej vzájomnosti. Vzájomnostnou ideou osvetľoval minulosť Slovanov, ich vzťah k iným národom, na tejto báze riešil mnohé otázky, týkajúce sa života Slovanov v prítomnosti a ich pomer medzi sebou, určoval prostriedky, ako vytúžený stav medzi Slovanmi uskutočniť a napokon, aké sú ciele vzájomnosti do budúcnosti.

Mnoho skúmateľského úsilia vynaložilo sa na vysvetlenie pôvodu a koreňov Kollárovho učenia o Slovanstve. Poukazovalo sa na shody medzi Kollárovou vzájomnostnou koncepciou a ideológiou antického sveta, hľadaly sa paralely medzi jeho učením a reformačným humanizmom v našich dejinách, sledovalo sa, ako Kollár mohol byť v svojich náhľadoch na minulosť, prítomnosť a budúcnosť slovanských národov determinovaný prostredím, z ktorého vyšiel, a najmä mnoho sa hovorilo o tom, čo Kollár prevzal z nemeckej idealistickej filozofie XVIII. a zo začiatku XIX. storočia.

Už sme uviedli, že pri všetkej inštruktívnosti výsledkov takéhoto skúmania výsledky tieto nám osvetľujú len parciálne otázky a nie veci podstatné. Ján Kollár pri formulovaní svojich náhľadov o úlohách Slovanov a ich vzťahoch k sebe a k iným národom opieral sa o mnoho a často veľmi nesúrodých poučení a podnetov. Ale v základe vzájomnostná koncepcia Kollárova, čo ako mnoho súvislostí má so spomínanými ideologiami, nevznikla z podnetov knižných a učeneckých, nie je produktom kabinetných úvah, ale jej existencia podmienená je životom, spoločenskými pomermi Kollárových čias, z nich vyrastá a im je adresovaná. Preto Kollár právom mohol zdôrazňovať, že jeho ponímanie medzislovanských vzťahov je idea nová, produkt toho stupňa spoločenského vývinu, na akom sa Slovania nachádzali v jeho časoch.

A preto ak v minulosti hlavná pozornosť venovala sa vystopovaniu knižných závislostí Kollárovho učenia, dnes musíme hľadať jeho vysvetlenie v spoločenských skutočnostiach jeho čias. Niektoré z týchto spoločenských príčin uviedli sme už predtým, vo vstupnej kapitole, kde sme sa snažili načrtnúť Kollárovu zaradenosť do súvekých spoločenských a kultúrnych pomerov. Tu nám prichodí uviesť momenty ďalšie, ktoré z oblasti sociálneho diania prispievaly k formulovaniu a vymedzeniu Kollárovej idey slovanskej vzájomnosti. Všetkou svojou sociálnou empíriou ako i školským i mimoškolským vzdelaním Kollár zákonite dospieval k poznaniu, že časy, v ktorých žije, sú časy prevratné. Rozumie sa, proces tento nechápal vo všetkých jeho vzťahoch, no tým intenzívnejšie vystupovaly mu do popredia niektoré momenty, za ktorých rozvinutie bojoval, najmä momenty z oblasti kultúrnej, ideologickej, alebo ako sa on vyjadroval, literárnej. Stupeň spoločenského vývinu Slovanov a pomer triednych síl nedovoľoval Kollárovi v ešte širších a základných súvislostiach poznať problematiku boja nového so starým, no vo veciach, pri ktorých si plnšie uvedomil protirečivosti svojho veku, boj za novú orientáciu viedol húževnate.

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Sto rokov uplynulo od smrti Jána Kollára a pri tomto výročí jeho dielo je nástojčivo podnetné a náš život ho dôrazne potrebuje.

ZGURIŠKA, ZUZKA - NA VESELEJ HOSTINE

ZGURIŠKA, ZUZKA

NA VESELEJ HOSTINE
Výber z rozprávok

Mladé letá, Bratislava, 1957
zostavila Ľudmila Rampáková
ilustrácie Štefan Bednár
prebal Štefan Bednár
1. vydanie, 6.400 výtlačkov

beletria, próza krátka, poviedky, humor,
232 s., slovenčina
hmotnosť: 339 g

tvrdá väzba, papierový prebal
stav: dobrý, pečiatky v knihe

3,50 €

*3x-1outtrsos*bels*

Milí priatelia, kto z nás sa nerád schuti zasmeje? Kto si s láskou nespomenie na knihu, pri ktorej mu bolo na duši radostne a ľahko? Pravdaže, na tieto otázky môže byť len jedna poveď: „Áno, áno, my všetci máme radi srdrčný smiech a dobrú náladu.“ Preto sa určite potešíte aj tejto knihe, lebo vám v hojnej miere poskytne pri čítaní zdravé, príjemné pobavenie. Zvedavo sa v knihe prehŕňate, listujete — zastavíte sa pri jednej strane, pri druhej. Niečo sa vám zdá divné. „Akousi čudnou slovenčinou je to napísané!“ poviete. A máte pravdu: Tá čudná slovenčina — to je myjavské nárečie, nárečie myjavských kopaníc, kraja, kde sa narodila a vyrástla obľúbená slovenská spisovateľka Zuzka Zguriška. Výborne poznala svojich krajanov a napísala o nich veľa humoristických poviedok. Aby ich mohla vyobraziť čo najvernejšie, necháva ich v priamej reči hovoriť tvrdým západniarskym nárečím. A tým práve dosahuje, že máme každú postavu pred očami ako živú. Nielen počujeme, ale aj vidíme rozvadené susedy Frndáčenu a Drndáčenu, alebo o ratu volajúcu šafárku, keď z nej hlásnik vyháňa zlého ducha, alebo prešibanú Barbušiačku, ako balamutí financov, a mnoho ďalších výrazných „kopanyčjarôf“, ktorí nám natrvalo utkvejú v pamäti.

Zuzka Zguriška bojovala svojím humorom proti všetkému, čo v jej rodnom kraji bolo nezdravé, zlé

— a na druhej strane oslávila vzácne vlastnosti myjavského ľudu — dobrosrdečnosť priamosť, pracovitosť, poctivosť.

Preto sa dielo Zuzky Zgurišky všetkým právom stalo obľúbeným čítaním širokých čitateľských vrstiev a niet pochýb, že aj vás, mladí priatelia, svojou svojráznosťou vrelo zaujme.

ŠTUDENT

Pavol Vdoviak mladší, syn Pavla Vdoviaka staršieho z Krajného, bol jediný z kopaničiarskych šuhajcov, ktorý išiel do mesta „na školy“. Keď ho mater ešte do pruhovanej perinky povíjala, vtedy mu otec určil inú budúcnosť. Jano, starší syn, ostane na otcovskom majetku gazdovať a Pavol, mladší, dostane matkin podiel v Podkylave, ktorý tiež nebude z najmenších. Tak bolo otcom ustálené a tak sa malo stať. Lenže osud iné určil Pavlovi Vdoviakovi.

Už hneď v prvej triede cirkevnej školy evanjelickej sedel malý Pavol v zadnej lavici na prvom mieste, kde sedávajú najlepší žiaci. Neraz si pán rechtor zavzdychol: „Keby tak všetci, ako toťhľa Pavol, to by bolo potom radostné povolanie byť učiteľom.“ Lebo kým ostatní smolili grífľom nemotorné písmenká na tabuľku, zatiaľ Pavol ľahunko kládol písmeno k písmenu v rovných riadkoch, jedno ako druhé. A ešte len čítanie ako mu išlo. Ďaleko predbehol ostatných a čítal pekne celé slová razom, kým ostatných ešte i slabikovanie dosť namáhalo. Nábožné, kostolné pesničky učil pán rechtor v prvej triede len po jednom veršíku, ale mladý Vdoviak sa naučil z každej všetky, hocikoľko veršov mala. Vedel spievať adventné i vianočné, pôstne i veľkonočné i všelijaké príležitostné.

I hlas mal na to, jeho vysoký, svieži detský hlások vynikal medzi ostatnými. I pán farár si to všimol a nezabudol už potom na neho. Tak sa stalo, že keď Pavol chodil do štvrtej triedy, vybral ho pán rechtor za mendíka a pán farár voľbu schválil, ba určil sám, že Pavol bude jeho, to jest farským mendíkom, druhý bol zasa rechtorským. To bolo veľké vyznačenie pre Pavla, aj si to náležite vážil. Ešte len svitalo, už bútoril doma a zháňal mater z postele, aby mu dala raňajky, že on musí bežať. Na fare ešte dávno všetko spalo, keď Pavol stál predo dvermi. Čakal vždy hodnú chvíľu, kým mu slúžka otvorila. Potom nanosil dreva, vody, očistil topánky, a keď sa priblížila hodina modlenia, išiel na vežu zvoniť. V čase modlenia stál pri organe a začínal s pánom rechtorom pesničku, aby náhodou niektorá z babiek nechytila falošnú nôtu. Neraz ho nechal pán rechtor samotného spievať a sledoval iba v kancionáli riadok za riadkom, tak, ako mu to Pavol paličkou ukazoval. A keď sa tak Pavol rozospieval v kostole, kde iba niekoľko starých babiek krákavo vyťahovalo, tu hlaholil čistý jeho hlas v malom klenutom chráme, odrážal sa od kamenných stien a niesol sa až hore k zlatému krížu, pripevnenému na samom vŕšku oltára. Pán farár spokojne načúval za mrežovanou bránkou sakristie a poniektoré babky i spievať zabudli a načúvali, načúvali a mysleli si: „Any čoby sám anjel z neba.“

K mendíčeniu patrilo nosiť pri pohreboch kríž pred pánom farárom a začínať s pánom rechtorom na cintoríne: „Jíž já jdu do hrobu . . .“ To sa Pavlovi najlepšie páčilo. Chlapci z kopanice ho vždy obstúpili a závistlivo pozerali, ako Pavol nesie čierny kríž, obviazaný flórovou stuhou.

V ktoromsi jarnom mesiaci umrela stará Kokeška. Zasiate už mali gazdovia, aj cesty vysušil jarný vietor, nuž sa veľa ľudí zišlo na pohrebe. Keď bol obrad pred domom skončený,

------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

"Čo si len o nás v tej Amerike pomyslja."