Vitajte v mojom antikvariáte!

Chcete mať prehľad o najnovších prírastkoch? Zadajte svoju e-mailovú adresu do kolónky "Prírastky kníh na e-mail" v ľavom stĺpci a na váš e-mail príde maximálne jedna správa denne.

Alebo sa staňte členom stránky na Facebooku.
https://www.facebook.com/groups/ripakovantikvariat/
Vyberte si to, čo je Vašej duši najbližšie.

Ak sa Vám niečo zapáči, napíšte mi na
riporipo@gmail.com
Postup bude nasledujúci :

a.) uveďte tituly, o ktoré máte záujem
b.) uveďte Vašu adresu, prípadne telefón
c.) skontrolujem dostupnosť kníh a následne vám pošlem pokyny na platbu vopred. Na dobierku, po zlých skúsenostiach, neposielam.
d.) Dáte mi avízo o zrealizovaní platby.
e.) Po obdržaní platby na môj účet vám knihy do troch dní posielam

Jednoduché, však? )

ANTIKVÁRIUM (magyarul)

Ha Magyarországról van, és bármelyik könyv érdekelné, kérjük írjon a riporipo@gmail.com címre. A könyvek küldhetök postán. Ha átutazóban van Kassán, a megrendelt könyveket személyesen is átveheti.

utorok 12. marca 2019

ŁUBIŃSKI, SŁAWOMIR - BALADA O JANUŠKOVI

ŁUBIŃSKI, SŁAWOMIR

BALADA O JANUŠKOVI
(Ballada o Januszku)

Smena, Bratislava, 1987
edícia Eva (102)
preklad Miroslava Wlachovská
prebal Karol Rosmány
1. vydanie, 10.000 výtlačkov
073-064-87 BOJ

beletria, román
296 s., slovenčina
hmotnosť: 361 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,10 € darované THCK

*zlaci*

Románom Balada o Januškovi si Slawomir Lubiński získal v Poľsku veľkú popularitu a uznanie. Jeho prvotina sa razom v ankete časopisu Nowe Ksiaźki umiestnila medzi desiatimi najúspešnejšími knihami roka a vzápätí sa s prekladom tejto knihy oboznámili čitatelia vo viacerých socialistických krajinách. Úspech Lubińského knihy vyplýva do značnej miery z jej rozprávačskej a kompozičnej prirodzenosti. Autor, ktorý nemá za sebou veľké literárne skúsenosti, intuitívne siahol za tým, čo vždy robilo literatúru veľkou a príťažlivou. Prostriedkami realistického monológu hovorí o životných a psychických peripetiách matky v jej vzťahu k okoliu a synovi. Geňa Smoliwasová je prostá a nevzdelaná žena, dojímavo a sugestívne rozpráva svojským jazykom mlčanlivému poslucháčovi, obhajcovi jej syna, svoj smutný príbeh, v ktorom jej neposkytol syn ani záblesk radosti. Je to rozprávanie neľútostné voči sebe i synovi. Rekapituluje svoj život, hľadá chybu, ktorá spôsobila jej i Januškovo nešťastie. Sama jednoznačné vysvetlenie nenachádza a neuvedomuje si, že ono ani nemôže byť jednoznačné. Lubińského nezvyčajný debut je myšlienkovo i jazykovo zaujímavý experiment; núti každého čitateľa zamyslieť sa nad nesentimentálnou, ale hlboko zaslepenou materinskou láskou. Každého z nás obklopuje dobro i zlo, každý človek musí nájsť cestu, ako žiť medzi ľuďmi a s nimi. Román Balada o Januškovi ukazuje jednu takúto cestu, nie najlepšiu: a stáva sa tak varovaním pre nás všetkých.









Zutekaj stadeto, kým máš silu v nohách. Oni sú už pod parou a aj tebe môže po dnešných udalostiach vodka rýchlo stúpnuť do hlavy. Vidím aj to, že oni, jak všetci ožratí, nielenže majú chuť na ďalšiu pijatiku, ale aj na čosi druhé. Dom to bol moderný, murovaný, len záchody boli po starom na dvore pod hruškou. Dobrovolne ma odtiaľto nepustia, pomyslela som si, musím na to podfukom. Tak sa teda celkom nápadne, aby všetci videli, zdvíham zo stoličky a mierim k dverám.

- Kamže, kam, - volá Śledź. - Od dnešného dňa si naša spoločná žena. Kvietoček náš opustený na zelenej lúke.

Ešteže čo, myslím si, to by mi tak ešte chýbalo, ešte k tomu s takými sopliakmi. A hovorím Śledźovi:

- To je predsa jasná vec, že to tu treba trochu upratať, kým sa vaša žena vráti z Varšavy.

- Sadaj, — hovorí Śledź. - Už nebude nijaká žena. Koniec.

- Pán Śledź, - hovorím a chce sa mi smiať, že je zrazu po tej vodke taký smelý, — mám slabé zdržiaky. Len čo vypijem trochu alkoholu, musím na stranu. Ja sa hneď vrátim.

Vyšla som na ulicu, prešla som pár krokov a hovorím si: Smoliwasová, odkrúť si ty dneská sestry Burakowské. Šak tie nevedia, ani na jakom svete žijú, a nie ešte, jaký je deň a hodina.

Ani tam som nemala moc roboty, trochu poumývať, prach poutierať, jeden koberček a dva staré behúne vyprášit’ a nakoniec prebehnúť handrou po dlážke. Sestry Burakowské sa ma ani nepýtali, prečo som prišla k nim o dva dni skorej, a nie podľa dohodnutého termínu. Hladkali kocúra, ktorý bol vypasený jak sviňa, sedeli vedľa seba v kreslách a štrikovali. Obidve kreslá už boli staré a pĺzla z nich srsť jak z prašivého zvieraťa.

- Pani Smoliwasová, - ozvala sa tá, ktorej hovorili Zuzka, - snažte sa to rýchlo zvládnuť, na dneská máme moc zaujímavé spomienky.

A tá, ktorú volali Duška, sa ozvala takými slovami:

- A ešte jaké, šak uvidíte.

Aj ja mám spomienky, pomyslela som si, ale také, že by sa vám pred očami zatmelo.

Rýchlo som upratala kuchynku, nanosila som im do plechového kotla vody do zásoby, vyprášila som, čo som mala vyprášiť, a vytrela som dlážku. Potom som uvarila čaj, ponalievala do pohárov a odniesla im ho do izby.

- No tak, - ozýva sa tá staršia, Zuzka, — Duška, začnime hádam od toho, jak k nám pricestoval pán Hypolit a hral s naším tatuškom karty.

-To tak nebolo, Zuzka, - hovorí Duška, — šak keď pán Hypolit pricestoval, hneď ráno sa vybral s tatuškom do lesa.

- Som staršia, Duška, tak aj pamätať si musím viacej. Najprv pán Hypolit hral s tatuškom karty a až na druhý deň išli na poľovačku.

- Keď nechceš, - povedala Duška, - ja nemusím povedať ani slovo. Ty mi na každom kroku hádžeš polená pod nohy.

- Ojej, Duška, — povedala Zuzka, — to predsa neni nijaký dôvod ani príčina na urážku. Vyprávaj, jak sa ti zachce. My si to s pani Smoliwasovou vypočujeme.

-Teda bolo to tak, — ozýva sa Duška. — Pán Hypolit hovorí: „Slečna Duška, ste jak tá nádherná ruža, jak ten prekrásny kvietoček, ktorý vám hneď vložím do vašich rúčok.“

- Ojej, Duška, - hlasitým smiechom vybuchla Zuzka, - prosím ťa pekne, ďalej, také je to smiešne!

-Teda jak sa pán Hypolit sklonil, aby odtrhol kvietok, - povedala Duška, — a odovzdal mi ho jako dáme svojho srdca, čosi prasklo. Pán Hypolit vtedy úplne očervenel a hovorí: „Prepáčte, prosím, musím sa vzdialiť, lebo v mojej garderóbe došlo k závažným zmenám.“

- Duška, pán Hypolit bol predsa bez najmenších pochybností a bezvýhradne zamilovaný do mňa.

- Zuzka, ty si už naozaj nič nepamätáš? Mám to predsa v pamäti, jako keby to bolo včera.

Nemohla som už tie ich sprostosti ďalej počúvať. Tak som teda vstala a hovorím:

- Prepáčte, dámy, ale doma mám moc roboty a musím sa s vami rozlúčiť. Chystám syna na cestu. Bude chodiť do školy na strojnícku priemyslovku v druhom meste, ďaleko odtiaľto.

- Cesty, - povedala Zuzka. - Duška, pamätáš, cudzina, Paríž?

Vykladám vám to všetko preto, aby ste lepšie poznali ten môj na kúsky roztrhaný život. Stále je tu ktosi druhý, a zas iná

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Ulica bola opäť pustá.





FOCH, VÁCLAV - BIBLIOGRAFICKÝ KATALOG ČESKOSLOVENSKÉ REPUBLIKY I.

FOCH, VÁCLAV

BIBLIOGRAFICKÝ KATALOG ČESKOSLOVENSKÉ REPUBLIKY I.
Literární tvorba z roku 1946 vyjma noviny a časopisy
Díl I. tvorba česká

Národní a uiversitní knihovna, Praha, 1947
Odborový svaz knihkupců a nakladatelů, Praha, 1947

bibliografia
590 s., čeština
hmotnosť: 1035 g

mäkká väzba
stav: dobrý, prasknutá lepená väzba

NEPREDAJNÉ

*kvaja* in *H-2-9*




FOCH, VÁCLAV - BIBLIOGRAFICKÝ KATALOG - LITERÁRNÍ TVORBA Z ROKU 1938 VYJMA DÍLA PERIODICKÁ

FOCH, VÁCLAV

BIBLIOGRAFICKÝ KATALOG - LITERÁRNÍ TVORBA Z ROKU 1938 VYJMA DÍLA PERIODICKÁ

Národní a uiversitní knihovna, Praha, 1939
Svaz knihkupců a nakladatelů, Praha, 1939

bibliografia
658 s., čeština
hmotnosť: 1143 g

mäkká väzba
stav: dobrý

NEPREDAJNÉ

*kvaja* in *H-2-9*






pondelok 11. marca 2019

SEZNAM KNIH, MAP, OBRAZŮ, ČASOPISŮ A HUDEBNIN VYDANÝCH NÁKLADEM ČLENŮ SVAZU KNIHKUPCŮV A NAKLADATELŮ Č.S.R. 1926

SEZNAM KNIH, MAP, OBRAZŮ, ČASOPISŮ A HUDEBNIN VYDANÝCH NÁKLADEM ČLENŮ SVAZU KNIHKUPCŮV A NAKLADATELŮ Č.S.R. 1926

Svaz knihkupcův a nakladatelů Č. S. R. 1926

bibliografia
204 s., čeština
hmotnosť: 279 g

mäkká väzba
stav: dobrý

NEPREDAJNÉ

*kvaja* in *H-2-9*





PROKŮPEK, VÁCLAV - ZAKRYTO SLZAMI

PROKŮPEK, VÁCLAV

ZAKRYTO SLZAMI
Román psaný v letech 1933 - 36

Novina, Praha, 1937
edícia Hlasy země (10)
obálka František Podešva

beletria, román, dedikácia autora, podpis autora
192 s., čeština
hmotnosť: 302 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: výborný, dedikácia a podpis autora s vročením

NEPREDAJNÉ

*kvaja* in *H-6-5*

Nový román Václava Prokůpka nemění příliš dosavadní profil tohoto epika drobných lidí, typických osudů venkovského člověka, jeho prírody i zvířat, ale přece přináší některé nové stránky motivické a výrazové. Tento nový román je románem dvojí lásky: lásky k zemi a lásky k ženě. Bolestný svár oněch lásek naplňuje celé dílo, láska k ženě vítězí až do nadlidské obětovnosti. Mladý rolník Zeman obětuje všecky úspory pro zdraví své mladé ženy Marie, obětuje i kusy polí, jež těžce získal jeho otec, žijící ještě s ním na výměnku, obětuje vše se zatvrzelou urputností, chtěje tak zvítězit svou vůlí, vyrvat ženu, jež je mu kusem, ne-li smyslem života, blížící se smrti. Usiluje o to i tehdy, když všecko kolem je přesvědčeno o naprosté marnosti těchto obětí. A do tohoto jemného románového přediva milostné písně o hrdinské obětovnosti je vsazen kus poesie přírody, lásky k práci, lásky ke koním, té typické Prokůpkovy lásky. Vystupuje tu celá venkovská příroda a skutečnost, hlavně bolestná skutečnost sociální posledních let: zadlužení chalup a statků vydaných v šanc handlířské spekulaci, všecky typické bolesti selského života. Svěže je zachycen formanský život na vsi. Děj jde melancholicky vpřed, pln tesknoty a k tomu je úměrný i výraz: plný teskného ladění a podbarvený lyrickým dojetím.








Čas senoseče minul bez dešťů. S navečerem se nad západními lesy kupila mračna, stavěla se do temných hradů, ale přinesla jen spěch, nikoliv dešť. Sena byla už pod střechami a ani teď, když se už mladičkým otavám chtělo nové vláhy, proroci počasí nevěštili nic dobrého. Všechna země prudce vysychala, obilí ztrácelo zdravou zeleň, rychle začalo blednout a žloutnout. Špatná naděje pro rolníky, dvojnásob špatná v kraji, jehož vyschlá pole se vzpínají ve své žízni k nebesům. Starost o úrodu i píci rostla stejně prudce, jako začaly houstnout procesí žen ke studánkám, kam chodí pro vodu.

V Hlaholci je jen jedna taková studánka, v Hartmanově stráni. V její blízkosti tenkrát za války zakopali hlaholský zvon. U ní se teď, když voda v domácích studních klesala až ke dnům, scházely hlaholské ženy zrána, před polednem a krátce před stmíváním. Nebyly by to hospodyně, kdyby aspoň chvilinku nepostály a neřekly si, co je nového. Kdo se bude vdávat, koho si má brát Andula Brusáková a za kým chodí Koudelův Janek; a letos se tu hodně povídalo o mladé hlaholské selce. Žádná z hospodyň nedovedla porozumět, že slečna z městské kanceláře se dovedla vdát na zastrčenou ves, do dřiny a plahočení. Spíše to bývalo obráceně. Každá vesnická dívka nepřestávala pošilhávat po ženichu z města, ať byl jaký byl. Mladá selka už dlouho přímo seděla v myšlenkách všech chalupnic. Věru, její zjev k tomu vábil a víc ještě všechno její počínání. Zahrádka pod oknem mluvila zcela jasně o její lásce ke květinám. Snad ani jednou nepřišla z města, aby nepřinesla nové sazeničky a semena i cibule květin. Dříve to býval kouteček, plný kopřiv, už i křen tady bujel i pampelišky i babí hněv, jehož hlavičky se zrovna lepily na každého, kdo tudy prošel. A teď? Podívejte se! Květy svítí i rudnou po záhoncích, nejvíce na tom uprostřed, ten má podobu kruhu, a to je podoba prstenu, který ji sem přivedl.

A podívejte se Zemanovům do oken, kdykoliv jdete okolo! Jsou plničká pelargonií a begonií, roubení oken lemují laskavce. I selská jizba za nimi se změnila, ze všeho, co bylo u Zemanů, zbyl jen kříž uprostřed čelní stěny a po jeho stranách obraz Ježíše Krista a Panny Marie.

Podívejte se však za Marií i dál, do dvora i po celém stavení. Už ne jen před velkým svátkem, na Bílou sobotu, před poutí nebo před posvícením, Zemanův dvůr má zůstat navždy čistý. 

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

A stařičkých výměnkářů.

nedeľa 10. marca 2019

BILIŃSKI, WACŁAW - NEHODA

BILIŃSKI, WACŁAW

NEHODA
(Wypadek)

Pravda, Bratislava, 1988
edícia Maják
preklad Dana Holáková
prebal Adela Jakabová
1. vydanie, 8.000 výtlačkov

beletria, román
168 s., slovenčina
hmotnosť: 258 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,10 € darované

*zlaci*

Autonehoda — pre päť ľudí otázka života a smrti. Na tomto pozadí sa ako v spätnom zrkadle vynárajú osudy účastníkov nehody so smrteľnými následkami z celkom iného zorného uhla. Pri nemocničnom lôžku jedného z účastníkov — ťažko raneného vysokého ministerského pracovníka — sa zíde bývalá aj terajšia manželka, dávny priateľ a spolubojovník, kolegovia. Pohľadmi do minulosti hodnotia svoje postoje a konanie: vychádza najavo nadšenie i ľahostajnosť, čestnosť i bezcharakternosť jednotlivcov, predstavujúcich starú aj mladú generáciu. Takouto konfrontáciou autor odhaľuje zložitosť života súčasného človeka, ktorý by mal za každých okolností ostať verný mravným princípom.

Bilińského román zo súčasnosti čerpá z atraktívneho prostredia zahraničného obchodu, ponúka čitateľovi zaujímavý dynamický dej a napokon mu necháva priestor aj na vlastné úvahy.

WACLAW BILIŃSKI (1921), súčasný poľský prozaik, dramatik a scenárista, sa v svojej tvorbe orientuje na závažné spoločenské témy. Ako jeden z generácie autorov, ktorých vedomie a umelecký postoj formovala vojna, debutoval vojnovým románom Šiesta batéria (Szósta bateria, 1951) a vojnovej tematike ostal verný aj v ďalších románoch: Boj (Bój, 1954), Leto po vojne (Lato po wojnie, 1960), Ceny a vyznamenania (Nagrody i odznaczenia, 1969) a Osud a štipka šťastia (Los i lut szsześcia, 1971), za ktoré bol vyznamenaný viacerými cenami. Neskôr sa venuje problematike budovania krajiny a zmenám v myslení ľudí poznamenaných vojnou. Najvýznamnejším románom z tohto obdobia je Nehoda (Wypadek, 1976) odmenený v literárnej súťaži vypísanej k 30. výročiu PĽR. Vzťahom rodičov a detí sa Biliński venuje v románe Ikony (Ikony, 1979).






Zarychta sa prebral, vrátil sa do nemocničnej skutočnosti. Rozhliadol sa okolo seba. V pološere pod sivými stenami na starých, na žlto natretých lavičkách sedeli muži i ženy, vo vzduchu čpel zápach prepoteného šatstva, schnúceho po daždi. Aká to úbohosť, striaslo ho. A neporiadok. Okolo neho prešla mladá sestrička, chcel ju zastaviť, spýtať sa na riaditeľa, ale nevšimla si ho, možno naschvál. Na dverách zazrel nápis Prijímacia kancelária. Vošiel bez zaklopania a ostal stáť pred mladou lekárkou, ktorá vyšetrovala polonahého uplakaného chlapca.

- Kde nájdem riaditeľa? — spýtal sa.

Lekárka na neho nahnevane zazrela.

- Von, prosím! - vybuchla. - Neviete čítať?

To bol svet zvláštnych zákonov, vládli tu ľudia v bielych plášťoch. Zarychta poznal ich zvyky zo svojho pobytu v nemocnici, luxusnej v porovnaní s touto úbohou dierou.

Vyšiel von, až za dverami si všimol druhý nápis Nepovolaným vstup zakázaný. Áno, tu platia iné pravidlá, iné ako tie, na aké je zvyknutý svet zdravých.

Po strmých a úzkych schodoch vyliezol na prvé poschodie, prešiel niekoľkými tmavými chodbami vyloženými linoleom a s úľavou konečne objavil dvere do sekretariátu. Vošiel dnu a bez vyzvania si sadol na stoličku pred písacím stolom. Tu bolo krajšie. Na okne stáli kvety. Na stene visel veľký farebný kalendár, ktorý vydal v angličtine na reklamné účely Agrostroj.

Sekretárka, staršia sivá pani, bola zvyknutá, že ľudia sem prídu z posledných síl a podobne ako on padnú na stoličku. Bez náznaku prekvapenia na neho pozrela.

- Som Zarychta, ak vám to niečo hovorí, - povedal. - Leží u vás môj... - zaváhal, - môj kolega Barycki...

- Tá nehoda?

- Áno. Kvôli tomu som sem pricestoval. Chcem hovoriť s riaditeľom nemocnice.

- Je v operačnej sále.

- Chcem vidieť Baryckého, - povedal.

- Práve ho operujú.

Pozrel von oknom. Bolo odtiaľ vidieť pseudogotický kostol a za ním pole, na ktorom stáli stovky červených kultivátorov. Ešte nepostavili sklad? prekvapil sa v duchu. Tu v tomto mestečku plynie čas pomalšie ako vo Varšave. Koniec koncov aj vo Varšave je to kadejaké, vzdychol si, budujú magistrály, ale ústredné kúrenie v našom dome poriadne nefunguje už takmer päť rokov.

Pomyslel si to a hneď sa prichytil pri tom novom zvrate: budujú. Oni. Vždy myslel: budujeme. My. A presnejšie: ja. A teraz odrazu: oni. Kto sú to tí oni? Aká anonymná sila, čo vždy robí chyby? Dážď zosilnel, narážal do okien, ponuré a skľučujúce počasie. Zarychta si prešiel rukou po krátko ostrihaných vlasoch, boli vlhké. Staršia pani si všimla ten pohyb.

- Zoblečte si kabát, máte ho mokrý, - povedala. - Ak chcete počkať na výsledok operácie, odprevadím vás do čakárne. Už je tam niekoľko ľudí z Varšavy.

Zarychta sa na chvíľu prestal kontrolovať, čo vraví, a vzdychol.

- Úbohá je táto vaša nemocnica. - Okamžite pocítil spoluzodpovednosť. Oni či my. Oni či ja. Koľko chybných rozhodnutí urobil v priebehu tých rokov? Veď predsa vždy chcel povzniesť svoju krajinu. Len to chcel. Nenávidel baraky, provizórium, biedu. Jeho nenávisť bola opodstatnená, dobre si pamätal kyslastý zápach zatuchnutých pivníc, v ktorých vyrastal. Medzi tými pivnicami a obyčajným dvojizbovým bytom je hádam väčší rozdiel ako medzi touto malou nemocnicou a luxusnou, ministerskou nemocnicou. Dala sa tá vzdialenosť preskočiť skokom jedného pokolenia? Vždy sa mu zdalo, že poľskú biedu možno odstrániť len vtedy, keď sa zabudne na každodenné potreby. Že je nevyhnutné zúfalé úsilie. Asketické odriekanie. Nikto nám nedá nič zadarmo. Sme odkázaní na vlastné sily. Musíme si utiahnuť opasok. O tom bol do hĺbky duše presvedčený.

Keďže ho v poslednom čase často trápila neistota, spýtal sa jediného skutočne blízkeho a oddaného človeka -Vandy.
- Čo si myslíš, ale úprimne, veď si múdra a poznáš moje názory, z čoho vyplynulo, že som tak zle odhadol situáciu,

................................................................................................................................................................

... posledná veta ...

Bolo mu tak, akoby opäť pozeral na svoj život.



ORDÓDY, VILIAM - STOPERCENTNÉ ALIBI

ORDÓDY, VILIAM

STOPERCENTNÉ ALIBI

Videopress MON, Bratislava, 1989
ilustrácie Karol Zemanovič
obálka Igor Rehánek
1. vydanie, 35.000 výtlačkov
ISBN 80-85180-02-2

beletria, próza krátka, detektívky,
136 s., slovenčina
hmotnosť: 157 g

mäkká väzba
stav: dobrý

0,10 € darované THCK

*zlaci*





Násilník

Bol máj, lásky čas, navyše nedeľa. Jarné slnko už privábilo na brehy okolitých jazier a štrkovísk množstvo bronzuchtivých obyvateľov. Silvester Anda naštartoval motocykel a urobil si výlet do okolia Bratislavy. Závistlivým pohľadom skúmal opaľujúce sa mladé dvojice. Mysľou mu prebehol okrídlený žartovný výrok: „Každý má niekoho, iba ja som ženatý“. Navyše sa zlostil, že má manželku vo vysokom stupni ťarchavosti, s ktorou je len oštara. Ešte že som použil vierohodnú zámienku, ako sa dostať z domu, - utešoval sa pri pohľade na skupinku dievčat.

Dlho sa však pri jazere nezdržal. Zapol si koženkovú bundu, nasadil tmavé okuliare a pridal plyn. Vedel, že blízko pláže, kde je veľký pohyb ľudí, nemá šance na uskutočnenie nekalého zámeru. Vydal sa hľadať vhodnejšie miesto. Obišiel ďalšie jazero v nádeji, že v niektorom vzdialenejšom kúte nájde ženu samotárku, ktorá mu bude po vôli. Nemal šťastie, ale nevzdával sa. Bol rozhodnutý dosiahnuť svoj cieľ za každú cenu. Vybral sa poľnou cestou smerom k najbližšej dedine. Pri mŕtvom ramene Dunaja na chvíľu zastal a blatom trochu zamazal štátnu poznávaciu značku dopravného prostriedku. (Vlastnú predvídavosť si neskôr pochvaľoval, a trik zopakoval viackrát).

Pri križovatke poľnej cesty na chvíľu zaváhal, ktorým smerom sa pustiť. Dilemu vyriešil zvuk blížiacej sa babety. Chcel už pokračovať v jazde na druhú stranu, keď zbadal, že na malom motocykli sedí žena. Rozhliadol sa a bleskovo zvážil situáciu. Zdalo sa mu, že okolie je opustené a okrem nich dvoch nie je nik nablízku. Dobehol neznámu, zastavil ju, potom prekvapenú ženu násilím zatiahol do porastu vedľa cesty. Zvalil ju na zem a jednoznačným spôsobom jej dal najavo svoj úmysel. Prepadnutá sa bránila a v nešťastí mala aj šťastie. Niekto prichádzal, a tak útočník radšej zdupkal.

Keď postihnutá na obvodnom oddelení VB hlásila pokus o znásilnenie, ešte bola v psychickom šoku. Nečudo, že jej výpoveď nebola celkom jasná.

Major Oto Havel, jeden z príslušníkov, ktorému prípad pridelili, si podrobne prečítal zápisnicu a lakonicky poznamenal: - Opis páchateľa síce máme, ale podľa neho by sme mohli zadržať hádam každého tretieho mladého muža. Len uvážte, vek asi dvadsaťpäť rokov, kožená bunda, texasky, slnečné okuliare.

- Je tam ešte aj motocykel a prilba, - dodala kapitánka JUDr. Anna Kostková, vyšetrovateľka Správy ZNB.

- Áno, ale poškodená si nielenže nezapamätala štátnu poznávaciu značku, no nemá ani tušenia, o aký motocykel išlo. A vieš, aké je dnes módne vlastniť tieto čertovské mašiny, - replikoval nazlostene major.

- Navyše, - dodal, - páchateľ nemusí byť ani z blízkeho okolia. Nemôžeme dokonca vylúčiť ani fakt, že to môže byť cudzinec. Hľadáme ihlu v kope sena.

O dva mesiace na obvodné oddelenie VB prišli dve ženy a pobúrenevyrozprávali, že cestou domov sa pri nich pristavil motocyklista, ktorý sa nehanebne a provokačne obnažoval.

- Nie, nenapadol nás, len sa chvíľu predvádzal, potom nasadol na mašinu a odfrčal. Aké bolo číslo a značka motocykla? - Žiaľ, nevšimli sme si, ale, - dodala po chvíľke rozmýšľania mladšia zo žien, viem, že mal červenú prilbu.

- V prvom prípade to bol pokus o znásilnenie, teraz iba prejav exhibicionizmu. Tí nezvyknú znásilňovať... Nemôžeme však vylúčiť, že ide o tú istú osobu, čo nasvedčuje nielen lokalita, ale aj motocykel, - rozmýšľala nahlas vyšetrovateľka a neodpustila si poznámku na slabú pozorovaciu schopnosť svedkýň, ktoré nevedeli o dopravnom prostriedku páchateľa povedať nič, čo by sa dalo využiť. Keby na ich mieste bol muž, - dodala,

- iste by si pamätal nielen značku či kubatúru, ale hádam aj to, či sa chróm leskol alebo nie.

- To síce určite, ale toho sa asi nedožijeme, že mužov budú obťažovať amazonky uháňajúce na motocykloch, — usiloval sa o vtipkovanie major Havel.

Vtedy ešte ani jeden z dvojice kriminalistov netušil, že čoskoro budú mať výpovede ďalších očitých svedkov, hneď štyroch dievčat. (Hoci ani ich svedectvo neobjasnilo trestný čin.)

------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Príslušníci postupne zaistili aj ďalších páchateľov rozsiahleho gangu, ktorých súdili (Tomíčka v neprítomnosti, lebo medzitým sa mu podarilo emigrovať) za štrnásť rozličných trestných činov.




KRNO, MILOŠ - MODROOKÁ ZEM

KRNO, MILOŠ

MODROOKÁ ZEM

Pravda, Bratislava, 1980
prebal A. Bartošová-Pelikánová
1. vydanie, 5.000 výtlačkov
75-077-80

beletria, román,
192 s., slovenčina
hmotnosť: 309 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,10 € darované THCK

*zlaci*

Zaslúžilý umelec MILOŠ KRNO, narodený roku 1922, vstúpil do literatúry ako básnik. Je autorom niekoľkých zbierok poézie a prekladov poézie. Neskôr sa však začal venovať iba próze, čiastočne aj filmovému scenáru. Bol aktívnym účastníkom Slovenského národného povstania, a preto často čerpá z vojnového obdobia a zobrazuje ľudí v napätých, dramatických situáciách. Tematika Slovenského národného povstania a mravné postoje ľudí v ňom sa zjavujú v knihách poviedok Viadukt, Živiteľka, Kým dohorela cigareta. Jastrabia poľana, Ťažká hodina, Výstrel sa vracia, Hra so smrťou i vo viacerých románoch.

Najznámejším dielom Miloša Krnu — prozaika je široké plátno Liptova zahrnujúce obdobie od konca prvej svetovej vojny po februárové víťazstvo — románová trilógia s názvami Dve cesty, Lavína a Míľový krok, ďalej kniha inšpirovaná bojom kapitána Jána Nálepku Vrátim sa živý, ktorá slúžila ako podklad k scenáru pre československo-sovietsky koprodukčný film Zajtra bude neskoro, román zo súčasného života vysokoškolákov a o láske A kto ma to čaká. Veľký úspech u literárnej kritiky aj medzi čitateľmi dosiahol posledný Krnov román Cnostný Metod, satirický pohľad na Bratislavu štyridsiatych rokov. Literárna kritika privítala toto dielo ako signál pre celú slovenskú prózu: „ ... povstalecká tematika si vyžaduje nový prístup pri spracovaní a ... Krno ju obohatil zrelým, čitateľsky príťažlivým dielom, socialisticky angažovaným. Román Cnostný Metod znamená nový vzmach v Krnovom vývine, medzi jeho knihami nie je iba jednou z radu" (Ivan Kusý). Slovenská filmová tvorba nakrútila podľa neho rovnomenný celovečerný film.

Krno napísal aj niekoľko kníh pre deti, z ktorých najznámejšie sú Lišiak Šibal, Zbojník Šíp a Meteor do daru.

Mnohé jeho knihy boli odmenené literárnymi cenami, vyšli vo viacerých vydaniach a preložili ich do cudzích jazykov.

Najnovšie Krnovo dielo Modrooká zem, ktoré predkladáme čitateľom, sa zrodilo z jeho lásky k prírode a z úzkosti, že ľudia vlastným nezodpovedným prístupom postupne zničia prírodu okolo seba a napokon aj život sám. Autor súčasne načrel do živej problematiky krízových rokov. Jeho hrdinovia intenzívne prežívajú dianie okolo seba, a ono ich núti vyjasňovať si zásadné osobné postoje nielen k spoločnosti, ale aj k svojim najbližším. Bytostne spätí s prírodou čerpajú z nej napokon silu prekonať vnútorný očistný zápas a nájsť opäť seba samých.






Peter si svedomito pripravil referát na moskovské sympózium o ochrane vôd. Keď vyšiel na rečnícku tribúnu, cítil, ako sa mu trasú ruky, a pri pohľade na veľké auditórium, z ktorého mnohých účastníkov poznal a ktorých práce si vážil, prišiel do pomykova.

Keď si všimol, že jeho referát pozorne počúvajú, striasol zo seba stiesnenosť. Možno bola aj do určitej miery oprávnená — Peter Zoštiak a jeho kolegovia nemali pre prácu také podmienky ako mnohí zahraniční účastníci sympózia.

Československo je prvým štátom na svete, čo má priamo v ústave zakotvenú ochranu prírody, — hovoril Peter. V pätnástom článku sa hovorí, že každý občan, citujem: „Sa má starať o zvelebenie a všestrannú ochranu prírody a udržanie prírodných krás našej vlasti.“ — A to bolo, vážení kolegovia, pred piatimi rokmi, v čase, kedy naša príroda ešte nebola ohrozená.

Veľa účastníkov sympózia zatlieskalo. Peter si spomenul na brata, na papiereň, na zapáchajúci Váh s bielymi penami a vláknami, no nepodľahol tomuto dojmu, lebo vedel, že mnohé rieky a skoro všetky potoky u nás sú čisté ako krištáľ.

Na záver povedal:

Chcel by som sa poďakovať za pozornosť našim drahým hostiteľom. Všetci, či už my, vedeckí pracovníci v najužších disciplínach biológie, alebo ostatní občania, mali by sme všetko podniknúť na záchranu životného prostredia ľudí, na záchranu veľkej rovnováhy v prírode. Rád by som práve tu, v Moskve, na záver zacitoval jedného z hrdinov Čechovových poviedok: „Hľadíte na mňa s iróniou, všetko, čo hovorím, vidí sa vám zastarané a málo vážne, ale keď som pri lese, čo som zachránil pred vyrúbaním alebo ešte viac, keď počujem šumieť mladý les, ktorý som svojimi vlastnými rukami vysádzal, cítim, že ešte aj klíma je trochu v mojej moci, a ak bude po tisícich rokoch človek šťastný, bude to trochu aj mojou zásluhou."

Keď sa Peter uklonil, v konferenčnej sieni hotela Rossija zatlieskali. Sadol si v rozpakoch na svoje miesto a sused, bulharský kolega, mu stisol ruku.

Peter sa uspokojil, vybral poznámkový zošit z aktovky, založil si na uši slúchadlá, aby zachytil v ruskom preklade referát francúzskeho biológa.

Francúz, asi šesťdesiatnik, žilnatý, vysoký chlap s hrubými okuliarmi na očiach, ktoré si neprestajne naprával, málo pozeral do papierov, vedel svoj referát skoro naspamäť.

Pomaly prameň čistej vody nájdeme iba v rozprávkach, — hovoril. — O Rýne spieval Henrich Heine vo svojich veršoch ako o utešenej rieke. Pre nás Francúzov, milovníkov vína, je Rýn spojený s révou. Koncom minulého storočia vylovilo sa ročne z rieky tisíc ton lososov.

Zdvihol prst a zvýšil hlas:

Tisíc ton lososov, páni! A dnes sa premenila táto utešená a užitočná rieka na smradľavý kanál. A čo mám povedať o našej slávnej Seine? V osemnástom storočí Parížania z nej pili vodu bez úpravy, a dnes? Seina už môže ruku podať Minnesote v Spojených štátoch amerických, rieke, ktorá sa nedá použiť ani na zavlažovanie.

Odpil si minerálky a pokračoval:

Hovorím o vode, takisto by som však mohol hovoriť o pôde a povetrí. V krátkom čase nám hrozí skaza, ak sa ľudstvo nechytí rozumu. Najväčším znečistením prírody hrozí výrobný proces nukleárnych zbraní. Ľudstvo nesmie viesť pštrosiu politiku a nemyslieť na zajtrajšok, na našich potomkov! Na to nemá právo.

Utrel si čelo, vzdychol, napravil si okuliare a očervenel v tvári.

Odpusťte, dal som sa strhnúť, — povedal. — Teraz budem vecný, — a už pokojnejšie čítal svoj referát.

Nakoniec sa však predsa len rozpálil. Zbalil papiere,

----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

V nej sa raz upokoja naše túžby a bláznivé sny.




DOCTOROW, E. L. - RAGTIME

DOCTOROW, E. L.

RAGTIME
(Ragtime)

Pravda, Bratislava, 1981
edícia Členská knižnica Pravda
preklad Otakar Kořínek
prebal Ján Meisner
1. vydanie, 20.000 výtlačkov
75-091-81

beletria, román
240 s., slovenčina
hmotnosť: 322 g

tvrdá väzba s prebalom

0,50 € stav: dobrý *kocan3*belx-usa*
1,00 € stav: dobrý *zlaci* DAROVANÉ EGJAK

Píše sa rok 1902 a k brehom Spojených štátov pláva loď za loďou plná prisťahovalcov. Chudoba Európy zaplavuje New York. Medzi touto pestrofarebnou masou je aj rodina pouličného všeumelca, ktorý sa živí vystrihovaním papierových siluet.

Amerika vrie, kypí neuveriteľným bohatstvom a na uliciach jej miest zomierajú ľudia hladom. Je to doba, v ktorej sa ešte možno stať z kamelota milionárom, doba vrcholiacej módy ragtimu presláveného černošskými hudobníkmi.

Multimilionár Morgan sa plaví na osobitnom parníku Carmania do Egypta lákaný hrobkami farai a polárny bádateľ Peary sa chystá objaviť Severný pól. Členom jel výpravy je aj zámožný podnikatel majiteľ továrne na výrobu vlajok a potrieb pre ohňostroje. Jeho rodina zostáva doma, v mestečku New Rochelle, na východnom pobreží Spojených štátov.

Istého dňa podnikateľova manželka začuje v záhrade zvuk pripomínajúci detský plač a zo záhona vyhrabe novonarodené černošské dieťa. Ujme sa ho a zachráni aj matku, ktorá sa zo zúfalstva pokúsila o zločin. V tej chvíli sa začína prudko odvíjať dramatický príbeh černošských milencov, klaviristu Coalhousa Walkera, a Sarah, matky jeho dieťaťa. A tento príbeh napokon spletie osudy chudobného prisťahovalca i bohatého podnikateľa.

Román Ragtime bol dlhé mesiace na rebríčku amerických bestsellerov. Jeho autor E. L. Doctorow, je autorom viacerých pozoruhodných kníh (Ťažké časy, vitajte, Veľkolepý ako život, Danielova kniha — príbeh manželov Rosenbergovcov — a najnovšieho veľmi úspešného románu Jazero Loon). Vo svojej próze úspešne kombinuje literatúru faktu s fikciou. V Ragtime vystupujú viaceré skutočné osobnosti, ktorých životné osudy a konanie boli charakteristické pre búrlivé obdobie histórie Spojených štátov.

Toto pozoruhodné dielo modernej literatúry si iste nájde vďačných čitateľov i medzi slovenskou čitateľskou verejnosťou.








V Spojených štátoch sa zatiaľ odohrávala prevratná zmena. Mali nového prezidenta Williama Howarda Tafta. Keď nastúpil do úradu, vážil vyše stošesťdesiat kilogramov. Muži v celej krajine si začali všímať svoj zovňajšok. Boli zvyknutí piť kvantá piva. Napchávali sa pecňami chleba a hojne si dožičili klobás a tlačeniek, ktoré ležali na pultoch barov a reštaurácií. Vznešený Pierpont Morgan si dával sedem-osemchodové obedy. Na raňajky jedával rezne a kotlety, vajíčka, palacinky, pečené ryby, záviny a maslo, čerstvé ovocie a šľahačku. Spotreba jedla bola symbolom úspechu. Muža s brušiskom pokladali za človeka v rozkvete. Ženy chodili do nemocníc umierať na prasknuté mechúry, pľúcne kolapsy, zlyhanie srdca a zápaly miechy. Do kúpeľov a k sírnym prameňom sa hrnuli davy ľudí. Preháňadlo tam chápali ako prostriedok na povzbudenie chuti. Amerika bola veľkou uprdenou krajinou. To všetko sa začalo meniť, keď sa do Bieleho domu nasťahoval Taft. Jeho vstup do tohto jediného mýtom opradeného úradu v americkej fantázii všetkých stiesnil. Jeho obrovská postava sa razom stala symbolom človeka tohto štýlu. Hneď nato vykročila móda opačným smerom a iba chudobní boli tuční.

V tomto a ešte v mnohých iných ohľadoch Evelyn Nesbitová predbehla dobu. Jej voľakedajší hlavný milenec Stanford White bol módne zavalitý a jej muž Harry K. Thaw, hoci nižšej postavy, bol kyprý a široký. Zato jej terajší milenec, Matkin mladší brat, bol štíhly a pevný ako mladý strom. Milovali sa pomaly, ich telá sa pružne prelínali a navzájom si tak vyhovovali, že vo zvyšnom čase, ktorý spolu trávili, skoro nemali dôvod zhovárať sa. Evelyn sa vyznačovala tým, že nikdy neodolala človeku, ktorého mocne priťahovala. Vodila Mladšieho brata po Lower East Side, kde daromne pátrala po Tatkovi a dievčatku. Byt na Hesterinej ulici bol prázdny. Evelyn si ho prenajala a zaplatila domácemu za biedne zariadenie. Dlhé hodiny sedávala pri obloku svetlíka. Dotýkala sa prikrývky, taniera a iných vecí ako slepec, ktorý číta hmatom. Nato sa zakaždým zrútila a Mladší brat ju utešil na úzkej mosadznej posteli.

Keď sa začal súd s Harrym K. Thawom, Evelyn fotografovali, ako vchádza do súdnej budovy. V súdnej sieni, kde sa fotografovať nesmelo, ju zas portrétovali pre ilustrované časopisy. Počula škrípanie oceľových pier. Zaujala miesto na lavici svedkov a opísala, ako pätnásťročná vyhadzovala nohami v červenom zamate a ako sa istému bohatému architektovi pri pohľade na jej odhalené lýtka zatajil dych. Svedčila sebaisto a so vztýčenou hlavou. Bola oblečená s bezchybným vkusom. Jej svedecká výpoveď znamenala zrod prvej bohyne sexu v amerických dejinách. Uvedomili si to dve spoločenské vrstvy. Prvou boli podnikateľské kruhy, najmä skupina finančníkov a výrobcov odevov, ktorí sa začali obchodne zaujímať o film alebo kinematograf, ako sa mu vtedy hovorilo. Viacerí z nich postrehli, že Evelynina tvár na titulnej strane novín predala celý náklad. Pochopili, že ide o proces idealizácie, pri ktorom sa niektorí jednotlivci pod vplyvom udalostí, opisovaných v novinách, dostávajú do povedomia verejnosti v nadživotnej veľkosti. Títo jednotlivci sú zosobnením jednej príťažlivej ľudskej črty na úkor ostatných čŕt. Podnikatelia si položili otázku, či by takých jednotlivcov nemohli vytvoriť sami vlastnými prostriedkami nezávisle od náhodných udalostí, ktoré sa dostanú do novín. Keby mohli, do kinematografu by chodilo viacej ľudí, čo by znamenalo väčšie príjmy. Evelyn Nesbitová takto inšpirovala vznik systému filmových hviezd a stala sa predobrazom všetkých bohýň sexu, počínajúc Thedou Barovou a končiac Marilyn Monroe. Druhú skupinu, ktorá postrehla význam Evelyn Nesbitovej, tvorili odborárski predáci rozličných zväzov, anarchisti a socialisti; tí správne predpovedali, že potencionálne je vážnejšou hrozbou pre záujmy robotníkov ako majitelia baní a 

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

A Harry K. Thaw, ktorého prepustili z ústavu, sa každoročne zúčastňoval v Newporte ná slávnostnom sprievode pri príležitosti ukončenia I. svetovej vojny.




MÓRICZ, ZSIGMOND - ŠŤASTNÝ ČLOVEK

MÓRICZ, ZSIGMOND

ŠŤASTNÝ ČLOVEK
(A boldog ember)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1960
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (SPKK) (129)
preklad Hana Ponická
obálka Jozef Baláž
1. vydanie, 43.000 výtlačkov

beletria, román, literatúra maďarská
376 s., slovenčina
hmotnosť: 434 g

tvrdá väzba
stav: dobrý
0,30 € stav: dobrý *belx
0,30 € stav: dobrý *zukol6**printer*
0,10 € stav: dobrý, bez prebalu *cesvo*
0,10 € stav: dobrý, darované THCK *zlaci*

Jedného dňa roku 1932 navštívil v redakcii Pesti Napló spisovateľa starší sedliak. Boli si rodina, a vysvitlo, že zrobený gazda spoza Tisy, unavený životom, neprišiel na zvyčajnú návštevu. Prišiel mu vyrozprávať celý svoj život a požiadať ho, aby o ňom napísal „pekný román“. Tým človekom bol György Joó, hrdina Šťastného človeka. Ešte toho istého roku začali vychádzať na pokračovanie v novinách „rozprávania“ tohto drobného maďarského človeka, ktoré vyšli potom knižne o tri roky neskôr, roku 1935. Šťastný človek má osobitné postavenie v maďarskej literatúre i v tvorbe Móriczovej. Je najľudovejším z jeho románov. V románe ako v zrkadle je celá stará maďarská dedina spred prvej svetovej vojny. Dedina nie bez idyly a čara, ale pritom dedina ostro sociálne videná a vyhranená. Čarovné kapitoly z hrdinovho detstva, chlapčenstva a junošstva dýchajú na nás dačím, čo nám mocne pripomína prózy Kukučínove, Tajovského a Timravine. Niet tu tmavých naturalistických farieb, všetko plynie zdanlivo pokojne a nerušene, prepletené príhodami veselými i smutnými a preteplené hlasom rozprávačovým — vyrovnaným, nevzrušeným hlasom človeka, čo veľa vytrpel a pozná cenu života. Radosti a žiale dedinského chudobného chlapčaťa, jeho hrdé, nespútané mládenčenie podané je tu tak sýto, básnicky presvedčivo a pútavo, že podobných strhujúcich stránok nie je veľa v svetovej literatúre. V celom texte románu zvučí pritom základný podtón, clivý a nostalgický. Je to smútok starého, zrobeného človeka, ktorý si síce našiel šťastie osobné, no uvedomuje si, že v spoločenstve vtedajšieho maďarského sveta je jeho život, jeho práca čímsi nepotrebným, zbytočným, márnym. V závere románu vyčíta autor hrdinovi, že sa nestal „hrdinom“. Rozumejme: hrdinom sociálnym, človekom, čo by si bol šiel inak vydobyť svoje štastie, dôstojný ľudský život. Šťastný človek má pritom i svoju zvláštnosť literárnu: celý je napísaný v nárečí. Prekladateľka usilovala sa riešiť tento problém jemnou štylizáciou niektorých lexikálnych a tvaroslovných zvláštností nášho nárečia novohradského. Nakoľko sa jej to podarilo, posúdi čitateľ sám.





Na druhý deň ma zavolali k notárovi. Prišiel po mňa prísažný Gyuri Orbán, no ja som už nebol doma, ale ďaleko na Csiklási, na Krószových poliach. Preto mi nechal doma odkaz, aby som sa na druhý deň ráno určite dostavil do notárskej kancelárie.

Veľmi som bol ustatý, keď som večer prišiel domov. Umyl som sa, navečeral, a tu mi mamka hovoria, že mám ísť ráno na obecný úrad.

— Tak ešte zájdem ku Krószovcom, poviem im, aby zajtra poslali na pole niekoho iného miesto mňa.

Šiel som i hovorím im:

— Prosím, milostivá pani, pošlite miesto mňa dakoho iného zajtra na Csiklás, lebo aj tak je robotných rúk málo, ale ak predsa len pôjde dakto miesto mňa, budú môcť robotu dokončiť.

— A ty čo chceť, neprísť už pracovať?

— Čo by som neprišiel, vďačne ja prídem, ale na zajtra si ma predvolal pán notár, musím ísť na obecný dom.

— A čo chceť pán notár teba?

— Ja veru neviem, čo chce lebo nechce, ale na prvom mieste stojí zákon, to mi ešte aj apík hovorievali, reku to si uchovaj, synak, na slovo zákona sa hneď treba brať, lebo tí páni nepoznajú nijaké žarty.

Lenže tá chuderka mi nerozumela:

— Žartovať teba notár?

— Neviem, čo chce, ale, prosím, ráčte miesto mňa poslať niekoho iného na Csiklás, lebo ešte príde dážď a zem nebude okopaná.

— No topre, topre, ale keť ťa notár pustiť, hneď prísť.

Šiel som domov, ľahol som si, dobre si pospal, lebo

som bol poriadne ustatý. Ráno som za svitania okopal našu záhradku, zemiaky som okopal doma, aby som trochu pomohol mamke, a o ôsmej som už bol u notára.

Hneď som šiel do kancelárie, slušne som zaklopal a len potom vstúpil dnu. Bol tam už aj ten taraj i notár. Vtedy sme mali len notára, teraz už má notár u nás až dvoch pomocníkov, jedného podnotára a jedného daňového úradníka. Neviem, čo robia, keď prv všetko jeden zvládol.

Ako vojdem, notár ma okríkne:

— Čakaj vonku, kým ťa zavolám.

Vyšiel som na trnác.

Bol to veľký trnác. Niet sa čo čudovať, že notár Gedeon vyšiel navnivoč, lebo keď chudák ten notariát staval, iba na to myslel, aby bol čo najväčší i najkrajší, aby na ňom ani najmenšej chybičky nebolo. Ale keď potom bolo treba platiť dlhy, nuž to bolo zle, že aj dlhy boli pekné veľké. Musela to byť pekná suma, čo dlhoval na dom, keď ho aj do hrobu uložila. V dolnej časti domu bol obecný úrad a v hornej notársky byt. Pred obecným domom bola nekrytá podstena, kde postávali a vyčkávali ľudia, čo prišli platiť dane alebo vybavovať nejaké iné veci: postávali tam v zime — v lete na vetre, a pri notárskom byte bola veľká sklená veranda a pred verandou samé ruže. Vtedy už mali puky, aj sa otvárali. Dívam sa, dívam na tie krásne ruže aj iné kvety, lebo tam bolo v hriadkach vysadených veľa kvetov, ibaže zem mali celkom suchú, rozpukanú. Dívam sa i myslím si, ako je len dobre pánom, žijú si medzi samými kvetmi, a ani kvapku vody im nedajú. Chvíľu som tam postával, presúšal sa, no bolo mi dlho, lebo nik sa ku mne ani slovkom neozval, i myslím si, vojdem ja dnu k notárovi, opýtam sa, či smiem poliať ruže, aby som tu darmo čas netratil.

Otvorím dvere:

— Ich milosť pán notár...

Ale ten na mňa zvrieskne:

— Prac sa von.

— Ich milosť pán ...

A on sa znovu len na mňa oboril:

------------------------------------------------------------------------------

... Posledná veta ...

V tom sme si všetci spolurodáci v tejto ubitej vlasti rovní.




GÉCI, JOZEF - HORÚCE KRIŽOVATKY

GÉCI, JOZEF

HORÚCE KRIŽOVATKY

Tatran, Bratislava, 1988
ilustrácie Jozef Cesnak
1. vydanie, 8.000 výtlačkov
061-107-88 HKR

beletria, román,
216 s., slovenčina
hmotnosť: 289 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

0,90 €

*zlaci*

Horúce križovatky voľne nadväzujú na predchádzajúce dva romány (Osudy rodu Ďureje, 1981 a Nepokojný mier, 1984), a sledujú svojich hrdinov až do sedemdesiatych rokov. Dej sa rozvíja v dvoch časových rovinách. V jednej sa načrtáva spoločenský vývin druhej polovice šesťdesiatych rokov, v druhej obdobie Slovenského národného povstania. Takto autor nenásilne vťahuje čitateľa do dvoch pásiem minulosti, rekonštruuje udalosti odboja v Hornonitrianskom kraji a zaujímavým spôsobom približuje závažné etapy národných dejín. Pozerá na ne z odstupu, s istým nadhľadom a politicky citlivo vystihuje atmosféru čias ...

Základom dramatickej zápletky je úsilie Ďurka Ďureje, syna hrdinu odboja, dopátrať sa pravdy o otcovi, o ktorom sa všetci domnievajú, že je od konca vojny mŕtvy. Okrem jeho druha v spravodajskej službe nik netuší, že vlastne žije ako plukovník Sovietskej armády a nesmie sa prezradiť, ani keď sa dôverne zbližuje s rodinou, kde vyrástol jeho syn ...

Životné osudy však tvoria len jeden okruh románu. Druhým je výstavba nových závodov, nové úlohy chemického priemyslu atď., kde vo vysokých funkciách pracujú bývalí bojoví druhovia. Do tohto okruhu zasahuje spoločenská a politická kríza, jej riešenie, aj konfliktné zrážky tých, čo za vojny stáli na rôznych stranách.

Tým vzniká potreba vysvetliť nejasné miesta a postoje za odboja ...

Šírka záberu a náročnosť riešenia motívov autora dozaista prerastajú. Jeho hlas však treba chápať ako úsilie o živý, autentický obraz ľudských vzťahov a o plastický pohľad na triedny zápas...









Ked sa Chochuľa vrátil do Bratislavy, zháňal najbližších. Ďurko bol v Prahe, plukovník Marčuk bol na neznámom mieste a podplukovník Dragula mimo republiky. Spomenul si ešte na Jana Hurtiša. Zavolal mu.

Počujem... Po horách i po dolinách ... Kapišo italiáno?

Jano, neblázni! Tu je Chochuľa!

Aha! Jozef? A vari už aj na Vtáčniku je telefón? Aký je tam vzduch? Aj tam sú už?

Ano. Rujné jelene už trúbia. Príď!

Ba kieho! Ale ozaj... ! Odkiaľ voláš?

Z Bratislavy. Môžem ťa navštíviť? O chvíľu som u teba ... Počkaj na mňa! Vezmem ťa do mesta.

Cestou do Šúroviec bolo možno čítať a vidieť priamo na ceste alebo okolo nej pokusy o pochybnú umeleckú tvorbu.

Česť práci, súdružka!

Česť! Súdruh riaditeľ! Pekne vás prosím, prikážte mu, nech vypije kávu. Hneď ju uvarím.

A čo mi ty hučíš do sekretárky? Ha? — Chochuľovi za chrbtom sa ako duch zjavil Hurtiš.

Pozveš ma ďalej, Janko?

Prosím, súdruh veliteľ partizánskeho oddielu. Po horách i po dolinách všade vidieť belieť sa stan... Vypi si... Rizling ... Výborný!

Stačilo už aj tebe.

Nevedel by si mi vysvetliť, čo sa to deje?

Čo máš pred sebou?

Kde ...?

Na stole ... Ten popísaný papier. Sú na ňom podpisy ...

Rezolúcia! Práve sme odsúhlasili. Mám ju podpísať. Pozri sa na to.

Veď si už podpísal! Tu je tvoje meno. Hneď na prvom mieste. „Okupácia! Verní strane a Dubčekovi."

Ja že som to podpísal? — zháčil sa Hurtiš.

Voláš sa predsa Ján Hurtiš! Aj tvoj podpis poznám.

Ten obsah si pamätám. Aj v rozhlase to tak bolo. Tak píše aj dnešná Pravda. Prečítaj si! Ale ten podpis? Ukáž! Toto? Ja somár ožratý!

Riaditeľ Hurtiš, častujúc seba samého nie najslušnejšími nadávkami, roztrhal pred Chochuľom papier s rezolúciou a hodil ho do koša. Ani si nevšimol, že to bola iba jedna z kópií. Originál i s ďalšími kópiami už kolovali po jeho podniku.

„Keď podpísal riaditeľ, podpíšeme aj my," rozmýšľali mnohí.

Kým ich auto doviezlo do Bratislavy a kým sa dostali do stredu mesta, Jano trocha vytriezvel. Pred Pravdou stál zástup ľudí a niektorí pokrikmi povzbudzovali kohosi na náprotivnej budove Dopravného podniku.

Postoj, Jozef! — zavelil Hurtiš. — Toto nie je možné! Hviezdu ... ! Ten odroň ju chce zraziť z priečelia ... !

Aj mne sa tak zdá ...

Ale, veď je súčasťou štátneho znaku ... A ľudia mu tuším drukujú! To nesmieme dovoliť!

To je prejav demokracie podľa Dubčeka. Aj ty si podpísal.

Netáraj! Toto je niečo iné. Toto je strašný omyl. Tí ľudia nevedia, čo robia. Postoj, vystúpim!

Hej, ty tam... neblázni... Prestaň! Vravím ti, prestaň! To je predsa súčasť štátneho znaku.

Ty prestaň! Lebo dostaneš na bendžo.

Zapchaj mu hubu!

Hurtiš sa vyslobodil z klbka dobiedzajúcich ľudí a skočil k Chochuľovi do auta.

Nemáš so sebou pušku, Jozef? Alebo pištoľ?

---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Milí moji... urobím všetko, aby sme sa nevideli naposledy...