WOHMANNOVÁ, GABRIELLE - PAVLÍNKA BOLA SAMA DOMA / VÝLET S MATKOU

WOHMANN, GABRIELLE

PAVLÍNKA BOLA SAMA DOMA / VÝLET S MATKOU
(Paulinchen war allein zu Haus - Ausflug mit der Mutter)

Smena, Bratislava, 1980
edícia Eva (69)
preklad Oľga Silnická
doslov Milan Žitný
prebal Svetozár Mydlo
1. vydanie
73-038-80

beletria, novela
288 s., slovenčina
hmotnosť: 408 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý, neautorské venovanie

0,30 € venované THCK

*zlaci*

Literárne spracovanie ľudskej osamelosti nie je azda nič nové. Gabriele Wohmannová vniesla však do tejto témy nový tón a nové podoby individualizácie aj vďaka vedeckému záujmu, aký tomuto problému venujú lekári, psychológovia a sociológovia. Dva menšie románové útvary zhrnuté do jednej knihy tvoria zaujímavý oblúk, ktorý sa preklenul medzi generáciami. V prvom románe Pavlínka bola sama doma autorka veľmi sugestívne opisuje situáciu malej siroty u adoptívnych rodičov, plných dobrej vôle a teoretických poučiek, ale neschopných vytvoriť ono obyčajné ľudské teplo, po akom túži citlivé dieťa. Sirota v blahobytnej spoločnosti, osamelá medzi ľuďmi, hladná, hoci sýta je mementom nielen pre vychovávateľov.

Téma druhého románu Výlet s matkou je azda menej exkluzívna, no pre nikoho niet úniku pred jej výzvou najmä nie v súčasnej civilizácii, v ktorej osamelosť starých ľudí je nesmieme akútnym a ťažko riešiteľným problémom. Vzťah dcéry k ovdovenej matke, dcéra žijúca svoj život a pritom ustavične zmietaná výčitkami svedomia, pretože si uvedomuje, že nikdy nebude schopná splatiť matke biologický i citový dlh. Matka osamelá uprostred ľudí, plná dobrej vôle a ochoty nebyť osamelá nachodí svoje miesto a zmysel života a či prežívania v dávaní, v rozdávaní sa, v uchovávaní rodinných väzieb. Wohmannovej prístup k téme je dosť netradičný a literárne poučný, nerozvádza ju dejovými zápletkami, ale skôr rozpitvávaním určitých drobných, no výrazných situácií, pričom jej vedome strohý, takmer vedecký štýl tvorí nielen brzdu pred hroziacim skĺznutím do sentimentality, ale aj zaujímavý kontrast k citovému apelu, že sa opäť a inak treba naučiť dávať.

Literárne dielo Gabriely Wohmannovej je čitateľsky síce mimoriadne náročne, no znamená obohatenie slovenskej prekladovej tvorby a určite si nájde čitateľov, ktorých obdarí svojou umeleckosťou i morálnou hodnotou.

Dieťa, vyzvané, aby sa pripojilo k hlúčku detí na chodníku pred Kristiným a Kurtovým domom a šlo sa s nimi kdesi hrať, hneď za záhradným plotom zdúchlo a spokojné hľadelo za odbiehajúcimi deťmi, ako zahýbali za roh. Ukrylo sa v kroví, potom mu tam však bolo pridlho, a tak vyzeralo na pozemku pri rodinnom domčeku Uda, Uda nebolo, dieťa sa nudilo, trošku aj mrzlo, cítilo sa unavené a nie najlepšie a vrátilo sa domov.

Dieťa sa rozhodlo tentoraz povedať pravdu. Sľubovalo si od toho azda na niekoľko týždňov pokoj od každodennej výzvy Veď sa pohraj s nimi, na dlhšie si sľubovalo akési vykúpenie. Čo by sa dalo povedať, znelo približne takto: Najradšej som sama. Zväčša nemám chuť hrať sa s inými deťmi. To, čo sa deti hrávajú, čo sa nehráva v bytoch, nie v izbe ako u Bechsteinovcov, ale vonku, najprv bezcieľne, potom rozdelené do nepriateľských táborov, to mi poväčšine naháňa strach a vzbudzuje vo mne odpor, cítim sa vtedy strašne mizerne a ustavične sa mi zdá, že mi do tváre a do brucha udierajú prudké a tvrdé lopty, aj keď ma nezasiahnu. Vtedy v lete som vám predstierala, áno, klamala som, vôbec totiž neviem plávať, len som to tak povedala, aby som sa zbavila lekcií plávania a odporného učiteľa plávania, ale vôbec neviem plávať a vôbec sa to nechcem naučiť.

Och, bože môj, máme to len trápenie, naozajstnú smolu, no, prirodzene, v prvom rade Pavla, lebo sa nechce pridať k ostatným deťom. Je to nesmieme nenormálne. A my sa musíme prizerať. Deň čo deň zanedbáva prax, komunikovanie s ľuďmi. Vždy nás pochytí doslova šok, keď raz konečne prizná celú pravdu, predpokladajme, že jednoducho nerada pláva, že jednoducho nemôže vystáť krytú plaváreň v zime, a v leto zasa štrkovisko Muhlbach a rybník princa Ludwiga. Spytujeme sa napríklad: prečo, prečo len Pavla nerada pláva? Pritom vie plávať, rozprávala nám, že učiteľ plávania ju svojho času obzvlášť chválil, že bola zo všetkých prvá, čo na čas plávala a skončila kurz.

Lenže pravdu o plávaní, pravdu o neschopnosti plávať dieťa nakoniec predsa len nepovedalo. Zasa priznalo z celej pravdy iba zlomok: Útecha, vykúpenie, oslobodenie, pochopenie aj nežnosť boli priveľmi dôležitými cieľmi, no výhľad, že ich dosiahne, bol strašne neistý.

Pavla má tak či onak primálo zmyslu pre realitu, zisťujú adoptívni rodičia permanentne po dôkladnom štúdiu literatúry. Mimo našich štyroch stien, našej estetiky, našich ešte vždy veľmi sporadicky sa vyskytujúcich mierových zmlúv v rámci partnerskej spolupatričnosti. Pavla sa nedozvie nič o reálnych útrapách ostatných detí, ale ani o ich divých a dobrodružných únikoch, uzatvára sa do seba. Mala by skúsiť trocha spiatočníckej úzkoprsej výchovy niekde inde. Vďaka týmto skúsenostiam by sa mala naučiť vážiť si a uvážiť, ako výnimočne dobre sa jej vodí. Buď rada, Pavla, že je ti tak dobre. Počuj, Pavla, to sú závažné nedostatky, že sa izoluješ od svojich rovesníkov a odmietaš s nimi komunikovať. Teba samu ťažko postihujú. Premeškávaš, pravda, inak ako kedysi u starkých, tvojich starých rodičov, kde si tiež — ale iným spôsobom — slovom, neprestajne premeškávaš čas žitia. Presnejšie ten Čas žitia, v ktorom sme schopní poznávať život taký, aký v skutočnosti je — v jeho ambivalencii dobra a zla, krásy a hrôzy. Pavla zabúda žiť svoj život, nech sa čo-ako usilujeme tomu čeliť. U nás sa jej žije dobre, vyrovnane, beztrestne a čo ja viem ako ešte. Väčšina jej rovesníkov žije úplne inak. Uniká pred skutočnosťou. Musíme niečo vymyslieť. Musíme niečo zmeniť. Musíme preskúmať sami seba a možno azda odhaliť vlastné chyby. Lenže ktoré. Sotva možno predpokladať, že robíme chyby. Všetko je navlas, ako má byť.

Či som nestratila vlastných rodičov? Moja vlastná rodina je preč, ja som tu iba zvyšok. A to nie je skúsenosť? Dieťa si pomyslelo: Strašné, ako nič netušíte, vôbec nič netušíte, nemáte štipku citu, všetko iba vyčítate a odpíšete. O živote viem viac ako vy dve mátohy spoza písacieho stroja. Stratila som vlastných rodičov a vy si myslí-

..................................................................................................................................................................

...posledná veta...
Och, moji úbožiaci.

...posledná veta...
Teda, moji milí, dobre spite, vyzeralo to naozaj čudesne a krásne.

KOSZTOLÁNYI, DEZSŐ - KRVAVÝ BÁSNIK NERO

KOSZTOLÁNYI, DEZSŐ

KRVAVÝ BÁSNIK NERO
(Nero, a véres költő)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1983
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (429)
preklad Gabriela Hanáková
prebásnil Ján Buzássy
doslov Rudolf Chmel
ilustrácie Karol Ondreička
1. vydanie, 25.000 výtlačkov
13-72-046-83

beletria, román, literatúra maďarská
224 s., slovenčina
hmotnosť: 312 g

tvrdá väzba s prebalom

0,50 € stav: dobrý *priva*belx-hun*
DAROVANÉ stav: dobrý *gopal3*
DAROVANÉ stav: veľmi dobrý *zlaci*

Dezső Kosztolányi (1885-1936), básnik, prozaik, literárny kritik a publicista, patrí k skupine spisovateľov, ktorí na prelome storočia položili základy modernej maďarskej literatúry. Jeho historický román Krvavý básnik Nero (1922) je skvelou štúdiou vnútorného myšlienkového sveta samovládcu a despotu, ktorý netúži byť veľkým politikom, ale veľkým básnikom, pričom je aj v jednom, aj v druhom len úbohým diletantom. Jeho diletantstvo v spojení s neobmedzenou mocou prerastá do šialenstva a Nero, utrýznený bezobsažným umeleckým nepokojom, dá v básnickej žiarlivosti a pomatenosti zavraždiť básnikov, ku ktorým boli múzy milostivejšie, vlastnú matku i manželku a napokon aj svojho starého učiteľa Senecu, „toho majstrovsky klzkého dvorana a sofistu, ktorý je napriek všetkému predsa len skutočným filozofom a naozaj veľkým literátom", ako ho vo svojom liste, vzdávajúcom hold Kosztolányiho umeleckému majstrovstvu, charakterizoval sám Thomas Mann. Cez postavu Nera, cez jeho mravný a telesný úpadok stvárnil Kosztolányi aj rozpadajúcu sa Rímsku ríšu, rozhlodanú anarchiou, strachom a chaosom. A práve v tom, že Kosztolányi poukazuje na hodnoty pošliapané v prachu a dovoláva sa ich vzkriesenia a obnovy, tkvie silné posolstvo jeho románu.

OBRUČ SA PRIKOTÚĽA SPÄŤ

V daždivé, špinavé nadráno sa Poppea zdrvená chúlila pred zrkadlom. Pod očami modré kruhy. Tvár nevyspatá. Keby ju videl niekto z tých, čo ju obdivovali v divadelnej lóži zázračne upravenú a sviežu, zaiste by ho to bolo ohromilo a pomyslel by si, koľko obetí a cieľavedomej vypočítavosti si vyžaduje krása, ktorá len iným poskytuje potešenie, ale nám nie. Plášť, ktorý si narýchlo prehodila, keď vyskočila z postele, skĺzol jej z pliec a odhalil ustatú nahotu. Striaslo ju v chladnej sieni. Akýsi zlý, bosorácky prúd jej prebehol po chrbtici až hore po temeno hlavy a telom jej kŕčovito mykalo.

Česala sa, pretože iné robiť nemohla, piplala sa s riedkymi, slabými vlasmi, v drobných pohyboch si vybíjala netrpezlivosť. Zlostne si trhala a šklbala vlasy, hrebeň bol plný žltých chumáčov. V duchu zápasila s plánmi, ktorých mala plnú hlavu - tú nepokojnú, strapatú guľu, krásnu bobuľu prírody, jedovatú divú čerešňu krásy.

- Komediant, - vravela si, drkotajúc zubami, - ten komediant. Predsa je len taraj. Trochu som sa prerátala.

Nero nepochopil, že mu tajne naznačuje cestu. Neposlúchal ju, nesplnil, čo si želala. Prvý raz v živote utrpela porážku od muža. Nebyť toho, už by bola cisárovná. Ako je to možné?

Chcela si ho pripútať, a odpudila ho. Správala sa asi príliš žiadostivo a zámer sa vykľul zo skutkov. To nie je správny spôsob. Musí začať všetko od začiatku.

Keď sa rozodnilo, do izby vošiel Otho.

- Kam ste sa až dostali? - opýtal sa, ako mával vo zvyku. Poppea sa chmúrne krčila na stoličke.

- Nikam, - odvetila.

Otho mykol plecom.

- Všetko si pokazil, - riekla Poppea.

Pri obliekaní sa pre každú maličkosť rozzúrila. Ženu, čo jej podávala šaty, ihlou tak doškriabala, že z hnedej pokožky jej vyvierali kvapky krvi.

Poppea sa nepohla od zrkadla, ani keď sa už obliekla. Jej skutočná práca spočívala v tom, že pred ním celé hodiny presedela a skúmala sa. Pozorovala svoje pohyby, ktoré ani doteraz celkom nepoznala, sledovala mihanie rias a mimovoľné záchvevy, ktoré si vedome osvojila, aby ich v potrebnej chvíli použila ako zbraň.

Prišla na to, že po istom čase vie výrazom tváre vyjadriť to, čo chce. Zrkadlo nielen odzrkadľuje, ale aj mení. Preto ani jeden deň nevynechala toto sebapozorovanie, denne na sebe pracovala ako usilovná umelkyňa a odišla z domu až vtedy, keď si dokonale ovládala telo a dosiahla čaro, v ktorom sa ako na špičke ihly sústreďoval všetok jej pôvab.

Aj teraz už vedela, čo urobí. Nie rozumom, ale telom, každým nervom to vedela, cítila v končekoch prstov, z ktorých sálali neviditeľné magnety. Ak mu doteraz dala priveľa sebavedomia, niečo z neho uberie, práve len toľko, koľko treba. Musí ho odvrhnúť, ďaleko. Šikovne, ako kúzelníci v cirkuse hádžu obruče, tvrdo, ale na konci pohybu s takmer nebadateľným spätným trhnutím, takže keď obruč odbehne, aj sa sama vráti ta, odkiaľ ju hodili. Obruč sa vždy prikotúľa späť.

Dala sa preniesť cez Marsovo pole, pod Octavianovým stĺporadím, kade sa prechádzajú vznešené panie a páni. Pred Marcellovým divadlom sa stretla s Menecratom, ktorý ju pozval do svojej vily.

Poppea vyhľadala hercov a spisovateľov, ktorých v poslednom čase zanedbávala, hoci medzi nimi sa cítila najlepšie.

Od nich sa dozvedela o najnovších literárnych klebetách.

Seneca, odkedy sa pomeril s cisárom, nechal vedu vedou a písal už len básne ako jeho patrón.

Lucanus sa po predstavení bez ťažkostí odkradol nazad do vyhnanstva.

No Antisius sa chytil na udicu. Na jednej večeri prečítal svoj pamflet na cisára, začo ho zatkli a žalovali za urážku majestátu.

...............................................................................................................................................................

...posledná veta...

Peniaz vložila mŕtvemu do úst, pod jazyk, aby ho Cháron, prievozník podsvetia, previezol po tej vode, ktorá dáva na všetko zabudnúť, zmýva horúčku a kŕče, čo nás tu hore trápili, a všetkých nás robí rovnými.

OATESOVÁ, JOYCE CAROL - HORKÉ AKO MOJE SRDCE

OATES, JOYCE CAROL

HORKÉ AKO MOJE SRDCE
(Because It Is Bitter, and Beacuse It Is My Heart)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1994
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (558)
preklad Viktor Krupa
prebal Gabriel Štrba ml.
1. vydanie
ISBN 80-220-0520-7

beletria, román
288 s., slovenčina
hmotnosť: 412 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

0,50 € darované THCK

*zlaci*

Román Horké ako moje srdce je krehkým príbehom o nenaplnenej mladistvej láske plnej úzkosti.

Mladučká Iris Courtneyová vyrastá v priemyselnom mestečku Hammond na severe Spojených štátov. Ľahtikársky Irisin otec neprestajne vyhráva a prehráva v stávkach na dostihoch a pôvabná Irisina matka Persia napokon odmietne podliehal riskantnému čaru Duka Courtneyho. Požiada o rozvod. Pokoj však nenájde ani v náručiach milencov, ani na dne pohárika. Dospievajúca Iris sa čoraz väčšmi uzatvára do seba a oddáva sa sneniu. Nevysvetliteľne ju priťahuje štíhly čierny chlapec s prezývkou Smoliar. Táto jej nejasná, ale vrúcna túžba napokon privodí tragickú udalosť, ktorá spečatí Smoliarov osud a zvláštnym spôsobom ho naveky spoji s osudom Iris. Jej mladistvá láska, nenaplnená a rozjatrená, možno práve preto zostáva najhlbším citom jej života.

Obraz malého mestečka Hammond s jeho zanedbanými uličkami, zadnými dvormi plnými buriny a špinavou riekou je na míle vzdialený „americkému snu“, ale je autentický a hlboko presvedčivý. Iris, jej matka Persia, Irisin strýko fotograf Lesley i Smoliar, pátrajú po zmysle života, presvedčení, že je nim láska... Spolu s nimi si kladieme otázky, na ktoré si niekedy nemáme odvahu odpovedal, a vzrušene vnímame nevšednú poéziu mihotavých obrazov plných farieb a pachov, poéziu pulzujúcu tlkotom živého ľudského srdca.

OBRAD

Aj ona je odsúdená. Je naša. Je to spojivo medzi nami, ktoré sa nikdy nepretrhne — ale ja som ho prerušila, — vzdorovito a víťazoslávne si pomyslí Iris Courtneyová.

Odišla preč, odišla z Hammondu... už sa tam nikdy nevráti, iba na návštevu.

Po prvé, už tam nemá domov. Nemá tam miesto, dom, ku ktorému by ju viazalo niečo hmatateľnejšie ako pamäť. Takto je to ľahšie.

A tak, keď sa jej milo roztržitý doktor Savage raz predvečer, v novembri roku 1962 opýta, Slečna Coreyová, cestujete domov na sviatok vďakyvzdania? — Iris Courtneyová sa zdvorilo usmeje: — Ja som doma tu v Syracuse, doktor Savage. A nevolám sa Coreyová.

V novembri 1962 má Iris Courtneyová dvadsať rokov, dvadsať rokov a šesť mesiacov, býva sama v malom, skromne zariadenom, ale vcelku čistom a útulnom byte v nájomnom dome v blízkosti ošarpaného konca South Salina Street v meste Syracuse v štáte New York. Mesačne piati za byt tridsať dolárov, vrátane inkasa. Študuje v treťom ročníku na Syracuskej univerzite a vyhovuje jej, že býva sama, bezmála dva kilometre od univerzity v dome z červených tehál, kedysi súkromnom dome, obývanom hlavne študentmi. Prvý ročník Iris trpela, lebo bývala v univerzitnom internáte s inými prvoročiačkami a cítila sa medzi nimi nesvoja, ako dospelá žena. Už sa zmierila s osudom nenápadnej, utiahnutej študentky, ktorá si môže dovoliť bývanie len mimo univerzity a ktorá si musí prilepšovať štipendium prácou, neraz platenou horšie ako zle. Patrí k tým triezvym, usilovným, sebaistým mladým ľudom, ktorí napriek svojmu skutočnému veku nikdy nepôsobia nápadne mladistvým dojmom.

V Irisiných hustých kučeravých vlasoch, teraz ostrihaných nakrátko — vzadu jej siahajú ledva po krk — je kde-tu striebro. Čelo jej brázdia jemné, takmer neviditeľné vrásky, ba aj pehy jej rýchlo miznú, ako spomienky na detstvo. Tvár má hladkú, ale výrazne tvarovanú, s vyčnievajúcimi lícnymi kosťami, úzkym, vysokým čelom, ale je to krásna tvár... aspoň Iris si to myslí, veď to počula už toľko ráz.

Nikdy sa namiesto odpovede neusmiala. A načo je mi krása?

Pery sa jej ani nepohnú. A načo bola krása... jej?

A predsa sa Iris cíti v Syracuse dobre. Zväčša.

Je rada, že býva sama vo vlastnej izbe na najvyššom poschodí trojpodlažného tehlového domu na South Salina Street... Je rada, že študuje na tejto univerzite, kde sústavne dosahuje výborné známky a kde ako študentka nižších ročníkov pracuje ako pomocná vedecká sila u váženého Byrona Savagea na katedre dejín umenia, vydavateľa časopisu Umenie a estetika... je rada, že sa presťahovala do päťnásobne väčšieho a ľudnatejšieho mesta ako Hammond, ktorý je však vzdialený najviac ak dve hodiny cesty autom. A predsa sa obidve mestá od seba tak líšia, navonok ruchom, ale aj úrovňou kultúrneho života, ako keby boli od seba vzdialené tisíce kilometrov. Vtipkuje, že tu vonia odlišne aj vietor, čo fúka od Ontarijského jazera.

Možno sa Iris Courtneyovej vytratili z tváre stopy žiaľu či skôr ukrivdenosti... možno reaguje nervózne a keď sa jej niekto dotkne, rozvážne sa ovláda a maskuje svoju nervozitu... najpravdepodobnejšie si to sama ani neuvedomuje. Málokedy myslí na Persiinu smrť a nikdy o nej sama od seba nerozpráva.

Iris sa poučila, že zažiť niečo neznamená to isté ako pochopiť to, ani vedieť si to v plnom rozsahu zapamätať. A už vonkoncom nie o tom hovoriť.

A čo je to „fakt“, ktorým by sa to dalo vysvetliť? Práve ten „fakt“ si vyžaduje vysvetlenie.

Mala tridsaťosem rokov, keď zomrela.

On zmizol hned po pohrebe a nenechal jej nijakú adresu.

Poistená nebola. Dostala som účet takmer na osemtisíc dolárov. L. vybral z banky svoje úspory, ale zaumienila som si, že mu ich splatím.

Pripravujem sa na lásku. Už je na to čas.

..............................................................................................................................................................

...posledná veta...

"Myslíte, že budem vyzerať dobre?"

DUUN, OLAV - JUSTÍN A GUDRUN

DUUN, OLAV

JUSTÍN A GUDRUN
(Gud smiler)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1973
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (302)
preklad Oto Obuch, Terézia Černá
prebal Karol Rosmány
1. vydanie, 50.000 výtlačkov
13-72-067-73

beletria, román
216 s., slovenčina
hmotnosť: 307 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

0,10 € darované THCK

*zlaci*

Olav Duun (1876—1939) je popri Sigrid Undsetovej najvýraznejším a najznámejším nórskym spisovateľom svojej generácie. Do literatúry vstúpil r. 1907 zbierkou poviedok z rodného kraja, a rodným krajom, jeho obyvateľmi a rázovitým dialektom sa inšpiroval takmer vo všetkých svojich dielach. Vrcholom jeho tvorby je široko koncipovaná, šesťzväzková rodová kronika Ľudia z Juviku (1918—23), napísaná podľa vzoru staroislandských ság a podávajúca obraz života v Nórsku od konca osemnásteho až po dvadsiate roky nášho storočia. Duunovou druhou veľkou freskou je trilógia Blížiny (1929), Ragnhild (1931) a Posledné roky života (1933), kde autor majstrovsky zachytil rozpornosť ľudských vzťahov a v postave Ragnhild vytvoril skvelý ženský protipól k Odinovi Setranovi z Ľudí z Juviku.

Okrem týchto rozsiahlych diel napísal autor celý rad menších románov, medzi ktoré patrí i Justín a Gudrun z r. 1935. I keď na neveľkej ploche, Duun v tomto úsmevnom príbehu znovu dokázal svoje umelecké majstrovstvo a postavil v ňom pomník ľudskej statočnosti, pracovitosti a vytrvalosti.

Skončilo sa to tak, že začal vyhľadávať spoločnosť ľudí, hoci doteraz o ňu nedbal. Zúčastnil sa dokonca na predvolebnej agitácii, keď sa začala. Aj oňho sa ľudia začali zaujímať. Zaujímali sa o každého človeka v krajine. Zrazu už nebol opusteným človekom na gazdovstve, ani gazdovstvo tu nestálo osihotené, ale patrilo medzi ostatné v obci, v krajine. Musel za seba zodpovedať, musel sa brániť. A to bola nová a zlá myšlienka. Nič nebodá tak ostro ako hrot novej myšlienky, hneval sa.

Áno, čo odpovieš, ak sa bieda rozrastie na všeobecnú biedu? Buď spokojný so svojím údelom, to znelo pekne, lenže toto porekadlo a tie časy dávno pominuli. Nik nevie, kam zašli tie časy. Dnes rozhodne musíš odpovedať.

Rebeka hľadela naňho bezradne, keď ho počula takto rozprávať.

Čím väčšmi o všetkom premýšľal, tým väčšmi ho to hnevalo. Nie, život nebol narušený ani doba vykoľajená. Ľudia šaleli, naši susedia, celý národ, správali sa ako hlupáci. Len prečo má za to trpieť on, Justín Bunese?

Ani Rebeka nevidela iného východiska. Tak veru, musí mať na tom účasť.

Áno. musí. Uvedomil si to, hoci sa cítil bezvýznamný. Predovšetkým šlo o to, vybrať si vhodnú stranu, do ktorej by vlastne mal vstúpiť. A tu sa začínali ťažkosti.

Bola tu v krajine akási jeho strana, strana drobných ľudí, strana robotníkov. Dobrá strana, mal ich tu všetkých pokope. Nemal ich v láske. Niektorí mu boli celkom blízki, poznal ich. boli to väčšinou jeho známi, ľudia z tej istej obce - patril teda medzi nich? Ale druhí boli horší, boli to remeselníci, ľudia z mesta a ktoviečo ešte. žili si panským životom v porovnaní s tým. čo si mohol dovoliť on, a celkom hore, na čele všetkých, stálo niekoľko mužov, ktorých sa bál. Do tejto strany patril už svojím pôvodom.

Potom tu bola sedliacka strana. Aj tá by vari mohla byť jeho stranou. Ale čím sa líšila od ostatných strán? Nuž. povedzte mi to, lenže to nik nevie. Tí, čo sa v nej zoskupovali, boli nafúkanci, a na čele stáli veľkostatkári a iní nenažranci, vypožičiavali si a brali hypotéky a čerta sa starali o zajtrajšok. Vzdychali a stenali všetci, koľko ich bolo.

Obidve strany sa ukázali, keď sa do dediny zavádzala elektrina. Obec sa už predtým topila v dlhoch. Justín spočiatku nesúhlasil s jej zavedením, ale napriek nesúhlasu musel platiť plnú dávku. Vždy si na to spomenul, keď skrútol vypínačom. Nič proti tomu nemal, svetlo bolo veľkolepé, ale oči im neotvorilo.

Nie, ľudia dobrí, ak by sa chcel zúčastniť verejného života, musel by založiť stranu drobných ľudí, stranu zdravého ľudského rozumu. V tej strane by nikto s ním asi nespolupracoval, kto by aj mohol?

Stálym rozmýšľaním premrhal veľa času. Každému vysvetľoval svoj názor. A ľudia ho počúvali. Mnohí ho počúvali, potom si odpľuli a odišli.

Uprostred tohto virvaru si niekedy spomenul na rok smútku. Aj vtedy sa rozhneval. Rok smútku je dobrá vec, a najlepšie to vedia iste tí, čo ho vymysleli, ale čo znamenal preňho?

Potom nastalo obdobie predvolebného boja, nepokoj. Nuž, aj to nakoniec bola istým spôsobom zábava, ale vieš, či volíš správne? Ostatní to vedeli, nemuseli o tom ani rozmýšľať. Prichádzali za ním a chceli počuť jeho názor, veru tak, aby mu prípadne mohli otvoriť oči. Pripadal si ako osamelý kôl, vsadený do zeme, do pôdy vlasti. Akoby predstavoval staré i nové Nórsko v jednej osobe. A na to udri päsťou do stola. Šiel radšej domov, po svojej práci.

Áno, a potom bol doma. Jedol vždy, čo mu Rebeka pripravila, kochal sa v jedle a prosil Pána, aby žehnal pokrm tak ako dosial. Alebo zasa vstal a žiadal to či

.................................................................................................................................................................

...posledná veta...

Tak je to asi najlepšie, pomyslel si.

KELLERMANN, BERNHARD - TUNEL

KELLERMANN, BERNHARD

TUNEL
(Der Tunnel)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1974
edícia Tvorba národov
preklad Gizela Mačugová
prebal Ján Meisner
1. vydanie, 3.000 výtlačkov
13-72-075-74

beletria, román, sci-fi,
320 s.,  slovenčina
hmotnosť: 456 g

tvrdá väzba sprebalom
stav: dobrý

0,80 € DAROVANÉ EGJAK

*zlaci*

Každodenne sa presviedčame, že 20. storočie je obdobím nevídaného technického rozvoja, keď sa dosiaľ neuskutočniteľné stáva možným, keď sa realizujú utopistické myšlienky spisovateľov spred niekoľkých desaťročí. Jedným z takýchto autorov bol aj Bernhard Kellermann (1879—1951), ktorý vo svojom utopistickom románe načrtol stavbu gigantického podmorského tunela, spájajúceho Európu s Amerikou. Hlavným osnovateľom a organizátorom tohto obrovského podujatia je v románe Mac Allan, ktorý sa s prácou v baniach oboznamuje ešte v útlom detstve a z ktorého sa stáva nielen popredný odborník, ale prostredníctvom svojho projektu aj člen najvyššej newyorskej spoločnosti a jej finančných kruhov. Veď pre týchto ľudí tunel znamená predovšetkým biznis. Kým práce na tuneli úspešne pokračujú, je Mac Allan najoslavovanejším a najokiadzanejším mužom; no keď v tuneli dôjde ku katastrofe, razom je aj po Allanovej sláve. Rúcajú sa nielen jeho pracovné plány, ale aj jeho osobné šťastie, kruh priateľov sa rozplynie, tlač ho nemilosrdne pranieruje. Kellermann umelecky sugestívne zachytil nielen osudy ľudí, prácu na tuneli, ale aj princíp kapitalistického podnikania, jeho amorálnosť, bezohľadnosť a vládu peňazí, ktoré sú mierou všetkých hodnôt. Kellermann napísal svoj Tunel r. 1913 a odvtedy tento román vyšiel v Nemecku v štyristo vydaniach a bol preložený do dvadsiatich piatich jazykov. Už samotné tieto fakty svedčia o reprezentativnosti tohto diela, v ktorom autor predvídal obraz vysoko civilizovanej technickej spoločnosti, i keď nedocenil všetky jej sociálne zložky.

Ešte v ten istý deň sa objavili čaty mužov na všetkých piatich staniciach na francúzskom, španielskom a americkom pobreží, na bermudských ostrovoch a na San Jorgo (Azory). Prišli na vozoch a prenajatých automobiloch, ktoré si pomaly hľadali cestu krajinou, zabárali sa do močiarov a kolísali sa po dunách. Na istom mieste, ktoré sa ničím nelíšilo od okolia, zliezli zo sedadiel, odopli z vozov nivelačné aparáty, meriace prístroje, zväzky meračských tyčí a dali sa do práce. Pokojne sústredení merali, vymeriavali, počínali si celkom tak, akoby šlo iba o oplotenie záhrady. Pot sa im lial z čela. Vyznačili pruh zeme, ktorý v presne stanovenom uhle smeroval k moru a vzadu siahal ďaleko dovnútra pevniny. Onedlho sa rozptýlili a pracovali na rozličných miestach.

Na pasienku sa vynorilo ešte zopár vozov s trámami, doskami, térovým papierom a rozličným náradím. Vyzerali, akoby sem boli prišli čírou náhodou a nemali nič spoločné s geometrami a inžiniermi, ktorých si ani nevšímali. Keď zastali, trámy a dosky s buchotom padali na zem. Rýle sa zablysli v horúcom slnku, píly škrípali, kladivá duneli.

Potom sa prihojdalo auto, vystúpil z neho muž, kričal a gestikuloval. Muž vzal zväzok meračských tyčí pod pazuchu a šiel ku geometrom. Bol útly a plavovlasý, bol to Hobby, šéf americkej stanice.

Hobby zvolal „Haló!“ smial sa, utrel si pot — bol celý mokrý a zakričal:

„O hodinu príde kuchár! Wilson robí ako divý v Tom Rivere.“ Potom vložil dva prsty do úst a zahvízdal.

Od vozov prišli Štyria muži s meračskými latami na pleci.

„Tak chlapci, títo páni vám povedia, čo tu budete robiť.“

A Hobby sa vrátil k vozom a pobehoval medzi hromadami dreva.

Potom zmizol v aute a uháňal k robotníkom v Lakehurste, kde stavali provizórne telefónne vedenie. Kričal a hrešil a postupoval ďalej pozdĺž železničnej trate Lakehurst-Lakewood, ktorá pretínala pozemky syndikátu. Uprostred trate na pasienku, na ktorom sa vôkol pásli kravy a voly, zostal stáť dymiaci nákladný vlak s dvoma rušňami a päťdesiatimi vagónmi. Za ním prichádzal ďalší vlak s päťsto robotníkmi. Bolo päť hodín. Týchto päťsto robotníkov najali do druhej popoludní a o tretej už opustili Hoboken. Všetci boli veselí, mali dobrú náladu, pretože sa dostali z vriaceho kotla New Yorku a našli si zamestnanie vo voľnej prírode.

Vrhli sa na päťdesiat vagónov a vyhadzovali z nich na pasienok dosky, vlnitý plech, térový papier na strechu, sporáky, proviant, stany, prikrývky, debny, vrecia, balíky. Hobby sa cítil dobre. Kričal, hvízdal, šikovne ako opica preliezal vagóny a hromady dosák a vyrevúval rozkazy. O hodinu už boli poľné kuchyne hotové a kuchári v plnej práci. Dvesto robotníkov sa zamestnávalo tým, že rýchlo stavali baraky na noc, pokým ostatní ešte vykladali vagóny.

Keď sa zotmilo, Hobby odporúčal svojim „chlapcom“, aby sa pomodlili a políhali si, ako sa dá.

Vrátil sa ku geometrom a inžinierom a podal telefonickú správu do New Yorku.

Nato sa šiel s inžiniermi dolu k dunám vykúpať a potom sa všetci v šatách hodili na drevenú dlážku baraku a v okamihu zaspali, aby sa na úsvite nového dňa pustili do práce.

Ráno o štvrtej prišlo sto vagónov materiálu. O pol piatej tisíc robotníkov, ktorí noc strávili vo vlaku a vyzerali hladní a vyčerpaní. Poľné kuchyne už od svitu pracovali plnou parou a pekárne zahaľoval dym.

Hobby bol presne na mieste. Práca ho tešila, a hoci spal len zopár hodín, mal výbornú náladu, ktorou si hneď získal sympatie armády svojich robotníkov. Zaobstaral si koňa, sivka, na ktorom celý deň neúnavne cválal hore-dolu.

Popri železničnej trati sa už kopili celé hory materiálu. O ôsmej prišiel vlak s dvadsiatimi vagónmi, ktorý priviezol len podvaly, koľajnice, fúriky a dva malé úhľadné rušne pre úzkokoľajnú železnicu. O desiatej prišiel ďalší vlak. Priviezol aj celý oddiel inžinierov a technikov a Hobby hodil tisíc mužov na stavbu úzkokoľajnej trate, ktorá mala viesť k stavenisku vzdialenom na tri kilometre. Večer došiel vlak s nákladom dvoch tisíc železných poľných postelí a prikrývok.

.............................................................................................................................................................

...posledná veta...

Dorazili do Európy s dvanásťminútovým meškaním.

TOMASI DI LAMPEDUSA, GIUSEPPE - GEPARD

TOMASI DI LAMPEDUSA, GIUSEPPE

GEPARD
(Il Gattopardo)

Odeon, Praha, 1983
edícia Galerie moderních autorů
preklad Jaroslav Pokorný
obálka Jiří Rathouský
3., prepracované vydanie, 56.000 výtlačkov

beletria, román,
184 s., slovenčina
hmotnosť: 308 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

0,80 €  DAROVANÉ EGJAK

*zlaci*

GIUSEPPE TOMASI (1896 v Palermu - 1957 v Římě), kníže z Lampedusy, vévoda z Palmy, strávil dětství v otcovském paláci v Palermu a na různých venkovských sídlech rodiny. Vystudoval práva v Turíně, za první světové války prchl ze zajateckého tábora v Poznani a pěšky se dostal zpátky do Itálie. Setrval v armádě do roku 1925, po nástupu fašistického režimu kvitoval. Mnoho cestoval, dlouze a často pobýval v Paříži a Londýně. Mnoho četl. Za druhé světové války byl jeho palermský palác zničen a Tomáši přijal pohostinství bratrance Lucia Piccola, básníka, jehož skoupé „barokní“ verše vysoce oceňoval např. Montale. Piccolovou zásluhou přišel poprvé do přímého styku se světem literatury a dostal chuť změřit s ní síly a uskutečnit už čtvrt století odkládaný záměr: napsat svou Vojnu a mír. Za několik měsíců vznikl tak v zimě 1955-1956 Gepard. Román neodpovídající uznávaným kánonům byl odmítnut dvěma velkými nakladatelstvími na základě posudku téhož lektora: spisovatele Vittoriniho, rovněž sicilského rodáka. Zavržení se Tomáši ještě dočkal, vítězství už ne. Další lektor Giorgio Bassani jeho rukopis nadšeně doporučil. Stala se z něho kniha roku. Podobně jako tři století před ním jiný vévoda, Francouz Saint-Simon, má vévoda z Palmy vybroušeně nedbalý styl, neurovnanou kompozici, podobně jako on dosahuje svého cíle: oživit drama minulosti i vlastního osudu.

Gepard vyšel poprvé roku 1958. V Itálii se dočkal za čtvrt století 111 vydání, byl přeložen do mnoha jazyků, dal Viscontimu podnět k znamenitému filmu. A přece byl mnohými kritiky vítán velmi nevlídně. Jedni románu vytýkali nedostatek kompozice, druzí nedostatek novátorství. Někteří ho obviňovali ze zpátečnictví, jiní ze znesvěcování vlasteneckých tradic.

Z odstupu je vidět, jaká to byla mýlka. Gepard není ani kronika, ani epos, je to veliké loučení: starý svět, odsouzený ke zkáze, se ještě na okamžik rozzáří v živých barvách, muž na prahu smrti se ještě jednou sklání nad tím, co nenávratně minulo. Ani na chvíli se nedá oklamat: jeho ironie je všudypřítomná, a přece se snaží vzbudit iluzi: don Fabrizio, kníže a astronom, obr plný slabůstek a opravdové velikosti, vtipný, udatný, ctižádostivý a sličný Tancredi, krásná Angelica a její lasiččí tatík plný zlata, hrdá Concetta, zálety dona Fabrizia, příjezd do Donnafugaty, bloudění mladých milenců komnatami nekonečného zámku, palermský ples se šťastně přidružili k literárním mýtům. Že se revoluci 1860 podařilo zbřídit, už v Itálii nikdo nepopírá. Je poučné nahlédnout do soukolí, které to způsobilo - vědomě nebo bezděky. Také tady je Tomáši průvodce jedinečný.

Krátce předtím, než dorazili na vrcholek pahorku, zahájili to ráno Bystrouš a Terezka náboženský tanec psů, kteří narazili na divokou. Plížili se, strnuli, obezřetně zvedali tlapky, potlačovali štěkání. Za pár minut se mihl v trávě šedivý chlupatý zadeček, dvě rány téměř současně ukončily mlčelivé čekání; Bystrouš položil knížeti k nohám zvířátko v posledním tažení. Byl to divoký králík; prostá halena barvy hlíny ho nestačila uchránit. Hrozné trhliny mu rozervaly čumák a prsa Don Fabrizio viděl, jak se na něho upírají dvě veliké černé oči, do kterých rychle vpadal siný zákal. Nedívaly se na něho vyčítavé, ale byly plné užaslé bolesti, obracející se proti celému uspořádání věcí. Sametové uši už byly studené, silné tlapky rytmicky cukaly: přežívající symbol marného útěku. Zvíře umíralo trápeno úzkostlivou nadějí na záchranu, představovalo si, že se může ještě spasit, i když už byl konec; tak jako mnoho lidí. Ve chvíli, kdy soucitná bříška prstů laskala ubohý čumáček, zvířátko se naposled zachvělo a zemřelo. Ale don Fabrizio a Tumeo si užili svou kratochvíli. A don Fabrizio zakusil kromě potěšení zabíjet i utěšlivé potěšení soucitu.

Když lovci dorazili na vrchol hory, objevil se jim mezi tamaryšky a řídkými korkovými duby pohled na pravou Sicílii, proti níž barokní města a pomerančové háje nejsou než nicotné tretky. Pohled na vyprahlost vlnící se do nekonečna, hřbet za hřbetem, neutěšené a iracionální, jejichž hlavní linie, koncipované ve vteřinovém deliriu tvoření, mysl nebyla s to uchopit: jako kdyby moře zkamenělo ve chvíli, kdy obrat větru vyvolá šílenství vln. Schoulená Donnafugata se krčila v bezejmenném záhybu země a nebylo vidět živou duši. Jen roztroušené řádky révy prozrazovaly tu a tam stopy lidí. Za pahorky ležela z jedné strany indigová skvrna moře, ještě tvrdšího a neplodnějšího než země. Přes všecko přelétal vítr, spájel vjedno pach mrvy, zdechlin a šalvěje, vymazával, vymycoval, přetvářel všecko ve svém neúčastném běhu. Vysoušel kapičky krve, jediné, co zbylo po králíku. Mnohem dál čechral Garibaldimu hřívu a ještě dál hnal prach do očí neapolských vojáků, kteří nakvap opevňovali bašty Gaety a namlouvali si naděje stejně marné, jako byl k zemi sražený útěk divokého zvířátka

V ostře ohraničeném stínu korkových dubů si kníže a varhaník odpočinuli. Pili vlažné víno z dřevěných čutor, splachovali jím pečené kuře z myslivecké brašny dona Fabrizia a sladoučké „pícky“ posypané hrubou moukou, které s sebou přinesl don Ciccio; vychutnávali sladké hrozny, tak ošklivé na pohled a výborné na chuť; nasytili tlustými krajíci chleba hlad loveckých psů, kteří stáli před nimi, necitelní jako soudní vykonavatelé soustředění na vymáhání svých pohledávek. V tom konstitučním slunci byli don Fabrizio a don Ciccio na nejlepší cestě zdřímnout si.

Ale i když výstřel z pušky zabil králíka, i když Cialdiniho rýhované hlavně už braly odvahu neapolským vojákům, i když polední horko uspávalo lidi, nic nemohlo zadržet mravence. Přivolalo je několik zkažených zrnek vína, které don Ciccio vyplivl, a jejich husté řady přibíhaly, hnány touhou po té trošce shnilotiny promíšené varhaníkovou slinou. Přibíhaly překypujíce smělostí, v nepořádku, ale rozhodné. Skupiny po třech nebo po čtyřech se zastavovaly na kus řeči a bezpochyby velebily vezdejší slávu a budoucí blahobyt mraveniště č. 2 pod dubem č. 4 na vršku Monte Morco. A pak se spolu s ostatními daly zas na pochod směrem k vzkvétajícímu příští Lesklé hřbety toho hmyzu se chvěly nadšením a beze vší pochyby nad jejich radami poletovala melodie hymny.

V důsledku některých asociací, které by nebylo vhodné upřesňovat, hmoždění těch mravenců zaplašilo donu Fabriziovi spánek a připomnělo mu dny plebiscitu, které zažil před nedávnem právě v Donnafugatě. Kromě pocitu údivu v něm tyto dny zanechaly pěkných pár hádanek na rozluštění. Ted uprostřed této netečné přírody (až na mravence), by se snad mohl pokusit přijít jedné z nich na kloub. Psi spali natažení a zploštělí jako vyřezané figurky, králíček, zavěšený na větvi hlavou dolů, visel úhlopříčně pod ustavičným náporem větru, ale Tumeo s pomocí své dýmky dokázal ještě udržet oči otevřené.

"A vy, done Ciccio, jak jste vy hlasoval jednadvacátého?“

Chudák sebou trhl. Přepaden znenadání, ve chvíli, kdy se ocitl mimo ohradu obezřetnosti, do níž se obvykle uzavíral jako každý jiný jeho krajan, váhal a nevěděl, co odpovědět.

Kníže považoval za bázeň to, co bylo jen překvapení a popudil se. „Zkrátka, z čeho máte strach? Není tu nikdo než my, vítr a psi.“

Seznam uklidňujících svědků nebyl, po pravdě řečeno, šťastný: vítr je vyhlášený žvanil a kníže byl napůl Sicilan. Naprosto

................................................................................................................................................................

POZNÁMKA REDAKCE

Prapůvodní rukopis Geparda autor zničil, první vydání se držela strojopisu pořízeného pod dohledem spisovatelovým v červnu 1956. Začátkem roku 1957 těsně před smrtí Tomasi svůj román vlastnoručně přepsal pro svého adoptivního syna Gioacchina Tomasi-Lanzi. Teprve po deseti letech prof. Carlo Muscetta obě znění kolacionoval a došel k názoru, na který přistoupil posléze jak dědic, tak nakladatel, že diferencí je tolik a jsou tak závažné, že je nutno napříště publikovat text podle rukopisu. Podle tohoto znění poslední ruky se řídí i toto revidované vydání českého překladu.

................................................................................................................................................................

... posledná veta...

Pak všecko došlo pokoje v hromádce kalného prachu.

HOTMAR, JOSEF - PRIŠIEL SI ZOMRIEŤ

HOTMAR, JOSEF

PRIŠIEL SI ZOMRIEŤ
(Přišel jsi zemřít)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1986
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (470)
preklad Zemka Jaurová
doslov Ervín Pauliak
prebal Kamila Štanclová
1. vydanie, 14.000 výtlačkov
13-72-085-86

beletria, román
304 s., slovenčina
hmotnosť: 385 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

0,20 € darované THCK

*zlaci*

Román Prišiel si zomrieť, ktorý ponúkame nášmu čitateľovi v slovenskom preklade, je ôsmou knihou z pera Josefa Hotmara, známeho českého publicistu a novinára. Josef Hotmar (nar. 8. októbra 1933) strávil viacero rokov v západnej Európe ako zahraničný korešpondent Československého rozhlasu, navštívil Afriku aj Áziu, čo mu poskytlo celú sériu námetov na napísanie cestopisov - Západ mýtov zbavený, Európa zvaná západná, Afrika prvej generácie, Krížom cez kontinenty, ďalej reportážnych poviedok V tieni neónov, knihy Rozhovory nad Seinou (vydal Slov. spisovateľ 1980) a reportážneho románu Tamtamy dunia. Svoj posledný román situoval do viacerých prostredí - najprv do Paríža, potom na Korziku a do Čadu v Afrike. Dejová línia, ktorá spája tieto miesta, tvorí osudy syna profesora Golda, politického emigranta z r. 1968. Otec ho odvezie viac-menej proti jeho vôli do Francúzska, kde sa obaja v krátkom čase stávajú bezmocnými figúrkami v hre emigrantských kruhov a špionážnych centier. 

Dav pred bodákmi opatrne ustupuje, pretože legionári nevyzerajú, že by len nacvičovali na prehliadku. Velitelia zvierajú v rukách pištole veľmi kŕčovito. Idú, nezastávajú. Nie však rázne, ale sa vlečú. Plukovník Mason jačí na prefekta cez hlavy demonštrantov, aby okamžite roztvoril reťaz traktorov. Vo chvíli sa strhne panika o volanty, ale ulice sa trochu vyčistia, prejdú dvaja, traja a celé pätice mužov, vzduchom síce lietajú rajčiaky a miestne krásky pľujú s výbornou presnosťou, lenže sláva každodenná pomaly pohasína. Légia ostáva na bojisku jediným víťazom.

Plukovník sa priblíži k prefektovi, ktorý žiari vďačnosťou, a pozdraví vládcu mocného ostrova jediným slovom: „Srá-či!” Hneď potom odchádza organizovať pokračovanie.

Pevnosť nad ďalším prístavom obsadia pre istotu až v noci. V jedinej chvíli pokoja, pretože kolóna ešte trikrát zastala, vystúpila a rozobrala neumelé zátarasy z barelov, stromov, pichľavých krovísk a všakového svinstva, ktoré sa nedá umyť, takže si prinesú pamiatku do kasární.

Do tých horších medzi horšími.

Čaká ich pravý stredovek. Zatuchnuté a tmavé chodby. Miestnosti vyzerajú skôr ako cely aj s náležitým príslušenstvom. Ako za oných čias „bol raz jeden kráľ”, keď zbrojnošom patrilo všetko, čo súviselo s koniarňami, vrátane hnojiska.

Nepohodlie im vynahradzujú kráľovské výhľady z veternej hôrky. Cez smaragdové more zrána, plné ultramarínu napoludnie a dúhových farieb podvečer. Až tam, kde sa končia diaľavy a kýva na pozdrav Sardinia, ešte trocha doľava Elba a možno aj Apeniny. Zvykajú si na vzduch, ktorý ostrovania môžu rovno vyvážať. Užijú si každodenné starosti do sýtosti, preháňajúc telá aj ducha od pláží až po skaly. Znova ta a nazad. Stále v pokluse. „K zemi! Vztyk! Vpred!” Po cvičení chytro čistiť, prať, hladiť, zašívať, pretože hodina stráže sa neúprosne blíži.

Ostáva už len vyraziť.

K bráne, k muničáku, na baštu, bdelo aj v najväčšej poludňajšej horúčave, keď dokonca ani muchy nelietajú. Vo chvíli, keď more priženie studené prívaly, vo vetre zo všetkých svetových strán, ktorý vôbec neustáva, stále povieva, priam duje, takže ostáva iba držať krok, drkotať zubami a zbraň radšej veľmi nepritláčať, aby neostali stopy na koži, ktorá praská z nedostatku vody a z nadbytku soli. Keď smäd dosiahne vrchol a piť sa dá len po vystriedaní, máš ešte dve hodiny čakania pred sebou. V neustálom trápení.

Miestny lapiduch ošetruje iba venerické choroby, zápaly od tŕňov, očné katary, nič iné nepozná, a preto nelieči. Prechladnutie vyhlásil za chorobu detí. Takých neberie. Chrípka je vyhradená pre pánov na ministerstve. To nevidel. Zápal pľúc možno v zime, ale uprostred leta, keď turisti behajú po plážach nahí? To celkom vylučuje. Dávno k nemu nik nechodí, a tak doktor upadá do armaňakového opojenia hneď po raňajkách. Na poludnie už iba bľaboce. Vždy pri najnovších Hallydayových hitoch, čo znamená „nerušiť”.

Uštvaným, vyprahnutým a premrznutým ostáva pár hodín spánku, kým sa kolotoč zase roztočí. V opakovaní opakovaného. V čase, keď ani jedlo nie je radosť, ale nepríjemná povinnosť, pretože miestni kuchári prešli zrejme jednotným výcvikom v Porýní. Smažia, pečú a varia veselo, ale výsledok je hrozný „eintopf’, ktorý chutí pripáleninou a vyvoláva zažívacie poruchy ako na objednávku. Našťastie im prideľujú víno, nestojí síce zaveľa, piť sa však dá, je to aspoň dajaký zdroj guráže, keď zase jeden deň odišiel.

Piť a fajčiť ostáva vlastne jedinou radosťou. Vo chvíli, keď František vydal v plen škatuľku marihuany, ktorú mu podstrčila zrejme Jeannetta, stúpa v kurze u čaty, oslavovaný ako vykupiteľ. Na čele družstva - čata má teraz tri čeľadníky iba pre seba - aj s fľašou prepašovaného casanisu zaspávajú po mesiaci po prvý raz s úsmevom na tvári. Len kútiky úst trpko stiahnuté a občasný tik v očiach, pretože minulosť stále vzýva budúcnosť. Hoci náhodou vypočutou Vltavou, ktorú pražské rádio v tónoch donieslo až do mora.

...................................................................................................................................................................

... posledná veta ...

Ešte vždy veria, že uniknú

VANSOVÁ, TERÉZIA - JULINKIN PRVÝ BÁL

VANSOVÁ, TERÉZIA

JULINKIN PRVÝ BÁL

Mladé letá, Bratislava, 1957
zostavila a doslov Margita Valehrachová-Matulayová
ilustrácie Jozef Baláž
1. vydanie, 8.260 výtlačkov

beletria, próza krátka, poviedky,
192 s., slovenčina
hmotnosť: 279 g

tvrdá väzba
stav: bez prebalu, mierne ušpinená obálka

0,90 € predané

*zlaci*

Svet pred sto rokmi a duša dnešných 11-13  ročných dievčeniec, žeby mali čosi spoločné? Úspech predošlých vydaní tejto knižky hovorí, zdá sa, áno. Bystré dievčatko „zo školy“, postavička viac živá než rozvážna... Potom cudzí svet, stretnutia s krutou nedôverou, ktorá zanecháva takú ťažkú stopu v duši. Zároveň však pomalý, ťažký zrod vlastného sebavedomia, vlastný pevný kus zeme pod nohami, dozrievanie spoločenské i mravné. Jemnosť, statočnosť, ušľachtilosť a schopnosť oceniť ju vyššie než hmotné bohatstvo, s istotou si vedieť povedať: to je ten pravý. Zdá sa, že sú to hodnoty a témy, ku ktorým sa priznáva i dospievajúce dievča dnešných moderných čias

Okrem prvých štyroch poviedok, zachytávajúcich vývin dievčatka Milky od školských rokov až po vydaj, zahrnuje knižka ďalšie tri humorne ladené poviedky o vydaja a ženbychtivej mládeži „dávnych“ čias. Námety k nim autorka čerpala zo skutočného života, zo skúsenosti vlastnej alebo z rozprávania starších ľudí, čím sa jej podarilo zachytiť kus opravdivého vtedajšieho života a významne tak zasiahnuť aj do vývinu našej literatúry.

Ako jej hrdinka Milka pochádzala spisovateľka Terézia Vansová z rodiny učiteľa, kým jej manžel Ján Vansa z rodiny farárskej. Obe tieto spoločenské vrstvy boli v časoch, o ktorých je v knižke reč, najväčšou oporou nášho národného života. Neľahká cesta Milky za remeselníckym chlebom, cesta prostredím takmer výlučne poznačeným cudzími vplyvmi a cudzou rečou, naznačuje všetky úskalia, ktorým bol tento zástoj vystavený, ukazuje, že bol neľahký. Kniha vám takto, milí čitatelia, dá v nemalej miere nazrieť aj do našej histórie, pomôže vám spoznať, pochopiť i vážiť si týchto skromných ľudí a ich význam pre náš život dnešný i budúci.

Medzitým domáca pani doniesla raňajky: na tácni poháre s kávou a fľašu slivovice i s kaliskami. Fricík vliekol veľký biely chlieb a položil na stôl. Ešte i slaniny doniesla a núkala hosťa, aby sa mu páčilo ako doma.

Baláž sa slivovici a slaninke zasmial. Hneď siahol po fľaške a nalieval do kalíškov tej domácej, nefalšovanej pálenky a ukázal, že je v tom ohľade chlap na mieste. Upil si za dvoch a. ujedal si ako mlatec.

Pri raňajkách sa dohodli, za akých podmienok prijmú Balážovci Milku do svojho domu.

Za bývanie a raňajky, prípadne len mlieko alebo kávu, lebo chlieb bude mať Milka z domu — majú platiť 60 zlatých šajnových na celý rok. Stravu dostávať bude Milka riadne z domu v prírodninách, ale variť jej bude nénika Balážka. Taktiež dostane z domu chlieb a omastu. I šaty jej budú prať doma, veď furmani, najmä Hrnčiar, chodia temer každý týždeň a dovezú i odvezú prípadné batôžky spravodlivo. Knihy a školské potreby ako i za vyučovanie bude sa účtovať osobitne.

Keď toto ustálili a raňajky boli odbavené, odporúčal sa Milkin otec — a šiel pokonať ešte iné veci v meste. Lebo dedinčania majú nielen svojich, lež i cudzích nákupov vybaviť toľko, že musia sa dobre usilovať, aby všetko vykonali a nič nepozabúdali.

Pri lúčení prízvukovala pani Balážka, že ona bude Miluške druhou matkou a že sa u nich bude cítiť ako doma.

Doma čakali všetci netrpezlivo otcov príchod, ale najmä deti, lebo im on vždy niečo doniesol, keď nie inšieho, aspoň toho dobrého, chýrneho chleba sobotského, akého napiecť už nevie nikto, iba vari jedna stará žena, ak neumrela po tieto časy.

Keď Milka počula, že už má miesto zabezpečené, cítila i ľútosť nad tým, že onedlho opustí rodičovský dom, i prichodila si sama sebe akousi dôležitou a isté sebavedomie začalo sa v nej budiť. Teda už nie je malé decko, je už žiačka — a ak sa bude pilne učiť a naučí sa niečomu — potom už bude veľká a bude nosiť pekné šaty, klobúk, aký vídala v meste iba u niektorých panských dcérok. Niekedy sa veľmi rozveselila, ale keď pozrela na svoju matku, jej utrápenú tvár, pocítila smútok a žiaľ, že ju musí opustiť. Deti cítia intenzívne, ich žiaľ je opravdivý, hlboký, ich veselosť rýdza, skutočná. Ale oboje býva u nich tesno vedľa seba a ani jedno netrvá dlho, najmä žiaľ. A dobre tak. Radosť zo života, bezstarostnosť, akú donáša mladosť so sebou, premáha smútok a zaháňa clivé dojmy. To je právo mladosti.

Začali chystať malú výbavu. Milka musela ísť s mamikou do mesta, kde jej pani krstná spolu s mamikou vybrali a kúpili na šaty. Pani krstná jej hneď i mieru vzala, preto musela sa pred nimi postaviť do „pozitúry“. Ako vďačne! Nové šaty, a to dvoje odrazu, jedny na zimu, druhé na teplejšie časy. Ako si ich obzerala, ako vyčkávala, kedy budú hotové a či budú pekné ušité!

Pri šití pomohli jej i na fare a dobré tetky-susedy. Pani farárka dala Milke aj vlastnoručne vyšívanú sukničku a iné drobnosti. I sama Milka musela sa pričiniť: obšívala si ručníky a zástery a šila malé chutné vrecúška na rozličné zásoby, ktoré si mala vziať so sebou. Veď, keď sa má sama stravovať, musí mať všetko, čo treba k výžive.

Stolársky majster Javorský, na ten čas v celom okolí najšikovnejší, vyhotovil jej malú, pevnú a úhľadnú truhličku s priečinkom na boku. V priečinku si mala držať drobnejšie veci, menovite veci potrebné na šitie a ručné práce. Milka sa truhličke nesmierne potešila, veď tá mala obsahovať celý jej majetok, celú malú komoru. Tak si začala ukladať veci, akoby jej navždy tam mali ostať a aby si ich aj potme mohla nájsť. Cítila sa pri tom bohatou a dôležitou, už akoby samostatnou osobnosťou. Ale keď jej prišlo na um, že toto všetko súvisí s lúčením, že za túto cenu ona má opustiť svoj útulný domov, otca, matku, bračekov, sestričky, kamarátky a ten pri všetkej chudobe a práci predsa len veselý detský život i dedinku rodnú, bolo jej clivo a do plaču. Prečože na tomto svete

..................................................................................................................................................................

Poviedky

Nové šatočky Milku dajú na edukáciu

Milka — mašamódkou

Púť za šťastím

Julinkin prvý bál

Prsteň

Ohlášky................................................................................................................................................................

"Ďakujem ti, Hospodine, za dnešný deň, za všetko dobrodenie, preukázané mne, nehodnej -  a ó, Hospodine, odpusť naše viny!"