VAJNER, ARKADIJ
VAJNER, GEORGIJ
PO STOPÁCH VRAHA / ČIERNA MAČKA
(Ja sledovateľ / Era miloserdija)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1983
edícia Zelená knižnica
preklad Tatiana Nemanová, Viktória Slobodníková
prebal Ľubomír Longauer
1. vydanie
13-72-004-83
beletria, román, detektívky,
454 s., slovenčina
hmotnosť: 567 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
0,50 € *marno*dete
Arkadij a Georgij Vajnerovci patria k priekopníkom kriminálneho žánru v sovietskej literatúre. Starší, Arkadij, je pôvodným povolaním kriminalista, mladší, Georgij, hol dlhé roky žurnalistom. Do literatúry vstúpili až v zrelom veku. Ich diela sa tešia veľkému čitateľskému záujmu u prekladajú sa do mnohých jazykov.
V kriminálnych románoch Po stopách vraha a Čierna mačka sa Vajnerovci usilujú rozšíriť hranice žánru smerom k hlbšej sociálnej a psychologickej analýze. Odhaľujú psychologické a sociálne pozadie zločinu, ich príbehy spracúvajú spoločensky závažnú problematiku. V obidvoch románoch sú hlavnými hrdinami mladí vyšetrovatelia.
V prvom Tichonov pátra po neznámom vrahovi, precestuje pri tom hodný kus Sovietskeho zväzu (Krym, Tallin, Leningrad, Moskva), kým sa kruh okolo zločinca neuzavrie vo Ľvove. Príbeh sa rozvíja logicky a od začiatku do konca je plný dramatizmu a napätia.
Nie menej dramatický je ďalší príbeh z povojnových dní r. 1945. V ňom mladého nadporučíka Šarapova, bývalého frontového dôstojníka, hneď v prvý deň služby pridelia do skupiny, ktorá má odhaliť nebezpečnú bandu vrahov vyčíňajúcich v Moskve pod názvom Čierna mačka.
Charakteristickým znakom štýlu bratov Vajnerovcov je vhodná miera autentickosti, spájanie prvkov umeleckej literatúry a literatúry faktu. Pre milovníkov kriminálnej literatúry bude kniha iste príjemným oživením.
Pozrel na mňa a jeho maličké, od spánku opuchnuté očká sa zmenili na úzke škáročky.
— To je mi spovedník — s pištoľou! — A škrekľavo sa zasmial.
Neurazil som sa, len som mu začal objasňovať štyridsiaty ôsmy
článok o úprimnej ľútosti a tak ďalej. Počúval, neprerušoval ma, a keď som skončil, prehovoril:
— Mladý muž, uvedomte si konečne, že nie som ten pravý. — Pri týchto slovách pobúchal päsťou na stôl, akoby ich pečatil. — Kajať sa za niečo, čo som neurobil, dovolávať sa vašej láskavosti!? Pravda vyjde najavo. A najlepšie bude, ak ma prestanete domŕzať a pohľadáte skutočného vraha, a nebudete pokladať zaňho toho, koho máte poruke, koho je pohodlnejšie vyšetrovať, jasné? Rozmyslel som si, ako si pomôžem. Oficiálne vám dávam na vedomie, že už vôbec nebudem vypovedať, chodíte sem nadarmo. Azda vás to prinúti pozornejšie sa poobzerať okolo seba. To je všetko.
Vrátili sme sa na hlavnú správu. Zopakoval som Žeglovovi náš rozhovor s Gruzdevom, ak sa to, pravdaže, dá nazvať rozhovorom. Čakal som, že Žeglov bude nadávať, ale nenadával, naopak, uškrnul sa, ako to len on vie, a povedal:
— Nech mi to Gruzdev prepáči, ale kto chce kam, pomôžme mu tam. Podľa našich zákonov obvinený má právo na obhajobu. Ak Gruzdev chce mlčať, má na to právo, napokon, aj to je spôsob obhajoby. — Iste sa mi na tvári zračilo prekvapenie, lebo Gleb mi vysvetlil: — Nečuduj sa, chlapče, my tu predsa nebojujeme ako na fronte, chlap proti chlapovi, často musíme bojovať aj umom, chápeš, ľsťou. A keď obvinený mlčí, akoby nás vyzýval: vyložte karty na stôl, ale ja si svoje nechám, mám predsa právo pauzovať. Pozriem si, aké vy máte karty, a potom pošpekulujem nad svojimi tromfami. Rozumieš? Takže nech si len čuší...
— A čo si my počneme? — spýtal som sa.
— To je veľmi jednoduché: máme svoju robotu, budeme pracovať s usvedčujúcimi dôkazmi. Hneď príde Pankov, dá nám inštrukcie. A Gruzdev nech si sedí a húta. Zo päť dní ho treba nechať na pokoji, nech sa povarí vo vlastnej šťave. Za ten čas si premietne celý svoj život, pripomenie všetky hriechy. Pouvažuje aj o tom, v čom sa mohol zmýliť, urobiť chybu, čo sme ešte vyňuchali, s čím sa vytasíme zajtra. Teraz spal od nervového šoku, ale čoskoro už nebude spávať, za to ti ručím ...
Došiel Pankov a stručne požiadal:
— Dajte mi zápisnicu z domovej prehliadky.
Prečítal si ju a spustil:
— Klasická vražda zo ziskuchtivosti. Všimnite si, chlapče: pri emocionálnom zločine, teda zločine vykonanom pod vplyvom silných vášní, sú vinníci úprimní. Pri zištných motívoch je to opačne, často zapierajú vinu, ako len môžu. Už včera som to hovoril nášmu priateľovi Glebovi Georgijevičovi, bol však trochu, ako by som to povedal — sebavedomý. Z toho vyplýva, že by sme nemali čakať, kým sa obvinený prizná, ale našou povinnosťou je dokázať jeho vinu pomocou usvedčujúcich dôkazov, a to priamych i nepriamych. Ste ešte nováčik, však? — Zložil si okuliare a na koreni nosa mu od rámika ostala hlboká červená ryha. Prikývol som a Pankov, nepozerajúc na mňa, pokračoval: — Tento prípad je podľa mňa dosť typický na to, aby ste nadobudli základnú predstavu o charaktere práce, ktorej sa idete venovať...
— Sergej Ipaťjič, a prečo pokladáte práve tento prípad za typický?
— Nuž preto, lebo zločinu sa dopustil človek neskúsený a nechal nám dôkazy, ktoré stačia na tri vraždy. Nám ostáva iba ich preskúmať, potvrdiť a v zhode so zákonom takpovediac prišiť k danému prípadu. A potom už celý prípad môžeme predložiť súdu, a to aj v tom prípade, keď sa obvinený neráči priznať: dôkazy ho samy usvedčia.
— A čo ak sa dôkazy nepotvrdia? — spýtal som sa.
— Že nepotvrdia? — začudoval sa Pankov. — Musia sa potvrdiť. Napokon, nebudeme sa tu hádať, nie sme predsa na seminári.
Som však zvedavý človek, a hoci ma už Žeglov neraz vyhrešil za neodbytnosť, predsa som dobiedzal ďalej:
— Ak všetko vyjde, v poriadku. Ale čo ak nie? A Gruzdev sa neprizná?
Pankov si odkašlal, pokrčil úzkymi plieckami, akoby som mu položil veľmi hlúpu otázku.
— Hm-hm ... No-o... ak to nevyjde... a obvinený bude popierať vinu... Nuž súd ho oslobodí.
— A čo vražda? — vypytoval som sa. — Kto sa bude za ňu zodpovedať?
— Viete, chlapče, veda vychádza z toho, že neodhalené zločiny
............................................................................................................................................................
...posledná veta...
A pochopil som, že život je úžasný, aj keď si v detstve chcel byť domovníkom, aj keď sa keˇd sa nikto za teba nechce postaviť do radu.
...posledná veta...
"Prosím vás, pohľadajte mi telefónne číslo Grauermanovej pôrodnice..."
ROSIVAL, LADISLAV
