O´HARA, JOHN - SCHÔDZKA V SAMARE

O´HARA, JOHN

SCHÔDZKA V SAMARE
(Appointement in Samarra)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1983
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (422)
preklad Augustín Jurák
doslov Viktor Krupa
prebal Igor Rumanský
1. vydanie, 30.000 výtlačkov
13-72-013-83

beletria, román
264 s., slovenčina
hmotnosť: 389 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

0,30 € darované THCK

*zlaci*

Tento román, ktorý reprezentuje tvorbu jedného z najvýznačnejších amerických autorov tohto storočia, vyšiel roku 1934 a hneď sa stal bestsellerom. Ako vyhlasuje sám autor, toto dielo nesie viacero známok vplyvu Fitzgeralda, Lewisa, Tarkingtona, Johnsona a sčasti i Hemingwaya. Od svojho prvého vydania vyšlo už viac ráz a v mnohých jazykoch. Sugestívny príbeh sa rozvíja v americkom meste charakterizovanom typickými postavami zastupujúcimi rozličné spoločenské vrstvy. O'Hara sústreďuje pozornosť najmä na vyššie kruhy, ktoré medzi ostatnými stelesňuje hlavný hrdina Julian English so svojím osamelým vzdorom voči konvenciám a súčasným spoločenským pomerom. Na postavách Eda Charneyho a jeho poskoka Al Greca autor s vynikajúcim psychologickým postrehom a svojráznym zmyslom pre humor zobrazuje americké podsvetie, ovládajúce celé spoločenské dianie. Každodenné sociálne akcie, posedenia v klube, oslavy a zábavy tvoria príťažlivý rámec, v ktorom sledujeme viacero vzrušujúcich ľudských osudov a vzťahov, či už priateľských, manželských alebo mileneckých. O nepochybných kvalitách amerického prozaika okrem originálnych štylistických schopností svedčí i hlboký jazykový cit. Sám autor vo svojom predslove k románu hovorí: „Občas mávam pocit, že by som sa mal vlastne ospravedlniť za to, že viem napísať dobrý dialóg, lebo je to schopnosť, ktorá zväčša chýba americkým spisovateľom."

Keď sa zdvihla spoločnosť Ammermannovcov, neznamenalo to, že vstali všetci, čo v jedálni večerali. Spoločnosť Ammermannovcov bola najpočetnejšia, a preto aj najvýznamnejšia, ale bolo tu aj veľa menších spoločností, ktoré sa navzájom od seba líšili čo do počtu aj do významu, Jednou z nich bola aj nevelká spoločnosť, ktorú pozvala na večeru pani Gormanová, sestra Harryho Reillyho. Pri nižšom stolíku ich sedelo osem: dvaja írskokatolícki lekári s manželkami, monsignor Creedon, pastor z kostola svätého Petra a Pavla, a pán Frank Kirkpatrick, filadelfský obhajca vo veciach trestných, so ženou. Mali večeru po dva a pol dolára a šampanské z vedierka pod stolíkom, čo bolo výrazom viac-menej otvoreného pohŕdania odstavcom 7, pravidla XI Predpisov a pravidiel miestneho spoločenského klubu Lantenengo. Pani Gormanová odjakživa chodila na veľké tanečné zábavy do klubu a vždy hostila neveľkú spoločnosť tak ako dnes večer. Každý jej hosť pokladal prítomnosť tých ostatných za samozrejmú, len čo odzneli prvé neohrabané zdvorilosti. Jedli mlčky a pri káve, ktorú im naservírovali pri vyššom stole; muži sa pohodlne opreli o operadlá stolíc, zapálili si cigary a spolu so ženami mimovoľne pozorovali rozjarených členov najpočetnejšej večerajúcej skupiny. Pozorovali, ale nie zase dajako okato — okrem monsignora Creedona, ktorý sedel s rukami trochu cirkevnícky zopätými na stole pred sebou; zavše skrúcal staniol z cigary, alebo rozprával nejaký príbeh svojím mäkkým melodickým hlasom s nádherne modulovaným írskym prízvukom. V Gibbsville poznal každého a bol aj členom klubu; no bol ním len ako golfový hráč a v jedálni sa s ľuďmi rozprával iba vtedy, ak ho oslovili. Vystavoval na obdiv svoju škrobenú dôstojnosť, ktorá sa u jeho nekatolíckych známych takisto ako u jeho farníkov stretla s pravým účinkom. Zostarol a stal sa filozofom predčasne, lebo cirkevní politici pripravili nielen jeho, ale aj farnosť a mesto Gibbsville o biskupstvo, o zriadenie ktorého sa všetci toľké roky usilovali. Kardinál, ako sa všeobecne povrávalo, ho nenávidel pre jeho opovážlivosť a vytrvalosť a všemožne bojoval proti tomu, aby sa z kostola svätého Petra a Pavla stala katedrála a aby otca Creedona vysvätili na biskupa. Namiesto toho ho povýšili na monsignora, urobili z neho oblastného dekana a doživotného farára v kostole svätého Petra a Pavla — čím mu mlčky dali najavo, že má prestať s akýmkoľvek úsilím, ktoré by smerovalo k premene kostola svätého Petra a Pavla na katedrálu. Bol to rovnako ťažký úder preňho, pre jeho bohatých farníkov, ktorí ho mali radi, a aj pre vplyvných slobodomurárov z Uhoľnej a železiarskej spoločnosti, ktorí si tohto muža vážili, i keď mu nikdy nemohli porozumieť. „Som silný presbyterián,“ bil sa v prsia hociktorý z nich, „ale to vám hovorím, predo mnou nesmie nikto, či už katolík alebo nekatolík, povedať na otca Creedona ani len pol krivého slova.“

Medzi farníkmi monsignora Creedona boli aj takí, ktorí sa tajne pohoršovali nad tým, že pôsobí v nekatolíckych výboroch pri rôznych verejnoprospešných akciách, ale pôvod kritiky tohto druhu sa dal poľahky vystopovať; tkvel v nespokojnosti a zatrpknutosti Rytierov Columbových. V Uholnej a železiarskej spoločnosti boli pánmi slobodomurári, ktorí obdivovali monsignora Creedona a ktorí sa k Rytierom Columbovým správali znášanlivo. Rytieri si mysleli, že by ich pastor mal častejšie používať svoj vplyv a uprednostniť ich. Ale on to nikdy neurobil. Zato však vďaka svojmu vplyvu vymámil od riaditeľstva spoločnosti lepšie domy pre rodiny baníkov; alebo sa usiloval získať podpory pre chudobnejšie farnosti, ako bola jeho. Organizátori Zväzu amerických baníkov, ako aj banskí technici monsignora Creedona nenávideli, lebo veľmi dobre vychádzal s najvplyvnejšími činiteľmi spoločnosti.

Na druhej strane zasa využíval niekedy svoj vplyv v prospech protestantov. Získaval pre nich ručiteľov aj kaucie, pomáhal im zohnať zamestnanie. Kúpil od Juliana Cadillac, namiesto aby kúpil lincoln od obchodníka s fordmi, ktorý bol katolík. Kúpil tri fordy pre svojich kurátorov, aby aspoň trochu odčinil to, že obchodne podporil Juliana. Pred tromi

NAŁKOWSKA, ZOFIA - ĽÚBOSŤ TERÉZIE HENNERTOVEJ

NAŁKOWSKA, ZOFIA

ĽÚBOSŤ TERÉZIE HENNERTOVEJ
(Romans Teresy Hennert)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1961
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (139)
preklad a doslov Rudolf Turňa
obálka Jozef Baláž
1. vydanie, 50.000 výtlačkov

beletria, román, literatúra poľská,
180 s., slovenčina
hmotnosť: 229 g

tvrdá väzba s prebalom

0,10 € stav: dobrý, prebal poškodený *gopal3*printer DAROVAN
0,10 € stav: dobrý, fľak na prebale a obálke darované THCK *zlaci*

Literárne dielo vynikajúcej poľskej spisovateľky Zofie Nalkowskej si dávnejšie našlo cestu k slovenským čitateľom. Viaceré z jej prozaických prác už vyšli v slovenskom preklade. Našim čitateľom utkveli trvanlivo v pamäti predovšetkým tri diela: romány Ženy a Hranica a otriasajúci protifašistický umelecký dokument M e d a i l ó n y.

O svojej staršej tvorbe — z obdobia pred prvou svetovou vojnou — Nalkowska sa vyjadrila pri istej

príležitosti: „V svojich knižkách som písala o ľúbosti, lebo som bola presvedčená, že každý človek má na ňu právo. Písala som aj o umení, o kráse filozofického myslenia ... To všetko sa zmenilo, keď vypukla vojna. Svet sa zakolísal v základoch. Vtedy som poznala, čím môže byť jeden človek druhému, akí sú ľudia. Uvidela som čosi, čo som dovtedy nepoznala — ľudskú bolesť. Moje nové knižky sú iné — temer akoby ich písal niekto iný.“ Medzi prvé knižky Zofie Nalkowskej, napísané z hľadiska autorkinho nového, hlbšieho poznania, patrí aj Ľúbosť Terézie Hennertovej.

Nejde o to, že by v jej poprevratovej tvorbe, a teda aj v Ľúbosti Terézie Hennertovej, neboli autorkine obľúbené témy: ľúbosť, umenie, filozofia, ale všetko to vidí teraz autorka v omnoho zložitejších spoločenských a nielen psychologických súvislostiach. Nalkowskej román Ľúbosť Terézie Hennertovej je už nielen románom o ľúbosti, ale aj analýzou, obrazom, kritickým hodnotením prvých rokov samostatného Poľska po prvej svetovej vojne. Dnešného čitateľa prekvapuje bohatstvom a trefnosťou pozorovaní o buržoáznom Poľsku. Zvlášť plasticky sa autorke podarilo vykresliť nálady, panujúce v armáde buržoázneho Poľska.

Popri týchto základných vlastnostiach, pre ktoré je dnes román Ľúbosť Terézie Hennertovej už klasickým dielom poľskej literatúry, slovenskí čitatelia môžu v tomto diele obdivovať celý rad dalších stránok, charakteristických pre Nalkowskej umeleckú tvár.

Baša sa čudovala, že ju direktor nemal času prijať ani na druhý ani v nasledujúcich dňoch.

Pani Bielska toho dňa pracovala horšie než obyčajne, pracovala s námahou, jej unavená tvár bola pokrytá chorobným rumencom. Pred raňajkami sa Baši ponosovala na ťažký vojenský život. Dôstojník musí byť všade, musí udržiavať styky, musí sa zúčastňovať slávnostných obedov, sjazdov, slávností, musí prispievať na rozmanité zbierky, ustavičné zbierky, musí slušne vyzerať, aby neohrozil prestíž armády. Ale skade na to všetko hrať. skade?

Majorovci museli naposledy predať mahagónovú toaletu, na ktorú pani Bielska nemohla zabudnúť. V každej zásuvke bolo toľko priehradiek, že má teraz všetko v neporiadku, nemá si kde poukladať všetky drobnosti. Na doske a na ráme boli inkrustácie, zrkadlo bolo pozdĺžne, nohy ťažké a pekne ohnuté. Ak sa dobre pamätá, česávala sa pred ňou ešte jej matka. — Teraz sú staré veci v móde, prirodzene ich ochotne kupujú, ba i dobre za ne platia.

Pani Bielska zapíjala čajom prášok proti migréne. Mala červené oči a ruky sa jej chveli, keď bezradne prekladala listiny po písacom stole.

Krátko pred odchodom z úradu vyhľadala Bašu Alžbeta, aby ju ponúkla bonbónmi. Celú krabicu jej priniesol do kancelárie ten zábavný Niemeński.

Hovorila Baši s výsmechom, že ju požiadal o ruku. — Veru! Má dosť času na tie hlúposti. Ešte jej povedala, že teraz hrá na burze, a tým zarába viac než prácou v úrade.

— Pôjdeme spolu, lebo nechcem, aby ma zas odprevádzal. Dnes na mňa niekto čaká — môj nový objav, uvidíš!

Baša ho už poznala z videnia — smiešneho, tlstého a starého poručíka Gondzilla. Neverila ani trochu, že by sa Ale naozaj páčil.

Na ulici pred úradom, ba aj na schodoch často postávali cudzí muži, milenci alebo snúbenci tu zamestnaných dievčat. Zvítavali sa veselo, s kolegiálnou nenútenosťou, ktorú vytvára v ženách nezávislosť, život bez domácnosti a povinností.

Omski neprichádzal po Bašu nikdy. Považovala to u neho za doklad jemnosti a úcty.

Na Alžbetu naozaj zasa čakal Gondzill. Upadla do bláznivej veselosti, keď uvidela tú postavu Sancha Panzu na záletoch.

Ale predsa nebola celkom ukrutná.

— Otec sa na vás sťažuje, — povedala mu, roztvárajúc malý dáždnik na hrubej palici, lebo začali padať prvé dažďové kvapky. — Čo sa vykrúcate. Predsa ide o čas. Každučký deň — môže znamenať niekoľkotisícové straty... Vy ste zrejme bohatý, keď si to môžete dovoliť...

Bola prekrásna, postavou, pohybmi, oblečením priam spievala. Jej uzučké topánočky sa mihali po chodníku, ktorý rýchlo černel... od dažďa ...

— Ani u Bielskeho ste ešte nič nedosiahli, všakže?

Pravdaže, už mu dva razy platil večeru a dokonale pripravil pôdu.

— Pôdu, — usmiala sa Alžbeta, — pôda je vždy pripravená, ale treba rýchlejšie konať.

— A Omski, — začal Gondzill, ale opäť ho prerušila.

— O Omskom viem aj sama. To je hlupák ...

Zastavovala sa pred výkladmi obchodov, chránená dáždnikom, zatiaľ čo sa Gondzillovi lialo za golier. Obzerala si vystavené šaty, blúzky, kostýmy. Našpuľovala ústa a hovorila čo najprieberčivejšie: — Svinstvo.

Pred zlatníckym výkladom povedala: — Aha, to je tá sponka, čo sa mi páči: jeden pekný kamienok a viac nič. Ak s otcom dobre zarobíte, musíte mi ju spoločne kúpiť do daru . . .

Baša išla z úradu na obed — ako obyčajne sama. V reš-

LEIP, HANS - ZBOŽNÍ PIRÁTI

LEIP, HANS

ZBOŽNÍ PIRÁTI
Zprávy magsitra Wikbolda o kráse oblohy, země a moře, jakož i o zájiku likedealerů v létě roku 1402
(Godekes Knecht)

Melantrich, Praha, 1942
obálka V. Tittelbach
preklad L. Špačková

beletria, román
320 s., čeština
hmotnosť: 401 g

mäkká väzba
stav: väzba a jej lepenie uvoľnené

2,90 €

*zlaci*

Tento hrdinský román, vonící mořem a strhující prudkým rytmem chlapského, statečného života, představuje čtenáři pozoruhodné lidi a pozoruhodnou dobu. Jeho hrdiny jsou vitaliani, uzavřená sekta rouhačů a námořních lupičů, kteří řádili v Severním moři na sklonku středověku — ve století Kolumbových plaveb a mohutných selských válek. Dravost a nevykvašenost této doby, předcházející velkým náboženským a sociálním bouřím, poznamenala i hrdiny románu: jsou to drsní a tápající nespokojenci, tvrdí muži, v nichž nikdy nezhasíná palčivý oheň věčného neklidu a pohrdání zemí i nebem, životem i smrtí. Takový je i vypravěč příběhu, magister Wikbold, zběhlý mistr svobodných umění a „vyslanec obce vitalianské“, jenž po boku svého kapitána Godeka Michelse prožívá nesčetná dobrodružství na moři i na souši a spolu s ním končí na popravišti. Úporný a dramatický zápas těchto hrdých, nepoddajných pirátů s mocným spolkem přístavních měst hansou, v jehož pozadí se tyčí legendární postava Klause Störtebekra, naplňuje knihu nejen dramatickým vzruchem, ale i ukazuje stárnoucí středověk v novém zorném úhlu, s hlediska svobodymilovných vyděděnců lidské společnosti. Hans Leip se zde jeví skutečným básníkem, jenž svou smělou visi dovede vyjádřit barvitou, baladicky strohou i epický rozevlátou řečí.

Hans Leip je básníkem moře a dálek. Nezapře ve svém díle ovzduší svého rodného města: narodil se 22. IX. 1893 v Hamburku. Osobitým a výrazným slohem, prozrazujícím velkou jistotu v ovládání slova, vylíčil Leip ve svých románech a povídkách tvrdý život na pobřeží Severního moře, věrnost k půdě i lásku k moři, jež zaplňuje téměř celý duševní obzor prostých rybářů, a naopak romantickou touhu po dálkách, která žene námořníky na širé moře a do cizích, neznámých krajů. Po krátkém výletu do dávné historie, který podnikl svou knihou „ZBOŽNÍ PIRÁTI“ (Godekes Knecht), zachytil kolísavý přiliv a odliv života za našich dnů v románé „NÁMOŘNÍK A MISS LIND“ (Der Matrose und Miss Lind), kde na širokém pozadí přístavního ruchu kreslí srážku dvou světů, světa práce a přepychu. Knihy povídek SRDCE VE VICHRU (Herz im Winde) a POTKÁNÍ V NOCI (Begegnung zur Nacht) vydechují romantické, cizokrajné kouzlo a ukazují „dobrodružnost krve, jež němě kypí na pobřeží“. Mořem voní i sbírka Leipových veršů „LOĎ V RÁJI“ (Schiff im Paradies), která vyslovuje nezměrné štěstí i hořké zklamání, způsobené voláním dálek. V Hansu Leipovi se českým čtenářům představuje jeden z protagonistů dnešního německého písemnictví.

Vyhledal jsem pro svého druha pěkný oblek, jejž jsem měl v truhle ještě z východního moře, když jsem v té době byl ještě slabý a parádil jsem se jako junker. Dobře jí slušel a to, co na něm bylo třeba v ramenou změnit, jí dalo málo práce, neboť se zdálo, že není nic, k čemu by byla neobratná. Jak nyní vypadala, byla by se všem líbila, to bylo jisté a nedělalo mě to nešťastným, že vypadala krásnější a ušlechtilejší než já, jenž jsem byl její mistr a přes to nejoddanější služebník.

Nad mapami se mne dotýkala její ramena, její vlasy. Měla krátké, jen právě přes uši, takže jí kolem odstávaly jako měkká čepice. Někdy měla na prstě malou inkoustovou kaňku. Jak velice jsem měl pro to rád její ruku! Neodvažoval jsem se vzhlédnout, neodvažoval jsem se usmát. Ale jak často se mi náhle vzepjala krev a chvílemi jsem musil odložit kružidlo, jako bych uvažoval; jinak by to byl býval křivý oblouk.

Bylo jí dobře v denní úloze. Často jsem se s obavou domníval, že někdy vidím na její tváři znamení jakéhosi výsměchu nebo také zármutku, ale byl to asi jen můj vlastní neklid, který se tam zrcadlil. Už nikdy nesvítilo slunce tak vesele na mou práci, jako tehdy na plavbách mezi pobřežími a Helgolandem. Jako bych byl mezi nimi sám šťastným ostrovem, tak mi často bylo.

Jen jedno, myslím, ji tísnilo, že totiž nesměla hlasitě zpívat. Každý by byl zaslechl její dívčí hlas s tlukotem srdce. Ale tiše mi ledaco zpívala, také píseň, která se jmenovala Víno moře, a dojala mě tak velice, že se Hilgesill zarazila a pak ji už nechtěla zpívat. Také jsme na palubě neměli žádný strunový nástroj, aby měla aspoň trochu hudby. Byl bych jí velmi rád daroval loutnu, jakou měla u bekyň, a jak mi jednou s povzdechem vypravovala. Ale sehnal jsem v Marienhave malou flétnu. Na ni dovedla brzy foukat krátké pastýřské písničky a své klášterní hymny, takže pod naším kaštelem znělo často radostné cvrlikání. Ale zvuk flétny byl poněkud jednotvárný, a řekla mi, že mu je zima, poněvadž je tak sám bez hlasového doprovodu. Já však k tomu nemohl dosti jasně zpívat, jen docela hluboce, a tak se to špatně snášelo s malým veselým ptáčkem. Tu jsem si vzpomněl na varhany u Marie Magdaleny, na nichž páter Elerus dovedl tak pěkně hrát, a uvažoval jsem, že by to nemohlo být tak obtížné, vyrobiti více takových fléten a přiřadit je k sobě. A dal jsem se tajně ve svém pokoji do práce, kreslil jsem a vybíral jsem si vhodné dřevo. Po celou dobu od Neuwerku jsem nekonal službu na palubě, a nikdo mne pro to příliš nehonil.

Godeke dal na ostrovech najímati za dobrou mzdu mužstvo, prý na stavbu lodí. Bratři, kteří se k nám hlásili, musili ovšem už vědět nebo dokonce doufat, že jsou u nás také jiné věci kromě zatloukání nýtů. V tomto směru jsem měl trochu práce se seznamy, ale můj pomocník psal pěkně na čisto jako poustevník to, co jsem mu předříkával a na palubě jsem si při přehlídce poznamenal.

Byla to tedy celkem zlatá doba na Sunte Mareiken, třebaže jsme měli zatajený dech. Pluli jsme do Antverp, koupili jsme nový kompas, papír, duběnkový inkoust, zápalnou hubku, olovo a to i ono, vyjednávali jsme také o dvě španělské lodi, které tam zahálely a zdály se být

SADOVEANU, MIHAIL - V ZNAMENÍ RAKA

SADOVEANU, MIHAIL

V ZNAMENÍ RAKA
(Zodia Cancerului sau Vremea Ducăi-Vodă )

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1960
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (133)
preklad a doslov Jindra Hušková
obálka Jozef Baláž
1. vydanie, 43.000 výtlačkov

beletria, román, história,
288 s., slovenčina
hmotnosť: 370 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,30 € darované THCK

*zlaci*

Rozsiahle dielo najvýznamnejšieho žijúceho spisovateľa spriateleného Rumunska (obsahuje 150 zväzkov!) je ustavične v stredobode pozornosti domáceho čitateľa a nachádza živú ozvenu i vo svete. Sadoveanov robustný epický talent, jeho nevšedný zmysel pre dramatičnosť príbehu, znásobovaný jemným, básnickým videním všetkého, čohokoľvek sa dotkne, mali sme dosiaľ možnosť obdivovať v troch prekladoch z jeho diela: v románoch Horalka a Mitrea Cocor a vo výbere z jeho poviedkárskej tvorby.

Mihail Sadoveanu (nar. roku 1880 v rodine moldavských roľníkov) vynikol pritom nielen románmi a poviedkami zo súčasného rumunského života, ale aj sériou historických románov. Medzi najčítanejšie z nich patria: Sokoli, Rod Soimărescovcov, Svadba princeznej Ruxandy, Bratia Jderovci, Biely prameň i V znamení Raka, z ktorých posledný pokladajú niektorí rumunskí kritici za jeho najvydarenejšie dielo historické.

Podkladom pre napísanie tohto románu bola Sadoveanovi stará kronika o jednom z najukrutnejších moldavských vladárov a o láske dvoch mladých ľudí, ktorých rozdelila priepasť znepriatelených rodov. Okolo tejto ľúbostnej zápletky rozvíja sa pred našimi očami široký obraz mravov a zvykov 17. storočia, obraz nešťastného Moldavska, gniaveného tureckými dobyvateľmi i domácimi zemepánmi. Rozprávačské umenie spisovateľovo uplatnilo sa tu v plnej miere. Akoby bol chcel čo najväčšmi zostať verný štýlu kronikárovmu, nezabieha nikde do opisnosti a lyrických odbočení, rozpráva triezvo, drží sa úzkostlivo deja - a výsledkom je dojímavá legenda, tragická, jemne snovaná povesť. Autor sa v nej zámerne vyhol konštrukcii moderného románu, jeho viackoľajnosti príbehov, záľube v odbočeniach a úvahách. Jeho reč je vyrovnaná a prísne organizovaná, no pritom aj tu nie bez onoho príznačného sadoveanovského lyrického podtónu, ktorý si tak neodvolateľne podmaňuje čitateľa.

Sadoveanov Alecu a Catrina pripomenú nám nevdojak dve nezabudnuteľné postavy svetovej drámy: Shakespearovho Romea a Júliu. Nie neprávom. I keď pod inou oblohou a v inch časoch, i keď nie v presnej obmene, ich dráma bola rovnaká. A v rumunskom rúchu, veríme, našli si tiež svojho zvrchovaného majstra. 

Hlavné mesto Moldavska, jeho milost knieža Georgie Duca a jeho dvor

Jaši boli v tých časoch starým slávnym mestom. Keďže boli už vyše sto rokov hlavným mestom Moldavska, ich predmestia boli zaľudnené, v uliciach stred mesta vyrástli nové domy kupcov i bojarov a na kniežacom zámku obnovili baštu, strieľne a vojenské budovy. No i keď mesto vyrástlo a boli v ňom nádherné chrámy, zostalo mestom orientu. Podľa usporiadania a či skôr neusporiadania ulíc nedalo sa usudzovať, že by sa tu bolo stavalo podľa dákeho plánu. Každý Moldavan, ktorý sa tu usadil, a jedno, či to bol bojar alebo človek nevznešený, dal si zbudovať hospodárske staviská i dom skôr sekerou ako murárskou lyžicou a len podľa chvíľkovej fantázie. Ba Jasania mali obzvláštne potešenie, ak mohli otŕčať druhým svoje zadné múry alebo boky a vklinovať sa pomedzi ne. Domy, záhrady i dvory boli tu roztrúsené najrozmanitejším spôsobom a chodec mal veru čo robiť, ak nechcel zablúdiť v uliciach, uličkách i medzi nachýlenými cieňami, plotmi zo šášia i pováľanými plotmi z kolov, medzi rozbitými múrmi, smradľavými močariskami a mlákami vôkol studničiek, pričom ho na každom kroku sprevádzal urputný brechot a štekot psov. V susedstve kniežacieho zámku, postaveného z tehál a orhejského kameňa, čupili sa krivé drevnice, pokryté slamou alebo šašinou. Pred nejedným domčekom bol kvetinový záhon, no zámok povedľa bol pustý, omietka z neho opadávala a šindle a obločnice viseli z neho ako mŕtve krídla. Vznešené a chýrne mesto Jaši si navidomoči nezakladalo na čistote, splachovaní ani na zovňajšku: skôr naopak. A nechcelo ani klamať cudzincov, ktorí si potrpeli na prázdny lesk. Odpadky a mrciny povaľovali sa na všetkých nezastavaných miestach a vôkol nich ruvali sa psiská s bravmi. Medzi jašskými psami boli všetky druhy a fajty od výmyslu sveta, počínajúc veľkými ovčiakmi a končiac psím drobizgom. Ich bojovní sokovia ponášali sa zasa na akési degenerované kance: boli strašne vychrtnutí, no zato neuveriteľne vytrvalí. Jedni i druhí vykonávali vlastne v meste akúsi zdravotnú službu.

Vozy a karavány kupcov i pospolitého ľudu tiahli ako vlny tými nebezpečnými miestami, ktoré tu volali ulicami, a zastavovali sa na veľkom priestranstve pri Beilicu. Tam boli v dňoch nedele a sviatkov otvorené krčmy, húdli tam hudci, zavýjali slepí žobráci a mrzáci a kupci každej fajty mali tu rozložené krámy a trpezlivo čakali kupujúcich.

Veľké kláštory Golia, svätého Sávu, Troch biskupov i iné, menšie, uzatvárali sa do svojich štyroch múrov; pravoverní opáti spravovali kláštorské gazdovstvá, plné úľov, a odkladali zakaždým, čo patrilo Athosu, Rumélii a Jeruzalemu. Mnísi vyspevovali pod osvetlenými klenbami grécke chválospevy, knísali sa v laviciach a snívali o zázrakoch budúcnosti i o pozemských veciach dňa a hodiny.

Táto zmiešanina kláštorov, dvorcov, domčekov, sklepov, blata a voľného priestranstva rozprestierala sa od hornej ulice svätého Mikuláša Chudobného po Cacainu a Bahlui a až po kniežací zámok. Tam, v okolí zámku, bolo stredisko obchodu, mýta a krčiem. A na brehu Bahluia boli zasa zemnice Cigánov, mrzákov a muzikantov, ktoré sa tiahli až po veľký splav pri Frumoase, na hladine ktorého sa zrkadlili vidlice šibenice, postavenej v bodľačí pre zločincov. Cez Bahlui bolo vidno mosty na Repedeu, Hlinceu a Birnovu, vedúce ku kniežaciemu letohrádku v Sante. A na skale nad Frumoasou týčil sa nový kláštor s bielymi múrmi kaštieľa. Na druhej strane Bahluia, na západe, stál kláštor Galata. Za ním na severe boli vôkol Bačovej studne už vinohrady a hora Copou.

Tu vládol so žezlom a dvoma zástavami knieža Duca v čase svojej tretej vlády. Vedľa starobylého kostola svätého Mikuláša Bohatého, pochádzajúceho ešte z čias starého kniežaťa Štefana, týčila sa konča veľkej ulice brána s vežou a kaplnkou, ktorú strážili ozbrojení služobníci. Od veže sa tiahol štvorhranný múr s okrúhlymi opevnenými vežičkami

JENSENOVÁ, THIT - JÖRGEN LYKKE, POSLEDNÝ RYTIER DÁNSKY

JENSEN, THIT

JÖRGEN LYKKE, POSLEDNÝ RYTIER DÁNSKY
(Jörgen Lykke, Rigens sidste Ridder)

Tatran, Bratislava, 1968
edícia Meteor (12)
preklad Jaroslav Kaňa
obálka Karol Rosmány
1. vydanie, 51.500 výtlačkov
61-832-68

beletria, román
496 s., slovenčina
hmotnosť: 571 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý, neautorské venovanie na patitule

1,50 €  DAROVANÉ EGJAK

*zlaci*

Thit Jensenová (1876—1957), sestra nositeľa Nobelovej ceny Johannesa V. Jensena, je jedna z najprekladanejších a najobľúbenejších dánskych spisovateliek. V svojom rozsiahlom románovom a poviedkovom diele sa spočiatku venovala boju za zlepšenie postavenia ženy v spoločnosti, písala i romány zo svojho rodného kraja, no v poslednom a najvýznamnejšom období svojej tvorby písala historické romány, ktorými si získala najväčšiu obľubu u čitateľov.

Do tohto obdobia jej tvorby patrí aj renesančný román „Jorgen Lykke, posledný rytier dánsky“ s námetom zo 16. storočia. Autorka sleduje život hlavnej postavy románu Jorgena Lykkeho od kolísky až do posledných chvíľ života, ktorý je bohatý, plný zážitkov, úspechov a neraz i krutostí, príznačných pre prvé storočie novoveku. Ako mnohí historickí hrdinovia i Jorgen Lykke je šľachtický syn. Ako chlapec bol vychovávaný v kláštore a chcel sa stať duchovným — bol veľmi bystrý a nadaný, preto právom od neho očakávali, že sa stane biskupom. Ale jeho horúcou vierou trpko otrasie zážitok, pri ktorom pozná podvody s relikviami svätých — a stáva sa z neho rozpoltený človek, ktorý myslí už len na seba a na svoje bohatstvo.

Dej románu prebieha v období vlády piatich dánskych kráľov — a čitateľ sa v románe dostáva i na zahraničné panovnícke dvory, do Paríža, na dvor anglického kráľa i nemeckého cisára, kam Jorgen Lykke často prichádza, raz ako vyslanec francúzskeho kráľa, inokedy v službách dánskej koruny. Ved vtedy žila Európa v pohnutých časoch reformačných a protireformačných bojov, pred ktorými nebolo ani Dánsko ušetrené. Raz sa vzbúri šľachta proti kráľovi-tyranovi, inokedy sa búria sedliaci, podobne ako o desaťročie skorej v Nemecku. A v týchto bojoch hrá často hlavnú úlohu Jorgen Lykke, ktorý sa neskôr stane oporou kráľa a reformácie.

Život Jorgena Lykkeho je naplnený bojom za uskutočňovanie reformácie, ale jeho boj je zložitý a plný problémov, ktoré súvisia s jeho povahou i s vtedajším zmýšľaním. Jorgen Lykke nie je výrazne kladný hrdina, hoci každý jeho krok musí sledovať čitateľ s veľkým záujmom a často so sympatiami. Je to hrdina, ktorý sa dá vždy viesť chladným rozumom a zabúda na city. A aj tu poznávame v Jensenovej bojovníčku za lepšie spoločenské postavenie ženy, keď predstavuje mužov v rodine ako absolútnych pánov a často tyranov, ktorí kladú žene za vinu i to, ak im porodí dcéru namiesto syna.

Román Thit Jensenovej si získal veľkú obľubu u čitateľov na celom svete. Je to zasvätený a plastický obraz o zložitých pomeroch a politických i sociálnych bojoch zo 16. storočia nielen v Dánsku, ale i v celej Európe. A Jorgen Lykke je postava hrdinu, ktorý kráča od víťazstva k víťazstvu, získava priam kráľovské bohatstvo, no predsa nenájde osobné šťastie. Je to typ hrdinu, ktorého čitateľ bude s napätím sledovať od prvej až do poslednej strany pri jeho márnych víťazstvách a márnom hľadaní šťastia.

Druhý deň slávnosti

Ide Lykkeová, ktorá je ešte len dieťa, zobudí sa prvá. Chvíľu hľadí z postele do jasného dňa, potom sa obráti nabok a hľadí na cudziu pannu. Jej začudovaný pohľad sa zastaví na Beretiných zatvorených očiach, lebo z kútikov očí sa jej rinú slzy a ponad nos jej kvapkajú nadol, ako leží obrátená nabok. Vankúš je mokrý, temnejšia škvrna na plátne ukazuje, že Berete už chvíľu plače zo sna.

Ako môže v spánku plakať?

Opatrne sa dotkne jej holého lakťa, ale Berete tuho spí... a Ide leží ďalej, obzerá sa ... je tak horúco, že všetky odkopali zo seba periny, stehná, lýtka i ramená sú pomotané. Ide sa trocha nadvihne a pozerá na ich údy, navzájom ich porovnáva. Nikto nemá takú žiarivobielu pleť ako Berete, nikto nemá také pôvabne zaoblené ramená — a jej vlasy! Podobajú sa Madsovým vlasom, ale Berete ich má starostlivo vykefované a lesknú sa jej, žiaria ako vlákna z červeného zlata.

Ide hľadí na svoje útle dievčenské ramienka, sú chudé a také tmavé! Natiahne svoju ohorenú ruku a nežne, citlivo ňou hladí červené zlato, ktoré tak príjemne šteklí, čo je už vlastnosťou zlata.

Potom zatúži zísť do parku a pozhovárať sa o tom so svojou priateľkou Gjorvel Slivkou, opýtať sa jej, ako možno potešiť plačúce dievča, ktoré spí.

Ticho sa oblieka, komnata je plná šiat a topánok, cestovných truhlíc, škatuliek na púder a vodičiek na vlasy, kto bude chcieť nájsť dačo svoje, dá mu to veľa roboty. Ale Ide si svoje veci vždy starostlivo poukladá do kútika na lavicu, neznáša pach iných ľudí. Svoje miestečko si obložila levanduľou, táto vôňa ju víta každé ráno a každý večer, a zakaždým si pomyslí, že tak pekne iste voňal Spasiteľ.

Ticho otvorí a zatvorí za sebou, keď odchádza. Ide cez hradné nádvorie, ktoré je teraz už zasa pekne upratané, zíde po okrúhlom mramorovom priestranstve terasy, kde ženy chytro zmetajú, čo hodovníci vyvrátili, a špinavú vodu. Pokrčí malým, tenkým nosíkom, lebo špina je jej nepríjemná. Chápe, že tie pekné biele kamene sú rozhorčené, lebo na to sa nenarodili. Čerstvými vetvičkami a červenými makmi posýpajú ženy terasu pod jej nohami.

O kus nižšie v parku ide akýsi osamotený muž, rovnaký ranostaj ako ona. Ide nezáleží na cudzích, preto sa skryje do hustej besiedky pri kvetinových hodinách ... ale ten ranostaj sa zastaví pri vchode do besiedky a nakukne dnu.

Je to Jeho Milosť.

„Dobré ráno, panna Ide,“ pozdraví sa jej, a ona nevie, či ju videl, alebo či tak isto ako ona chcel sa utiahnuť do besiedky, lebo je tam ranné ticho.

No predsa len pocítia k sebe sympatie. Málokto sa Ide páči, ale v príjemnej spoločnosti sa dobre cíti; dôverčivo položí svoju malú, tenkú rúčku do kráľovej a prechádzajú sa spolu.

„Kam si si vyšla?“ opýta sa kráľ

„K mojej priateľke Gjorvel Slivke,“ odpovie Ide.

Kráľ sa poobzerá, nevidí však nijaký príbytok.

„Kde býva tvoja priateľka?“

„Ona nebýva, ale rastie.“ Ide ukáže do diaľky na východ od hradnej budovy, kde stojí veľká slivka.

„Ach tak,“ povie kráľ, „teda poďme sa s ňou pozhovárať.“

„Myslím, že by sme mali najprv pozdraviť iné moje priateľky,“ povie Ide a kráľ prikývne; ani najmenej sa neusmieva, má rád deti všade, kam príde, hádam preto, lebo si myslí, že deti neluhajú toľko ako dospelí.

Ale je to zvláštne dieťa, a kráľ si pripomenie, čo vravia ľudia o Jorgenovi Lykkem — nemá vraj veľké šťastie s deťmi, lebo iba dve sú súce — jeden je mrzák, druhé je zase čudácke, to je iste toto dieťa, a potom má ešte syna, ktorého nesmie nikto vidieť — a mnohé mu aj umreli.

Dieťa ho vedie za ruku k trom brezám, čo stoja vedľa seba, menujú sa Trude, Thale a Sitzele, sú to sestry. Jeho Milosť sa nazdá, že dieťa má pravdu, tri stromy s bielymi telami, zeleným lístím a ovisnutými konármi vyzerajú celkom ako tri sestry v tichom dôvernom rozhovore.

„Počuješ, ako sa zhovárajú — lístím — to sú ich ústa,“ povie dievčatko a kráľ pozrie do ich korún, načúva šumivému zvuku.

„Áno,“ odpovie, „ale akou rečou rozprávajú?“

„Rozprávajú rečou briez,“ povie dieťa.

„A o čom rozprávajú? — Aha,“ kráľ si sám odpovie, „iste sa rozprávajú o tých, čo idú okolo nich, lebo to robia všetci.“

„Nie, ony to nerobia,“ uistí ho Ide. „Často sa zhovárajú o celkom inej krajine, o krajine, z ktorej prišli, ale neviem, kde je. No rozprávajú, že tam je veľa briez, celé brezové háje, sú biele ako najbelšie rukavice a sú tam aj také, čo vyrastajú z vysokých skál a vejú nad krásnymi belasými jazerami, ktoré večerné slnko sfarbuje do ružova.“

VESTDIJK, SIMON - PIATA PEČAŤ

VESTDIJK, SIMON

PIATA PEČAŤ
Román zo Španielska z čias inkvizície
(Het Vijfde Zegel)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1961
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (147)
preklad Júlia Májeková
obálka Jozef Baláž
1. vydanie, 50.000 výtlačkov

beletria, román, maliari,
400 s., 8 čb obr., slovenčina
hmotnosť: 440 g

tvrdá väzba s prebalom

PREDANÉ

0,20 € stav: dobrý, prebal ošúchaný, *mikpa*
0,50 € stav: dobrý darované THCK *zlaci*

Simon Vestdijk, holandský lekár a spisovateľ, hudobný kritik a esejista, prenikol svojimi dielami aj za hranice svojej vlasti. Ťažisko jeho tvorby je v tridsiatych a štyridsiatych rokoch nášho storočia, obsahom tejto tvorby (básnických kníh a románov) sú spomienky z mladosti, poznačené problémami rušných aj zmätených vojnových a medzivojnových čias, a pohľadov do histórie. Ako prozaik vyniká najmä silnou fantáziou, oživujúcou deje a dejiny, kompozičným talentom, majstrovstvom prostého slova a realistickým pohľadom.

Fantastičnosť a historický zmysel pre realitu a pravdu sa snúbia aj vo Vestdijkovom najrozsiahlejšom historickom románe „Piata pečať“ (1937), v ktorom zachytáva vrcholné obdobie El Grecovej maliarskej činnosti a na pozadí jeho zápasu o nový výraz v umení, vášnivejší a bojovnejší, kreslí obraz pohnutého šestnásteho storočia v Španielsku. A tento obraz je pochmúrny. Chmúrne sú farby a ťahy, kresliace väzenia a kacírske súdy, pokrytectvo a intrigy na kráľovskom dvore, ovládanom mníchmi, hrôzy inkvizičných súdov a pekelnej tyranie feudálneho absolutizmu, ktoré krivili charaktery a robili z ľudí démonov alebo náboženských fanatikov. El Greco, maliar a človek, ktorý prišiel do tohto ponurého prostredia zo slnečného Grécka, z Kréty, prediera sa cez túto húštinu obludného života, najmrzkejšie a najúbohejšie ľudské typy povyšuje na modely svätých, aby tak vrhol kráľovi do tváre pomstu a súčasne pomstu celému inkvizíciou znetvorenému španielskemu svetu. Čoraz hlbšie do toledského podzemia uniká pred hrôzami, ktoré vykonáva a posväcuje inkvizícia, čoraz ďalej od jej chlipného, ľstivého, zákerného, násilného a bezohľadného predstaviteľa, inkvizítora dona Pedra, do bezpečia vlastného vnútra, do ktorého dopadá jediné jasné svetlo — pokoj a rozvaha, pevnosť a charakter oddanej ženy Gerónimy. Musel prejsť hroznou kalváriou sklamaní a zrád, zapochybovať aj o svojom umeleckom úsilí, aby napokon došiel k záveru, že nepatrí do tohto sveta, že sa z neho vylučuje a ostáva ostrovanom, Grékom, Kréťanom. O tomto jeho zápase svedčia jeho obrazy a Vestdijkov román nám v nejednom bode pomáha chápať ich zmysel a zámer.

Ôsma kapitola

INFIERNO

Deň bez Francisca Esquerrera stal sa v Grecovom živote výnimkou. Mal priam pôžitok, keď sa aj s inými zhováral o mníchovi; pokúšal sa o to chvíľu s Gerónimou, voči ktorej cítil, aj keď sa jej v poslednom čase odcudzil, neobyčajnú nehu, keď sa tam, už ráno oblečená v parádnych čiernych hodvábnych šatách, prítulne motkala okolo neho. Pokojne, zrozumiteľnými slovami jej vysvetlil dôvod Esquerrerových návštev. Sklamanie, že nechodí k ním kvôli jeho kandidatúre v treťom ráde svätého Františka a už vôbec nie kvôli novému obrazu svätého Františka, zahladilo u nej zasa pozvanie dona Pedra, o ktorom sa dnes po prvý raz zhováral s ňou podrobne; veď to pozvanie je nepochybným znamením, že ňou vo vznešených kruhoch predsa len nepohŕdajú; môcť sa zúčastniť na ozdobovaní mariánskej sochy, to nebolo dopriate ani všetkým zákonite zosobášeným meštiankam!

Atmosféra tohto tretieho júna bola ukrutne presýtená hrozivou nudou, takže Greco by sa bol veľmi rád oddal zbožným rozptýleniam, ktoré deň Božieho tela v Španielsku, Fiesta del Corpus, poskytoval ľudu v prehojnej miere. Pontifikálna ranná omša, ktorú slúžil arcibiskup Gaspar de Quiroga, a eucharistické hry ho priviedli do nálady, v ktorej rád videl veľa ľudí, rúcha, pohyb, jagavé svetlá; potom čakali naňho ešte nekonečné rozhovory o týchto slávnostiach, neskôr, pri jedení, kde vynikal najmä Juan de las Cuevas. Bolo pozoruhodné, že hry z gréckej mytológie, s ktorými si dal Covarrubias toľko námahy, pri autos sacramentales celkom vynechali. Nijaký Prometeus, nijaký Deukalión a Pyrrha, hádžúci za seba zázračné kamene, nevzbudili v divákoch úžas alebo povznášajúcu náladu. Grecov švagor, dnes celkom znesiteľný — pravdepodobne preto, lebo mu Gerónima povedala o svojej „rehabilitácii” — mal hneď naporúdzi vysvetlenie. Podľa neho zatlačenie gréckych báji Starým zákonom znamená, že príde zníženie daní; táto kombinácia nepochádzala od neho, lebo Greco ju počul v ten deň už vari z piatich úst. V poslednú chvíľu nahradili totiž návrhy učeného kanonika pomerne dobre pochopiteľnými motívmi z Los Nombres de Cristo, novej knihy Luisa de León, vždy sa vracajúceho hosťa inkvizitoriálnych väzení, ale od nedávna chránenca veľkoinkvizítora de Quirogu. Úspech koreňa Jesseho a predkladaných chlebov Dávidových nad obetovaným býkom ľstivého zlodeja svetla nesvedčili totiž ani tak o zdravom náboženskom zmysle, ako o novom víťazstve Quirogovej strany nad kamarilou Granvellovou! Tým sa zmenšili výhľady na vojnu s Francúzskom a Anglickom a to zasa bude mať za následok, že si tkáčovne hodvábu budú môcť vydýchnuť, keď oslabne tlak fiškusa. Toto všetko vykladal Juan de las Cuevas, mliaskajúc pritom, a postriekal si jedlom lesklé šaty. Pripil potom na zdravie kráľovi a odišiel s celou rodinou pozrieť ešte na veľkú procesiu, v ktorej bude dosť oblúd, obrov a drakov — lepenkových, premožených, nad ktorými zvíťazila nekrvavá obeta Nového zákona — aby sa obaja chlapci ešte mesiace tým zaoberali.

Umelec zostal v Case, a tým silnejšie si uvedomoval, ako sa mu žiada života a pohybu. Preklínal tento nepokoj, lebo sa mu nestávalo veľmi často, že by v tom veľkom dome bol sám s niekoľkými starými služobníkmi. Pokúšal sa čítať, myšlienky mu odletovali. Isť do ateliéru? Na Orgazovi predbežne predsa nemaľuje, ale aj keď si pomyslel na Santiaga, premkla ho ťažká únava. Niet pochybnosti, pridlho bol zavretý v ateliéri sám so sebou, s Esquerrerom, s ich rozhovormi. Na chvíľočku sa prichytil pri želaní, aby sa už nikdy viac nestretol s mníchom. Nebolo to po prvý raz, že si ujasňoval situáciu: už ráno, keď sa zhováral s Gerónimou, mal pocit, akoby mu niečo oznamovalo rozlúčku, pokojné zriekanie sa, najprv tajomstiev, ktoré ho viazali k priateľovi, a potom aj samého priateľa. A pociťoval to temer ako sklamanie, že sa Gerónima k všetkému stavala tak, ako on chcel, nedávala mu nijaké návrhy, veď to vyzeralo skoro tak, akoby vôbec nemala vlastnú mienku o návštevníkovi...

Počkal až do nešporov, do piatej hodiny. Vo Vege mal ľud teraz odpust, ale to nijako viditeľne neodbremenilo stisk na uliciach, toľko ľudí bolo v tento veľký letný sviatok na nohách.

VOJNIČOVÁ, ETHEL LILIAN - STREČOK

VOYNICH, ETHEL LILIAN

STREČOK
(Gadfly)

Mladé letá, Bratislava, 1958
preklad Šarlota Barániková
ilustrácie M. Zezula
1. vydanie, 8.270 výtlačkov
56/VII-10

beletria, román
308 s., slovenčina
hmotnosť: 383 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal po krajoch mierne ošúchaný

0,20 € darované THCK

*zlaci*

Anglická spisovateľka Etel Lilian Vojničová-Bullová, autorka tohto skvelého románu, zavedie čitateľa na Apeninský polostrov, kde mu dá nazrieť do života smelého bojovníka za ľudské práva, do života plného vzrušujúcich romantických a dobrodružných príbehov. Pestrý dej a jedinečné umelecké obrazy priam očarujú aj najnáročnejšieho milovníka krásnej literatúry.

V prvej polovici minulého storočia, keď v rozdrobenom Taliansku, podriadenom rakúskej monarchii, vládli králi a princovia, keď ponížený národ, stonajúci v porobe a strašnej biede, stavia sa na odpor proti svojim utlačovateľom, zjavuje sa na scéne vtedajšieho verejného života hrdina Vojničovej románu Arthur Burton, ktorý neskôr vystupuje pod krycím menom „Strečok”.

Sympatický študent Arthur Burton, nadšený zástanca ľudskej spravodlivosti, slobody a osobnej nepodkúpnosti, vždy miloval krásu divokej prírody a rád sa započúval do melódie dravých horských riek a búrlivých vodopádov. Neobyčajne vyvinutý zmysel pre spravodlivosť i jeho nespokojný duch ho priam predurčil byť neohrozeným bojovníkom za krajšiu budúcnosť utláčaných. Podnecovaný mládeneckým zápalom, túžbami a plánmi oslobodiť taliansky národ spod cudzej nadvlády, stal sa členom tajnej organizácie so symbolickým názvom „Mladé Taliansko”.

Po mnohých trpkých sklamaniach, po odhalení a rozpadnutí organizácie a po prepustení z väzenia skrúšený Arthur opúšťa príbuzných i svoju veľkú lásku, pôbavnú Gemmu a zmizne za veľmi záhadných okolností.

Po trinástich rokoch ťažkého, ale pestrého dobrodružného života znova sa objavuje v Taliansku ako signor Felice Rivarez, ktorý satirickými šľahmi bičuje predstaviteľov vtedajšieho spoločenského poriadku a druhým životom žije ako tajomný „Strečok”.

„Strečkovo” vystupovanie v rôznych spoločenských kruhoch a na iných fórach verejného života vždy bolo zahalené rúškom romantických záhad, poď ktorým sa skrývala pravá revolučná činnosť neochvejného bojovníka za sociálnu spravodlivosť a slobodný život drobného ľudu.

Hoci životná púť tohto hrdinu bola neobyčajne tŕnistá — posiata mnohými sklamaniami a prenasledovaním takmer na každom kroku, nikdy, ani za najkrutejšieho mučenia, neklesal na duchu, nestrácal vedomie ľudskej dôstojnosti a vieru v konečné víťazstvo veľkého podujatia, ktorému zasvätil svoj život. Najväčšie šťastie videl v tom, že môže splniť svoju povinnosť voči vlasti a priateľom a byť obávaným protivníkom svojich nepriateľov.

Pre vieru vo víťazstvo spravodlivosti, pre nesmiernu statočnosť, vytrvalosť, vernosť a oddanosť bojovým tradíciám nezabudnuteľný „Strečok” získava sympatie a srdcia mnohých čitateľov. Román Strečok je jednou z najobľúbenejších kníh mladých i starších čitateľov v rôznych krajinách. Veď jej odvážny hrdina bol a je žiarivým príkladom šľachetnosti, statočnosti a húževnatosti mnohým význačným revolucionárom a bojovníkom za krajší zajtrajšok pracujúceho ľudu na celom svete.

„Strečok” hrdinsky zahynul, ale jeho spravodlivá vec, za ktorú tak udatne bojoval, víťazí.

Poľný súd zasadal v utorok ráno. Bola to len krátka a jednoduchá formalita: netrvala ani dvadsať minút. Naozaj nebolo prečo strácať čas: obhajobu nepovolili a jedinými svedkami boli zranený špiceľ, dôstojník a niekoľko vojakov. O rozsudku sa rozhodlo už vopred. Montanelli dal svoj neoficiálny súhlas, ktorý od neho žiadali, a sudcovia (plukovník Ferrari, miestny dragúnsky major a dvaja dôstojníci pápežskej gardy) nemali veľa roboty. Žalobu prečítali nahlas, svedkovia vypovedali a napokon podpísali rozsudok, ktorý potom prečítali obvinenému s patričnou obradnosťou. Počúval mlčky, a keď sa ho podľa zvyčajných formalít opýtali, či chce ešte niečo povedať, netrpezlivo hodil rukou. Na prsiach si schovával vreckovku, čo bola Montanellimu spadla. Bozkával ju a plakal nad ňou celú noc, akoby to bola živá bytosť. Teraz bol bledý a ubitý a na viečkach mal ešte vždy stopy sĺz, ale slová „zastrelením” naňho veľmi nezaúčinkovali. Keď ich vyslovili, zrenice sa mu rozšírili, ale to bolo všetko.

— Odveďte ho do cely, — povedal veliteľ po skončení formalít a seržant, ktorý sa div nerozplakal, dotkol sa pleca nehybnej postavy. Strečok sa trocha zarazil a poobzeral sa.

— Ach, áno, — povedal. — Skoro som zabudol.

Veliteľ sa zatváril temer ľútostivo. Nebol to vlastne

ukrutník a v kútiku srdca sa trocha aj hanbil za mrzkú úlohu, ktorú zahral za posledný mesiac. Teraz, keď mal vyhrané, bol ochotný preukázať väzňovi menšie ústupky.

— Putá mu už nenavliekajte, — povedal a prebehol pohľadom po doráňaných a napuchnutých hánkach odsúdeného. — A nech ostane v svojej cele. — Potom sa obrátil k svojmu synovcovi a doložil: — Cela pre odsúdených na smrť je strašne tmavá a pošmúrna, veď je to vlastne už len formalita.

Pokašlával, prestupoval z nohy na nohu: zjavne bol v pomykove, potom zavolal späť seržanta, ktorý odchádzal s väzňom.

— Počkajte, seržant: chcem sa s ním pozhovárať.

Strečok sa nepohol, akoby nebol počul plukovníkov hlas.

— Ak chcete čosi odkázať priateľom alebo rodine... veď azda máte rodinu?

Strečok neodpovedal.

— Premyslite si to a povedzte to mne alebo kňazovi. Dozriem na to, aby sa nič nezanedbalo. Najlepšie bude, ak zveríte svoj odkaz kňazovi: čochvíľa príde a bude celú noc pri vás. Máte azda ešte nejaké želanie...

Strečok pozrel na neho.

— Povedzte kňazovi, že chcem byť sám. Nemám priateľov a nemám čo odkazovať.

— Ale hádam sa budete chcieť vyspovedať?

— Som ateista. Nechcem nič, len aby ma nechali na pokoji.

Povedal to temným, pokojným hlasom, v ktorom nebolo ani vzdoru, ani hnevu, a pomaly sa odvrátil. No pri dverách zastal.

— Čosi som zabudol, pán plukovník: chcel by som vás poprosiť o jednu láskavosť. Zajtra ma, prosím vás, nesputnajte a ani mi nezaviažte oči. Budem stáť pokojne.

V stredu na úsvite ho vyviedli na dvor. Kríval nápadnejšie ako zvyčajne: kráčal ťažko a zjavne namáhavo, opierajúc sa celou váhou o seržantovu ruku, no z tvári sa mu stratila unavená pokora. Prízraky, čo ho gniavili v tichej prázdnote, vidiny a sny zo sveta tieňov zmizli s nocou, ktorá ich zrodila. Len čo zažiarilo since a on stál zoči-voči svojim nepriateľom, prebudila sa v ňom bojovnosť a už sa ničoho nebál.

Šesť karabinierov, ktorí mali vykonať rozsudok, stáli v rade pred múrom, porasteným brečtanom, pred tým istým ošarpaným a šústavým múrom, po ktorom sa pla-

STERN, RICHARD MARTIN - LESNÝ POŽIAR

STERN, RICHARD MARTIN

LESNÝ POŽIAR
(Wildfire)

Smena, Bratislava, 1993
edícia Libresso (9)
preklad Anton Eliáš
1. vydanie
ISBN 80-221-0206-7

beletria, román,
376 s., slovenčina
hmotnosť: 462 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

0,30 €

*zlaci*

Nezvyčajný príbeh sa odohráva v Sanrijskom národnom lesoparku, vo vyprahnutom lese, na ktorý už vyše šesť týždňov nedopadla ani kvapka dažďa. Jediný úder suchého blesku zasiahne statnú píniu a úlomky tlejúcej kôry spolu s vetrom rozohrajú nebezpečnú a skazonosnú hru. Požiar sa čoraz väčšmi rozširuje, lesná stráž a požiarne čaty sa ho snažia udržať pod kontrolou. Na okraji lesa si postavili svoje honosné vily a obrovské ranče boháči z celej Ameriky. V kontraste s touto časťou je sídlisko Bellevue Acres, domov obyčajných ľudí s množstvom detí, psov a mačiek. Chrániť treba všetkých - chudobných i bohatých. No oheň je nenásytný. Vymyká sa spod kontroly a vyberá si prvé obete. V takýchto chvíľach sa prejavuje i charakter ľudí. Jeden sa snaží pomôcť, iný myslí iba na seba. Nešťastie niektorých zblížilo, iných rozdelilo. Autorovi sa podarilo vynikajúco vykresliť jednotlivé postavy, ich konanie a pohnútky. Aj tento román R. M. Sterna tak ako romány Vežiak a Most sa zaradil medzi svetové bestsellery.

8. kapitola

Jedna z juhozápadných požiarnych čiat spolu s chlapmi Bessie Wingateovej dosiala rozkaz obsadiť nízky horský hrebeň a zastaviť na ňom požiar. Obidve čaty sa roztiahli do riedkej rojnice a rýchlo sa pustili do čistenia prieseku. Odstraňovali všetko, čo mohlo horieť, pílili stromy tak, aby vrcholcami padali do požiariska, vytínali kroviská, klčovali mladý porast a spolu s vetvami všetko hádzali smerom k postupujúcemu ohňu. Zostával za nimi pás holej zeme a nízke, ani nie desaťcentimetrové pne.

Slnko už riadne pripekalo; žlté vesty a prilby, ktoré patrili k požiarnickému výstroju, 'veru neboli nijaké bikiny’, ako raz Bessie poznamenala.

Poskytovali však aspoň akú-takú ochranu pred lietajúcimi iskrami, a tak sa v nich všetci potili, hoci po pár minútach smrdeli, ani čo by sa celý život neumývali, preklínali oheň i terén, oháňali sa sekerami a lopatami, rúbali a škrabali, zadúšaní hustým štipľavým dymom, ktorý človeka nútil rýchlo, kŕčovito dychčať a ustavične mu pripomínal, že sa nachádza v dvetisícmetrovej nadmorskej výške, kde je vzduch redší a chudobnejší na kyslík.

Oheň s hukotom vyletel hore úzkym kaňonom vyschnutej bystriny, ocitol sa na pomerne rovnej náhornej plošine, začal sa vejárovito rozliezať a napredoval pomalšie. Pažravo požieral všadeprítomné mexické borovice a borievkové kríky, ale nepohrdol ani zelenými kaktusmi a opunciami, ktoré sa v sálavej horúčave najskôr šialene zvíjali a potom prudko, v okamihu vzbĺkli, syčiac ako klbko vyplašených hadov.

O kúsok vyššie nad hranicou požiaru, na okraji pralesa, odovzdane čakal na svoj osud hustý porast vysokých pínií. Vtáci už dávno odleteli zo svojich hniezd; teraz z miest ohrozených požiarom v panike utekala všetka drobná zver - myši, veveričky, zajace sa zo všetkých síl hnali hlbšie do lesa. Ani dravce nezostali bokom. Divé mačky, líšky, kuny a lasice si v smrteľnom strachu pred ohňom vôbec nevšímali, že bežia v jednom húfe so svojimi potenciálnymi obeťami.

Jeden z dobrovoľníkov z juhozápadnej čaty, počerný šľachovitý chlap latinskoamerického pôvodu s ostrými črtami tváre a srdnatými očami, kývol Bessie mačetou. "Ahoj, kočka," prehodil laškovne, široko sa uškrnul a vyceril oslňujúco biele zuby. Oslovenie v danej situácii vyznelo nanajvýš nemiestne.

"Nešaškuj," odbila ho Bessie bez hnevu.

"No dobre. Čo by si povedala, keby som ťa pozval na jedno vychladené pivečko?"

"Vybral si si pravú chvíľu," odsekla Bessie štipľavo. "Tá potvora lezie rovno na nás."

"Sú aj takí, čo riziko priam zbožňujú, dušička. Ale aj na môj vkus tu začína byť prihorúco. Radšej si natiahnem celtu."

Celtou volali kus ohňovzdornej látky, ktorá mala z vnútornej strany našité úchytky na ruky a nohy. Používala sa v prípade krajného ohrozenia, keď sa už nedalo zachrániť útekom. Vtedy bolo treba dokonale vyčistiť najbližšie okolie, ľahnúť si doluznačky na holú hlinu, prikryť sa celtou, pevne pritlačiť jej okraje na zem a dúfať, že oheň sa ponad vás preženie bez toho, aby vám ublížil.

"Pokiaľ ide o to, ani ja, ani moja čata sa nemienime nechať zaskočiť, aby sme museli použiť celty. Hej, Pete! Netrep sa tak dopredu, nie si v krčme U jeleňa, došľaka!”

Chlap z juhozápadnej dobrovoľníckej čaty mal chuť pokračovať v rozhovore. " Tamto sú Apači. Mescalerovia. Sú z našej čaty. Vieš, čo jeden z nich vyhlásil? Hasenie lesných požiarov je vraj jediná rozumná vec, na ktorú sa bieli zmohli. Čo na to povieš?"

"Že trafil klinec po hlavičke," odvrkla Bessie, srdnato sa rozháňajúc lopatou. Z celej sily ju vrážala do zeme, burinu, kríčie i malé stromčeky vyvracala aj s koreňmi a odhadzovala ich z čisteného prieseku smerom k požiarisku. Pritom úchytkom sledovala plamene pod úbočím. "Nepáči sa mi to," pokrútila hlavou. "Vonkoncom sa mi to nepáči. Tie vysoké stromy sú príliš blízko. Mám pocit, akoby mi rástli rovno za chrbtom." Zdvihla hlavu a zahľadela sa na oheň pod nimi. "Počúvajte, ako tá potvora huláka. Tuším by nedbala zaživa nás upiecť."

Elsie Edwardsová si obliekla nohavice a košeľu a roztrasenými prstami si pozapínala gombičky a zips. Prepadlo ju nepremožiteľné, nástojčivé nutkanie čím skôr zakryť svoju nahotu.

Spočiatku mala strach, že Don je mŕtvy, bol však iba v bezvedomí. Dýchal pomerne plynule a aj pulz mal pravidelný a dosť silný.