1. vydanie, 80.000 výtlačkov
0,50 €
0,60 € - DAROVANÉ THCK
0,60 € - DAROVANÉ THCK
*zlaci*
Slovenský čitateľ, ktorý rád siahne po dobrej detektívke, dostáva v tomto zväzku tri kriminálne príbehy z pera mladého chorvátskeho spisovateľa P. Pavličiča (Záhreb 1946). Po úspešnom debute, bola to kniha detektívnych poviedok Dobrý duch Záhrebu (1976), zaznamenali nevšedný úspech u čitateľov a kritiky aj ďalšie jeho tri romány: Zlatá ruža (1977), Prístroj na hmlu (1978), Umelý orol (1979). Ide o tri detektívne príbehy, ktorých dej Pavličić dômyselne rozvíja v dôverne známom prostredí dnešného Záhrebu. Hlavnými postavami nie sú gangstri, ale obyčajní drobní ľudkovia, ich honba za kariérou a peniazmi, ale aj úsilie pomôcť a zachrániť sa navzájom, hoci za cenu zločinu.
V Zlatej ruži sa zápletka rozvíja okolo záhadnej vraždy pôvabnej pisárky. Vyšetrovateľ nachádza v kabelke zavraždenej telefónne číslo svojho priateľa advokáta, a tak sa začnú prípadom zaoberať spoločne.
Druhý príbeh, Prístroj na hmlu, sa odohráva v prostredí netypickom pre detektívku - v gymnáziu, kde má učiť mladý profesor literatúry, ktorý hneď v prvé ráno objaví v zborovni mŕtvolu neznámeho muža a o niekoľko dní mŕtvolu novinára povestného „likvidovaním" svojich obetí na stránkach novín.
Tretí príbeh, Umelý orol, sa priamo dotýka myslenia a cítenia našich súčasníkov. Skúmajúc okolnosti záhadnej smrti jedného zo štvorice priateľov, autor sa vyjadruje k závažným mravným otázkam dnešnej doby. Jeho výpoveď pútavým spôsobom odhaľuje dobro i zlo v človeku a v jeho bezprostrednom okolí.
Nasledujúce ráno som sa vybral do školy pred siedmou. A znova bola hlma.
Nie som poverčivý, ani v predtuchy neverím a hmla ma v to prvé ráno rozladila už preto, že som mal kopu starostí: sťahovanie, mama, nové pracovisko. Iná vec je, že sa stalo to, čo sa stalo. Ale nemôžem povedať, že mi teraz bolo všetko jedno: musel som sa striasať, keď som kráčal hmlou opäť tým istým smerom, obracal sa naľavo i napravo s pocitom, že vidím tie isté autá, nákladiaky a dodávky, čo sa vynárali z bielej nepriehľadnej masy, blýskajúc žltými svetlami. Kým som čakal na vhodný okamih, aby som prešiel autostrádu na tom istom mieste ako minulé dni (už to bol návyk), rozmýšľal som, že o takú hodinku sa hmla zdvihne a znova bude všetko dobré a nejako to hádam len dopadne, ako povedal včera večer Bartol.
Blížil som sa k škole, ktorá sa nejasne črtala v hmle tak ako v to prvé ráno, s trocha nepríjemným pocitom pri pomyslení na prázdnu budovu, na pusté chodby, kde sa hlucho ozývajú kroky, pri pomyslení na zborovňu, ktorá pôsobí neprirodzene, keď v nej nikoho niet. O škole sa už medzi žiakmi aj ich rodičmi kadečo povrávalo, poniektorí navštívili riaditeľa, ustarostení a zamračení, vyskytli sa aj telefonické intervencie a táto psychóza akiste pôsobila i na mňa. Napokon všetky tie reči nezanedbali ani moju osobu.
Pomaly som otvoril dvere zborovne. Zas nebola prázdna. Lenže ten muž nesedel, ale stál, a čo bolo obzvlášť dôležité, žil. Varil si kávu na malom variči v kúte pri telefóne.
Bol to Mijo Užarević, náš pedagóg. Obrátil sa:
- Á, dobré ráno, kolega. To je výborné, že ste prišli. Chcel by som sa s vami pozhovárať.
Poponáhľal som sa do školy, aby som si upratal zásuvku, čo mi pridelili a vypísal si citáty z diel, o ktorých budem dnes hovoriť, keďže som doma nestihol, no už mi bolo jasné, že z toho nebude nič. To bol prvý dôvod, prečo mi stretnutie s Užarevićom nepadlo vhod.
Druhým dôvodom bol on sám. Patril totiž k ľuďom, ktorí na prvý pohľad vzbudzujú bez príčiny nedôveru; správal sa normálne, ba dalo sa povedať, že prehnane korektne. Bol asi v mojom veku, ale vystupoval akosi serióznejšie: vždy chodil v bielej košeli s kravatou, vlasy mal krátke a okolo uší úhľadne podstrihnuté. Ale to mi natoľko neprekážalo. Príčina zrejme bola niekde inde: všimol som si, že k žiakom sa ako pedagóg správa prepiato, totiž ako k duševne menejcenným indivíduám alebo menej inteligentným tvorom. A keď rozprával s profesormi, vždy mal človek dojem, že Užarević vie oveľa viac, než hovorí, ibaže to z nejakého komplikovaného a závažného dôvodu nechce povedať. Pravda, v posledných dňoch som mal nepríjemný pocit, že vie o mne podstatne viac, než si domýšľam. A tak som ho proti svojej vôli pokladal za istý druh školského policajta.
- O čo ide?
- Viete, je tu istá vec, - začal Užarević ticho a pomaly, sadajúc si oproti mne a prisúvajúc mi po stole šálku kávy, — istá vec, akoby som to povedal... Súvisí to s tým, čo sa stalo, viete.
- S mŕtvolou?
- Áno. Totiž, počul som od niektorých profesorov, že sa žiaci začínajú vypytovať, že by chceli vedieť viac, najmä na hodinách s triednymi, rozumiete.
- To je pochopiteľné.
- Iste, ale sme v delikátnej situácii voči polícii, všakže, a preto musím intervenovať aj ako pedagóg, viete, nepatrí sa pred deťmi... Nuž som na to upozornil i ostatných profesorov...
- A ja som ako očitý svedok pre žiakov najzaujímavejší, však? - povedal som o odtieň príkrejšie, ako som mal v úmysle.
- Áno, iste, myslím, že by bolo dobre...
- V poriadku, — riekol som, - odmietnem akýkoľvek rozhovor na túto tému.
- Teda sme sa dohodli, - povedal Užarević s kyslým úsmevom. Na okamih sa zarazil, akoby váhal, a potom sa opýtal: -Ale... ešte som sa vás chcel spýtať... no ak je vám to nepríjemné, potom nič... zaujímam sa o to len z ľudského hľadiska... Teda ako ste sa vtedy cítili?
- V to ráno, keď som ho našiel?
- Áno.
- Mal som strach. Zmocnila sa ma panika. Nič viac. - Užare-vić sa zdal byť s odpoveďou spokojný, a to ma trocha prekvapilo. Ale ešte mal otázky, lebo po chvíli opäť začal:
VRECKOVÝ ATLAS SVETA
