Vitajte v mojom antikvariáte!

Chcete mať prehľad o najnovších prírastkoch? Zadajte svoju e-mailovú adresu do kolónky "Prírastky kníh na e-mail" v ľavom stĺpci a na váš e-mail príde maximálne jedna správa denne.

Alebo sa staňte členom stránky na Facebooku.
https://www.facebook.com/groups/ripakovantikvariat/
Vyberte si to, čo je Vašej duši najbližšie.

Ak sa Vám niečo zapáči, napíšte mi na
riporipo@gmail.com
Postup bude nasledujúci :

a.) uveďte tituly, o ktoré máte záujem
b.) uveďte Vašu adresu, prípadne telefón
c.) skontrolujem dostupnosť kníh a následne vám pošlem pokyny na platbu vopred. Na dobierku, po zlých skúsenostiach, neposielam.
d.) Dáte mi avízo o zrealizovaní platby.
e.) Po obdržaní platby na môj účet vám knihy do troch dní posielam

Jednoduché, však? )

ANTIKVÁRIUM (magyarul)

Ha Magyarországról van, és bármelyik könyv érdekelné, kérjük írjon a riporipo@gmail.com címre. A könyvek küldhetök postán. Ha átutazóban van Kassán, a megrendelt könyveket személyesen is átveheti.

utorok 20. novembra 2018

GRIMM, JAKOB - ROZPRÁVKY

GRIMM, JAKOB
GRIMM, WILHELM

ROZPRÁVKY

Mladé letá, Bratislava, 1958
preklad Marta Lenková
ilustrácie Mária Želibská
1. vydanie, 20.270 výtlačkov
56/VII-4

knihy pre deti, beletria, rozprávky,
136 s., slovenčina
hmotnosť: 361 g

tvrdá väzba
stav: používaná, ušpinené dosky, bez prebalu

PREDANÉ

*bib13*







O DOKTOROVI VŠEVEDOVI

Žil raz chudobný sedliak, ktorému bolo meno Rak. Ten zaviezol raz na páre volov do mesta fúru dreva a predal ju jednému doktorovi za dva toliare. Doktor mu vyplatil peniaze a sadol si k obedu. Sedliak videl, ako si doktor pekne ujedá a popíja, i zatúžil stať sa tiež doktorom. Chvíľočku tam ešte stál a potom sa opýtal, či by aj z neho nemohol byť doktor. „Ó, áno,“ povedal doktor, „to sa môže hneď stať.“

„Čo musím urobiť?“ opýtal sa sedliak.

„Po prvé, kúp si šlabikár, kde je na prvej strane hrvoľatý kohút. Po druhé, speňaž voz a voly a za to si opatri šaty a inšie, čo k doktorovaniu patrí. Po tretie, daj si urobiť tabuľu s nadpisom: Ja som doktor Vševed, a daj si ju pribiť doma nad vonkajšie dvere.“

Sedliak urobil všetko, ako mu doktor nakázal. Keď si už trochu zadoktoroval — ale ešte nie veľa — ukradli jednému veľmi bohatému a veľkému pánovi peniaze. Tento pán sa dopočul o doktorovi Vševedovi, že býva v tej a v tej dedine a že on musí tiež vedieť, kde sa mu podeli peniaze. Rozkázal zapriahnuť, vybral sa do dediny, a keď prišiel k nemu, spýtal sa ho, či je on ten doktor Vševed.

Áno, že je to on. Tak že musí ísť s ním a ukradnuté peniaze zase vystanoviť. Ó, áno, ale že Greta, jeho žena, tiež musí ísť s ním. Pán súhlasil, oboch ich posadil do koča a všetci sa pohli.

Keď prišli do panského dvora, stôl už bol prikrytý a doktorovi Vševedovi riekli, že najprv musí s nimi jesť. Povedal, že dobre, ale že aj jeho žena Greta, a sadol si s ňou za stôl. Keď prišiel prvý sluha s misou výborného jedla, drgol sedliak svoju ženu a povedal jej: „Greta, to bol prvý,“ a myslel, že to bol prvý, čo im doniesol jedlo. Ale sluha sa nazdal, že chcel povedať: To je prvý zlodej, a že ním vskutku bol, naľakal sa a vonku povedal svojim druhom: „Ten doktor vie všetko, my zle obídeme, povedal, že ja som prvý.“

Druhý už vôbec nechcel ísť dnu, ale nakoniec musel. A keď doniesol misu, drgol sedliak svoju ženu: „Greta, to je druhý.“ Sluhovi stiahlo hrdlo a hľadel čím skôr sa vytratiť. Tretiemu sa nevodilo lepšie, lebo sedliak zase povedal: „Greta, to je tretí.“ Štvrtý musel doniesť zakrytú misu a tu pán povedal doktorovi, aby ukázal, čo vie, a uhádol, čo je v mise; boli tam raky. Sedliak sa zadíval na misu, nevedel, ako si pomôcť a vzdychol: „Ach, ja úbohý Rak!“

Keď to pán počul, zvolal: „Áno, on to vie, tak bude tiež vedieť, kto mi vzal peniaze.“ Sluha sa toho hrozne naľakal a zažmurkal na doktora, aby vyšiel von. Keď vyšiel, všetci štyria sa mu priznali, že oni ukradli peniaze. A že to oni radi vrátia a jemu dajú veľa peňazí, ak ich neprezradí. Inak by vraj ľahko mohli prísť o hlavu. A hneď ho aj zaviedli, kde boli tie peniaze ukryté.

Doktor s tým súhlasil, vrátil sa do izby, sadol si k stolu a


pondelok 19. novembra 2018

KREUTZ, FRANTIŠEK - ČRIEPKY Z BREZNIANSKEHO RÍNKU

KREUTZ, FRANTIŠEK

ČRIEPKY Z BREZNIANSKEHO RÍNKU

Tatravel, Banská Bystica, 1993
ilustrácie Jozef Cesnak
obálka Jozef, Cesnak, Ľubica Škrinárová
ISBN 80-901154-1-1

beletria, próza krátka,
192 s., slovenčina
hmotnosť: 496 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý, neautorské venovanie

2,40 €

*bib13*

Súdne príbehy čímsi zvláštnym vždy priťahovali pozornosť ľudí. Aj čriepky -súdničky z breznianskeho rínku nám aspoň na chvíľu dávajú nazrieť do pocitov súdených i sudcov spred pár storočí.

Prísne breznianske právo tvrdo postihovalo priestupky proti "božím i ľudským prikázaniam", a predsa vo viacerých prípadoch ukázalo aj svoju zmierlivejšiu tvár.

Na dodržiavanie príslušných predpisov a úspešný chod mestských zariadení dohliadali volení dozorcovia, ktorí za svoju prácu zodpovedali mestskej rade.

Zistené priestupky alebo trestné činy hlásili "fiškáľom", ktorí predkladali súdu obžaloby. Súdny tribunál na čele s richtárom vynášal rozsudky od naturálnych pokút až po trest najvyšší - smrť.

Slobodné kráľovské mesto Brezno využívalo hrdelné právo najmä v prípadoch vraždy, krádeže či podpaľačstva.

Tých, ktorí si sami siahli na život, vyviezli na chotárnu hranicu a potupne upálili.

Okruhliaky na breznianskom rínku boli svedkom mnohých ľudských tragédií, a za osvetlenými oknami mestskej radnice po zaznení -Deliberatum est, rozhodnuté je -sa často ozýval plač postihnutých a ich príbuzných.

V príbehoch knihy F. Kreutza ožíva staré Brezno z tej smutnejšej stránky života. Zožltnuté listy súdnych archívov vydávajú svedectvo nielen o tom, že každý, kto sa previnil bol potrestaný, ale nám aj približujú vtedajší jazyk s ozvenou dávno zabudnutých slov našich predkov. Veľa z toho, čo oni prežili, stojí za zamyslenie sa aj v našich časoch.












JÓKAI, MÓR - LEVOČSKÁ BIELA PANI

JÓKAI, MÓR

LEVOČSKÁ BIELA PANI
(A lőcsei fehér asszony)

Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava, 1956
edícia Výber (18)
preklad Valéria Paříková-Slotíková
ilustrácie Ján Hála
obálka Jána Hála, Rudolf Totka
1. vydanie, 8.400 výtlačkov
301-13-386-4436/56-IV/1

beletria, román
448 s., slovenčina
hmotnosť: 1016 g

tvrdá väzba s prebalom

7,00 € stav: dobrý, prebal ošúchaný DAROVANÉ *bib13*






PELÁRGUSOV SĽUB

Hrom, čo udrel do Dobšinskej ľadovej jaskyne, neohromil väčšmi pánov, ktorí fúkali do práchna, ako tento nečakaný úder päsťou. S tým naozaj nikto z nich nerátal, že táto kajúca Magdaléna sa môže razom premeniť na takúto besnú fúriu. Bol to nezmysel súci do rozprávok. Veď všetci chápali, že od Korponayho to bolo nemiestne takto si potupiť ženu pred toľkými chlapmi, tým skôr, keď sa ona sama ponížila, že pred ním pokľakla v očakávaní naozaj zaslúženého odpustenia a odmeny za svoju obetavú činnosť, proste tým, že jej podá ruku, že ju zdvihne zo zeme, možno i pobozká — a tu ju on chce odbaviť almužnou. Lebo, naostatok, jeden túžobne očakávaný bozk, premenený čopriam na tisíc dukátov, je predsa len almužnou. Nuž toto bolo od pána Jánosa Korponayho naozaj krutosťou, ba i hlúposťou. Keby sa podobné odmeny stali módou, nestačili by na ne všetky zlaté bane Uhorska! Nemal si ženu (k tomu ešte vernú služobníčku spoločnej veci) takto uraziť. A čo sa týka ženy samej, keby sa bola pre urážku rozplakala, keby si bola kmásala vlasy, keby bola preklínala svet, alebo keby si bola zvolila panskejší spôsob a bola by na mieste omdlela a nechala sa celé hodiny kriesiť vodou, bol by to býval výstup celkom pravidelne zapadajúci do situácie, ale takto z hrubého konca načať vec je predsa len natoľko nepochopiteľné, že sa človeku nad tým priam rozum zastaví.

To, pravda, z prítomných pánov nemohol nikto vedieť, že sa v duši tejto ženy už oddávna skrýva posadnutosť pri rozpomienke na iných, už „vyplatených tisíc dukátov“ a že potvrdenku na túto sumu už dávno nosí v zovretej pästi a čaká iba na príležitosť, aby ju prezentovala tomu, kto by jej urobil podobnú novú ponuku, hoc by to bol sám „milostivý“ pán manžel.

No a túto ponuku teda urobil práve „nemilostivý“ pán manžel. A dostal svoje.

Od prekvapenia a laku páni celkom zabudli, že by mali čosi s touto ženou urobiť. Spamätali sa iba keď začuli hrkotanie odchádzajúceho voza.

Na prvú myšlienku prišiel Korponay. Strhol z háka pušku a chcel sa za ňou vyrútiť.

A tu mu opäť Pelárgus zahradil cestu: oprel sa o dvere a schytil ho za ruku.

Čo chceš urobiť, kamarát?

Preč z cesty! Zabiť ju chcem!

Na toto k nemu priskočili viacerí, začali ho mykať a prehovárať.

Aj voz už hrkoce v značnej diaľke, guľka ju už nemôže zasiahnuť.

Korponay bol od zlosti na smrť sinavý.

Plukovník Pongrácz ho oblapil oboma rukami a odťahoval od dverí:

Nesmieš za ňou vystreliť, kamarát, veď by si nás všetkých, celú skupinu, ako sme tu, prezradil.

Ak ju nezabijem teraz, musím ju zabiť neskôr. A naostatok, môžem to urobiť aj podľa zákonov našej krajiny. Svätý Ladislav dáva právo pohanenému mužovi zabiť svoju nevernú ženu. Ale nie preto, pre ten úder, hoci mňa v živote okrem na bojisku ešte smrteľník neudrel, ani vlastný otec. Nie preto! Ale aby nás nemohla zradiť. Má v rukách všetky naše tajomstvá. A nielen naše: polovice Uhorska. Vlákna a spojivá celého sprisahania: mená všetkých účastníkov. Ak necháme túto ženu nažive, musíme sa nie k bohu, ale k čertom modliť, aby nás neodniesli do pekelných hlbín.

.............................................................................................................................................................


... posledná veta ...

Rozpovedal som, čo zaznamenali kronikári o oboch týchto ženách a o ich svete, prispôsobil, pridal som k tomu, čo videl môj duševný zrak, zapodieval som sa nimi s veľkou láskou, a doznám, priam bolí i mňa, že musím povedať: koniec histórie.


nedeľa 18. novembra 2018

PULEC, VLADIVOJ - ČESKOSLOVENSKÁ STÁTNÍ VYZNAMENÁNÍ, STÁTNÍ ČESTNÁ UZNÁNÍ A CENY

PULEC, VLADIVOJ

ČESKOSLOVENSKÁ STÁTNÍ VYZNAMENÁNÍ, STÁTNÍ ČESTNÁ UZNÁNÍ A CENY

SNTL - Nakladatelství technické literatury, Praha, 1980
Alfa, Bratislava, 1980
prebal Josef Týfa
20.000 výtlačkov
04-338-80

história, encyklopédie,
184 s., + 120 s. far. fot., čeština
hmotnosť: 605 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, knižničné pečiatky

5,00 € PREDANÉ

*bib13*





Odznak československého partyzána

byl zřízen usnesením vlády č. 621 ze dne 9. srpna 1946, zveřejněným vyhláškou ministra národní obrany č. 1723 ze dne 20. srpna 1946 (Úřední list, částka 163 ze dne 12. záři 1946). Odznak byl udělován jako upomínka československým partyzánům podle zákona č. 34/1946 Sb. ze dne 14. února 1946, jímž se vymezuje pojem československého partyzána. Odznak bylo možno udělit též příslušníkům spojeneckých států, kteří se zúčastnili utvoření československých partyzánských jednotek nebo bojů v nich. Odznak uděloval ministr národní obrany.

Odznak je z matného bronzu. Má tvar pěticípé hvězdy s postavou partyzána a nápisem „Čs. partyzán“ (viz přílohu C-56). Autorem výtvarného návrhu je národní umělec Josef Malejovský.

Věci odznaku československého partyzána spravuje federální ministerstvo národní obrany.
Zborovská pamětní medaile

byla zřízena usnesením vlády z 13. května 1947, které bylo uveřejněno ve Věcním věstníku ministerstva národní obrany č. 65 ze dne 8. listopadu 1947. Tato medaile byla udělena v roce 1947 jednorázově ke 30. výročí- bitvy u Zborova všem žijícím, padlým i zesnulým příslušníkům I. československé brigády — účastníkům bitvy u Zborova a dále československým střeleckým plukům Mistra Jana Husi, Jana Žižky z Trocnova a Jiřího z Poděbrad. Medaili uděloval ministr národní obrany.

Medaile je stříbrná. Na lícní straně je reliéf hlavy T. G. Masaryka a nápis „Pravda vítězí“ (viz přílohu C-57). Na rubu jsou zobrazeny plukovní prapory tří pluků I. československé střelecké brigády, které se zúčastnily bitvy u Zborova; připojen je nápis „Zborov“ a letopočet „1917-1947“. Autorem výtvarného návrhu je akademický sochař Jaroslav Heyduk.

Věci Zborovské pamětní medaile spravuje federální ministerstvo národní obrany.

Sokolovská pamětní medaile

byla založena usnesením vlády z 5. března 1948, které bylo uveřejněno ve Věcním věstníku ministerstva národní obrany č. 19 ze dne 13. března 1948.

Medaile byla udělena jednorázově k 5. výročí bitvy u Sokolova všem žijícím, padlým i zesnulým příslušníkům 1. československého samostatného polního praporu v SSSR — účastníkům bitvy u Sokolova a 1. československému samostatnému polnímu praporu v SSSR. Medaili uděloval ministr národní obrany.

Sokolovská pamětní medaile je bronzová; její výtvarné řešení je patrno z přílohy C-58. Na lícní straně je reliéf postavy sokolovského bojovníka se samopalem, nápis „Sokolovo“ a datum bitvy u Sokolova „8. III. 1943“. Na rubu medaile je lipová ratolest a nápisy „1. čs. samostatný polní prapor v SSSR“ a „Sokolovská pamětní medaile“. Autorkou výtvarného návrhu je akademická sochařka Herta Brandejsová.

Věci Sokolovské pamětní medaile spravuje federální ministerstvo národní obrany.

Bachmačská pamětní medaile

byla založena usnesením vlády z 5. března 1948, které bylo uveřejněno ve Věcním věstníku ministerstva národní obrany č. 19 ze dne 13. března 1948.

Medaile byla udělena jednorázově k 30. výročí bojů československých jednotek u Bachmače jednotkám a útvarům, které se činně účastnily bojů u Bachmače v roce 1918, jakož i všem žijícím, padlým a zesnulým účastníkům těchto bojů. Medaili uděloval ministr národní obrany.

Medaile je bronzová; její výtvarné řešení je patrno z přílohy C-59. Na líci medaile je reliéf bachmačského bojovníka s puškou a nápis „Bachmač“; na rubu je nápis „Pamětní medaile“ a letopočty „1918“ a „1948“. Autorem výtvarného návrhu je akademický sochař Jaroslav Heyduk.

Věci Bachmačské pamětní medaile spravuje federálni ministerstvo národní obrany.

Vyznamenání Za zásluhy — 10 let Lidových milicí

bylo zřízeno usnesením předsednictva ÚV KSČ ze dne 14. května 1957 a zařazeno mezi státní vyznamenání vládním nařízením č. 34/1959 Sb. ze dne 20. května 1959 ve znění vládního nařízení č. 82/1960 Sb. ze dne 30. června 1960, jímž bylo také stanoveno nošení insignie a stužky.

Vyznamenání má dva stupně. Vyznamenání prvního stupně bylo určeno k ocenění příslušníků Lidových milicí, kteří se zvlášť zasloužili o organizaci a výstavbu jednotek Lidových milicí nebo při bojových akcích prokázali nevšední hrdinství a obětavost, nebo kteří utrpěli při výkonu služby v Lidových milicích zranění, jež jim nedovolovalo další práci v Lidových milicích, a byli z toho důvodu z Lidových milicí uvolněni; udělovalo se též in memoriam příslušníkům, kteří při výkonu služby v Lidových milicích zemřeli. Vyzname-


SVEDECTVO DOKUMENTOV O AKADEMIKOVI PAVLÍKOVI A TÝCH ĎALŠÍCH

SVEDECTVO DOKUMENTOV O AKADEMIKOVI PAVLÍKOVI A TÝCH ĎALŠÍCH

Vydavateľstvo politickej literatúry, Bratislava, 1968
obálka Gita Mihalovičová
1. vydanie, 10.000 výtlačkov
75-118-68

politika, literatúra faktu, história,
196 s., slovenčina
hmotnosť: 190 g

mäkká väzba
stav: dobrý, knižničné pečiatky

PREDANÉ

*bib13*






ZO SPRÁVY K. BACÍLKA NA ZASADNUTÍ ÚV KSS 26. APRÍLA 1957

Byro ÚV KSS sa zaoberalo touto skutočnosťou a na žiadosť mnohých delegátov na krajských konferenciách tiež protistraníckym vystupovaním Ondreja Pavlíka, niektorými jeho článkami v Kultúrnom živote, ako aj nesprávnymi vystúpeniami niektorých ďalších súdruhov.

Uznesením byra ÚV KSS bola zriadená komisia, ktorá zistila, že Ondrej Pavlík vyvíja protistranícku činnosť.

Podstata jeho protistraníckej činnosti je v tom, že Ondrej Pavlík nesúhlasil s rozhodnutiami strany pri aplikácii výsledkov XX. zjazdu KSSZ a ako vzor staval aplikáciu uznesení XX. zjazdu KSSZ v Poľsku.

Nesúhlasí s rozhodnutiami celoštátnej konferencie a s vysvetlením súdruha Novotného k procesu so Slánskym.

Vyhlásil, že považuje proces s Husákom za nezákonný a tvrdil, že Husák sa dopustil len určitých politických omylov, a nie zločinu, ďalej, že jeho vystúpenie na ÚV KSS v roku 1951, v ktorom odsúdil činnosť buržoáznych nacionalistov, bolo omylom a že ľutuje, že tak vystúpil.

Ondrej Pavlík šíri medzi kruhmi svojich známych, bratislavských intelektuálov správy, akoby jeho nezvolenie člena byra ÚV KSS súviselo s jeho kritikou, ktorú vyslovil proti niektorým súdruhom, členom ÚV KSS. Toto tvrdenie Pavlíka je vedomým skresľovaním skutočnosti. Ondrej Pavlík nebol volený do byra ÚV KSS preto, že zatajil pred stranou, že v dobe neslobody bol členom HG a zúčastnil sa 14-denného kurzu HM.

Ondrej Pavlík prehlásil na zasadnutí byra ÚV KSS, že má spojenie s určitými súdruhmi v Bratislave, s ktorými rokuje o svojej protistraníckej línii, a na výzvu, aby menoval ľudí, s ktorými diskutoval o svojich nesprávnych názoroch, neodpovedal. Šlo o frakčné spojenie a jeho zatajenie pred stranou.

Ondrej Pavlík vystupoval proti správnosti politiky strany i svojimi článkami uverejňovanými po dohode so súdruhom Špitzerom na stránkach Kultúrneho života. Vo svojom článku o inteligencii snažil sa vraziť klin medzi vedenie strany, robotnícku triedu a inteligenciu a hlásal názory o nadradenosti inteligencie ako tvorcovi teórie marxizmu-leninizmu. Snažil sa dokazovať, akoby protiinteligentské nálady mali legálne pozície vo vedúcich orgánoch strany.

Hoci Ondrej Pavlík poznal uznesenie ÚV KSČ a na uznesení o novom školskom systéme spolupracoval, snažil sa medzi učiteľmi a profesormi svojím vystupovaním a zanášaním svojich pochybností a neplodných diskusií o tomto školskom systéme do verejnej diskusie vyvolať nekľud, pričom ako známy pedagóg nič neurobil pre to, aby sa vyučovanie na školách zlepšilo.

Byro ÚV KSS vyzvalo Ondreja Pavlíka k sebakritike. On, pravda, odmietol predniesť akúkoľvek sebakritiku a vyhlásil že na svojich názoroch trvá.

V dôsledku toho bol Ondrej Pavlík vylúčený zo strany, Byro ÚV KSS uvážilo i situáciu, ktorá vznikla vo Zväze slovenských spisovateľov. Komisia byra ÚV KSS prešetrila tento stav a zistila, že súdruh Juraj Špitzer ako šéfredaktor Kultúrneho života pripustil, aby v Kultúrnom živote boli uverejňované nesprávne názory na politiku strany, a sám niektoré nesprávne názory obhajoval. V dôsledku toho byro ÚV KSS udelilo súdruhovi Špitzerovi pokarhanie a odvolalo

sobota 17. novembra 2018

ZAMBOJ, JÁN - PUKANEC

ZAMBOJ, JÁN

PUKANEC
Pamätnica k 30. výročiu oslobodenia

Osveta, Martin, 1975
prebal Veronika Kramárová
fotografie Otokar Nehera
1. vydanie, 4.000 výtlačkov

monografie
336 s.,  8 s far. fot., 1 mapa, slovenčina
hmotnosť: 835 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, knižničné pečiatky

4,80 € PREDANÉ

*bib13*






SLOVENSKÉ DIVADLÁ V SEZÓNE 1974 - 1975

SLOVENSKÉ DIVADLÁ V SEZÓNE 1974 - 1975
IV. ročenka slovenského profesionálneho divadelníctva (za sezónu 1974-1975)

Tatran, Bratislava, 1976
prebal Róbert Brož
1. vydanie, 2.500 výtlačkov
61-715-76

umenie, divadlo
208 s., + 88 s. obrázkov, slovenčina
hmotnosť: 615 g

tvrdá väzba, papierový prebal
stav: nejaký dobrák vystrihol niekoľko obrázkov, knižničné pečiatky

0,10 € - PREDANÉ

*bib13*




FOLKMAN, IGOR - KĽÚČ NA URČOVANIE TRÁV

FOLKMAN, IGOR
BENKOVÁ, MÁRIA

KĽÚČ NA URČOVANIE TRÁV

Štátne pôdohospodárske nakladateľstvo, Bratislava, 1954
edícia Rastlinná výroba (35)
obálka J. Veneni
1. vydanie, 2.200 výtlačkov

poľnohospodárstvo
232 s., slovenčina
hmotnosť: 316 g

tvrdá väzba
stav: dobrý

17,00 € PREDANÉ

*bib13*






MAURIAC, FRANCOIS - PÚŠŤ LÁSKY

MAURIAC, FRANCOIS

PÚŠŤ LÁSKY

Bibliotheka, Bratislava, 1933
edícia Žatva (8)
preklad Ján Zaic

beletria, román
217 s., slovenčina
hmotnosť: 270 g

tvrdá väzba
stav: zachovalá

PREDANÉ

*bib13*




Doktor dobre cítil, že predstavy, v ktorých si ľuboval, boly hodne odlišné od obvyklých jeho snov. Keď naraz vyúčtoval so svojou rodinou, pocíti] síce trochu hanby, ale nijakej výčitky — skôr cítil, že je smiešny. Šlo tu len o vonkajšiu hru, v ktorej jeho opravdová podstata nemala podielu. Nie, nikdy nemyslel o sebe, že by mohol byť netvorom a nepovažoval sa za odlišného od ostatných ľudí, ktorí sa stávajú podľa jeho názoru všetci bláznami, keď ostanú sami, bez kontroly druhého.

Ale za týchto osemaštyricať hodín, ktoré prežil v očakávaní tej nedele, cítil dobre, že celou svojou silou ľne k svojmu snu a že tento sen sa mu mení v nádej. Vo svojom srdci počul už ozvenu svojho rozhovoru, ktorý bude mať s tou ženou, a dospel tak ďaleko, že si nevedel predstaviť, aby sa dial inými slovami ako tými, ktoré vymyslel. Neustále opravoval scenario, ktorého text je v tomto dialogu:

Sme oba, vy i ja, v slepej uličke, Maria. Môžeme len umreť pri stene, alebo sa vrátiť. Vy, ktorá ste nikdy nemilovali, nemôžete ma milovať. Ale aspoň sa odovzdajte cele jednému mužovi, ktorý je ochotný nežiadať nič v odplatu za svoju lásku.

A tu si predstavil, že Maria bude protestovať.

Vy ste sa zbláznili! A vaša žena? Vaše deti?

Nepotrebujú ma. Za živa pochovaný má právo, ak môže, pozdvihnúť kameň, ktorý ho dusí. Vy by ste nevedeli zmerať púšť, ktorá ma delí od manželky, od dcéry a syna. Slová, ktoré im hovorím, vôbec k nim nedojdú. Zvieratá zaženú svoje mladé, náhle dorástly. Ostatne samci ich ani najčastejšie nepoznajú. Tieto city, ktoré prežívajú pudové funkcie, sú výmyslom ľudským. Kristus to vedel, keď chcel, aby mu ľudia dali prednosť pred otcami a matkami, keď sa odvážil sa honosiť tým, že prišiel odlúčiť muža od ženy a deti od tých, ktorí ich priniesli na svet.

Vy vari nechcete byť Bohom?

Nie som pre vás jeho obrazom? A nevdačíte mi za istý smysel pre dokonalosť? (Tu sa doktor prerušil. „Nie, nie, nevnášajme do toho metafyziku!“)

Ale vaše postavenie, vaši nemocní? Celý ten váš život dobrodinca... pomyslite si len, aký škandál...

—- Keby som umrel, museli by sa obísť bezo mňa. Kto je nepostrádateľný? A to skutočné odumretie, o ktoré tu ide, to odumretie celému tomu úbohému, zatvorenému a pracovitému životu, by sa stalo vaším vlivom mojím znovuzrodením. Moja žena by si ponechala majetok, ktorý náleží jej. Nemal by som ťažkostí, ako vás uživiť. Ponúkajú mi katedru v Alžíre

GAJDAR, ARKADIJ - TIMUR A JEHO DRUŽINA

GAJDAR, ARKADIJ

TIMUR A JEHO DRUŽINA

Mladé letá, Bratislava, 1985
edícia Klub mladých čitateľov
ilustrácie Jozef Trepáč
8. vydanie, 20.000 výtlačkov
66-068-85

beletria, knihy pre deti,
96 s. slovenčina
hmotnosť: 290 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý

1,60 €

*kbts*





Na druhej strane ulice, z priekopy porastenej pŕhľavou, vykuklo päť hláv. Štyri z nich sa hneď aj schovali. Piata, Koľova Kolokoľčikovova, sa omeškala, ale čiasi dlaň ju chlopla po temeni a hlava zmizla.

Strážny Aľoša sa obzrel. Všade bolo ticho, vopchal teda hlavu do otvoru, aby počul, čo sa robí v záhrade.

Od priekopy sa odlepili traja. V nasledujúcom okamihu strážny pocítil, ako ho mochá sila chmatla za nohy a ruky. Nestihol vykríknuť a už odletel od plota.

Gejka, — zamrmlal, keď nadvihol tvár, — ako si sa sem dostal ?

Tak, — zasipel Gejka. — A počuj, ani nemukni! Lebo inak úplne zabudnem, že si sa ma zastával.

Dobre, — súhlasil Aľoša, — ani nemuknem. — A znenazdania prenikavo zahvizdol.

V tej chvíli mu zapchala ústa široká Gejkova dlaň. Čiesi ruky ho chmatli za plecia i za nohy a odvliekli preč.

V záhrade hvizd počuli. Kvakin sa obrátil. Hvizd sa neopakoval. Kvakin sa pozorne obzeral na všetky strany. Teraz sa mu zazdalo, že sa pohlo krovie v kúte záhrady.

Figúra! — zavolal Kvakin ticho. — To sa ty, chumaj, tam schovávaš?

— Miško! Svetlo! — vykríkol vtom ktosi. — To idú domáci!

Ale neboli to domáci.

Vzadu, v húštine lístia, zažiarilo prinajmenej desať bateriek. Prudko sa hnali na zmätených zlodejov a oslepovali im oči.

Bite, neustupujte! — skríkol Kvakin, vychvatol z vrecka jablko a šmaril do svetiel. — Vytrhnite lampáše aj s rukami! To ide on . . . Timka!

Tam Timka, a tu Simka! — zvrieskol Simakov a vybehol z krovia.

A ešte zo desať chlapcov sa vyrútilo od chrbta i zboku.

— Ejha! — zreval Kvakin. — Ale ich je! Chytro za plot, chlapci!

TATARKA, DOMINIK - PRVÝ A DRUHÝ ÚDER

TATARKA, DOMINIK

PRVÝ A DRUHÝ ÚDER

Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava, 1961
edícia Hviezdoslavova knižnica (64)
ilustrácie a obálka Ferdinand Hložník
1. vydanie, 55.000 výtlačkov
63/VIII-8

beletria, román
237 s., slovenčina
hmotnosť: 268 g

tvrdá väzba s prebalom

1,90 € stav: dobrý, prebal ošúchaný *rekry*bels* 

PREDANÉ stav: dobrý, prebal ošúchaný  *bib13*






ŠTVRTÁ KAPITOLA

Krčmár Funlík, francúzsky legionár z prvej vojny, dal si postaviť dedinskými parobkami na Tureckom vrchu chatu-bunker. Udalosti mu dali za pravdu, veď človek, ktorý počíta s každým prípadom, vždy máva pravdu. Záriečí hrozilo bombardovanie, výbuch mosta a z Liptovského Mikuláša utečenci donášali poplašné chýry o znásilňovaní a krádežiach.

Nech všetko skaza vezme, len nech my zostaneme nažive, — povedal s povznášajúcim pocitom svojej žene na rozlúčku a poberal sa s jedinou dcérou do úkrytu.

Nech príde, čo má prísť. Ja tu ostanem. Aby si vedel, ostanem. Starý, na Zorku mi dávaj pozor, miláčik. A choďte už. Ja ostanem. Starej babe hádam len nič neurobia, keď prídu.

— Na nás starých nezáleží, — zašeptal svojej žene, ktorá sa začervenala od nežnosti. — Zorka naša, vlas jej nikto neskriví. — Nechať všetko skaze, urobiť gesto, nech, na ničom nezáleží, to človeka niekedy povznáša. Správať sa tak prikazoval mu vlastenecký cit. Ochraňovať si dcéru pred poškvrnou bolo jeho svätou otcovskou povinnosťou. Cítil sa vysoko povznesený, najmä keď vystúpil na Turecký vrch. Bola prvá jar, bolo tu veľmi krásne. Strieborná rieka sa kľukatila do modrej diaľky. Z okresného mesta prišiel mu kmotor, delikatesný obchodník, s mladou ženou. Dopoly vyzlečení odpočívali na slniečku pred chatou. Dobre si bolo oddýchnuť a pripraviť sa na nové časy. Pod sebou mali krásnu dolinu a výhľad do diaľky, ktorý sám osebe povznášal.

Na úsvite ich prebudil otriasajúci výbuch mosta. Funtík s kmotrom vyšli pred kolibu. Mliečna riedka hmla naplnila dolinu ako veľkolepá povodeň. Pod hladinou sa bojovalo, odpovedali si ručné zbrane. Bolo to napínavé divadlo, a už nezaliezli do spacích vakov. Keď opadla hmla, mohli pozorovať boj a hmýrenie v ľudskom mravenisku. Z diaľky a výšky Tureckého vrchu explózie mostov i pre praktických ľudí ukazovali sa ako jedinečné divadlo. Neraňajkovali, zabudli na svoj ranný kalíšok, čo tŕpli, mimovoľne napínaní zvedavosťou, a čakali na ďalší výbuch. Narátali ich päť, zažili päť otrasov. Päť otrasov bolo práve dosť, aby sa praktickí ľudia vymanili spod silného dojmu. Boj nablízku stíchol a vzďaľoval sa. Nastalo ticho, taká prázdnota v hlave i v krajine.

Päť otriasajúcich výbuchov svojou silou zostalo mu ešte v pamäti. Funtík ich odznova porátal, porátal mosty, čo poznal v kraji. Všetky odznova vyleteli, všetky mosty ležali prelomené. Pohľad na železnicu mu čosi pripomenul.

Vlaky nepôjdu, — pomyslel si, a hneď začal uvažovať ako obchodník. Povedal hlasne: — Kmotor, vieš, čo si myslím? Do zimy sa vlak sem nedostane. Aspoň do zimy.

Keby len do zimy! Veď kto to spraví? Všade je tak, Nemci všade nechávajú za sebou takúto robotu, — zdôrazňoval kmotor, delikatesný obchodník, horlivo s kmotrom súhlasil, ale sa usmial, keď ho videl rozmýšľať s ustarostenou tvárou a zvedavo očakával, kedy konečne povie múdre slovo.

Ceny pôjdu hore! — povedal konečne Funtík s námahou. Kmotor naň pozrel ešte posmešnejšie.

MARÓTHY ŠOLTÉSOVÁ, ELENA - VÝBOR ZO SPISOV

MARÓTHY ŠOLTÉSOVÁ, ELENA

VÝBOR ZO SPISOV

Matica slovenská, Turčiansky Sv. Martin, 1936
edícia Čítanie pre meštianske školy (14)

beletria, próza krátka,
164 s., slovenčina
hmotnosť: 123 g

mäkká väzba
stav: dobrý

1,30 €

*bib13*

Sedemdesiat rokov života
Moje deti
Na dedine



NA DEDINE.
(Rozprávka.)

Láska, Bože, láska, kde ťa ľudia berú?
Po horách nerastieš, v poli ťa nesejú.
(Prostonár. pieseň.)

Na skalnatú, hrobľavú ulicu dediny Skalnej svieti since a odráža sa od suchého, žltkavého prachu, že to až oči slepí. Pred bielenými, slamou krytými domkami sedia a stoja ľudia na podstienkach, v sviatočnej záhaľke besedujú, lebo je nedeľňajšie odpoludnie.

Domy, zväčša len o dvoch oblôčkoch do ulice, stavané sú do radu dolu miernym svahom; medzi malými a nepatrnými vyskytujú sa tu i tu väčšie a úhľadnejšie. Pred jedným z týchto na podstení sedí stará mať a varuje malé, belovlasé vnúča. Jej muž i ženatý syn shovárajú sa hen pred dolnými súsedovci s inými chlapmi. Nevesta skočila k horným súsedom a klebetí so ženami. Stará mať je sama s vnúčaťom; ohorenou, vyrobenou rukou hladká jeho jemné vlásky.

Ono ťahá sa zeleným listím, ktoré nezbední chlapci našudili s jablone povedľa stojacej, keď chceli dostať jej nezrelé ovocie, kým domáci boli v kostole.

Z domových dverí vykročí mládenec — neúrečný vzor typu slovenského. Postava silná, vysoká, líca okrúhle, zdravím kypiace, oči belasé, vlasy tmavé, za uši začesané, nakrátko zastrihnuté. Keď v svojom bielom obleku zastal na podstení, zdalo sa, že zajasal sa celý dom. To je Jano Javorovie, najdriečnejší šuhaj dediny.

„Loptoši, čo zas narobili s tou jabloňou!“ za-hundral, zohol sa, nahrnul za priehrštie lístia a hodil ho malému dieťaťu do bielej košieľky, nad čím ono, rúčkami máchajúc, zaplesalo. Potom sa vystrel, napravil klobúk a opasok, a pomknul kabanicu na ľavé plece.

„Kam ideš?“ pýta sa matka, ktorá videla v tom prípravu na odchod.

„Medzi druhých — zabaviť sa“, vetil syn.

„Zabaviť sa pre mňa môžeš, ale s tou maznou klobučníčkinou dajže si pokoj, aby si sa zas nemal okolo nej, ako by iných ani na svete nebolo!“ hovorila matka hromžive.

Janove líca sa tuhšie sfarbily pri nečakanom nápade.

„A prečo by som sa s Marou klobučníkovie nemohol tak zabaviť, ako s hociktorou inou?“

„Keby si sa zabavil s ňou len tak, ako s hociktorou inou, nepovedala by som nič; ale ty iba o ňu chodíš a o iné sa neuchneš.“

Syn uhnul plecom.

„Každý sa najradšej zabaví s tou, ktorá sa mu najlepšie páči.“

„Mal si si ty veru čo vybrať a komu sa dať zblázniť! Maj radšej rozum a vyhoď si ju zo svojej hlavy, kým je ešte čas. Lebo to ti vravím, že tá mojou nevestou nebude! To si zachovaj.“

„A povedzteže mi, prečo, — či máte niečo do jej statočnosti?“