JARIABKOVÁ, PATRÍCIA - MÔJ KAMARÁT KUKO

JARIABKOVÁ, PATRÍCIA
KORŠOVÁ, DANICA

MÔJ KAMARÁT KUKO

Art Area, Bratislava, 1998
1. vydanie
ISBN 80-88879-47-7

knihy pre deti, podpis autora
128 s., far. fot., slovenčina
hmotnosť: 1028 g

tvrdá väzba, veľký formát
stav: veľmi dobrý, venovanie oboch autoriek

NEPREDAJNÉ

*H-7-1*

DREISER, THEODORE - AMERICKÁ TRAGÉDIA

DREISER, THEODORE

AMERICKÁ TRAGÉDIA
(The American Tragedy)

Tatran, Bratislava, 1977
edícia Zlatý fond svetovej literatúry (5)
preklad Jozef Šimo
doslov Dušan Slobodník
prebal Pavel Hrach
4. vydanie, 60.000 výtlačkov
61-817-77

beletria, román
760 s., slovenčina
hmotnosť: 712 g

tvrdá väzba
stav: dobrý

0,90 €

*konik* in **O1**

Americký spisovateľ vytvára príbeh o Clydovi Griffitsovi, mladíkovi snívajúcom svoj americký sen o bohatstve, luxuse a úspechu. Začne si ho plniť v Kansas City, kde pracuje v hoteli, odtiaľ však musí po tragickej autonehode utiecť. V textilnej fabrike, zamestnaný strýkom, sa do neho zaľúbi Roberta. Ani vzťah však Clydea neprivedie k prijatiu zodpovednosti – trvá na potrate po zistení Robertinho tehotenstva. Dôvodom odmietnutia ženy aj dieťaťa je iná žena, ktorú vníma ako záruku lepšej budúcnosť. Sen o veľkom majetku a pohodlí ho zaslepuje natoľko, že sa uchyľuje k plánu Robertu zabiť. Počas člnkovania na jazere Clyde ukončí ich vzťah a po krátkom zápase žena vypadne z člna a utopí sa. Muž je uväznený a postavený pred súd. Aký rozsudok na jeho konci padol vám prezradí až kniha inšpirovaná skutočným príbehom – zaujímavosťou je, že iniciálky hlavnej postavy sa zhodujú so začiatkom mena a priezviska muža obvineného v New Yorku z rovnakého skutku.

KAPITOLA 18/

Vyvrcholenie tohto stretnutia, ako si to Roberta i Clyde uvedomovali, bolo iba predohrou mnohých schôdzok a radostí, ktoré mali užívať neurčitý čas. Našli lásku. Boli rozkošne šťastní, nech ich čakali hocijaké problémy pri riešení tejto situácie. Ale ťažko bolo nájsť cestičky, ako v schôdzkach pokračovať. Značnou prekážkou bolo nielen to, že Roberta bývala u Newtonovcov, ale aj Grace Marrová bola neobvyklým a osobitným problémom. Spútaval ju oveľa väčšmi než Robertu nielen nepekný vzhľad, ale aj úzkoprsé ponaučenia, spoločenská i náboženská výchova, ktorú mala za mladi. Aj ona však chcela byť veselá a samostatná. A hoci aj Roberta bola veselá a zavše trochu chvastavá, spútavali ju tie isté predsudky, ale Grace sa domnievala, že je voľnejšia než ona. Očakávala, že si budú vymieňať dojmy a náhľady o láske a o svojich snoch, neubližujúc si pritom. A doteraz to bolo jej jediným potešením v ináč dosť smutnom svete.

Ale Roberta už predtým, ešte kým Clyde vstúpil do jej života, nezniesla, aby niekto na nej takto lipol. Otravovalo ju to. A neskôr sa pred Grace Marrovou obrnila mlčaním, keď išlo o Clyda. Vedela, že sa Grace bude brániť jej neočakávanému odpadlíctvu, ale vedela i to, že sama v duchu netúži čeliť náhlym a prevratným náladám, ktoré ju teraz ovládli. Keď sa zoznámila s Clydom a zaľúbila sa doňho, bála sa uvažovať, čo si voči nemu môže dovoliť, či tu nie sú podobné styky medzi príslušníkmi rozličných tried zakázané? Vedela dobre, že nie sú dovolené. Preto o ňom vôbec nechcela hovoriť.

V pondelok večer po nedeli na jazere sa jej Grace veselo a dôverne opýtala na Clyda. Roberta sa hneď rozhodla, že nedá najavo zďaleka taký záujem, ako to Grace predpokladá. A preto jej povedala iba toľko, že bol k nej veľmi milý a vypytoval sa na Grace. Grace na ňu prefíkane pozrela a prvý raz zapochybovala, či sa jej Roberta naozaj zveruje so všetkým, čo sa dovtedy prihodilo. — Bol taký priateľský, myslela som, že sa do teba zaľúbil.

— To je nezmysel! — odpovedala Roberta prefíkane, ale trochu naľakane. — Veď na mňa ani nepozrie. Okrem toho platí v továrni predpis, ktorý mu to nedovoľuje, kým som tam zamestnaná.

Posledné slová väčšmi než hocičo iné vyvrátili Gracino podozrenie o Roberte a o Clydovi, lebo pri svojom zmýšľaní si nevedela predstaviť, že by sa niekto odvážil porušiť predpisy podniku. No 259 Roberte to nedalo pokoj. Bála sa, že Grace ju bude spájať s Clydom a podozrievať z tajných stykov, a preto sa rozhodla, že bude dvojnásobne opatrná, pokiaľ ide o Clyda — že bude predstierať ľahostajnosť, hoci ju ani zďaleka necítila.

To všetko bolo však iba predzvesťou ťažkostí, napätia a strachu, ktoré nemali nič spoločné s predošlými udalosťami, ale pramenili v ťažkostiach, čo nasledovali hneď potom. Keď sa totiž s Clydom citove zblížili, Roberta videla, že sa s ním môže stretávať iba takto tajne. To znamenalo, že sa budú stretávať tak zriedkavo a neisto, že nikdy nebude vedieť vopred povedať, kedy budú mať schôdzku.

— Vieš, ono je to tak, — vysvetľovala Clydovi, keď sa jej o niekoľko dní podarilo vykradnúť večer na hodinku a keď kráčali spolu zo štvrte konča Taylorovej ulice k Mohawku, kde sa rozprestierali voľné polia a rovný breh nad riekou. — Newtonovci nikam nejdú, aby ma nevzali so sebou. A keby ma i nepozvali, Grace by bezo mňa nešla. To preto, že v Trippetts Mills sme boli vždy spolu. Pokladá ma takmer za člena rodiny. Ale teraz je to už ináč a neviem, ako sa z toho dostať. Neviem, ako im mám vysvetliť, keď niekam idem, veď im nemôžem povedať, s kým chodím.

— Chápem, zlato moje, — odvetil jej sladko a nežne. — To je všetko pravda. Ale ako to teraz urobíme? Nemôžeš očakávať, že sa uspokojím s tým, keď na teba pozerám celý deň v továrni; čo myslíš, že mi to stačí?

Hľadel na ňu vážne a túžobne. Chápala jeho situáciu a pocítila k nemu súcit. Aby ho potešila, povedala: — To od teba ani neočakávam, môj drahý. Vieš to dobre. Ale čo mám robiť? —

A položila svoju jemnú dlaň na Clydovu chudú, dlhú a nervóznu ruku.

— Ale vieš čo? — pokračovala po chvíľke rozmýšľania. — Mám sestru, ktorá býva v Homeri v štáte New York. Je to asi tridsať míľ na sever odtiaľto. Niekedy v sobotu popoludní alebo v nedeľu môžem povedať, že idem k nej. Písala mi, aby som prišla, ale dosiaľ som na to nemyslela. Ale mohla by som ísť, totiž — mohla by som...

— Prečo by si to neurobila? — zvolal Clyde nadšene. — To je skvelé! Výborná myšlienka!

— Počkaj, musím si to trochu zrovnať v hlave, — pokračovala, nevšímajúc si jeho nadšenie. — Ak sa dobre pamätám, ide sa

NIŽNÁNSKY, JOŽO - KRÁSNA HEDVIGA

 NIŽNÁNSKY, JOŽO

KRÁSNA HEDVIGA

Tatran, Bratislava, 1970
ilustrácie Jozef Šturdík
edícia Meteor (22)
3. vydanie (v Tatrane 1.), 70.000 výtlačkov
ilustrácie Jozef Šturdík
prebal Karol Rosmány, Jozef Šturdík
61-001-69

beletria, román
236 s., slovenčina
hmotnosť: 289 g

tvrdá väzba

0,90 € stav: dobrý *zlaci* in **S5Z**
0,60 € stav. dobrý, bez prebalu *konik*

Keď k pánom Považského hradu, lúpežným rytierom Jánovi a Rafaelovi Podmanickovcom doletel chýr o kráse Hedvigy, vybrali sa na pytačky. Neprekážalo im ani to, že bola verenicou budatínskeho pána. V románe ožívajú postavy našej minulosti, skutočné i vymyslené... 

Rafael Podmanický vytasil šabľu a zúrivo sa rozbehol proti Jánovi Suňogovi. V návale zlosti chcel ho vidieť čím skôr mŕtveho.

Ale všetko bolo márne.

Z hory sa na jeho bojovníkov Suňogovi žoldnieri valili ako dážď. Boj netrval dlho. Podmanického družina sa rozprchla, keď sa presvedčila, že stojí proti zdrvujúcej presile. Kto stihol, hľadal záchranu v úteku.

Ani zápas Jána Suňoga a Rafaela Podmanického netrval dlho. Keď Rafael nadobúdal prevahu, vrhla sa naňho svorka Suňogových ľudí. Zrazili ho na zem a nemilosrdne gniavili, kým neostal ležať na zemi takmer bez dychu a bez pohnutia.

— Tak, Rafael, nepremožiteľný pán Považského hradu, lupič, pred ktorým sa triasol svet, tu si v mojej moci, a čochvíľa budeš väzňom na svojom vlastnom hrade, — nenávisť sršala z hlasu Jána Suňoga, ktorý horel netrpezlivosťou čím skôr zaujať Považský hrad a vyslobodiť Hedvigu, — a práve tak aj tvoj prefíkaný brat. A sláva lúpežníckych bratov navždy zapadne. Ale nebudete sa mať na mňa čo žalovať. Svet ešte nevidel šibenice, na akých odvisnete. Dám pre vás postaviť parádne šibenice a do Žiliny, kde sa rozlúčite s týmto krásnym svetom, nazháňam divákov zo siedmich stolíc, aby sa okolo šibeníc hemžil zástup, s akým sa dosiaľ nemohol vystatovať ani jeden zbojník.

— Nemám sa márnymi nádejami, — zahriakol ho Rafael slabým hlasom, ale z očí mu vyšľahli zlovestné iskry. — Z nášho rodu nik nezavŕšil život na šibenici, a slučka neopáči ani môj krk, ani bratov.

— Ty sa nemám, Rafael Podmanický, lebo pre teba a tvojho brata už niet pomoci. Váš osud má len jedného pána, a to som ja!

Rafael nepovedal potom už ani slovo. Strpel, aby ho drsné ramená vyzdvihli na koňa. Zo všetkých strán ho obkľúčila pevná reťaz jazdcov. Pozoroval to naoko ľahostajne. Mal už svoj plán, ako sa vyslobodí z moci Jána Suňoga a ujde sľubovanej šibenici.

Ján Suňog cestou kde-tu žmurkol naňho, akoby sa obával, že by jeho žoldnierom azda mohol dajako prejsť cez rozum. A videl, ako sa Rafael chvíľami kníše na koni, ani čo by ho sily opúšťali, a akoby už-už mal zletieť z koňa. — Poriadne sme ťa dodrúzgali, — spokojne sa uškrnul a zamyslel sa, či by ho nebolo treba priviazať k sedlu. Ale len hodil rukou a myslel si: Nuž spadneš, ak spadneš, môžeš hoci aj zahryznúť do zeme.

Čím bližšie boli k Považskému hradu, tým úbohejšie sa Rafael tváril. Kto na neho pozrel, bol by prisahal, že mu duša visí na jazyku. Preto sa nik nezačudoval, že keď práve pri príchode pod Považský hrad zastali na poplašný hlahol zvona, zrútil sa z koňa a rozcapil sa na zemi ako mŕtvy.

 — Strážte ho, — rozkázal Ján Suňog asi desiatim chlapom,  — nepohnite sa od neho ani na krok!

Rafael však nebol naozaj taký zúbožený. Toľkú nemohúcnosť len predstieral.

— Nie si taký múdry, Ján Suňog, aby som ti neprešiel cez rozum, — úsmev mu premihol tvárou, čo aj trpký.

Aké zadosťučinenie však pocíti, ak sa vyslobodí z moci Jána Suňoga, keď sloboda už nebude mať preň ceny? Suňog istotne zaujme Považský hrad. A aká to bude sloboda, keď sa dostane len do podzemia, kam by ho bol strčil aj Ján Suňog.

Taký bol Rafaelov plán. S istotou rátal, že keď sa pod Považským hradom bezvládne zrúti, Ján Suňog v bojovnej horúčke nebude sa oňho priveľmi starať. A s chlapmi, ktorých postaví k nemu na stráž, si poradí. Veď, hľa, tajný východ spod hradu, ktorý nezasvätený zrak ani nezatuší, je tam na skok, na stráni. Kto by v tej hŕbe skál zašípil zamaskované dvere a v tamtej škáre naďabil na skrytú páku, ktorou treba len trhnúť, aby sa skalná stena pohla a tajný vchod sa otvoril?

Považský hrad sa ozýval bojovným krikom a štrngotom zbraní. Bolo počuť aj hlas Jána Podmanického, ktorý vydával rozkazy, akoby ho počúvalo tisíce odhodlaných bojovníkov.

— Škoda a ti namáhať, Janko, — Rafael sa trpko usmial nad bratovým fígľom.

............................................................................................................................................................

...posledná veta...
Rafael uháňal preč s Hedvigou, so svojím šťastím, a Ján Podmanický s rodiacimi sa plánmi, ako sa pomstiť Jánovi Suňogovi...

LIDMANOVÁ, SARA - KRAJ OSTRUŽÍN

LIDMAN, SARA

KRAJ OSTRUŽÍN
(Hjortronlandet)

Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava, 1962
preklad Gustáv Viktory
prebal Jozef Beňo
edícia Prameň (60)
1. vydanie, 6.500 výtlačkov
61-041-62

beletria, román
238 s., slovenčina
hmotnosť: 300 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

0,40 €

*konik*  in **S7Z**

Povedal to tak vážne, že črieda Smejkovcov na chvíľu zatíchla, ale keď uvidel, že majú nábeh rešpektovať ho, zase sa rozpačite uškŕňal a nebolo mu čo veriť.

Po všetkých Smejkovcoch zostala na zemi hrubá kožušina z hnedých mäkkých kaderí a z čiernych škutín. Deti ju roznosili po celej kuchyni, dostala sa do jedla a do šiat a dlho ich sužovala.

Keď Slečinka dokončil strihanie, ponúkli mu kávu alebo šúľance, ak bol práve čas jedla. A potom už všetci boli pripravení počúvať Strombergovu históriu. On patril k vyvoleným, čo majú minulosť, čosi určitého, čo ho poznačilo na celý život. Ale jemu sa o tom vôbec nechcelo rozprávať. Keď doňho začali dobiedzať, chcel odísť k Nordmarkovcom alebo k Štefanovcom, alebo hore do dediny. Ale oni sa zhŕkli okolo neho, prehovorili ho kávou a slovami: „náš flirtovný gavalier“ a dievčatá ho uchlácholili, takže mu znova prišla chuť chvastať sa.

— Ty, Stromberg, rozprávaj, čo bolo, keď si mal šesť rokov!

— Mali ste vidieť Stromberga, jaký to bol vtedy smelý štokholmský fagan ...

— Nože neklam, Stromberg, vyprávaj o tej hojdačke vo Svensjaure!

Stromberg zbledol, neprítomné sa zahľadel a v smejkovskej chalupe zatajili dych.

— Nemal som dobrú mamu. Mala moc mužských. Píjali a bili sa. Tatko bol žiarlivý a mal doma britvu. Raz bola mama doma bez tých mužských. Sedela na hojdačke a fajčila fajku. Sedel som pred ňou na zemi a obliekal som bábiku, bol som vtedy jak dievča. Keď som pozrel hore, videl som, že tatko stojí za hojdačkou a otvára britvu. Britva rástla a rástla, až bola veľká jak kosa. Tatko sa díval na mňa a ja som sa díval na neho a mama sa hojdala dopredu a dozadu a nevedela o ničom.

Zamĺkol a všetci otvárali ústa, ba zdalo sa, že ešte aj nemluvňa v Stininom náručí s účasťou načúva.

— Dívali sme sa tak jeden na druhého velice dlho, možno hodinu, možno celý týždeň. Ba niekedy sa mi zdá, že sa dívame ešte aj teraz a mama sa medzi nami hojdá.

Stromberg sa začal kolísať.

— No a ďalej? — spýtala sa Stina odutá a červená. S roztiahnutými kolenami si presadla na samý kraj stoličky.

— Tu, keď sa raz mama hojdala dozadu, otecko ju zachytil a držal, a ako tak stáli zoči-voči... — Slečinka zdvihol tvár a díval sa do povaly.

— ... celkom pomaly priložil britvu a rezal... a rezal, až v krku prašťalo a krv striekala a tiekla jej po bruchu, na mňa a na bábiku. Bábika už nebola na nič a mama stiekla, a nevedela o ničom.

Načúvanie dosiahlo vrchol a teraz klesalo do spokojného žblnkotu. Stína grúliac oblápala svinčatá, čo sa k nej túlili.

Ale Slečinka stenal a plakal tým strašným detským plačom, čo ide zadusiť. Padol na zem s rukami na hrdle a ostal ležať celý belasý.

Uspokojené poslucháčstvo utešovalo Stromberga a pohládzalo ho. Uložili ho na rozťahovaciu posteľ a prikryli jeho panským plášťom. Škľabil sa a mykalo ním ako poľovníckym psom v spánku.

Celý večer preležal v mrákotách, kým Ostrovania chodili okolo neho a krv im veselo prúdila.

V noci, ani nezbadal ako, preniesli ho na zem; na rozťahovacej posteli bude spať Thea a Märit.

Bola noc a v smejkovskej chalupe vládol spánok. Omnoho viacej bolo tých, čo fučali a chrápali, ako tých, čo mrnčali, lebo ich boleli zuby, alebo uši, alebo preto, že boli mokrí.

MIKSZÁTH, KÁLMÁN - PRÍPAD MLADÉHO NOSZTYHO S MARIKOU TÓTHOVOU

MIKSZÁTH, KÁLMÁN

PRÍPAD MLADÉHO NOSZTYHO S MARIKOU TÓTHOVOU
(A Noszty fiú esete Tóth Marival)

Tatran, Bratislava, 1966
preklad Anna Keviczká, Jozef Puterák
edícia Hviezdoslavova knižnica (125)
obálka Vladimír Gažovič
2. vydanie, 16.500 výtlačkov
61-641-66

beletria, román
396 s., slovenčina
hmotnosť: 481 g

tvrdá väzba
stav: zachovalá, dosky ušpinené, bez prebalu

ZDARMA

*konik*  in **S7S**

Podžupan chcel tento chaos využiť pre taktické ciele, i upozornil Kopereczkého, aby obnovil ticho; čo, keby sa podarilo predostrieť celú vec na hlasovanie práve teraz, keď vyše desať slovenských hlasov je vonku? Po vyhlásení hlasovania bolo by možné zatvoriť dvere zasadacej siene a osud štatútu by bol zabezpečený.

— Aj takto je zabezpečený, — odpovedal župan pokojne, no predsa potriasol zvoncom.

Bola to však márna námaha. Hlas zvonca zanikol ako bzučanie muchy v kováčskej vyhni a keď sa hluk konečne zmierňoval, prihlásil sa o slovo Sas Rudolf Wolf, majiteľ tehelne v Bontohrade, a po nemecky napádal štatút. Len čo povedal päť-šesť úvodných fráz, už sa vrátili aj Slováci, a to s hrozivými gestami. Každý bol zvedavý, čo nového, čo sa stalo s Padákom. Pomaly prelietalo od ucha k uchu, že sa nestalo nič vážneho, nič mu nie je, chvalabohu (toto dodávali Slováci), iba čo sa trochu zľakol, zaraz sa vráti, len čo sa preoblečie v „Belasej guli“ vo svojej izbe. Stala sa totiž veľmi hlúpa vec — ponosovali sa — nechutný atentát na vznešenú ideu slobody prejavu: nejaký podliak zákerne od chrbta spustil za golier košele rečniaceho veľadôstojného pána kus ľadu vo veľkosti holubacieho vajca, a tento ľad, kĺžuc sa po holom chrbte, zapríčinil taký strašný pocit, ako keby mu chladným, ostrým nožom jediným seknutím preťali telo. Nie div teda, že úbohý dôstojný pán natoľko vyšiel z miery... No ale to veru nemôže ostať bez príkladnej satisfakcie.

Wolf, ktorý ostentatívne nosieval na kabáte nevädzu, no nie teraz, iba začiatkom leta (o tomto čase nosí parochňu, pravda, tú nie ostentatívne), bol tiež zo zdĺhavých rečníkov. Nevedel rozohriať, ani zapôsobiť, najviac ak uspal Maďarov (ale aj to je niečo). Nestaral sa o to veľmi, zdalo sa, že si vôbec nevšíma urodzenú zákonitú vrchnosť, a svoje slová, ktorými obviňoval barbarských Maďarov, ako keby adresoval, sťa modliaci sa, nejakej vymyslenej, neprítomnej osobe. Asi sa vznášala pred ním silueta Bismarckova alebo starého Wilhelma.

Bol ešte na samom začiatku, spomínal hamelnského potkanára, ktorý čarovným hlasom píšťaly privábil sem Sasov, ktorých teraz vyháňa stadiaľto čindarattabum šovinizmu, keď zrazu jeden z hajdúchov, čo stáli pri dverách, podával mu telegram. Iba celkom nezvyčajné nervy a slová sa vedia povzniesť ponad neotvorený telegram. Zvedavosť sa zahniezdi v hlave človeka a potom vŕta ako črvotoč, ukolembajúc každého do zvedavosti a obáv neistoty. Aj Wolf to chvíľu skúšal, no nevydržal. Tak dlho mrvil telegram medzi prstami, roztržito odriekavajúc svoju reč, až ho napokon otvoril a nakukol doň. Superintendent mu oznamuje, že pricestuje vlakom o pol dvanástej a že sa ubytuje uňho.

A keďže Wolf bol horlivým presbyterom cirkvi a okrem toho si biskupa vysoko vážil a popritom skutočnosť, že sa biskup ubytuje uňho, prijal ako veľkú poctu, zrazu ho schytil nepokoj najvyššieho stupňa, zajakával sa, za ten svet si nevedel spomenúť na pointy, díval sa na hodinky. Ach, zaraz bude jedenásť a doma ešte nič nevedia, aby sa mohli dať do príprav varenia. A potom patrilo by sa ísť na stanicu, ba čo viac, zostaviť napochytre aj nejakú malú deputáciu.

Hanba sem, hanba tam, potreba je najväčší pán: na nemalé prekvapenie všetkých zakončil, lepšie povedané, zhltol svoju reč, potom rokoval s niekoľkými váženejšími súvercami a spolu s viacerými narýchlo opustil miestnosť zhromaždenia. A veruže to ani nezbadali, lebo pozornosť sa upierala na Padáka, ktorý práve vošiel a ktorého teraz prívrženci prijali už ako martýra, s hlasnými výkrikmi: „Sláva:“

Pravda, Pista Horth sa už postaral o to, aby upozornil predsedníctvu na novovzniknutú priaznivú situáciu, vybehol a hlásil županovi:

— Osem saských hlasov sa vzdialilo na stanicu vítať biskupa.

— Ani som nevedel, že dnes sem príde biskup, — poznamenal podžupan, lebo aj on bol augsburského vyznania.

Pista Horth naňho lišiacky zažmurkal:

— Tomu sa veru nedivím, lebo nevie o tom ani sám biskup.

— Na! Tu máš! Ale potom nám to nič nepomôže, lebo sa hneď vrátia.

Podžupan len horko-ťažko vedel zatajiť úsmev.

Z Horthových úskokov naozaj nemohli získať nijaký ústavný osoh, lebo vzápätí prevzal slovo hurbanovec dr. Motyka. Bol to vychýrený orátor; pre ostrý hlas ho prezývali „Penecierom“. Ešte by bola nádej, keby rýchle skončil. Lenže aj toto je taký penecier, ktorý sa tak ľahko veru neuzavrie.

Župan tíško podriemkaval na pódiu, podžupan kreslil vtáčikov na hárok čistého papiera, kým členovia výboru, zhluknutí do menších skupiniek, trkotali. „Aj koňa treba nechať, nech sa len vykašle, potom opäť bude ťahať,“ upokojoval Pál Noszty svoje okolie, „neprihovárajte sa, tým rýchlejšie prestanú.“ Ale neprestali. Po rečníkoch väčšieho kalibru nastúpili ich sateliti, štrébri menšej ráže a všelijakí zádrapníci, ktorí síce nemajú stavebné tehly, iba ak tu a tam menšiu skalku, ktorú možno hodiť do

FUČÍK, JULIUS - REPORTÁŽ SPOD ŠIBENICE

FUČÍK, JULIUS

REPORTÁŽ SPOD ŠIBENICE
(Reportáž psaná na oprátce)

Pravda, Bratislava, 1973
preklad Ľudo Ondrejov
doslov Ján Podhradský
prebal Emil Bačík
75-036-73

beletria, román
120 s., slovenčina
hmotnosť: 194 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu, neautorské venovanie

0,50 €
2 ks

*konik*  in **S7Z**

22. mája 1943

Skončené a podpísané. U vyšetrujúceho sudcu som už od včerajška hotový. Ide to dokonca rýchlejšie, ako som predpokladal. Zdá sa, že sa s týmto prípadom akosi ponáhľajú. Spoluobžalovaní sú Lída Plachá a Mirek. V ničom mu neosožila jeho táravosť.

U vyšetrujúceho to bolo korektné a studené, až oziabalo. Na gestape to bol ešte kus života, strašný, ale predsa kus života. Bola v tom vášeň, vášeň bojovníkov na jednej strane a vášeň lovcov, dravcov alebo celkom obyčajných zbojníkov na strane druhej. Niektorí z tej druhej strany mali dokonca i akési presvedčenie. Tu u vyšetrujúceho bol už len úrad. Veľké koláče s hákovým krížom na chlopniach ukazujú presvedčenie, ktoré dnu nie je. Sú štítom, za ktorým sa schováva úbohý úradníček, aby túto dobu akosi preživoril. Voči obžalovaným nie je zlý ani dobrý. Nesmeje sa, ani sa ne-mračí. Úraduje. Nijaká krv, len riedučká polievočka.

Spísali, podpísali a natiahli na paragrafy. Je v tom asi šesť ráz velezrada, úklady proti ríši, príprava ozbrojeného povstania a neviem čo ešte. Každé z toho samo osebe už aj tak stačí.

Trinásť mesiacov som tu zápasil o život iných i svoj. Odvahou i ľsťou. Dali si do programu „nordickú lesť“. Myslím, že aj ja som sa v tom vyznal. Prehrávam len preto, že majú navyše v ruke sekeru.

Tomuto zápoleniu je teda už koniec. Teraz nastáva len čakanie. Dva-tri týždne, kým sa vypracuje obžaloba, potom cesta do Reichu, čakanie na súd, rozsudok a naostatok 100 dní čakania na popravu. To je perspektíva. Možno teda ešte štyri, možno päť mesiacov. Za ten čas sa môže mnoho zmeniť. Za ten čas sa môže zmeniť všetko. Možno. Odtiaľto to posúdiť neviem. Ale aj rýchlejší spád vonku môže urýchliť náš koniec. A tak sa to vyrovnáva.

Sú to preteky nádeje s vojnou. Preteky smrti so smrťou. Čo príde prv: smrť fašizmu, alebo moja smrť? Je to len moja otázka? Ach, nie, takto sa spytujú desaťtisice väzňov, takto sa spytujú milióny vojakov, takto sa spytujú desiatky miliónov ľudí v celej Európe a na celom svete. Niekto má väčšiu nádej, niekto menšiu. Ale to je len zdanlivé. Hrôzy, ktorými kapitalizmus v rozklade zavalil celý svet, ohrozujú každého najväčšou mierou. Státisíce ľudí - a akých ľudí! - ešte padnú, kým si tí, čo zostanú, budú môcť odpovedať: prežil som fašizmus.

Rozhodujú už len mesiace a onedlho budú rozhodovať už len dni. Ale práve tie budú najukrutnejšie. Vždy som si myslieval, aké smutné je byť posledným vojakom, ktorého v poslednej sekunde vojny zasiahne posledná guľka do srdca. Ale niekto musí byť tým posledným. Keby som vedel, že ním môžem byť ja, chcel by som ísť hneď teraz.

Krátky čas, ktorý ešte zostanem na Pankráci, mi už nedovolí, aby som dal tejto reportáži podobu, akú mala mať. Musím byť stručnejší. Bude viac svedectvom o ľuďoch než o celej dobe. To je, myslím, najdôležitejšie.

Začal som tieto postavy manželmi Jelínkovcami, prostými ľuďmi, v ktorých by si za normálnych pomerov nevidel hrdinov. Vo chvíli zatýkania stáli vedľa seba s rukami nad hlavou, on bledý, ona s tuberkulóznym rumencom pod sluchami. Oči mala trochu vyľakané, keď videla, ako v piatich minútach gestapo spustošilo jej vzorný poriadok. Potom pomaly obrátila hlavu k svojmu mužovi a spýtala sa:

KUNIK, JOZEF FRANTIŠEK - VRCHÁRI-BEŤÁRI

KUNIK, JOZEF FRANTIŠEK

VRCHÁRI-BEŤÁRI

Osveta, Martin, 1974
obálka a ilustrácie Ondrej Zimka
1. vydanie, 6.000 výtlačkov
70-016-74

próza krátka, humor,
112 s., slovenčina
hmotnosť: 219 g

tvrdá väzba
stav: bez prebalu, dosky ušpinené

0,50 €

*konik*  in **S7Z**

Dávno už dohoreli zbojnícke vatry na Poľane detvianskej i sliackej, na Piešti, na Vepri i na Javorí. Kroje sa tu stali poväčšine už iba národopisnou zvláštnosťou, ale pravá vrchárska obyčaj sa nedá zmeniť ako širica za vetrovku. Ostáva vo vrchároch ako vzácna povahová vlastnosť. Ona je nielen korením, ale aj štipľavou paprikou vrchárskeho života. Nečudo, že autor – čistokrvný vrchár po valaške i po vretene – pokrstil svoju knižku Vrchári-beťári. Zachytil v nej povahové vlastnosti vrchárov a stvárnil ich v krátkych prozaických útvaroch vyznačujúcich sa typickým vrchárskym humorom a jazykom. Preto jeho knižka aj zaťatého pošteklí, rozosmeje a pobaví.

SMEJKALOVÁ, JANA - ANGLICKO-SLOVENSKÝ A SLOVENSKO-ANGLICKÝ VRECKOVÝ SLOVNÍK

SMEJKALOVÁ, JANA
SMRČINOVÁ, DAGMAR
HERRMANNOVÁ, KATARÍNA
HAIS, KAREL

ANGLICKO-SLOVENSKÝ A SLOVENSKO-ANGLICKÝ VRECKOVÝ SLOVNÍK

Slovenské pedagogické nakladateľstvo, Bratislava, 1979
5. vydanie
obálka Peter Galvánek
67-412-79

jazyky, slovníky prekladové,
800 s., slovenčina, angličtina
hmotnosť: 396 g

tvrdá väzba, malý formát

1,20 € stav: výborný *home*  in **S4Z**
1,40 € stav: výborný *home* DAROVANÉ

SLOVNÉ SPOJENIA RUSKÉHO JAZYKA

SLOVNÉ SPOJENIA RUSKÉHO JAZYKA
Rusko-slovenský slovník - príručka pre štúdium ruštiny

Slovenské pedagogické nakladateľstvo, Bratislava, 1987
Russkij jazyk, Moskva, 1987

jazyky
376 s., slovenčina, ruština
hmotnosť: 409 g

tvrdá väzba
stav: výborný

1,90 € PREDANÉ

*home*

SLOVENSKÉ NÁRODNÉ DIVADLO

SLOVENSKÉ NÁRODNÉ DIVADLO

Tatran, Bratislava, 1980
fotografie Kamil Vyskočil, Čestmír Pechr, Jozef Vavro
úvod Ján Kákoš
5.000 výtlačkov
61-080-080

divadlo, monografie,
168 s., čb a far. fot., slovenčina
hmotnosť: 1061 g

tvrdá väzba s prebalom, veľký formát
stav: výborný

4,00 € PREDANÉ

*home*  in **S3P**

DIONNE, KAREN - DCÉRA MOČIARNEHO KRÁĽA

DIONNE, KAREN

DCÉRA MOČIARNEHO KRÁĽA
(The Marsh Kings´s Daughter)

Slovart, Bratislava, 2017
preklad Patrick Frank
ISBN 978-80-556-2472-3

beletria, román
232 s., slovenčina
hmotnosť: 386 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

5,90 €

*H-2-8*

Helena Pelletierová má vysnívaný život - milujúceho manžela, dve dcérky, prácu, čo ju napĺňa. Jedného dňa však v rádiu zachytí správu o zločincovi, ktorý utiekol z väzenia a zabil dvoch ľudí.

Jej pokojné dni sa zmenia na nočnú moru.

Helena takmer dvadsať rokov skrýva tajomstvo. Jej otec uniesol jej matku ako tínedžerku a väznil ju v chatrči v močariskách na Hornom polostrove neďaleko Michigan Tam, ďaleko od civilizácie, sa Helena narodila a vyrastala. Svoj domov zbožňovala a ľúbila aj otca, kým nezistila, aký vie byť krutý.

Teraz je jej otec znova na slobode. Skrýva sa v močariskách, polícia stratila jeho stopu. Vie ho nájsť jedine jeho dcéra. No tá čoskoro zistí, že sa zaplietla do hry na mačku a myš.

Nôž, čo mi otec dal k narodeninám, je Natchez Bowie od firmy Cold Steel a dnes sa predáva za takmer sedemsto dolárov. Je to dokonalá zbraň, bezchybne vyvážená a perfektne tvarovaná pre silu, dosah a pákový efekt, s čepeľou ako britva, ktorá seká ako mačeta a bodá ako dýka.

Ten, s ktorým ušiel z väzenia, bol z toaletného papiera. Prekvapilo ma, keď som o tom počula. S otcovou vynaliezavosťou a skúsenosťami by som povedala, že dá prednosť kovovému. Času mal na to viac než dosť. Myslím, že sa rozhodol pre nôž z toaletného papiera, lebo sa mu páčila irónia toho, ako z dokonale nevinného materiálu vyrobí smrtiacu zbraň. Väzni dokážu byť neskutočne vynaliezaví, keď príde na výrobu provizórnych nožíkov. Brúsia si na cementovej podlahe cely zubné kefky, osádzajú ich čepieľkami z jednorazových holiacich strojčekov, celé mesiace pília zubnou niťou kov z oceľového rámu postele. Až doteraz som však netušila, že sa dá zabíjať aj toaletným papierom.

Na YouTube je video s návodom, ako to spraviť. Najprv zrolujete papier do tvaru ihlana a pridáte zubnú pastu presne tak, ako sa do papírmašé pridáva lepidlo. Keď máte požadovaný tvar, pridávate na jeden koniec ďalšie vrstvy papiera a vyrobíte si z nich rukoväť presne podľa svojej dlane. Ak ste spokojní s výsledkom, necháte ho zaschnúť a stvrdnúť, nabrúsite ho klasickým spôsobom a máte k dispozícii smrteľne nebezpečnú zbraň. Okrem iného je ešte aj biologicky rozložiteľná. Po čine ju stačí hodiť do záchoda, a keď zmäkne, jednoducho ju spláchnete.

Otec ju nechal na mieste činu. Nôž splnil svoj účel a on nepotreboval nijako maskovať, čo spravil. Podľa správ mala jeho zbraň pätnásťcentimetrovú obojstranne brúsenú čepeľ a rukoväť aj zábranu zafarbenú nahnedo, ani nechcem vedieť čím. Neprekvapilo ma to. Bowie bol vždy jeho favorit.

Okrem detailov, ktoré polícia včera zverejnila o noži, sa už vie len toľko, že zomreli dvaja dozorcovia - jedného dobodal, druhého zastrelil - a otec je na úteku s ich zbraňami. Neboli pri tom žiadni svedkovia. Buď nikto nevidel, ako dodávka zbehla uprostred seneyského úseku do priekopy, alebo sa nik neodvážil vypovedať, kým je otec na slobode.

Poznám ho dosť dobre, aby som vedela doplniť detaily. Nepochybujem, že si útek plánoval dlho dopredu. Možno aj celé roky, presne ako matkin únos. Hneď na úvod sa potreboval etablovat' ako vzorný väzeň a vytvoriť si dobré vzťahy s dozorcami, čo ho vozia na súd. Väčšina útekov z väzenia stojí na ľudskej chybe. Prakticky vždy ide o nejaké zlyhanie ľudského faktora - dozorcovia neskontrolujú, či má väzeň na dvakrát zamknuté putá, lebo ho nevnímajú ako hrozbu, alebo pri prehliadke nenájdu kľúčik od pút, ktorý si schoval v šatách či niekde na tele. Väzni, s ktorými sú problémy, si vyžadujú oveľa väčšiu pozornosť, preto si dal pozor, aby ho k nim nikdy nezaradili.

Z väzenia v Marquette je to na okresný súd dobrých stošesťdesiat kilometrov, takže sa spolu najazdili dosť veľa. Psychopati ako on vedia byť nesmieme charizmatickí. Viem si predstaviť, ako konverzuje s tými dvoma, nenápadne zisťuje ich záujmy, krôčik po krôčiku ich vťahuje do svojej hry. Presne ako moju matku, keď ju presvedčil, že hľadá zatúlaného psa. Presne ako mňa, keď využil moje detské záujmy, aby ma postavil proti nej tak nenápadne a dôsledne, že som musela roky chodiť na terapiu, kým som akceptovala myšlienku, že jej na mne záležalo.

Neviem, ako dostal nôž z cely do dodávky. Možno si ho ukryl pod overalom tesne pri rozkroku, kam sa dozorcom nechce veľmi siahať. Alebo ho schoval pod chrbtom knihy. V takomto prípade by sa mu oveľa viac hodil menší nôž, no musíte pochopiť, že otec nikdy nerobil nič polovičato a bol nekonečne trpezlivý. Nepochybujem, že si nechal ujsť množstvo príležitostí len preto, lebo pri nich nebolo všetko úplne ideálne. Raz sa možno zhoršilo počasie, dozorcovia boh podráždení alebo dávali väčší pozor, prípadne ešte nebol celkom spokojný s kvalitou svojho noža. Nikam sa neponáhľal.

BYSTRIČANOVÁ, SILVIA - TRI DNI DO RAJA

BYSTRIČANOVÁ, SILVIA

TRI DNI DO RAJA

Slovart, Bratislava, 2017
1. vydanie
obálka Petra Kavalcová
ISBN 978-80-556-2791-5

beletria, román, podpis autora
160 s., slovenčina
hmotnosť: 304 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: výborný, autorské venovanie s podpisom

NEPREDAJNÉ

*H-2-5*

Prostredie divadla ponúkne talentovanej Valentíne všetko, o čom od detstva snívala. Osudy troch výnimočných žien ju však zasiahnu natoľko, že sa v jednej chvíli rozhodne radikálne zmeniť svoj pokojný život a vymení ho za neznáme prostredie, kde spozná predovšetkým samu seba. Slepá sestra Eny, starnúca divadelná diva Dalma, ako aj tajuplná herečka Honora jej pomôžu pochopiť, že ľudia sa zbližujú a vzďaľujú, aby nakoniec zistili, že to všetko sa deje len preto, aby sa naučili nesúdiť a mať radi. Aj tých, ktorí to potrebujú a občas si mylne myslíme, že si našu lásku nezaslúžia. Intímny portrét hrdinky na pozadí ľúbostného príbehu odkrýva pocity žien dvoch generácii, ale predovšetkým presvedčí čitateľa o existencii skutočného priateľstva.

„Nič sa ma nepýtaj,“ dôrazne artikulovala Valentína a cítila, že sa pred Honorou červená.

„Nepýtam,“ tlmene sa zasmiala a zahasila nedofajčenú cigaretu. „Mám ťa rada.“

„Viem. Inak by si so mnou predsa nešla na kávu.“

„To je pravda. Vieš, prečo ťa mám rada?“

„Lebo ti nosím domáci lekvár?“ Snažila sa odľahčiť situáciu humorom.

„Aj preto,“ zasmiala sa, „ale hlavne preto, že vieš byť ticho. Poďme už, lebo otehotniem z toho, ako sa na mňa ten poblednutý čašník díva.“

Väčšinu času v aute spolu mlčali. Honora obkrútená čiernym šálom na žltom kabáte a Valentína v dlhej bunde a štrikovaných rukaviciach s farebnými brmbolcami. Vystrela ruky, aby si ich Honora mohla lepšie pozrieť, aj keď vedela, že od nej sa môže dočkať čohokoľvek. V podstate sa na jej extrémne úprimné hodnotenie tešila.

„Nové?“ pribrzdila a pustila z vedľajšej cesty auto s arogantným šoférom za volantom.

„Hej.“

„Nehnevaj sa na mňa, ale je to strašný gýč. Ty fakt nemáš vkus.“

„Uštrikovala mi ich mama,“ povedala pokojným hlasom bez akéhokoľvek náznaku výčitky.

Honora sa na ne ešte raz pozrela, potom sa velkými očami zahľadela na Valentínu a povedala:

„Sú krásne.“

Obe sa naraz zasmiali, pretože vedeli, že všetko od mamy je krásne.

Zastala rovno pred vchodom do Valentíninho domu, vložila si do úst nezapálenú cigaretu a nervózne sa pozrela, či jej neprišla esemeska. Valentína vystupujúc z auta sa prikrčila, na okamih sa zamyslela, či jej to má povedať, ale potom sa odhodlala: „Hony, môžem ťa o niečo poprosiť?“

„Valentína, ideš mi na nervy s tou tvojou slušnosťou,“ povedala, ale nahla sa k nej, aby ju aj cez hluk ulice počula.

„Prejdeš si so mnou dialógy? Pred skúškou alebo kedy ti to bude vyhovovať,“ rýchlo dodala.

Honora sa usmiala. Od prvej chvíle vedela, že s Valentínou nemámi čas zbytočne. Ani v divadle, ani inokedy. Mala ju rada. Dokázala si ľudí veľmi rýchlo prečítať a nemusela sa veľa pýtať. Vedela, že niektorých ľudí treba len počkať, aby nás dobehli.

V byte na prvom poschodí bolo rušnejšie ako inokedy. Na Ivaninu hlučnosť si Eny veľmi rýchlo zvykla, dokonca ju vítala, no dnes sa po byte rozliehal aj mužský hlas. Valentína na chodbe zavesila kľúče na vešiak, topánky vložila na poličku a započúvala sa do tlmeného mužského hlasu. Braňo. Čo tu robí? Veď som mu povedala, že sa ozvem, keď sa vrátim. Bola unavená a nevedela, či sa jeho návšteve teší, alebo nie. Cítila sa presne tak, ako keď žena po hádke jedným okom hovorí mužovi choď a druhým ostaň. Vošla do kuchyne, naliala si minerálku, a keď chcela zhasnúť svetlo a pridať sa k spoločnosti, padol jej zrak na popísaný papier na stole. Neodolala a prečítala si ho. Čítala text niekolkokrát po sebe a doteraz nepoznaná emócia jej zovrela hrdlo. Potlačila vzlyk a namiesto neho jej vytryskli slzy. Cítila sa nehodná Braňových citov, nehodná jeho objatia. Snažila sa cez slzy prečítať jeho vyznanie ešte raz, ale pri slovách: dúfam, že budeš mať chuť a odvahu objavovať každý deň vo mne niečo, čo stojí za to, aby si to objavila, sa rozplakala. Jej usedavý plač prenikol do vedľajšej miestnosti a všetkých paralyzoval. Kým sa Braňo ponáhľal do kuchyne, ešte stihol vystrašenú Eny vtlačiť naspäť na gauč. Pozrel sa na Ivanu, ale tá zostala sedieť so sklonenou hlavou, akoby nič nepočula. Vedela prečo Valentína plače a na jej mieste by plakala tiež. Od radosti.

„To si nemala čítať, to som ti chcel povedať sám, keď...“ nedopovedal.

Uplakaná Valentína sa mu hodila do náručia, posiala mu tvár drobnými bozkami a nechala ho, keď jej ich šťastný vracal. Potrebovala ho objať, ako keby sa mu tým chcela ospravedlniť, že ho doteraz nemala rada v takom rozsahu, a tak

DISNEY, WALT - 2. PRÍRUČKA MLADÝCH SVIŠŤOV

DISNEY, WALT

2. PRÍRUČKA MLADÝCH SVIŠŤOV

Egmont Neografia, Bratislava, 1996
preklad Bohumil Vžentek
2. vydanie
ISBN 80-7134-750-7

knihy pre deti
157 s., slovenčina
hmotnosť: 285 g

tvrdá väzba
stav: dobrý

PREDANÉ stav: veľmi dobrý
PREDANÉ *home*dets*

Mlade svište - Hui, Dui a Lui pre vás pripravili ďalšiu príručku na každú príležitosť, sú v nej tipy a fígle, návody pre šikovné ruky, hry, hádanky a ešte všeličo iné...

DISNEY, WALT - PRÍRUČKA MLADÝCH SVIŠŤOV

DISNEY, WALT

PRÍRUČKA MLADÝCH SVIŠŤOV
Tajná príručka na všetky príležitosti

Egmont, Bratislava, 1993
preklad Mária Smoláriková
2. vydanie
ISBN 80-7134-625-X

knihy pre deti
157 s., slovenčina
hmotnosť: 285 g

tvrdá väzba

9,90 € stav: veľmi dobrý *dets*

PREDANÉ stav: dobrý *dets*

Hui, Lui a Dui majú pre vás úžasné tipy a triky, ako si všeličo zmajstrovať, uvariť, ale aj hádanky, hry, tajné písmo či tajuplný stromový horoskop... Pre všetky dievčatá a pre všetkých chlapcov

DISNEY, WALT - PRÍRUČKA GYRA VYNÁLEZCU

DISNEY, WALT

PRÍRUČKA GYRA VYNÁLEZCU
Veda a vynálezy
(Manuel de Géo Trouvetou)

Egmont Neografia, Bratislava, 1996
preklad Zora Nemanová
1. vydanie
ISBN 80-7134-783-3

knihy pre deti
150 s., slovenčina
hmotnosť: 287 g

tvrdá väzba
stav: výborný, nepoužívaná

3,50 € PREDANÉ

*home*