MUNTHE, AXELKNIHA O SAN MICHELE
(The Story of San Michele)
Tatran, Bratislava, 1974
preklad Jozef Telgársky
doslov Július Paštéka
prebal Dagmar Dolinská
5. vydanie (v Tatrane 3.)
beletria, román
348 s., slovenčina
hmotnosť: 413 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, na frontispice neautorské venovanie
2,00 € DAROVANÉ
*konik*
V októbri 1967 uplynulo stodesať rokov od narodenia švédskeho lekára Axela Muntheho, ktorý sa po celom svete preslávil svojou Knihou o San Michele. V čom je čaro tejto knihy, s akými problémami sa v nej autor vyrovnáva, že bola preložená do štyridsiatich rečí, medzi nimi aj do arabčiny, že teda toľko národov prejavilo záujem o jej hodnoty? Kniha o San Michele nie je román. Nie sú to ani pamäti lekára. Je oveľa viac. Je to sugestívny, mohutný a dramatický obraz života, často v jeho najzákladnejšej forme. Je to komentár lekára, umelca a človeka k udalostiam a faktom okolo neho. Je to séria zhustených románov či príhod, plných skvelých postrehov a znamenitých psychologických kresieb, umelecky podaných opisov prírody a jej krás, plných pokojného humanizmu,
podkresleného často zmyslom pre humor. Láska k prírode, k človeku, ku zvieratám je akýmsi spodným tónom celej knihy a rousseauovský návrat k prírode je hybnou silou všetkých autorových počinov. Munthe vedie čitateľa cez študijné roky a svoje prvé lekárske kroky aj spoločenské úspechy v Paríži, cez sny o pokojnom a prostom príbytku medzi jednoduchými ľuďmi na Capri, cez spomienky na rodný kraj a Laponsko, cez strašné epidémie cholery v Neapole a zemetrasenia v Mesine, cez roky, keď pôsobil ako lekár v Ríme, až k splneniu svojich túžob: k postaveniu vily San Michele, svojho vysnívaného príbytku, plného starých umeleckých pamiatok. Sugestívnosť Muntheho rozprávačského umenia očarí každého čitateľa, lebo chápaním života sa prihovára každému človekovi.
16. kapitola / CESTA DO ŠVÉDSKA
Myslím, že som vám už rozprával o chorobe švédskeho konzula, stalo sa to práve v tomto čase, tu je celý príbeh.
Konzul bol milý, pokojný malý muž s americkou manželkou a dvoma malými deťmi. Bol som u neho popoludní. Jedno z detí malo nádchu s horúčkou, ale stoj čo stoj chcelo vstať, aby večer mohlo osláviť návrat svojho otca. Dom bol preplnený kvetmi a deťom bolo dovolené pri tejto slávnostnej udalosti ostať aj pri večeri. Ich matka bola šťastná, že mi môže ukázať dva nežné telegramy, jeden z Berlína a druhý z Kolína, v ktorých oznamoval svoj návrat. Mne sa videli trochu pridlhé. O polnoci poslala po mňa jeho žena, aby som k nej ihneď prišiel. Dvere mi otvoril sám konzul v nočnej košeli. Povedal, že večeru odložili, lebo čakajú na príchod švédskeho kráľa a prezidenta Francúzskej republiky, ktorý mu práve udelil Veľký kríž Cestnej légie. Práve vraj kúpil le Petit Trianon ako letné sídlo pre svoju rodinu. Jedoval sa na ženu, že nenosí perlový náhrdelník Márie Antoinetty, ktorý jej daroval, syna volal následníkom trónu a seba vyhlasoval za Robespierra - folie de grandeur! Deti vo svojej izbe od hrôzy vrieskali, jeho žena bola od bolesti celkom zničená a jeho verný pes od strachu zavýjal pod stolom. Zrazu sa môj úbohý priateľ rozzúril, musel som ho zavrieť do jeho izby, kde rozbil všetko a nás dvoch skoro vyhodil von oblokom. Ráno sme ho previezli do ústavu dr. Blancha v Passy. Slávny psychiater hneď myslel na všeobecnú paralýzu. O dva mesiace sa jeho diagnóza potvrdila, bol to nevyliečiteľný prípad. La Maison Blanche bol pridrahý, preto som sa rozhodol previezť ho do štátneho ústavu v Lunde, malom meste v južnom Švédsku. Dr. Blanche s tým nesúhlasil, vravel, že je to drahý a riskantný podnik, že netreba dôverovať jeho prechodnému pokojnému stavu a rozhodne ho musia sprevádzať dvaja schopní dozorcovia. Odpovedal som, že tá štipka peňazí, čo po ňom ostala, patrí deťom, že cesta musí byť čo najlacnejšia, a preto pôjdem s ním do Švédska ja sám. Keď som podpisoval jeho prepúšťacie listiny z ústavu, dr. Blanche písomne opakoval svoju výstrahu, ale ja som bol múdrejší. Konzula som zaviedol rovno na Avenue de Villiers. Pri večeri bol pokojný a rozumný, ibaže dvoril mamzel Agate, také šťastie nikdy v živote nemala. O dve hodiny sme sedeli v kupé prvej triedy rýchlika do Kolína. Vtedy ešte vlaky nemali chodby. Náhodou som bol lekárom jedného z Rotschildovcov, majiteľov Chemin de Fer du Nord. Preto bol vydaný rozkaz, aby nám všemožne uľahčili cestu a sprievodcovia nesmeli nás rušiť, lebo môj pacient sa mohol podráždiť, keby videl cudzieho človeka. Ináč bol pokojný a poslušný, a tak sme si ľahli spať. Zobudil ma stisk šialenca na hrdle. Dvakrát som ho odrazil, dvakrát na mňa skočil pružne ako leopard a skoro ma zahrdúsil. Pamätám sa ešte, že som ho celou silou ovalil po hlave, takže odpadol omráčený. Keď rýchlik prišiel ráno do Kolína, našli nás oboch skoro bez vedomia na dlážke. Zaviezli nás do hotela Nord, kde sme si obaja poležali dvadsaťštyri hodín, každý vo svojej posteli, ale v jednej izbe. Lekárovi, ktorý mi prišiel zašiť ranu, som musel povedať pravdu: konzul mi takmer odhryzol ucho; nato nám majiteľ odkázal, že bláznov v hoteli nestrpí. Rozhodol som sa cestovať ďalej do Hamburgu raňajším vlakom. Po celej ceste do Hamburgu bol milý, a keď sme sa viezli mestom na stanicu v Kiele, spieval Marsellaisu. Bez nehody sme nasadli na parník do Korsueru - vtedy to bolo najrýchlejšie spojenie medzi pevninou a Švédskom. Dve míle od dánskeho pobrežia zablokovali náš parník ľadové kryhy, hnané prudkým severákom od Kattegattu, čo sa v tuhej zime často stáva. Viac ako míľu sme museli kráčať peši po plávajúcich kryhách, pričom sa môj priateľ skvele bavil. Napokon nás na otvorenom člne zaviezli do Korsueru. Keď sme vchádzali do prístavu, môj priateľ skočil do mora a ja za ním. Keď nás vylovili, sedeli sme v nekúrenom vlaku až do Kodane, šaty sme mali zmrznuté na ľad, temperatúra bola dvadsať stupňov pod nulou. Zvyšok cesty sme prekonali dobre, studený kúpeľ, ako sa zdalo, bol priateľovi na osoh. Hodinu po príchode do Malmö odovzdal som priateľa na stanici v Lunde dvom ošetrovateľom z blázinca. Dal som sa odviezť do hotela - vtedy bol len jeden hotel v Lunde - a pýtal som si izbu a obed. Povedali mi, že obed dostanem, ale izbu nie, lebo všetky izby sú obsadené členmi divadelnej skupiny, ktorá na radnici usporiada večer slávnostné predstavenie. Kým som jedol, čašník doniesol s veľkou pýchou program večerného predstavenia Hamleta, tragédie od Williama Shakespeara. Hamlet v Lunde! Pozrel som na program:
