CASTROVIEJOVÁ, CONCHA - ZÁHRADA SO SIEDMIMI BRÁNAMI

CASTROVIEJO, CONCHA

ZÁHRADA SO SIEDMIMI BRÁNAMI
(El jardín de las siete puertas)

Mladé letá, Bratislava, 1973
edícia Zlatý kľúčik
preklad Elena Račková
ilustrácie Zdeněk Brdlík
1. vydanie, 5.000 výtlačkov
66-202-73

knihy pre deti, rozprávky,
116 s., slovenčina
hmotnosť: 371 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, na predsádke neautorské venovanie

0,80 €

*konik* in **S5Z**

SIRÉNA, KTOREJ MAL KAŽDÝ DOSŤ, A PREVÝŠIL JU SPEVAVÝ DROZD

Ani jedno z dnešných detí, ani z tých, čo boli deťmi pred dvadsiatimi či sto rokmi, nikdy nevidelo sirénu Blondu. Siréna odišla už dávno, veľmi dávno. Ale predtým, ako sa to stalo, žila v Španielsku a vždy v nedeľu popoludní všetky deti chodievali počúvať jej spev.

Siréna žila v lagúne pri Svätom vrchu, ktorá neskôr vyschla, nik nevie prečo. Ani to nik nevie, kam vedie veľký otvor hore vo vrchu. Iba krty, čo tam majú svoje tunely, a líšky, ktoré si tam zriadili veľký sklad vybavený chladiarenským zariadením, aby mali kam odkladať nakradnuté sliepky, dokonale poznajú tajomné podzemie.

Ale toto sa stalo pred mnohými stáročiami, a vtedy na Svätom vrchu bola veľmi pekná lagúna, čistučká, lemovaná stromami, a na brehoch plno rastlín, ktoré kvitli každú jar. Tam žila siréna. Nik nevedel povedať, kedy prišla. Všetci, ešte aj starí otcovia, pamätali si ju odjakživa, pretože sirény nestarnú ani nestrácajú svoju krásu. Žijú mnoho rokov, a keď dovŕšia storočie, sú také pekné ako po narodení. Preto sa stávajú hroznými horenosmi a na každého pozerajú zvrchu.

Lagúna oddávna patrila siréne Blonde. Keď bol veľký nečas, siréna sa ponorila a utiahla do svojej jaskyne na dne. Veľmi starostlivo ju opatrovali dve korytnačky, ktoré u nej slúžili. Ak nečas trval dlho, korytnačka si zavolala do jaskyne starú ropuchu. Ropucha porozprávala siréne všetky klebety o zvieratách i o ľuďoch.

Len čo zasvietilo slnko, vyplávala siréna na hladinu a veľmi pôvabne oboplávala celú lagúnu, lebo si potrpela na ladnosť.

— Nech nikto nevkročí na moje brehy, — upozorňovala. — Mohol by sa zamotať do mojich nádherných vlasov.

Siréna mala vlasy dlhé a lesklé. Narodila sa na severe, pri brehoch Baltického mora, preto mala vlasy plavé ako zlato a na slnku sa jej ligotali. Keď prišla jar a kríky kručinky sa pokryli žltými kvetmi, siréna Blonda s obľubou rozprestierala na ne vlasy, aby každý vedel, že sú krajšie a zlatistejšie ako samotné kvety. Kručiniek sa veľmi dotkla toľká namyslenosť; úbohé kručinky sú veľmi skromné a dobrácke, preto iba schovali svoje tŕne, aby sa o ne nezachytili sirénine vlasy, a ani nemukli, keď sa pod ich váhou krčili kvety na byliach.

Veru tak, siréna Blonda rada spievala. Všetky sirény musia spievať, to je ich povinnosť, inakšie by neboli sirénami. Ale naša siréna bola taká namyslená, že vyspevovala celý deň, aby ju ľudia obdivovali. Spievala od rána až do západu slnka. A pri splne mesiaca, keď, ako vieme, vtáci nespia, jašteričky sa idú kúpať v mesačnom svite a oslepené netopiere sa zavesia na stromy nad vodou, siréna spievala celú noc a nafukovala sa od spokojnosti nad úžasom, ktorý svojím spevom vzbudzovala. Nijaký vták sa neopovážil ani hlesnúť, a ešte aj sovy onemeli, lebo zlostnú povahu sirény každý poznal.

Keď bolo pekné počasie, ľudia z ďalekého okolia prichádzali na diváky, nie pre krásny spev, ale pretože ju pokladali za niečo také mimoriadne, že si nechceli dať ujsť to divadlo. Mali pravdu, lebo v tých storočiach už sirén ubúdalo a nestávalo sa často, aby niektorá lagúna mala stálu sirénu. Ľudia z celého okolia chodili za ňou ako na zázraky. Tak by sme sa správali aj my, keby nám odrazu do rybníka v parku dali sirénu. Treba ešte dodať, že v tých časoch bolo tak málo zábav, že siréna na Svätom vrchu bola tou najhlavnejšou. A tak bola namyslená a malicherná.

Nuž a takto jednej krásnej jari stala sa siréna ešte pyšnej šou a spokojnejšou ako predtým, lebo dostala od starostu povolenie otvoriť si školu spevu.

— Nech všade po okolí rozvešajú pútače a nech sa o tom všetci dozvedia, — povedala dedinčanom. — Nech upravia okolie a pripravia cesty, lebo keď sa rozchýri, že ja so svojím krásnym hlasom ráčim dávať lekcie, prídu sem osobnosti zo všetkých krajín.

Siréna chodila krásne upravená a vyparádená, ovešaná náhrdelníkmi z nádherných mušlí, ktoré jej prinášali pstruhy zo svojich ciest a ktoré korytnačky museli veľmi šiplavo navliekať. Vlasy jej narástli také dlhé, že sa pri plávaní rozprestreli za ňou ako zlatý chvost a pokryli celú lagúnu.

Siréna bola šťastná.

ROLLAND, ROMAIN - EMPEDOKLES Z AKRAGANTU

ROLLAND, ROMAIN

EMPEDOKLES Z AKRAGANTU
(Empédocle d’ Agrigente et l’ âge de la haine)

Supraphon, Praha, 1986
edícia Lyra Pragensis (77)
preklad Zuzana Barochová, Jaroslav Pokorný
ilustrácie Josef Kábrt
1. vydanie, 9.000 výtlačkov

eseje, miniknihy, literatúra francúzska
128 s., čeština
hmotnosť 46 g

tvrdá väzba v koži, kolibríkový formát
stav: veľmi dobrý

4,50 € predané

*H-2-8*

Esej o řeckém filosofovi. Doplněno úryvky z Životopisu od Diogena Laertia a Zlomky, které obsahují úryvky básní O podstatě světa a Očistná píseň.

MUNTHE, AXEL - KNIHA O SAN MICHELE

MUNTHE, AXEL

KNIHA O SAN MICHELE
(The Story of San Michele)

Tatran, Bratislava, 1974
preklad Jozef Telgársky
doslov Július Paštéka
prebal Dagmar Dolinská
5. vydanie (v Tatrane 3.)

beletria, román
348 s., slovenčina
hmotnosť: 413 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, na frontispice neautorské venovanie

2,00 € DAROVANÉ

*konik*

V októbri 1967 uplynulo stodesať rokov od narodenia švédskeho lekára Axela Muntheho, ktorý sa po celom svete preslávil svojou Knihou o San Michele. V čom je čaro tejto knihy, s akými problémami sa v nej autor vyrovnáva, že bola preložená do štyridsiatich rečí, medzi nimi aj do arabčiny, že teda toľko národov prejavilo záujem o jej hodnoty? Kniha o San Michele nie je román. Nie sú to ani pamäti lekára. Je oveľa viac. Je to sugestívny, mohutný a dramatický obraz života, často v jeho najzákladnejšej forme. Je to komentár lekára, umelca a človeka k udalostiam a faktom okolo neho. Je to séria zhustených románov či príhod, plných skvelých postrehov a znamenitých psychologických kresieb, umelecky podaných opisov prírody a jej krás, plných pokojného humanizmu,

podkresleného často zmyslom pre humor. Láska k prírode, k človeku, ku zvieratám je akýmsi spodným tónom celej knihy a rousseauovský návrat k prírode je hybnou silou všetkých autorových počinov. Munthe vedie čitateľa cez študijné roky a svoje prvé lekárske kroky aj spoločenské úspechy v Paríži, cez sny o pokojnom a prostom príbytku medzi jednoduchými ľuďmi na Capri, cez spomienky na rodný kraj a Laponsko, cez strašné epidémie cholery v Neapole a zemetrasenia v Mesine, cez roky, keď pôsobil ako lekár v Ríme, až k splneniu svojich túžob: k postaveniu vily San Michele, svojho vysnívaného príbytku, plného starých umeleckých pamiatok. Sugestívnosť Muntheho rozprávačského umenia očarí každého čitateľa, lebo chápaním života sa prihovára každému človekovi.

16. kapitola / CESTA DO ŠVÉDSKA

Myslím, že som vám už rozprával o chorobe švédskeho konzula, stalo sa to práve v tomto čase, tu je celý príbeh.

Konzul bol milý, pokojný malý muž s americkou manželkou a dvoma malými deťmi. Bol som u neho popoludní. Jedno z detí malo nádchu s horúčkou, ale stoj čo stoj chcelo vstať, aby večer mohlo osláviť návrat svojho otca. Dom bol preplnený kvetmi a deťom bolo dovolené pri tejto slávnostnej udalosti ostať aj pri večeri. Ich matka bola šťastná, že mi môže ukázať dva nežné telegramy, jeden z Berlína a druhý z Kolína, v ktorých oznamoval svoj návrat. Mne sa videli trochu pridlhé. O polnoci poslala po mňa jeho žena, aby som k nej ihneď prišiel. Dvere mi otvoril sám konzul v nočnej košeli. Povedal, že večeru odložili, lebo čakajú na príchod švédskeho kráľa a prezidenta Francúzskej republiky, ktorý mu práve udelil Veľký kríž Cestnej légie. Práve vraj kúpil le Petit Trianon ako letné sídlo pre svoju rodinu. Jedoval sa na ženu, že nenosí perlový náhrdelník Márie Antoinetty, ktorý jej daroval, syna volal následníkom trónu a seba vyhlasoval za Robespierra - folie de grandeur! Deti vo svojej izbe od hrôzy vrieskali, jeho žena bola od bolesti celkom zničená a jeho verný pes od strachu zavýjal pod stolom. Zrazu sa môj úbohý priateľ rozzúril, musel som ho zavrieť do jeho izby, kde rozbil všetko a nás dvoch skoro vyhodil von oblokom. Ráno sme ho previezli do ústavu dr. Blancha v Passy. Slávny psychiater hneď myslel na všeobecnú paralýzu. O dva mesiace sa jeho diagnóza potvrdila, bol to nevyliečiteľný prípad. La Maison Blanche bol pridrahý, preto som sa rozhodol previezť ho do štátneho ústavu v Lunde, malom meste v južnom Švédsku. Dr. Blanche s tým nesúhlasil, vravel, že je to drahý a riskantný podnik, že netreba dôverovať jeho prechodnému pokojnému stavu a rozhodne ho musia sprevádzať dvaja schopní dozorcovia. Odpovedal som, že tá štipka peňazí, čo po ňom ostala, patrí deťom, že cesta musí byť čo najlacnejšia, a preto pôjdem s ním do Švédska ja sám. Keď som podpisoval jeho prepúšťacie listiny z ústavu, dr. Blanche písomne opakoval svoju výstrahu, ale ja som bol múdrejší. Konzula som zaviedol rovno na Avenue de Villiers. Pri večeri bol pokojný a rozumný, ibaže dvoril mamzel Agate, také šťastie nikdy v živote nemala. O dve hodiny sme sedeli v kupé prvej triedy rýchlika do Kolína. Vtedy ešte vlaky nemali chodby. Náhodou som bol lekárom jedného z Rotschildovcov, majiteľov Chemin de Fer du Nord. Preto bol vydaný rozkaz, aby nám všemožne uľahčili cestu a sprievodcovia nesmeli nás rušiť, lebo môj pacient sa mohol podráždiť, keby videl cudzieho človeka. Ináč bol pokojný a poslušný, a tak sme si ľahli spať. Zobudil ma stisk šialenca na hrdle. Dvakrát som ho odrazil, dvakrát na mňa skočil pružne ako leopard a skoro ma zahrdúsil. Pamätám sa ešte, že som ho celou silou ovalil po hlave, takže odpadol omráčený. Keď rýchlik prišiel ráno do Kolína, našli nás oboch skoro bez vedomia na dlážke. Zaviezli nás do hotela Nord, kde sme si obaja poležali dvadsaťštyri hodín, každý vo svojej posteli, ale v jednej izbe. Lekárovi, ktorý mi prišiel zašiť ranu, som musel povedať pravdu: konzul mi takmer odhryzol ucho; nato nám majiteľ odkázal, že bláznov v hoteli nestrpí. Rozhodol som sa cestovať ďalej do Hamburgu raňajším vlakom. Po celej ceste do Hamburgu bol milý, a keď sme sa viezli mestom na stanicu v Kiele, spieval Marsellaisu. Bez nehody sme nasadli na parník do Korsueru - vtedy to bolo najrýchlejšie spojenie medzi pevninou a Švédskom. Dve míle od dánskeho pobrežia zablokovali náš parník ľadové kryhy, hnané prudkým severákom od Kattegattu, čo sa v tuhej zime často stáva. Viac ako míľu sme museli kráčať peši po plávajúcich kryhách, pričom sa môj priateľ skvele bavil. Napokon nás na otvorenom člne zaviezli do Korsueru. Keď sme vchádzali do prístavu, môj priateľ skočil do mora a ja za ním. Keď nás vylovili, sedeli sme v nekúrenom vlaku až do Kodane, šaty sme mali zmrznuté na ľad, temperatúra bola dvadsať stupňov pod nulou. Zvyšok cesty sme prekonali dobre, studený kúpeľ, ako sa zdalo, bol priateľovi na osoh. Hodinu po príchode do Malmö odovzdal som priateľa na stanici v Lunde dvom ošetrovateľom z blázinca. Dal som sa odviezť do hotela - vtedy bol len jeden hotel v Lunde - a pýtal som si izbu a obed. Povedali mi, že obed dostanem, ale izbu nie, lebo všetky izby sú obsadené členmi divadelnej skupiny, ktorá na radnici usporiada večer slávnostné predstavenie. Kým som jedol, čašník doniesol s veľkou pýchou program večerného predstavenia Hamleta, tragédie od Williama Shakespeara. Hamlet v Lunde! Pozrel som na program:

HLAVENKA, JIŘÍ - PRVÉ KROKY S POČÍTAČOM

HLAVENKA, JIŘÍ
SAMŠUK, PETR

PRVÉ KROKY S POČÍTAČOM

Computer Press,
2. doplnené vydanie
preklad Bohuš Plaucha, Martin Beneš
ilustrácie Vlasta Baránková
ISBN 80-85896-51-6

príručky, počítače,
104 s., slovenčina
hmotnosť: 162 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

0,80 €

*konik*  in **S1P**

Čo je to osobný počítač a ako pracuje? Ako sa ho naučím používať ja, počítačový antitalent? Čo je vo vnútri počítača a čo k nemu môžem pripojiť? Ako sa počítač spúšťa a ovláda? Čo je to operačný systém a ako sa s ním pracuje? Ako sa obsluhuje tlačiareň? Na čo slúži Windows a ako sa ovláda? Aké existujú iné programy a ako pracujú? Čo mám robiť, keď ma počítač neposlúcha? Kde nájdem ďalšie informácie a ako ich používať?

Počítače sú veľmi zložité a zároveň jednoduché. Zložité sú vtedy, pokiaľ ich neovládate; služobníkom plniacim dychtivo každé vaše prianie potom, keď im porozumiete a začnete ich ovládať. Aby ste sa rýchlo dostali do ďalšiej kategórie a osobný počítač pre vás nebol záhadou sa postará táto kniha. Je určená pre začiatočníkov, ktorý sa ešte boja stlačenia tlačítka. Veríme, že s touto knihou rýchlo zvládnete základné ovládanie počítača a môžete absolvovať zaujímavú školu: prácu s programom, operačným systémom Windows, ovládanie tlačiarne, monitoru, myši a klávesnice... Na konci čítania tejto knihy, ktoré by malo byť viac zábavou ako nudným štúdiom, by vás už nikto nemal označovať ako počítačových laikov: Mali by ste byť úplne pripravený na zvládnutie ďalších, zložitých programov a úloh. Nie je potrebné hádať, či vás počítače zaujímajú alebo nie: Odpovedali

ste "áno" tým, že ste vzali túto knihu do ruky. Doporučujeme vám ju nie dlho odkladať: Najlepším pomocníkom sa stane vtedy, keď bude čo najbližšie vášho počítača.

LAZOŇ, ONDREJ - PAVČINA LEHOTA

LAZOŇ, ONDREJ

PAVČINA LEHOTA
História obce a jej okolia

TeLeM, Liptovský Mikuláš, 1992
obálka Pavel Lazoň
ISBN 80-901404-0-8

monografie, história,
152 s., čb fot., slovenčina
hmotnosť: 379 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: výborný

5,00 € PREDANÉ

*konik* in **S2Z**

KATECHIZMUS

KATECHIZMUS
učebnica rímskokatolíckej náboženskej výchovy

Spolok sv. Vojtecha, Trnava, 1986
3. vydanie
ilustrácie J. Nagy

náboženstvo
312 s., slovenčina
hmotnosť: 435 g

tvrdá väzba
stav: väzba uvoľnená

0,50 € PREDANÉ

*konik*

ROUBAL, PAVEL - JAK NA POČÍTAČ - KRESLENÍ A GRAFIKA I.

ROUBAL, PAVEL

JAK NA POČÍTAČ - KRESLENÍ A GRAFIKA I.
v programech CorelDraw a Zoner Callisto

Computer Press, Praha, 2001
ilustrácie Jakub Dvorský
obálka Martin Sodomka, Petr Klíma
1. vydanie
ISBN 80-7226-434-6

príručky, počítače
84 s., čeština
hmotnosť: 103 g

mäkká väzba
stav: chýba posledná časť zadnej obálky

ZDARMA

*konik*  in **S3P**

KUNCEWICZOWÁ, MARIA - PRÍMERIE S DIEŤAŤOM

KUNCEWICZOWÁ, MARIA

PRÍMERIE S DIEŤAŤOM
TVÁR MUŽA
(Twarz mężczyzny)

Tatran, Bratislava, 1977
edícia Svetová tvorba (122)
preklad a doslov Miroslava Wlachovská
prebal Pavel Blažo, Miloš Urbásek
1. vydanie, 25.000 výtlačkov

beletria, novela
148 s., slovenčina
hmotnosť: 240 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

0,40 €

*konik*in **O1**

Významnú poľskú spisovateľku Mariu Kuncewiczowu poznajú slovenskí čitatelia z dvoch vydaní úspešných románov Cudzinka a Tristan 1946. Obidva romány si podmanili čitateľov okrem iného tým, že sú hojne napojené z prameňov autorkinej životnej skúsenosti, a to jednako ženy--matky i emancipovanej umelkyne-spisovateľky. Do tretice k týmto knihám teraz pripájame dvojnovelu Tvár muža a Prímerie s dieťaťom z prvého obdobia jej tvorby.

Dvojnovelu so zreteľom na tému a motívy možno zaradiť do okruhu tzv. ženskej literatúry. Pravda, o tvorbe M. Kuncewiczowej v súvise so ženskou literatúrou možno hovoriť iba v tom zmysle, že čerpá zo životných pocitov a skúseností, ktoré môže prežiť len žena. Lebo inak sa so ženskou otázkou vyrovnáva nežensky otvorene, priam mužne.

Tvár muža (1928) výstižne možno charakterizovať ako zápisník dievčenskej duše, ktorá túži po porozumení a vlastne i po láske, hoci ešte len tuší, čo to je. Autorka analyzuje lásku vo veľmi jemnom psychologickom pradive, ktoré splieta na príbehu dozrievania a prebúdzania varšavskej gymnazistky a potom na príbehu jej prvej — nešťastnej — lásky, už ako krakovskej poslucháčky filozofie, až po tú ozajstnú, osudovú lásku, končiacu sa manželstvom.

Titulná próza Prímorie s dieťaťom (1927) je psychologickou štúdiou materstva. V citlivom, ale psychologicky hodnovernom podaní autorka predstavuje ženu, ktorá nie je od prvej chvíle tehotenstva šťastná a nadšená, dieťa pokladá za tragický zásah do svojho života. Až postupne, ako dieťa rastie a osamostatňuje sa, matka sa s ním „zmieruje“ a začína ho mať rada opravdivou materinskou láskou.

Táto kniha psychologických noviel jasne naznačuje a vyznačuje osobitosť prózy Marie Kuncewiczowej. Navyše priam dýcha neopakovateľnou atmosférou Varšavy a študentského Krakova z prvých desaťročí nášho storočia.

Na opačnej strane bytu otvorila balkónové dvere. Vyniesla na balkón stoličku a sadla si — s Ibanezom pod pazuchou.

Svetlo, na námestí zapĺňajúce priestor medzi činžiakmi, tuhlo v zlaté jazierko. Ľudia sa brodili ťažkými vlnami jesene, kúpali sa v smiechu, s vypätím síl sa plavili horúčavou. Zo dna vystupoval čmud, hustý zápach. Všetkými smermi sa ako bystrušky hmýrili autá. Keď chlapi prechádzali cez cestu, tmavé nohavice sa im nervózne spájali a rozpájali; ženy, ovinuté štólami a vôňami parfumov, kráčali svižne. A električka, podobná červenej šťuke, podchvíľou rozháňala dav svojím zvonením.

Bola nedeľa. V drožkách sa honosili rodiny vo veľkých i malých klobúkoch; kostnaté kobyly ich viezli do Alejí a biče trčali pri kozlíkoch ani tenučké stožiare.

To mravenisko sa plazilo, plávalo, skackalo k svojim sviatočným lavičkám, poliatym limonádou. Septembrový vzduch — napriek benzínovým výparom — bol lahodný a taký nevládny, že priam meravel.

Terezka sa dívala zo štvrtého poschodia a myslela si: „Nepôjdem. Nikam s nimi nepôjdem. Načo.“

V izbe zazvonil telefón. Dlho drnčal, kým sa konečne neozvalo smerom od kuchyne Zoškino šuchtanie.

— Slečna? Áno, je.

— Nie, nie som doma, Zoška, povedz, že nie som doma ...

— Prepáčte, slečna nie je doma.

Vtedy jej kdesi hlboko v srdci ožili krakovské telefonáty. Bujaré, rôznofarebné oko smiech. Prv než sa ticho stihlo rozochvieť, slúchadlo sa už hlásilo o slovo. A každý návrh hol dôležitý, každý oznam veselý, na všetko striehol čas, akoby práve a jedine na to stvorený. Zakaždým, keď Anatol zvolával schôdzu, zo zvoniacej skrinky vystupoval dôležitý tón ako belasý duch. Po ceste na Grodzkú sa potom s príjemným úsmevom vyhýbala starenke, decku na krivých nôžkach, ba aj vypasenému elegánovi — „moje ruky už možno zakrátko odtisnú balvan, čo nám zakrýva pravdu“.

Leto uplynulo. Nádherné krakovské šťastie isto vysychá v rukách zlých záhradníkov. A dôležité veci ledva tlejú na apoštolských perách. Od času, keď jej tak dobre padlo pobudnúť na ulici a spod bremena blaženosti hľadieť na nohy tancujúce alebo bez prestania kráčajúce za svojou biedou, od čias tejto činorodej radosti uplynuli dva mesiace strávené na vidieku.

Terezka spoznala slnko.

V okolí dvora boli iba hlboké lesy a žili v ňom iba traja starí ľudia, ktorí nevychádzali za jeho ohradu.

Ale na poľanách, v trávnatých zátokách si voľkalo slnko

— nahé, desivo blízke. Dlho Terezka nevedela, že je práve také. Myslela si, že je milé a trblietavé ako staniol, ktorý si kedysi schovávala po zošitoch. (Rozostúpia sa chmáry

— obrovské sivé strany — a zrazu sa tam zatrbliece ako milá hračka.) Toľké roky hrávala takto do ruky slnko roztiahnuté do žltých pásov, rozdrobené na malé kúsky . . .

Neskôr si myslela, že slnko je božský semafor, signalizujúci počasie.

Až tohto leta podišlo k nej samo a bolo desivé, sladšie ako med. Nemohla zniesť šaty medzi svojím a jeho telom.

Jedného júlového rána bolo také ozajstné, že cítila na prsiach aj na ústach jeho tvrdé a horúce dotyky. Zatvorila oči — a ono, celé chlpaté a lesklé ako dajaké nadpozemské zviera zvalilo sa na ňu. Čosi husté, sladké jej zalepilo ústa, nemohla prehĺtať sliny, kolená sa jej chveli, boli čoraz slabšie a slabšie . . .

Kdesi neďaleko zrazu čosi čuplo (zrejme smrekovec striasol zo seba šušku). Terezka sa strhla a bezhlavo sa rozbehla do húštiny. Keď konečne zastala, aby sa — doráňaná ihličnatými konármi — poriadne nadýchla, naplnila

BAZIN, HERVÉ - VRETENICA V HRSTI

BAZIN, HERVÉ

VRETENICA V HRSTI
KONÍK DOSKÁKAL - KUVIK DOKUVIKAL
SPOVEĎ DIEŤATA SVOJHO VEKU
(Vipére au poing - La mort du petit cheval - Cri de la Chouette)

Pravda, Bratislava, 1987
edícia Knižnica laureátov Leninovej ceny
preklad a doslov Blahoslav Hečko
prebal Ľudmila Karásková
1. vydanie, 15.000 výtlačkov
075-081-87

beletria, román,
560 s., slovenčina
hmotnosť: 591 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

PREDANÉ  in **S3Z**

*konik*

Hervé Bazin (1911) - laureát Medzinárodnej Leninovej ceny za upevnenie mieru medzi národmi (1980), člen Svetovej rady mieru, predseda Goncourtovej akadémie — je v súčasnosti najvýraznejším predstaviteľom realistických tradícii vo francúzskej literatúre.

Vydanie prvého Bazinovho románu Vretenica v hrsti (1948), ktorá sa stala základom voľnej trilógie o rodine Rezeauovcov, vyvolalo vo Francúzsku literárny škandál. Mladý hrdina, neskrotný a buričský Ján, ktorý nesie všetky črty mladého spisovateľa Bazina, sa vzoprie proti svojej feudálno-buržoáznej rodine, a hlavne proti tyranskej, chamtivej a citovo chladnej matke vychovanej v prísnej katolíckej morálke.

Jánov osud po odchode z domu, keď sa definitívne odpúta od buržoáznych predsudkov, vykresľuje Bazin v druhom románe Koník doskákal (1950). V období dospievania sa prebíja životom sám a objavuje neznámu hodnotu - lásku.

Jeho vzťah k vlastnej mladej rodine ostro kontrastuje s falošnou morálkou, ktorou sa muselo sýtiť jeho detstvo a chlapčenstvo.

V treťom románe Kuvik dokuvikal (1972) ho nachádzame o dvadsať rokov staršieho, obohateného o skúsenosti z desiatky zamestnaní, ktorými musel prejsť, aby si ubránil duchovnú aj materiálnu neodvislosť v živote plnom prehier a víťazstiev. Ján sa stane spisovateľom, vzorným otcom početnej rodiny, kde všetci členovia cítia voči sebe úctu a lásku.

Vtedy sa vyrovnáva s trpkou minulosťou a pomerí sa s matkou, ktorá až smrťou zruší legendu obludnej matky.

Rezeauovská trilógia má v Bazinovej tvorbe zásadný význam a tvorí oblúk, ktorým autor preklenul štvrťstoročie zápasu o ľudskú dôstojnosť.

Podobne v celom svojom diele obraňuje demokratické ideály, nekompromisne podrobuje kritike meštiacke vzťahy všeobecne a buržoáznu rodinu osobitne, pričom majstrovsky demaskuje psychológiu jej predstaviteľov.

Hervé Bazin patrí k najčítanejším a najprekladanejším francúzskym prozaikom. Azda aj preto, že jeho romány-spovede hľadajú pevné životné istoty a vyžarujú autorovo presvedčenie, že umenie pomáha ľuďom žiť.

/16 / - Ždiebik, zavolaj svojho najstaršieho brata. Na počesť svätého Jakuba mu zruším zvyšok trestu.

Otec čakal do poslednej chvíle. Mal plné náručie bengálskych ruží, ktoré sme mu podávali podľa rodinnej tradície jednu po druhej. Chvíľa, ktorú si v slabosti zvolil, nezniesla nijakú námietku. Ani Svindiva neprotestovala. Bleskový pohľad, ktorým ma prepálila, mi však naznačil, že nie je ochotná sadnúť na lep. Zo svojich vyziabnutých ňadier, ktoré si zbytočne sťahovala podprsenkou, vytiahla pomaly kľúč od Frédieho izby a podala mi ho.

- Rypoš, budem rada, ak si svojho skvelého kompána pôjdeš vyslobodiť sám!

Toto priezračné súvetie oznamovalo zmenu kurzu. Odteraz sa proti mne obracia nepriateľ číslo jeden, a preto bude proti nemu každá zbraň dobrá.

Až doteraz sa drakuľa uspokojila s tým, že pri najmalichernejšom priestupku robila z komára somára, tisícerými výmyslami komplikovala domáci poriadok a vo dne v noci bedlila nad najprísnejším dodržiavaním všetkých príkazov. No doteraz si netrúfala siahnuť po lži a ohovárke, tých dvojsečných zbraniach, ktoré sa niekedy obrátia proti ich používateľovi. Slovom, doteraz nikdy nezabudla, že svoju moc odvádza z poslania matky, poverenej Bohom a spoločnosťou vychovávať nás podľa najlepších zásad všetkých veľkých P a tešiacej sa v očiach spoločnosti priaznivému predsudku, ktorý je bytostne daný všetkým matkám. Dávala si teda dobrý pozor, aby sa nedala strhnúť pohnútkami pomsty, zachovávala formu, vyzdvihovala všetky kresťanské, právne a sociálne zámienky, slovom, opierala svoju prísnosť o berlu spravodlivosti. Odteraz sa to diametrálne zmení. Čas nalieha. Sme na pochode k šestnástemu, k pätnástemu a k štrnástemu roku života... Čísla stúpajú zo dňa na deň, z týždňa na týždeň, z mesiaca na mesiac, stúpajú proti nej práve tak, ako stúpajú naše hlavy a plecia. Drakuliným neodvratným osudom je, že ju čoskoro porazí naša mladosť, ktorá sa u Frédieho začína prejavovať tak, že si vypožičiava od otca žiletku. Naše mladé svaly, naše prvé chĺpky pod nosom a na brade, naše mutujúce vlkolačie hlasy, to je bezohľadný vpád do jej práv, samá nemá urážka, ktorú treba v zárodku potrestať. Sme ešte vždy jej deti, sme ustavične jej deti, ktorým priznáva jediné právo: poslúchať a slúžiť ako pokusné králiky pri uplatňovaní jej mocenskej svojvôle, pri presadzovaní jej výsad (čo je pre Svindivu istým druhom športovej gymnastiky na spevňovanie autority). V ničom sa s ňou nedá dohodnúť. Občianska vojna už zaplavila dom.

Týždeň, ktorý nasledoval po otcovom sviatku, bol neznesiteľný. Vydráždená ako pavúčica, ktorej práve vymietli pavučinu, začala Svindiva súkať nitky na všetky strany. Ziapala pre každú maličkosť. Ždiebik dostal tri dni väzenia pre odtrhnutý gombík. Vari si ten malý udavač, terorizovaný z jednej i z druhej strany, netrúfal už nikoho udávať? Kalamár s atramentom prevrátený v nepozornosti na môj zemepisný zošit vyniesol aj mne tri dni internácie vo vlastnej izbe. Svindiva dokonca žiadala výprask lieskovicou. Ale abbé posmelený pánom Rezeauom odmietol výkon trestu realizovať.

- Nedajme sa strhnúť. Trest musí byť úmerný vážnosti previnenia.

Napaprčená Svindiva sa mi odvtedy ustavične lepila na päty. Keď som mal prejsť popred jej dvere, vrhla sa znezrady predo mňa a revala:

-Tak ty nedáš matke prednosť?!

A dokonca to narafičila tak, že mi náročky vrazila do lakťa.

- Fagan nevychovaný! To mi robíš naschvál! Naskutku ma popros o ospravedlnenie!

S úsmevom som jej vyhovel:

- Prosím o ospravedlnenie, matka.

Práve tak ako ja aj vy cítite, že táto väzba nie je správna. Vystihuje však stupeň dvojzmyselnej prefíkanosti, na ktorej

SMREK, JÁN - VERŠE VYBRANÉ

SMREK, JÁN

VERŠE VYBRANÉ
Výber z kníh Cválajúce dni, Božské uzly, Iba oči, Básnik a žena, Zrno, Hostina, Studňa

Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava, 1954
edícia Naša tvorba (8)
1. vydanie, 3.000 výtlačkov
9-652/54-I.

poézia
392 s., slovenčina
hmotnosť: 363 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu, na patitule nautorské venovanie

3,90 €

*konik* in **O2**

Holandia

Jak tváre britských lordov 

schladol a zžĺknul buk.

Do záveterných fjordov 

stiahol sa morský vlk.

Šíre keď vodstvo sveta 

náhle sa vzbúrilo, 

pár bludných Holanďanov 

na breh sa vrátilo.

Lež tí, čo sto ráz zvládli 

už vlny Lamanšu, 

zas napli plachty, 

lode pustili do maršu.

Klobúkom zamával som 

od hraníc na sto míľ 

a na holandské polia 

hrsť smiechu rozhodil.

Kam som len vrhol oči, 

v rapkavom galope 

veterný mlyn sa točil — 

tri-štyri na kope.

Hľadám tu Don Quijota 

pri každej mlynici — 

dnes v drevákoch sa motá, 

v rybárskej čapici.

Kráv čiernych hlávky nežné, 

kukám im do tlamy, 

ony jak pastier bičom 

plieskajú chvostami.

Colník mi zastal cestu.

Odstúp! — nič nechcem skryť, 

kráľovnej vašej mestu 

idem sa pokloniť!

— Ó, kráľovná je zdravá 

a nič jej nechybí,

na morskom brehu spáva, 

na chrbte veľryby!

— Viem, vaša kráľovná je 

zázračný ženský tvor, 

môže si diamantmi 

vydláždiť celý dvor.

Jej ríša nemá 

ani pol tucta chudákov, 

tu rastú tulipány 

namiesto zemiakov.

Ženy si v paráde tu 

chodia jak pávice, 

pre všetky svadby sveta 

chystajú kytice.

HORÁK, JOZEF - POVESTI SPOD SITNA

HORÁK, JOZEF

POVESTI SPOD SITNA
(Povesti I)

Mladé letá, Bratislava, 1981
ilustrácie Jozef Jaňák
edícia Vybrané spisy Jozefa Horáka
zostavil a doslov Ivan Kupec
4. vydanie (novozostavené 1.), 25.000 výtlačkov
66-179-81

beletria, povesti
304 s., slovenčina
hmotnosť: 533 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

1,50 € PREDANÉ

*konik* in *R08*

ZVON OD SVÄTÉHO ILJU

Ilja, chudák, si už zvykol na ten ustavičný hurhaj. Deň čo deň vídal vojakov a ranených, videl boje, Tatárov, ustaraného pána Blažka a pána Michala, ale myslel si, že sa nič nemôže stať. Tatári prišli a odídu. Jedného dňa budú hory zasa pusté, ako bývali. Iba spálený kláštor ho trochu mýlil. No Jakub Valibuk mu raz povedal, že ho ctihodní otcovia znova postavia, a vraj väčší, ešte krajší.

Aj páter Ján bol nepokojný. Banoval, že chlapca brali na hrad: čo ak ten predsa len padne? Myšlienka, čo bude s chlapcom, ustavične ho znepokojovala. Neraz bol už rozhodnutý poslať ho s poslom k pátrovi Baltazárovi do lesov. Pravda, možno by tam bol býval vo väčšom nebezpečenstve. Ale možno aj by ho les predsa len lepšie chránil.

Ilja nosil od istého času tajnú myšlienku v hlave.

Po celé týždne nepočul hlas svojho milého zvona. Slniečko vychodilo, zapadalo, ľudia vstávali, líhali - a zvon mlčal. Keď prešiel mesiac, začal Ilja hútať, či by sa nemohol prekradnúť horami k spálenému kláštoru a aspoň raz zazvoniť, rozkývať zvon, dať sa rozniesť jeho hlasu po horách.

Táto myšlienka zmocňovala sa ho čoraz väčšmi. Nemohol ju vypudiť z mysle. Vo dne v noci videl zvon pred sebou, počul jeho hlas... Ba ktovie, či ešte visí v spálenej zvonici, či je ešte celý, či ho Tatári nezničili ako celý kláštor? Iljja žil v pochybách a v túžbe: ísť ta a zazvoniť. Potom by zasa na dlhší čas bol pokoj. Možnože potom aj Tatári zmiznú a Ilja bude môcť voľne chodiť po svete.

V takýchto náladách a myšlienkach našiel Ilju posledný tatársky útok, v ktorom zahynul slávny žoldnier, statočný vojak Havel Gubáš.

„Zajtra večer ho majú pochovať,“ hútal Ilja. „Toľkých už pochovali, a zvon ani raz nezaspieval. Strýcovi Gubášovi by sa patrilo, veru, zvon by mal znieť, keď budú jeho mŕtve telo odnášať ku hrobu.“

Odrazu mu blysla hlavou myšlienka: zbehnúť dolu do kláštora a zazvoniť. Pohreb bude večer, a v šere ho nik neuvidí. Prekĺzne lesom ako myš a zase sa vráti na hrad.

Zdalo sa mu to celkom ľahké a prirodzené. Nepomyslel na nebezpečenstvá, ktoré ho mohli zájsť. Hja myslel len na svoj čin, len ten mal pred očami. Nezveril sa s tým nikomu, ani frátrovi Cyrilovi ani strýcovi Valibukovi. Vykoná to sám. To bude posledná Iljova služba strýcovi Gubášovi.

Dobre vedel, kadiaľ sa najskôr dostane zo skál Sitna. Poznal niekoľko

schodných miest. Bude opatrný ako vlk, čo sa kradne nocou.

Len aby skoro mrkalo! Aby skoro vyšli hviezdy.

Konečne prišiel večer a Ilja sa vykradol na Sitno. Prebehol neveľkou plešinou a dal sa bokom ku skalám. Tam v húštine vyčkával hustejší súmrak. Nemal ani najmenšej obavy, ani výčitky necítil. Vedel, že jeho čin by nik neschvaľoval, ale bol presvedčený, že nerobí nič zlé. O nejakú hodinku ponesú Gubášovo telo z hradu na západnú stranu Sitna, a vtedy on už bude v dedine. Iba jedno ho trápilo: čo ak budú Tatári aj v spálenom kláštore? Uvidí, ak by boli, vráti sa.

Tak hútal, kým sedel v hustom kroví.

Medzitým sa chytro stmievalo.

Ilja vstal, opatrne sa poobzeral a dal sa hľadať úzku úžľabinu medzi skalami. Našiel ju hneď a pustil sa ňou dolu. Liezol tichučko, dával pozor, aby sa ani kamienčok pod jeho mäkkým krpcom neskotúľal, ani lístok nezašuchotal. Ohmatal najprv každý kúsok zeme, každú kravinku, a len potom opatrne kládol nohu na zem alebo sa zachytával. Niekedy musel zoskočiť zo strmej skaly. Tu vždy postál a počúval, či nezachytí spod skál nejaký podozrivý šramot. No všetko šlo hladko. Ilja cítil, že už nemôže byť ďaleko od lesa. Áno, už sa zatemneli konáre prvých stromov. Tam bolo ešte hustejšie šero. Kdesi ďaleko zbadal medzi haluzím slabý svit ohňa. Asi z tatárskeho tábora. A tu už bola tma najtemnejšia a zakryl ho tieň stromov. Tušil, že teraz nasleduje najnebezpečnejšia časť jeho cesty. Len aby niekde nenarazil na stráž!

Ilja zastal, srdce mu prudko bilo. Bedlivo načúval: naokolo bolo ticho ako v hrobe. Len potom sa opatrnejšie ako dosiaľ začal spúšťať dolu skalou. A tá sa už končí, teraz musí zoskočiť. Len aby nevrazil do niečoho! Aby nesprašťal konár, aby suché lístie nezašuchotalo! Ale nebolo času na rozmýšľanie. Ešte chvíľku načúval, potom skočil.

Cítil, ako letí vzduchom, tmou.

Dopadol tíško, zaznel len temný buchot. Ilja ostal pričupený k zemi.

Ani nedýchal. Marilo sa mu, že neďaleko sa niečo pohniezdilo. Možno človek, možno zver. Ináč bolo ticho.

Ilja vstal a zohnutý kradol sa k lesu. Obďaleč sa zasa niečo pohniezdilo. Tatárska stráž. No strážny si musel byť istý, že tadiaľ nik nebude schádzať, iba sa zamrvil, chvíľku sa započúval a driemal ďalej.

Ilja sa šťastlivo dostal do lesa. Pustil sa krížom a popamäti, opatrne sa predieral húštinou. Nebola to ľahká cesta. Tu sa musel skoro po zemi

MACKŮ, JAN - ATLAS LIEČIVÝCH RASTLÍN

MACKŮ, JAN
KREJČA, JINDŘICH

ATLAS LIEČIVÝCH RASTLÍN
Vyše 200 druhov rastlín maľovaných podľa prírody

Slovenská akadémia vied, Bratislava, 1965
2. nezmenené vydanie, 12.000 výtlačkov
obálka Jindřich Krejča
71-062-65

príručky, atlasy, botanika, liečivé rastliny,
468 s., slovenčina
hmotnosť: 667 g

tvrdá väzba
stav: chrbát väzby poškodený

1,50 € PREDANÉ

*konik* in *110*

BOWENOVÁ, ELIZABETH - SKON SRDCE

BOWEN, ELIZABETH

SKON SRDCE
(The Death of the Heart)

Odeon, Praha, 1966
preklad Jarmila Fastrová
doslov Radoslav Nenadál
obálka František Janula
1. vydanie, 16.000 výtlačkov
01-071-66

beletria, román
372 s., čeština
hmotnosť: 420 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

0,50 €

*konik* in **S7Z**

Román je příběhem šestnáctileté dívky, která v rodině svého nevlastního bratra strádá nedostatkem jakéhokoli vřelejšího citu. Veškerou silou své lásky se upne k chlapci, o němž se domnívá, že ji má rád, avšak ani zdaleka není ušetřena zklamání a postupně ztrácí víru v lásku a porozumění mezi lidmi.

Porcie řekla něco nesrozumitelného.

„No, podívejte, neměla byste mu moc důvěřovat. Nevím opravdu, jestli vám tohle mám říct, ale jste takové dítě a zdá se mi, že je vás škoda. Neměla byste za ním tak bláznit, opravdu. Nechci tím říct, že je snad zkažený, ale zřejmě se moc rád baví. Nechci ho tu pomlouvat, ale upřímně řečeno — můžete mi to věřit — jistě mu to ohromně lichotí, že na něm tak lpíte, lichotilo by to každému; ale vy jste taková naivní holčička. Každému chlapci to dělá dobře, když ho děvče obskakuje — podívejte se na Dicka a Kláru. Neměla bych nic proti tomu, kdybyste chodila s takovým idealistou, jako je třeba Cecil, ale upřímně řečeno Eda není ani trochu idealista. Nechci říct, že by si na vás něco dovolil, tohle by snad ani nechtěl: vidí přece, jaké jste dítě. Ale jestli se do něho moc zblázníte a včas ho neprokouknete, mohla byste jednou strašně zkusit, věřte mi. Chci jen říct, že byste měla pochopit, že si s vámi jen zahrává — takhle si sem přijet, a tak dále. Snad za to ani nemůže, jestli si musí s děvčetem takhle zahrávat; hrál by si i s kotětem, kdybychom tu nějaké měli. Vy o těchhle věcech opravdu nemáte ponětí.“

„Myslíte to, že vás v biografu držel za ruku? Říká, že tohle dělá, když je v kamarádské náladě.“

Dafne na to nereagovala dost rychle: trvalo jí skoro dvě vteřiny, než na lehátku úplně strnula. Pak se ji sblížily oči a celý obličej se jí protáhl: než se v ní pomalu zmírnil účinek Porciiných slov, nastala přestávka. V té přestávce jako by se ve Waikiki veškerá civilizace zakolísala v samých základech. Když Dafne zas promluvila, ozval se jí v hlase drsný tón, jako by v ní praskla nějaká struna.

„Tak tedy poslouchejte,“ řekla. „Zmínila jsem se vám o tomhle jen proto, že mi vás bylo nějak líto. Ale to není důvod, abyste byla sprostá. Musím říct, že mě to opravdu překvapilo, když jste mi prvně řekla, že máte přítele. Pomyslela jsem si, že to asi je nějaký naivní kluk. Ale když jste o něj tolik stála, byla jsem docela pro to, aby přijel, a jak víte, zařídila jsem vám to u mamičky. Nechci se vychvalovat, nikdy to nedělám, ale jedno musím říct: že nejsem potvora, a že bych se nikdy nepokoušela přebrat někomu chlapce. Ale hned jak jste si ho sem přivedla, bylo mi okamžitě jasné, že by ho mohla dostat každá. Je to na něm vidět. Neumí ani podat u stolu sůl, aby přitom na člověka nedělal oči. Ale i tak se mi to zdálo trochu divné, když —“

„Když vás držel za ruku? Ano, mně nejdřív také. Ale myslela jsem, že vám to možná není divné.“

„Poslyšte, Porcie — jestli se neumíte chovat slušně, tak si tu svou skládanku jděte dodělat někam jinam. Beztak s ní tady překážíte. Neměla jsem vůbec tušení, že jste tak sprostá, a mamička jistě také ne, jinak by vaší švagrové asi neprokázala tak velkou laskavost a nevzala by si vás k nám. Tohle všechno je zkrátka důkaz, jak vás doma vychovali, a musím říct, že mě to opravdu překvapuje. Tak si tu protivnou skládanku přestěhujte nahoru do svého pokoje a tam si ji dodělejte, jestli vám na tom skutečně tolik záleží. Mně to jde na nervy, když mám pořád poslouchat to klapání. A tohle je naše veranda, jestli dovolíte.“

„Když chcete, tak půjdu nahoru. Ale teď přece nedělám skládanku.“

„No, tak se kolem ní pořád nevrťte: člověk by se z toho zbláznil.“ Dafnin hlas se stále zesiloval a obličej se jí čím dál víc zardíval: najednou si odkašlala. Zase nastala přestávka s tím znatelným napětím, jako než voda v čajovém kotlíku varem slyšitelně vzkypí. „S vámi je to tak,“ pokračovala Dafne a pomalu zase sbírala energii, „že vám to nějak stouplo do hlavy, když vám tu všichni věnují takovou pozornost. Cecilovi je vás líto, že jste sirotek, a Dick vás obletuje, aby dopálil Kláru. Já jsem vás nechala chodit s naší partou, protože jsem si myslela, že se aspoň trochu otrkáte — pořád jste se zdála taková zaražená a plachá. Uvěřila jsem chudince mamičce, že jste roztomilá holčička. Ale jak říkám, tohle je všechno jen důkaz, co jste zač. Nemám samozřejmě ponětí, jaká je vaše švagrová a jakou má ona společnost, ale my tady jsme dost vybíraví.“

KOYŠ, PAVEL - ĽÚBOSTNÉ VARIÁCIE

KOYŠ, PAVEL

ĽÚBOSTNÉ VARIÁCIE

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1972
obálka a ilustrácie Ota Janeček
1. vydanie, 4.500 výtlačkov
13-72-081-72

poézia
184 s., slovenčina
hmotnosť: 336 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

PREDANÉ

*konik* in *016*

Ktovie ako vznikla láska? A kedy? Povedať, že láska je tu od nepamäti, bola by vlastne výhovorka. Dejiny človeka sú dejinami jeho humanizácie. Na začiatku bojoval o holý život, riadil sa predovšetkým pudom sebazáchovy. Život a teda množenie a teda pudy boli tu už dávno pred láskou.

Ak niečo predchádzalo láske, tak uvedomenie si, že človek je človekom. Láska mohla vzniknúť až na istom stupni civilizácie, aj keď stupni ďalekom od našich čias. Je plodom už zušľachteného človeka.

Láska vznikala kdesi v tých časových šíravách, keď aj krása, úcta, neha, smútok, túžba, vôľa. Ľudskosť, dobrota, odovzdanie.

Láska je citom budúcnosti. Je prejavom budúceho človeka. Už dnes možno povedať, že čím je človek inteligentnejší, vzdelanejší, jemnejší, citovo založený, tým väčšmi prežíva lásku, tým viac dokáže milovať. Milovať znamená dávať sa, strácať sa v druhom a tým sa zviacnásobovať. A človek budúcnosti, ako jednotlivec i ako ľudstvo, bude rozumnejší a citlivejší. Teda budúcnosť vytvára priestor pre lásku bohatšiu a hlbšiu.

Ale aj potom budú s láskou trápenia. A možno preto je tá láska taká silná, tak nás podmaňuje, že sa pre ňu neraz trpí. Je to čudné sladké utrpenie. Čudné, prečudné, horké slasti.

S tebou

S tebou som večný.

S tebou sa vlievam do kameňa.

S tebou je zaľudnený vesmír.

S tebou je luna rozpálená 

na bozk, na dosah.

S tebou sa do praveku trávy hrúžim, 

do naha a do bosa.

S tebou prejdem nástrahami úžin, 

podvodnými nožmi potupy.

S tebou tajomstvá rajských jabĺk rozlúpiť.

S tebou si ako osud deliť 

každodenný chlieb.

Keby sme spolu nezhoreli, 

aspoň s tebou tlieť.

 tebou, s tebou neviditeľne vkročiť 

do prebúdzania dúhy; 

v nej sa kúpu tvoje zasnúbené oči.

S tebou ja a nikto druhý, nikto iný.

S tebou a pre teba byť vinný.