INTO THE WILDERNESS

INTO THE WILDERNESS

National Geographic Society, Washington, 1983
foto Lowell Georgia
ilustrácie H. Tom Hall
2. vydanie

publikácie obrázkové, cestopis, Kanada, príroda
208 s., far. fot., angličtina
hmotnosť: 697 g

tvrdá väzba
stav: dobrý

1,50 €

*kamag* in **S6Z**

ORWELL, GEORGE - ZVIERACIA FARMA

ORWELL, GEORGE

ZVIERACIA FARMA
(Animal Farm)
Svetoznáma novela o tom, ako to dopadne, keď sa svine dostanú ku korytám

Slovart, Bratislava, 1998
preklad Miloš Ruppeldt
edícia MM (3)
1. vydanie
ISBN 80-7145-286-6

beletria, novela, fikcia, scifi, dystopia, fantasy
104 s., slovenčina
hmotnosť: 209 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

5,50 € PREDANÉ

*kamag* in *R04*

Zvieracia farma je politickou satirou na revolúciu, ktorá sa vymkla z rúk. Zvieratá sa zbavia nadvlády nenávidených ľudí a zavedú si svoj vlastný režim, v ktorom si všetci majú byť rovní. Z nádherných ideálov revolúcie sa však postupne stáva nočná mora. Prasce sa zmocnili koryta, a teda aj vlády, postupne si začali prispôsobovať zákony a legendárny slogan „Všetky zvieratá sú si rovné“ sa čoskoro mení na „Všetky zvieratá sú si rovné, ale niektoré sú si rovnejšie“.

George Orwell nesporne patrí k výrazným spisovateľským zjavom 20. storočia. Jeho filozofia však bránila tomu, aby bol až donedávna objektívne zhodnotený v našich učebniciach literatúry.

Narodil sa v Indii v roku 1903. Absolvoval najlepšie anglické školy, slúžil v anglickej koloniálnej armáde v Barme, žil v Paríži, v roku 1937 bojoval na strane republikánov v Španielsku.

Pôsobil ako učiteľ, novinár, esejista. Preslávil sa svojou novelou Zvieracia farma, ktorú vydal v roku 1945. V roku 1949 mu vyšiel významný román Tisíc deväťsto osemdesiatštyri (v Edícii MM výjde na jeseň 1998), ktorý rovnako vážne vstúpil do dejín modernej svetovej literatúry. Zvieracia farma je politickou satirou na revolúciu, ktorá sa vymkla z rúk. Zvieratá sa zbavia nadvlády nenávidených ľudí a zavedú si svoj vlastný režim, v ktorom si všetci majú byť rovní. Z nádherných ideálov revolúcie sa však postupne stáva nočná mora.

Prasce sa zmocnili koryta, a teda aj vlády, postupne si začali prispôsobovať zákony a legendárny slogan „Všetky zvieratá sú si rovné“ sa čoskoro mení na „Všetky zvieratá sú si rovné, ale niektoré sú si rovnejšie“.

Aby sa prasce udržali pri moci, zavedú teror, šíria strach a hrôzu, poštvú proti sebe zvieratá, zavedú kasty...

V roku 1945, keď Orwell vydáva Zvieraciu farmu, Európu opantala eufória z ukončenej vojny, národy sa nadchýnajú ideálmi socializmu, ktorý považujú za rozhodujúcu silu pri porážke fašizmu. 

Orwell však videl ďalej. Upozorňoval na hrozby, ktoré sa šíria z východu a na ktoré sa v povojnovom nadšení zabúdalo. Orwell bol príliš geniálny na to, aby vystihol apokalypsu len jednej revolúcie. Vo svojej politicko-satirickej bájke vytvoril aj model iných revolúcií. Veď nielen tá Veľká októbrová sa vymkla z rúk... Svoje politické vízie zavŕšil v románe Tisíc deväťsto osemdesiatštyri.

Svet sa rozdelí na tri veľmoci a jednu z nich ovládne „Strana“. Spolu s jej hlavným predstaviteľom, „Veľkým bratom“ terorizuje ľudí, tajná polícia má neobmedzené právomoci, ľudia sú zmanipulovaní až tak, že idú z vďaky manifestovať, keď im zvýšia prídel tabaku zo sto gramov na dvadsať.

Strana sa drží zásady: „kto ovláda minulosť, ovláda budúcnosť.

Kto ovláda prítomnosť, ovláda minulosť.“ Z toho vyplývajúce manipulovanie so „zväzkami“ a teda aj so súkromím ľudí sú metódy, ktoré neboli len Orwellovým zlým snom. Orwellove vidiny určite nenechajú nikoho ľahostajným.

Že by sa s tým už človek niekde stretol?

„Statočnosť nestačí,“ povedal Kvičiak. „Oddanosť a poslušnosť sú dôležitejšie. A pokiaľ ide o Bitku pri kravíne, som presvedčený, že príde čas, keď sa zistí, že Snehuliakova úloha v nej sa zveličovala. Disciplína, druhovia, železná disciplina! To by malo byť heslo dneška! Jeden chybný krok, a hneď sa na nás vrhnú nepriatelia. Však by ste nechceli, aby sa vrátil Jones?!“

A opäť nebolo o čom diskutovať. Pravdaže zvieratá nechceli, aby sa Jones vrátil; ak by ho mali nedeľňajšie ranné diskusie privolať, tak potom s nimi musia rozhodne prestať. Boxer, ktorý už mal dosť času všetko si premyslieť, vyjadril všeobecné pocity slovami. „Ak to hovorí druh Napoleon, musí to byť správne.“ Odvtedy sa mu stalo druhým životným krédom: Napoleon má vždy pravdu! popri vlastnom: Budem pracovať ešte viac!

Medzitým sa oteplilo a začala jarná orba. Kôlňa, kde Snehuliak nakreslil plány veterného mlyna, bola zavretá a povrávalo sa, že ktosi plány zo zeme zmyl. Každú nedeľu ráno o desiatej sa zvieratá zhromaždili vo veľkej stodole, kde dostali príkazy na nasledujúci týždeň. V sade vykopali lebku starého Majora, teraz už holú kosť, a umiestnili ju na kôl pri vlajkovej žrdi, vedľa pušky. Po vztýčení zástavy museli zvieratá v zástupe dôstojne prejsť okolo lebky, až potom smeli vojsť do stodoly. Teraz však nesedávali všetci spolu ako kedysi. Napoleon s Kvičiakom a Minimusom, ktorý mal úžasný talent na skladanie piesní a básni, trónili vpredu na pódiu, okolo nich v polkruhu štyri mladé psy, ostatné prasatá za nimi. Zvieratá sedeli čelom k nim v hlavnej časti stodoly. Napoleon prečítal ráznym vojenským štýlom rozkaz na nasledujúci týždeň, potom zvieratá jediný raz zaspievali Zvery Anglicka a rozišli sa.

Tretiu nedeľu po tom, čo vyhnali Snehuliaka, si zvieratá s nemalým počudovaním vypočuli Napoleonovo vyhlásenie, že veterný mlyn sa predsa len bude stavať. Zmenu svojho rozhodnutia vôbec nezdôvodnil, jednoducho ich iba upozornil, že úloha si vyžiada veľa tvrdej práce, dokonca bude možno potrebné znížiť aj prídely jedla. No plány sú už vypracované do najmenších detailov. Celé posledné tri týždne na nich pracovala špeciálna skupina prasiat. Výstavba veterného mlyna a s ním súvisiacich zariadení by mala trvať dva roky.

V ten večer Kvičiak dôverne vysvetľoval ostatným zvieratám, že Napoleon v skutočnosti nikdy nebol proti stavbe mlyna. Naopak, on celý projekt od začiatku obhajoval, a Snehuliak ten plán, ktorý nakreslil na dlážku v liahni, vlastne vykradol z Napoleonových poznámok. Veterný mlyn bol v skutočnosti Napoleonov nápad. Prečo teda proti nemu tak urputne bojoval, spýtal sa ktosi. Kvičiak sa zrazu zatváril veľmi chytrácky. Vraj to vyplýva zo skúseností druha Napoleona, vyhlásil. Ten iba predstieral, že je proti výstavbe veterného mlyna; jednoducho bol to manéver, aby sa zbavil Snehuliaka, ktorý bol nebezpečný a mal zlý vplyv. Teraz, keď sa ho už zbavili, môžu vo svojich plánoch pokojne pokračovať bez toho, že by im do toho zasahoval. „Toto,“ povedal Kvičiak, sa volá taktika. Veselo sa potom smial, poskakoval a vrtel chvostom. Zvieratá si neboli načistom, čo to slovo znamená, ale Kvičiak hovoril tak presvedčivo a tri psy, ktoré boli zhodou okolností s ním, vrčali tak zlovestne, že jeho vysvetlenie prijali bez ďalších otázok.

MÖLLER, LENNART - THE EXODUS CASE

MÖLLER, LENNART

THE EXODUS CASE
New Discoveries Confirm the Historical Exodus

Scandinavia, Copenhagen, 2002
obal Ben Alex
preklad do angličtiny Margaret Bäckman
ISBN 87-7247-230-8

história, dejiny, Biblia, náboženská literatúra,
318 s., angličtina
hmotnosť: 1163 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: výborný, ako nová, nepoužívaná

9,90 €

*kamag* in **S6Z**

PATARÁK, JÁN - BOŽIE OKO

PATARÁK, JÁN

BOŽIE OKO

vlastným nákladom autora, 1992
1. vydanie
obal Ján Patarák
ISBN 80-85689-00-6

beletria, próza krátka, poviedky,
142 s., slovenčina
hmotnosť: 96 g

mäkká väzba s prebalom, malý formát
stav: dobrý, venovanie autora

NEPREDAJNÉ

*kamag* in *H-TV-7*

REDFIELD, JAMES - DESÁTÉ PROROCTVÍ

REDFIELD, JAMES

DESÁTÉ PROROCTVÍ
Vize pokračuje
(The Tenth Insight)

Pragma, Praha, 1996
preklad Jan Brázda
ISBN 80-7205-352-3

ezoterika
224 s., čeština
hmotnosť: 331 g

tvrdá väzba
stav: dobrý

0,90 €

*kamag*  in **S6Z**

Miliony lidí měly možnost se seznámit s novým rodícím se světovým názorem. který představuje Celestinsképroroctii a přiblížit se tak devíti stupňům poznání. Od doby. kdy kniha vyšla poprvé vlastním nákladem autora, se jí prodalo přes pět milionu výtisků ve více než čtyřiceti zemích, ať už v Austrálii, Německu, Americe, Japonsku nebo v České republice. Celestinské proroctví se na žebříčku nejprodávanějších knih dosud drží na jednom z prvních míst. Lidé na celém světě, inspirováni touto knihou, se otevřeli možnosti ovlivňovat tajemné shody okolností ve svých životech, a dát tak vlastnímu osudu a svému životnímu poslání nový význam. Celestinské proroctví se stalo biblí statisíců. Právě pro ně James Redfield napsal Pracovní knihu (v českém jazyce vyšla rovněž v nakladatelství Pragma), která slouží jako praktický návod pro jednotlivce i skupiny lidí. kteří se rozhodli žit podle principů zjevených v Redfieldově díle. Nyní se před námi odhaluje další proroctví... Desáté proroctví.

HISTORIE PROBUZENÍ

Když jsem otevřel oči, byl jsem obklopen tmavě modrým světlem a měl jsem teď již známý pocit pohody a klidu. Wilovu přítomnost jsem cítil po své levé ruce.

Stejně jako předtím i teď vypadal velmi spokojeně, protože jsem se vrátil. Přiblížil se ke mně a pošeptal mi: „Tady se ti to bude líbit.“

„Kde jsme?“ zeptal jsem se.

„Dobře se podívej.“

Zakroutil jsem hlavou. „Nejdřív s tebou musím mluvit. Je naprosto nutné, abychom našli místo experimentu a ty lidi zastavili. Už zničili vrchol jednoho kopce. Bůhví co udělají příště.“

„Co uděláme, když je najdeme?“ zeptal se Wil.

„To nevím.“

,Já taky ne. Řekni mi, co se stalo.“

Zavřel jsem oči a snažil se soustředit; pak jsem mu vyprávěl, jak jsem se opět setkal s Mayou a jak se bránila, když jsem jí řekl, že je členem skupiny sedmi.

Wil jen kývl hlavou.

Pak jsem mu popsal, jak jsem se setkal s Curtisem, komunikoval s Williamsem a přežil důsledky experimentu.

„Williams s tebou mluvil?“ zeptal se Wil.

„Vlastně ne. Nebyla to duševní komunikace. Bylo to, jako by nějakým způsobem ovlivňoval myšlenky, které nás napadali. Měl jsem pocit, jako bych dostával informace, které jsem na určité úrovni už znal; a přesto jsme oba, já i Curtis, říkali to, co nám Williams sděloval. Bylo to podivné, ale věděl jsem, že tam Williams je.“

„A jakou zprávu chtěl předat?“

„Potvrdil to, co jsme viděli v Mayině vizi; říkal, že se můžeme rozpomenout nejen na svůj záměr, který jsme měli při narození, ale také na obecný cíl lidstva i na to, jak jej dosáhnout. Toto rozpomenutí nám poskytne větší energii, která nám pomůže překonat Strach... a zastavit tento experiment. Říkal tomu Vize světa.“

Wil mlčel.

„Co si o tom myslíš?“ zeptal jsem se.

„Myslím, že tohle všechno je součástí Desátého poznání. Snaž se mi rozumět: sdílím tvou netrpělivost. Ale chceme-li pomoci, musíme i nadále zkoumat posmrtnou dimenzi, dokud se nedovíme víc o této širší Vizi světa. Musí existovat nějaký přesný způsob, jak se rozpomenout.“

V dálce jsem si všiml nějakého pohybu. Osm až deset bytostí, jen částečně nejasných, se objevilo asi patnáct metrů od nás. Za nimi byly desítky dalších, splývajících v obvyklé jantarově žluté mlze. Ze všech vyzařovala jakási známá nostalgie.

„Víš, kdo jsou tyto duše?“ zeptal se Wil s úsměvem.

Podíval jsem se na skupinu a měl jsem pocit, že jsem s ní nějak spřízněn. Věděl jsem to, a zároveň nevěděl. Jak jsem se na skupinu díval, naše citové spojení stále sílilo; nikdy jsem nic takového nezažil. A současně jsem si uvědomil, že jsem tady již byl.

LONGMAN LANGUAGE ACTIVATOR

LONGMAN LANGUAGE ACTIVATOR
The World´s First Production Dictionary

Longman, Essex, 1993
Longman Corpus Network
2. vydanie
ISBN 0-582-04092-3

jazyky, jazykoveda
1598 s., angličtina
hmotnosť: 1742 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: výborný, nepoužívaná

19,90 € PREDANÉ

*kamag* in **S5Z**

A PRAYER TREASURY

A PRAYER TREASURY
A collection of best-loved prayers

A Lion Book, Oxford, 1998
1. vydanie
prebal Carl Holsoe, John Henry Dearle
ISBN 0-7459-3933-3

poézia
128 s., angličtina
hmotnosť: 322 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý,  na predsádke neautorské venovanie

1,00 €

*kamag*  in **S7P**

A Prayer Treasury is a classic collection of best-known prayers from around the world and across the centuries — including prayers by famous and little-known Christians and from all the major traditions.

Here are words for private prayer and for public occasions, for all the major seasonal celebrations and special family events. There is also a selection of the best-loved prayers for children, together with graces and blessings.

Dappled things

Glory be to God for dappled things -

for skies of couple-colour as a brinded cow;

for rose-moles all in stipple upon trout that swim;

fresh-firecoal chestnut-falls; finches’ wings;

landscape plotted and pierced-fold, fallow, and plough

and all trades, their gear and tackle and trim.

All things counter, original, spare, strange; 

whatever is fickle, freckled (who knows how?) 

with swift, slow; sweet, sour; adazzle, dim; 

he fathers-forth whose beauty is past change: 

praise him.

Gerard Manley Hopkins, nineteenth century

Acceptance and change

God, give us grace to accept with serenity 

the things that cannot be changed, 

courage to change the things that should be changed, 

and the wisdom to distinguish the one from the other.

Reinhold Niebuhr, twentieth century

The bundle of life

O God, you have bound us together in this bundle of life; give us grace to understand how our lives depend on the courage, the industry, the honesty and integrity of our fellow men; that we may be mindful of their needs, grateful for their faithfulness, and faithful in our responsibilities to them; through Jesus Christ our Lord.

Reinhold Niebuhr, twentieth century

AGATHA CHRISTIE CRIME COLLECTION: A CARIBBEAN MYSTERY / TAKEN AT THE FLOOD / THE SEVEN DIALS MYSTERY

AGATHA CHRISTIE CRIME COLLECTION: A CARIBBEAN MYSTERY / TAKEN AT THE FLOOD / THE SEVEN DIALS MYSTERY

Hamlyn, London, 1971
SBN 6007 66 195

beletria, detektívky
512 s., angličtina
hmotnosť: 55 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebaku

0,50 € DAROVANÉ

*kamag* in **O2**

13. Exit Victoria Johnson

THE evening was drawing to a close. The steel band was at last relaxing its efforts. Tim stood by the dining-room looking over the terrace. He extinguished a few lights on tables that had been vacated. A voice spoke behind him. ‘Tim, can I speak to you a moment?’ Tim Kendal started.

‘Hallo, Evelyn, is there anything I can do for you?’

Evelyn looked round.

‘Come to this table here, and let’s sit down a minute.’

She led the way to a table at the extreme end of the terrace. There were no other people near them.

‘Tim, you must forgive me talking to you, but I’m worried about Molly.’

His face changed at once.

‘What about Molly?’ he said stiffly.

T don’t think she’s awfully well. She seems upset.’

‘Things do seem to upset her rather easily just lately.’

‘She ought to see a doctor, I think.’

‘Yes, I know, but she doesn’t want to. She’d hate it.’

‘Why?’

‘Eh? What d’you mean?’

´I said why? Why should she hate seeing a doctor?’

‘Well,’ said Tim rather vaguely, ‘people do sometimes, you know. It’s—well, it sort of makes them feel frightened about themselves.’ ‘You’re worried about her yourself, aren’t you, Tim?’

‘Yes. Yes, I am rather.’

‘Isn’t there anyone of her family who could come out here to be with her?’

‘No. That’d make things worse, far worse.’

‘What is the trouble—with her family, I mean?’

‘Oh, just one of those things. I suppose she’s just highly strung and—she didn’t get on with them—particularly her mother. She never has. They’re—they’re rather an odd family in some ways and she cut loose from them. Good thing she did, I think.’

Evelyn said hesitantly—‘She seems to have had blackouts, from what she told me, and to be frightened of people. Almost like persecution mania.’

‘Don’t say that,’ said Tim angrily. ‘Persecution mania! People always say that about people. Just because she—well—maybe she’s a bit nervy. Coming out here to the West Indies. All the dark faces. You know, people are rather queer, sometimes, about the West Indies and coloured people.’

‘Surely not girls like Molly?’

‘Oh, how does one know the things people are frightened of? There are people who can’t be in the room with cats. And other people who faint if a caterpillar drops on them.’

‘I hate suggesting it—but don’t you think perhaps she ought to see a—well, a psychiatrist?’

‘No!’ said Tim explosively. T won’t have people like that monkeying about with her. I don’t believe in them. They make people worse. If her mother had left psychiatrists alone . . .’

‘So there was trouble of that kind in her family—was there? I mean a history of—’ she chose the word carefully—‘instability.’

T don’t want to talk about it - I took her away from it all and

she was all right, quite all right. She has just got into a nervous state.. . . But these things aren’t hereditary. Everybody knows that nowadays. It’s an exploded idea. Molly’s perfectly sane. It’s just that—oh! I believe it was that wretched old Palgrave dying that started it all off.’

T see,’ said Evelyn thoughtfully. ‘But there was nothing really to worry anyone in Major Palgrave’s death, was there?’

‘No of course there wasn’t. But it’s a kind of shock when somebody dies suddenly.’

He looked so desperate and defeated that Evelyn’s heart smote her. She put her hand on his arm.

‘Well, I hope you know what you’re doing, Tim, but if I could help in any way—I mean if I could go with Molly to New York—I could fly with her there or Miami or somewhere where she could get really first-class medical advice.’

‘It’s very good of you, Evelyn, but Molly’s all right. She’s getting over it, anyway.’

Evelyn shook her head in doubt. She turned away slowly and looked along the line of the terrace. Most people had gone by now to their bungalows. Evelyn was walking towards her table to see if she’d left anything behind there, when she heard Tim give an exclamation. She looked up sharply. He was staring towards the steps at the end of the terrace and she followed his gaze. Then she too caught her breath.

MUNTHE, AXEL - KNIHA O SAN MICHELE

MUNTHE, AXEL

KNIHA O SAN MICHELE
(The Story of San Michele)

Tatran, Bratislava, 1969
edícia Prameň (147)
preklad Jozef Telgársky
doslov Július Paštéka
prebal Dagmar Dolinská
4. vydanie (v Tatrane 2.)

beletria, román, literatúra švédska
360 s., slovenčina
hmotnosť: 420 g

tvrdá väzba s prebalom

PREDANÉ stav: dobrý *juran*belx*
PREDANÉ stav: dobrý, prebal natrhnutý, na frontispice neautorské venovanie *Kamag*

V októbri 1967 uplynulo stodesať rokov od narodenia švédskeho lekára Axela Muntheho, ktorý sa po celom svete preslávil svojou Knihou o San Michele.

V čom je čaro tejto knihy, s akými problémami sa v nej autor vyrovnáva, že bola preložená do štyridsiatich rečí, medzi nimi aj do arabčiny, že teda toľko národov prejavilo záujem o jej hodnoty?

Kniha o San Michele nie je román. Nie sú to ani pamäti lekára. Je oveľa viac. Je to sugestívny, mohutný a dramatický obraz života, často v jeho najzákladnejšej forme. Je to komentár lekára, umelca a človeka k udalostiam a faktom okolo neho. Je to séria zhustených románov či príhod, plných skvelých postrehov a znamenitých psychologických kresieb, umelecký podaných opisov prírody a jej krás, plných pokojného humanizmu, podkresleného často zmyslom pre humor. Láska k prírode, k človeku, ku zvieratám je akýmsi spodným tónom celej knihy a rousseauovský návrat k prírode je hybnou silou všetkých autorových počinov.

Munthe vedie čitateľa cez študijné roky a svoje prvé lekárske kroky aj spoločenské úspechy v Paríži, cez sny o pokojnom a prostom príbytku medzi jednoduchými ľuďmi na Capri, cez spomienky na rodný kraj a Laponsko, cez strašné epidémie cholery v Neapole a zemetrasenia v Mesine, cez roky, keď pôsobil ako lekár v Ríme, až k splneniu svojich túžob: k postaveniu vily San Michele, svojho vysnívaného príbytku, plného starých umeleckých pamiatok.

Sugestívnosť Muntheho rozprávačského umenia očarí každého čitateľa, lebo chápaním života sa prihovára každému človekovi.

— Šesťsto rokov! Naozaj? Nevyzeráš na to! Nikdy by som si to nebol myslel, keď som ťa videl spúšťať sa po stolovej nohe a utekať cez izbu k dverám, len čo si ma zbadal na posteli.

— Nohy mám ešte dobré, ďakujem, len oči mám už trochu nanič, cez deň už skoro vôbec nevidím. Aj v ušiach mi čudne hučí, odkedy veľkí ľudia, podobní tebe, začali vyhadzovať do vzduchu skaly v tunajších horách. Niektorí škriatkovia vravia, že chcete urobiť dieru pre veľkého, žltého hada, ktorý má na chrbte dve čierne čiary a beží krížom cez polia a lesy i rieky, chrliac z papule dym a oheň. Všetci sa ho bojíme. Všetky lesné a poľné zvieratá, všetky vtáky na oblohe, všetky ryby v potokoch a jazerách, ba i Trollovia spod hôr utekajú na sever, zdesení jeho prítomnosťou. Čo len s nami úbohými škriatkami bude? Čo bude s deťmi, keď ich už nebudeme uspávať rozprávkami a keď nebudeme bdieť nad ich snami? Kto bude dávať pozor na kone v stajni? Kto bude bdieť, aby sa nepošmykli na hladkom ľade a nezlomili si nohu? Kto bude budiť kravy a pomáhať im pri opatere novonarodených teliatok? Vravím ti, časy sú zlé, vo vašom svete sa deje niečo zlého, nikde niet pokoja. To neprestajné otriasanie a hukot už mi idú na nervy. Nemôžem už pri tebe dlhšie ostať. Sovy sú už ospanlivé, všetky plazy v lese sa pripravujú na odpočinok, veveričky už ohlodávajú šušky, kohút čoskoro zakikiríka a na druhej strane jazera o chvíľu sa ozvú hrozné výbuchy. Hovorím ti, už nemôžem tu ostať. Toto je moja posledná noc, musím ťa opustiť. Ešte pred svitaním musím byť v Kebnekajse.

— Kebnekajse! Kebnekajse je stovky míľ odtiaľto, ako chceš ta zájsť na svojich krátkych nožičkách?

— Možno ma vezme žeriav, možno divá hus, veď sa práve zhromažďujú k odletu do krajiny, kde nie je zima. V najhoršom prípade sa kúsok zveziem na chrbte medveďa alebo vlka, to sú naši dobrí priatelia. Musím ísť.

— Nechoď, ostaň ešte chvíľočku so mnou, ukážem ti, čo je v tej zlatej škatuľke, čo ťa tak veľmi zaujala.

— Čo máš v nej ? Nejaké zviera? Zdalo sa mi, že počujem, ako mu v škatuľke tiká srdce.

— To tikalo srdce času, čo si počul.

— Čo je to čas? — spýtal sa škriatok.

— Nemôžem ti to vysvetliť a nikto ti veru nevysvetlí, čo je čas. Vraví sa, že sa skladá z troch rozličných vecí, minulosti, prítomnosti a budúcnosti.

— Nosíš ho vždy so sebou v tej zlatej škatuľke?

— Hej, nikdy neodpočíva, nikdy nespí, nikdy neprestáva hovoriť môjmu uchu to isté slovo.

— Rozumieš, čo hovorí ?

— Žiaľ, veľmi dobre! Každú sekundu, každú minútu, každú hodinu dňa i noci mi hovorí, že som čoraz starší a že sa blížim k smrti. Povedz mi ešte, človiečik, bojíš sa smrti ?

— Čoho?

— Či sa bojíš dňa, keď tvoje srdce prestane biť, keď sa všetky osky a kolieska tvojho stroja rozpadnú, keď sa zastavia tvoje myšlienky, keď tvoj život zhasne ako plameň tejto slabej lojovej sviečky na stole . . .

— Kto ti navravel tieto hlúposti? Nepočúvaj hlas, ktorý je v zlatej škatuľke a jeho táraniny o minulosti, prítomnosti a budúcnosti! Nerozumieš, že všetko to tvorí jedno? Nechápeš, že sa ti niekto v tej zlatej škatuľke vysmieva? Keby som bol tebou, zahodil by som ju do potoka a utopil by som zlého ducha, ktorý sa v nej skrýva. Never ani slova z toho, čo ti hovorí, všetko je lož. Ostaneš vždy dieťaťom, nikdy nebudeš starý, nikdy nezomrieš. Len sa na chvíľku uložíš k spánku! Slnko čoskoro vyhupne nad vrcholce jedlí, čoskoro ti bude do oblokov pozerať nový deň, čoskoro budeš do toho vidieť lepšie ako pri svetle tejto lojovej sviečky.

— Musím ísť. Nuž zbohom, ty rojko. Stretnutie s tebou ma potešilo.

— Aj mňa, malinký, zbohom.

Skĺzol zo stoličky pri mojej posteli a šiel k dverám, klopkajúc dreváčikmi. Keď hľadal vo vrecku kľúčik, zrazu sa pustil do takého hrozného smiechu, že sa musel oboma rukami chytiť za bruško.

— Smrť! — chechtal sa. — No, také niečo som ešte nepočul! Aké sú len krátkozraké tieto hlúpe, veľké opice v porovnaní s nami škriatkami! Smrť! Robin Dobrodej, nikdy som nepočul takú hlúposť!

ORWELL, GEORGE - ANIMAL FARM

ORWELL, GEORGE

ANIMAL FARM
A Fairy Story

Penguin Books, 1989
edícia Penguin Fiction
edícia Penguin Twentieth-Century Classics
predslov Malcolm Bradbury
ISBN 0-14-0128226-8

beletria, román,
122 s., angličtina
hmotnosť: 108 g

mäkká väzba
stav: dobrý

1,50 € PREDANÉ

*kamag* in **O2**

CHAPTER IX

Boxer’s split hoof was a long time in healing. They had started the rebuilding of the windmill the day after the victory celebrations were ended. Boxer refused to take even a day off work, and made it a point of honour not to let it be seen that he was in pain. In the evenings he would admit privately to Clover that the hoof troubled him a great deal. Clover treated the hoof with poultices of herbs which she prepared by chewing them, and both she and Benjamin urged Boxer to work less hard. ‘A horse’s lungs do not last for ever,’ she said to him. But Boxer would not listen. He had, he said, only one real ambition left—to see the windmill well under way before he reached the age for retirement.

At the beginning, when the laws of Animal Farm were first formulated, the retiring age had been fixed for horses and pigs at twelve, for cows at fourteen, for dogs at nine, for sheep at seven and for hens and geese at five. Liberal old-age pensions had been agreed upon. As yet no animal had actually retired on pension, but of late the subject had been discussed more and more. Now that the small field beyond the orchard had been set aside for barley, it was rumoured that a corner of the large pasture was to be fenced off and turned into a grazing-ground for superannuated animals. For a horse, it was said, the pension would be five pounds of com a day and, in winter, fifteen pounds of hay, with a carrot or possibly an apple on public holidays. Boxer’s twelfth birthday was due in the late summer of the following year.

Meanwhile life was hard. The winter was as cold as the last one had been, and food was even shorter. Once again all radons were reduced except those of the pigs and the dogs. A too-rigid equality in rations, Squealer explained, would have been contrary to the principles of Animalism, hi any case he had no difficulty in proving to the other animals that they were not in reality short of food, whatever the appearances might be. For the time being, certainly, it had been found necessary to make a readjustment of rations (Squealer always spoke of it as a ‘readjustment’, never as a ‘reduction’), but in comparison with the days of Jones the improvement was enormous. Reading out the figures in a shrill rapid voice, he proved to them in detail that they had more oats, more hay, more turnips than they had had in Jones’s day, that they worked shorter hours, that their drinking water was of better quality, that they lived longer, that a larger proportion of their young ones survived infancy, and that they had more straw in their stalls and suffered less from fleas. The animals believed every word of it. Truth to tell, Jones and all he stood for had almost faded out of their memories. They knew that life nowadays was harsh and bare, that they were often hungry and often cold, and that they were usually working when they were not asleep. But doubtless it had been worse in the old days. They were glad to believe so. Besides, in those days they had been slaves and now they were free, and that made all the difference, as Squealer did not fail to point out.

There were many more mouths to feed now. In the autumn the four sows had all littered about simultaneously, producing thirty-one young pigs between them. The young pigs were piebald, and as Napoleon was the only boar on the farm it was possible to guess at their parentage. It was announced that later, when bricks and timber had been purchased, a schoolroom would be built in the farmhouse garden. For the time being the young pigs were given their instruction by Napoleon himself in the

WEISS, BRIAN L. - MNOHO ŽIVOTOV, MNOHO MAJSTROV

WEISS, BRIAN L.

MNOHO ŽIVOTOV, MNOHO MAJSTROV
(Many Lives, Many Masters)

Ikar, Bratislava, 1993
preklad Ľubica Slobodníková
obálka Ivan Kostroň, Viera Fabianová
ISBN 80-7118-032-7

parapsychológia
174 s., slovenčina
hmotnosť: 266 g

tvrdá väzba
stav: dolné 2 cm listov zvlnené asi od vlhkosti

2,00 €

*kamag* in *R12*

Americký psychiater Brian L. Weiss príťažlivou formou zapísal priebeh hypnoterapeutických sedení pacientky Catherine. Ako sa ukázalo, jej ťažkosti sa zmenšovali tým, že sa vracala do svojich minulých životov a v nich si uvedomovala traumatizujúce zážitky, ktoré sa prenášali cez celé veky až do súčasnosti.

Dr. Weiss sa vďaka ,objavu“ minulých životov takisto radikálne zmenil. Napísal knihu, ktorá sa nielen dobre číta, ale tomu, kto je ochotný načúvať a vnímať, prináša aj posolstvo Majstrov - duchovných bytostí z času a priestoru medzi jednotlivými životmi.

Kapitola šiesta

Sedenia s Catherine vždy trvali niekoľko hodín, a preto som ich zaradil na koniec dňa. Keď vošla o týždeň do mojej pracovne, ešte stále pôsobila veľmi pokojne. Telefonicky sa rozprávala s otcom. Nehovorila mu žiadne podrobnosti, ale mu svojím spôsobom odpustila. Nikdy som ju nevidel takú vyrovnanú. Žasol som nad tým, ako rýchlo robila pokroky. Len zriedkavo sa pacient s takýmito chronickými, hlboko zakorenenými stavmi úzkosti a strachu tak neuveriteľne rýchlo zotavoval. Ťažko však možno povedať, že Catherine bola obyčajný pacient, a aj priebeh terapie, ktorú podstupovala, bol určite jedinečný.

„Vidím porcelánovú bábiku na rímse kozuba.“ Rýchlo upadla do hlbokého tranzu. „Na oboch stranách kozuba sa nachádzajú knihy. Je to izba v nejakom dome. Vedľa bábiky sú svietniky. A obraz... akejsi tváre, tváre muža. Je to on...“ Pozorne skúmala izbu. Opýtal som sa jej, čo vidí.

„Na dlážke je akási pokrývka. Je huňatá ako ... je to kožušina, áno... dlážku pokrýva nejaká kožušina. Vpravo sú dvoje sklené dvere... vedú von na verandu. Vpredu pred domom sú štyri schody a stĺporadie -dolu vedú štyri schodištia. Vedú k chodníku. Okolo sú vysoké stromy. Vonku sú nejaké kone. Sú zapriahnuté do ... akýchsi kočov.“

„Viete, kde to je ?“ vyzvedal som. Catherine sa zhlboka nadýchla. „Nevidím názov,“ šepkala, „ale rok, rok tu niekde musí byť. Je osemnáste storočie, ale nevidím ... sú tu stromy a žlté kvety, veľmi krásne žlté kvety.“ Tie kvety rozptýlili jej pozornosť. „Nádherne voňajú; voňajú sladko, tie kvety... zvláštne kvety, sú veľké... žlté kvety a v strede sú čierne.“

Zostala medzi kvetmi a odmlčala sa. Spomenul som si na pole so slnečnicami na juhu Francúzska. Opýtal som sa jej na podnebie.

„Je veľmi mierne, ale nefúka. Ani horúce, ani chladné.“ Nepodarilo sa nám identifikovať túto lokalitu. Zobral som ju späť do domu, preč od fascinujúcich kvetov, a opýtal sa jej, koho portrét visí nad kozubom.

„Nemôžem... stále počujem Aaron... volá sa Aaron.“ Spýtal som sa, či jemu patrí ten dom. „Nie, patrí jeho synovi. Ja tam pracujem.“ Opäť raz bola slúžkou. Nikdy, ani len trošku, sa nepriblížila spoločenskému postaveniu Kleopatry alebo Napoleona. Tí, ktorí pochybujú o reinkarnácii, tak ako ešte pred dvoma mesiacmi i moje vedecky školené ja, často poukazujú na oveľa väčší počet inkarnácií na slávnych ľudí, než by sa očakávalo. Teraz som sa ocitol v tom najnezvyčajnejšom postavení, keď sa reinkarnácia vedecky potvrdzovala priamo v mojej pracovni na oddelení psychiatrie. A bolo mi odhalené oveľa viac ako reinkarnácia.

„Nohu mám...“ pokračovala Catherine, „veľmi ťažkú. Bolí ma. Mám pocit, akoby som ju ani nemala ... Mám poranenú nohu. Kopol ma kôň.“ Povedal som jej, aby sa pozrela na seba.

„Mám hnedé vlasy, hnedé kučeravé vlasy. Na vlasoch mám akýsi čepiec, biely čepiec... modré šaty a cez ne mám prehodenú... zásteru. Som mladá, ale nie dieťa. Ale noha ma bolí. Stalo sa to pred chvíľou. Strašne ma bolí.“ Bolo na nej vidieť, že bolesť je veľká. „Podkova... podkova. Kopol ma podkovou. Je to veľmi, veľmi divý kôň.“ Hlas jej slabol s ustupujúcou bolesťou. „Cítim vôňu sena, krmiva v stodole. Okolo stajní pracujú aj iní ľudia.“ Opýtal som sa, aké mala povinnosti.

AGATHA CHRISTIE CRIME COLLECTION: THE MURDER ON THE LINKS / A POCKET FULL OF RYE / DESTINATION UNKNOWN

AGATHA CHRISTIE CRIME COLLECTION: THE MURDER ON THE LINKS / A POCKET FULL OF RYE / DESTINATION UNKNOWN

Hamlyn, London, 1969
SBN 600766 000

beletria, detektívky
512 s., angličtina
hmotnosť: 581 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,50 € DAROVANÉ

*kamag* in **O2**

 The Murder on the Links

The summons was urgent, if rather unspecific. The writer wanted the services of a detective (of Hercule Poirot, no less) because he was in daily fear of his life on account of a secret he held. Below the signature, P. T. Renauld, was a hastily scrawled and barely legible line of writing: "For God's sake, come!" It all seemed highly dramatic; melodramatic, almost. But, of course, Poirot would go, even though it would mean an inconveniently hurried departure for France. Poirot would probably have answered the call even if the man had not been a millionaire; even if he had not said “name your own fee”. As it happened, there was no need for Poirot to concern himself with a diplomatic approach to this delicate aspect of the affair. Because he found, on arrival, that M. Renauld had ceased to have personal need of Poirot's services. He was already quite, quite dead. He had been found a few hours earlier lying, face downwards, in a newly dug grave.

A Pocket Full of Rye

Mr. Fortescue, old Mr. Fortescue that is, was far from universally loved. He had expertly kept within the law to achieve something more than a moderate success for Consolidated Investments. In his prime he must have been physically impressive. Now, he was large, bald, and dead. Dead in his own sanctum at Consolidated Investments Trust, after drinking a cup of rather special and fussily-brewed tea. That it was a case of poisoning there could be no doubt, but poisoning by whom? Surely the polished and super-efficient private secretary who officiated at the tea-making ritual was the most unlikely of suspects. But then, there were a number of unlikely things about the Fortescue case.
Why, in heaven's name, should the dead man have had a handful of rye in his jacket pocket? Before Miss Marple could answer that and other questions death was to flutter around the Fortescue household again, and again.

Destination Unknown

It was a strange proposition. Would she take on the identity of a woman who was not quite dead, but who very soon would be? Jessop did not minimize the dangers involved; in fact the slim chance of her coming out of the adventure alive was part of the bait which he offered.

The woman that Hilary was being asked to impersonate lay in a Casablanca hospital, and was dying fast; and Jessop was desperately anxious to get on the trail of her missing husband by any means which might come to hand. A nuclear scientist with Thomas Betterton’s knowledge and of such potential value to them was too important a quarry for one woman's life to seem of very much significance — if she was so bent on suicide then she might as well die usefully!

Crookedness in the racing world she knew about—now, it seemed, she was to encounter crookedness in the financial world. Though for all that, it seemed that her father-in-law whom she had not yet met, was, as far as the law was concerned, a pillar of rectitude. All these people who went about boasting of ‘smart work’ were the same— technically they always managed to be within the law. Yet it seemed to her that her Lance, whom she loved, and who had admittedly strayed outside the ringed fence in earlier days, had an honesty that these successful practitioners of the crooked lacked.

T don’t mean,’ said Lance, ‘that he’s a swindler—not anything like that. But he knows how to put over a fast one.’

‘Sometimes,’ said Pat, T feel I hate people who put over fast ones.’ She added: ‘You’re fond of him.’ It was a statement, not a question.

Lance considered it for a moment, and then said in a surprised kind of voice:

‘Do you know, darling, I believe I am.’

Pat laughed. He turned his head to look at her. His eyes narrowed. What a darling she was! He loved her. The whole thing was worth it for her sake.

‘In a way, you know,’ he said, ‘it’s Hell going back. City life. Home on the 5.18. It’s not my kind of life. I’m far more at home among the down and outs. But one’s got to settle down sometime, I suppose. And with you to hold my hand the process may even be quite a pleasant one. And since the old boy has come round, one ought to take advantage of it. I must say I was surprised when I got his letter. . .. Percival, of all people, blotting his copybook. Percival, the good little boy. Mind you, Percy was always sly. Yes, he was always sly.’

‘I don’t think,’ said Patricia Fortescue, ‘that I’m going to like your brother Percival.’

‘Don’t let me put you against him. Percy and I never got on—that’s all there is to it. I blued my pocket money, he saved his. I had disreputable but entertaining friends, Percy made what’s called “worth while contacts.” Poles apart we were, he and I. I always thought him a poor fish, and he—sometimes, you know, I think he almost hated me. I don’t know why exactly. . ..’

T think I can see why.’

‘Can you, darling? You’re so brainy. You know I’ve always wondered—it’s a fantastic thing to say—but ’

‘Well? Say it.’

‘I’ve wondered if it wasn’t Percival who was behind that cheque business—you know, when the old man kicked me out—and was he mad that he’d given me a share in the firm and so he couldn’t disinherit me! Because the queer thing was that I never forged that cheque— though of course nobody would believe that after that time I swiped funds out of the till and put it on a horse. I was dead sure I could put it back, and anyway it was my own cash in a manner of speaking. But that cheque business—no. I don’t know why I’ve got the ridiculous idea that Percival did that—but I have, somehow.’

‘But it wouldn’t have done him any good? It was paid into your account.’

‘I know. So it doesn’t make sense, does it?’

Pat turned sharply towards him.

‘You mean—he did it to get you chucked out of the firm?’

‘I wondered. Oh well—it’s a rotten thing to say. Forget it. I wonder what old Percy will say when he sees the Prodigal returned. Those pale, boiled gooseberry eyes of his will pop right out of his head!’

‘Does he know you are coming?’

T shouldn’t be surprised if he didn’t know a damned thing! The old man’s got rather a funny sense of humour, you know.’

‘But what has your brother done to upset your father so much?’ ‘That’s what I’d like to know. Something must have made the old man livid. Writing off to me the way he did.’

‘When was it you got his first letter?’

‘Must be four—no five months ago. A cagey letter, but a distinct holding out of the olive branch. “Your elder brother has proved himself unsatisfactory in many ways.” “You seem to have sown your wild oats and settled down.” “I can promise you that it will be well worth your while financially.” “Shall welcome you and your wife.” You know, darling, I think my marrying you had a lot to do with it. The old boy was impressed that I’d married into a class above me.’ Pat laughed.

‘What? Into the aristocratic riff-raff?’

He grinned. ‘That’s right. But riff-raff didn’t register and aristocracy did. You should see Percival’s wife.' She’s the kind who says “Pass the preserves, please” and talks about a postage stamp.’