PAPINI, GIOVANNI
ŽIVOT KRISTA
(Storia di Cristo)
Tatran, Bratislava, 1969
preklad a doslov Mikuláš Pažitka
prebal Dagmar Dolinská
4. vydanie, 60.000 výtlačkov
beletria, román, náboženská literatúra
368 s., slovenčina
hmotnosť: 250 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
DAROVANÉ *lupev*bio*
Ani jedno dielo talianskej literatúry v období dvadsiatych rokov nespôsobilo toľko rozruchu nielen doma, ale aj v cudzine, ako Papiniho Život Krista. Giovanni Papini, ktorý v období bezprostredne po svetovej vojne ovládal „talianske kultúrne ovzdušie“, stal sa stelesnením protestu, túžby po originalite, túžby po hľadaní pravdy. Giovanni Papini najlepšie zo všetkých talianskych, ba európskych intelektuálov vycítil, ba aj vyjadril drámu svojej doby, drámu generácie, ktorá sa utápala v pohnutých dobách po prvej svetovej vojne. Doba nádejí a sklamaní, doba hľadania pravdy, doba hľadania niečoho konštantného, niečoho, čomu by sa mohlo povedať „ubi consistam“ — kde sa mám uchýliť — nenašla lepší výraz, ako práve v diele tohto nepokojného ducha, ktorý vždy mal s kým polemizovať, vždy hľadal istotu, túžil po niečom pevnom, konkrétnom. Utrápený filozof, samouk nakoniec nájde svoj pokoj v prostom živote, v nefalšovanej skutočnosti.
Papini za svojho života nikomu nezveril tajomstvo konverzie ku katolicizmu. Ibaže v diele Život Krista zasvätil všetko svoje umenie, štylistickú obratnosť oslave svojho Boha. Ak dnes, po toľkých rokoch, znovu čítame toto dielo, zistíme, že je to dielo človeka, ktorý prešiel všetkými fázami nespokojnosti, rozorvanosti, hroznou epochou smädu po niečom, čo by uspokojilo jeho dušu polemizátora aj revolucionára. Lebo Papini sa ani po konverzii nestal pokorným, poníženým veriacim, ktorý všetko prijíma, ako sa mu dáva. Preto aj Kristus v očiach Papiniho je revolucionár, najodvážnejší prekrúcač hodnôt dosiaľ platných, ktorému peniaze sú „diablove výkaly“. Nekáže násilie, jeho myšlienky sú pacifistické, odsudzuje každú zlobu a vraždu, všetky výbuchy nacionalizmu. Úloha kresťanstva podľa Papiniho a podľa jeho slov. ktorými interpretuje slová a názory Kristove, spočíva v tom, že musí konečne prevrátiť svet, že sa každý musí „znovu-narodiť“.
Kristus, práve v tomto Papiniho poňatí, je najväčší paradoxista. Zmeniť treba predovšetkým dušu, to značí samých seba. Toto je veľké krédo Papiniho diela Život Krista.
Život Krista je dielo úryvkovité: je to celý rad obrazov a fotografií istých epizód evanjelií, ktoré autor evokuje pred našimi očami v rámci ortodoxných výkladov, popreplietaných vlastnými úvahami, ba aj konfrontáciami s osobnými meditáciami. Forma tohto diela je obdivuhodná. Svedčí o tom už skutočnosť, že si ako predmet vybral celé obdobie života Krista, pričom sa musel vyrovnávať s celou problematikou jeho filozofie, zhrnúť celú oblasť jeho učenia, takú mnohorakú a pestrú. Celé dielo impozantne vrcholí záverečnou kapitolou. Tu sa čitatelovi odhaluje celý svet v svojej nahote, v tom hroznom blúdení a hľadaní, ktoré nakoniec má skončiť v niečom stálom, pevnom, bezpečnom. Giovanni Papini týmto dielom vlastne len začal celú plejádu svojich polemických prác, ktoré pokračovali v diele Diabol (ten sa dokonca dostal aj na Index), v Poslednom súde a v mnohých iných, kde sa vyrovnával s celou problematikou moderného života. Ak hodnotíme toto dielo, pravdaže, so zreteľom aj na ostatné Papiniho diela, musíme povedať, že je veľkou spoveďou človeka, spoveďou nie jednoduchou, formálnou, ale plnou kontradikcií, problémov, ktoré sa nedajú rozriešiť jednoduchou formulkou rozhrešenia.
Sluhovia poslúchli a zabili teľa. Rozštvrtili ho a dali ho piecť. Z pivnice priniesli najstaršie víno, pripravili najkrajšiu izbu na hostinu. Niektorí sluhovia šli zavolať gazdových priateľov, iní zasa hudobníkov, aby rýchlo prišli so svojimi nástrojmi.
Keď všetko bolo pripravené, syn sa vykúpal a otec ho znovu pobozkal — akoby sa chcel presvedčiť ústami, že tu má syna, a nie vidinu — a začali hodovať, víno sa miešalo a muzikanti hrali radostné piesne.
Starší syn bol na poli, a keď už bol blízko domu a počul hudbu, huk, tlieskanie rúk a dupot tancujúcich, najprv nevedel, čo sa robí. Čo sa stalo, hádam sa otec nezbláznil? Alebo sa náhodou u nás zastavila svadobná družina?
Nemal rád huk a priateľov, a tak nechcel vojsť do domu a podívať sa, čo je to. Zavolal vychádzajúceho chlapca a spýtal sa ho, aký je to rev.
„Tvoj brat prišiel. Otec zabil tučné teľa z radosti, že sa vrátil zdravý a živý.“
Pri týchto slovách ho pichlo pri srdci a zbledol. Nie z radosti, ale z hnevu a zo žiarlivosti. Stará závisť sa v ňom znovu ozvala, lebo sa mu zdalo, že všetky práva sú teraz na jeho strane. Nechcel vojsť do domu a rozhnevaný ostal von, a vtedy otec vyšiel a zavolal ho: „Pod, prišiel tvoj brat, vrátil sa, spytoval sa už na teba, chce ťa vidieť a budeme sa veseliť spolu.“ Ale rozumný syn sa už nezdržal a po prvý raz za svojho života sa odvážil vyčítať otcovi:
„Hľa, ja ti už toľko rokov slúžim ako otrok, nikdy som neprestúpil tvoj rozkaz, a mne si nedal ani len kozliatko, aby som urobil večeru svojim priateľom. A keď sa vrátil tento tvoj syn, ktorý prehýril tvoj majetok vo verejných domoch, dal si mu zabiť tučné teľa.“
V týchto niekoľkých slovách vidieť jeho nízke zmýšľanie, zakrývané do toho času farizejským plášťom rozumnosti. Stavia otcovi pred oči vlastnú poslušnosť a jeho lakomosť — mne si nedal ani len kozliatko — a vyčíta mu on, syn bez lásky, že je pri-dobrotivým otcom. „Tento tvoj syn.“ Nehovorí brat, nech si ho otec uzná za syna, on ho nechce za brata. „Prehýril tvoje peniaze s prostitútkami.“ Nie jeho peniaze, a so ženami, ktoré neboli jeho. Ja som bol u teba, potil som sa na tvojich poliach bez odmeny.
Ale Otec, ako odpustil onomu synovi, odpustí aj tomuto.
„Drahý môj, ty si vždy so mnou, to, čo je moje, je aj tvoje, ale musíme sa radovať a veseliť, lebo tento tvoj brat bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa.“ Otec je presvedčený, že tieto slová postačia, aby mu zatvorili ústa. „Bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa.“
Či treba iné dôvody? A aké dôvody by mohli byť silnejšie ako tieto? Nech urobil, čo urobil. Prehýril môj majetok so ženami, vyhadzoval, pokiaľ mohol, opustil ma bez pozdravu, nechal ma plakať. Čo by bol urobil aj horšie, je vždy mojím synom. Keby aj kradol na cestách, keby aj zavraždil nevinných, keby ma aj bol urazil ešte väčšmi, nemôžem zabudnúť, že je mojím synom, mojou krvou. Odišiel, ale sa vrátil, zmizol, ale sa znovu zjavil, bol stratený, a našiel sa, bol mŕtvy a zasa ožil. Nechcem iné. A na oslavu tohto zázraku nestačí ani len tučné teľa. Ty si ma nenechal, vždy som sa z teba tešil, všetky moje kozlence sú tvoje, keď si ich vypýtaš, a denne si jedával pri mojom stole. Tento však bol vzdialený toľko dní, toľko týždňov a toľko mesiacov, len vo sne som ho vídal. Toľký čas nejedol so mnou ani len kúska chleba. Či nemám právo osláviť tento deň?
A tu sa Ježiš zastavil. Nepokračoval vo vyprávaní, ani to nebolo treba. Význam podobenstva nepotrebuje dodatky. Ale nijaké vyprávanie, podané ľudskými ústami — po príbehu o Jozefovi — nebolo krajšie a dojímavejšie ako toto.
Interpreti si môžu podľa ľúbosti vykladať: že márnotratný syn je nový človek, očistený skúškou bolesti, a rozumný syn je farizej, ktorý zachováva Starý zákon, ale nepozná lásku; alebo že múdry syn je židovský národ, ktorý nechápe lásku otca, ktorý prijme aj pohana, hoci sa váľal v špinavých láskach pohanstva a žil v spoločnosti svíň.
Ježiš nedával hádanky. Na konci podobenstva aj sám povedal, že v nebi je väčšia radosť nad jedným hriešnikom, robiacim pokánie, ako nad všetkými spravodlivými, ktorí sa vyvyšujú svojou spravodlivosťou, ako nad všetkými čistými, ktorí sa pýšia svojou vonkajšou čistotou, ako nad všetkými horlivými, ktorí zakrývajú suchotu srdca vonkajším dodržiavaním zákona.
BRONTË, ANNE
