VARGAS LLOSA, MARIO - ZELENÝ DOM

VARGAS LLOSA, MARIO

ZELENÝ DOM
(La casa verde)

Pravda, Bratislava, 1982
preklad Oľga Hlaváčová
doslov Jarmila Srnenská
edícia Členská knižnica Pravda
prebal Ľudmila Karásková
1. vydanie, 20.000 výtlačkov

beletria, román
408 s., slovenčina
hmotnosť: 245 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

2,00 €

*lupev* (in *R15*)

Významný predstaviteľ modernej peruánskej prózy Mario Vargas Llosa (1936) sa svojím dielom zaraďuje medzi popredných súčasných latinskoamerických prozaikov. Medzi jeho najznámejšie diela patrí román Mesto a psi, odmenený viacerými literárnymi cenami a vydaný v mnohých jazykoch, ako i romány Zelený dom, Rozhovor v Katedrále, Pantaleón a jeho regiment, Teta Júlia a pisár, Vojna na konci sveta a kniha poviedok Štence.

V široko komponovanom románe Zelený dom sa autorovi pomocou originálnych rozprávačských postupov podarilo pôsobivo zachytiť strhujúci obraz života obyvateľov Piury, mestečka kdesi na severe, obklopeného piesočinami, a ľudí z povodia Amazonky. Mario Vargas Llosa v ňom ako v orchestrálnej skladbe odvíja päť samostatných príbehov. Príbeh Anselma, záhadného cudzinca, zakladateľa domu rozkoše, zvaného Zelený dom, a jeho očisťujúcej lásky k slepej a nemej dievčine, čo v mnohom pripomína lásku starého satyra k nevinnej sirote. Osudy štyroch nepremožiteľných fičúrov, typických pikareskných predstaviteľov piurského predmestia, žijúcich zo dňa na deň. Históriu seržanta a Bonifácie, bývalej žiačky misijnej stanice Santa María, jemnej a bojazlivej dievčiny, z ktorej sa nakoniec stane obyvateľka Zeleného domu, príbeh márne sa búriaceho Juma, náčelníka indiánskeho kmeňa Aguarunov, a históriu Fushíu, utečenca a neskôr pána domorodcov, ktorý počas dlhej plavby rozpráva svoj dobrodružný život vernému priateľovi Aquilinovi.

V Zelenom dome sa osudy jednotlivých postáv vzájomne ovplyvňujú, zbližujú, prepletajú, no vzápätí sú si cudzie, vzdialené, čo si vyžaduje sústredenú pozornosť čitateľa, ktorý sa musí prehrýzť cez prvé kapitoly, no keď ich zdolá, už knihu neodloží, pretože kamienok po kamienku si sám skladá mozaiku ich života a dáva sa strhnúť spisovateľovým rozprávačským umením.

— Myslíte, že stopár ušiel, pán poručík? - spýtal sa seržant Roberto Delgado.

- Pravdaže, musel by byť hlupák, keby to neurobil, - mienil poručík. - Teraz už viem, prečo sa robil chorým a nešiel s nami. Asi utiekol, len čo nás videl odchádzať zo Santa Maríe de Nieva.

- No skôr či neskôr ho chytia, — tvrdil seržant Delgado.

- Ten somár si ani len meno nezmenil.

- Mňa však zaujíma ten druhý, - povedal poručík. - To veľké zviera. Ako sa vlastne volá? Tushía? Fushía?

- Možno ani nevie, kde je, - nazdával sa seržant Delgado. Možno ho naozaj zhltla boa.

- Dobre, poďme ďalej, - povedal poručík. - Hinojosa, nože priveď toho chlapíka!

Vojak, čo kľučiačky driemal opretý o stenu, sa postavil ako automat, ani nezažmurkal, ani neodpovedal a šiel von. Len čo prekročil prah, premokol na daždi, natiahol ruky a tackavo sa brodil po blate. Lejak divo šľahal osadu a aguarunské chatrče vyzerali vo vodnej smršti a v poryvoch skuvíňajúceho vetra ako plaché zvieratá, seržant. Poručík sa v pralese stal fatalistom, každý deň čakal, že ho uštipne had alebo že ho zmôže zimnica. Teraz má navyše takú smolu, že ten prekliaty dážď neprestáva a že tu zostanú trčať celý mesiac ako myši v diere. Och, všetko ide včerty pri tomto čakaní, a keď jeho trpký hlas zmĺkol, znova sa ozývalo plieskame lejaku v lese, nekonečné padanie kvapiek zo stromov a chatrčí. Čistina sa premenila na veľkú mláku popolavej farby, desiatky jarčekov stekali do potoka, nad lesom sa vznášal opar, razilo hnilobou, a tu už prichádzal Hinojosa, na povraze ťahal za sebou akúsi postavu, ktorá sa potkýnala a chrčala. Vojak skokom vybehol po schodíkoch do chatrče, zajatec padol na tvár pred poručíkom. Ruky mal zviazané na chrbte a vstával tak, že sa opieral o lakte. Dôstojník a seržant Delgado sedeli na doske položenej na dvoch drevených kozách, ešte sa chvíľku zhovárali a na zajatca ani nepozreli, až po čase kývol poručík na vojaka, kávu a pálenku, ešte nám ostala?, áno, potom nech ide k ostatným, budú ho vypočúvať sami. Hinojosa znova vyšiel von. Zo zajatca kvapkala voda ako vonku zo stromov, okolo nôh už mal mláčku. Vlasy mu zakrývali uši a čelo, čierne kruhy ako u lišky mu vrúbili oči - dva nedôverčivé, vystúpené uhlíky. Pruhy osinutej, doškriabanej kože trčali spod záhybov košele a cez nohavice, tiež rozdriapané, bolo vidieť pol zadku. Pochytila ho triaška, Pantachita, a zuby mu drkotali, nemôžeš sa ponosovať, veď sa o teba staráme ako o dojča. Najprv sme ťa vyliečili, však?, potom sme ťa ochránili pred Aguarunkami, ktoré ťa chceli rozpučiť ako voš. Ktovie, či by ste si už dnes lepšie rozumeli. Poručík mal s tebou veľkú trpezlivosť, Pantachita, ale netreba to zneužívať. Povraz obopínal hrdlo väzňa ako obojok. Seržant Roberto Delgado sa zohol, chytil koniec povrazu a prinútil Pantachu urobiť krok k doske.

- V Sepe ťa budú dobre kŕmiť a budeš mať kde spať,

- povedal seržant Delgado. - To nie je žalár ako iné, nemá steny. Možno budeš môcť utiecť.

- Nie je to lepšie ako guľka do hlavy? — pýtal sa poručík.

- Nie je to lepšie, ako keby som ťa poslal do Sepy a povedal Aguarunkám: „Darujem vám Pantachitu, pomstite sa na ňom za všetkých zlodejov.“ Videl si, ako sa na teba tešia. Takže dnes nijaké hlúposti.

Pantacha sa díval nabok a pohľad mu blčal, triasol sa na celom tele, zuby mu zúrivo drkotali, celý sa schúlil a žalúdok mu dvíhalo. Seržant Delgado sa naňho usmial, Pantachita, vari nebudeš taký hlúpy a nevezmeš sám na seba toľké krádeže a toľko mŕtvych divochov. Poručík sa tiež usmial, najlepšie bude, ak to rýchlo skončíme, Pantachita. Potom ti dáme bylinky, čo máš rád, a sám si uvaríš odvar, tak čo povieš? 

LUDLUM, ROBERT - CHANCELLOROV RUKOPIS

LUDLUM, ROBERT

CHANCELLOROV RUKOPIS
(The Chancellor Manuscript)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1983
edícia Zelená knižnica
preklad Dušan Slobodník
prebal a ilustrácie Michal Bartko
1. vydanie, 80.000 výtlačkov

beletria, román, detektívky,
464 s., slovenčina
hmotnosť: 503 g

tvrdá väzba, papierový prebal
stav: dobrý

1,00 € 0,50 €

*home*dete*

Inver Brass, skupina washingtonských intelektuálov zastupujúcich veľmi vplyvné miesta v štátnej správe je hlboko znepokojená chovaním Edgara Hoovera. Riaditeľ FBI má spis plný kompromitujúcich materiálov, ktoré neváha použiť spôsobom, ktorý je mierne neetický. Členovia Inver Brass sa chystajú nenápadne zneškodniť Hoovera, vymyslia dokonalý plán, ktorý sa objaví v pripravovanom rukopise známeho spisovateľa Petera Chancellora. Je to náhoda? Pre Inver Brass sa stáva Chancellor nepriateľom číslo jeden.

WILSON, F. PAUL - DOTYK

WILSON, FRANCIS PAUL

DOTYK

Aktuell, Bratislava,
preklad Katarína Bukovenová
obálka Marta Pavlíková
ISBN 80-88915-22-8

beletria, román
326 s., slovenčina
hmotnosť: 365 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

1,60 €

*lupev* (in *R15*)

F. PAUL WILSON je autorom piatich románov vrátane bestselerov Hrobka a Pevnosť, ktorá bola sfilmovaná. Je praktickým lekárom v Jersey Shore, kde žije so svojou manželkou a dvoma dcérami.

Odrazu dokázal zázraky. Po rokoch medicínskej praxe rodinný lekár doktor Alan Bulmer zistí, že od istého dňa dokáže dotykom ruky vyliečiť každú chorobu. Spočiatku odmieta prijať túto skutočnosť a hľadá racionálne vysvetlenie. Nenachádza však žiadne. A tak sa podvoľuje tejto záhadnej moci. Zisťuje, že každý deň v istú hodinu vylieči nevyliečiteľné, vnesie nádej tam, kde je beznádej.

Za všetko sa však platí... a rovnováha sa naruší. Hoci sa pokúša utajiť svoju schopnosť, správa o zázračných uzdraveniach rýchlo preniká do sveta. Jeho život sa začína rozpadať. Jedno za druhým, jeho rodina, kolegovia, dokonca aj tlač, sa obracajú proti nemu. Stojí pri ňom len bohatá, krásna a záhadná Sylvia Nashová. A ešte Ba, jej vietnamský záhradník, čo bol kedysi vo svojej vlasti svedkom sily, ktorú získal aj doktor Bulmer. Tam ju nazývali Dat-tay-wao.

Dat-tay-wao si našlo doktora Alana Bulmera a zmenilo jeho život na nespoznanie. Pomohol stovkám ľudí. Vlastné manželstvo však nedokázal zachrániť. Prišiel o všetko a každým ďalším dotykom strácal časť svojho ja. Iba jeden človek mu verí... Sylvia Nashová... a snaží sa ho zachrániť.

F. Paul Wilson, známy americký autor, upútal našich čitateľov už svojou knihou Vybraní na smrť, ktorá vyšla v roku 1995. Román Dotyk zaujme svojím strhujúcim dejom, ktorý neprináša len napätie a ľudskú drámu, ale aj zaujímavé postoje hlavných hrdinov, lásku a najmä neskonalú nádej na pomoc.

Rodinný lekár Alan Bulmer má služby aj na stanici rýchlej zdravotníckej pomoci. Od chvíle, keď mu zomierajúci tulák odovzdá schopnosť liečiť ľudí dotykom, sa mení celý Bulmerov život. Opúšťa ho manželka, ctižiadostivá malomeštiačka, stráca licenciu, lebo ho správna rada nemocnice považuje za šarlatána, prichádza o svoj dom, ktorý ľahne popolom po príchode sfanatizovaného davu chorých ľudí. Vdova po vietnamskom veteránovi, s povesťou extravagantnej umelkyne, Sylvia Nashová je snáď jediná, ktorá mu verí. Možno aj vďaka jej chorému adoptívnemu synovi, ktorému svedomitý a poctivý doktor Bulmer venuje lásku a starostlivosť. Aj doktor Charles Axford, cynický, sarkastický a elegantný priateľ Sylvie, ho považuje za šarlatána dovtedy, kým schopnosti doktora Bulmera nevyliečia jeho vlastnú dcéru. Ale pri každom použití liečebného dotyku stráca doktor Bulmer časť svojej pamäti. Ak s liečením neprestane, zostarne už v mladom veku. A tak sa pred nami odvíja dej plný lásky a viery v liečbu aj tam, kde bežné metódy lekárskej vedy ostávajú bezmocné.

ALAN

„Čo robíš?“ spýtal sa Alan, keď vošiel do spálne.

Bežal hore schodmi, aby jej povedal o výsledku dnešnej návštevy v univerzitnej nemocnici.

Ginny odpovedala strnulo, ani naňho nepozrela.

„Myslím, že je to jasné.“

Bolo. Vyberala si šaty zo skrine a zo zásuviek a ukladala ich do troch kufrov vyložených na posteli podľa veľkosti.

„Kam ideme?“ Vedel už dopredu, že zbytočne hovorí v množnom čísle, ale aj tak ho použil. V tichu, ktoré zavládlo, kým čakal na odpoveď, bolo počuť bubnovanie dažďa na okne.

„Na Floridu. Ale iba sama... Potrebujem byť nejaký čas osamote. Musím odísť a o všetkom v pokoji porozmýšľať.“

„Myslíš o nás dvoch?“

Vzdychla si a prikývla. „Áno, o nás. Čo z nás ostalo.“

Alan k nej podišiel, ale zastavila ho rukou. „Prosím ťa nie. Chcem ísť sama. Dlhšie tu už nevydržím.“

„Všetko bude v poriadku, Ginny. Viem to.“

„Ach, naozaj?“ spýtala sa a hodila do kufra nohavice. „A kto to napraví? Ty? Urobil si zo seba pred správnou radou

idiota! Stratil si všetky privilégiá. Dokonca sa nedostaneš ani do svojej ordinácie kvôli tým bláznom na ulici. A iba sa povaľuješ po dome a špekuluješ s Tonym o tom, ako neprísť o lekársku licenciu.“

„Ginny...“

„Už nás nikto nechce poznať!“ začala zvyšovať hlas. „Cítim sa, akoby sme žili vo vákuu. Keď zavolám známym, buď majú nejakú robotu, alebo sa ani neobťažujú zavolať nám. Myslia si, že som vydatá za blázna! Je zbytočné sa s nimi o tom prieť!“

„Ďakujem za dôveru.“

„Nielen ja. Tony je možno na tvojej strane, ale som si istá, že aj on si myslí, že ti začína šibať!“

„Tak je to!“ Alan sa rozzúril — na Ginny a Tonyho — pre ich nedôveru, i na seba. Ako mohol od nich očakávať, že uveria niečomu takému neskutočnému, ako je jeho liečivá sila bez toho, aby ju videli pôsobiť.

Podišiel k telefónu. „Dobre. Ostaneš, ak dokážem, že nie som blázon?“

„Už je neskoro, Alan.“

„Daj mi šancu.“

„Musím chytiť lietadlo o šiestej. No dobre, ak ma potom presvedčíš. Dúfam, že ti nebude prekážať, ak si teraz dobalím veci.“

O šiestej! Má na to päť hodín. Nevedel, či bude môcť...

Zavolal Tonymu, aby mu zo stola jeho ordinácie doniesol šanón s označením „Rozvrh hodín“. Trocha váhavo mu to prisľúbil.

Alan sa prechádzal po dome ako nastávajúci otec, zatiaľ čo si Ginny balila kufre. Potom sa vo dverách objavil premočený Tony aj so šanónom. Vytrhol mu ho z ruky, povedal mu, aby počkal, a odbehol do svojej pracovne.

Spotil sa pri predstave, že Ginny zíde nadol a že si s Tonym

WALTARI, MIKA - EGYPŤAN SINUHE

WALTARI, MIKA

EGYPŤAN SINUHE
(Sinuhe der Ägypter)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1978
preklad Gabriela Vigašová
prebal Ján Krížik
1. vydanie, 80.000 výtlačkov

beletria, román, história, starovek, Egypt
638 s., slovenčina
hmotnosť: 690 g

tvrdá väzba

1,50 € stav: dobrý *bfin*

PREDANÉ stav: dobrý *lupev*

Pätnásť kníh Egypťana Sinuheho uvádza čitateľa do čias starého Egypta v rokoch 1390 až 1335 pred naším letopočtom. Múdry a vzdelaný lekár v štvrti chudobných prijal malého najdúcha, dal mu meno Sinuhe, zasvätil ho do tajomstiev liečenia a okrem všetkej starostlivosti ho zahrnul aj láskou. No Sinuhe, ktorého už aj meno predurčuje k osamelosti, postupne odvrhuje všetkých, čo ho milujú, až sa dostane na dvor faraóna Echnatona a stane sa jeho dôverníkom. Po faraónovej smrti však Sinuhe upadne do nemilosti a jeho bývalý priateľ, egyptský vojvodca a uchádzač o faraónsky stolec, ho pošle do vyhnanstva. Tu starnúci Sinuhe píše svoje pamäti, aby sám pred sebou ospravedlnil činy, ktorých sa dopustil často proti vlastnej vôli a vlastnému presvedčeniu, len zo slabosti a neschopnosti vzoprieť sa brutalite vládychtivých mocnárov. Množstvo exotických zážitkov, plnokrvných postáv a historických udalostí udržiava čitateľa v ustavičnom napätí.

Dielo Mika Waltariho preslávilo tohto fínskeho spisovateľa, narodeného r. 1908, po celom svete. Známy je svojimi divadelnými hrami a v posledných rokoch aj detektívkami, ale najznámejšie jednako zostávajú jeho historické romány: Egypťan Sinuhe, Riman Minutus a Nesmrteľný Turms, ktorého vydanie pripravujeme v edícii SPKK.

Na druhý deň ma v zlatom dome očakávala kráľovská matka, ktorú celé Téby už jednoznačne nazývali čarodejnicou a černošskou strigou, takže každý vedel, komu patrí toto označenie. Myslím si tiež, že si toto meno zaslúžila aj napriek svojej múdrosti a schopnostiam, pretože to bola ukrutná a zákerná starena a veľká moc, ktorú mala, zabila v nej všetko dobré. Keď som sa však na palube svojej lode obliekol do rúcha z kráľovského plátna a založil si všetky odznaky svojej hodnosti, pribehla moja kuchárka Muti z niekdajšieho domu medikováča a zlostne mi povedala:

„Nech je požehnaný deň, ktorý ťa priviedol domov, pane. To sú pekné spôsoby, v noci sa povaľovať v domoch rozkoše a neprísť domov ani len na raňajky, hoci som sa kvôli tebe trápila s varením, bola som hore celú noc a piekla koláče a mäso a bila lenivých otrokov palicou, aby sa pohli s upratovaním, takže ma pravá ruka bolí od únavy. Som stará žena a už neverím mužom; tvoje správanie včera večer, v noci a dnes ráno neprispieva k tomu, aby som si zlepšila o nich mienku. Hľaď, aby si prišiel domov a zjedol raňajky, ktoré som ti pripravila, a pre mňa za mňa si priveď aj tú ženu, ak bez nej nevydržíš ani jediný deň!“

Tak tárala, hoci som vedel, že si Merit veľmi váži a že ju obdivuje. Bola to už jej obyčaj a už kedysi ako lekár chudobných v niekdajšom dome medikováča som si na to tak zvykol, že mi jej uštipačnosti zneli sladko v ušiach a cítil som sa opäť ako doma. Preto som ju rád poslúchol a poslal som posla aj do Krokodílieho chvosta po Merit; a keď sa Muti vliekla popri mojich nosidlách, ešte vždy šomrala:

„Naozaj som si myslela, že si sa odvtedy, čo žiješ na kráľovskom dvore, stal usadlým mužom a že si začal poriadny život. Ale podľa všetkého si sa nič nenaučil, ale si práve taký bezuzdný ako kedysi, hoci som včera mala dojem, že sa ti na tvári zračí pokoj a rozvaha. Zo srdca som sa aj tešila, keď som videla tvoje okrúhle líca. Lebo keď muž priberie, stáva sa pokojnejším. Naozaj to nebude moja vina, ak v Tébach schudneš, ale na vine bude výhradne tvoja vášnivá povaha!“

Takto neprestajne trkotala a pripomínala mi tým matku Kipu; od dojatia by som sa bol určite rozplakal, keby som sa napokon nebol na ňu osopil slovami: „Prestaň už, baba! Tvoje táranie ruší moje myšlienky a znie mi v ušiach ako bzukot múch!“ V tej chvíli stíchla a bola rada, že som sa na ňu osopil a dal jej tak najavo, že sa jej pán vrátil domov.

Na moje privítanie pekne upravila dom: na stĺpoch verandy viseli kytice kvetov, dvor aj ulica pred ním boli vyzametané a mŕtvu mačku, ktorá ležala pred mojím domom, hodila susedom pred dvere. Muti najala aj deti, ktoré stáli na ulici a volali: „Nech je požehnaný deň, ktorý privádza nášho pána domov!“ Toto však urobila preto, lebo sa veľmi hnevala, že som bezdetný. Bola by bývala rada, keby som bol mal deti za predpokladu, že by som si ich bol zadovážil bez ženy; lenže ako, to som už nevedel. Dal som deťom medenáky a Muti im porozdávala medovníčky.

Prišla aj Merit, pekne bola oblečená, s kvetmi vo vlasoch, ktoré sa tak veľmi leskli masťami, že Muti zavzdychala a utierala si nos, zatiaľ čo nám liala vodu na ruky. Jedlo mi výborne chutilo, pretože bolo pripravené na tébsky spôsob a v Achetatone som zabudol, že sa nikde nejedáva tak dobre ako v Tébach.

Poďakoval som sa Muti a chválil som jej kuchárske umenie; aj Merit sa jej líškala a Muti bola mimoriadne spokojná, hoci mraštila čelo a opovržlivo frflala. Neviem, či tieto raňajky v niekdajšom medikováčovom dome boli niečo zvláštne, ale porozprával som o nich kvôli sebe, lebo som sa práve v tej chvíli cítil šťastný a vravel som: „Zastavte sa, vodné hodiny! Prestaň tiecť voda! Je to dobrá chvíľa a nechcem, aby čas plynul ďalej, a chcel by som, aby táto chvíľa nikdy neprešla!“

Kým sme jedli, zhromaždili sa ľudia na mojom dvore. Obyvatelia štvrte chudobných si obliekli svoje najlepšie šaty a ponatierali si tváre, akoby bol sviatok. Prišli ma navštíviť a požalovať sa mi. Povedali: „Veľmi si nám chýbal, Sinuhe! Kým si bol medzi nami, nevedeli sme ti ťa dosť vážiť; až keď si odišiel, zbadali sme, koľko dobrého si pre nás urobil a čo sme v tebe stratili!“

Priniesli mi dary, ktoré, pravda, boli nepatrné a nenáročné, lebo zásahom boha faraóna Echnatona boli ešte chudobnejší ako predtým. Jeden mi priniesol mieru krúpov, druhý vtáka, ktorého zabil palicou, tretí mi daroval sušené datle a štvrtý mi ...

ČERNÁ, EVA - REPORTÉRKINA SPOVEĎ

ČERNÁ, EVA

REPORTÉRKINA SPOVEĎ

Ikar, Bratislava, 1999
5. vydanie
obálka Táňa Hojčová
ISBN 80-7118-852-2

reportáž, publicistika, životopisy
168 s., slovenčina
hmotnosť 220 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý

0,80 €

*lupev* (in *R08*)

Pri sledovaní relácie Lampáreň v televízií obdivujeme reportérku Evu Černú ako zanietene bojuje proti krivdám a neprávosti. Vo svojej knihe prezrádza, ako sa do Markízy dostala, ako začínala, čo všetko prežila v spravodajstve. Dozviete sa ako sa robia Televízne noviny, aj čo sa do reportáži nedostáva. Eva Černá vám však dovolí nahliadnuť aj do svojho súkromia a čo-to prezradí aj o svojich kolegoch. 

MOJE ANTITECHNICKÉ ALIBI

O našich spravodajských reportéroch je známe, že si svoje príspevky strihajú sami. Ako som spomínala, učili sme sa to pol roka pred spustením vysielania. Ja to však dodnes neviem, lebo patrím medzi tie typy ľudí, pre ktorých je technika trest. Aj to tak beriem. Neviem ani pracovať s počítačom, aj keď je pravda, že túto knihu píšem na počítači. To však ešte neviete, ako prácne som to ten prvý deň v noci robila presne podľa krokov, ktoré mi kamarát napísal na papier tak, že aj najväčší blb by to dokázal. Keď som to všetko prácne napísané chcela uložiť do pamäte a potom to skontrolovať, tak to tam, jednoducho, nebolo. Už som však bola taká unavená, že som nevládala ani plakať, ani hrešiť. A tak som si dovolila v noci o tretej mu zavolať, čo sa mi stalo. Po telefóne ma navigoval, čo mám robiť, no bezvýsledne. Na otázku, čo všetko som ešte stlačila, nestlačila, stlačiť mala a stlačiť nemala, som mu nevedela dať odpoveď. Zato som zo zúfalstva napísala do toho počítača: ,Ja sa asi zabijem.“ Alebo čosi podobné. A to jediné sa tam uchovalo. Tie veci, čo mi kdesi zmizli, som však naozaj nemala nikde zapísané. Ťahala som ich z hlavy, ešte šťastie, že na druhý deň prišiel a kdesi to v tom počítači našiel.

A tak je to aj so strižňami - ostrihám si z vlasov aj z čohokoľvek iného, ale mašiny, to je moja smrť. Moji šéfovia ma najprv strašili, že ma vyhodia, keď sa to nenaučím (to som sa už raz na začiatku vyplakala pred pánom Pavlíkom, ako viete), ale aj oni sa nakoniec presvedčili, že toto je moje prekliatie.

Napríklad, ďalší problém. Všetci počuli z mobilných telefónov dobre, len ja zle. Vo výrobných vozoch sme mali už pol roka mobily, aby sme mali s centrom spravodajstva rýchle spojenie, čo bolo výhodné, hlavne keď sme nakrúcali mimo Bratislavy a mohli sme informovať našich zmenárov či vedúcich vydania, ako ďaleko sme s prácou, či je to zaujímavé alebo o koľko prídeme. Nikto nikdy nemal problém, len ja som už pol roka zmenára zásadne vždy zle počula. Tak mi raz, už ani neviem, v akej dedine som bola, zavolal zmenár na mobil. Ja som do toho hučala a hučala, až to vytočilo nášho technika aj šoféra, ktorý pozrel na mňa a vybuchol do takého smiechu, že skoro nabúral. Potom zastal, vystúpil z auta a chechtal sa tak, že sme aj s kameramanom sediacim vzadu v údive pozerali, či mu nešiblo. Keď sa láskavo dosmial, utrel si slzy a povedal mi: „Evi, bodaj by si počula, keď to máš naopak.“ Na tejto historke sa všetci v redakcii bavili ešte dva týždne. Pravdaže, na môj účet. Šéfovia to však odčinili tým, že mám už večný pokoj so strižňou.

HOLOVÁČ, MICHAL - TRADIČNÉ KRESŤANSKÉ HODNOTY

HOLOVÁČ, MICHAL

TRADIČNÉ KRESŤANSKÉ HODNOTY
alebo Asertivita naruby

Michal Holováč, 2004
ISBN 80-969-229-3-9

teórie
262 s., slovenčina
hmotnosť: 275 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

1,50 €

*lupev*   in **S8Z**

RADISHOVÁ, KRIS - BEŽ, BAMBI, BEŽ

RADISH, KRIS

BEŽ, BAMBI, BEŽ
(Run, Bambi, Run)

Skutočný príbeh krásnej policajtky
odsúdenej za vraždu, ktorej sa podarilo
utiecť z väzenia a získať si srdce
celej Ameriky

S Aktuell, Bratislava, 1993
preklad Daniela Simková
ISBN 80-85597-05-5

beletria, román
296 s., slovenčina
hmotnosť: 320 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,30 €

*lupev* (in *Z1A*)

 Nech sa to zdá akokoľvek neuveriteľné, tento šokujúci príbeh Laurie Bembenekovej zvanej Bambi, odsúdenej na doživotné väzenie za vraždu, ktorú nespáchala, je skutočný a do poslednej bodky pravdivý. O Bambi vtedy písali nielen všetky miestne noviny, ale i New York Times a Washington Post. Ale až z pera Kris Radishovej sa môžeme dozvedieť, ako to bolo v skutočnosti a ako sa Bambi pravdepodobne stala obeťou policajného komplotu.

Keď Laurie v mladosti navštevovala policajnú akadémiu, nezaprela, že je dcérou policajta, a dosahovala vynikajúce výsledky. Ale už krátko po nástupe do policajného zboru bola zhrozená nad mravným úpadkom, ktorý tam vládol - policajti udržiavali sexuálne styky s prostitútkami, predávali drogy, pornografiu - a keďže svoje pohoršenie neskrývala, za nepatrný priestupok ju vylúčili zo služieb policajného zboru.

Krátko nato zavraždenie bývalej manželky jej muža osudovo zmenilo jej život. Proti všetkej logike z ničoho nič obžalovali ju z vraždy, hoci podozrivý bol predovšetkým jej manžel, ktorému sa však šikovným manévrom podarilo získať imunitu a svojím svedectvom na súde výdatne pomohol Laurie do väzenia. Nemala veľké šťastie na advokátov - ten, ktorý ju obhajoval najdlhšie, bol neskôr dokonca zbavený advokátskej licencie - a Lawrencia Ann Bembeneková bola odsúdená výlučne na základe nepriamych a náhodných dôkazov.

Kniha Bež, Bambi, bež rozpráva aj o neúnavnom súkromnom detektívovi Irovi B. Robinsovi, ktorý je presvedčený o Laurinej nevine a riskuje všetko, vrátane vlastného života (v priebehu vyšetrovania mal množstvo anonymných telefonátov, v ktorých sa mu vyhrážali smrťou), aby ukázal celému svetu, koľko dôkazov ostalo utajených a koľko svedectiev holo prekrútených, zmanipulovaných a doslova vymyslených, a zároveň poukázal aj na skorumpovanosť a mravnú zvrhlosť členov milwaukeeskeho policajného zboru. Človeku až rozum zastáva, keď číta, akými rafinovanými trikmi a podvodmi hodili ten ťažký zločin na hlavu nevinnej obete - počínajúc zámenou vražednej zbrane a osudnej guľky, cez podvrhnutú parochňu až po krivoprísažných svedkov.

Táto kniha nám umožní precítiť bolesť a úzkosť ženy, ktorá strávila jednu tretinu svojho mladého života márnym bojom za získanie slobody. Čitateľ má možnosť nazrieť do ženského väzenia i do nevyspytateľných kľučiek justičného systému a zdesene si uvedomí, že to, čo sa stalo Bambi, sa veľmi ľahko môže prihodiť komukoľvek.

Večer 15. júla 1990, po ôsmich rokoch pobytu v nápravno-výchovnom ústave vo wisconsinskom Taycheedahu, sa Laurie Bembeneková pretiahla cez dvadsaťcentimetrový otvor v stene väzenskej práčovne a s pomocou svojho tridsaťštyriročného priateľa utiekla do Kanady.

Okamžite sa začala zúrivá honba. Na uliciach, domoch, autách a tričkách sa však súčasne objavili nápisy: BEŽ, BAMBI, BEŽ. Ľudia pochopili, že Lawrencia Ann Bembeneková uteká pred nespravodlivosťou, a podporovali ju pri úteku.

14. októbra okresný sudca W. J. Haese vydal príkaz na zahájenie prísne tajného vyšetrovania okolností zatknutia a usvedčenia Laurie Bembenekovej, aby sa s konečnou platnosťou zistilo, či sa stala obeťou komplotu. A Laurie sa zatiaľ v Kanade usiluje o získanie štatútu utečenca, odvolávajúc sa na skutočnosť, že v Spojených štátoch bola perzekvovaná .

Kris Radishová, držiteľka viacerých cien za novinársku tvorbu a finalistka súťaže o Pulitzerovu cenu, prednáša žurnalistiku na Wisconsinskej univerzite v Milwaukee. Žije so svojou rodinou v Oconomowoku, v štáte Wisconsin.

Kapitola 28

Skutočné farby

Odkedy bola Laurie vo väzení, posledne zvyšky jej citov k Fredovi postupne vyprchali. Fred v interview s reportérmi z rôznych novín vyhlasoval, že Lawrenciu Bembenekovú stále veľmi ľúbi a bude na ňu čakať naveky. Naveky znamenalo pre Freda Schultza asi tak tri mesiace.

Priateľky Laurie naznačovali, že Fred sa síce tvári ako oddaný manžel, ale vláči sa s kadejakými ženskými. Laurie nechcela veriť, čo sa jej ľudia snažili nahovoriť. Keď ju však rodičia odmietli navštíviť spolu s Fredom, Laurie pochopila, že na tom čosi bude.

Matka jej napokon povedala, že Fred utráca obrovské sumy peňazí, celé noci býva vonku - a zakaždým si berie ich auto. Bolo to práve vtedy, keď sa Laurie rozhodla, že namiesto svojich šiat bude nosiť erárne, aby s Fredom ušetrili na súdne trovy. A zrazu jej matka povie, že Fred kúpil novú stereosúpravu, dal si natlačiť listový papier a predvádza sa v novom oblečení.

Otec mal Freda už naozaj plné zuby. Pracoval s ním, no povedal, že nevie, či to ešte dlho vydrží.

- Tomu chalanovi sa nechce robiť, - povedal jej pri jednej z návštev. - Brnká mi na nervy. Dohodli sme sa, že budeme robiť od ôsmej. Tak som vstal, osprchoval sa, a kým on raňajkoval, bol som oblečený. Fred potom začal čítať noviny, tak som to už nevydržal a vyšiel som z domu naložiť dodávku.

Ešte ani o dve hodiny nebol pripravený pustiť sa do roboty.

- Väčšinou prestáva robiť o druhej popoludní, dá si jednoducho fajront. Nechcel by som mu ublížiť, ale robím túto prácu už tridsaťpäť rokov a viem, že takto sa ďalej nedá. Povedal som mu to na rovinu, ale nedopadlo to dobre.

Matka vyhlásila, že okolo neho už nebude dlho obskakovať.

- Je to darebák. Keď mu niečo poviem, hneď je celkom vedľa. Napaprčí sa a je po všetkom.

Otec povedal, že odkedy je Laurie preč, z Freda sa stal celkom iný človek. Až teraz s mamkou pochopili, ako jej pomotal hlavu a vodil ju za nos. Obaja sa zhodli na tom, že na začiatku ho mali celkom radi, no teraz ho už nemôžu ani vidieť.

- Keď sa to tak vezme, - povedala pani Bembeneková, - keby si ho nebola stretla, nebola by si teraz tu vo väzení.

Hoci Fredovo správanie svedčilo o niečom inom, 19. apríla 1982 poslal Eisenbergovi list, v ktorom mu napísal, ako veľmi ľúbi Laurie a túži len po tom, aby sa našiel skutočný vrah Christine Schultzovej.

Fred ďakoval Eisenbergovi za jeho priateľstvo a vytrvalosť. Vyjadril sa, že on sám „je iba celkom prostý človek“, ktorého jediným zmyslom života je ľúbiť ženu a žiť po jej boku do konca života. Vraj nikdy nebažil po sláve ani bohatstve, hoci by ho celkom potešilo, keby mal nejakú finančnú rezervu. Ale rád dá všetko, čo má, aby vyslobodil Lauri z väzenia. Doslova napísal: „Bez Bambi sa mi žije čoraz ťažšie.“ A pokračoval, že síce nie je veľmi nábožne založený, ale často sa modlí k Bohu, aby mu odpustil všetky chyby, ktorých sa v živote dopustil. Vraj tak nesmierne ľúbi Bambi, že vďačne vydrží tých jedenásť rokov, kým bude môcť dostať milosť, len sa trápi, ako tie roky vo väzení zvládne Bambi.

Na záver Fred dodal, že keď bude v Milwaukee, musí sa mu ohlásiť, aby to mohli spolu „trochu roztočit". Posledná veta jeho listu znela: „Do šľaka! Dolapte tých podliakov!“

Keď Fred prišiel Laurie navštíviť, požiadala ho, aby jej vysvetlil, čo si má myslieť o tom všetkom, čo sa dozvedela. Vyhlásil, že nemá na to, aby jej posielal peniaze na šampón či známky, o ktoré ho žiadala. A keď ho prosila, aby dal urobiť fotografiu, na ktorej boli spolu, každý týždeň sa vyhováral, že na to zabudol.

Laurie tiež zistila, že Fred platí obrovské účty za hovory s Floridou. Zároveň sa dozvedela, že všetko svoje drevo kupuje na otcov účet. Keď sa ho na to spýtala, rozzúril sa.

- Občas si predsa potrebujem niečo kúpiť, - povedal jej. 

-       Musím myslieť trochu aj na seba. Veď žijem tiež ako vo väzení.

ÚSKOČNÝ MILENEC

ÚSKOČNÝ MILENEC
Talianske renesančné novely

Tatran , Bratislava, 1979
edícia Výber (44)
preklad Dominik Jarábek
ilustrácie Dušan Polakovič
predslov Dominik Jarábek
prebal Pavel Blažo
1. vydanie, 27.000 výtlačkov

próza krátka, novela, literatúra stredoveká, literatúra talianska,
480 s., slovenčina
hmotnosť: 1025 g

tvrdá väzba s prebalom

2,00 € stav: dobrý *lupev*belx*
1,00 € stav: dobrý, bez prebalu *mipet3*belx

Milý prior,“ hovorí Florenťan Berto Folchi, ktorého práve drsne vyrušili pri ľúbostnom dobrodružstve, „porozprávam vám najkrajšiu novinku, akú ste kedy počuli.“ A tu sa novela definuje sama. Niečo sa stalo, priamo medzi nami, v našom strede, v dedine pri Florencii, niečo celkom všedné: dvaja sa milujú vo vinici, okoloidúci pocestný má smäd a chce si ukradnúť trochu hrozna, pri skoku cez múrik narazí na chrbát milencovi, zlodej sa vydesí, rozkričí, zburcuje sa dedina krikom i zvonením — slovom, dosť látky na „novellu“, ktorú treba len dorozprávať. Rozpráva sa niečo,, čo sa naozaj stalo a čoho sme svedkami prostredníctvom Bertovým, a naše potešenie vzniká z toho, že sa na udalosti zúčastňujeme. Nastáva tu priamy vzťah: látka — rozprávač — poslucháč (čitateľ) — a my sme doň vtiahnutí aj po stáročiach.

Franco Sacchetti píše svojich „Tristo noviel“ v rokoch 1392 až 1398, Giovanni Fiorentino svojho „Ťulpasa“ okolo roku 1378, Giovanni Sercambi „Novely“ okolo roku 1400. V tomto období je novela ešte celkom mladým, ani nie polstoročným prozaickým útvarom. Veľkým vzorom všetkých novelistov a začiatkom nového literárneho žánru je „De-kameron“ (r. 1348) Giovanniho Boccaccia. Francesco de Sanctis v Dejinách talianskej literatúry nazýva Dekameron „katastrofou alebo revolúciou“. A ide tu skutočne o zvrat všetkých doterajších literárnych predstáv, ak sa odrazu čosi všedné, každodenné pokladá za súce a hodné, aby sa to vyrozprávalo. Novela si však svoje miesto ešte nezaistila. Starnúci Boccaccio sa trýznil pochybnosťami a úzkosťami, či mal vôbec právo napísať také pozemské dielo. A Franco Sacchetti, jeden z prvých Boccacciových obdivovateľov a nasledovateľov, označuje dielo tohto „vynikajúceho florentského básnika“ ako vec nízku (teda neduchovnú).

Aj používanie vulgárneho, ľudového jazyka možno nazvať odvahou. Dante a Petrarca básnili síce v jazyku vulgárnom, hoci spisovnou rečou bola ešte latinčina, ale bol to jazyk očistený a zušľachtený, ľubozvučná, pekná reč,

ktorá sa vyvinula z toskánskeho nárečia. Tu však ide o najsvetskejšie všedné príbehy, ktoré sa rozprávajú všednou rečou podfarbenou nárečím. A práve v tomto čase, keď novelisti začínajú svoje diela, dvíhajú humanisti, myslitelia a umelci tejto slávnej epochy v Petrarcovom duchu hlas a vyzdvihujú grécku a rímsku antiku, ich autorov i jazyk a odsudzujú hrubý vulgárny jazyk.

Podľa humanistov literárne hodnoty spočívajú najmä v tradícii. Novela nemá v zámere a v sebe samej nič podobné. Je nová a hovorí o novom, rozpráva príbehy, ktoré zodpovedajú miere vlastnej skúsenosti. Novela si nevytyčuje nijaký symbolický alebo alegorický význam, ako to robila stredoveká literatúra, rozpráva, čo sa deje a čomu sa možno zasmiať. Napríklad Berto Folchi v Sacchettiho novele spozná sedliačku, ktorá sa mu páči. Aj Berto sa páči jej a ide len o to, aby si našli vhodné miesto, a keď si ho nájdu, oddávajú sa bez okolkov. Túžba a láska sa stotožňujú, láska sa uskutočňuje v oddaní. Nerobia si nič z toho, že žena je vydatá, lebo elementárny cit — ako elementárny život a zážitok vôbec — nedbá na mravné predpisy. Všetko ide rýchlo, ako dačo celkom prirodzené.

Vyrozprávaním Bertovej príhody sa však Sacchettiho novela nekoná. Lebo až teraz nastupuje praktický rozum v postave priora Ocu, ktorý vyhlási vinicu za nebezpečnú — veď v nej vládne ropucha — a kúpi ju za bagateľ. Hlúposť jedného nahráva do rúk druhému. Oca, ktorý sa vyzná v obchodovaní, je pre novelu taký charakteristický ako dvojica objímajúca sa za múrikom. Takmer vo všetkých novelách tohto obdobia nachádzame súčasne s radosťou zo zmyselnosti aj životný postoj zameraný na praktickosť a zisk. Boccaccio to zachytil v sto príbehoch, zarážajúco rozmanitých, ale prenikanie tejto tematiky sa tým len začalo a v nasledujúcich dva a pol storočiach v Taliansku pokračuje.

exemplár bez prebalu

PREŠIBANÝ MLÁDENEC

O MESSEROVI ADORNOVI SPINOLOVI

A JEHO SYNOVI ANDRIOLOVI, KTORÝ SA ZAĽÚBI DO MONNY

CARY DEGLI ADORNI.

V MESTE JANOVE ŽIL ISTÝ messer Adorno Spinola, ktorý mal jediného syna menom Andriolo. Tento Andriolo, rozmaznávaný otcom, bol zle vychovaný, ale zato od prírody múdry. A keďže nechcel nič vedieť ani o obchode, ani o iných povolaniach, aby si zarobil, a všetky jeho myšlienky a túžby sa zameriavali iba na ľúbostné pletky a na mrhanie peňazí, spôsoboval veľké starosti otcovi, ktorý bol starý, bohatý, z dobrého domu a mal len tohto jediného syna.

Z lásky mu odpúšťal všetko, ale bol hlboko zarmútený nad nevydareným, naničhodným synom.

Andriolo zotrvával pri takomto spôsobe života, až sa jedného dňa zaľúbil do mladej vdovy, ktorá sa volala madonna Cara degli Adorni. Bola krásna ani slnko, bohatá, z dobrej rodiny a zapáčila sa mu na prvý pohľad. Madonna Cara, ktorá nič nespozorovala, chodievala vo sviatočné dni so svojou slúžkou počestne do kostola a vo všedné dni zostávala počestne doma. Andriolo, ktorého láska zasiahla ako úder blesku, sledoval madonnu Caru na každom kroku. A keď zostávala doma, celý deň strážil slušne pred jej domom. Ale ani tak madonna Cara nezbadala, že je Andriolo do nej zaľúbený.

Keď to tak pokračovalo dlhší čas a madonna na Andriola ani len priateľsky nepozrela, v duchu si vravel: „Keby som mal peniaze, mohol by som ju mať. A pretože tu ide o lásku, nebolo by na tom nič zlého.“ A ako tak rozmýšľal, rozhodol sa, že čestným spôsobom získa od otca peniaze.

Pri prvej príležitosti, ktorá sa mu naskytla, povedal otcovi:

— Otče, viem, že si zo mňa robia posmech, lebo som nenapraviteľný leňoch. Vzhľadom na vašu dobrú povesť v Janove mal by som sa už aspoň z úcty k vášmu veku pričiniť o dobrý skutok. Aby som umlčal ľudí, ktorí o mne nepekne hovorili, chcel by som, otče, vyplávať na more a konať

KESEY, KEN - BOL SOM DLHO PREČ

KESEY, KEN

BOL SOM DLHO PREČ
(One Flew over the Cuckoo´s Nest)

Tatran, Bratislava, 1980
preklad Karol Dlouhý
doslov Dušan Slobodník
prebal Miroslav Cipár, Igor Imro
edícia LUK - Knižnica modernej svetovej prózy (73)
1. vydanie, 26.000 výtlačkov

beletria, román
288 s., slovenčina
hmotnosť: 390 g

tvrdá väzba

1,10 € stav: zachovalá, bez prebalu*lupev*belx* 

2,00 € DAROVANÉ EGJAK

1,30 € stav: dobrý, bez prebalu*home* DAROVANÉ

Základnou tematickou líniou a z nej vyplývajúcim myšlienkovým konfliktom najpozoruhodnejšieho a umelecky najkvalitnejšieho románu Kena Keseyho: Bol som dlho preč je analýza človeka a jeho úsilia o uplatnenie svojej individuality v nerovnom boji proti neľútostnej gigantickej mašinérii spoločnosti, ktorá sa usiluje každého jednotlivca ovládnuť a potlačiť v ňom i najmenší pocit ľudskej dôstojnosti. Terčom autorovej kritiky sa tu stáva nivelizácia ľudských hodnôt a strata individualizmu tentoraz u pacientov v ústave pre duševne chorých. Hrdinovia románu — ľudia z rozličných príčin vyhostení spoločnosťou — reprezentujú pestrú galériu postáv rôznych vrstiev kapitalistickej spoločnosti. Veľmi úzko ich však spája spoločný údel podrobenosti, nad ktorým drží každodenne „ochrannú“ ruku Veľká Sestra. Charakteristickou kompozičnou črtou diela je výrazný symbolický podtext, personifikovaný hlavnými postavami (Veľká Sestra — nástroj násilia a zla, McMurphy — boj za slobodu ľudského jedinca, Náčelník Bromden — boj proti rasovému útlaku, Bibbit — rezignácia). Rozprávačom príbehu je Náčelník Bromden, dlhoročný pacient poloindiánskeho pôvodu. Navonok vystupuje ako hluchonemý, v jeho vnútri sa však skrýva bystrý pozorovateľ, prostredníctvom ktorého nám autor predkladá strhujúci vývin udalostí v ústave. Do tohto sveta, ktorým manipuluje Veľká Sestra, prichádza ústredná postava románu — McMurphy — človek, čo sa rozhodol vzoprieť a poraziť Veľkú Sestru. Po dlhom úsilí sa mu napokon podarí v istom zmysle pokoriť túto ženu, získať si pacientov a prebudiť ich z duševnej otupenosti.

Sestry na seba pozrú, nechápu, čo tohto človeka posadlo. Pacienti pozrú na McMurphyho, ktorý sa v kúte cerí, a čakajú, čo doktor povie ďalej. Doktor pokývne hlavou.

„Áno, na tú istú strednú školu. A ako sme tak spomínali, náhodou prišla reč na karnevaly, ktoré škola usporadúvala — boli to úžasné, bujaré slávnostné podujatia. Výzdoba, fábory z krepového papiera, stánky, hry vždy to bývala jedna z najskvelejších udalostí roka. Býval som totiž — ako som sa už zmienil McMurphymu — predsedom stredoškolského karnevalu, a to tak v nižších, ako aj vo vyšších ročníkoch; boli to skvelé, bezstarostné roky..."

V dennej izbe je ticho ako v hrobe. Doktor zdvihne hlavu, poobzerá sa, je zvedavý, či sa nezosmiešňuje. Veľká Sestra naňho hľadí tak, že by v tomto smere nemala zostať najmenšia pochybnosť, ale doktor nemá okuliare, a preto ho pohľad ne-triafa.

„Tak či onak — aby sme skoncovali s tými bolestínskymi prehliadkami clivoty — v rozhovore sme sa s McMurphym zamýšľali nad tým, aký postoj by asi zaujali podaktorí pacienti, keby sme tu na oddelení usporiadali karneval?“

Založí si okuliare a znovu sa poobzerá. Nikto nad tým nápadom nejasá. Podaktorí sa pamätáme, že aj Taber sa pred pár rokmi pokúsil zosnovať karneval, a ako to vypálilo. Kým doktor čaká, z Veľkej Sestry vyhúkne mlčanie a hrozivo sa týči nad všetkými, každého vyzýva, aby sa mu postavil zoči-voči. Viem, že McMurphy nemôže, lebo má prsty v príprave karnevalu, a len čo mi zíde na um, že nikto nebude taký blázon, aby to mlčanie preťal, Cheswick, ktorý sedí tesne vedľa McMurphyho, zavrčí, vstane a poškrabká sa po rebrách, pričom si ani nestihne uvedomiť, čo sa vlastne stalo.

„Hm — viete, osobne som presvedčený,“ pozrie na McMurphyho päsť, ktorá spočíva vedľa neho na operadle kresla, ozrutný meravý palec z nej trčí dohora ako kravský chvost: „že ten karneval je naozaj výborný nápad. Aspoň nás to vytrhne z tej jednotvárnosti.“

„Správne, Charley,“ prikývne doktor, je Cheswickovi vďačný, že ho podporil, „a ani liečebná hodnota tu nie je zanedbateľná.“

„Rozhodne,“ pritaká Cheswick a už vyzerá spokojnejší. „Veru. Karneval je náramne liečivý. Na to môžete vziať jed.“

„To by bola s-s-sranda,“ poznamená Billy Bibbit.

„Hej, aj to,“ prisvedčí Cheswick. „Zvládli by sme to, pán doktor, celkom iste. Scanlon môže zahrať ten výstup s ľudskou bombou a ja môžem počas pracovnej liečby urobiť kolíky na hádzanie krúžkov.“

„Ja budem veštiť,“ pridá sa Martini a zaškúli na škvrnu nad hlavou.

„Ja viem celkom dobre čítať z dlane diagnózy chorôb,“ dodá Harding.

„Výborne, výborne,“ poznamená Cheswick a tleskne do dlaní. Dosiaľ sa mu nestalo, že by sa bol niekto pridal k tomu, čo povedal.

„A pokiaľ ide o mňa,“ ozve sa ťahavo McMurphy, „pokladal by som si za česť, keby som mohol obsluhovať koleso šťasteny. Mám totiž menšie skúsenosti...“

„Och, je tu kopa možností,“ vyhlási doktor, vzpriami sa na stoličke a skutočne sa začína nadchýnať. „Mám milión nápadov. ..“

A potom hovorí päť minút na plné obrátky. Je jasné, že mnohé z týchto návrhov už predebatoval s McMurphym. Popisuje hry, stánky, hovorí o predaji lístkov, potom sa tak prudko zháči, akoby ho sestrin pohľad trafil rovno medzi oči. Zažmurká na ňu a spýta sa: „Čo súdite o tom nápade, slečna Ratchedová? O tom karnevale? Tu na oddelení?“

„Pripúšťam, že sa tu črtajú isté liečebné možnosti,“ odvetí Veľká Sestra a odmlčí sa. Opäť z nej vyhúkne to mlčanie. Keď si je už celkom istá, že sa nik nevzoprie, pokračuje. „Ale zároveň sa nazdávam, že kým padne dáke rozhodnutie, mal by sa taký nápad prediskutovať na schôdzi osadenstva. Nebola to vari vaša myšlienka, pán doktor?“

,,Samozrejme. No chápete, iba som si myslel, že si to najprv overím u niekoľkých pacientov. Ale dozaista, schôdza osadenstva je prvoradá. Potom budeme plánovať ďalej.“

Každý si uvedomí, že karneval je týmto činom pochovaný.

Veľká Sestra zarapčí fasciklom, ktorý drží v ruke, a tým vezme veci opäť do hrsti. „Výborne. Ak teda už nemáme nič nové — a ak si pán Cheswick láskavo sadne — myslím, že sa môžeme pustiť rovno do diskusie. Máme,“ vytiahne z košíka hodinky a pozrie na ne, „ešte štyridsaťosem minút. Tak teda, ako som...“

HITCHCOCK, ALFRED - MOJE NAJMILŠIE STRAŠIDLÁ

HITCHCOCK, ALFRED

MOJE NAJMILŠIE STRAŠIDLÁ
(My Favorites in Suspense)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1969
edícia Tvorba národov
preklad kolektív
obálka Agnesa Sigetová
1. vydanie, 30.000 výtlačkov

próza krátka, horor, antológia
460 s., slovenčina
hmotnosť: 616 g

tvrdá väzba
stav: bez prebalu, dosky ušpinené

3,00 € PREDANÉ!

*lupev*

ANTHONY BOUCHER

Ostré zuby

Nebolo tam chodníka, iba takmer zvislý výstup. Na niekoľko krokov rozdrobená skala s koreňmi šalvie, nachodiacej si biedny život v suchej pôde. Potom zubaté výčnelky holých skalísk, kde-tu s náhodnými schodíkmi pre nohy, kde-tu s previsnutými a nespoľahlivými konármi masnútky, kde-tu pri výstupe nepomáhalo nič, iba páková sila svalov a zmysel pre rovnováhu.

Šalvia bola tak fádne zelená ako skala fádne hnedá. Jedinou farbou boli kde-tu ružové pichliače sudovitého kaktusu.

Hugh Tallant sa vyšvihol na posledný končiar. Končiar mal premyslený, upravený výzor — skamenená pevnosť Liliputánov, Gibraltar trpaslíkov. Tallant si sadol na cimburie a odviazal si poľný ďalekohľad.

Pod ním sa rozprestieralo údolie púšte. Maličká chystka budov, to bola Oáza, nepatrná chystka paliem, ktorá dala meno mestu a prichýlila jeho stan a chatu, čo si tam staval, slepo sa končiaca autostráda, vedúca rovno do ničoho, zaolejované cesty, obkresľujúce voľné plochy optimistického ďalšieho delenia.

Tallant z nich nevidel ani jednu. Ďalekohľad mal upretý za oázu a za mesto Oázu na suché jazero. Vetrone videl jasne a živo a chlapov v uniformách, ktorí boh pri nich zaneprázdnení, bolo tak ostro a podrobne vidno ako mravenisko pod sklom. Nácvikové učilište bolo čulejšie než zvyčajne. Najmä jeden vetroň, Tallantovi cudzí, zdal sa stredobodom pozornosti. Chlapi chodili a prezerali si ho a obzerali sa dozadu, aby k nemu prirovnali staršie modely.

Iba kútik Tallantovho ľavého oka nebol zaneprázdnený novým vetroňom. V tom kútiku sa čosi pohlo, čosi malého a tenkého a hnedého ako zem. Priveľké na králika, primalé na človeka. Prebehlo to cez ten kútik zorného poľa a Tallant pocítil, že na vetrone sa sotva môže sústrediť.

Zložil ďalekohľad a schválne sa poobzeral okolo seba. Končiar vyčnieval nad úzky, plochý priestor hrebeňa. Nič sa nehýbalo. Nič nestálo na pozadí šalvie a skaly, iba jediný sud ružových pichliačov. Vzal si opäť ďalekohľad a znova začal pozorovať. -Keď skončil, výsledky si metodicky značil do čierneho zápisníčka.

Ruku mal ešte bielu. Púšť je v zime chladná a často bez slnka. Ale bola to mocná ruka a tak dobre vytrénovaná ako jeho oči, plne schopná verne zaznamenať náčrty a rozmery, ktoré oči tak presne zachytili.

Raz sa mu ruka pošmykla a musel gumovať a opäť kresliť a zanechal šmuhu, čo sa mu nepáčilo. Tenká hnedá bytosť sa mu opäť mihla krajom zorného poľa. Išla k východnému okraju, bol by odprisahal, že tam, kde sa rad skál zubatil ako štíty na chrbte stegosaura.

Len keď už mal poznámky hotové, oddal sa zvedavosti a aj vtedy len s cynickou sebavýčitkou. Telesne bol ustatý, bol to pre neho nezvyčajný stav, od toho denného výstupu a od upravovania zeme na budúcu chatu. Očné svaly sa mu akosi nervózne mykaly. Za tým stegosaurovým pancierom nebude nič.

Nič tam nebolo. Nič živého ani pohyblivého. Len roztrhaná a napoly ošklbaná mŕtvola vtáka, ktorý vyzeral, akoby ho bol žral nejaký drobný živočích.

Bolo to na polceste dolu vŕškom — dolu vŕškom v západnej terminológii, aj keď hocikde východne od Rockies by to boh pokladali za poriadny vrch — keď Tallant opäť zazrel pohybujúcu sa postavu.

Ale to už nebol kúsok nervózneho oka. Nebolo to ani malé, ani tenké, ani hnedé. Bolo to vysoké a široké a malo to oblečenú krikľavú červeno-čiernu kazajku. Vykríklo to „Tallant!“ veselým a bujným hlasom.

Tallant prikročil bližšie k chlapovi a povedal „Hello!“. Po chvíľke ticha dodal: „Myslím, že vás nepoznám.“

Chlap sa široko usmial. „Nepoznáte ma? 

ŠOLOCHOV, MICHAIL - ROZORANÁ CELINA II.

ŠOLOCHOV, MICHAIL

ROZORANÁ CELINA II.

Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava, 1961
edícia Hviezdoslavova knižnica (71)
preklad Ján Ferenčík
doslov Branislav Choma
obálka Viliam Chmel
1. vydanie, 20.000 výtlačkov

beletria, román
444 s., slovenčina
hmotnosť: 390 g

tvrdá väzba, s prebalom
stav: dobrý

0,90 €

*mipet2* (in *201*)