KONRÁD, KAREL - FANFÁRY A HRANY

KONRÁD, KAREL

FANFÁRY A HRANY

Melantrich, Praha, 1949
graficky upravil J. Bursík
1.vydanie, 5.000 výtlačkov

beletria, próza krátka, eseje, dedikácia autora, podpis autora,
126 s., čeština
hmotnosť: 161 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý, na patitule venovanie autora s podpisom a s vročením 23.VII.1949

NEPREDAJNÉ

*H-6-5*

Spisovatel Karel Konrád, jeden z nejhouževnatějších bojovníků za nový sociální řád, shrnul v této knížce zdravice našim význačným jubilantům a zemřelým spolubojovníkům i hrdinům, kteří se stali obětí šestiletého běsnění nacismu v našich zemích. Úvodní fanfárou vítá příchod Rudé armády v slavných květnových dnech pětačtyřicátého roku, další črtou se loučí s válečnou anekdotou, spolubojovnicí proti německé tyranii, pietně vzpomíná lidických mučedníků, varovně vyzdvihuje neblahou památku 15. března 1939 a jako prvnímu velkému muži tiskne pravici národnímu umělci Josefu Horovi. S. K. Neumann, V. Vydra, F. Šrámek, ministr V. Kopecký, Ivan Olbracht, primátor V. Vacek, spisovatelka M. Majerová, komponista Jaroslav Ježek, kritik B. Václavek, Ivan Sekanina, Jiří Wolker, J. Kratochvil, Julius Fučík, a mnoho a mnoho jiných defiluje před čtenářovými zraky, vyvoláváni Konrádovými jiskřivými a láskyplnými zdravicemi, životnými, plnými optimismu, prostými veškeré plačtivé sentimentality i tehdy, sklání-li se autor nikoliv nad živými obličeji, nýbrž pouze nad chladnou posmrtnou maskou svého oslavence. V pastelové galerii těchto Konrádových přátel a spolubojovníků jsou muži a ženy mnoha různých povolání, dělníci, inženýři, novináři, spisovatelé, herečky, politikové — ale jeden výrazný společný znak mají všichni: všichni ze všech svých sil a s plným zápalem svých čistých srdcí obětovali životy nejsvětějšímu poslání, jaké kdy mohlo být člověku vytyčeno. Boji za sociální spravedlnost lidstva.

MALÉ ZASTAVENÍ K 65. NAROZENINÁM NÁRODNÍHO UMĚLCE IVANA OLBRACHTA

Ivan Olbracht byl nadmíru zapáleným a velmi nadaným posluchačem filosofické fakulty, kde studoval historii. Ta byla již od dětských let jeho největší vášní; v rodinných památkách je sešit, tenký, ale rozložitý, na němž stojí psáno secesně ozdobnými písmeny: „Dějiny národa českého slovem i obrazem od Kamila Zemana“ (což je, jak známo, rodné jméno Olbrachtovo). Ale poznání čtvrtého občanského stavu, poznání údělu dělnické třídy zlákalo Ivana, aby od práce na historii desertoval: zběhl k praporu těch statečných a velikých bojovníků za práva, spravedlnost a štěstí přítomnosti; za budoucnost lidu.

Dnes, u příležitosti Ivanových pětašedesátých narozenin, může si naše dělnická třída přisvojovat s hrdostí všechny vzácné plody umění soudruha Olbrachta (i když je majetkem celého národa), neboť láska k těžkému osudu pracujícího člověka a vcítění se do jeho zápolení zrodila v Ivanovi, toužícím věnovat se výhradně dějezpytu, básníka a věštce.

Zradil historickou vědu, aby však do ní vstoupil sám, celý—: jako živoucí a vpravdě národní umělec.

Za 25 let (nebo abych mluvil s dějepisnou obřadností: za čtvrt století), co se již znám s Olbrachtem, zažil jsem nemálo historek, často zaostřených jako meč bohatýrů, který se dvakrát zrcadlí, jednou na stropě a po druhé v sklence vína, jak je tomu po zákonu ruských bylin.

V r. 1936—8 bývali jsme v létě ve Štoských kúpelích, obdařených, jako ostatně celé Slovensko, nadbytkem přírodních půvabů. Olbracht měl velmi rád Slováky, vždycky věřil ve velké nadání slovenského lidu.

Napadá mně, při vzpomínce na Štos, připomínka pro literární historiky: všimněte si, že všichni vášniví rybáři v české literatuře se vyznačují prazvláštní duševní a charakterovou čistotou, viz: Jiří Mahen, S. K. Neumann, Ivan Olbracht.

Ve Štosu bylo i několik adeptů krásného písemnictví, kteří přinášeli rané práce svého usilování Olbrachtovi; zvláště jedna spisovatelka, vynikající spíše tělesnými než slohovými vděky; její literární pokusy byly vskutku velmi mlhavých hodnot.

Ivan trpělivě přečetl rukopisy. Stačilo mu malé, jen zcela malé pokynutí, nepatrná neobvyklost autorova pohledu na sujet, na jeho rozvíjení anebo na vnitřní dění, a úplně kvůli tomu zapomněl na všechno podprůměrné předchozí líčení, aby dodával odvahy pisateli-začátečníku. Uplatňoval však vždy jedinou osobní výhradu, kouzelně vykládaje, že není přítel theoretisování, než jedno že může přece jen raditi: „Pište o skutečnostech se vší určitostí. Nepište nikdy — dejme tomu: pták zpíval na stromě. Ale vždy — na příklad —: kos zpíval na hrušni. . .“

Ivane Olbrachte, v tvém díle nezpívá jen kos nebo drozd. Ale všichni zpěvaví ptáci, kteří oblažují svými písněmi českou zemi!

JILEMNICKÝ, PETER - KOMPAS V NÁS

JILEMNICKÝ, PETER

KOMPAS V NÁS

Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava, 1960
edícia Hviezdoslavova knižnica (49)
doslov Juraj Špitzer
vysvetlivky Daniel Šulc
obálka Imrich Polakovič, Emil Bačík
40.200 výtlačkov

beletria, próza krátka, poviedky, novela
380 s., slovenčina
hmotnosť: 408 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal natrhnutý

1,00 €

*mipet2*  in **S1P**

Netrpezlivosť vytŕčala napokon rožky zo všetkých kútov. Ozval sa. šramot a dupot.

— Začínajte! — skríkol ktosi.

— Pravdaže! Začínať!

Tlieskali, ako keď sa trhá staré konopné plátno.

Evu to prebudilo, vrátilo na známe chodníčky a vyviedlo z krajín čudných snov. Kadiaľ sa to túlala, kde sú tie barančeky vysokých nebies, kde závoje chmár, otočených okolo hory pokladov, ktorá sa otvára človeku len raz v živote?

Hľadí, prebudená hukom, vyfárala zo zlatej bane a oči má oslepené; v okamihu si uvedomuje, že mnohí ľudia stoja, čosi kričia a tlieskajú do dlaní, no ona hľadá čosi iné.

Vstáva, nachyľuje sa, aby videla ku dverám, — ach áno, je tam, hovorí práve čosi svojmu susedovi, ich strapaté hlavy, plavá a čierna, dali sa dokopy a teraz sa na seba ceria široké, rovné zuby.

— Prečo nezačínajú? — myslí si teraz aj Eva, a potom sa jej vyjasnilo: Veď, pravda, nemôžu začínať, veď on nie je dosiaľ maskovaný! Akože by mohli... bez neho ...

A predsa: vzápätí sa ozval zvonček, začala sa zdvíhať opona. Svetlá v hľadisku zhasli. Na jasne ožiarenom javisku sedí pri stole mladé dievča, zašíva, zdá sa, košeľu. Izba je plná bohatého nevkusu, v rohu ikony; na prvý pohľad každý poznal, že je to dom bohatého kulaka. Ináč ani nemohlo byť.

Ľudia v sále stíchli. Čakali na prvé slovo krásavice — no ona šije, šije a nevraví nič, len škúli smerom k šepkárni. Škúli a má pritom taký zúfalý výraz, že jedna babka neďaleko Evy povzdychla si: „Chuderka! Zuby ju hádam bolia“ — a začala ju ešte viac ľutovať. Polom, keď dievka, červená a bezradná, hodila košeľu na stôl a vbehla za kulisy, všetko sa vysvetlilo. Spoza kulís skríkol ktosi do sály:

— Šepkár! Hej — šepkár! Chytro sa!

Opona spadla nadol nezvykle prudko, až v nej zaprašťalo. A ľudia sa smiali, len Eva si najprv neuvedomila, čo sa stalo. Znova pozrela k dverám — a hľa: zbadala Čerepenčuka práve v tom okamihu, keď sa chytal za hlavu a rozbehol sa k javisku. Nemohol nájsť vchod k nemu, behal ako keď sa deti hrajú na mačku a myš, napokon vyskočil priamo na rampu a vkĺzol za oponu.

— Ej, šepkár! — kričali ľudia. — Ale ju nastrašil!

— Už ho máte ... tak hrajte!

Po chvíli znova zazvonili. To Čerepenčuk bol už akiste v šepkárni. Opona sa pohla, poskočila na pol metra od zeme, už vidieť opäť nôžky kulakovej dcéry — no opona ďalej nevystupuje, odkryla len časť javiska, a teraz ani hore, ani dolu. Za kulisami ozval sa dupot, hnevlivá vrava. — Hore oponu! Ťahaj! — Nejde! — Tak spúšťaj dolu! — Ani tak nejde! — a zas trma-vrma za kulisami, v hľadisku smiech; tlieskali, dupali, radili, žartovali. Napokon diváci videli kulacké nôžky, ako zlostne zadupali, prebehli javisko a zmizli. Buch! Buch! Začali biť do hriadeľa opony, naprávať jeho čapy, mykali ním, ťahali za povrazy a tak sa im podarilo spustiť oponu celkom k zemi, zatým zas vytiahnuť dohora.

Potom už išlo všetko neobyčajne ľahko. Bol tu kulak Dymov, jeho žena a dcéra Ňurka. Bol paholok Vaska. Bol i predseda sovietu Abaturov. A ako to už býva, kulak Dymov snažil sa vydať Ňuročku za predsedu sovietu. Abaturov chodil k Dymovovi, no miesto aby sa bavil s Ňurkou, díval sa kulakovi na prsty. Miesto aby ju stískal večer na priedomí, čakával tam na paholka Vasku, v ktorom sa od tých čias budilo triedne povedomie; Vaska mu vyzrádzal všetko, čo vedel o Dymovovi. I to, že zatajil časť vinohradov a daň z nich neplatí, i to, že Vasku vykorisťuje a že k nemu chodia všelijakí cudzí ľudia. A tak zo svadby nebolo nič, Dymova napokon odvádza milicionár na súd a Ňuročka plače v kúte pri peci.

Eva videla už niekoľko takýchto predstavení. I dnes bola by sledovala so záujmom, keby nie pocitu sklamania. Čakala celkom naisto, že Čerepenčuk bude hrať najkrajší zástoj, že bude hrdinom, ktorý pozná iba víťazstvo alebo smrť, že bude komikom, vyvolávajúcim smiech pri každom pohybe, alebo že bude tragédom, ktorého mŕtve telo zalejú slzy celého hľadiska. Už vopred počula jeho jasný hlas, videla jeho sebavedomé gestá, hrdú hlavu a pružný krok. A hľa — nebolo z toho nič, Čerepenčuk zabudol dokonca sadnúť si včas do svojej búdky a potom musel liezť pred všetkými cez rampu za oponu! Hnevala sa, prižmúrila oči a čakala už len koniec predstavenia. I slina jej v ústach zhorkla a srdce ako keby troška spálil slabý mráz. Nebola tu už prítomná, videla sa, ako beží hore Su-Psechom a stúpa

FURMANOV, DMITRIJ ANDREJEVIČ - ČAPAJEV

FURMANOV, DMITRIJ ANDREJEVIČ

ČAPAJEV
(Чапаев)

Spoločnosť priateľov klasických kníh, Bratislava, 1952
Pravda, Bratislava, 1952
edícia SPKK (84)
preklad Soňa Čechová-Kňazovičová
obálka T. Zádrapa
1. vydanie, 32.000 výtlačkov

beletria, román
308 s., slovenčina
hmotnosť: 323 g

tvrdá väzba s prebalom

0,30 € stav: prebal poškodený, kniha zachovalá *mipet2*  in **S2P** DAROVANÉ
0,10 € stav: zachovalá, bez prebalu *mikpa* DAROVANÁ

Román Čapajev, kniha o slávnom, legendárnom ľudovom hrdinovi Čapajevovi je Furmanovovým najvynikajúcejším dielom. Autor, jeden z prvých sovietskych spisovateľov-komunistov, vykresľuje postavu hrdinu Čapajeva, o ktorom si ľud skladal celé eposy, ako prostého vojaka, takého, aký skutočne bol, s jeho kladmi, ale aj slabými stránkami.

Kniha vznikla roku 1921 a je vlastne literárne spracovanie autorovho denníka z doby, keď bol Furmanov pridelený k Čapajevovej 25. divízii ako politický komisár. Vtedy sa Furmanov bližšie soznámil s Čapajevom, stal sa mu priateľom a mal ho úprimne ľudsky rád. Furmanov si bol vedomý, že má Čapajev veľa chýb, upozorňoval ho na ne a takto ho politicky vychovával.

Pri spracovaní svojho Čapajeva postupuje Furmanov čisto marxisticky. Presne a správne hodnotí opisované udalosti a ľudí. Aj v hrdinovi svojej knihy, Čapajevovi, vidí skôr bojovníka typu Steňka Razina, viac dobrodruha ako revolucionára. No tak je to správne, lebo Čapajev mohol byť iba v tom čase, v medziobdobí intervenčných armád. Zrodil sa z ľudových más v danej chvíli a pri danej situácii. Iba doby takého významu, ako bola táto, rodia takých synov. Čapajevov postoj k úlohám doby odôvodňuje Furmanov predovšetkým jeho roľníckym pôvodom a tým, že mu, chudobnému chlapcovi mužíckych rodičov, cársky režim odoprel vzdelanie. No, hoci bez vzdelania, má Čapajev hlboký smysel pre spravodlivosť, je nadšený, má otvorenú hlavu, organizačného génia, nadľudskú odvahu a veľkú túžbu po vzdelaní.

Pravou témou Furmanovovho románu je rast novej individuality z ľudu. Preto vykresľuje autor tak majstrovsky proces Čapajevovho rastu a jeho politického dozrievania. Téma Čapajevovho vyspievania, jeho vyrastanie z nediferencovanej masy roľníctva v osobnosť, ktorá chápe hodnotu a smysel vlastného života, je veľmi zaujímavá a svojim spádom nadlho upúta čitateľa.

Najväčším kladom tejto Furmanovovej knihy je tá skutočnosť, že na vtedajšie časy, keď vznikla, bola jedným z málo a vzácnych príkladov socialistického realizmu, ktorý pripúšťa kladný opis svojich hrdinov, no pritom nijako nezabúda ani na ich záporné slabé stránky. Tak je to aj u Furmanova, ktorý v Čapajevovi vykreslil celého verného človeka, veľkého hrdinu občianskej vojny, pevného hlásateľa nových dní a zástancu viery v silu ľudu a úspech revolúcie.

3. Príchod do Piľugina

Žena-sedliačka stála pri jame na zemiaky a uprene na mňa hľadela zmeraveným, mútnym, rozpačitým pohľadom. V pohľade sa jej zračila hrôza práve prežitého utrpenia, zračilo sa v ňom nechápanie a napätá bolestná otázka, očakávanie nového neodvratného, nevyhnutného nešťastia, ani čo by očakávala úder, chcela mu zabrániť, ale nemohla. „Kedy už?“ pýtal sa tento unavený pohľad; akisto nie prvý raz a nie len na mňa pozerala, taká stýraná a s otázkou: „Kedy už?“ Vedľa nej, pri chalupe hľadela z jamy druhá, práve tak stýraná sivá, polomŕtva ženská tvár: pod očami mala modročervené vrecúška, pery vyschnuté, vlasy jej visely zpod handry, ktorou mala okrútenú hlavu. Smutný pohľad vyjadroval otázku i prosbu.

— Bieli sú tu, či už odišli? — pýtam sa ich.

— Odišli, utiekli, holúbok, — odpovedala tá, čo vykukovala z jamy. — Môžeme už odtiaľto vyjsť, holúbok? Budete ešte strieľať?

— Nie, nie, nebudeme, len poďte von..,

Rad-radom začaly vychádzať z jamy ženy, ale iba ženy, chlap ani jeden. Vyliezly ešte deťúrence; zababušily ich do prikrývok, slamníkov, vriec, — nebodaj myslely, že múčne vrece ich ochráni pred šrapnelom... Vytiahly za vyschnuté dlhé ruky starčeka so sivými, vlhkými očami, širokou bielou bradou. Na drieku sa mu hompáľal dlhý povraz, — iste ho na ňom spúšťaly do jamy.

Keď po jednej všetky vyšly, pustily sa tackavo k chalupám, vše sa obzrely, vše oprely o plot. Bola to strhujúca scéna, keď sa ako tiene pohybovaly popri plote v hrobovom, tragickom mlčaní, stále ešte plné hrôzy, skrahnuté od vlhkej, studenej jamy.

Na rohu sa shŕkol húfik sedliakov, tiež ešte nechápu, nevedia, či sa boj už skončil, či majú ostať tu, alebo sa zasa pokryť po domoch, po kôlňach, po kúpeľných búdkach.

— Dobrý deň, súdruhovia! — zavolal som na nich.

— Pán boh daj ... Dobrý deň, súdruh! — priateľsky odpovedali. — Tak sme sa dočkali, sláva bohu ...

Neviem, či veriť tomuto privítaniu. Možno aj bielych tak isto vítali, aby im dali pokoj, — zo strachu, z nesmelosti. Ale pozriem im do tvárí a vidím skutočnú, nevyumelkovanú radosť, takú opravdivú radosť, ktorú nemožno predstierať, najmä na prostej dedinskej tvári. Sám som sa zaradoval.

Pobrali sme sa doprostred dediny. Tam je ďalší hlúčok, ale vidno, to už nie sú dedinčania.

— A vy čo, chlapci, zajatí ste, či ako?

— Áno prosím, zajatí.

— Mobilizovaní?

— Áno prosím, mobilizovaní.

— Odkiaľ ste?

— Z Akmolinskej oblasti.

— Koko vás je tu?

— Ale toť tridsať, ešte sú poskrývaní po kôlňach ... Aj hen zo záhrad utekajú.

— Teda vy ste ostali?

— Áno, prosím, sami sme ostali.

— A zbrane máte kde?

— Složili sme, hen sú pri plote.

Idem ta, pozerám: kopa pušiek. Hneď sme k zbraniam i k zajatcom postavili našich chlapcov a rozkázali sme ich strážiť, kým ich dopravíme do štábu divízie.

Zajatci vyzerali na poľutovanie, oblečení boli biedne — jeden v akomsi kožúšku, jeden v halene, iní v deravých kabátoch, obutí sú všetci mizerne — podaktorí aj v kapcoch, krpcoch a všetko je na nich potrhané na franforce. Vonkoncom nevyzerali ako vojsko — jednoducho horda otrhancov. Nerozumeli sme tomu: prečože sú tak zle zaodetí, keď sú kolčakovské vojská inak výborne zásobované z cudziny? 

— Ako to, — pýtam sa, — chlapci, dáko biedne vás to ten Kolčak poobliekal? To vari všetkých takto?

— Kdežeby, to len nás.

— A to už prečo?

LAGERLÖFOVÁ, SELMA - JERUZALEM

LAGERLÖF, SELMA

JERUZALEM
(Jerusalem)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1969
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (248)
preklad Peter Hrivnák
doslov Peter Hrivnák
obálka Milan Spál
1. vydanie, 55.000 výtlačkov

beletria, román
456 s., slovenčina
hmotnosť: 552 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal ošúchaný a pokrčený

0,80 €

*mipet2*  in **S1Z**

Z veľkého radu prozaických diel jednej z najslávnejších autoriek svetovej literatúry, nositeľky Nobelovej ceny Selmy Lagerlöfovej patrí rozsiahly dvojzväzkový román Jeruzalem u nás medzi menej známe. Popri čarovných, poetických príbehoch Göstu Berlinga či Liliecrona, popri známej löwensköldovskej trilógii sa akosi zabúdalo na azda najepickejšie dielo S. Lagerlöfovej, na tento „epos severskej dediny“, ktorému dala podklad skutočná udalosť.

Koncom minulého storočia podľahla veľká časť istej dalarnskej dediny vplyvu sektárskych kazateľov a presťahovala sa do Jeruzalema, aby tu „príkladom dobrých skutkov“ hlásala Kristovo učenie. Tento neobyčajný, až nevysvetliteľný čin, ak si uvedomujeme silné tradičné putá švédskeho vidieka, musel zaujať „najšvédskejšiu zo všetkých švédskych spisovateľov“ - Selmu Lagerlöfovú.

Na. rozhraní fantázie a skutočnosti, tam, kde sa obe tieto oblasti prelínajú v našej ľudskej existencii, nachádza vysvetlenie týchto udalostí. Nie obrovské prevratné udalosti sú predmetom tohto pútavého diela, počujeme v ňom tiché praskanie starej stavby našej spoločnosti, príznaky, ktoré poukazujú na minulú slávu a neďaleký pád, a súčasne zobrazujú svet, ktorý je nám v severskej literatúre taký blízky - svet, ktorý je ešte celý zdravý, schopný vlastnými silami prekonať to, čo ho ohrozuje. Táto črta možno posúva Lagerlöfovej romány do oblastí rozprávkovej krásy, lebo naše ohlušené uši nie sú schopné načúvať tichému toku času, v tom je však i príťažlivosť tohto sveta, ku ktorému sa neustále vraciame, chtiac i nechtiac, lebo nie je v ňom hanbou ani pre toho najväčšieho hrdinu, ak zaplače.

Ingmar sa ponáhľal preč. Boli teda aj iní, ktorí obžalúvali Hellguma, a boli práve takí bezmocní ako on.

Ingmar zišiel dolu k píle. Silný Ingmar ju už opustil. Uprostred zavýjania píly a dunenia vodopádu sa mu zdalo, že počuje krik. Ale nestaral sa o to. Po mysli mu nechodilo nič iného ako tá obrovská nenávisť k Hellgumovi. Vymenoval všetko, o čo ho Hellgum okradol, o Gertrud a Karin, o pílu o domov.

A tu sa mu znova zdalo, že počuje krik. Prišlo mu na um, že sa medzi Hellgumom a cudzincami možno strhla zvada. „Nebolo by nijaké nešťastie, keby ho aj zabili,“ pomyslel si.

Vtom počul silný výkrik o pomoc a rozbehol sa hore kopcom.

Čím viac sa k domcu približoval, tým jasnejšie počul Hellgumovo volanie o pomoc, a keď bol celkom blízko domca, zdalo sa mu, akoby zem dunela od bitky.

Ingmar vždy otváral dvere veľmi ticho a opatrne, a tentoraz to urobil ešte tichšie a opatrnejšie. Ustrašene sa všuchol dnu. Vnútri stál Hellgum opretý o stenu a bránil sa krátkou sekerou. Traja cudzinci, všetko silní a statní chlapi, ho napadli drevenými drúkmi, ktorými sa oháňali ako kyjmi. Pušky so sebou nemali a z toho sa dalo usúdiť, že sem prišli len s úmyslom Hellguma poriadne zbiť, ale keď sa začal brániť, prišla na nich vraždychtivosť a teraz išlo Hellgumovi o život.

Na Ingmara sa ledva pozreli; veď to bol len dlhý, neohrabaný chlapec, čo vošiel do miestnosti.

Ingmar chvíľu ticho stál a pozoroval boj. Zdalo sa mu, akoby to bolo všetko sen, pred očami sa človeku objavuje to, čo si najviac želá, a predsa nechápe, kde sa to vzalo. Podchvíľou volal Hellgum o pomoc. „Hádam si len nemyslíš, že budem taký hlúpy a pomôžem ti,“ pomyslel si Ingmar.

Jednému z chlapov sa napokon podarilo zasiahnuť Hellguma do hlavy tak silne, že ten pustil sekeru a zvalil sa na zem. Tí druhí dvaja hneď odhodili drúky, vytiahli nože a vrhli sa na Hellguma. Ale vtom prebleskla Ingmarovi hlavou myšlienka. V ich rode koloval starý výrok, podľa ktorého každý z Ingmarssonovcov raz v živote vykoná podlý alebo nesprávny čin. Prišiel teraz rad naňho?

Zrazu cítil jeden z útočníkov, ako ho zozadu uchopili silné ruky, zdvihli ho a vyhodili ho von z chatrče. Druhý ani nestihol vstať a obišiel tým istým spôsobom, a tretí, ktorému sa podarilo vstať, dostal taký úder, že vyletel na ostatných.

Keď ich takto vyhodil, postavil sa Ingmar do dverí.

-       Nechcete si to ešte raz zopakovať? - spýtal sa a zasmial sa. Nebol by mal nič proti tomu, keby ho boli napadli. Bolo príjemné vyskúšať si takto sily.

A tí traja by boli mali azda aj chuť pokračovať v boji. Vtom však jeden z nich skríkol, že treba ujsť. Videl, ako sa po chodníku za jelšami blíži človek.

Zúril však nad tým, že im Hellgum takto ušiel, a keď sa už obracali na útek, priskočil jeden z nich k Ingmarovi a vrazil mu nôž do šije.

-       To máš za to, že sa miešaš do našich vecí! - zvolal.

Ingmar sa zrútil a sedliaci sa s chechotom rozbehli preč.

O niekoľko minút dorazila k chatrči Karin. Našla Ing-

mara sedieť na prahu s ranou v šiji. Vnútri videla Hellguma. Už zase stál a opieral sa o stenu. V rukách držal sekeru a tvár mal zaliatu krvou.

Karin nevidela tých, čo ušli. Myslela si, že to Ingmar napadol a zranil Hellguma.

Karin sa tak naľakala, až sa jej nohy podlomili. „Nie, to nie je možné,“ pomyslela si, „to je nemožné, aby sa ktosi z nášho rodu stal vrahom.“ V tej chvíli jej prišla na um história jej matky.

- Odtiaľ to všetko pochádza, - zamrmlala.

Karin prebehla popri Ingmarovi k Hellgumovi.

- Nie, nie, najprv Ingmar! - volal Hellgum.

- Najprv treba hádam ošetriť obeť, a nie vraha, - povedala Karin.

- Najprv Ingmar, najprv Ingmar! - kričal Hellgum. Bol taký rozčúlený, že sa na ňu zahnal sekerou. -       On zahnal vrahov a zachránil mi život.

MEDEK, RUDOLF - ČESKÝ RÁJ

MEDEK, RUDOLF

ČESKÝ RÁJ
Básně

Štěpán Jež, Praha, 1937
bibliofilská edícia Vigilie (16)
450 výtlačkov na "dobrém velínu"
50 výtlačkov na "Pannekoekově papíře ručním"
kresba na frontispice a obálke Em. Prüll

poézia, bibliofília
88 s., čeština
hmotnosť: 131 g

mäkká väzba
stav: výborný, nerozrezané strany

NEPREDAJNÉ

*H-7-1*

TIŠE..

Nikdy mi srdce mé nevelelo 

tak tiše.. tak tiše..

Oddávalo se, oddávalo 

i pýše.

Ale dnes mi to srdce velí, 

abych na tebe nezapomínal, 

nezapomínal, cite můj vřelý, 

ty mého srdce radost i žal.

Člověk má srdce jenom jedno 

a může s ním živ být jenom jednou. 

Padne-li hoři a smutku v bezdno, 

najdou se ruce, jež je zvednou?

ŽNĚ

Nemohu, nemohu, ne, 
zapomenouti na tě, obnažené s
rdce ty mé, ach ty mé srdce! 
Takový rušný den je kolem, 
hluk divý letí lesem, polem 
a mně se stýská po pomlce.

Je doba žní a doba práce, 
kdo po tvém hoři může ptát se? 
A nikdo v dnešku času nemá. 
Ať svoje hoře skrýváš, tajíš -
jen kusu chleba se dnes najíš, 
jinak jsou lidská srdce němá.

A přec to lidské srdce chtělo 
pomlčet chvíli - kdy se zřelo 
zrcadlit šťastně na obloze.
Teď v shonu dne a v ryku světa 
to lidské srdce k nebi vzlétá - 
a dolů padá přeuboze.

NODL, LADISLAV - GEMÜSEKÜCHE VON A-Z

NODL, LADISLAV
MARUŠKA, PAVEL

GEMÜSEKÜCHE VON A-Z

Vehling Verlag, 1983
Artia, Praha, 1983
fotografie O. Davidová, S. Němec
preklad do nemčiny L. Gregor
obálka A. Chmel

kuchárky, recepty
228 s., far. fot,, nemčina
hmotnosť: 790 g

tvrdá väzba
stav: výborný

PREDANÉ

*mipet2* (in *053*)

BAIER, JIŘÍ - PILZE SAMMELN UND ESSEN

BAIER, JIŘÍ

PILZE SAMMELN UND ESSEN
204 Seiten
über 160 Farbbilder
fast 170 Rezepte

Artia, Praha, 1987
foto J. Poláček, I. Lutterer, Jiří Baier
kresby B. Vančura
preklad do nemčiny W. B. Oerter
obálka J. Dvořák
register húb, register receptov

publikácie obrázkové, huby, kuchárky, recepty
204 s., nemčina
hmotnosť: 730 g

tvrdá väzba
stav: výborný

1,50 € PREDANÉ

*mipet2*

Wie man Pilze richtig sammelt. Essbare Pilze und ihre giftigen Doppelgänger. Züchten von Pilzen. Pilze — eine natürliche biologische Ergänzung unserer Ernährung

Pilzgerichte in vielen Varianten, Tips für Pilzsuppen, Bunte Pilzsalate, Pilze mit Gemüse, Pilze im Teig. Pikante Sossen. Fleisch-Pilz-Schlemmereien. Schmackhafte Pilzomeletten. Leckere Pilzfüllungen. Pilzsülze. Konservierung von Pilzen

KRÁĽ, FRAŇO - CESTA ZARÚBANÁ

KRÁĽ, FRAŇO

CESTA ZARÚBANÁ

Spoločnosť priateľov klasických kníh, Bratislava, 1953
edícia SPKK (85)
prebal J. Krejča
4. vydanie, 30.000 výtlačkov

beletria, román
304 s., slovenčina
hmotnosť: 320 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu, na frontispice malý podpis predchádzajúceho majiteľa

0,80 €

*mipet2*  in **S2P**

Obdobie hospodárskej krízy, triedny boj, kontrast proletárskeho a meštianskeho života. Román sa delí na tri diely: časť prvá – Skúpy život, časť druhá – Rozbúrené srdcia, časť tretia – Nalomené jarmo.

Mora smútku zaľahla na dedinu a sovrela krídlami reči ľudu. Hovorilo sa iba o tvŕdzi a biede. Roznášaly sa chýry o samovraždách a o pochodoch hladu. V Ochtinej sa obesil sedemdesiatročný starec, v Košiciach sa zastrelil jedenásťročný chlapec, kdesi sa hodila dievka do Dunaja ...

Svadobné pochody nahradzovaly pohrebné sprievody.

V Radzímke ako aj inde.

Chuť k životu opúšťala mladých a starí vítali v smrti jediné východisko. Východisko z biedy a hladu. Útek od tých rôznych odvarov zelín a sena, ktorými si začínali naplňovať žalúdky.

Lebo v pol dedine vynášali už zo zápravok posledné filpásky zemiakov. Pol dediny stálo na pokraji zúfalstva. Pol dediny malo nájsť v smrti vykúpenie.

— Musí sa niečo stať!

— Musí!

Ľudia odriekali vieru v príchod čohosi neodvratného, ale mnohí z nich nevedeli, čo to má byť. Boli i takí, čo v zúfalstve začínali veriť v akýsi zázrak, ktorý spadne z čista jasna hoci s neba zachrániť hynúcich, ale väčšina bedače zostala nezmätená vo svojom presvedčení, že to jediné možné „čosi“, čo ich môže zachrániť od hrôzy smrti hladom, musia si pripraviť a vydobyť sami.

— Musí sa niečo stať! ...

— Musí! ...

A medzitým sa robilo toto:

Važťanov šesťročný synček Maroš, keď sa raz ráno vyplakal už od hladu až do zachrípnutia a zazrel oblokom hore dedinou ísť žandárov, vybehol v zaplátanej košieľke a bosý do snehu na ulicu pred nich, složil ručičky a prosil:

— Zastlelte ma tou flintou ... zastlelte . . . lebo už nevydlžím od hladu!

Žandári zmeraveli, zhrozili sa, jeden vytiahol z kapsy kus chleba, druhý z vrecka korunu, vtisli to chlapčekovi do dlaní, pohladili ho, usmiali sa naňho — a vykročili ďalej svojou cestou za predpísanou im povinnosťou.

A neminul ani týždeň od tej udalosti a po senzáciách lačným čitateľom mohly noviny doniesť z tej obce novú, srdcom otriasajúcu zprávu o výkriku zúfalého dievčatka, ktoré vybehlo z Vidovej chalupy s nožom v ruke a volalo:

— Dajte mi jesť, lebo sa týmto nožom zarežem!

Ale nebolo treba ani žandárskych pušiek a kuchynských nožov.

Na deti prišla iná pohroma.

Zelinové odvarky nemaľovaly totiž len tváričky do žlta, ale súčasne pripravovaly i cestu do detských žalúdkov vrahovi, čo sa nazýva týfovým bacilom.

V Radzímke vypukol brušný týfus.

Bolo to koncom januára, keď sa votrel do jednej chalupy na vyšnom konci dediny a sotva sa stretol týždeň s týždňom, už hýril v celej dedine. Chodníky mu upravovala i rieka, tečúca prostred dediny, z ktorej sa zásobovali občania pitnou vodou.

— Hanička nám ochorela!

— Aj náš Maroško ...

— A u nás troje ...

Radzímka sa menila na beznádejnú nemocnicu. Nebolo skoro domu, kde by sa nebol niekto na posteli v horúčke svíjal. Boly to najmä deti a mladšia mládež, čo ľahko podľahly zákernej chorobe. Veď týfus našiel tu výbornú pôdu pre svoju siatbu.

Ľudí sa zmocňovala hrôza. Poplach a panika. Matky sa chytaly v zúfalstve za hlavy a otcovia behali do mesta k lekárom. Prišiel okresný, dal polepiť po domoch červené

CÍGER-HRONSKÝ, JOZEF - U NÁS

CÍGER-HRONSKÝ, JOZEF

U NÁS

Matica Slovenská, Turčiansky svätý Martin, 1928
edícia Knižnica Slovenských pohľadov (2)
2. vydanie

beletria, próza krátka,
158 s., slovenčina
hmotnosť: 207 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý, zrejme dobová tvrdá preväzba

9,00 €

*mipet2* uložené v *kovake1*

POD JAVOROM

Všetci traja boli takí vyrastení ako otec. Gregor bol najnižší, ale ani tomu veľa nechybelo do siahy, hľadel i on ponad hlavy iným, no a v Nedbaniciach nie je zakrpatený svet. — Starý Bosák ťahá od Ďura už na osemdesiaty, ale zato sa neshrbil. Hja, také to plemä. Nechytí sa toho hrdza, ani na lámku sa nežaluje, ani na žalúdok, len ak by nohy popúšťaly starý poriadok a počaly upomínať, keď uháňa vŕškami domov.

— Zato potrvajú do smrti, dosť ma nanosily, — usúdi starý Bosák a nemá im za zle, že tratia silu, ostarievajú. — Ešte zajdem domov, — popýšil sa niekedy, — ani sa neomeškám.

Zajde ver! Ani hocikto nechytil by sa s ním. Býva pod samým Javorom a to len dobrý chodák ak prebehne za dve hodiny, — nuž jemu tiež netrvá ďalej. Pravda, kedysi preskočil i za poldruhej, ale to bolo kedysi, keď nemal na hlave šediny, a terajší mladší ženáči ešte húsence naháňali po pažiti. — A niekedy i chytrejšie premeral cestu.

— Dlhé nohy máte, — povrávali chlapi, keď išli siahovinu chystať pod Javor a Bosák začal po svojsky vykračovať.

— A žena mi bude doháňať, že neskoro chodím.

— Či vám bude?

Bosák len plecom pohodil.

— Možno...

Áno, to len z obyčaje povedal, že mu žena doháňa. Nepovedala už roky slova pri návrate, či prišiel neskoro, alebo včas. On ju naučil tak. Raz prišiel namrzený, a čosi mu povedala, nuž vtedy naučil ju na poriadok. Pekne vopchal ju do pece, akoby len chlieb, — a hodná žena bola, ani hocijakého chlapa nebola by sa naľakala. Ale čože Bosákovi! Ani sa veľmi nepretiahol, pozohýňal ju ako vŕbový prút, ako nejaké decko a vteperil do pece. Priprel dvierka a išiel po suchú borovinu, aby priložil ohňa.

Šťastie, že tento hrozný úmysel prekazil jeden zajac. Keď vyšiel Bosák na dvor, pozdola, z ďateliniska práve vtedy vyskočil ušiak a zabočiac ponad krumpliská sadol pod sadom. Bosák to nemohol prepásť. Skočil pre flintu, ale zajac ho previedol: zbehal celé úbočie, neprišiel mu na rúru. — Za ten čas ušla mu žena z pece a odbehla až do tretích súsedov; ono dobre, lebo, aký bol nahnevaný, sväto-sväte by ju bol upiekol.

Ono aspoň naučila sa poriadku.

Od tých čias, keď došiel, neopovážila sa vyčitovať, hoci často chodil svetom. Tu do mesta, tu do dediny, a pole na božiu milosť. Ak by i žena tak, nebol by mal k Vianociam chleba, a na posmech sveta kupoval by zrno.

Taký gazda bol Bosák za dávna.

Teraz už len tri razy odchádza týždenne, i to len do dediny, k notárovi, a v krčme už nezabaví sa nikdy. Keď prišiel prvý raz do kancelárie, mal poviazanú hlavu. Sadol na lavicu a čakal, pokým vytratia sa neúradné kožuchy,

JESENSKÝ, JANKO - Z LYRIKY A. S. PUŠKINA

JESENSKÝ, JANKO

Z LYRIKY A. S. PUŠKINA

Tranoscius, Liptovský Mikuláš, 1947
edícia Sobrané spisy Janka Jesenského (16)
1. vydanie, 4.200 výtlačkov

poézia
164 s., slovenčina
hmotnosť: 269 g

tvrdá väzba, papierový prebal
stav: dobrý

1,30 € PREDANÉ

*mipet2* uložené v *kovake1*
*H-1-2*

Na storočnicu smrti Puškinovej preložil Janko Jesenský niekoľko epických a celú stovku lyrických básní Puškinových z rokov 1814—1836. Vydal ich bol v Matici pod názvom „Z poézie A. S. Puškina“ (1937). V našom vydaní uverejňujeme Jesenského lyriku osobitne ako skvelú daň, splatenú básnikovi veľnároda ruského, géniovi, ktorého pozná už naše publikum vyše sto rokov z originálu i prekladov. Ani jeden svetový básnik sa nedožil toľkej obľuby, ako práve Puškin s Mickiewiczom a Goethem v našej literatúre. Preklady z Puškina od Kuzmányho po Hviezdoslava a Sládkovičova, Krčméryho a Poničana, Votrubu a Brtáňa, sú svedectvom nepretržitého záujmu o poéziu ruskú celých sto rokov.

Jesenského výber sa týka najpovestnejších básní Puškinových, ako sú Klebetníkom Ruska, Poslanie na Sibír, Prorok, Dedina, Rozhovor medzi kníhkupcom a básnikom, balád ako Utopený, básní venovacích, príležitostných, epigramov i lyrických skvostov a spovedí poetových. Slovenčina Jesenského a jeho básnický jazyk sbližujú s jemným vkusom poéziu ruského génia s naším čitateľstvom. To je aj testament básnika a ukázanie pravej cesty, ako sa má uberať prekladateľská činnosť slovenských básnikov a prekladateľov pri výbere vrcholkov svetovej a najmä slovanskej poézie.

EXEGI MONUMENTUM

Ja pomník zdvihol som si nie rúk prácou tvrdou, 

chodníkom ku nemu nerastie trávy chlp, 

on vyššie týči sa so svojou hlavou hrdou 

jak Alexandrijský je stĺp.

Nie, celý neumriem. Tá duša neumrie mi, 

čo v svoju lýru som ja vedel položiť 

a slávnym budem ja, kým na tejto tu zemi 

hoc jeden básnik bude žiť.

Zvuk o mne poletí cez šíre ruské nivy, 

reč každá žijúca ma menom bude zvať: 

vnuk hrdý Slavianov i Fín a teraz divý 

Tunguz i Kalmyk - stepi brat.

A dlho budem ja tým milý v ľudskom rode, 

že svojou lýrou som cit dobrý prebúdzal, 

že v čas môj divoký som spieval o slobode 

a milosť ku padnutým zval.

Božiemu rozkazu buď poslušná, ó Múza. 

Urážky neboj sa a vavrín nežiadaj, 

prijímaj chladne, keď ťa chváli, haní luza, 

a s hlupákmi sa nehádaj.

Kam. Ostrov, 21. VIII. 1836

MIHÁL, IVOR - SLOVENSKO - ZVIERATÁ TATIER

MIHÁL, IVOR

SLOVENSKO - ZVIERATÁ TATIER

Knižné centrum, Žilina, 1997 (?)
fotografie Ivor Mihál
ISBN 80-88723-48-5

príroda, publikácie obrázkové
64 s. far. fot., slovenčina
hmotnosť: 233 g

tvrdá väzba
stav: výborný, s textovou vložkou v anglickom a nemeckom jazyku

1,00 €

*mipet2*uložené v *kovake1*

Malé medvedíky prichádzajú na svet väčšinou v zime, už v polovici februára. Aj napriek tomu, že sa rodia v klimaticky najnevýhodnejšom ročnom období, nie je to pre ne nevýhoda, naopak, v zimnom brlohu matky sú chránené pred nepohodou. Na jar, keď nastanú priaznivé životné podmienky, sú už dostatočne vyspelé, aby hneď mohli nasledovať matku na jej potulkách.

Medvedica mláďatá neustále stráži a za akýchkoľvek okolnosti ich bráni. Keď sú mláďatá ešte malé, prenáša ich po vyrušení na bezpečnejšie miesto. Často ich zaženie na strom a sama uteká, aby odlákala pozornosť, čo je asi najúčinnejší prostriedok proti vlkom. Na približujúceho sa človeka však väčšinou bezprostredne zaútočí. Mláďatá prestáva brániť v období, keď sa začínajú samostatne živiť, čo býva vo veku 8 až 10 mesiacov. Ani potom matku neopúšťajú a prečkajú s ňou v spoločnom brlohu zimu. Rodina sa rozpadá najčastejšie v druhom roku; niekedy medvedica od seba odháňa mláďatá len v období ruje a potom sa k nej opäť vracajú. 

Súžitie medveďa s človekom v Západných Karpatoch sa stáva vážnym problémom. Súvisí to s potravinovou synantropizáciou medveďov, ktoré sa koncentrujú v blízkosti horských chát, ale aj tatranských osád - centier turistického ruchu, priživujú sa na odpadkoch jedál, a pritom často obťažujú a napádajú ľudí. K vzniku týchto problémových medveďov prispel najmä návyk medveďov získavať si takto dostupnú potravu buď priamo od ľudí, alebo z ich bezprostrednej blízkosti. Vyskytli sa aj prípady úmyselného prikrmovania medveďov rôznymi pochúťkami s cieľom poskytnúť atraktívny pohľad na ich „hodovanie“. Takéto situácie znamenajú pre človeka veľké nebezpečenstvo.