MŇAČKO, LADISLAV
ONESKORENÉ REPORTÁŽE
LITA, Bratislava, 1990
2. vydanie, 50.000 výtlačkov
prebal JMB
ISBN 80-219-0143-8
beletria, próza krátka,
152 s., slovenčina
hmotnosť: 255 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: výborný, nepoužívaná
1,00 €
*BIB08*BELS
Hovoriť nad touto knižkou o návrate Ladislava Mňačku (1919) do slovenskej literatúry by bolo možno efektné, nebola by to však pravda. Nikdy z nej totiž neodišiel - len sa nevydávali jeho knihy. Niekoľko generácií mladých čitateľov si ako štafetu z ruky do ruky podávalo ohmatané a rozpadávajúce sa staré vydania. Najmä však v samom organizme literatúry pôsobilo pod povrchom všetko, čo do nej s takou bezočivou samozrejmosťou skoro pred tromi desaťročiami vniesol: neprikrášlené životné fakty, nepodplatný pohľad na utajované súvislosti, neúnavnú, síce programovo civilnú, no svojou odvahou až dojímavo rytiersku obranu slabých a bezprávnych proti mašinérii moci a jej spupným strojcom a údržbárom.
V tomto zmysle Oneskorené reportáže (1963) otvárajú novú etapu slovenskej literatúry. Etapu úporného pokusu o pravdu. Nik pred Mňačkom (ak nerátame pritlmenejšie tóny jeho vlastných reportáží Kde končia prašné cesty z toho istého roku) tak drsne a rúhavo nepomenoval stav, v akom sme žili a nerozptyľoval jedovatú hmlu, ktorá ho halila. Autorovo slovo sa tak stalo jedným z dôležitých katalyzátorov atmosféry, umožňujúcej odbojný zdvih nášho umenia, výrazný najmä na Slovensku, najplastickejšie na stranách legendárneho týždenníka Kultúrny život. (Mimochodom, Mňačko bol nielen jeho kmeňovým autorom, ale dvakrát i šéfredaktorom.)
Ladislav Mňačko nie je literárny estét, ale celým uspôsobením bojovník, ktorý sa hrdo hlási k svojim publicistickým koreňom. Životný postoj vášnivého a po nových poznatkoch bažiaceho reportéra mu umožňuje prenikať pod povrch javov, obnažovať skryté väzby a demaskovať ich. Cieľom jeho úsilia nie sú bravúrne štylizácie či dômyselné psychologické sondy (hoci ani tie nie sú cudzie jeho tvorivému naturelu), ale neprikrášlené, surové fakty o stave spoločnosti. Vynieslo mu to neraz konflikty s kritikou; tie však nezmiatli čitateľov. Neomylne siahali po knihách, v ktorých cítili pulzovať vlastný život i reportérovo úsilie, riskujúce osobné spoločenské postavenie i kariéru v zápase proti jeho mrzačeniu. Týmto čitateľom adresujeme i nové vydanie Oneskorených reportáží. Nazdávame sa, že ešte stále, žiaľ, aktuálnych, aj keď už len ako živé a zainteresované svedectvo.
DVAJA KAMARÁTI
NEHNEVAJTE SA, ŽE OBŤAŽUJEM, ISTE MÁTE DOSŤ SVOJICH starostí, vlastne ani neviem, prečo som k vám prišiel, možno len preto, že sme sa kedysi trochu poznali, už je to dávno, však, ale nič od vás nechcem, napokon, čo by som mohol chcieť, ja už od nikoho nič nechcem, iba svätý pokoj, prácu mám, bývať mám kde, som lepič podláh, dá sa pri tom zarobiť a ja ani tak veľa nepotrebujem, je to nezdravá robota, to viete, acetón, človek od neho stráca chuť na jedlo, ale nech, je nás málo, nik sa do tejto práce veľmi nehrnie, je to istá existencia, prácu si vykonávam svedomite a inak nemám nijakú zodpovednosť, to je dobre, nemať nijakú zodpovednosť, veľmi sa čudujem ľuďom, čo sú ešte ochotní vykonávať zodpovedné funkcie, „úmrtnosť" riaditeľov v našich závodoch je ohromná, riziko nepredstaviteľné, dosť som sa narozmýšľal, prečo to ľudia ešte berú. Či si nevedia vyrátať, že o tri-štyri roky poletia s hanbou? Viete, koľko takých som stretol tam, v krimináli? Len preto, že ten druhý mal protekčného strýka, či pre iné, poväčšine nezávažné veci. Čože ja, s peniazmi sa nedostanem priamo do styku, naša práca sa prepláca zloženkou, na fasovaný materiál si dávam pozor, aby ma neošudili v sklade, a všetko, čo vraciam, dám si podpísať. Materiál je mojím jediným rizikom, starostlivo dbám, aby mi v tom všetko súhlasilo. Odrobím si tých osem hodín a mám ešte veľa času na svoje drobné, naozaj drobné a nenákladné starosti, chodievam každý deň na Železnú studničku, vypijem dve deci vína, to robí po tom acetóne dobre, preluftujem si pľúca, už ma tam poznajú, keď niekedy vynechám deň-dva, znepokojuje ich to, a potom musím vysvetľovať, prečo som neprišiel.
Vravím, neviem, prečo som vás požiadal o túto schôdzku, možno preto, že sme sa kedysi trochu poznali, nič od vás nechcem, ale tak si myslím, nech to niekto počuje, nech to niekto vie, ja som sa s tým už dávnejšie vyporiadal, som so svojou dnešnou existenciou celkom spokojný, ale niekedy ma pochytí ľútosť za tými rokmi, chce sa mi zastaviť kohokoľvek na ulici a všetko mu vyrozprávať, asi preto som vás zavolal, niekedy to človeka dusí na nevydržanie.
Žena, to iste viete, ma dávno opustila, nevydržala tie roky neistoty a čakania, keď vtedy prišla za mnou do Jáchymova a žiadala súhlas na rozvod, veľmi ma to zabolelo, viete, my sme tam všetci dobre vedeli, ako je s našimi ženami, také čosi sa stávalo každú chvíľu, napokon, neboli sme tak celkom odrezaní od sveta, vedeli sme všetko, čo sa deje aj mimo nášho najužšieho kruhu, prišiel niekto nový a rozprával, dostávali sme listy, návštevy sa povoľovali, vravím, vedeli sme, čo sa vonku deje, aj čo sa deje s našimi, ale každý akosi skryte dúfal - moja žena nie, tá je iná... ale prečo by mala čakať človeka odsúdeného na pätnásť rokov? Mala pravdu a ja, nech to akokoľvek bolelo, som jej rozvod povolil. Nič jej nezazlievam, stačí jeden zbabraný život, načo majú byť dva, keď sa znovu vydávala, napísal som jej list, v ktorom som jej želal veľa šťastia, dúfam, že sa jej moje želanie splnilo. Boli takí, čo sa proti tomu vzpierali, trápili sa, nechceli povoliť rozvod, ale myslím, že som urobil dobre, z takého manželstva už veľa nie je, ani nebude, často sa o tom presviedčam, viete, tam vznikli medzi ľuďmi dosť silné putá, skoro všetci moji známi stadiaľ už sú na slobode, stýkame sa, navštevujeme sa, nie všetky ženy boli rovnaké, podaktoré vydržali, ale aj tak z toho nezostalo veľa, po toľkých rokoch sa stretnú kedysi blízki ľudia a nemajú si čo povedať, sú si cudzí... to sú vari najhoršie prípady, aké poznám, ľudia chcú žiť spolu a nevedia, nemôžu, viete, tu sa nedá nikomu poradiť, ale niekedy ma svrbí na jazyku otázka - a prečo sa radšej nerozídete? Načo si ešte po tom všetkom robiť zo života peklo? Poznám niekoľko takých, ktorým to vyšlo, ale tieto udržiavané manželstvá zväčša bývajú tragickým omylom.
To bolo na tom najhoršie. Netrpel len odsúdený, trpelo ich vždy viac, nielen žena, deti nemohli študovať, cítili sa menejcenné, vydedené zo spoločnosti, načo to všetko bolo? Načo?
Vravím, nezazlievam jej nič, veď sú to veci, ktoré prebolia, napokon, nič k nej už necítim, deti sme nemali, tak čo? Občas ju stretnem na ulici, na koncerte, je stále ešte pekná, porozprávame sa, zdá sa, že jej to vyšlo, to má dosť uspokojuje, nech, nech je aspoň ona šťastná, ak sa to vôbec dá, ale zatáral som sa, človek je toho plný, nie o tom som vám chcel rozprávať, proste, môj „prípad“ je krikľavý a niekedy sa mi žiada niekomu ho vyrozprávať, kedysi sme sa my dvaja trochu poznali...
Mal som kamaráta z detstva, narodili sme sa v ten istý deň, v tej istej ulici, spolu nás vozievali v kočíkoch na prechádzku, keď on mal osýpky, nemohol som ich nedostať, v škole nás akosi samozrejme posadili do jednej lavice, aj v ľudovej, aj na reálke, boli sme ako siamské dvojčatá, nerozluční, od rána do večera, po dlhé roky sme boli stále spolu, cestou do školy, zo školy, v škole, poobede sme sa spolu učili, raz u nás, raz u nich, pomáhal mi s počtovými úlohami, s rysmi, ja jemu so slohovým cvičením a s gramatikou. V meste boli dve sestry dvojičky, pravdaže, zaľúbili sme sa do nich, o budúcnosti sme mali celkom jasno, budeme stíhacími pilotmi, alebo zlatokopmi na Aljaške, alebo filmovými hercami, to je jedno čím, ale budeme obaja. Vôbec nás pritom nenapadlo, že sa to raz skončí, že raz nás život oddelí od seba ....
MICHALKOV, SERGEJ
