MRÁZ, IGOR - PRESLÁVILI SLOVENSKO

MRÁZ, IGOR

PRESLÁVILI SLOVENSKO

S-Glóbus, 1991
fotografie Dušan Koutný, Peter Pospíšil, Ján Géci
obálka František Mayer
ISBN 80-900455-3-7

Encyklopédie, šport, životopisy
184 s., čb fot., slovenčina
hmotnosť: 328 g

tvrdá väzba
stav: perfektný, nečítaná

predané

*BIB08* in **S6P**

PRVÁ DEKOROVANÁ MEDAILOU

Matylda PÁLFYOVÁ

S účasťou našich športovcov na OH 1936 v Berlíne boli problémy. Mnohí proti nej protestovali, pretože organizácia bola v rukách armády, ríšskym kancelárom sa stal roku 1933 A. Hitler, hrozilo nebezpečenstvo nacizmu. Starosti boli aj so zabezpečením štafety s olympijským ohňom, pochodeň (prvý raz vôbec) niesli z Olympie do Berlína cez Grécko, Bulharsko, Juhosláviu, Maďarsko, Rakúsko a naše územie. Šlo o významnú novinku, ktorou sa začala dodnes udržiavaná tradícia.

Čs. olympijský výbor sa napriek protestom rozhodol, že naši športovci na tieto hry pôjdu. Stalo sa tak aj na nátlak vlády a v snahe nenarušiť vzťahy s MOV.

Odcestovala 164-členná výprava a v nej 13 žien, zväčša gymnastiek. Bola to dovtedy naša najpočetnejšia výprava. Olympijskú rovnošatu si oblieklo aj deväť slovenských športovcov, z nich dve ženy: Margaréta Schieferová, prvá slovenská atlétka na OH, diskárka z Trstína a Matylda Pálfyová z Kostolian nad Hornádom, ktorá sa kvalifikovala do družstva gymnastiek. Práve ona, tak ako zápasník Jozef Herda, si vybojovala striebornú medailu. Ako prvá žena v slovenskom športe získala olympijskú poctu.

Gymnastika žien bola vtedy ešte v plienkach. Veď na MS 1934, dva roky pred OH, súťažili ženy prvý raz. Ich program pozostával z troch častí — z voľných zostáv na bradlách s nerovnakou výškou žrdí, na kladine a v preskoku koňa na šírku. Potom boli atletické disciplíny: beh na 60 m, skok do diaľky a hod oštepom. Ďalej rytmická zostava s hudobným sprievodom alebo spevom. Družstvá boli šesť — až osemčlenné a naše zvíťazilo v zostave V. Dékanová, E. Hájková, A. Hřebřinová, V. Foltová, V. Jarušková, M. Šebková, J. Bajerová, Z. Vermiřovská. Jediné cvičilo na bradlách s nerovnakou výškou žrdí a právom môžeme konštatovať, že naše dievčatá sú objaviteľkami tohto náradia. Matylda Pálfyová teda ešte v družstve nebola, hoci mala už 22 rokov, vybojovala si miesto až neskôr, čo bol v konkurencii českých gymnastiek nečakaný úspech.

Podľa dostupnej literatúry sa jej meno objavilo pred športovou verejnosťou až roku 1935, keď Spravodaj Sokolskej župy východoslovenskej Jána Kollára písal: „Sestra Matylda Pálfyová, členka Jednoty Košice, je první Slovenkou vůbec, ktorá se svou neúnavnou pílí probojovala do olympijského družstva žen a při konečných vylučovacích závodech umístila se na 4. místě se 73,0 body. Ve společném utkání olympijského družstva našeho s olympijským družstvem Sokola jugolávského v Lublani 31.5. dosáhla dokonce 3. místa ze všech závodnic počtem 71,4 bodu. Je to výkon vynikající, k němuž všichni sestře Matyidé blahopřejeme a na cestu k nejvyššímu závodu světa na OH do Berlína jí přejeme hodně zdaru."

Zažiarila rýchlo, v Berlíne štartovala v čs. družstve 12. augusta 1936 a urobila tam slovenskej gymnastike veľkú slávu. Družstvo bolo osemčlenné, obsadilo druhé miesto za Nemeckom, no kritiky sa zhodovali v názore, že malo zvíťaziť. Iba skutočnosť, že všade vládol nacionalistický šovinizmus a rozhodcovia tlačili domáce gymnastky do popredia, zapríčinila, že naše družstvo sa nevrátilo so zlatou medailou. Členka družstva M. Větrovská spomína: „Nášmu družstvu prisudzovali už pred odchodom víťazstvo, ale v atmosfére, aká vládla v Berlíne, kde nezáležalo na výkonoch, ale na drese s hákovým krížom, to bolo vylúčené.“

Pálfyová bola štvrtou našou najúspešnejšou gymnastkou a získala 63,67 b zo 75 možných bodov. Súťažilo sa na bradlách v povinných a voľných zostavách, na kladine a na koni. Vo viacboji štartovalo osem družstiev a naše v zostave: V. Foltová, V. Děkanová, Z. Veřmiřovská, M. Pálfyová, A. Hřebřinová, B. Dobešová, M. Větrovská, M. Bajerová. Teda päť gymnastiek z MS 1934, iba tri členky boli nové, medzi nimi aj Pálfyová.

Muselo to byť výborné družstvo, veď jeho základ zažiaril aj na MS 1938 v Prahe. Súťažilo sa vtedy dokonca aj v povinnej zostave na kruhoch, ďalej na bradlách s nerovnakou výškou žrdí, na kladine, v preskoku, v behu na 60 m, v hode diskom a vo voľnej spoločnej skladbe s kužeľami. Naše družstvo zvíťazilo s prevahou pred Juhosláviou, Poľskom a Bulharskom. Majsterkou sveta sa stala Vlasta Děkanová, ktorá obhájila titul z roku 1934, druhá skončila Zdena Veřmiřovská a tretia Matylda Pálfyová. Teda tri naše na stupňoch víťazov, a medzi nimi aj Slovenska, tiež členka víťazného družstva.

Po rozbití republiky a vzniku Slovenského štátu sa Pálfyová už nevenovala gymnastike. Telovýchova a šport prešli reorganizáciou, viaceré telovýchovné spolky zanikli, iné vznikali. Pálfyová sa presťahovala do Bratislavy, venovala sa atletike, jazdectvu a vodnej turistike. Jazdectvo sa jej stalo osudným. Zahynula tragicky pri jazde na koni 23. septembra 1944, ešte plná športovej energie a mladosti, iba 32-ročná (nar. 11. marca 1912).

Ešte menej správ existuje o prvom slovenskom gymnastovi-olympionikovi. Bol ním Košičan Ľudovít Kmeťko-Kmetyko, ktorý štartoval na OH 1912 v drese Uhorska a vo viacboji družstiev získal striebornú medailu. V archívoch sa uvádza pod menom Lajos Aradi-Kmetykó. Narodil sa 22. marca 1884 v Košiciach, neskôr žil v Budapešti, kde 4. januára 1952 vo veku bezmála 68 rokov zomrel.

PETROVIČOVÁ, ETA - TURISTICKÉ CESTY V TOPOĽČIANSKOM OKRESE

PETROVIČOVÁ, ETA

TURISTICKÉ CESTY V TOPOĽČIANSKOM OKRESE

Socialistický dnešok, Topoľčany, 1962
edícia Knižnica Socialistického dneška (1)
obálka Ján Fabik, Edo Manina
kresby Ján Fabik
fotografie J. Bielich, Edo Manina, J. Orémus, O. Ozábal, I. Výbor
1. vydanie, 3.000 výtlačkov

turistika
72 s., čb fot. slovenčina
hmotnosť: 61 g

mäkká väzba
stav: dobrý, bez mapiek

2,00 €

*BIB08* in **S4P**

Turistika v Topoľčianskom okrese bola donedávna popoluškou. V telovýchovných jednotách, v závodoch a v školách sa vždy našlo dosť objektívnych príčin, pre ktoré sa nevenovala tomuto športu patričná pozornosť. No v posledných rokoch, a najmä v tomto roku, nastal podstatný obrat. Turistika našla svoje miesto najmä u mládeže, no i dospelí sa jej čoraz viac venujú. Ved turistika je športom všetkých vekových kategórií a možno sa jej venovať po celý rok.

Neustále u nás vzrastá počet odborov turistiky. Vznikajú turistické krúžky na školách. Z vlaňajších troch je ich už v roku 1962 vyše dvadsať. V akcii „100 jarných kilometrov“ sme zaznamenali v roku 1960 necelých 200 účastníkov a v roku 1961 už 600. V roku 1962 vzrástol tento počet takmer dvojnásobne.

Tento rozvoj turistiky v Topoľčianskom okrese dal podnet k napísaniu príručky o turistických cestách v našom okrese. Príručka chce byt skromným príspevkom k rozvoju turistiky a pomôže milovníkom prírody putovať po vyznačených cestách a poznávať krásy nášho okresu. Keď získa do radov turistov ďalšie desiatky a stovky najmä mladých ľudí, splní svoje poslanie a cieľ, ktorý jej autorka i vydavatelia určili.

Dobrú pohodu na cestách!

NIŽNÁNSKY, JOŽO - SPIŠSKÉ TAJOMSTVO

NIŽNÁNSKY, JOŽO

SPIŠSKÉ TAJOMSTVO

Tatran, Bratislava, 1968
edícia Meteor (7)
obálka Karol Rosmány
ilustrácie Vladimír Machaj
3. vydanie (v Tatrane 1.), 62.500 výtlačkov

beletria, román, história,
352 s., slovenčina
hmotnosť: 367 g

tvrdá väzba
stav: dobrý

PREDANÉ

*BIB08* in **S6P**

Matej Bel, jeden z najznámejších slovenských geografov svetového mena, na potulkách Uhorskom v súvislosti so Starou Ľubovňou zaznamenal nezvyčajné udalosti, ktoré v roku 1718 vzrušili celý Spiš. Slovenský spisovateľ historických románov Jozef Nižnánsky ich majstrovsky spracoval v diele Spišské tajomstvo (1934). 

O čo vlastne išlo? Miestny kupec Michal Gašparek, človek s nedobrou povesťou, nečakane zahynul. Aj po smrti však trápil svoje okolie. Zjavoval sa v meste, napádal pocestných, vyhrážal sa svojej žene a podpaľoval domy. Často sa aj s kompánmi objavoval v maske vlkolaka (ľudská bytosť v podobe vlka) a požičiaval si od mešťanov a dokonca aj od starostu spišských miest Feliciána Kožanoviča veľké sumy peňazí. Veriteľom však ľubovnianske vlkolaky vracali namiesto pravých falošné mince. Sídlili v neďalekej mramorovej bani, v ktorej si zriadili veľkú peňazokazeckú dielňu. Udalosti v Starej Ľubovni zašli až tak ďaleko, že mesto listom požiadalo krakovského arcibiskupa Michala Sembecka, aby dovolil vykopať a spáliť Gašparekovu mŕtvolu. Telo Michala Gašpareka nakoniec skutočne vybrali z hrobu, sťali mu hlavu a všetko spálili na hranici. Očití svedkovia tvrdili, že z hlavy, ktorú odsekli rýľom, sa krv liala potokom... 

ZÚFALÉ MESTO

Richtár sa cez deň márne pokúšal zorganizovať chlapov, aby sa ozbrojili a strážili mesto, lapali a kántrili vlkolakov. Na vlkolakov by sa azda ešte boli odvážili, ale s duchom si nechceli začínať. Kto by sa s duchom ťahal za prsty?

Nasledujúcej noci nebolo v Ľubovni človeka, ktorý by bol oko zažmúril.

Obyvatelia tŕpli, aká pohroma postihne mesto za to, že Leonóra Gašparková zostala na hrade.

Dvere všade pozamykali a zatarasili.

— Blázni, somári, — počuli zvonku pohŕdavý hlas a v oblokoch sa mihali vlčie hlavy. — Keď sme vám peniaze brali, vošli sme k vám ako domov, a teraz, keď vám ich nesieme späť, aby sme sa k vám dobíjali!

Do niekoľkých domov sa veľmi húževnate dobíjali. Najmä k richtárovi a Jakubovi Mackovi. Kde im neotvorili ani na hrozby, ani na prosby, vytĺkli obloky, a cez ne vsypali peniaze.

— To ich mohli roztrúsiť radšej na ulici! — Richtár pozbieral peniaze ako smeti, a dozaista len preto, aby ich mohol odovzdať vrchnostiam, hodil ich v pitvore do črvotočou rozožratej truhly, napchatej haraburdím.

Tej noci mal ešte jednu návštevu. Husia koža mu naskočí, keď si na ňu spomenie. Keď po polnoci horko-ťažko zdriemol, zobudil sa na podozrivý šramot. Dlho sa ani nepohol, ale keď šramot neprestal, vstal a pristúpil k oknu.

Pozrel na námestie, z ktorého mesiac práve rozohnal tmu a lial naň žltavé svetlo. Nevidel živej duše. Ale keď sa už chcel vrátiť do postele, pred oblokom sa zrazu zjavila postava, zahalená do bielej umrlčej plachty.

— Otvor! — počul richtár hrobový hlas a zdalo sa mu, že ho podmaňuje neodolatelná sila.

Výzva zaznela ešte strašlivejšie a ráznejšie. Vtedy už oblok otváral ako námesačník.

Celkom zreteľne rozpoznal Gašparkovu bledú tvár, vpadnuté oči, ktoré naň žiarili ako iskry v hlbokých jamkách.

— Čo chceš? — zmohol sa horko-ťažko na otázku. — Hlas sa mu chvel a zadŕhal v hrdle.

— Chcem Leonóra Gašparkovú! Ak ju nedostanem, vyvŕšim sa ponajprv na tebe.

Sotva sa richtár spamätal, Gašparek zmizol, akoby sa bol prepadol.

Posediačky vyčkal ráno. Zdravý rozum, rátajúci s hmatateľnou skutočnosťou, zápasil v ňom so strašidlami povery.

Keď sa začalo rozvidnievať a tma sa odlupovala od oblokov ako beľmo z očí, trochu sa mu uľahčilo. Vyjasnilo sa mu v hlave a vyčítal si, že sa dal ohúriť a stratil rozvahu i odvahu.

Vtom nevyspaté oči uprel na oblok. Uškerila sa naň vlčia hlava. Z rozďavenej tlamy sa dral čudný, spotvorený hlas:

— Hore hlavu, pán richtár! A vrátené peniaze nehoďte na smetisko! A to rozhodne povedzte každému, aby vás naostatok nepreklínali! Nech si vrátené peniaze dobre uschovajú!

Martin Sarnecký vyskočil hotový pustiť sa hoci aj za pasy s vlčou hlavou. Ale kým sa vytrepal na ulicu, vlkolak už odprášil, začul už len ďaleký dupot jeho krokov. Rozbehol sa za ním. Keď si uvedomil, že čochvíľa dobehne k Popradu, kde nepreniknuteľné húšťavy núkajú úkryt, zastal a vzdal sa prenasledovania.

Ktorý vlkolak ho prišiel posmeľovať a zároveň si robiť ž neho posmech, aby si vážil falošné peniaze? Čo a koho mu pripomína ten spotvorený hlas? Pripamätal si vlkolakove slová, opakoval si ich, ako ich počul, a chytil sa za hlavu, sťa pri ohromnom objave.

Juraj Mrkva! Div neskríkol od radosti. V Ľubovni len on má takú tvrdú výslovnosť.

V tej chvíli ktoviečo by bol dal za to, keby sa bol potkol o Janka Hvizdáka, aby ho mohol víťazoslávne okríknut':

„Neuhádol som? Nepovedal som, čo za vtáka je tvoj priateľ? Na vlastné oči som ho videl s vlčou kotrbou!“

Ale mu zavŕtalo v hlave, čo znamená jeho raňajšia návšteva? Čo ho pohlo vystaviť sa nebezpečenstvu, že ho spozná, ako ho napokon aj spoznal?!

Istotne sa mu chcel len vysmiať. Vzkypela v ňom krv, Ale i keď sa naň hrozne srdil, bol mu aj trochu povďačný. Od jeho zjavenia sa v okne a od Jeho posmešných slov vidí všetko jasne. Juraj Mrkva je zlosyn. Od samého začiatku zdanli-

MŇAČKO, LADISLAV - ONESKORENÉ REPORTÁŽE

MŇAČKO, LADISLAV

ONESKORENÉ REPORTÁŽE

LITA, Bratislava, 1990
2. vydanie, 50.000 výtlačkov
prebal JMB
ISBN 80-219-0143-8

beletria, próza krátka,
152 s., slovenčina
hmotnosť: 255 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: výborný, nepoužívaná

1,00 €

*BIB08*BELS

Hovoriť nad touto knižkou o návrate Ladislava Mňačku (1919) do slovenskej literatúry by bolo možno efektné, nebola by to však pravda. Nikdy z nej totiž neodišiel - len sa nevydávali jeho knihy. Niekoľko generácií mladých čitateľov si ako štafetu z ruky do ruky podávalo ohmatané a rozpadávajúce sa staré vydania. Najmä však v samom organizme literatúry pôsobilo pod povrchom všetko, čo do nej s takou bezočivou samozrejmosťou skoro pred tromi desaťročiami vniesol: neprikrášlené životné fakty, nepodplatný pohľad na utajované súvislosti, neúnavnú, síce programovo civilnú, no svojou odvahou až dojímavo rytiersku obranu slabých a bezprávnych proti mašinérii moci a jej spupným strojcom a údržbárom.

V tomto zmysle Oneskorené reportáže (1963) otvárajú novú etapu slovenskej literatúry. Etapu úporného pokusu o pravdu. Nik pred Mňačkom (ak nerátame pritlmenejšie tóny jeho vlastných reportáží Kde končia prašné cesty z toho istého roku) tak drsne a rúhavo nepomenoval stav, v akom sme žili a nerozptyľoval jedovatú hmlu, ktorá ho halila. Autorovo slovo sa tak stalo jedným z dôležitých katalyzátorov atmosféry, umožňujúcej odbojný zdvih nášho umenia, výrazný najmä na Slovensku, najplastickejšie na stranách legendárneho týždenníka Kultúrny život. (Mimochodom, Mňačko bol nielen jeho kmeňovým autorom, ale dvakrát i šéfredaktorom.)

Ladislav Mňačko nie je literárny estét, ale celým uspôsobením bojovník, ktorý sa hrdo hlási k svojim publicistickým koreňom. Životný postoj vášnivého a po nových poznatkoch bažiaceho reportéra mu umožňuje prenikať pod povrch javov, obnažovať skryté väzby a demaskovať ich. Cieľom jeho úsilia nie sú bravúrne štylizácie či dômyselné psychologické sondy (hoci ani tie nie sú cudzie jeho tvorivému naturelu), ale neprikrášlené, surové fakty o stave spoločnosti. Vynieslo mu to neraz konflikty s kritikou; tie však nezmiatli čitateľov. Neomylne siahali po knihách, v ktorých cítili pulzovať vlastný život i reportérovo úsilie, riskujúce osobné spoločenské postavenie i kariéru v zápase proti jeho mrzačeniu. Týmto čitateľom adresujeme i nové vydanie Oneskorených reportáží. Nazdávame sa, že ešte stále, žiaľ, aktuálnych, aj keď už len ako živé a zainteresované svedectvo.

DVAJA KAMARÁTI

NEHNEVAJTE SA, ŽE OBŤAŽUJEM, ISTE MÁTE DOSŤ SVOJICH starostí, vlastne ani neviem, prečo som k vám prišiel, možno len preto, že sme sa kedysi trochu poznali, už je to dávno, však, ale nič od vás nechcem, napokon, čo by som mohol chcieť, ja už od nikoho nič nechcem, iba svätý pokoj, prácu mám, bývať mám kde, som lepič podláh, dá sa pri tom zarobiť a ja ani tak veľa nepotrebujem, je to nezdravá robota, to viete, acetón, človek od neho stráca chuť na jedlo, ale nech, je nás málo, nik sa do tejto práce veľmi nehrnie, je to istá existencia, prácu si vykonávam svedomite a inak nemám nijakú zodpovednosť, to je dobre, nemať nijakú zodpovednosť, veľmi sa čudujem ľuďom, čo sú ešte ochotní vykonávať zodpovedné funkcie, „úmrtnosť" riaditeľov v našich závodoch je ohromná, riziko nepredstaviteľné, dosť som sa narozmýšľal, prečo to ľudia ešte berú. Či si nevedia vyrátať, že o tri-štyri roky poletia s hanbou? Viete, koľko takých som stretol tam, v krimináli? Len preto, že ten druhý mal protekčného strýka, či pre iné, poväčšine nezávažné veci. Čože ja, s peniazmi sa nedostanem priamo do styku, naša práca sa prepláca zloženkou, na fasovaný materiál si dávam pozor, aby ma neošudili v sklade, a všetko, čo vraciam, dám si podpísať. Materiál je mojím jediným rizikom, starostlivo dbám, aby mi v tom všetko súhlasilo. Odrobím si tých osem hodín a mám ešte veľa času na svoje drobné, naozaj drobné a nenákladné starosti, chodievam každý deň na Železnú studničku, vypijem dve deci vína, to robí po tom acetóne dobre, preluftujem si pľúca, už ma tam poznajú, keď niekedy vynechám deň-dva, znepokojuje ich to, a potom musím vysvetľovať, prečo som neprišiel.

Vravím, neviem, prečo som vás požiadal o túto schôdzku, možno preto, že sme sa kedysi trochu poznali, nič od vás nechcem, ale tak si myslím, nech to niekto počuje, nech to niekto vie, ja som sa s tým už dávnejšie vyporiadal, som so svojou dnešnou existenciou celkom spokojný, ale niekedy ma pochytí ľútosť za tými rokmi, chce sa mi zastaviť kohokoľvek na ulici a všetko mu vyrozprávať, asi preto som vás zavolal, niekedy to človeka dusí na nevydržanie.

Žena, to iste viete, ma dávno opustila, nevydržala tie roky neistoty a čakania, keď vtedy prišla za mnou do Jáchymova a žiadala súhlas na rozvod, veľmi ma to zabolelo, viete, my sme tam všetci dobre vedeli, ako je s našimi ženami, také čosi sa stávalo každú chvíľu, napokon, neboli sme tak celkom odrezaní od sveta, vedeli sme všetko, čo sa deje aj mimo nášho najužšieho kruhu, prišiel niekto nový a rozprával, dostávali sme listy, návštevy sa povoľovali, vravím, vedeli sme, čo sa vonku deje, aj čo sa deje s našimi, ale každý akosi skryte dúfal - moja žena nie, tá je iná... ale prečo by mala čakať človeka odsúdeného na pätnásť rokov? Mala pravdu a ja, nech to akokoľvek bolelo, som jej rozvod povolil. Nič jej nezazlievam, stačí jeden zbabraný život, načo majú byť dva, keď sa znovu vydávala, napísal som jej list, v ktorom som jej želal veľa šťastia, dúfam, že sa jej moje želanie splnilo. Boli takí, čo sa proti tomu vzpierali, trápili sa, nechceli povoliť rozvod, ale myslím, že som urobil dobre, z takého manželstva už veľa nie je, ani nebude, často sa o tom presviedčam, viete, tam vznikli medzi ľuďmi dosť silné putá, skoro všetci moji známi stadiaľ už sú na slobode, stýkame sa, navštevujeme sa, nie všetky ženy boli rovnaké, podaktoré vydržali, ale aj tak z toho nezostalo veľa, po toľkých rokoch sa stretnú kedysi blízki ľudia a nemajú si čo povedať, sú si cudzí... to sú vari najhoršie prípady, aké poznám, ľudia chcú žiť spolu a nevedia, nemôžu, viete, tu sa nedá nikomu poradiť, ale niekedy ma svrbí na jazyku otázka - a prečo sa radšej nerozídete? Načo si ešte po tom všetkom robiť zo života peklo? Poznám niekoľko takých, ktorým to vyšlo, ale tieto udržiavané manželstvá zväčša bývajú tragickým omylom.

To bolo na tom najhoršie. Netrpel len odsúdený, trpelo ich vždy viac, nielen žena, deti nemohli študovať, cítili sa menejcenné, vydedené zo spoločnosti, načo to všetko bolo? Načo?

Vravím, nezazlievam jej nič, veď sú to veci, ktoré prebolia, napokon, nič k nej už necítim, deti sme nemali, tak čo? Občas ju stretnem na ulici, na koncerte, je stále ešte pekná, porozprávame sa, zdá sa, že jej to vyšlo, to má dosť uspokojuje, nech, nech je aspoň ona šťastná, ak sa to vôbec dá, ale zatáral som sa, človek je toho plný, nie o tom som vám chcel rozprávať, proste, môj „prípad“ je krikľavý a niekedy sa mi žiada niekomu ho vyrozprávať, kedysi sme sa my dvaja trochu poznali...

Mal som kamaráta z detstva, narodili sme sa v ten istý deň, v tej istej ulici, spolu nás vozievali v kočíkoch na prechádzku, keď on mal osýpky, nemohol som ich nedostať, v škole nás akosi samozrejme posadili do jednej lavice, aj v ľudovej, aj na reálke, boli sme ako siamské dvojčatá, nerozluční, od rána do večera, po dlhé roky sme boli stále spolu, cestou do školy, zo školy, v škole, poobede sme sa spolu učili, raz u nás, raz u nich, pomáhal mi s počtovými úlohami, s rysmi, ja jemu so slohovým cvičením a s gramatikou. V meste boli dve sestry dvojičky, pravdaže, zaľúbili sme sa do nich, o budúcnosti sme mali celkom jasno, budeme stíhacími pilotmi, alebo zlatokopmi na Aljaške, alebo filmovými hercami, to je jedno čím, ale budeme obaja. Vôbec nás pritom nenapadlo, že sa to raz skončí, že raz nás život oddelí od seba ....

ONDREJKA, KLIMENT - REKORDY SLOVENSKA

ONDREJKA, KLIMENT

REKORDY SLOVENSKA
Príroda

Mapa Slovakia, Bratislava, 1997
1. vydanie
layout Peter Kaminský
ISBN 80-88716-21-7

príroda, encyklopédie,
240 s., far. for., slovenčina
hmotnosť: 346 g

tvrdá väzba
stav: výborný, nepoužívaná, maličké venovanie na predsádke

4,00 € PREDANÉ

*BIB08*

Slovensko je pomerne malá krajina v strede Európy. Príroda sa tu však štedro rozložila v celej svojej pestrosti a mnohorakosti s množstvom unikátov, kde reliéf stúpa od nížin cez pahorkatiny až k veľhorám, s hustou sieťou vodných tokov, s vodopádmi, jazerami, bohatstvom minerálnych prameňov, s pestrosťou rastlín a živočíchov.

Mnohé kúty Slovenska pripomínajú to, za čím mnohí cestovatelia často prejdú tisícky kilometrov. Chceli by sme tu predstaviť Slovensko v porovnaní práve s tým, za čím sa vydávajú do vzdialených krajín a objaviť u nás veľtoky, vodopády, sopky, kaňony, veľhory, jaskyne, priepasti, púšte, stepi, pralesy, jedovaté a mäsožravé rastliny, pestrofarebné motýle, divoké šelmy, pri troche predstavivosti aj moria, respektíve stopy po ich pravekej prítomnosti, stačí len vidieť, vedieť, chodiť po krajine s otvorenými očami a potom možno, s istou dávkou poetična, sa dá napríklad na Sandbergu pri objave mušle počuť šum mora a škrekot čajok.

V tejto knižke sa s nami vydáte na akúsi výpravu po Slovensku, budeme hľadať unikáty, zaujímavosti, no najmä rekordné javy. Boli by sme radi, keby táto knižka bola popri poučení i zábavným čítaním a najmä návodom, kde tráviť voľný čas a tým hľadať cudzokraj doma.

Rôzna odolnosť hornín, ktorými preteká rieka spôsobuje vytváranie výraznejších skalných stupňov s vytvorením vodopádu. Najvýraznejšou oblasťou vodopádov sú Vysoké Tatry, kde vodopády vznikli nerovnako intenzívnou činnosťou ľadovca. Druhou najvýznamnejšou oblasťou s vodopádmi je Slovenský raj, kde je najvyšším Závojový vodopád (Sokolia dolina) s výškou 65 m. Vodopády sa môžu vyvinúť aj na postupne narastajúcich sedimentoch vlastného toku, na travertínových laviciach.

Najvýraznejší vodopád na travertínoch

Lúčky

Atraktívny kaskádovitý vodopád vytvorený na travertínových pekne sfarbených laviciach. Nachádza sa v kúpeľoch Lúčky v Chočských vrchoch na okraji Liptovskej kotliny.

Najvyšší vodopád

Kmeťov vodopád 900 m (vzdušná vzdialenosť medzi najvyšším a najnižším vodopádom). Jednotlivé stupne majú okolo 80 m. Nachádza sa v doline Nefcerka vo Vysokých Tatrách. Vysoký skalný stupeň z Nefcerky do Kôprovej doliny prekonáva tromi vodopádmi rozloženými v nadmorskej výške 1580-1200 m. Napája ho Nefcerský potok vytekajúci z Nižného Terianskeho plesa. Pomenovaný je podľa slovenského národovca a botanika Andreja Kmeťa.

VERNE, JULES - V KRAJINE KOŽUŠÍN

VERNE, JULES

V KRAJINE KOŽUŠÍN
(Le pays des fourrures)

Slovart, Bratislava, 2006
preklad Terézia Černá
ISBN 80-8085-154-9

beletria, román, dobrodružné
312 s., slovenčina
hmotnosť 280 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

3,80 €

*BIB08* in **S6P**

Spoločnosť obchodujúca s kožušinami poverí Jaspera Hobsona, aby na pobreží Severného ľadového oceánu vybudoval novú faktóriu. Hobson a jeho výprava si ako miesto pre novú pevnosť vyberú Viktóriin polostrov. Tu si postavia príbytky, lovia kožušinovú zver a pripravujú sa na príchod krutej zimy. Po výbuchu blízkej sopky však zistia, že ich polostrov sa odtrhol od pevniny a zmenil sa na veľký plávajúci ľadovec. Ktorý prúd strhne Viktóriin ostrov a kam ho ponesie? Zachránia sa pred katastrofou?

IX PRÍHODY ESKIMÁČKY KALUMY

Kaluma na plávajúcom ostrove, dvesto míľ od americkej pevniny! To bolo skoro neuveriteľné!

Dýcha ešte tá nešťastná dievčina? To bolo prvé, na čo pomysleli. Možno ju ešte priviesť k životu? Pani Paulina Barnettová jej porozopínala odev. Telo jej ešte celkom nevychladlo. Počúvala, či jej búcha srdce. Búchalo, slabo, ale predsa. Krv, ktorou úbohé dievča kropilo cestu, pochádzala z rany na ruke, ale nebola to ťažká rana. Madge jej ju obviazala vreckovkou a zastavila krvácanie.

Pani Paulina Barnettová si kľakla ku Kalume, oprela ju o seba, zdvihla jej hlavu, rozovrela pery a vliala jej do úst niekoľko kvapiek pálenky. Potom jej máčala čelo a sluchy studenou vodou.

Prešlo niekoľko minút. Paulina Barnettová ani Madge sa neodvážili prehovoriť ani slovo. Čakali s najväčšou úzkosťou, pretože iskrička života, ktorá ešte v Eskimáčke zostala, mohla každú chvíľu zhasnúť!

Ale z Kaluminej hrude sa vydral ľahký vzdych. Slabo pohýbala rukami, a ešte kým otvorila oči a kým spoznala tú, čo sa o ňu starala, zašepkala:

- Pani Paulina! Pani Paulina!

Cestovateľka zdúpnela od údivu, keď počula vysloviť svoje meno. Kaluma teda prišla dobrovoľne na bludný ostrov? Vedela, že tam stretne Európanku, ku ktorej tak priľnula? Ale ako to mohla vedieť a ako sa dostala na ostrov tak veľmi vzdialený od každej pevniny? Napokon ako by mohla tušiť, že ľadová kryha unáša ďaleko od pevnej zeme pani Paulinu Barnettovú i všetkých jej druhov z pevnosti Espérance? To boli naozaj nevysvetliteľné veci.

- Žije! Bude žiť! - povedala Madge, ktorá pod rukou cítila, ako sa do úbohého, dogniaveného tela vracia teplo a život.

- Nešťastné dieťa! - šepkala pani Paulina Barnettová celá dojatá, - vo chvíli smrti mala na perách moje meno!

Kaluma pootvorila oči. Medzi viečkami sa ukázal pohľad, ešte vydesený, matný, neurčitý. Zrazu oživol, keď spočinul na cestovateľke. Iba na okamih, na jeden jediný okamih zazrela Kaluma pani Paulinu Barnettovú, ale tento okamih stačil.

Mladá domorodkyňa spoznala dobrú paniu a jej meno sa druhý raz vydralo Kalume z úst, kým ruka, ktorá sa trochu nadvihla, znovu klesla do ruky pani Pauliny Barnettovej.

Pod starostlivou opaterou oboch žien mladá Eskimáčka, do krajnosti vyčerpaná nielen únavou, ale aj hladom, prišla k sebe. Pani Paulina Barnettová sa dozvedela, že Kaluma nemala celé dva dni nič v ústach. Niekoľko kúskov studenej divočiny a trochu pálenky jej prinavrátilo sily a asi o hodinu sa cítila schopná vydať sa so svojimi dvoma priateľkami na cestu do pevnosti.

No za tú hodinu, čo sedela Kaluma na zemi medzi Madge a pani Paulinou Barnettovou, vyrozprávala im, čo sa jej prihodilo. Nie, nijako nezabudla na Európanov z pevnosti Espérance a obraz pani Pauliny Barnettovej zostal jej v pamäti stále živý. Nestalo sa to náhodou, že sa tu ocitla takto polomŕtva, vyvrhnutá na breh ostrova. Áno, Kaluma pri svojej prvej návšteve v pevnosti Espérance sľúbila, že sa na budúci rok v lete znovu vráti k svojim priateľom. Dlhá polárna noc sa skončila, prišiel mesiac máj a ona si pokladala za povinnosť splniť svoj sľub. Opustila táboriská v Novej Georgii, kde prezimovala, a s jedným zo svojich švagrov sa vybrala na Viktóriin polostrov.

Po šiestich týždňoch, asi v polovici júna, prišla na územie Novej Bretagne, ktoré susedilo s Bathurstovým mysom. Veľmi dobre poznala vulkanické hory, ktorých temená lemovali Liverpoolsky záliv, a keď prešla ešte dvadsať míľ, dostala sa k Mrožej zátoke, v ktorej ona i jej príbuzní často lovili mrože.

Ale severne od tejto zátoky nebolo nič. Pobrežie sa tam priamočiaro zvažovalo na juhovýchod. Nebolo už Eskimáckeho mysu ani Bathurstovho mysu!

Kaluma pochopila, čo sa stalo. Alebo sa celé to územie potopilo vo vlnách, alebo odplávalo a blúdi po mori.

Rozplakala sa, keď nenašla tých, ktorých prišla hľadať z takej diaľky.

Ale jej švagor Eskimák akosi vôbec nebol prekvapený touto katastrofou. Istá povesť, rozšírená medzi kočovnými kmeňmi Severnej Ameriky, hovorí, že územie Bathurstovho mysu sa ...

STRUGACKIJ, ARKADIJ - PONDELOK SA ZAČÍNA V SOBOTU

STRUGACKIJ, ARKADIJ
STRUGACKIJ, BORIS

PONDELOK SA ZAČÍNA V SOBOTU
Rozprávka pre mladších vedeckých pracovníkov
(Ponedeľnik načinajetsia v subbotu)

Mladé letá, Bratislava, 1988
preklad Dušan Babjak
ilustrácie Viktor Hulík
predslov Ondrej Herec
1. vydanie, 22.000 výtlačkov

beletria, román, sci-fi,
272 s., slovenčina
hmotnosť: 416 g

tvrdá väzba s prebalom

3,60 € stav: veľmi dobrý *hroda2**belx*
4,00 € stav: perfektný *bib08* PREDANÉ

Existuje veľa rozličných výskumných ústavov. Vedecký ústav pre výskum čarodejníctva a kúzelníctva (VÚVČAK) však možno nájsť iba v knihe bratov Strugackovcov Pondelok sa začína v sobotu. Už samotný názov diela dáva tušiť, že v tomto ústave sa dejú veľmi nezvyčajné veci. Prečo? Pretože v ňom ako vedci pracujú známi i neznámi, starí i mladí mágovia a čarodejníci. Život napreduje čoraz rýchlejšie a musia sa mu prispôsobovať aj stároční mágovia, ktorí sa sústredili práve vo VÚVČAKu. Pri práci a pre svoje pokusy využívajú vymoženosti súčasnej vedy a techniky. I tá najbujnejšia fantázia si ťažko predstaví, čo môže vzniknúť spojením starého myslenia a novej techniky, premiešaním rozprávky so skutočnosťou. Strugackovci ponúkajú čitateľovi množstvo najneuveriteľnejších nápadov, predstáv a výtvorov ľudskej vynaliezavosti. Všetko to robia so značným pôvabom, humorom, no často aj s iróniou a ostrou satirou, ktorá varuje pred využívaním ľudského umu bez uváženia prípadných dôsledkov. Čitateľ sa pri čítaní tejto knihy s bohatým myšlienkovým obsahom a živým dejom určite nebude riadiť podľa jedného z výrokov v texte: Prísne tajné! Pred prečítaním spáliť!

Zmätky nad zmätky

Len som sa tak triasol od zlosti. Prečo ten Janus stále mlčí? Dokedy mu to bude trpieť? V tichu sa ozvali kroky, do sekretariátu vošiel bledý Roman s vycerenými zubami a lusknutím prstov vytvoril Pohromillovho dubia. Potom s očividným pôžitkom schmatol dubia za prsia, zatriasol ním, chytil ho za bradu, rozkošnícky ho za ňu niekoľkokrát pomykal, upokojil sa, zlikvidoval dubia a vrátil sa späť do kabinetu.

— V-vás by vlastne bolo treba hnať k-kade ľahšie, Pohromillo, — nečakane pokojným hlasom povedal Fiodor Simeonovič. — Vykľula sa z vás p-poriadna kreatúra.

— Áno, nevonia vám kritika, čo? — zafučal Pohromillo.

A vtedy sa už konečne ozval aj Janus Poluektovič. Hlas mal mohutný a vyrovnaný ako kapitáni z románov Jacka Londona.

— Experiment sa, na žiadosť Amvrosija Ambroizoviča, bude konať dnes o desať nula nula. Vzhľadom na to, že experiment bude sprevádzaný značnými ničivými účinkami, ktoré by si mohli vyžiadať ľudské obete, za miesto konania experimentu určujem odľahlý úsek strelnice pätnásť kilometrov za obvodom mesta. Využívam túto príležitosť, aby som už vopred vyjadril vďaku Romanovi Petrovičovi za jeho duchaprítomnosť a odvahu.

Všetci ešte chvíľu zrejme trávili toto rozhodnutie. Ja teda aspoň áno. Janus Poluektovič skutočne vyjadroval svoje myšlienky svojským spôsobom. Ale všetci ochotne verili, že do vecí vidí lepšie. Napokon, boli tu prípady, ktoré to potvrdzovali.

— Pôjdem zohnať auto, — ozval sa náhle Roman a asi prešiel cez stenu, pretože v sekretariáte sa nezjavil.

Fiodor Simeonovič a Junta určite súhlasne prikyvovali hlavami a Pohromillo, ktorý sa už medzitým spamätal, vykríkol:

— Správne rozhodnutie, Janus Poluektovič! V pravej chvíli ste nás upozornili na poľavenie našej bdelosti. Len ďalej, len ďalej od nepovolaných pohľadov. Zišli by sa mi ale nejaké nakladače. Ten autokláv má svoju váhu, aspoň takých, tento, dobrých päť ton...

— Prirodzene, — povedal Janus. — Máte ich k dispozícii.

V kabinete zahrmotali kreslá a ja som rýchlo dopil kávu.

Nasledujúcu hodinu som spolu s ostatnými, čo ešte zostali v ústave, stál pri vchode a pozoroval, ako nakladajú autokláv, periskopické ďalekohľady, pancierové štíty a pre každý prípad teplé haleny. Metelica utíchla a vystriedalo ju jasné, mrazivé ráno.

Roman dorazil na pásovom nákladnom aute. Upír Alfréd priviedol hekatoncheirov ako nakladačov. Kottos a Gyés šli ochotne, rozjarene hulákali stovkou hrdiel a po ceste si vyhŕňali nespočetné rukávy. Briaréos sa vliekol za nimi, krivý prst mal vystrčený dopredu a nariekal, že ho to bolí, že sa mu krúti niekoľko hláv, že celú noc nespal. Kottos zobral autokláv, Gyés všetko ostatné. Keď Briaréos videl, že preňho už nič nezostalo, začal im rozkazovať, vydával pokyny a rady. Rozbiehal sa dopredu, otváral a pridržiaval dvere, každú chvíľku sa zohýnal, pozeral odspodu a volal: „Poď! Poď!” alebo „Viac doprava! Zachytávaš o rám!” Nakoniec mu pristúpili ruku a pricvikli ho medzi autokláv a stenu. Pustil sa do plaču a Alfréd ho odviedol späť do vivária.

Do vozidla sa natlačilo množstvo ľudí. Pohromillo nastúpil do kabíny vodiča. Bol veľmi nepokojný a každého sa pýtal, koľko je hodín. Pásové auto najprv odišlo, o päť minút sa však vrátilo, pretože vyšlo najavo, že zabudli na reportérov. Zatiaľ čo ich hľadali, Kottos a Gyés sa začali guľovať, aby sa zahriali, a vybili pritom dve okná. Potom sa Gyés chytil s akýmsi ranným opilcom, ktorý začal vykrikovať:

— Teraz si na mňa trúfate, keď je vás toľko, čo?

Gyésa od neho odtrhli a zahnali späť na korbu. Gúľal očami a zlostne nadával starou gréčtinou. Nakoniec sa zjavili G. Vychytrenko a B. Smolič, roztrasení spánkom, a auto konečne mohlo vyraziť.

Ústav sa vyprázdnil. Bolo pol deviatej. Celé mesto spalo. Strašne sa mi chcelo ísť s ostatnými na strelnicu, nedalo sa však nič robiť, vzdychol som si a vybral som sa na ďalšiu obchôdzku. Zívajúc som prechádzal po chodbách, zhasínal som všade svetlo, až som došiel k laboratóriu Viťu Kornejeva. Viťu Pohromillove experimenty nezaujímali. 

DOČKAL, ZDENO - ÚDOLIA NESTÍCHLI

"BRČKO" DOČKAL, ZDENO

ÚDOLIA NESTÍCHLI
Dejiny trampingu na Slovensku

Tramp club, Bratislava, 1991
obálka Lexo

príroda, šport, tramping
280 s., čb obr, slovenčina
hmotnosť: 328 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý, v spodnej časti orezu fľak, na predsádke krátke venovanie

9,90 € PREDANÉ

*BIB08*

Myšlienka spísať históriu trampských osád na Slovensku v niektorých z nás skrsla prvý raz vari vtedy, keď sme si prečítali Dějiny trampingu Boba Hurikána a zistili sme, že o slovenských začiatkoch je tam jednak málo a jednak nie celkom pravda. Ale ktože by sa dával do písania knihy, keď niet nádeje na jej skoré vydanie? A ako bolo možné v rokoch vojny i potom po nej na vydanie takej knihy čo len myslieť?

No myšlienka sa neodbytne vracala, keď najstarší začali pomaly opúšťať naše rady a bolo zrejmé, že čoskoro nebude mať kto na začiatky si pospomínať. Lenže nádej na vydanie knihy bola po upevnení komunistickej moci ešte vzdialenejšia.

Až prišiel rok 1968. Vtedy sa zazdalo: Hádam by to išlo. Teraz alebo nikdy. Nuž v existujúcich trampských rubrikách novín vyšli výzvy: prispejte spomienkami, ktoré by umožnili napísať knihu o slovenskej trampskej histórii! A mnohí sa ozvali, napísali, pospomínali mená a adresy ďalších, čo by mali čosi vedieť, rozvinula sa rozsiahla korešpondencia a zhromaždilo sa veľa materiálu, z celej republiky a veru i spoza oceánov.

Lenže zase prišli roky, v ktorých bolo jasné, že kniha tak hneď nevyjde. Nazbieraný materiál bolo škoda nechať tak, čosi sa s ním robilo, ale takým tempom....

...že keď prišiel 17. november 1989 bolo jasné, že hoci by kniha konečne mohla uzrieť svetlo sveta, má ešte ďaleko do dokončenia.

Ale podnet na jej dopísanie tu bol. Začala sa neúnavná práca, hádam až prirýchla, čo sa zrejme prejaví aj na kvalite knihy. Ale vydať sme ju chceli, čím skôr.

Nuž tu Vám ju predkladáme, v nádeji že ju prijmete s rovnakým zaujatím, s akým sme ju pripravovali.

Zmenili nie len vlajku, domovenky, ale zaviedli aj nové „zákony“. Uplatňovali „prijímacie skúšky“ pre nových členov a povinnosť po prijatí zasadiť strom. Pravidlá boli prísne - platilo ich viac ako dve spomínané - no osada sa aj tak rýchlo rozrástla. Členmi sa stali Bubák, Jazvec, Bobrík, Čarli, Vlado, Paľko Korheľ a Truhlík.

Aj TO Zlatý had žila ďalej. Roku 1975 si postavili chajdu pri tuneli v Rolovej, teda neďaleko horného konca Ružínskej priehrady. V tom čase priviedol osadník Hombre do partie nových kamarátov - Tonyho, Zuzanku, Tapa a Myšičku.

Medzi tým sa s trampami zblížili aj bývalí skauti. Hoci, pravdu povediac, keď začali po rozpustení skautingu voľne táboriť a chodiť do prírody, nemali veľa dôvery k tým „podivne oblečeným partiám“, ktoré v lesoch stretávali. Aj tak sa z družiny Opíc stal klub Ohio, čo zodpovedalo skôr trampskej móde.

A jeho členovia Johyn Cooper, Pupe, Slim, Havran, Tik a Dobrodruh sa s trampami natoľko zblížili (okrem osady Zlatý had poznali ešte Piftu a Lovcov vlkov), že z klubu sa stala TO s novým menom Sosna. Osada mala spočiatku len troch členov -Tika, Havrana a Dobrodruha, nechýbala im však chuť do života - a trampovania. Zúčastnili sa na viacerých potlachoch iných osád a ll. septembra 1975 usporiadali aj vlastný na bývalom skautskom táborisku pri prameni sv. Ladislava. Potom nasledovala šnúra desiatich výročných ohňov, usporadovaných každý rok, čo nebolo v Košiciach zvyčajné. Zúčastňovalo sa na nich pravidelne až 150 trampov. Špecialitou osady Sosna bola tzv. Opičia dráha - na ktorej sa ešte nik nezabil, ako s hrdosťou zdôrazňujú. Zdatnosť osadníkov potvrdzuje aj absolvovanie tvrdých „zálesáckych skúšok“.

Roku 1976 sa TO Sosna spojila s klubom ABC Taguán a pod názvom TO Sosna & Taguán dosiahla vrchol svojej činnosti. Okrem účasti na trampských akciách podnikala najmä dlhé letné vandre, presahujúce často aj dva týždne. Začalo sa to Šumavou, kde osadníci prvý raz pocítili brutalitu Bezpečnosti, pokračovalo rumunskými horami Fagaraš, kde objavili dôležitý prírodný zákon, že česť a statočnosť klesá s nadmorskou výškou, a vrcholilo medzinárodnými expedíciami do Poľska a východného Nemecka, Juhoslávie a Grécka atď. O ďalšom už len stručne: postavenie krásneho totému, účasť na Portách v Olomouci stretnutie s veľkým trampom-maliarom Zdeňkom Burianom. V tom čase vznikli v Košiciach osady Montana, Kalmar a Buffalo. Roku 1978 sa spojili do STO Mokabu.

O osade Montana treba ešte hádam dodať, že má flek v krásnom prostredí nad Poráčskymi kaňonmi, ale podnikli aj veľa vandrov do iných miest. Že v tábore majú indiánske teepee vlastnej výroby. Že ich hlavnou zásadou je ochrana prírody, ale prísne dodržiavajú aj iné pravidlá trampského života, najmä čisté kamarátstvo. Že usporiadali viac potlachov, z ktorých najväčší, tretí v poradí, navštívilo 170 trampov v celej republiky. Osadu založili Krt a Balvan, dnes ju tvoria Krt, Kekso, Kalimero, Ringiš, Cila, Ivo, Janko, Kali a Dušan.

Ďalšia košická osada Kráľovská kobra spoločne s TO Prvé ohne organizovali od roku 1976 Gaštanov memoriál. Na pamäť svojho starého kamaráta a učiteľa zriadila TO Prvé ohne pri Siedmich smädných prameňoch aj symbolický hrob. Druhý venovali Mohykánovi, ktorý tragicky zahynul cestou z potlachu.

V osade napokon zostali Lili, Bruncvik, Vlado a Jazvec. Účasť na spoločných trampských akciách, ktorým kedysi venovali väčšinu víkendov, obmedzili a dávajú prednosť veľkým vandrom po celom Česko-Slovensku a pokiaľ to ide, aj po svete.

Osada Zlatý had mala od roku 1975 hlavné sídlo v Rolovej. Trocha ďaleko od Košíc. Preto sa o 3 roky pokúsili renovovať svoj starý flek pri Jahodnej a začali aj stavať novú chatku. No o rok im ju znovu vypálili. Okrem iných akcií osada pravidelne organizuje Vlčkov pochod na pamäť kamaráta Morského Vlka. Trasa vedie od Jahodnej okolo Sivca, popri priehrade a tunelom k chajde v Rolovej.

Začiatkom osemdesiatych rokov sa počet trampských osád v Košiciach ďalej zvýšil. Pribudli Nevada, Lovci vlkov so šerifom Oldom, Atlantic, Rowers, Čierne stopy, Sivá panna, Mlok, Orion a Kentucky.

Vo februári 1980 sa na chajde TO Zlatý had zišli zástupcovia košických osád. Vznikla Dohoda lesnej múdrosti a zvolili prvých maršálov: boli nimi Jimmy, Kvočka, Cooper, Hombre, Hucul a Davy.

Roku 1982 osada Zlatý had získala ďalších členov: Džira, Haňu, Hosuho, Izáka, Jara, Burinu, Angelínu, Števa a napokon Hucula.

DEFOE, DANIEL - DENNÍK MOROVÉHO ROKU

DEFOE, DANIEL

DENNÍK MOROVÉHO ROKU
(A Journal of the Plague Year)

Tatran, Bratislava, 1970
edícia Svetoví klasici (182)
preklad Rudolf Koštial
doslov Alois Bejblík
prebal Karol Rosmány
1. vydanie, 11.000 výtlačkov

beletria, román, literatúra anglická,
252 s., slovenčina
hmotnosť: 355 g

tvrdá väzba s prebalom

predané stav: dobrý *barpe*belx*
predané *BIB08*  

Morová epidémia v Londýne roku 1665 doniesla so sebou dotiaľ nevídané apokalyptické hrôzy, des, bezradnosť, paniku a biedu. Ale naproti tomu aj obnažený ľudský charakter, lebo práve vtedy sa najlepšie ukázala duša národa: chamtivosť i súcit, sebectvo i láska. Táto pohroma poskytla autorovi Robinsona Crusoe i Moll Flandersovej vhodnú tému na vykreslenie tohto zrkadla nielen toho obdobia, ale aj charakteru londýnskeho obyvateľstva. Dá sa povedať, že Defoe ďaleko predbehol čas a podal tu „literatúru faktu“, plnú štatistík, objektívnych správ a subjektívnych pozorovaní. Je to naozaj vzácny doklad intenzívne prežívanej národnej katastrofy, ktorá sa ešte znásobila novou katastrofou hneď nasledujúceho roku, veľkým londýnskym požiarom.

Aj tu sa Defoe ukázal ako pravý majster. Úspornou formou vie v čitateľovi vyvolať mohutný dojem hrôzy, akú museli prežívať morom postihnutí ľudia, aké ťažkosti so sebou donášalo úradné pozatváranie domov, odkiaľ obyvatelia nesmeli vyjsť po celé týždne a mesiace. Nemožno sa ubrániť pohnutiu, keď čítame ako pochovávali mŕtvych, ako ich zvážali na vozoch a vysýpali do hromadných hrobov po stovkách! Autor hľadá odpoveď na príčiny moru, na spôsob liečenia a prevencie, ukazuje šarlatánstvo mastičkárov a neodpúšťa si ani morálne uzávery. Ale čitateľ cíti autorovu lásku k trpiacim ľudom. Takmer v každom riadku je zreteľné, že rád by každému pomohol, že by chcel zachrániť každé dieťa, opusteného starca, pomäteného bedára, bezradného utečenca, zdráhajúceho sa vidiečana, ktorý sa bojí prijať do domu neznámeho človeka. Hrôzy, neskoršie a v našej generácii oveľa zväčšené, donášajú aj antickú katarziu, prečistenie ľudského vnútra a medziľudských vzťahov. V tomto je veľká cena Defoeovho majstrovstva, s akým vykresľuje dávnu udalosť — ktorá je nám jednako taká blízka a súčasná.

Svoju mienku povedal aj pekár John, ktorý bol kedysi vojakom. „Po prvé ani jeden z nás nedúfa, že po ceste dostaneme dáke ubytovanie, a spať len tak pod holým nebom by bolo veru trochu pritvrdé. Hoci je teplo, počasie sa jednako môže zmeniť, môže byť mokro a vlhko. Teda máme dvojnásobný dôvod starať sa o svoje zdravie v takomto čase. A ty, brat Tom, keďže vieš zhotovovať lodné plachty, ľahko nám môžeš urobiť malý stan a ja sa zaväzujem každý večer ho postaviť. A vykašleme sa na všetky anglické hostince! Ak budeme mať dobrý stan nad hlavou, bude nám celkom dobre.“

Stolár sa postavil proti tomu a povedal im, nech to ponechajú na neho. Hoci nemá nijaké iné nástroje, iba sekerku a kladivo, každý večer im postaví taký domček, čo ich celkom uspokojí a bude taký dobrý ako stan.

Vojak a stolár sa o tom istú chvíľu dohadovali, až napokon vojak zvíťazil so stanom. Jediná námietka bola, že stan treba nosiť so sebou, a tým sa im veľmi zvýši váha batožiny, najmä za teplého počasia. Ale výrobca lodných plachiet mal šťastný návrh, ktorým sa im uľahčí. Jeho majster okrem výroby lodných plachiet mal aj povrazolezeckú atrakciu a k tomu malého, zúboženého koníka, pre ktorého nemal robotu. Keďže chcel pomôcť týmto trom statočným mužom, dal im koňa, aby im niesol batožinu. A za nepatrnú trojdňovú prácu, čo mu tento chlapík odrobil pred odchodom, prepustil im aj starú sťažňovú plachtu, ktorá síce už bola opotrebovaná, ale ešte viac než dosť mohla poslúžiť ako veľmi dobrý stan. Vojak im ukázal, ako sa rozostavuje, a oni podľa jeho návodu rýchlo zložili stan a obstarali preň stĺpy alebo sťažne. A tak sa vychystali na cestu: traja chlapi, jeden stan, jeden kôň a jedna puška — lebo vojak nechcel ísť bez zbrane, teraz vraj už nie je pekárom suchárov, ale domobrancom.

Stolár mal plnú kabelu všakových užitočných nástrojov, pre prípad, že by sa mu dakde cestou pritrafila robota na ich i vlastnú obživu. Všetky peniaze dali do spoločnej pokladnice a tak sa vydali na cestu. Keď ráno vychádzali z domu, námorník zistil na vreckovom kompase, že vietor veje zo severozápadu na západ. Rozhodli sa, že pôjdu severozápadným smerom.

No hneď natrafili na ťažkosť. Keďže sa na cestu vydali zo zadnej časti Wappingu, neďaleko Pustovne, a keďže teraz mor veľmi zúril, najmä na severnej strane mesta, v Shoreditchi a v Cripplegate, nepokladali za bezpečné priblížiť sa k týmto miestam. Pustili sa teda na východ cez Ratcliff Highway až po Ratcliff Cross, po ľavej ruke obišli kostol v Stepney, lebo sa báli prejsť cez Ratcliff Cross do Mile Endu, pretože by museli ísť tesne vedia cintorína a vietor, ktorý, zdá sa, vial viac zo západu, fúkal rovno od mesta, kde vtedy zúril najprudší mor.

Teda ako vravím, keď vyšli zo Stepney, urobili veľkú okľuku, prešli cez Poplar a Bromley, až tesne pri Bow prišli na hlavnú hradskú.

Na moste v Bow stála stráž a bola by sa ich vypytovala, ale oni radšej prešli krížom po hradskej na úzku cestičku, čo pri odľahlom mieste z Bow odbočuje na Old Ford. Drábi boli všade na stráži vari ani nie preto, aby zastavovali ľudí, ale preto, aby ľuďom bránili usadiť sa v ich mestách, a najmä pre to, čo sa v poslednom čase rozchýrilo a čo naozaj nebolo ďaleko od pravdy: totiž že chudobní, ustarostení a pre nedostatok práce, a teda aj pre nedostatok peňazí vyhladovaní Londýnčania sa ozbrojili, búria sa a vraj chodia po okolitých mestách a rabujú. Vravím, toto bol len chýr, chvalabohu, že to nebolo nič viac, len chýr. Ale nebolo to od skutočnosti tak ďaleko, ako sa myslelo, lebo v posledných týždňoch si chudobní ľudia priam zúfali z pohromy, ktorá ich gniavila, takže len s veľkou námahou sa im mohlo zabrániť, aby nebežali do polí a do miest a aby tam na márne ...

CORMAN, AVERY - KRAMEROVÁ VERSUS KRAMER

CORMAN, AVERY

KRAMEROVÁ VERSUS KRAMER
(Kramer versus Kramer)

Tatran, Bratislava, 1981
preklad Taťjana Ruppeldtová
prebal Igor Imro, Miroslav Cipár
edícia LUK - Knižnica modernej svetovej prózy (84)
1. vydanie, 35.000 výtlačkov

beletria, román, literatúra americká
184 s., slovenčina
hmotnosť: 285 g

tvrdá väzba, papierový prebal
stav: veľmi dobrý, zažltnutý chrbát prebalu

0,50 € *BIB08*belx-usa*
0,50 € *home*belx-usa*

Román Averyho Cormana čerpá námet zo súčasnosti, a hoci sa zaoberá životom mladých Američanov, dotýka sa všeobecne ľudských problémov a je mimoriadne aktuálny i pre nášho čitateľa. Príbeh, ktorý sa na stránkach knihy odvíja, je nepatetickou oslavou otcovstva, presvedčivým rozprávaním o každodenných radostiach a starostiach otca, ktorý sám vychováva syna, venuje mu všetok svoj voľný čas, a práve keď si najnástojčivejšie uvedomuje, že dieťa sa mu stalo zmyslom života a nevedel by bez neho žiť, ohlási sa jeho žena, ktorá ho pred niekoľkými rokmi opustila, a chce mu syna vziať ...

Autorovi sa v románe podarilo majstrovsky vykresliť vzťah otca k dieťaťu, ku ktorému si jeho vlastná matka nevedela nájsť cestu, lebo vo svojom egocentrizme ho pokladala za hlavnú prekážku rozvoja vlastnej osobnosti.

Román Kramerová versus Kramer, ktorý bol preložený už do niekoľkých svetových jazykov, sa dozaista stretne s úspechom aj u našich čitateľov.

SILVA, JOSÉ - OVLÁDANIE VEDOMIA SILVOVOU METÓDOU

SILVA, JOSÉ
MIELE, PHILIP

OVLÁDANIE VEDOMIA SILVOVOU METÓDOU
Fantastický spôsob, ako zmeniť svoj život
(The Silva Mind Control Method)

Fontana Kiadó, Šamorín, 1992
preklad Štefánia Škríbová
ISBN 80-900492-9-X
2. vydanie

psychológia, psychológia experimentálna, zdravie
186 s., slovenčina
hmotnosť: 176 g

mäkká väzba
stav: výborný

2,90 € PREDANÉ


*BIB08*

Ľudský mozog v bdelom, uvoľnenom stave má mimoriadne schopnosti. Takéto schopnosti má každý z nás. Pomocou Silvovej metódy mozgovej kontroly - používajúc špeciálne metódy - každý z nás môže

- POMÔCŤ SI AJ V NAJZÁKERNEJŠÍCH CHOROBÁCH
- POMÔCŤ DRUHÉMU ZÍSKAVAŤ ZDRAVIE
- ZBAVIŤ SA ZLÝCH NÁVYKOV (FAJČENIE, PREJEDANIE SA) A STRESOV
- RÝCHLO A KVALITNE SA UČIŤ, ZLEPŠIŤ SI PAMÄŤ
- DOSIAHNUŤ HARMONICKÝ, VYROVNANÝ A ZMYSLUPLNÝ ŽIVOT
- ROZVÍJAŤ SVOJU KREATIVITU
- ZBAVIŤ SA ÚNAVY, NERVOZITY, BOLESTÍ A NAPÄTIA

Kto si z tejto knihy alebo na kurzoch osvojí Silvovu metódu, neskoršie sa ani nepokúsi žiť bez ovládania svojho vedomia.