ČEPČEKOVÁ,ELENA - VIERINO VEĽKÉ TAJOMSTVO

ČEPČEKOVÁ,ELENA

VIERINO VEĽKÉ TAJOMSTVO

Mladé letá, Bratislava, 1983
edícia Klub mladých čitateľov
ilustrácie Viera Hrúzová - Kardelisová
2. vydanie, 15.000 výtlačkov

beletria, knihy pre deti,
88 s., slovenčina
hmotnosť: 253 g

tvrdá väzba
stav: dobrý

1,50 €

*BIB09*

Už to máme!

Ráno, prv ako sme šli do školy, utekali sme s Naďou do húštiny a vybrali sme škatuľku. Bola vlhká, aj lístie a halúzky boli vlhké a studené od veľkej rosy. Nemohli sme sa zdržiavať s otváraním, preto som škatuľku schovala do tašky a šli sme s ňou do školy.

Lenže ani v škole sme ju nemohli hneď otvoriť, lebo by to boli všetci videli, tak sme si to nechali na veľkú prestávku.

Zavreli sme sa do umyvárne a tam sme ju otvárali. Skúšali sme ceruzkou i desaťhaliernikom, ale nešlo to. Potom Naďa skúsila o kľučku, a puk, škatuľka sa otvorila.

Bolo to také napínavé, že nás oblievala horúčosť. Najprv sme sa báli do nej pozrieť. Čo ak niečo vyskočí? Potom sme trochu nadvihli vrchnáčik, a keď sa nič nehýbalo, otvorili sme. Bol v nej dáky papierik. Vytiahli sme ho. Čiary a čosi rozmazané. Nevedeli sme, čo je to.

Lenže už zvonilo a museli sme ísť do triedy. Schovala som škatuľku pod zásterku a v lavici šup s ňou zase do tašky.

To je strašné, ako dlho trvá dnes vyučovanie. A všetky písmenká v šlabikári tancujú, ani za svet nemôžem poriadne čítať. Aj Naďu súdružka učiteľka vyhrešila, lebo keď sme písali, robila všetky čiarky naopak.

Doma sme vyšli až k povalovým dverám a tam sme papierik rozložili. Ale neboli sme z neho múdrejšie. Červené a čierne čiarky a niečo napísané, čo sme ešte nevedeli prečítať. Niekde to bolo celkom rozmazané, takže by nám nič nepomohlo, aj keby sme vedeli čítať.

Rozhodla som sa, že škatuľku aj s čudným papierikom vrátim Viere. Pravda, ak mi dá tie pekné handričky. Nadi som sľúbila, že jej z nich dám a že ušijeme Jucke a Ducke na zimu nové kabátiky.

ŠIKULA, VINCENT - PRÁZDNINY SO STRÝCOM RAFAELOM

ŠIKULA, VINCENT

PRÁZDNINY SO STRÝCOM RAFAELOM

Mladé letá, Bratislava, 1976
ilustrácie Štefan Cpin
3. vydanie, 32.500 výtlačkov

knihy pre deti,
150 s., slovenčina
hmotnosť: 395 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý

PREDANÉ

*BIB09*

Známa kniha obľúbeného autora literatúry pre deti prináša príbeh Vincka, ktorému jedného dňa strýco Zahruška požičia heligón. Vincko sa má na ňom naučiť hrať, lenže to bude ťažké: otec mu totiž nástroj zakáže, kým sa v škole nezlepší na samé jednotky. Vincko sa postupne zoznámi so všetkými hudobníkmi zo slávnej kapely strýca Zahrušku. V tajomnom svete dospelých si všeličo vypočuje a stretne mnoho zaujímavých postáv. Zoznámi sa s Mišom Štefancom, ktorý chová holuby. Strávi niekoľko krásnych dní so strýcom Rafaelom, ktorý pozná toľko príbehov! A popritom nesmie Vincko zabúdať na svojho kamaráta Laca, ani na svoje povinnosti doma alebo v škole.

Skúška

Muzikantské skúšky odjakživa bývali v požiarnej zbrojnici. Miestnosť je pomerne malá a ešte zaprataná kadejakým haraburdím. Na stenách sú rozvešané hadice, náhradné rozstrekovače a pri dverách visia aj dve poľnice. Uprostred miestnosti stojí podlhovastý stôl, na ktorý si hudobníci položia noty. Stoličiek niet, a to je vlastne výhoda, lebo keby boli stoličky, ani by sa všetci hudobníci do miestnosti nepomestili. Kúsok od dverí je malé mrežované okienko. Decká, čo bývajú nablízku, sa zbehnú, keď počujú hrať, vyškriabu sa k mrežovanému okienku a nazízajú dnu. Strýco Tomašovič alebo strýco Zahruška vybehujú každú chvíľu von, odháňajú decká čiapkou. Tie sa vždy rozpŕchnu, no len čo sa vráti strýco Tomašovič dovnútra, lezú k okienku zas. Strýco Tomašovič sa postaví vedľa kontrášov, začne sa prehrabávať v notách. Vy neviete, čo sú to kontráši? Kontráš je muzikant, ktorý kontruje. Nad notami má napísané TRÚBKA ES, ale starí muzikanti nepovedia na trúbku ES trúbka, ale kontra. Toto všetko som sa podozvedal hneď na prvej skúške. Strýco Taubert ma zoznámil so všetkými hudobnými nástrojmí, no jedno mi nevedel vysvetliť: aký rozdiel je medzi baskrídlovkou a eufóniom. To sú dve dosť veľké trúbky, eufónium je o voľačo väčšie, ale len o toľko, že si toho nezasvätený takmer nevšimne. Baskrídlovku volajú aj tenorom.

— A aký je rozdiel? — spýtal som sa strýca Tauberta.

— Nijaký, — odpovedal strýco Taubert.

—  Ale prečo sa potom obe trúby nevolajú rovnako?

— Prečo? To sa mňa mnoho pýtaš. Ja som nie skladateľ, ani voľáky tento. Ja som hudbu nikde neštudoval, ja viem len toľko, koľko títo ostatné, - ukázal rukou na ostatných hudobníkov.  

— Baskrídlovka hráva melódiu, eufónium hrá terc, — zamiešal sa medzi nás strýco Račko, otec Marieny Račkovej.

— Krídlovka hrá ešte viacej melódie, a je krídlovkou, — pridal sa aj starý Tomašovič.

— Práve preto, — vravel starý Račko.

—  Čo je to terc? — spýtal som sa strýca Tomašoviča.

— To je druhý hlas, — odpovedal strýco Tomašovič.

— To si mu zle vysvetlil, — chcel ho opraviť strýco Taubert.

— Ako som vedel, tak som vysvetlil. Od nás nikto nemôže nejaké veľké vysvetlenia čakať, lebo s nami nikto nikdy žiadnu teóriu neprebral. To raz prišiel nebohý Slaninka z Ompitálu a povedal chlapom: Chlapi, toto je polová nota a tá sa hrá na dve doby. Chlapi, rozumiete? Rozumieme, však sme nie mechom praštení. Chlapi, zahrajte to! A už sme aj začali hrať.

— Ty si voľáky frišký! — skočil mu do reči strýco Alexin — klarinetista.

— Toľko som chcel povedať, že sme vtedy nemali na nijakú teóriu — vravel strýco Tomašovič.

— To máš pravdu, — prisvedčil strýco Taubert. — Nemali sme čas a ani včuľ ho nemáme. Ani ho mať jakživ nikdy nebudeme, — vravel strýco Alexin. A hrávať treba, — povedal strýco Taubert.

— Veď to, — prikývol strýco Tomašovič.

   

HAĽAMOVÁ, MAŠA - PETRIŠORKA

HAĽAMOVÁ, MAŠA

PETRIŠORKA

Mladé letá, Bratislava, 1980
ilustrácie Jozef Baláž
3. vydanie,12.000 výtlačkov

knihy pre deti, rozprávky,
48 s., slovenčina
hmotnosť: 222 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý

3,30 € PREDANÉ

*BIB09*

Domáci

Dom stojí na brehu jazera, namiesto plota má hustú kosodrevinu, malinčie, rakyty, jarabiny aj horské brezy. Smreky vystierajú vetvy až k oblokom. V kosodrevine ležia veľké, starým machom obrastené bludné balvany. Okolo každého dvíha sa zelené papradie. Mach na balvanoch je pretkaný striebornými pavučinami, na ktorých sa ráno blyštia kvapky rosy.

Mačička už preskúmala a pozná celé okolie. Vie sa poľahky pohybovať na poprepletaných haluziach kosodreviny, vyjde na balvan, poleží si v machu, podrieme, už vie aj priasť. A v dome je toľko kútov! So všetkým sa treba oboznámiť, a na to je deň krátky, i keď sa začína hneď zaránky zvonením budíka, vôňou preváraného mlieka a pariacim sa čajníkom.

Pani zapína rádio, Petrišorka počuje hudbu, ešte by spala v teplom brlôžku, ale slniečko pozlátilo jej kútik, treba vstávať. Pán pije čaj, mačiatko mu vyskočí na kolená, no tu mu strekne kvapôčka citrónovej šťavy rovno do oka.

„Mňau — čo to robíš, veď ja prosím len omrvinku koláčika!“

A už ho hladká dobrá, teplá ruka.

„Ja nie náročky, frklo — na — tu je koláčik!“

A pán náhlivo dopíja čaj, striasa mačiatko z kolien, oblieka biely plášť a vchádza do dverí, do ktorých Petrišorka nesmie vojsť.

Čo tam len môže byť? — myslí si mačička. Načúva pri dverách, labky stúlené pod guľatým tielkom, papuľka pritisnutá ku škáre pod dverami, končisté ušká sa ani nepohnú. Po chodbe sa trúsia ľudia, čakajú v izbe, čo je hneď pri tej „zakázanej“. Počuje chrapľavé zvuky, chrčanie, pišťanie — a myslí si: Ako tí ľudia čudne pradú!

Spod dverí vychádza akýsi zápach, nepríjemný citlivým nozdrám. Voda buble a sipí a mačiatko si myslí, že tam nebodaj mačka prská na psa. Počuje štrkot nožničiek, ukladaných na sklenenú dosku, a raz nevie, čo sa to tam deje.

Verte mi, milučkí moji, mačičky sú veľmi zvedavé.

Prešmyknúť sa aspoň do tých druhých dverí, za ktorými čakajú ľudia, čo tak čudne pradú! Ale ani tam nesmie.

Nebadane dostane sa poodchýlenými dverami na chodbu. Chodbou ide mladá mama s dievčatkom. Dievčatko má na tenuškých nôžkach biele sandálky, v ľanových vláskoch belasú stužku. A tiež tak píska a chrčí. Mačiatko sa díva, dievčatko sa díva, obe v rozpakoch prekladajú labky. Aj Petrišorka má na čiernych labkách akoby biele papučky. Ale pani už volá Petrišorku, a keď sú samy v izbe, dovráva jej:

,,K pacientom nesmieš chodiť, mačička, pán by sa hneval a poslal by ťa preč. Musela by som ťa odniesť dolu do dediny, vieš?“

Petrišorka nevie, čo sú to pacienti. Vie len, že ľudia, ktorí vchodia do bielych dverí, pradú inak ako ona a dýchajú inak ako jej páni.

Za bielymi zakázanými dverami sa rozplakalo dievčatko. Mačiatku je ľúto. Počká pred domom, obtrie sa mu o tenušké nôžky. Dievčatku ešte trochu myká ústkami, na ľavom predlaktí má ružový fliačik náplasti, ale dýcha už pokojne, a keď zbadá Petrišorku, usmeje sa veľkými zaslzenými očami. Mama vedie dievčatko pieskovým chodníkom a Petrišorka ich odprevádza na rázcestie. Potom sa vracia domov a pani ju nehreší, lebo myslí na úsmev cez slzu, kotúľajúcu sa po chudej tvári dievčatka.

ŠTIAVNICKÝ, JÁN - POVESTI ZO SPIŠSKÉHO HRADU

ŠTIAVNICKÝ, JÁN

POVESTI ZO SPIŠSKÉHO HRADU

Východoslovenské vydavateľstvo, Košice, 1991
ilustroval Jozef Haščák
obálka Jozef Haščák, Ľubica Štuková
1. vydanie
ISBN 80-85174-64-2

história, knihy pre deti,
272 s., slovenčina
hmotnosť: 490 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý, na predsádke venovanie

2,40 € PREDANÉ

*BIB09*

Odťaté ruky

Nad riekou sa zdvihla hmla. Pripomínala riedky dym, ktorý sa neponáhľa k oblohe, ale radšej sa stelie bližšie pri zemi, pozakrýva najprv hladinu a potom sa pustí ďalej k brehom. Koniec augusta v týchto krajoch severného Spiša už nie je najteplejší. Vidno to na tráve, ktorá zľahla k zemi, i na lístí vrbiny, ktoré stratilo sviežu zeleň a začalo mať hnedasté odtiene. Aj keď nefúka vietor, občas spadne niektorý list, kolísavo sa spúšťa k zemi, až sa jej dotkne, aby tam dočkal snehovú belobu.

Muž pri vyhasnutej pahrebe sa viac stúlil pod chatrný plášť, v spánku si prešiel dlaňou po tvári, krátko vzdychol, ale nový príval hmly ho prinútil otvoriť oči. Najprv sa pozrel na kôpku popola. Ani sa len z nej nedymilo. Natiahol ruku, chytil palicu s obhoreným koncom a rozhrabal popol, aby na žeravé uhlíky, ktoré sa pod ním ukázali, mohol položiť večer nespálenú haluzinu. Keď už pomedzi drevo vyskočili prvé nesmelé plamienky, chlap sa posadil a obzeral po lúke, ktorá pripomínala úzky, dlhý klin vrazený medzi les hrubých jedlí a borovíc.

V tej chvíli sa mu čosi znepáčilo. Strmo vstal, pohýbal rukami, aby zahnal zimu i strnulosť po dlhom spánku a očami prebodával hmlu. Vzápätí pobehol na jednu i druhú stranu, hľadanú vec však nenašiel. Už plný zlosti vytrhol spoza opaska dlhý nabrúsený nôž a rozbehol sa proti prúdu rieky.

— Ja ťa zabijem! Dokaličím, že ťa nespozná ani vlastná mater! — polohlasne vykrikoval medzi hlbokými vdychmi.

Pri bystrine, ktorá sa vlievala do rieky, spomalil a uprel zrak na bahnitý breh. Poľahky našiel stopy konských kopýt. Včera tadiaľ prešli, kým si čistinu nevybrali za miesto svojho nocľahu. Povyše objavil nové stopy. Čerstvé, ale plytšie. Zlodej tadiaľ previedol len kone, ale ani na jednom z nich nesedel. Iste počkal, kým mu chrbát zakryl les. Tam už mohol vyskočiť do sedla a pustiť sa ďalej cvalom.

— Bodaj ťa porazilo! — zaklial chlap na plné hrdlo a obrátil sa na spiatočnú cestu.

Obišiel pahrebu a zastal na okraji lesa, kde pod chatrnou a narýchlo urobenou strieškou spal rytier Rikolf. Z otvorených úst vychádzalo klokotavé chrápanie a strapatá brada a vlasy tvorili okolo tváre nevzhľadný veniec.

— Vstávajte! — zavolal chlap. — Rýchlo!

Rikolf najprv siahol za mečom a až potom otvoril oči.

— Čo reveš ako tur? Veď ešte ani slnko nevyšlo.

— Stalo sa nešťastie. Gregor zutekal.

— Čert ho ber! — prevrátil sa Rikolf na trávu, ktorá mu slúžila namiesto podhlavníka.

— Ale aj s koňmi!

— Čo?! Netáraj!

— Ukradol nám kone a v noci zmizol.

— Ber sa za ním! — skríkol Rikolf, zapichol meč do zeme a povedľa neho sa postavil na nohy. — Čo tu stojíš? Už dávno si ho mal dobehnúť a zabiť ako prašivého psa.

— To by som musel mať krídla. Kdeže ten už je. . . aspoň na poldeň cesty.

— Ako to, že si nič nepočul?

— Spal som.

— Spal! Čo budeme robiť, Šimon? Som predsa rytier! To

VÁŠOVÁ, ALTA - 7,5 STUPŇA CELZIA

VÁŠOVÁ, ALTA

7,5 STUPŇA CELZIA

Mladé letá, Bratislava, 1984
ilustrácie Karol Ondreička
1. vydanie, 10.000 výtlačkov

knihy pre deti, sci-fi,
256 s., slovenčina
hmotnosť: 442 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý, na predsádke malé venovanie

1,00 € PREDANÉ

*BIB09* in **S6P**

V katastrofickej sci-fi od Alty Vášovej sa v centre diania ocitá spoločnosť detí. Do popredia sa okrem iných dostávajú tri typy detských hrdinov — vedecký typ. hravý typ — v príhodnej chvíli sa však u neho uvoľňuje energia a zmysel pre praktičnost’ — a typ, u ktorého sa snúbi talent športovca s vedomosťami.

Deti majú veľký zmysel pre objavovanie. Svoje objavy berú veľmi vážne, zaujmú ich naplno, a čo je dôležité, ich záujmy sú ešte bez postranných úmyslov — ide im iba o vec. Autorka svoju knihu postavila na týchto detských vlastnostiach a bez váhania im prisúdila vedúcu úlohu v boji proti prírodnej anomálii a zároveň tým nastavila zrkadlo spoločenstvu dospelých, ktorí tým, že pripravujú akýsi technický raj na zemi, strácajú zmysel pre život uprostred prírody a pre jej zákonitosti. Prehrešujú sa proti prírode a platia za to obrovskú daň.

30. apríla

Poľovačka

Som mestský úradník. K prírode mám samozrejmý odpor, a ak ste to doteraz nezistili, je to pre mňa najväčšia chvála.

Nemyslím tým veľkolepú prírodu. Tú som prebrázdil so spacákom a Stanom na chrbte vcelku úspešne. Prinajmenšom som mal z toho víťazný pocit. Brázdil som, kým som vládal. O velebe pohorí, o atmosfére snehových alebo naopak zelených plání, o šere starého lesa, o pocitoch chladu a neistoty, ktoré prýštia z prastarých skál, by som vám mohol veľa rozprávať. Ale vžiť sa do samozrejmosti a zázraku poľovačky?

Viem, že je to škoda: konečne by ste sa v tejto knižke dočítali o čomsi dobrodružnom. Ale je to už tak: ja vidím sled udalostí nedobrodružne, po maličkých častiach, kde jedna drobnosť vyrastá z druhej, a až potom, keď je už po všetkom, všimnem si, že to bola vlastne udalosť. Preto by aspoň poľovačky mal opísať Riki. Lenže prinútiť ho, aby si sadol k papieru...

Takže ostalo to na mne, hoci k zvieratám a rastlinám nemám vonkoncom taký jednoznačne láskyplný vzťah ako k ľuďom. Som civilizovaný tvor, ktorému tento vzťah nahradila nedôverčivosť. Keby som bol mladší, možno by to bolo iné — tak ako u Alda.

Ak si dobre spomínam, rozprával som o Erikinej, teraz už Danicinej piecke.

Danica práve zistila, prečo sedeli v takej pare, že napriek zvyku museli otvoriť okná dokorán. Zložila hrniec s kamilkami a zachránila ho pred spálením. Rudo zasa pozorne skladal svoje plány. Uložil ich podľa tematických oblastí. Na poľovačku sa podľa všetkého nechystal.

Decká sa postupne vytratili. Posledný sa rozlúčil Aldo. Ani on nechcel prísť o nové dobrodružstvo, no cítil potrebu povedať Rudovi aspoň pár povzbudivých slov. Pravdaže, vystrelil čosi opačné.

— Rudo, s tým potokom si to prehnal. Musíš uznať.

Rudo si ho neveriacky premeral. Pozorne sa zabalil do deky,

lebo okno bolo stále otvorené, a sadol si na svoje miesto. Aldo netrpezlivo čakal, temer prešľapoval. Až potom sa Rudovi uráčilo odpovedať.

—- Pozri sa na ten sneh. Vypočítal som to. Ver či never, budú to riadne povodne. Ak sa nepripravíme, môžeme zháňať koráb.

— Máloktoré mesto leží na kopci, — prisvedčil ledabolo Aldo. A bral sa na odchod.

— Chcel som niečo iné, — povedal ticho Rudo. A tak sa Aldo opäť slušne zvrtol.

— Chcem, aby si to vzal do rúk. Niekto ich musí všetkých presvedčiť. A potom musí byť neústupný.

— Tieto decká?—vydýchol Aldo.

— Dospelých možno presvedčí Erika. Ak to má vyjsť, musíme sa do toho pustiť všetci. Vedno. Je málo času. Teraz už nie sme deti.

— Ja mám pocit, že som sa konečne stal dieťaťom, — usmial sa Aldo a stratil sa. Hneď za dverami sa rozbehol za ostatnými pripraviť prvý vpád do rezervácie.

Kým sa Aldo vrátil, stihol už Riki poslať po psov. Tešil sa, že mal toľko rozumu a nebral deťom ich miláčikov. Oznámil, že o nich vedel po celý čas, že ich už môžu vybrať z úkrytov. Dokonca klamal, že ich omilostil práve pre túto príležitosť. Teraz psov vycvičia na dokonalú poľovnícku svorku.

Keď vpadol dnu Aldo, sedel Riki dôležito nad obsiahlym cyklostylovaným spisom. Držal ho v ruke s hnusom ako náčelník, ktorého donútili okolnosti skloniť sa k cudziemu zákonu. Bol to spis o pravidlách, ktoré platia v rezervácii. Riki vysvetlil, že z toho, čo sa zakazuje, sa najskôr dozvedia, čo sa dá podniknúť s primitívnym vybavením. Nerátal s tým, že zoženú dostatočný počet strelných zbraní. Dostatočným počtom by bola aspoň jediná riadna zbraň. Pravdaže okrem vzduchových pušiek a pištolí. Technicky nadaní chlapci namietli, že sa takéto hračky dajú prevŕtať a prispôsobiť na vážnejšiu činnosť. 

HÁJ, FELIX - PRÁZDNINY KAJA MAŘÍKA

HÁJ, FELIX

PRÁZDNINY KAJA MAŘÍKA
(Kájovy prázdniny)

Spolok svätého Vojtecha, Trnava, 1994
preklad Elena Dzurillová
ilustroval Jozef Cesnak
obálka Jozef Cesnak
1. vydanie
ISBN 80-7162-070-X

knihy pre deti, náboženská literatúra,
236 s., slovenčina
hmotnosť: 318 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý, na predsádke venovanie

2,00 € PREDANÉ

*BIB08*

20.

PO SVADBE

Kajo sa ráno prvý zobudil.

„Otecko, prosím vás, ako sa to skončilo?“

Otecko rozprával a Kajo priam hltal jeho slová.

„Otecko, tú päťkorunu som roztrhal. Vo vrecku mám tie kúsky zhúžvané. Určite ju ukradla. Snáď aby som bežal do lesovne, ako sa vyspali.“

„Ešte lež a spi! I slniečko za Babou dospáva!“

Kajo si v hlávke preberal novosti, ktoré práve počul od otecka, a znovu zaspal.

Dnes zaspal i východ slnka i odchod maminky do lesa. Keď sa zobudil, deň bol plný slnečného jasu, vtáci dávno odspievali rannú pieseň, zvieratká v lese boli už hore a sovy sa stiahli do skalných trhlín.

Kajo sa rozhliadol po lese. Peťo mu oblizoval prsty na nohe a priateľsky krútil chvostom. Iba sa v rýchlosti prežehnal a na modlitbu zabudol. Zobudil Vladka a náhlivo raňajkovali.

No len čo sa Kajo rozbehol do lesovne, udrel si palček o kameň, až vykríkol od bolesti. Z rany sa rinula krv. Umyl si ju v potoku a krívajúc šiel ďalej.

„To sa iste Pán Boh hnevá a je smutný, že som sa ráno nepomodlil, a anjel strážca nešiel za mnou. Maminka má pravdu, keď hovorieva, že Pána Boha nemožno oklamať. Laduško, aspoň teraz sa pomodlime, keď sme ráno zabudli.“

Kľakli si do machu a odčinili, na čo v náhlivosti pozabudli, A potom sa rozbehli do lesovne.

„Už ma to ani nebolí,“ pochvaľoval si Kajo.

Keď pribehli do lesovne, zbadali Tinu.

„Pani Tinóvá, vy ste ešte tu?“ vyhŕkol Kajo. „Kto dnes varí pánu Malinovi?“

„Drobček môj,“ prihovorila sa mu Tina rozcítené. „Ty si zabránil lúpeži. Si hrdina!“

„Pani Tinová, nehovorte mi drobček,“ bránil sa Kajo, ale teraz ho zase pani nadlesná pohladkala po hlave a vtisla mu taký pyštek rovno na oko, že sa mu na chvíľu zakrútila hlava.

Dni rýchlo ubiehali. Noci boli krátke, slniečko sa usilovalo, skoro vstávalo a neskoro chodilo spať. Niekoľko dní pred tým, než si po Vladka mala prísť maminka, vyšli si deti „na druhú stranu“. Bolo to na rázcestí, z ktorého sa rozbiehali chodníky rôznymi smermi. Dnes si Kajo nevšimol, ktorým smerom sa vydali. Šli len tak, ako sa im zapáčilo - raz vpravo, potom vľavo, lesným chodníčkom dolu a potom zasa hore svahom.

„Už by sme sa mohli vrátiť, bruško mám prázdne,“ vyhlásil Vladko.

Kajo so Zdenkou súhlasili, ale keď sa obrátili, uvideli niekoľko lákavých cestičiek.

„Ktorou pôjdeme?“ uvažoval Kajo. „Dajme sa tou strednou.“

Avšak stredná sa točila iným smerom, než bola lesovňa.

„Asi sme prekročili bludný koreň,“ usúdil Kajo. „Každý si sadne na jeden peň, možno sa nám podarí nájsť cestu domov.“

Poludnie už dávno pominulo. Maminka horárka našla niekoľko zdravých veľkých dubákov, keď sa ponáhľala s nošou trávy domov.

„Urobím deťom pochúťku. Nakrájam ich a vypražím ako rezne. Deti neuhádnu, čo je to. Či kurča, či ryba, alebo čo iné by to mohlo byť?“

Avšak poludnie pominulo, rezne čakali, ale deti nikde.

„Že mi to skôr nezišlo na um! V lesovni ostalo od včerajška toľko dobrôt že si ani nespomenú, aby prišli domov. Aspoň otecko si pochutná!“

MARKO, FRANTIŠEK - ŠTRUKTÚRNA GEOLÓGIA I.

MARKO, FRANTIŠEK
JACKO, STANISLAV

ŠTRUKTÚRNA GEOLÓGIA I.
(Všeobecná a systematická)

Katedra geológie a paleontológie Prírodovedecká fakulta UK, Bratislava
Katedra geológie a mineralógie fakulta BERG, Technická univerzita, Košice
Harlequin, Košice, 1999
1. vydanie, 300 výtlačkov
ISBN 80-88896-36-3

geológia, učebnice,
184 s., slovenčina
hmotnosť: 464 s

tvrdá väzba
stav: dobrý

5,00 € PREDANÉ

*BIB09*

NEMČOK, MICHAL - ZÁKLADY ŠTRUKTÚRNEJ GEOLÓGIE

NEMČOK, MICHAL
MELICHAR, ROSTISLAV
MARKO, FRANTIŠEK
MADARÁS, JÁN
HODÁŇ, ŠTEFAN

ZÁKLADY ŠTRUKTÚRNEJ GEOLÓGIE

Mineralia Slovaca, Geocomplex, Bratislava, 1995
edícia Mineralia Slovaca - Monografie
1. vydanie
ISBN 80-967018-3-5

učebnice, geológia,
174 s., slovenčina
hmotnosť: 358 g

mäkká väzba
stav: dobrý

5,00 € *BIB09*  DAROVANÉ mipet

Základy štruktúrnej geológie je hlavná referenčná literatúra pre študentov štruktúrnej geológie a geológov využívajúcich štruktúrne dáta pre potreby geologických syntéz. Obsahuje krátke kapitoly rozoberajúce matematický a fyzikálny aparát deformačného a napäťového konceptu. Opisuje genézu a typy základných šruktúrnych prvkov.

Špeciálne črty knihy zahrňujú:
- geneticky orientovaný výklad
- referenčné matematické funkcie
- index termínov
- pôvodné medzinárodné termíny

MACHOVEC, JAROSLAV - KVETINY V BYTE

MACHOVEC, JAROSLAV

KVETINY V BYTE
(Květiny v bytě)

Príroda, Bratislava, 1976
preklad Mikuláš Krippel
fotografie Jaroslav Machovec, V. Otruba, Eva Otrubová
kresby Otakar Kudlík
3. nezmenené vydanie, 20.000 výtlačkov

domácnosť, hobby, botanika,
384 s., čb a far. fot., slovenčina
hmotnosť: 1136 g

tvrdá väzba s prebalom

0,80 € stav: veľmi dobrý *hroda**bot* DAROVANÉ
0,80 € stav: veľmi dobrý *BIB09*

Zmenou kultúry bývania v posledných rokoch a vytváraním príjemného pracovného prostredia s kvetinovou výzdobou vynára sa potreba vhodného výberu kvetín do týchto interiérov v súlade s modernou bytovou architektúrou a umeleckými doplnkami. Táto kniha má milovníkom kvetín umožniť výber kvetín a poučí ich ako tieto kvetiny v príslušnom prostredí (v bytovom interiéri, na pracovisku, na balkóne a pod.) pestovať.

V publikácii je uvedený význam kvetín v byte s krátkou históriou, hlavné zásady o teplote, svetle, zalievaní, rozmnožovaní, zeminách, výžive, substrátoch, živných roztokoch, hydroponickom pestovaní, o škodlivých činiteľoch a ochrane proti nim. Podstatný rozsah je venovaný estetickému usporiadaniu a použitiu kvetín v najrozličnejších interiéroch s ohľadom na požiadavky kvetín. Zaoberá sa aj kvetinami vo vázach, ikebanou, návrhmi na rozličné kompozície kvetín vo vázach a iných nádobách, technikou a pomôckami pre aranžovanie kvetín. V tabuľkách je uvedená široká škála vhodných druhov kvetín s najdôležitejšími pestovateľskými údajmi.

Publikácia je bohato ilustrovaná fotografiami, názornými perovkami a niekoľkými farebnými obrázkami. Okrem toho, že bude esteticky ľúbivá a pútavá, poskytne čitateľom také poznatky, ktoré im umožnia orientovať sa v neprebernej rozmanitosti druhov a v širokej škále požiadaviek na prostredie izbových kvetín so zreteľom na modernú bytovú kultúru.

A. C. BHAKTIVÉDANTA SVÁMI PRABHUPÁDA - VEDECKÉ POZNANIE DUŠE

A. C. BHAKTIVÉDANTA SVÁMI PRABHUPÁDA

VEDECKÉ POZNANIE DUŠE
(The Science of Self-Realization)


The Bhativedanta Book Trust, 2009
ISBN 978-91-7149-332-3

náboženstvo, náboženstvá východné, psychológia
304 s., fareb. obr., čeština
hmotnosť: 270 g

mäkká väzba
stav: výborný, nepoužívaná

0,80 € PREDANÉ

*BIB09* a *bruri* in *ezo*

 Dnešná doba sa vyznačuje hmotným pokrokom, ktorý vzbudzuje údiv, ale zároveň so sebou prináša problémy. Žijeme v spoločnosti plnej zmätku a otázky týkajúce sa osudu ľudstva sú aktuálnejšie než kedykoľvek predtým. Dokážeme sa postarať o svoju budúcnosť? Aký je zmysel života? Odkiaľ pochádzame? Čo sa s nami stane po smrti?

Šrí Šrímad A. Č. Bhaktivédánta Švárni Prabhupáda odpovedá na tieto otázky jedinečným a praktickým spôsobom - z pohľadu védského poznania -najobsiahlejšej a najstaršej vedy na svete.

Krišna,

Christos, Kristus

Šríla Prabhupáda a niekol’ko jeho žiakov sa v roku 1974 stretli Frankfurte nad Mohanom s otcom Emmanuelom Jungclaussenom, benediktínskym mníchom z kláštora v Niederalteiche. Keď si otec Emmanuel všimol, že Šríla Prabhupáda nesie ruženec podobný ružencu, aký používajú kresťania, povedal, že sa tiež stále modlí: „Ježišu Kriste, buď k nám milosrdný. “ Tak vznikol nasledujúci rozhovor.

Šríla Prabhupáda: Čo znamená slovo Kristus?

Otec Emmanuel: Kristus pochádza z gréckeho slova Christos, čo znamená „pomazaný“.

Šríla Prabhupáda: Christos je grécka verzia slova Krsna.

Otec Emmanuel: To je zaujímavé.

Šríla Prabhupáda: Keď Indovia vyslovujú slovo Krišna, často hovoria „Krista“. Krsta je sanskritské slovo a znamená „príťažlivý“. Keď teda oslovujeme Boha „Kristus“, „Krista“ alebo „Krišna“, oslovujeme tú istú najpríťažlivejšiu Najvyššiu Božskú Osobnosť. Ked Ježiš povedal: ,,Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa meno Tvoje," meno Boha bolo „Krišta“ alebo „Krišna“. Súhlasíte?

Otec Emmanuel: Myslím, že Ježiš ako Syn Boží vyjavil pravé meno Boha: Kristus. Môžeme oslovovať Boha „Otče“, ale ak Ho chceme osloviť pravým menom, musíme povedať „Kriste“.

Šríla Prabhupáda: Áno, „Kristus“ je iný spôsob, ako vysloviť „Krišta“ a „Krišta“ je iný spôsob vyslovovania Božieho mena „Krišna". Ježiš povedal, že by sme mali spievať meno Boha, ale včera som počul jedného teológa, ktorý tvrdil, že Boh nemá meno — môžeme Ho oslovovať len „Otče“. Syn môže hovoriť svojmu otcovi „otče“, ale otec má aj meno. Podobne „Boh“ je všeobecný názov pre Najvyššieho Pána, ktorého vlastné meno je Krišna. Preto keď oslovujete Boha menami „Kristus", "Krišta" alebo „Krišna“, oslovujete tú istú Najvyššiu Božskú Osobnosť. Otec Emmanuel: Áno, ak chceme hovoriť o pravom mene Boha, musíme Syn a Duch Svätý. Veríme, že iba Syn Boží môže vyjaviť meno Boha. Ježiš Kristus vyjavil meno Otca, a preto považujeme meno Kristus za zjavené meno Božie.

Šríla Prabhupáda: Vlastne to nevadí — Krišna alebo Kristus — mená sú rovnaké. Najdôležitejšie je, aby sme dodržiavali príkazy písem, ktoré odporúčajú pre tento vek spievanie Božích mien. Najjednoduchšie je spievanie mahá-mantry: Hare Krsna, Hare Krsna, Krsna Krsna, Hare Hare; Hare Ráma, Hare Ráma, Ráma Ráma, Hare Hare. Ráma a Krišna sú mená Boha a Haré je Božia energia. Keď spievame mahá-mantru, oslovujeme Boha spolu s Jeho energiou, ktorá je dvojaká — duchovná a hmotná. Teraz sme v zajatí hmotnej energie. Preto sa modlíme ku Krišnovi, aby nás milostivo vyslobodil z hmotného sveta a prijal nás do služby v duchovnom svete. To je celá naša filozofia. Hare Krsna znamená "Ó, Božia energia, ó, Bože (Krišna), prosím Ťa, zamestnaj ma v oddanej službe Tebe”. Pre človeka je prirodzené slúžiť niekomu. Z nejakého dôvodu však teraz slúžime hmotnej energii, ale ak túto službu zmeníme a začneme slúžiť duchovnej energii, potom bude náš život dokonalý. Robiť bhakti-jogu (láskyplnú službu Bohu) znamená oslobodiť sa od označení „hinduista“, „mohamedán“, „kresťan“, to či ono a len slúžiť Bohu. Ľudia vytvorili kresťanstvo, hinduizmus a islam. Až keď dosiahneme náboženstvo bez týchto označení a prestaneme si myslieť, že sme kresťania, hinduisti alebo mohamedáni, až vtedy môžeme hovoriť o čistom náboženstve čiže bhakti.

Otec Emmanuel: Mukti?