PIRANDELLO, LUIGI - MEZI DVĚMA STÍNY

PIRANDELLO, LUIGI

MEZI DVĚMA STÍNY
Výbor z povídek
(Novelle per un anno)

SNKLHU, Praha, 1959
edícia Světová četba (228)
zostavila Alena Hartmanová 
preklad Václav Čep
predslov Eva Uhlířová

literatúra talianska, beletria, poviedky,
1. vydanie (v SNKLHU) 20.000 výtlačkov

mäkká väzba s prebalom, malý formát
stav: dobrý, prebal natrhnutý

DAROVANÉ

*gopal3**magda*

Pirandellovy povídky tvoří vlastní základ jeho díla, jsou jakýmsi skicářem, kam zachycoval své nálady a přízraky, a navíc svědectvím jeho nevyčerpatelné Lust zum Fabulieren. Jsou zásobníkem, odkud bral náměty většiny svých dramat. Pirandello sám shrnul nejlepší z nich do 24 svazků o 365 novelách se souhrným názvem Povídky na celý rok, žádaje v předmluvě k prvnímu vydání čtenáře, aby je považovali za malá zrcátka, obrážející svět v celé jeho rozmanitosti, s žalem i veselím. V povídkách, stejně jako v románech, dramatech a komediích setkáváme se znovu a znovu v nejrůznějších podobách s tématem, z něhož vyrůstá celé Pirandellovo dílo: je to vášnivá vzpoura, zoufalý výkřik odsouzení a obžaloby a zároveň beznadějná touha po plném, upřímném, přirozeném životě. Tato vzpoura, úzkost a rozčarování člověka v „odlidštěné“ společnosti je však vyslovena bez patosu, jazykem čistým a střídmým, s ironickou civilností toho, jenž umí vidět frašku v tragédii a slzy uprostřed smíchu. Bylo řečeno, že Pirandello je italský Čechov; až si dočtete povídky našeho výboru, který se snaží podat pokud možno věrný obraz motivické různorodosti novelistické tvorby autorovy, posoudíte sami, nakolik má tato definice pravdu.

BUONARROTI, MICHELANGELO - SOM AKO MESIAC

BUONARROTI, MICHELANGELO

SOM AKO MESIAC

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1974

edícia Kruh milovníkov poézie (76)

ilustrácie Michelangelo Buonarroti

1. vydanie, 5.000 výtlačkov

13-72-058-75

literatúra talianska, poézia,

184 s., slovenčina 

tvrdá väzba s prebalom

stav: dobrý

7,50 € PREDANÉ 

*kocev**poe*

 

BIGIARETTI, LIBERO - STRETNUTIE V NEAPOLE

BIGIARETTI, LIBERO

STRETNUTIE V NEAPOLE
(Il congresso)

Smena, Bratislava, 1974
edícia Eva (33)
preklad Michaela Jurovská
ilustrácie Miloš Urbásek
prebal Milan Veselý
1. vydanie
73-077-74

beletria, román, literatúra talianska,
160 s., slovenčina
hmotnosť: 226 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal ošúchaný, pečiatky

0,40 € DAROVANÉ

*zukol5*

Tridsiatnička Anna a štyridsiatnik Francesco, obaja zamestnaní vo veľkých firmách v Miláne a v Turíne, sa stretajú na sympóziu v Neapole. V „pracovnom prostredí“, plnom falošnej srdečnosti a skrytých intríg, sa zrodí medzi nimi dačo ako láska. Cit, ktorý ich do istej miery zaskočí. Anna má za sebou trpkú skúsenosť z nevydareného manželstva, nuž sa najprv láske bráni, a aj keď sa jej celá oddá, zvažuje perspektívy spolužitia s Francescom triezvo a reálne. Francesco sa sprvu dá strhnúť predstavou dobrodružstva s jednou z mála pekných žien na sympóziu, postupne však podľahne čaru vlastných slov. Tento donchuan proti svojej vôli prichádza na to, že láska, ktorú si nahováral, nemá ďaleko od skutočnosti. A tak sa ocitne pred voľbou medzi dvoma ženami - medzi dlhoročnou milenkou Olgou a mladou, emancipovanou Annou - a je to zároveň voľba medzi dvoma spôsobmi života, Medzi doterajším, charakterizovaným spoločenským konformizmom a pracovným a citovým rutinérstvom, a medzi novým a predsa starým, ktorým by nadviazal na svoju mladosť bojovného ľavicového intelektuála. Koniec príbehu ostáva síce otvorený, a jednako tušíme, že hrdina si zvolil Annu - čiže cestu odvahy a nekompromisnosti. Naznačujú to jeho záverečné slová, keď si uvedomí, že sa nevdojak stal integrálnou súčasťou -nástrojom vykorisťovateľskej triedy, reprezentovanej v románe jeho šéfom, „ideológom“, ktorý mu „pomaličky zdeformoval myseľ... “

Láska v Bigiarettiho románe je teda akýmsi katalyzátorom hrdinových vzťahov k spoločnosti a intímny ľúbostný príbeh, vzrušujúca a nostalgická história nehy a vášne prerastá do presnej diagnózy, kritickej úvahy nad priestorom, aký dnes poskytuje jednotlivcovi neokapitalistické sociálne zriadenie. Románom Stretnutie v Neapole Libero Bigiaretti (nar. 1908) plne potvrdil, že je dôstojným pokračovateľom v domácej tradícii veľkej „moralistickej“ literatúry a jedným z myšlienkovo i umelecky najpodnetnejších zjavov v súčasnej talianskej próze.

JE ZNÁME, čo je to buffet-dinner a čo recepcia s teplým občerstvením: spoločenská záležitosť, podľa mňa strašná, ešte horšia ako takzvané party alebo koktaily, na ktorých sa človek pomaličky motá hore-dolu, skutočne len prešľapuje na mieste v umelo vyvolanej atmosfére veselosti, pričom si uhrýza z obložených chlebíčkov a usrkuje z kadejako sfarbených a takmer vždy podozrivých alkoholických nápojov. Rituál buffet-dinner je v podstate oveľa divošskejší, ak nie naozaj kanibalský; vznešené prostredie, prekrásne koberce, obrazy s ušľachtilou patinou, ktoré možno všeobecne a bez obáv obdivovať, nádherné plafóny nijako nezmierňujú v určitej chvíli dojem, že spolu s chuťou do jedla sa tu rozpútali temné lúpežné a plieniteľské pudy; návrat k životu v táboriskách.

Pozoroval som ctihodných podnikových vedúcich, personálnych šéfov, univerzitných docentov, kultúrno-propagačných pracovníkov; pozoroval som dámy s obnaženými plecami, napoly odhalenými a vďaka dômyselným mechanickým prostriedkom vysoko vyzdvihnutými prsami; pozoroval som „úradných činiteľov“: ministerského námestníka, prefekta a jeho zástupcu, prísediacich a členov mestskej rady; pozoroval som nosatých predstaviteľov neapolskej aristokracie, bohatých lodiarov a podnikateľov ako aj poslancov rôznych strán; videl som ich všetkých, ako postávajú v hlúčkoch v tmavých, ba smútočných čiernych oblekoch so starostlivo uviazanými kravatami a vreckovkami ledva vyčnievajúcimi z vrecka na saku, ako debatujú, usmievajú sa so zjavným úsilím prejaviť sympatiu, a zároveň, ako zavše pokukujú na stoly s tácňami, vrchovate naplnenými poživňou, ktoré boli rozostavané okolo stien salóna.

Keď nastala vytúžená chvíľa, s iskriacim zrakom a s napnutými šľachami v podkolení ako štvorstovkári natiahnutí už dopredu a čakajúci iba na štartérov výstrel, vyrútili sa všetci k stolom, sácali sa, predbiehali, usmievali na seba s vycerenými zubiskami. Čašníci, ktorých väčšinou napochytro zohnali (vrátnici z radnice, zriadenci, zle oholení chudáci, preoblečení ako sa len dalo za lokajov z osemnásteho storočia, v belasej, šnúrkami zdobenej livreji, v parochni zmáčanej potom a bielych pančuchách), čašníci rozdávali príbory a taniere. Hostia sa bleskovo zorientovali a strojene pomalými pohybmi si kládli na tanier. Akoby si robili zásoby na dlhé obdobie hladu. Naberali si kopy rizota s morskými ráčikmi, k tomu ryby a pečené mäso. Podaktorí sa strhli, keď zbadali, že z neodpustiteľnej roztržitosti preskočili tácňu s plnenými makarónmi, a tak, keď pohltali ryžu, so zahmlenými okuliarmi a zadychčane si to rýchlo vynahradili. Potom si šli pohľadať dajaký kútik, čosi, kam by sa dal položiť tanier, a v tichosti všetko nedôverčivo spratali. Len tak hltali, horúčkovite, takmer v strachu, že sa na stoloch zrazu zjaví nový chod a im sa z neho neujde: a fakt, zjavil sa dezert, obrovská ťažká torta, plnená krémom, pretekajúca šľahačkou. Sýti, unavení hostia s mastnými bradami a špinavými fúzmi — ak mali fúzy - sa potom motali ako v mrákotách a pasovali sa s trávením, no zniesli ešte pohár šampanského. („Fíha, Veuve Clicot, " vraveli so znaleckým výrazom; „Toto je veru lepšie na trávenie ako sóda bikarbóna, “ poznamenal voľaktorý. ) Dychtili po záverečnom bode programu, po káve. „Ako to, " ozývali sa pohoršené hlasy, „prečo nepodávajú kávu? “ Sluha s olivovozelenou a vyhladnutou tvárou to začul: „Káva bude hned tu, hned. Už aj. “ Dámy v tesných korzetoch vzdychali, keď sa rúžili: „Aká horúčava, ani sa nedá dýchať. “ Keď sa skončilo hodovanie, zasa sa utvorili skupinky, pokračovalo sa v rozhovoroch. Krátkonohý ministerský námestník s malátnym pohľadom pritiahol k sebe krúžok ľudí,

.........................................................................................................

... posledná veta ...

"Ako sa máš?..."

SALVANESCHI, NINO - TAJOMSTVO VIERY

SALVANESCHI, NINO

TAJOMSTVO VIERY
(Saper Credere)

Spolok sv. Vojtecha, Trnava, 1950
preklad Blahoslav Hečko
obálka Štefan Cpin
3.300 výtlačkov

náboženská literatúra, literatúra talianska,
242 s., slovenčina
hmotnosť: 303 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

2,50 €

*kvaja*nab*

TAJOMSTVO VIERY je posledná a najzávažnejšia časť Salvaneschiho trilogie (Tajomstvo lásky, Tajomstvo bolesti, Tajomstvo viery), z ktorej prvé dva diely sa v slovenskom preklade rozobraly v neuveriteľne krátkom čase, ako to konečne bolo aj so samými originálmi v Taliansku, kde jednotlivé nové vydania tejto trilogie vychádzaly skoro každý mesiac.

„Slepý pesničkár na rohu ulice“ — ako sa Salvaneschi často sám nazýva — začína v trilogii od ľahkých popevkov melódií lásky (Tajomstvo lásky), prechádza disonančnými zvukmi ľudského utrpenia, vyvažovaného pevným zameraním k večnosti (Tajomstvo bolesti), a vyznieva v pokojných a vyrovnaných akordoch hlboko veriacej duše (Tajomstvo viery). Takto by sa dal asi vystihnúť mohutný oblúk troch podstatných otázok, riešených v týchto troch neveľkých dielkach.

Salvaneschi nie je teolog ani kňaz; je to laik, spisovateľ-essayista a románopisec, ktorý — ako sám priznáva — chcel Tajomstvom viery napísať knihu, ktorá bude hovoriť o viere, ako ju sám „cítil rodiť sa vo svojom srdci, ktoré je len úbohým srdcom, podobným srdciam všetkých smrteľníkov“. Ponúka sa teda za sprievodcu, ktorý čitateľovi nepredkladá nijaké zásadové formuly, lež cez najľudskejšie stránky života osvetľuje mu základné pravdy existencie človeka. Pritom štylisticky vyjadruje sa sviežo a myšlienkovo stručne, bez zbytočného balastu, používajúc často náznakov, ktoré poskytujú možnosť na domeditovanie úsečne formulovanej vety. Hlboko ľudský postoj, vyplývajúci z toho, že autor sám je slepec, majúci úprimný vzťah k biede človeka, je nám všetkým taký blízky a ľudsky hrejivý. Aj keď sa nám vynoruje autor slepec tohto života, jednako len tým ostrejšie cítime jeho duchovný zrak, ktorým tak jasne triedi hodnoty tohto sveta v zameraní na večnosť.

Podľa dosiaľ vydaných diel Salvaneschiho v slovenských prekladoch vieme, že aj knižka Tajomstvo viery vyhľadá si tých, ktorým jej autor podáva svoju pomocnú ruku „na ceste k večnosti“.

Keď prišla hodina a svedomie ľudstva bolo zrelé, Nebeský Otec soslal Syna, aby nám zjavil pravdu s vykúpením, aby nás urobil všetkých deťmi jediného kráľovstva. A to sa stalo na Veľkú noc a na Nanebevstúpenie.

Celá kresťanská prehistória je preniknutá týmto očakávaním. S túžbou sme čakali Vykupiteľa od prvých nocí najtemnejších čias. Predpovedal ho zástup prorokov, predchádzal ho na hore Sinai veľký a mlčanlivý Mojžiš, ktorý pred smrťou na hore Nebo predpovedal príchod Spasiteľa. A Boh lásky a bolesti, odpustenia a vykúpenia, vzývaný po tisícročia, cez veky nádeje osvieteným svedomím ľudstva, tušený Platonom, Senecom, Ciceronom, Epiktétom, povedal: „Ja som cesta, pravda, život“. Vtedy neochabujúce úsilie ľudí, ktorí hľadali na všetkých cestách príčinu existencie a zdôvodenie toľkého utrpenia, dostalo odpoveď v jeho božskom srdci. A cesta našla správny smer, pravda uhasila svoj smäd vo večnom žriedle, život stal sa istotou nesmrteľnosti a bolesť každého sa premenila v spoluprácu na vykupiteľskom diele celého ľudstva.

Bezpochyby mnohé náboženstvá obsahujú úryvky kresťanskej pravdy. A Soloviev hovorí: „Budhizmus nie je ani takým omylom ako skôr neúplnou pravdou. “ A v eleuzinských mystériách i v mystériách Osirisových nachádzame ďaleký náznak Vzkriesenia. Avšak iba Človek-Boh, ktorý v svojich dvoch prirodzenostiach mal v sebe smysel pre náš krátky pozemský čas a súčasne dych nekonečnej večnosti, mohol nám odhaliť slovo, aby sme prišli až k Otcovi. A toto slovo je zákon lásky a učenie lásky k bližnému.

........................................................................................

... posledná veta ...

A končím vierou, ktorá je najkrajšia, pretože dáva každému pútnikovi nádej na nebo a istotu vo Večnosť na ceste pozemským časom.

MORAVIA, ALBERTO - POZORNOSŤ

MORAVIA, ALBERTO

POZORNOSŤ
(L´attenzione)

Smena, Bratislava
edícia Máj (103)
preklad Ján Prohácka
doslov Mikuláš Pažítka
ilustrácie Milan Laluha
prebal Milan Laluha, Miroslav Váša
1. vydanie, 52.500 výtlačkov
73-061-67

beletria, román, literatúra talianska,
328 s., slovenčina
hmotnosť: 382 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal ošúchaný

DAROVANÉ

*zukol5* in *H-rad3*

„Že by si mu bola neverná. “

Položila si ruku na prsia a slávnostne vyhlásila: „Nech zomriem, ak som sa toho niekedy dopustila. “

„Ale choď. “

„Nech zomriem. “

Zopakoval som: „Ale choď, “ a súčasne som ju jemne objal okolo pása, ako keď začínate tancovať s vlastnou manželkou. S prekvapením som zbadal, ako zbledla v tvári a ako sa jej zachveli pery; potom sa mi vymanila z objatia, usadila sa v pohovke mojej matky a schúlila sa, tvár si zakryla rukami a rozplakala sa. Rozpačite som sa k nej priblížil, lebo som si uvedomil, že môj pokus (keďže šlo o istý druh experimentu) mal nepredvídaný a priaznivý výsledok pre môjho brata a nepriaznivý pre mňa; znepokojene som povedal: „Neplač a odpusť mi; naozaj ma to úprimne mrzí. Bol to žart, nič viac, iba žart. “

Videí som ju pokývať hlavou, akoby chcela odmietnuť moje ospravedlnenie. Potom zdvihla ruku, poslepiačky mi nahmatala moju, potom si ju pritiahla k ústam a vášnivo bozkávala. Počul som ju pritom šepkať: „Nič si z toho nerob, plačem, lebo som hysterická. Povedz mi, že sa ti páčim, povedz mi to, povedz mi, že sa ti páčim. “

Nečakala na odpoveď. Vystrela sa na pohovke, bleskove si rozopla blúzku ako dojka, keď má dať dieťaťu prsník, z blúzky vytryskli dva nadmerne veľké prsníky mliečno-priehľadnej beloby, poznačené na vrcholku širokými, plochými bradavkami nafialovej farby; a potom zašepkala: „Nemám vari krásne poprsie, povedz? Povedz mi, povedz mi, že sa ti páči. “

Ležala so zatvorenými očami, po tvári jej stekali slzy a odkvapkávali na operadlo pohovky, pritom sa rozvášnene zvíjala, prsia mala vonku, každý na inej strane a usilovala sa položiť na ne moju ruku. Obzrel som sa a vedia na stolíku som zbadal trojdielne zrkadlo na holenie; pravda, neodtiahol som sa od nej, iba som načiahol voľnú ruku, tresol som ňou do zrkadla, až spadlo na zem. Kúsky zrkadla zarinčali. Popi sa strhla, sadla si a vykríkla: „Čo je, čo je to tu? “

„Nič, rozbilo sa zrkadlo. “

Vložila si prsníky do podprsenky, zapla si blúzku a vstala: „Neviem, čo sa to so mnou stalo, stratila som hlavu. “

„Nič to. “

„To sa mi ešte nikdy nestalo, ver mi. “

„Bezpochyby, verím ti. “

„Správala som sa ako blázon. Teraz sa za to veľmi hanbím. “

„Nehanbi sa. Bola to iba chvilková slabosť. To sa môže stať každému. “

„Prosím ťa, nevrav o tom Maxovi. “

„Buď pokojná. “

„Velmi sa s Maxom na seba podobáte. Možno to vyvolala podobnosť. “

„Áno, iste to bolo pre podobnosť. “

„Prisahám na najsvätejšiu vec pre mňa, že som nikdy nebola Maxovi neverná. “

„Verím ti. “

„Nie, neveríš mi. Hoci je to pravda. “

„Viem, že je to pravda. “

„Prisahaj mi, že to už nebudeme rozmazávať. “

„To som ti už sľúbil. “

„Nie, prisahaj mi to. “

„Neverím na prísahy. “

„Ja hej. Odprisahaj mi to. Aby som bola spokojná. “ „Nuž dobre: prisahám. “

Nato sa usedavo rozplakala, bola vzpriamená a pozerala na mňa cez slzy okrúhlymi vtáčími očami. Potom sa sklonila, zodvihla črepinu zrkadla, obzrela sa v ne] a súčasne si aj upravila vlasy. Napokon sa hlasne vysiakala a utrela oči. Konečne ma pustila prvého na terasu so slovami: „Vieš, vlastne som aj rada, že sa to všetko stalo. “

„Prečo? “

„Aspoň sa to už nestane neskôr; budeme sa mať radi ako švagrovia. “

„Áno, budeme sa mať radi. “

„Je veľmi pekné, ak sa majú členovia rodiny radi. “

MORAVIA, ALBERTO - NOVÉ RÍMSKE POVIEDKY

MORAVIA, ALBERTO

NOVÉ RÍMSKE POVIEDKY
(Nuovi recconti romani)

Tatra, Bratislava, 1966
edícia Prameň (121)
preklad Blahoslav Hečko
doslov Blahoslav Hečko
obálka Karol Rosmány
1. vydanie, 25.000 výtlačkov
61-661-66

literatúra talianska, próza krátka, beletria, poviedky,
236 s., slovenčina
hmotnosť: 357 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal natrhnutý

0,40 € DAROVANÁ

*zukol5*

ALBERTA MORAVIU netreba predstavovať slovenskému čitateľovi. Po slovensky vyšlo už pätoro diel z jeho bohatej románovej a poviedkovej tvorby. Je to predovšetkým jeho prvé, základné a kľúčové dielo Ľahostajní, v ktorom vykreslil rozklad talianskej buržoáznej spoločnosti v čase nastupujúceho fašizmu a vytvoril základné typy svojej románovej osnovy, ktorá je týmto dielom daná aj v ostatných jeho dielach. Opovrhnutie pokračuje v základnej Moraviovej téme rozkladu. V románe R i manka vykreslil Moravia po prvý raz verný obraz dievčaťa z ľudu, ktoré si želá iba to, aby prežilo statočne svoj život. Je len prirodzené, že vzťahy, do ktorých sa ako zrelá žena dostáva, narúša spôsob života kapitalistického veľkomesta. Zo skúsenosti poslednej vojny, keď postupovali spojenecké armády na Rím, vzniká jeho najrealistickejší román Vrchárka. Z poviedkovej prózy sú to Rímske poviedky a Nové rímske poviedky, ktoré sú zo stránky umeleckej zovretosti a serióznosti prístupu tým najlepším, čo Moravia vôbec napísal. Pre nás sú však veľmi príťažlivé aj preto, že ide napospol o drobných ľudí, ktorí sa pechoria a držia sa nad vodou iba zásluhou svojej šikovnosti až prefíkanosti. Ide väčšinou o mladých ľudí, ktorí si hľadajú miesto v živote. Moravia z tejto rozsiahlej rímskej fresky nevynecháva ani ľudí deklasovaných. Žije v nich nielen Rím horných desaťtisíc, ale predovšetkým Rím obrovských sídlisk, priam ľudských mravenísk. Žije v nich najmä najchudobnejšia rímska štvrť Zátiberie-Trastevere. V týchto poviedkach zaznieva aj sociálna struna, dvíhajú sa ojedinelé protesty sociálne. Nové rímske poviedky vyznievajú už radostným optimizmom, ktorý je v Moraviovej románovej tvorbe veľmi vzácny. Niektoré z týchto poviedok sú priam protipólom ľahostajnosti, konformizmu, opovrhnutia, manželskej nelásky a nudy, ktoré Moravia vykreslil v príslušných dielach.

Moravia nerobí zo svojho umenia nimbus. Literárna tvorba je tiež remeslo. Ide len o to, aby bolo dobrým remeslom. Moravia neverí v inšpiráciu. Tá spisovateľovi nepomôže. Pomôže iba systematická robota. Moravia sa priznáva, že na jeho literárny vývin vplývali najmä dve skutočnosti: dlhá choroba v mladosti a dlhotrvajúci fašizmus v zrelom veku. A odtiaľ je už veľmi blízko k jeho životnému poznaniu: „Čo vytvára náš charakter, sú veci, ktoré robíme z prinútenia, vonkoncom nie veci, ktoré robíme z vlastnej vôle. ”

silvano a romildo

Nie som čertova podšívka, som dobrák od kosti. Vzbudzujem takú dôveru, že ma s chuťou využíva aj taký, s ktorým sa neťahám za prsty. A Romildo ma využíval na každom kroku! On, ktorému prefíkanosť žiarila priam z lišiackej pehavej tváre, z červenkastých vlasov, z nebeských potmehúdskych očí, iskriacich ako oči blázna! Len čo sa mu naskytla príležitosť, vždy mi nastavil nejakú pascu, a ja, dobráčisko, som mu vždy do nej vletel. Chcete príklad? Keď som prednedávnom vyrazil z novinovej služby s balíkom večerných novín, opýtal som sa ho: „Romildo, čím zasa dnes ohúrime ľudí?... Nemáme nijakú senzáciu... “ On však pohotovo odpovedal: „Chumaj drevený, vo Večerníku je samovražda, o ktorú sa pokúsila akási princezná. “ Namietal som: „Pokúsila sa, phe!... Mala zgegnúť!... Vypláchli jej žalúdok a teraz je už zasa doma zdravá ako rybička. “ On mi nato: „Hej, ale je to princezná. “ Slovom, dal som sa nakriatnuť. Keď sme vyšli pred Galériu, začal som vyvolávať: „Posledná senzácia!... Princezná sa zasamovraždila!... Čítajte podrobnosti... “ Videli ste, čo urobil Romildo? Odbehol na druhú stranu Galérie a odtiaľ začal vyrevúvať: „Vládna kríza... Ministerský predseda podal demisiu... “ Prirodzene, moja princezná nemohla konkurovať jeho ministerskému predsedovi... A tak Romildo predal všetky noviny a mne zostal celý balík. Keď som potom prelistoval noviny od prvej do poslednej strany, na konci posledného stĺpčeka, celkom dolu, som čítal, ako ktosi napísal: Ak by boli isté skutočnosti pravdivé, ak by sa isté osoby dopustili istých prechmatov, vtedy a iba vtedy by mohla nastať vládna kríza... Toto je však iba jeden z tisícich podobných príkladov. Spytujete sa ma prečo? Tu ťažko nájsť nejaké prečo. Príčina je v jeho charaktere, v jeho záľube vyvŕšiť sa na niekom. A Romildo si svoju vášeň ukájal na mne.

Jednako som však k nemu necítil nenávisť, skôr naopak, neviem prečo, ustavične som sa snažil byť mu priateľom, mať ho rád, a aby aj on mal rád mňa. Musím sa priznať, že Romildo mi počaril. Čím mrzkejšie so mnou zaobchádzal, čím väčšmi na mňa ziapal, tým väčšmi som k nemu lipol. Prišlo to so mnou tak ďaleko, že jedného dňa mi povedal: „Silvano, ja ti nerozumiem... Oflinkujem ťa, kde môžem... Mal by si na mňa zanevrieť a ty si mi priateľom... Čo máš v žilách? Cmar?!... Nemáš ani trochu sebavedomia a hrdosti? Ja ti naozaj nerozumiem. “ Úprimne som mu odpovedal: „Sám neviem, čo je to... Ale nemôžem ťa nenávidieť... práve naopak, čím horšie so mnou zaobchádzaš, tým väčšmi si ma pripútavaš. “ On mi nato: „To je krásne!... Aj keby som ti povedal, že som ti vyfúkol Gesuinu? “ Očervenel som ako rak a jachtal som: „Aj! “ Vtedy on zakončil: „Tak teda ber na vedomie, že som ti ju prebral a už o tom ani slovo! “

Spočiatku som tomu neveril. Myslel som, že je to jeho nové lapajstvo. Ale potom som zistil, že je to trpká pravda. Gesuina bola jedným z tých dievčat, čo chodia po reštauráciách a kaviarňach a predávajú kytičky, a ja som ju pokladal tak trochu za svoju snúbenicu. Gesuina nebola pekná: maličká, s guľatou bledou a zafúľanou tvárou, útla v tele, nohy silné, azda preto, že celý deň chodila, vždy rozstrapatená, vždy v tom istom poplátanom svetríku, v rozgajdanej sukni. Nebola pekná, jednako však priťahovala, hádam preto, že dievčaťom už nebola a ženou ešte nebola. Medzi predavačkami kvetín bola Gesuina tak trochu tým, čím bol Romildo medzi kamelotmi: podšitá čertovou podšívkou, vyzbrojená ostrým jazýčkom, neodbytná ako komár, schopná dotiaľ dobiedzať na zaľúbený párik po celej ulici Veneto, kým od nej mládenec, ak nechcel vyzerať pred dievčaťom ako lakomec, nekúpil kytičku. 

...........................................................................................................

... posledná veta ...

Vtedy otvorila ústa a povedala: "Čakám dieťa."

HARMÓNIA A RADOSŤ ZO ŽIVOTA

HARMÓNIA A RADOSŤ ZO ŽIVOTA
Renesančná próza - Renesančné novely

Interpopulart Slovakia, Rohovce, 1996
edícia Populart - Študentská knižnica (22)
preklad Dominik Jarábek, Mikuláš Pažitka
ISBN 80-88834-21-X

literatúra talianska, próza krátka, beletria, novela,
112 s., slovenčina
hmotnosť: 85 g

mäkká väzba
stav: dobrý, knižničné pečiatky

0,90 € DAROVANÉ

*trsos* in *H-bar*

Giovan Francesco Straparola
koniec 15. storočia - 1557

AKO FLAMMINIO HĽADAL SMRŤ

Flamminio Veraldo odíde z Ostie a hľadá smrť. Nenájde ju, ale stretá sa so životom. Ten mu dá pocítiť strach a pozná smrť.



V starobylom meste Ostii neďaleko Ríma žil mládenec skôr prostoduchý a túlavý ako vyrovnaný a rozumný, a volal sa Flamminio Veraldo. Často, veľmi často počul, ako ľudia vravia, že na svete nie je nič hroznejšie a desivejšie ako temná a neúprosná smrť, ktorá nemá s nikým zľutovanie, či je chudobný a či bohatý, a nikoho neušetrí. Veľmi sa tomu čudoval a uvzato si zaumienil, že pôjde do sveta hľadať to, čomu smrteľníci hovoria smrť.

Dobre sa obliekol na cestu, vzal do ruky okovanú bakuľu a vykročil z Oslie. Keď už prešiel mnoho míľ, zazrel pri ceste dielňu a v nej obuvníka, ktorý šil topánky a čižmy. A hoci ich už mal veľké množstvo, ustavične šil nové a nové. Flamminio pristúpil k nemu a povedal:

- Pozdrav pánboh, majster.

- Vitaj, synku, - odpovedal obuvník.

- Čože to robíte? - opýtal sa Flamminio.

- Pracujem, - odpovedal obuvník. - Robím, aby som neživoril, a keďže živorím, šijem topánky.

- A prečo? Veď ich už máte dosť. Čo s nimi budete robiť?

- Pôjdem a predám ich, - odpovedal obuvník, - aby som zarobil peniaze na živobytie pre seba a rodinu a aby som mal na staré kolená dajaké úspory.

- A čo potom? - opýtal sa Flamminio.

- Potom umriem, - odpovedal obuvník.

- Umriete? - čudoval sa Flamminio.

- Pravdaže, - odpovedal obuvník.

- A mohli by ste mi povedať, pán majster, - pokračoval Flamminio, -čo je to tá smrť?

- To namojveru nemôžem, — odpovedal obuvník.

- Už ste ju niekedy videli? — pýtal sa Flamminio.

- Nevidel som ju a ani by som ju nechcel vidieť a poznať, lebo všetci vravia ako jeden, že je to čudná a strašná mrcha.

- Ale mohli by ste mi aspoň povedať, - naliehal Flamminio, - kde sa zdržuje? Hľadám ju vo dne v noci, po horách, po dolinách a rybníkoch, a ešte som o nej nič nepočul.

- Neviem, kde je, kde sa zdržuje a ako vyzerá, - odpovedal obuvník.

Ale choď len ďalej, možno ju nájdeš.

Flamminio sa s ním rozlúčil, pokračoval v ceste a prišiel k hustému, tmavému lesu. V lese zbadal vidiečana, ktorý už nasekal hŕbu dreva a zo všetkých síl len sekal a sekal. Pozdravili sa a Flamminio sa opýtal:

- Čo si počneš s toľkým drevom, bratku?

- Chystám ho na zimu, - odpovedal vidiečan, - keď bude sneh, ľad a nezdravá hmla. Zakúrim v piecke a zohrejeme sa pri nej ja i deti. Zvyšok dreva predám a kúpim chlieb, šatstvo a iné veci potrebné na každodenný život. A tak budem žiť až do smrti.

- A mohol by si mi povedať, - povedal Flamminio, - kde nájdem tú smrť?

- To veru nie, - odpovedal vidiečan, - pretože som ju nikdy nevidel a neviem, kde sa zdržuje. Som celý deň v lese a starám sa o svoju prácu. Chodí tadiaľto len málo ľudí a ani tých všetkých nepoznám.

- A kde ju mám teda hľadať? - opýtal sa Flamminio.

- V tom ti naozaj nemôžem poradiť, - odpovedal vidiečan. - Ale choď len ďalej, možno ju cestou niekde stretneš.

Flamminio sa s vidiečanom rozlúčil a putoval ďalej, až prišiel do istého mestečka, kde zbadal krajčíra, ktorý mal na žŕdkach zavesené množstvo šatstva a v komore plno rozličných prekrásnych oblekov. Flamminio ho pozdravil:

- Pánboh s vami, pán majster.

- Nech je aj s tebou, - odpovedal krajčír.

- Čo robíte s toľkými peknými, bohatými šatami a pánskymi oblekmi? Všetky sú vaše?

- Niektoré patria mne, iné obchodníkom, ďalšie pánom a všakovým iným ľuďom, - odpovedal krajčír.

- A čo robia s toľkými šatami? - čudoval sa mladík.

- Nosia ich pri rozličných príležitostiach, - odpovedal krajčír a ukazujúc mu niektoré obleky, pokračoval: - Tieto nosia v lete, tieto v zime, tieto v inom ročnom období. Raz sa obliekajú do tých, raz do iných.

- A čo robia potom? - opýtal sa Flamminio.

.................................................................................................

... posledná veta ...

Od tejto chvíle každá mala dvoch mužov a každý dve ženy a nikdy sa preto nepovadili ani nepohašterili.

CAPUANA, LUIGI - MARKÍZ Z ROCCAVERDINY

CAPUANA, LUIGI

MARKÍZ Z ROCCAVERDINY
(Il marchese di Roccaverdina)

Tatran, Bratislava, 1976
edícia Svetová tvorba (114)
preklad Jozef Macek
35.000 výtlačkov
61-721-76

beletria, román, literatúra talianska,
262 s., slovenčina
hmotnosť: 381 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,90 € DAROVANÉ EGJAK

*cesvo* in * parap*

Luigi Capuana, hlavný predstaviteľ talianskeho verizmu, ktorý vznikol ako opozícia vtedajšej próze, kde prevládali patetické deformácie v zveličene dramatických príbehoch, znova objavuje pre literatúru pravdivosť, stvárňuje realitu, preniká do psychologických pochodov a sociálnych vzťahov presným popisom situácií z každodenného života, vytríbenou rečou osvieženou šťavnatými ľudovými zvratmi dosahuje výrazovú plnosť a sugestívnym skĺbením jednotlivých umeleckých zložiek vytvára scény neporovnateľne originálne a pôsobivé.

Vrcholom jeho beletristického úsilia je román Markíz z Roccaverdiny, kompozične najlepšie a rozprávačsky najšťastnejšie dielo, v ktorom sa mu nesmierne harmonicky podarilo stmeliť realistický námet, psychologické pátranie zavše chápavo zhovievavé k slabostiam ľudskej nátury, ale aj kritický postoj k nešvárom na sicílskom vidieku absolútne ovládanom všemocnou šľachtou. Rozvíja tu veľkolepú fresku plnú realistických detailov, psychologických rozborov, ukazuje prekvapenému čitateľovi krajinku zaľudnenú množstvom svojráznych postáv vo vzťahu k hlavnému hrdinovi síce len sprievodných, ale minuciózne vykreslených. Pomerne prostý, nekomplikovaný dej románu sa vyvíja s napätím priam detektívnym: Hlavná postava príbehu, aristokrat uzavretý vo svojom paláci, trýznený horúčkou výčitiek svedomia pre vraždu domnelého soka, vie až do konca románu zatajiť svoj zločin pred celým okolím aj pred svojimi najbližšími. Posadnutý a premožený strhujúcou vášňou k mladej sedliackej krásavici pružného tela, žene dojímavo jasného ducha a úprimne, bez akéhokoľvek sebectva a pokrytectva oddanej svojmu zvodcovi, vydá ju, aby sa vyhol klebetám a nepoškvrnil „česť rodu“, naoko za svojho sluhu s podmienkou, že nebudú spolu žiť manželským životom. Ale čoskoro ho začne zožierať žiarlivosť, lebo v svojej zaslepenosti vidí v mladom mužovi nebezpečného soka, a zabije ho pre domnelú „zradu“. Podozrenie z vraždy vie usmerniť na iného vidiečana, ktorý neskôr zomrie vo väzení. Vnútorne rozháraný markíz sa vrhne do verejnej činnosti, organizuje nové druhy poľnohospodárstva v založenom vinohradníckom družstve a keď sa ožení so svojou dávnou láskou zo šľachtických kruhov, horúčkovite obnovuje a zariaďuje zanedbaný, spustnutý kaštieľ. Ale pri všetkom tomto úsilí nemôže zabudnúť ani na svoju lásku k sedliackej dievčine, ani na svoj zločin. Výčitky svedomia napokon vyvrcholia v šialenstve. A keď ho vlastná žena sklamaná opustí, opäť sa zjavuje uňho tá, s ktorou kedysi žil, aby bdela pri jeho skonávaní, skromne, oddane, verne ako vždy.

Dlho zaznávaný a vlastne až súčasnou kritikou znovu objavený a ocenený taliansky spisovateľ LUIGI CAPUANA narodil sa roku 1839 v Mineu na Sicílii. Už veľmi mladý písal básne, zložil dielo o Garibaldim a niekoľko sonetov. Roku 1864 šiel ako novinár do Florencie, po prechodnom pobyte doma stal sa spolupracovníkom milánskych novín Corriere della sera. Potom prednášal na učiteľskom ústave v Ríme a od roku 1902 bol profesorom estetiky a štylistiky na univerzite v Catanii. Bol teoretikom verizmu, ako neobyčajne bystrý a citlivý literárny kritik propagoval moderné literárne smery, písal štúdie o súčasnom divadle a literatúre (1872, 1879— 82), romány Giacinta (1879), Vôňa (1890), Sfinga (1897), zbierky poviedok Profily žien (1890), Posadnutí (1893), Vidiecke poviedky (1894), Fausto Bragia a iné novely (1897), Ach, život! (1913), detské knihy Bol raz jeden... (1882), Ríša víl (1883). Najväšie majstrovstvo dosiahol v realistických románoch a psychologickou tematikou Markíz z Roccaverdiny (1901) a Duchovný zločin (1902). Zomrel roku 1915 v rodnom Mineu.

Keď markíz z Roccaverdiny vychádzal z uličky, v ktorej bol ukrytý dom cavaliereho Pergolu, stretol sa s donom Aquilantem; pod pazuchou mal zväzok listín a v ruke veľkú trstenú palicu, ktorá mu nebodaj mala slúžiť na podopierame, hoci chodil celkom vzpriamený, z času na čas potriasajúc hlavou. Okolo krku mal ovinutú širokú čiernu šatku, ktorú používal miesto viazanky. Vracal sa zo súdnej budovy.

„Och! Dobrý deň, pán markíz! V týchto končinách? Rozumiem! S cavalierem je teda naozaj zle?“

„Veľmi zle! ... Neuveríte to: vyspovedal sa!“

Markíz sa ešte vždy nespamätal z ohromenia a zmätku, čo v ňom vyvolala scéna, na ktorej bol prítomný, a opäť užasol, keď ho počul odpovedať:

„Je to prirodzené; muselo sa to stať.“

„Prečo?“

„Pretože všetky povrchné presvedčenia ľahko zmetie už prvý vietor, čo na ne zaveje. Chudák cavaliere prečítal hádam pol tucta takzvaných vedeckých kníh — niekoľkokrát mi ich šmaril do tváre, keď sme sa hádali — aj keď bol v koži materialistu a ateistu, zoči-voči tajomstvu smrti naskutku sa stal opäť tým, čím bol kedysi: veriacim katolíkom; zviera predtým, a ešte väčšie teraz! ... Odprevadím vás ...“ „Povedzte to jasnejšie.“

„Dvoma slovami. Ste spokojný, máte vieru v cirkev, veríte v Trojicu, v peklo, nebo, očistec, Matku božiu, anjelov, svätých ... Je to pohodlné. Ani vám na um nezíde, že by mohla byť dajaká iná pravda správnejšia, ako je tá, ktorú hlásajú kňazi...“

Markízovi ovisla hlava, hanbil sa, že doteraz ešte nikdy nemal odvahu úprimne prejaviť svoje presvedčenie. Opýtal sa ho:

„Ktorá?“

„Tá, ktorú svetu zjavil Swedenborg, apoštol Nového Jeruzalema ..."

„Ach! Rozumiem,“ trpko zvolal markíz. „Tak potom nemáme istotu o ničom! Človek by z toho stratil hlavu!“ „Absolútnu istotu, pán markíz.“

„Slovom, podľa vás, existuje boh? Áno, alebo nie?“ „Existuje; lenže nie ten, o ktorom nám rozprávajú kňazi.“ „A nebo, peklo, očistec?“

„Isteže, ale nie v takej forme, o akej hovorí cirkev a jej teológovia, so svojimi pohanskými fantáziami, so svojimi babskými legendami! Materiálny oheň, večný trest, blažené videnie ... Zdajú sa vám to vážne veci?“

„Človek by z toho stratil hlavu!“ opakoval markíz. „Naopak. Nič nás nevie tak potešiť ako táto nová náuka. Sami sme si tvorcami svojho osudu. Dobro i zlo, ktoré konáme, vplývajú na našu budúcu existenciu. Prechádzame zo skúšky do skúšky, očisťujeme sa, povznášame sa... ak sme sa stali schopnými polepšiť sa, zduchovnieť ...“

„Rozumiem ... už ste mi to povedali toľkokrát... Ale istota? Istota, spytujem sa ja!“

„Klopte a bude vám otvorené, povedal Ježiš. Pravda chce, aby sme ju nástojčivo hľadali, s duchom čistým a nezištným. Vy a všetci tí, čo sú vo vašom postavení, na to nemyslíte. Ste pohrúžení do hmoty. Robíte dobre jedine s tým úmyslom, aby ste si vydobili miestečko v nebi; nepácháte zlo, lebo máte strach pred peklom a očistcom... Istota? Tá je predovšetkým v logike. Veríte v absurdnosť. Akú máte istotu? Pretože vám tvrdili: Tak je to? A my dokazujeme, že tomu tak nie je. Dokazujeme, dajte dobrý pozor! ... Ten chudák cavaliere ...“

„Človek by prišiel o hlavu!“

Markíz nevedel povedať nič iné. Komu má dať za pravdu? Bol by sa chcel, s veľkým pokrčením pliec, vrátiť aspoň k predošlému stavu, keď myslel iba na svoje záležitosti a žil

.......................................................................................................................................................

... posledná veta ...

A dala sa odvliecť majstrom Vitom, nekladúc nijaký od­por, pokorná, odovzdaná, ako bývala vždy, presvedčená aj ona, že tam už nemôže dlhšie ostať, pretože jej osud to tak chcel!

CALVINO, ITALO - KEĎ CESTUJÚCI JEDNEJ ZIMNEJ NOCI...

CALVINO, ITALO

KEĎ CESTUJÚCI JEDNEJ ZIMNEJ NOCI...

Petit Press, Bratislava, 2005
edícia Svetová knižnica SME (38)
ISBN 80-85585-48-0

beletria, román, literatúra talianska,
252 s., slovenčina
hmotnosť: 336 g

tvrdá väzba s prebalom

3,90 € stav: veľmi dobrý, 1 pečiatka v knihe *sospo*
2,70 € stav: dobrý, knižničné pečiatky PREDANÉ *trsos*

V tvorbe Itala Calvina značí kniha Keď cestujúci jednej zimnej noci jeho znovuzrodenie. Po nádhernom uvoľnení v Neviditeľných mestách, po siedmich rokoch mlčania, sa roku 1979 opäť vracia s celou svojou naratívnou mohutnosťou, až priveľkou, keďže v románe nájdeme až desať začiatočných kapitol románov, úplne rozdielnych, na pozadí pospájaných červenou nitkou príbehu, ktorý nás sprevádza dobrodružstvami Čitateľky a Čitateľa od jednej kapitoly po druhú, no vždy sa zakrátko skončí.

Experimentálny a kombinačný spôsob písania, veľmi výrazný v knihe Zámok skrížených osudov, ale už značne utlmený v Neviditeľných mestách, sa tu takmer celý odhaľuje v nespútanej fantázii, ktorá nepozná hranice ani času, ani priestoru, len rozkoš z rozprávania, ktorú len horko-ťažko drží na uzde intelektuálna vôľa, ktorá váhavo zasahuje hlboko do štruktúry románu. Frustrácia, ktorú Calvino núti prežívať Čitateľa i Čitateľku, keď sa príbehy napísané s ohromujúcim majstrovstvom nečakane končia, sa prenáša aj na nás, vždy podliehame očakávaniu, ktoré autor zakaždým pripraví, ktoré však zlomyseľne odmieta naplniť.

Sám Calvino definoval toto svoje dielo ako „román o rozkoši z čítania“, no rovnako sa v ňom prejavuje aj jemná a ľahká radosť z písania, ba možno aj zo života, ktorá nezmazateľným spôsobom poznačila poslednú fázu jeho výnimočnej literárnej tvorby.

Italo Calvino sa narodil roku 1923 v Santiago de Las Vegas na Kube. O dva roky sa jeho rodina vrátila do Talianska a usadila sa v San Remo. Po vypuknutí druhej svetovej vojny sa Calvino aktívne zúčastnil na odboji. Roku 1946 začal spolupracovať s vydavateľstvom Einaudi, o rok neskôr skončil štúdium na univerzite diplomovou prácou o Josephovi Conradovi. Od roku 1950 pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Einaudi a svoju profesiu neprestal vykonávať ani neskôr, keď sa preslávil ako spisovateľ. Písal pre denníky Coriere della Sera a Repubblica. Zomrel náhle, na záchvat mŕtvice v Siene roku 1985.

Ako spisovateľ sa predstavil roku 1947 románom Chodník pavúčích hniezd (II sentiero dei nidi di ragno). Nasledujú romány Rozdvojený vikomt (Il visconte dimezzato, 1952), Barón na strome (Il barone rampante, 1957) a Nejestvujúci rytier (Il cavaliere inesistente, 1959), ktoré vyšli spoločne pod názvom Naši predkovia (I nostri antenati, 1960). Roku 1963 vychádza Marcovaldo a Skrutátorov deň (La giornata di uno scrutatore). Nový rozprávačský spôsob prezentoval v Kozmikomických poviedkach (Le cosmicomiche, 1965) a v románe Cé nula (Ti con zero, 1968). Ďalší zlom možno zaznamenať v dielach Zámok skrížených osudov (Il castello dei destini incrociati, 1973) a Neviditeľné mestá (Le cittá invisibili, 1972). Medzitým mu vyšla zbierka poviedok Neľahké lásky (Gli amori difficili, 1970). Nasledujú romány Keď cestujúci jednej zimnej noci... (Se una notte d´inverno un viaggiatore, 1979) a Palomar (1983), ako aj posmrtne vydané knihy Na jaguárom slnku (Sotto il sole giaguaro, 1986) a Ulica svätého Jána (La strada di San Giovanni, 1990). Významné sú aj jeho zbierky esejí Kameň navrchu (Una pietra sopra, 1980), Zbierka piesku (Collezione di sabbia, 1984) a Odkazy tretiemu tisícročiu s podtitulom Americké prednášky (Lezioni americane, 1998).

Pondelok. Dnes som videl, ako sa z väzenského okna obráteného k moru vystrčila ruka. Zvykol som si chodievať po prístavnej hrádzi až za starú pevnosť. Je obklopená šikmými hradbami; jej okná, chránené dvojitou či trojitou mrežou, vyzerajú ako slepé. Napriek tomu, že viem o väzňoch, ktorí sú v nej zatvorení, som pevnosť vždy pociťoval ako čosi neživé, kamenné. Preto ma vystrčená ruka prekvapila, akoby vyšla z kameňa. Ruka bola v neprirodzenej polohe; predpokladám, že okná sú v celách umiestnené vysoko a zapustené do hrubých múrov; väzeň musel byť ohybný ako akrobat, ba ako hadí muž, keď sa mu podarilo prestrčiť ruku medzi mreže a kývať ňou vo vzduchu. Nebolo to znamenie väzňa určené mne, ani nikomu inému; ibaže ja som ho tak nebral, naopak, v tej chvíli som vôbec nemyslel na väzňov; povedal by som, že ruka sa mi videla biela a krehká, nie nepodobná mojej, nič na nej nenaznačovalo drsnosť, aká sa očakáva od väzňa. Pre mňa to bolo ako znamenie, ktoré mi dal kameň; kameň mi chcel naznačiť, že naša podstata je spoločná a že čosi z toho tvorí i moju osobnosť, zostane a nestratí sa, aj keď nastane koniec sveta; v púšti bez života, bez môjho života i akejkoľvek spomienky na mňa nejaká komunikácia predsa len bude možná. Hovorím svoje prvé dojmy, tie najdôležitejšie.

Dnes som zašiel až k nižšie položenej vyhliadke, opustenej pri sivom mori, pod ktorou sa rozprestiera kúsok pláže. Prútené kreslá s vysokými ohnutými operadlami pripomínali koše, chrániace pred vetrom, a rozložené do polkruhu akoby pochádzali zo sveta, odkiaľ vymizol ľudský rod a veci nevládali rozprávať o inom, iba o jeho neprítomnosti. Zakúsil som pocit závratu, akoby som sa prepadával z jedného sveta do druhého, akoby som do každého z nich prišiel krátko po tom, ako tam nastal koniec sveta.

Po pol hodine som z vyhliadky odišiel. Na jednom kresle, čo bolo ku mne obrátené chrbtom, sa trepotala fialová stužka. Zišiel som strmým chodníkom dolu svahom až na odpočívadlo, odkiaľ sa mi menil uhol pohľadu: ako som očakával, v jednom z košov, úplne zakrytá prútenou zástenou, sedela slečna Zwida v bielom slamenom klobúku, na kolenách mala otvorený skicár; kreslila mušľu. Nepotešilo ma, že ju vidím; rozporné znamenia z dnešného rána ma odrádzali od rozhovoru s ňou; už zo dvadsať dní ju na svojich prechádzkach po útesoch a dunách stretávam osamelú a netúžim po ničom inom, len ju osloviť, vlastne s touto túžbou každý deň opúšťam penzión, no zakaždým ma čosi odradí.

Slečna Zwida býva v hoteli Morská ľalia; jej meno mi prezradil vrátnik; možno sa o tom aj dozvedela; v tomto období je v Petkwo veľmi málo výletníkov; najmä mladých možno zrátať na prstoch jednej ruky; stretáva ma veľmi často, a tak možno čaká, že ju jedného dňa pozdravím. Dôvodov, ktoré bránia nášmu prípadnému rozhovoru, je viacero. Predovšetkým, slečna Zwida zbiera a kreslí mušle; kedysi pred rokmi som mal krásnu zbierku mušlí, bol som ešte malý, ale potom som ich prestal zbierať a zabudol som všetko: klasifikáciu, morfológiu, zemepisný výskyt jednotlivých druhov; konverzácia so slečnou Zwidou by ma nevyhnutne priviedla k mušliam a ja sa neviem rozhodnúť, aký postoj zaujať: či predstierať úplnú nevedomosť, alebo sa odvolať na dávnu, takmer zabudnutú skúsenosť; téma mušlí ma núti uvažovať o vzťahu k svojmu životu, skladajúcemu sa z nedokončených a napoly odvrhnutých vecí; odtiaľ pramení nechuť, ktorá ma napokon vždy donúti k úteku.

K tomu sa navyše pripája fakt, že horlivosť, s akou sa toto dievča venuje kresleniu mušlí, naznačuje jej hľadanie dokonalosti ako tvaru, ktorý svet môže, a teda aj musí

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Práve končím "Keď cestujúci jednej zimnej noci..." od Itala Calvina.

PIRANDELLO, LUIGI - ILÚZIA A SKUTOČNOSŤ

PIRANDELLO, LUIGI

ILÚZIA A SKUTOČNOSŤ

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1972
edícia Knižnica Nobelových cien
preklad Blahoslav Hečko, Mikuláš Pažítka
doslov Mikuláš Pažítka
obálka Jozef Gális
1. vydanie, 10.000 výtlačkov
13-72-105-72

beletria, román
640 s., slovenčina
hmotnosť: 669 g

tvrdá väzba s prebalom

2,00 € stav: dobrý *hroda*belx*

1,50 € stav: dobrý*zlaci*darované*

Luigi Pirandello vidí kapitalistickú spoločnosť ako klinický prípad. Ľudia podľa neho už dávno stratili pevnú pôdu pod nohami. Výsmech, irónia a sarkazmus stali sa sprievodnými javmi jeho životného pocitu. Talianske publikum dlho nepochopilo veľkosť tohto usmievajúceho sa každodenného tragika. Pochopilo ho najprv reflexívne publikum berlínske, parížske a pražské. Pirandello žiaril radosťou pri pohľade na cudzích divákov, keď s napätím počúvali dialóg strašného inkvizítora meštiackych predsudkov. Zvierajúca dialektika jeho satír privádzala do úžasu hľadiská cudzích divadiel. Podstatnou zložkou jeho neúprosnej analýzy je relativita všetkých vecí, večný protiklad medzi indivíduom a spoločnosťou. Antonio Gramsci nazval Pirandella protimeštiackym charakterom, ktorý sa vzbúril proti forme života okolo seba, keď sa meštiacka spoločnosť pred i po prvej svetovej vojne dostala do slepej uličky. Pirandellove satiry sú naozaj „ručnými granátmi“, hodenými do spoločnosti plnej predsudkov.

Oko a Papiano

— Orestova tragédia v bábkovom divadielku! — prišiel mi oznámiť pán Anselmo Paleari.

— Automatické bábky! Nový vynález. Dnes večer o pol deviatej na ulici Prefetti číslo päťdesiatštyri. Na to by sme mali ísť, pán Meis!

— Orestova tragédia?

— Tak D’apres Sophocle — podľa Sofokla, hlási program. Asi to bude Elektra. Len počujte, aký bizarný nápad mi skrsol v hlave! Čo by sa stalo, keby sa vo vrcholnom momente, práve keď sa bábka predstavujúca Oresta chystá pomstiť otcovu smrť na Egistovi a matke, pretrhlo papierové nebo divadielka? Povedzte sám.

— Neviem, — odpovedal som, pokrčiac plecami.

— To sa dá ľahko uhádnuť, pán Meis! Oresta by tá trhlina v nebi strašne vyviedla z konceptu.

— A prečo ?

— Hned vám poviem. Orestes by ďalej cítil túžbu po pomste, hnal by sa za ňou v slepej vášni. Ale vo chvíli činu by mu oči spočinuli hore na trhline, kadiaľ by na scénu žiarili zlovestné hviezdy každého druhu. A vtom by pocítil, ako mu ruky klesajú. Slovom, Orestes by sa zmenil na Hamleta. Všetok rozdiel medzi antickou a modernou tragédiou, pán Meis, verte mi, spočíva v tej trhline na papierovom nebi.

A odišiel, šúchajúc papučami.

Zo zahmlených výšin svojich abstrakcií často vrhal pán Anselmo svoje myšlienky ako lavíny. Ich príčina, súvislosť, náhodnosť zostali vždy medzi mračnami, takže tomu, kto ho počúval, bolo ťažko čokoľvek pochopiť.

Obraz bábky Oresta, ktorého vyviedla z konceptu trhlina na papierovom nebi, mi zostal v mysli. — Blahoslavené bábky,— vzdychol som si,—ktorým sa nad hlavami nepretrhne nebeský horizont! Nijaký zmätok, nijaký strach, nijaké ohľady ani prekážky, nijaké tiene, nijaký súcit, nič! A môžu smelo a s chuťou hrať svoju komédiu, milovať sa a ctiť sa, ceniť si seba samých, nikdy nedostanú závrat a nikdy sa im nezakrúti hlava, pretože pre ich postavu a pre ich skutky je toto nebo primeranou strechou.

— A prototyp takejto bábky, drahý pán Anselmo, — myslel som si vzápätí, — máte v dome: je ním váš ctený zať Papiano. Nájdite mi niekoho, kto je spokojnejší s tým lepenkovým nebom, ktoré mu visí tak nízko, nízko nad hlavou sťa pohodlný a pokojný príbytok toho príslovečného Hospodina so širokými rukávmi, ochotného prižmúriť oko a odpúšťať hriešnikom, toho podriemkavajúceho pánaboha, ktorý pri každom lotrovstve opakuje: „Človeče, pomôž si sám a ja ti pomôžem!“ A váš Papiano si pomáha rukami-nohami. Život mu je takmer eskamotérskym kúsokom. A s akou vervou sa vrhá do každej intrigy: bystrý, podnikavý, táravý.

Papiano mal asi štyridsať rokov, vysokú postavu a robustné telo. Bol trocha plešivý, s mohutnými prešedivenými fúzmi celkom pod nosom, s mocným nosiskom s chvejúcimi sa nozdrami ; sivé oči, prenikavé a nepokojné ako ruky. Videl všetko a všetkého sa dotkol. Napríklad zhováral sa so mnou a odrazu zistil — neviem ako — že Adriana, ku ktorej bol obrátený chrbtom, sa mocuje s nejakým predmetom v izbe, aby ho vyčistila a položila na miesto, a hned vyletel.

— Pardon!

Pribehol k nej a vzal jej predmet z rúk:

— Nie, miláčik, pozri: takto sa to robí!

A sám predmet vyčistil, položil ho na miesto a vrátil sa ku mne. Alebo si všimol, že brat Scipione, ktorý trpel zrádnikom, začal blúzniť: pribehol k nemu, začal ho oflinkovať po lícach a dával mu frčky do nosa.

— Scipione! Scipione!

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

"Poďte sem ... zostaneme tu ... spolu ... a navždy!" 

VERALDI, ATTILIO - DÔSLEDNÝ CHLAPÍK / VEĽKÉ PENIAZE

VERALDI, ATTILIO

DÔSLEDNÝ CHLAPÍK / VEĽKÉ PENIAZE
(Uomo di conseguenza / La Mazzetta)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1980
edícia Zelená knižnica
preklad Ivan Gavora, Terézia Gašparíková
prebal Ľubomír Longauer
1. vydanie
13-72-074-80

beletria, román, detektívky, literatúra talianska
392 s., slovenčina
hmotnosť: 474 g

tvrdá väzba s prebalom

0,20 € stav: dobrý*gopal3* darovan

0,20 € stav: dobrý *zlaci*darované THCK

Attilio Veraldi (1925), taliansky novinár a plodný prekladateľ z angličtiny a škandinávskych jazykov, sa svojou detektívkárskou tvorbou hlási k americkej tvrdej škole, tzv. „hardboiled-school". Podvody, surovosť a vraždy, to všetko sa v týchto dvoch detektívnych príbehoch spája s peniazmi. Vidina ľahko nadobudnutého bohatstva je hybnou silou konania väčšiny postáv a medzi inými aj neapolského advokáta Sasu lovineho, spoločného protagonistu oboch detektívok, Iovine sa s obľubou dáva do služieb „veľkých zvierat" a za riadnu odmenu je ochotný vystaviť nebezpečenstvu aj vlastný život. Zahráva sa s ohňom, kľučkuje, vynakladá všetok svoj dôvtip a všetku svoju diplomaciu, len aby aj on niečo vylovil z mútnych vôd. Je schopný všetkého, ale iba po istú hranicu. Neoplýva zbytočnou sentimentalitou a jeho zbraňou je výlučne intelekt. Kým v Dôslednom chlapíkovi ide o rozsiahle machinácie s valutami, vo Veľkých peniazoch Sasá lovine pátra po dcére najbohatšieho Neapolčana, ktorá ušla z domu aj s dokumentmi, čo môžu skompromitovať jej otca a tomu, kto ich získa, vynesú päť miliárd lír.