Dejiny slovanského jazyka a literatúry sa objavujú v tom momente rozvoja slovanských jazykov a literatúr, v ktorom ešte zotrvávali staršie, predobrodenecké predstavy o Slovanstve ako o jednom organizme, no zároveň sa už v plnej miere prejavovali aj špecifické znaky jednotlivých národných celkov. Staršie koncepcie sa bezprostredne prejavili napr. v samom titule knihy: Dejiny slovanského jazyka a literatúry, v jeho singulárnej podobe. Určitú poplatnosť prapôvodnej, nediferencovanej koncepcii slovanstva „cítiť“ aj v prvej, úvodnej kapitole práce, v ktorej Šafárik podáva celkový obraz o dejinách, mravoch a kultúrnych formách života slovanstva ako celku. No aj tu sú už obsiahnuté prvky, narúšajúce niekdajšiu „homogenitu“ v prospech historicky nevyhnutnej diferenciácie. A tak pre knihu ako celok je príznačná dobovo kvalitatívne nová forma syntézy slovanských jazykov a literatúr, dedukovaná z ich objektívne existujúcej diferenciácie. Je to syntéza v pravom zmysle slova zovšeobecňujúca podstatné znaky jednotlivých národných literatúr ako samostatných celkov.
Dionýz Ďurišin
(Dejiny slovanskej literárnej komparatistiky)
