HESSE, HERMANNROZPRÁVKY
(Die Märchen)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 2008
zostavil Volker Michels
preklad Hana Ferková
obálka Dušan Grečner
ISBN 978-80-220-1448-9
beletria, rozprávky,
240 s., slovenčina
hmotnosť: 215 g
tvrdá väzba
stav: výborný, nečítaná
9,90 € PREDANÉ
*zlaja* (in *X02*)
Augustín
Na Mostackej ulici bývala mladá žena, ktorá nešťastnou náhodou čoskoro po svadbe stratila muža a teraz biedna a opustená sedávala vo svojej izbietke a čakala dieťa, ktoré nemalo mať otca. A pretože bola taká samučičká sama, celou mysľou sa upínala k očakávanému dieťatku a nebolo už nič krásne a očarujúce a závideniahodné, čo by nebola pre dieťa vydumala, vysnívala a čo by mu nebola želala. Akurátnym sa jej pre maličké videl kamenný dom so zrkadliacimi oblokmi a fontánou v záhrade, a pokiaľ išlo o jeho budúcnosť, prinajmenšom muselo byť profesorom alebo kráľom.
Vedľa chudobnej pani Alžbety býval starec, ktorého bolo zriedka vídať. Bol to malý šedivý človiečik, čo nosieval čiapku so strapcami a zelený dáždnik s kostrou z rybej kosti ako za starých čias. Deti sa ho báli a dospelí si mysleli, že iste má dôvod, prečo žije tak utiahnuto. Často ho dlho nik nevidel, ale dakedy večer sa z jeho malej ošarpanej chalúpky ozývala ľúbezná hudba, akoby ju hralo veľa maličkých jemných nástrojov. Deti, čo išli okolo, sa potom spytovali matiek, či tam spievajú anjeli alebo nebodaj rusalky, ale matky im to nevedeli povedať a vraveli: „Nie, nie, to musí byť hracia skrinka.“
Tento človiečik, ktorého susedia oslovovali pán Binswanger, prechovával k Alžbete osobitný druh priateľstva. Nikdy sa spolu nezhovárali, ale keď šiel starý pán okolo jej okna, zakaždým ju priateľsky pozdravil a ona mu vďačne prikývla, lebo ho mala rada. A obaja si mysleli: Ak by ma niekedy veľmi pritisla bieda, celkom iste si pôjdem po radu k susedovi. A keď sa začalo stmievať a pani Alžbeta sama sedávala pri okne a trúchlila za svojím mŕtvym milým alebo myslela na dieťatko a oddávala sa sneniu, pán Binswanger tíško otvoril obločné krídlo a z jeho tmavej izby sa ľahučko a striebristo ako mesačný svit cez štrbinu v oblaku rinula utešujúca hudba. Sused zas mal na zadnom obloku niekoľko starých bocianích noštekov, ktoré zabúdal polievať, no jednako boli vždy zelené, plné kvetu, bez jediného zvädnutého listu, lebo pani Alžbeta ich včasráno popolievala a opatrila.
V jeden surový vetristý daždivý večer, keď sa už schyľovalo k jeseni a na Mostackej ulici nebolo ani človiečika, úbohá žena zbadala, že prišla jej hodinka, a pochytila ju úzkosť, lebo bola sama. Sotva sa však zotmelo, prišla akási starenka s lampášom v ruke, vkročila do domu, zvarila vodu, prestrela plachtu a robila všetko, čo treba robiť, keď má dieťa prísť na svet. Pani Alžbeta sa tíško podvolila a iba potom, keď sa už dieťatko narodilo a v nových jemných plienočkách začalo driemkať svoj prvý pozemský sen, spýtala sa starenky, odkiaľ prišla.
„Pán Binswanger ma poslal,“ povedala starká a vyčerpaná žena hneď zaspala. Keď sa ráno prebudila, mlieko bolo uvarené, izba čisto vyupratovaná a vedľa nej ležal synček a kričal, lebo bol hladný; starenka tam už nebola. Matka si vzala maličkého do náručia a tešila sa, že je taký pekný a mocný. Myslela na jeho mŕtveho otca, ktorý si ho ani nevidel, a slzy sa jej tisli do očí. Privinula si malú sirôtku na srdce, znovu sa usmievala a potom s chlapčiatkom zaspala. Keď precitla, zasa ju čakalo uvarené mlieko a polievka a dieťa bolo previnuté v čistých plienočkách.
Onedlho matka vyzdravela, zmocnela a sama sa mohla starať o seba aj o malého Augustina. Tu jej zišlo na um, že syna treba pokrstiť, ale že pre neho nemá krstného otca. Večer, keď sa zmrklo a zo susedného domčeka sladko zaznievala hudba, zašla k pánu Binswangerovi. Bojazlivo zaklopala na tmavé dvere, sused prívetivo zvolal „ďalej!“ a šiel jej oproti. Hudba razom zmĺkla. V izbe stála iba malá stará stolná lampa pri akejsi knihe a všetko tam bolo tak ako u iných ľudí.
„Prišla som sa vám poďakovať,“ povedala pani Alžbeta, „že ste mi poslali tú dobrú paniu. Rada jej za pomoc zaplatím, len čo budem môcť pracovať a niečo si zarobím. Teraz však mám inú starosť. Chlapca treba pokrstiť, bude sa volať
