VERNE, JULESDVA ROKY PRÁZDNIN
(Deux ans de vacances)
Slovenské nakladateľstvo detskej knihy, Bratislava, 1956
preklad Peter Ždán
ilustrácie L. Benett
2. vydanie, 10.400 výtlačkov
beletria, román, dobrodružné,
312 s., slovenčina
hmotnosť: 480 g
tvrdá väzba
5,00 € stav: dobrý, používaná, bez prebalu *zlaja*
5,50 € stav: dobrým bez prebalu *pralm*
Hrdinovia knihy sú osem- až trinásťroční chlapci. Odvážne bojujú s ťažkosťami, ktoré vyplývajú z ich položenia. Doplavia sa po rozbúrenom Tichomorí až k neznámemu ostrovu, objavia pozostatky jaskyne francúzskeho stroskotanca a v nej sa usídlia. Na pustom ostrove zostanú až 20 mesiacov. Neraz musia zápasiť s nedorozumeniami, ktoré vyplývajú z rozdielov ich výchovy.
XIV.
Posledné údery zimy. — Kára. — Návrat jari. — Service a jeho nandu. — Prípravy k výprave na sever. — Brlohy. — Rieka Oddychu. — Zverina a rastlinstvo. — Koniec jazera. — Piesočná púšť.
S príchodom pekného obdobia jari, ktorá sa už začala hlásiť, mohli mladí osadníci uskutočniť niektoré z plánov, čo si premysleli za dlhej zimnej nečinnosti.
Bolo až príliš zrejmé, že na západe nie je v blízkosti ostrova nijaká zem. Ale či je tomu tak aj na severe, na juhu a na východe, alebo či je ostrov súčiastkou nejakého súostrovia alebo skupiny ostrovov v Tichomorí? Dozaista nie, ak mali veriť mape Františka Baudoina. No predsa len mohla byť v týchto končinách nejaká zem, i keď ju stroskotanec nezbadal — veď nemal ani ďalekohľad, ani len dajaké kukátko a aj z temena Aucklandskej výšiny sa dalo dovidieť iba na niekoľko míľ! Chlapci boli lepšie vystrojení na skúmanie šíreho mora a môžbyť objavia niečo, čo stroskotanec z lode „Duguay-Trouin“ nemohol vidieť.
Podľa nákresu nebol ostrov Chairman vo svojej strednej časti širší ako dákych dvanásť míľ na východ od Francúzskej jaskyne. Na náprotivnej strane ostrova oproti Chrtovej zátoke bolo pobrežie hlboko vykrojené, teda bolo najlepšie začať so skúmaním v tomto smere.
No prv ako navštívia rozličné časti ostrova, bolo treba preskúmať územie medzi Aucklandskou výšinou, Rodinným jazerom a lesom Jám. Čo sa tam vyskytuje? Rastú tam užitočné stromy a kroviny? A tak na tento účel sa rozhodli podniknúť menšiu výpravu a jej termín stanovili na začiatok novembra.
Hoci sa podľa hvezdárov už mala začať jar, na ostrove Chairman to pre jeho pomerne vysokú zemepisnú šírku ešte nebolo badať. Cez september a do polovice októbra bolo veľmi zlé počasie. Ešte stále mrzlo, hoci mrazy nikdy netrvali dlho. lebo smer vetra sa ustavične menil. V období rovnodennosti sa prejavili poveternostné poruchy s neporovnateľnou prudkosťou — podobne ako vtedy, keď odvliekli „Chrta“ cez celý Tichý oceán. Pod zosilnenými nápormi búrok akoby sa otriasala celá Aucklandská výšina, keď divý víchor od Južných močiarov, kde mu nestáli v ceste nijaké prekážky, prinášal so sebou mrazivý dych antarktického mora. Bola to ťažká úloha uzavrieť pred ním vchod do Francúzskej jaskyne. Veľa ráz vyrazil dvere do zásobárne a prenikol chodbou až do haly. Za takýchto podmienok určite trpeli väčšmi ako cez najtuhšie mrazy, keď stĺpec teplomera klesal aj na tridsať stupňov pod nulu. A museli bojovať nielen proti víchru, ale aj proti studenému dažďu a ľadovcu.
A na dovŕšenie všetkého aj zverina zmizla, akoby bola odišla hľadať si útulok do tých častí ostrova, ktoré boli menej vystavené búrkam rovnodennosti — a tak isto aj ryby pravdepodobne odplašilo vlnobitie od brehov jazera.
No medzitým vo Francúzskej jaskyni nezaháľali. Stôl im už nemohol slúžiť za vozidlo, lebo stvrdnutá snehová prikrývka zmizla, a tak sa Baxter pokúsil vyrobiť niečo súceho na odvážanie ťažkých predmetov.
Napadlo mu, že by na to mohol použiť dve rovnako veľké kolesá z kotvového navíjadla škunera. Stálo ho to veľa neúspešných pokusov, ktorým by sa skúsený remeselník bol mohol vyhnúť. Kolesá totiž boli ozubené a keď sa Baxter márne pokúšal oblámať z nich zuby, napokon iba vyplnil medzery medzi nimi klátikmi tvrdého dreva, ktoré pevne obtiahol kovovou obručou. Potom kolesá spojil železnou osou a na ňu pripevnil dobre pozbíjanú plošinku z dosák. Bolo to dosť primitívne vozidlo, ale — aké bolo, také bolo — dalo sa používať a dobre im poslúžilo. Netreba ani pripomínať, že sa do káry museli zapriahať najsilnejší členovia osady, keďže dosiaľ nemali na priahanie nijakého koňa, mulicu alebo somárika.
Ach, keby sa im podarilo chytiť nejakého štvornožca, ktorého by mohli vycvičiť na priahanie, koľko námahy by si ušetrili! Ale ostrov Chairman, ako sa zdalo, bol bohatší na pernatú zver ako na prežúvavce; okrem toho našli na ostrove iba stopy a ostatky niekoľkých mäsožravcov. A potom, súdiac podľa Serviceovho pštrosa, či sa dalo dúfať, že by sa niektoré zvieratá dali skrotiť pre domácu potrebu?
Pštros totiž nestratil ani zamak zo svojej divosti. Nepripustil nikoho k sebe, bránil sa zobákom i nohami, pokúšal sa roztrhať povrazy, ktorými bol uviazaný, a keby sa mu to podarilo, istotne by raz-dva zmizol pod stromami lesa Jám.
Zato však Service nestrácal odvahu. Prirodzene, svojmu nanduovi dal meno „Vetrík“, ako pomenoval svojho pštrosa majster Jack vo „Švajčiarskom Robinsonovi“. Hoci sa venoval kroteniu trucovitého zvieraťa s celou dušou, nič nepomáhalo, ani dobré ani zlé zaobchádzanie.
„Ale Jackovi sa predsa podarilo vycvičiť svojho pštrosa na rýchlu jazdu,“ povedal jedného dňa, odvolávajúc sa na hrdinu Wyssovho románu, v ktorom sa neprestajne prehŕňal.
„To je pravda,“ odpovedal mu Gordon, „ale medzi tvojím hrdinom a tebou, Service, je práve taký rozdiel ako medzi jeho a tvojím pštrosom!“
„Aký rozdiel, Gordon?“
„Celkom jednoducho ten rozdiel, ktorý delí vymyslené od skutočnosti!“
„Čo na tom!“ namietol Service. „Ja si so svojím pštrosom dám rady . . . alebo aspoň musí povedať, prečo nechce poslúchať!“
