BUDDHA BESZÉDEI

BUDDHA BESZÉDEI

Helikon, 1989
preklad József Vekerdi
ISBN 963-207-957-4

náboženstvá východné,
216 s., maďarčina
hmotnosť: 320 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: výborný

0,50 € PREDANÉ

*bruri* *kat-cudz*

MEDYNSKIJ, GRIGORIJ - MARJA

MEDYNSKIJ, GRIGORIJ

MARJA

Svet socializmu, Bratislava, 1953
Preklad Matej Andráš
ilustrácie J. Adamcová
1. vydanie, 10.000 výtlačkov

beletria, román, literatúra ruská,
608 s., slovenčina
hmotnosť: 850 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

0,10 € DAROVANÉ

*mikpa*

PRED ROZLETOM

„Ako by sa náš život bol dostal pod brány! “

Semion nikdy nezdvihol ruku na Marju a teraz ju zdvihol. Aj keď ju včera neudrel, len ňou zatriasol, ale predsa zatriasol! Či sa už naozaj nevráti pokoj do domu? Zrazu ju napadlo, že by mala zanechať všetko, zriecť sa práce a doma si sadnúť naproti Semionovi a opýtať sa: „Nuž a čo budeme teraz robiť? “ Ale podľa rozhorčenia, ktoré táto myšlienka v nej vyvolala, si uvedomila, že by to bolo falošné a že tým by len pokračovala v spore so Semionom. A vtedy sa jej vynorila v pamäti vetvička rakyty a list, krúžiaci vo vzduchu. Marja si pomyslela: Semion sa usiluje o to, aby sa jej život premenil v holé, suché chrastie. Ale ona to nechce. A to je príčina celého sporu.

„Nie! Neprekážaj mi! Neprekážaj mi, Semion! “

Ale čo bude ďalej? Čo bude?

Je to vážna otázka. Životná otázka. A Marja ju nemohla rozriešiť sama. Chcela sa s niekým poradiť. Ale s kým sa môže poradiť o takej veci?

Spomenula si na Dubkova. N-nie... Dubkov nie je ten pravý človek, s ktorým by sa mohla o tom porozprávať.

Bol tu ešte jeden človek, ktorému verila a ktorého si vážila — Ivan Iľjič. Ale ako môže ísť k nemu s takou malichernou vecou?

Marja o tom premýšľala celú noc a ráno sa vypravila k Ivanovi Iľjičovi.

Keď vošla do kancelárie, Ivan Iľjič sedel za stolom a pred sebou mal naširoko rozložené noviny. Zodvihol oči, sňal okuliare, v ktorých sa ani nepodobal obyčajnému Ivanovi Iľjičovi, a keď poznal Marju, miesto pozdravu sa rovno opýtal:

— Čítala si už?

— Co? — nepochopila Marja.

— Ako to čo? Čítala si už zákon o päťročnom pláne?

— Nie. Ešte sme nedostali tie noviny.

— Musíš si to prečítať. A nielen prečítať! Ale naučiť sa... písmenko za písmenkom... A aj to by bolo málo! Musíš to precítiť! Predovšetkým precítiť!

Odmlčal sa, uprel zrak kdesi do diaľky, ako keby sa sám snažil všetko pochopiť a precítiť a potom sa náhle obrátil k nej.

— Čo to znamená?... Život ide ďalej! Chceli nás zadusiť a smiesť s povrchu zemského, ale nedali sme sa. Zvíťazili sme a ideme ďalej. A... spolu s nami kráčajú dejiny! Tak veru! — Ako keby sa bol na niekoho nahneval, udrel Ivan Iľjič dlaňou o noviny. — To sú nielen čísla! To sú dejiny! To je to, čo budeme zajtra uskutočňovať svojou prácou. To je to, čo pozajtre bude naším životom. To je — naša krv! To je — náš život a naša sila. Pozri!

Ivan Iľjič zaviedol Marju k mape, ktorá visela na stene a jeho ruka začala voľne behať po jej ploche. Tu stála kedysi opustená rybárska chalupa, teraz je tam — mesto a prístav; tam vo vysušenej púšti boly vykopané kanály, ktoré sa naplnily vodou a začaly tam kvitnúť kvety a rásť bavlna. Tade postavili novú cestu a obrovský kraj ožil a začal vyvážať pšenicu, ryžu, jablká. Tieto bodky — to sú nové mestá, závody, kováčske dielne nášho víťazstva, minulého i budúceho. Tu, na východe, kuli sme toto víťazstvo a tu vyrástly mestá. A tu, na západe, rumoviská, hŕby tehál a štrku. Západ musíme znovu vybudovať a kráčať ďalej, do budúcnosti. A v mene tejto budúcnosti musíme oživiť čísla, vytlačené na papieri, premeniť ich v skutočnosť, premeniť ich v domy, mestá, závody, ktoré budú pevne stáť a pomôžu človekovi žiť, ako sa patrí.

Do kancelárie vošiel Šarygin. Ivan Iľjič sa nespokojne obzrel a mávol rukou.

— Neskôr!

— Je to neodkladná vec! — namietol Šarygin.

Ivan Iľjič rozhodol otázku a znova začalo to putovanie po mape. — A tu už na Sibíri kvitnú sady, okolo Murmanska sa vlní pšenica, na veľkej sibírskej rieke

......................................................................

... posledná veta ...

Cesta viedla stále vyššie a vyššie a za každou jej zákrutou sa otváraly stále nové a nové diaľky.

SINCLAIR, UPTON - KRÁĽ TRAGAČOV

SINCLAIR, UPTON

KRÁĽ TRAGAČOV
(The Flivver King: A Story of Ford-America)

Práca, Bratislava, 1948
edícia Život (1)
preklad Paľo Orth
obálka Orest Dubay
ilustrácie Orest Dubay
30.000 výtlačkov

beletria, román, literatúra americká,
224 s., slovenčina
hmotnosť: 330 g

tvrdá väzba
stav: zachovalá, bez prebalu

0,90 €

*mikpa* *kat-belx*

A tak Abner Shutt mal dva roky plné ruky práce a jeho denná pláca sa zvýšila na osem dolárov a štvrť, čo sa zdalo astronomicky veľa, no v skutočnosti nebolo to nič neobyčajné, lebo vyučení stolári a murári dostávali až osemnásť dolárov a ceny všetkého sa zvyšovaly práve tak rýchle ako pláce. Mali teraz iba tú výhodu, že splátky na ich dom boly pevne ustálené a nijaký domáci pán ich nemohol zvýšiť, ako sa stávalo mnohým nájomníkom. A keď sa Abner zastavil v banke, aby tam složil mesačnú splátku, vždy sa usmial pod fúzikmi, lebo peňazí bolo ako smetí.

Poddielovedúci sa vozil do práce ako pán, a keď bolo zlé počasie, pribral si dvoch spoluzamestnancov, ktorí mu za každú cestu zaplatili medenák. No bolo to zjavne na škodu spoločností pre verejnú dopravu, ktoré sa pokúšaly zamedziť takéto zvyky, a táto okolnosť priviedla Abnera a ľudí ako on na to, že sa začínali zaujímať o politiku. Druhá príčina zvýšeného záujmu o politiku bola, že pán Ford kandidoval na senátora Spojených štátov za Michigan, z čoho sa vyvinul ostrý politický boj — prvá a posledná príležitosť, že sa vo Fordových závodoch smelo hovoriť o politike. Súperom Henryho bol istý námorný dôstojník a celá kampaň bola vlastne úsilím námornej ligy potrestať kacíra. Jeho súper shromaždil päťmiliónov dolárov a kúpil si celý štát; aj Henry utratil veľa peňazí, ale ešte viac vydal na sbieranie dôkazov proti svojmu protivníkovi a neskôr sa mu dostalo zadosťučinenia tým, že ho dostal pred súd, kde ho odsúdili pre úplatkárstvo.

Vďaka úsiliu Abnera a Henryho Amerika vojnu vyhrala; no nevedno, z akých príčin, svet nebol ešte bezpečne zaistený pre demokraciu. Zjavilo sa tu nové nebezpečenstvo, doteraz neznáme, ktorému sa hovorilo boľševizmus. V Amerike ich bolo veľa a báli sa ich tu ešte viac ako nemeckých špiónov. Noviny vnukaly Abnerovi, aby bol ostražitý pred nimi, a on bol ochotný robiť, čo len mohol, no v tejto opatrnosti ho miatla skutočnosť, že ich vždy vyobrazovaly so strapatou čiernou bradou a jediný takýto človek, ktorého Abner kedy videl, bol židovský trokár, čo sa pokúšal nahovoriť Mill y, aby od neho kúpila čipky a pančuchy.

Prirodzene, v dielňach boli škamravci; no oni tu vždy bývali a vyzerali tak ako predtým, unavení a prepracovaní robotníci; ťažko mu bolo veriť, že teraz boli v službách Moskvy. Ľudia boli nepokojní, vojna ich vybičovala do horúčkovitej činnosti a skončila sa potom príliš rýchlo prv, než by mohli uskutočniť hrdinské činy, na ktoré sa pripravovali. Abner vídaval na rohu ulíc chlapov a rečnícke shromaždenia; Abner prešiel zavše pomimo nich na svojom tragači, nikdy sa nepristaviac, ale s času na čas sa v novinách dočítal, ako polícia takýchto ľudí zatvárala, lebo vyvolávali nepokoje.

.....................................................................................

... posledná veta ...

"Ak niekto vie, kam tento svet speje, vie oveľa viac ako ja."

SUCHOTIN, ANATOLIJ - RYTMY A ALGORITMY

SUCHOTIN, ANATOLIJ

RYTMY A ALGORITMY
(Ritmy i algoritmy)

Smena, Bratislava, 1987
edícia Križovatky
preklad Elena Kováčiková, Elena Vadkertiová-Gavorníková
obálka Ján Krížik
1. vydanie, 4.000 výtlačkov
073-025-87 RAL

psychológia, filozofia,
208 s., slovenčina
hmotnosť: 175 g

mäkká väzba
stav: výborný

PREDANÉ

*bruri* *kat-psy*

Doktor filozofie, profesor Tomskej štátnej univerzity Anatolij Suchotin, DrSc., autor knihy Rytmy a algoritmy sa venuje vedeckej práci v oblasti percepcie vedeckých informácií a špecifík vedeckej tvorivej činnosti. Slovenský čitateľ si už mal možnosť prečítať jeho knihu Paradoxy vedy (Smena, edícia Sputnik 1984).

Tvorivé úsilie ľudstva sa počas celej jeho existencie zameriavalo na dva ciele: hľadanie pravdy a hľadanie krásy. Pritom sa v historickom procese vyvinuli dve samostatné kultúry: veda a umenie.

Napriek tomu na prelomových úsekoch dejín nachádzame geniálne osobnosti, ktoré v sebe vedeli skĺbiť umelecké i vedecké vnímanie sveta, a boli to práve títo géniovia, ktorí obvykle otvárali pred ľudstvom ďalší úsek cesty k dokonalejšiemu životu.

Autor hľadá paralely medzi týmito dvoma kultúrami a pokrokom ľudstva. Poukazuje na to, že umenie a veda sa napájajú z rovnakého žriedla a na mnohých príkladoch zo života význačných vedcov a umelcov ilustruje, čo spája tieto dve časti ľudskej kultúry, a čo ich odlišuje. Hlavný dôraz však kladie na ich súčinnosť, na vzájomné obohacovanie sa. Umelcom teda pomáha exaktné poznanie a vedcom citový, intuitívny prístup. Autor tvrdí, že iba takto, využívaním metód vlastných obom typom tvorivej činnosti možno objaviť novú krásu i pravdu.

Oddávna sa za prejav krásy považuje harmónia. Samo osebe toto slovo sotva objasní situáciu, ak nepôjdeme ešte ďalej. Chceme vedieť, prečo harmónia vyvoláva estetické vzrušenie a narážame na vzťahy a štruktúry, ktoré je možné presne kvantitatívne opísať. Inak povedané, každú harmóniu, ktorá je nositeľom krásy, možno vyjadriť číslom, hoci, ako sme už povedali, neredukuje sa na číslo.

Tak sme prišli k dôležitému záveru pre pochopenie osohu zo súčinnosti oboch kultúr. Spočíva v tom, že základom presného poznania je matematika, ktorá je aj v základoch krásy a preto je pilierom mnohých druhov umení, predovšetkým výtvarného a hudobného. Prichodí nám toto tvrdenie rozviesť.

Harmóniu a krásu určuje symetria. Na ďalšie vysvetlenie už musíme použiť trošku suchý, akademický jazyk, odtrhnutý od umenia.

Symetria je súmerné rozloženie prvkov, bodov predmetu, pričom každá časť sa zdá zrkadlovým odrazom inej. Určite to vyznieva dosť abstraktne, ale túto definíciu sa pokúsime oživiť hodnotnými ilustráciami zo života.

Určuje sa os, rovina a stred symetrie. Ak je predmet symetrický, z toho vyplýva, že ho možno hodnotiť podľa estetických kategórií, môžeme v ňom nájsť aspoň jeden jav symetrickosti. Prirodzene sú aj iné vlastnosti: posúvanie v priestore (translácia), premiestnenie v čase, otáčanie. Všeobecne pokladáme predmet za symetrický, ak po istých operáciách bude vyzerať rovnako ako predtým.

Pozrime sa na os symetrie. Je to priamka, ktorá prechádza stredom útvaru. Počet osí ukazuje množstvo stotožnení útvaru samého so sebou pri jeho úplnom otočení okolo osi súmernosti. Povedzme rovnostranný trojuholník má tri osi súmernosti, štvorec štyri a podobne.

Rovina symetrie delí predmet na dve súmerné polovice, čo ho robí súmerným, a teda krásnym, napríklad tvár človeka a vôbec ľudské telo ako celok. Tu sa však treba pristaviť. Polovice ľudského tela nie sú prísne symetrické. Srdce je uložené v ľavej časti a pečeň v pravej. Jedna ruka, obyčajne pravá, je viac vyvinutá. Uvádza sa, že na 16 000 pravákov pripadá jeden ľavák. Symetrickosť sa narúša aj tým, že ľavý krok je menší ako pravý. Kedysi na námestí sv. Petra v Ríme urobili experiment. Pokusným osobám zaviazali oči a kázali im priamo prejsť cez námestie. Všetci sa odklonili doľava. Pre tú istú nerovnomernost krokov všetci, ktorí idú lesom bez orientačných bodov a ciest, blúdia po kružnici a vracajú sa na to isté miesto.

Odhalili sa aj iné disproporcie. Vezmime si dve rovnaké fotografie jednej ľudskej tváre, rozstrihnime ich podľa osí súmernosti a znova zlepme tváre, ale jednu z dvoch ľavých polovíc a druhú z pravých polovíc. (Druhá fotografia musí byť vyhotovená z toho istého, ale obráteného negatívu. Pozn. prekl. ) Uvidíme, že tváre sa nepodobajú, ako by to boli fotografie rozličných ľudí.

Takéto výchylky vôbec nekazia existujúcu symetriu a harmóniu krásy. Do prísneho systému vnášajú iba čosi vzdorovité, veciam dodávajú rozmanitosť a živosť. To si však vyžaduje osobitnú úvahu, do ktorej sa nebudeme púšťať.

Symetria ako prejav súmernosti, súladu v rozložení častí a prvkov celku je nositeľom krásy a jemnej elegancie. Potvrdzuje to aj názor H. Weyla, odborníka pre túto oblasť a autora zásadnej štúdie Symetria: „Nech by sme toto slovo chápali akokoľvek široko alebo úzko, symetria je idea, pomocou ktorej sa človek po celé stáročia usiloval vysvetliť a vytvoriť poriadok, krásu a dokonalosť. “

Ďalším prejavom krásy je rytmus. Jeho základom je pravidlo opakovania prvku. Aj symetria stavia na opakovaniach, ale tu sa predstavujú v akejsi strnulej podobe. Rytmus využíva opakujúce sa prvky kvôli dynamike procesu, na prenos rečových, hudobných a podobných štruktúr a vystupuje ako princíp, ktorý ich organizuje v čase.

Toto sú najdôležitejšie znaky krásy a harmónie. Ale aj symetria, aj rytmus spočívajú vo vzťahoch a v proporciách, ktoré sa vyznačujú kvantitatívnymi významami. Teraz sa na ne pozrieme v ich činnosti, ako sa realizujú v umeleckej praxi.

KONVOLUT Č. 4

KONVOLUT Č. 4

KRÁL, JOSEF

STÁTNÍ ZŘÍZENÍ ŘÍMSKÉ

Jednota českých filologů, Praha, 1921
právo, história, politika,
304 s., čeština

PEROUTKA, EMANUEL

ÚSTAVY STÁTŮ ŘECKÝCH

Jednota českých filologů, Praha, 1916
právo, história, politika,
160 s., čeština

hmotnosť: 755 g
tvrdá väzba (dobová preväzba)
stav: veľmi dobrý, podčiarkované pasáže, podpis prechádzajúceho vlastníka - filológa Bohuslava Havránka

45,00 €

*kvaja* in *H-2-4*

BIELIK, ROBERT - MESAČNÝ BRAT

BIELIK, ROBERT

MESAČNÝ BRAT

Petrus, Bratislava, 1999
ilustrácie Robert Bielik
ISBN 80-88939-05-4

poézia, literatúra slovenská, podpis autora,
48 s., slovenčina
hmotnosť: 140 g

tvrdá väzba, malý formát
stav: veľmi dobrý

NEPREDAJNÉ

*cnbtn* *H-6-2*

KRAJANSKÝ KALENDÁŘ 1955

KRAJANSKÝ KALENDÁŘ 1955

Československý ústav zahraniční, Praha, 1954

knihy v češtine, geografia, cestopis,
184 s., čb fot., slovenčina, čeština
hmotnosť: 280 g

mäkká väzba
stav: dobrý, pečiatky v knihe

5,50 €

*bib20* *kat-geo*

GÁRDONYI, GÉZA - A LÁTHATATLAN EMBER

GÁRDONYI, GÉZA

A LÁTHATATLAN EMBER

Móra, Budapest, 1977
ilustrácie Miklós Győri
10. vydanie
ISBN 963-11-0787-6

beletria, román, literatúra maďarská,
326 s., maďarčina
hmotnosť: 260 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

0,50 € PREDANÉ

*bruri* *kat-belx*

PRÍDAVOK, ANTON - LÁMANÉ DRIEKY

PRÍDAVOK, ANTON

LÁMANÉ DRIEKY

Novina, Bratislava, 1938
edícia Slovenská žatva (2)
obálka A. Muller

beletria, román, literatúra slovenská,
240 s., slovenčina
hmotnosť: 300 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

1,00 €

*mikpa* *kat-bels*

Minulo niekoľko dní.

Zvesť o Sitárovom kmotrovstve s Vincom Geľom zelektrizovala celé Šarišské. Ľudia vyvaľovali oči, krútili hlavou a hromžili pre nepredloženú trúfalosť mladého sedliaka. V jeho čine videli zradu na gazdovskom stave a potupenie sedliackej hrdosti.

Ale na hnev bola i inakšia príčina.

Ivan Sitár s nepoddajnou odvahou obšliapaval zarastenú cestičku do dediny. Nenútene vkradol sa do dôvery niekoľkých gazdov, v obci čoskoro našiel i sopár priateľov. Navštevoval Baďurovcov, chodieval do Homov, pristavoval ľudí na ceste, vypytoval sa a radil. Aj gazdovstva si hľadel, usilovne lapal do rúk tvrdú sedliacku robotu. A teraz zapojil sa do dediny i sväzkami rodinnými.

V ošarpanej budove bývalej kúrie konča dediny rástol nový život. Ivan Sitár sa neraz i zadivil, nachodil okolo seba množstvo nových vecí. Tie veci neboly nové, ale on si ich dosiaľ nevšimol, preto mu boly cudzie. Okrieval. Opájala ho radosť, nadšenie a uspokojenie. V duši vynorovaly sa mu nepoznané hodnoty života. V srdci ustaľoval si objasnený, vzácnosťou obsahu naplnený pomer k sedlači. Gazdov všímal si zblízka a pozoroval ich i pri robote. Sitárová krstniatku kúpila kočík, vodievala ho na prechádzky. Dakedy sa gazdiné i jedovaly, akú vraj má tá rusnáčka „frajlu“ pri decku, ale oči im na to privykly, prestaly zadrapovať.

Raz večer ostal Sitár na poli ako prilepený.

Od hôr vyšiel na oblohu zelený mesiac a tichý vetrík predúval ľahké, svetlé obláčky. Roztopašní svrčkovia vyhrávali si večernú pieseň a kdesi ďaleko, pri potoku, škrekotaly žaby. V takejto nálade Ivanovi duša bezdečne sa otvárala dokorán, lahoda a boží mier tiekly z nej ako čistá krištáľová vodička.

Nové svety nového, preporodeného človeka. Všetko dialo sa tak podivne chytro, že to až zarážalo. Sitár sa prelomil s jedného dňa na druhý, ani sám sa nepoznával. Bolo mu nevýslovne milo. Mal nesmiernu chuť vyobjímať svet. Svet bol ďaleký, a Helena, jeho žena, kráčala popri ňom, nuž ju objal.

— Helena! Som šťastný! — zvolal s mladistvou náruživosťou. — Nevýslovne šťastný!

— Ešte nikdy si mi to nepovedal...

Možno i povedal, veď rozličné príležitosti tak často svádzajú plytvať — peknými slovami. Ale život nemožno oklamať. To naveky poznať, kedy ti tečú slová zo srdca a kedy hráš len divadlo. Zradia ťa oči a hlas ti zneje falošne.

— Helena, ja ti to ani neviem povedať, ako sa to stalo, ale poznal som, že život je krásny!

— Naveky ti bol nepríjemnou ťarchou...

— Bol som zaslepený! A vieš, Hela, kedy sa mi otvorily oči? Vieš kedy?

— Vrav...

.....................................................................

... posledná veta ...

Nad Šarišským - ako kométa - krúžil podivný otáznik a v ktoromsi dvore zaštekal lenivý, rozospatý pes.

PETIŠKA, EDUARD - SVADOBNÉ NOCI

PETIŠKA, EDUARD

SVADOBNÉ NOCI
(Svatební noci)

Pravda, Bratislava, 1978
edícia Členská knižnica Pravda
preklad Vasil Jasenčák
prebásnil Ján Turan
prebal Rastislav Majdlen
1. vydanie, 46.000 výtlačkov
75-028-78

beletria, próza krátka, poviedky, literatúra česká,
286 s., slovenčina
hmotnosť: 380 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,10 € DAROVANÉ

*mikpa*

Názov knihy, ktorú zverujeme do vašich rúk, milí čitatelia, je už sám osebe mnohovravný. Možno až priveľmi. Akiste nejeden z vás, berúc do rúk knihu s takým názvom, už vopred od nej čaká vymedzený tematický okruh, ktorý sa už mechanicky spája s týmto atraktívnym pojmom v našom živote. Dobrá kniha nie je však kópia skutočnosti, a tým menej ilustrácia zaužívaných slovno-pocitových väzieb. Namiesto apriórnych predstáv nebojme sa preto s otvorenou náručou prijať to, čo nám ponúka sám autor. Nie je toho málo. Pritom okrem vzácnych výnimiek hrdinami osemnástich poviedkových príbehov sú výlučne On a Ona. So svojím obnaženým súkromím. Súkromím, pred ktorým neraz utekáme, ktorého sa zväčša bojíme, ktoré nevedno prečo už tradične tabuizujeme. Toto však neplatí o E. Petiškovi. Hoci používa obdivuhodne krehké slovo, na každom kroku z neho vyžaruje hlboké poznanie i všestranná vyváženosť jeho očarujúcej moci, a vari preto sa tak odvážne ponára do najskrytejších ľudských hlbín, aby povedal pravdu o ľúbostnom vzplanutí Jej a Jeho, z ktorého sála ľúbosť, ale aj poznanie ľudských možnosti i ľudských slabosti. Autor totiž majstrovsky vie dovidieť aj v tých najintímnejších ľudských záchvevoch širšie celospoločenské i medziľudské súvzťažnosti. V tomto ohľade Svadobné noci pevne kotvia v našej súčasnosti. A v tomto prepojeni zrejme treba hľadať pravú príčinu veľkolepého ohlasu, ktorého sa dostalo Svadobným nociam v Čechách (za päť rokov vyšli v troch vydaniach) i v zahraničí (preložili ich do viacerých jazykov). Na tomto mieste netreba hádam ani zdôrazňovať, že obsahovú závažnosť a priebojnosť zbierky Svadobné noci umocňuje kultivované umelecké majstrovstvo zrelého básnika, spisovateľa i vynikajúceho prekladateľa Eduarda Petišku.

Na dome chýbala už len vonkajšia omietka. Keď začali kopať základy, mala Mária dvadsaťšesť a Jozef tridsaťosem. Od tých čias prešli štyri roky. Dom sa dostaval a bol prázdny. Vlečniak sa blížil a privážal tých pár kusov nábytku zo starého malého bytu a viezol kufre a koše.

Objednali si vlečniak, pretože bol lacnejší. Traktor viedol Jozefov kamarát z fabriky.

Starena strážila okno a konečne prestala kričať. Mária sa zjavila pred domom. Starena sledovala, ako Mária odomkýna vráta v plote, ako sa zohýna, aby vytiahla z betónového prahu hák. Jej pohyby sa jej zdali neobyčajne pomalé, jej postava nepríjemne chudá, jej domáce šaty až príliš dobré na to, aby ich nosila doma. Pokúšala sa z jej správania vyčítať vzdor a vzburu. Nedalo jej to veľa roboty. A to ju upokojilo i posilňovalo. Mohla venovať pozornosť svojmu synovi. Zoskočil z vlečniaka a dohadoval sa o čomsi s traktoristom. Nerozumela hlasom, okno bolo zavreté. Jozef stál pri traktore, jednou rukou sa opieral o traktor a druhú mal vo vrecku. V jeho postoji bolo sebavedomie, a to starenu zarážalo. Od tých čias, čo dostaval, stala sa so synom zmena, hoci sa ju usiloval pred matkou utajiť. Aj tak ti rastie brucho a budeš pupkatý ako tvoj otec, povedala starena nahlas, ale nikto ju nepočúval. Syn s manželkou niesli do domu stôl.

„Prečo nenesiete najprv hodiny? “ rozkričala sa starena. Nedočkala sa odpovede. Opakovala otázku dovtedy, kým sa medzi dvermi neukázal syn a neodpovedal jej:

„Hodiny sú až vzadu. “

Dom hltal predmety ako more okruhliaky. Dom bol príliš velký a nábytku málo. Ak nerátali nábytok stareny, ktorá si vymienila, že bude bývať vo dvoch miestnostiach na prízemí.

Traktor s prázdnym vlečniakom odišiel, a Jozef ešte prv ako poskladal a zošrauboval manželské postele, musel matke zavesiť hodiny. Veľkú zasklenú skrinku s ciferníkom a kyvadlom. „No neviem, “ privítala ho, „či mi tu pôjdu tak dobre, ako mi chodili celý život. “

Matka už sedela v starej leňoške a syn mohol použiť debnu, na ktorej sedela predtým.

„Pozor, " upozorňovala ho, „tá debna sa kníše. “

Vzal skobu a kladivo a vystúpil na debnu. Debna sa trochu zaknísala. Zdvihol ruku so skobou.

„Tam nie, “ povedala starena, „to je velmi nízko. Vyššie. “

Oprel sa bruchom o stenu a posunul skobu vyššie.

„Naľavo, “ povedala starena. „A napravo. Trocha. “

„Ak skoba nebude držať hneď, “ povedal, „budem musieť špalček zasadrovať. To by som však urobil až zajtra. “

„Zajtra, “ povedala starena, „iste, iste. Ako by nie. Zajtra. “

Zahnal sa kladivom. Debna sa pod ním zaknísala.

„Pozor, “ povedala starena.

Zahnal sa znova a udrel. Skoba vošla do steny. Udrel znova a tĺkol do skoby s tichou vzdorovitosťou. Debna pod ním vŕzgala a lenivo sa hojdala z boka na bok. Pri posledných úderoch sa začala pod jeho nohami hýbať, klince v hranách debny povolili, bol to rozklad, ktorý neprekvapoval rýchlosťou a zákernosťou, ohlásil sa praskotom a pozvoľným rúcaním, až v poslednej tretine katastrofy sa rozpadanie zrýchlilo.

Nezvyčajná pomalosť, s ktorou sa debna rozkladala, spôsobila, že starena vykríkla, až keď bolo po všetkom.

Rozklad debny bol pomalý, ale konečný náraz spôsobil, že Jozef pocítil v chrbte prudkú bolesť, ktorá vyrazila až do tyla a do hlavy. Stál tu s kladivom v ruke, čelom k stene a ťažko vydychoval.

„Čo je? “ spýtala sa starena, „je ti niečo? “

Bolesť opadávala. Zavrtel hlavou. A ako zavrtel hlavou, bolesť mu vyrazila dych. Stŕpol, a len čo sa mu podarilo zase vydýchnuť, opustil opatrne doštičky debny, ktoré mal stále ešte pod nohami, a šiel k dverám s kladivom v ruke. Neodvažoval sa obrátiť hlavu.

KONDÁŠ, ONDREJ - PSYCHOHYGIENA VŠEDNÉHO DŇA

KONDÁŠ, ONDREJ

PSYCHOHYGIENA VŠEDNÉHO DŇA

Osveta, Martin, 1981
ilustrácie František Kalina ml.
obálka František Kalina ml.
1. vydanie, 10.000 výtlačkov

psychológia
252 s., slovenčina
70-036-81

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

PREDANÉ

*bruri* *kat-psy*

MÁ STRACH VELKÉ OČI?

Nebojsa je z ríše rozprávok. Bežný človek sa bojí, pohotovosť k strachu je dokonca čiastočne vrodená. Strach mu signalizuje nebezpečenstvo, upozorňuje ho na niečo, čo mu môže Škodiť alebo ublížiť, plní teda funkciu signálnej emócie. Odvážnosť Nebojsu môže byť vážnym problémom z hľadiska pudu sebazáchovy. Debil sa bojí menej. Jeho schopnosť predvídať nebezpečenstvo sa nerozvinula. Pri vyššom stupni inteligencie sa strach stáva mučivejším. Predvída aj málo pravdepodobné okolnosti nebezpečenstva, zväčšujú sa jeho „zreničky“. Ľudová slovesnosť urobila z Nebojsu hrdinu. Súčasťou hrdinstva je totiž schopnosť potláčať strach, premôcť ho. Strach je teda biologickou nevyhnutnosťou, bez ktorej by sme sa v bežnom živote nezaobišli, je jednou z podmienok existencie; aj zvieratá sa boja. Strach je biologicky podmienený, tým sa však jeho zdroje nevyčerpávajú. Nevzniká len pri skutočnom nebezpečenstve, ale aj v psychotraumatickej situácii, pri konfliktoch, z nadmiery frustrácie, teda keď nám neustále maria naše úsilia a želania. Môže prameniť z konfliktu medzi hodnotami: Niečo je príjemné, ale nemravné, iné je krásne, ale nebezpečné. Ako vyvodzuje V. Vondráček: „Človek sa bojí o svoje hodnoty, život, zdravie, bezpečnosť, priaznivú ozvenu u druhých, ľudskú dôstojnosť, o svojich drahých, o majetok, niektorí sa boja činov, ktoré nie sú v súlade s ich etickou schémou. “

Strach sa môže viazať na konfliktnú situáciu a nadobúdať formu neurotickej reakcie. Manželka lesníka začala napríklad náhle prejavovať strach z lesnej samoty (ktorú predtým výborne znášala) a fobický strach z tmy, keď sa narušili jej vzťahy s manželom. Manžel totiž nadviazal prechodnú známosť a na hádky reagoval tým, že odchádzal večer do hostinca. Súvislosť strachu s konfliktnou situáciou, ba aj jeho náplň sú tu celkom zreteľné (akoby manželka svojím strachom chcela pripútať manžela k domovu). Je vlastne priamym výrazom partnerského problému pacientky. Skúsenosti ukazujú, že len čo sa problém vyrieši, strach mizne.

Detstvo je doslova naplnené strachom. Na jeho vyvolanie stačia náhle silné zvuky, nezvyčajné situácie, cudzie osoby, tma a neskôr aj imaginárne (fantazijné) výtvory, či už sú z rozprávok, alebo nie. Niektorými mátohami detí dokonca strašia, lebo niektorí dospelí omylom považujú strašenie za výchovnú metódu. Jedna mamka takto strašievala svojich synov pred spaním. Keď veľa šantili, zjavila sa pred nimi ako „Lucia“ (v bielej plachte), aby aj tak svojmu strašeniu dodala na presvedčivosti. Starší syn to vydržal, mladšieho trápili desivé sny a pomočovanie.

U malého ročného Alberta vypestovali strach pred srstnatými zvieratami tým, že mu ich párkrát ukázali v spojení so silným úderom na kovovú platňu. Bol to experiment, pri ktorom sa silný hluk využil ako prirodzený podnet na vznik strachu u detí.

Veľmi mnohým strachom sa naučíme. Dcéra sa naučí báť sa neškodnej žaby len preto, Že matka vždy prejavovala strach zo žaby.