CHARRIERE, HENRI - VABANK

CHARRIERE, HENRI

VABANK
(Banco)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1977
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (350)
preklad Ružena Dvořáková-Žiaranová
prebal Pavel Blažo
ilustrácie František Hübel
1. vydanie, 60.000 výtlačkov
13-72-055-77

beletria, román, literatúra francúzska,
384 s., slovenčina
hmotnosť: 530 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: zachovalá

1,40 €

*zukol3*juran*/*belx*

Henri Charriére je jeden z najznámejších a najpopulárnejších francúzskych spisovateľov posledného desaťročia. Preslávil ho román Motýľ (1969), ktorý sa viaže na skutočné autorove zážitky. Charriére bol odsúdený na doživotné galeje za vraždu, ktorú nespáchal. Trinásť rokov väzenských útrap ho nezlomilo, po viacerých pokusoch o útek — motivovaných túžbou dokázať svoju nevinu — dosiahol slobodu. Priamym pokračovaním prvého románu je Vabank (1972), v ktorom sa hrdina po ďalších strhujúcich dobrodružstvách už ako slobodný človek usiluje znovu zaradiť do normálneho života. Úspech obidvoch kníh nezaručila len napínavosť autorových životných príbehov, ale aj živý, fascinujúci rozprávačský štýl, odvaha odhaľovať temné stránky buržoáznej spoločnosti a zmysel pre hlbokú pravdivosť.

MARACAIBO — MEDZI INDIÁNMI

Hoci caracaská polícia teraz, keď sa dozvedela o prípravách na nový štátny prevrat, má iné problémy, ako starať sa o mňa, predsa len bude lepšie, keď dám na seba zabudnúť ďaleko od Caracasu. Momentálne sa síce tvári, že radšej nechá upadnúť do zabudnutia nevydarené sprisahanie, ale človek nikdy nevie.

Preto sa chytím príležitosti, keď mi pri jednej bleskovej návšteve v Caracase istý priateľ predstaví bývalú parížsku manekýnku, ktorá hľadá niekoho, kto by jej pomohol viesť hotel, čo si práve otvorila v Maracaibe. S radosťou privolím, že budem istým spôsobom „dievčaťom pre všetko“. Volá sa Laurence, je to pekná, elegantná dáma a domnievam sa, že prišla do Caracasu predviesť módnu kolekciu a usadila sa vo Venezuele. Tých tisíc kilometrov, ktoré delia caracaskú políciu od maracaibskej, mi dokonale vyhovuje.

Odveziem sa na aute svojho priateľa a po štrnásťhodinovej ceste objavím takzvané Maracaibské jazero, ktoré je v skutočnosti obrovskou vnútrozemskou lagúnou, dlhou stopäťdesiat kilometrov a širokou asi sto kilometrov, spojenou s morom desať kilometrov širokým kanálom. Maracaibo sa rozprestiera na severe, na západnom brehu kanála a s východným brehom ho v dnešných časoch spája most. Vtedy most ešte nejestvoval; v smere od Caracasu cez kanál premávala kompa.

Je to naozaj pôsobivé jazero, pokojné, posiate tisíckami kovových veží. Vyzerá ako obrovský les, ktorý sa ťahá, kam až oko dovidí, a jeho symetricky vysadené stromy umožňujú dovidieť až na kraj obzoru. Ale tie stromy sú naftové ťažné veže a každá z nich má pri svojej základni obrovské vahadlo, ktorým sa bez prestania vo dne v noci z útrob zeme čerpá čierne zlato.

Na trajekt, ktorý ustavične premáva medzi cestou vedúcou z Caracasu a Maracaibom, sa nakladajú autá, cestujúci aj tovar. Za plavby prechádzam ako malý chlapec z jedného kraja trajektu na druhý a som celkom vyjavený a uchvátený pohľadom na železné stožiare, vynárajúce sa z jazera. Nevdojak myslím na to, že dvetisíc kilometrov odtiaľto, na druhom konci krajiny, v Guayanskej vysočine, dobrotivý boh štedro rozhodil diamanty, zlato, železo, nikel, mangán, bauxit, urán i všetko ostatné, kým tu rozlial naftu, hybnú silu sveta, a to v takej hojnej miere, že ju tisícky čerpadiel môžu vo dne v noci ťahať, a nevysušia jej prameň. Venezuela, ty veru nič nemôžeš vyčítať dobrotivému bohu!

Hotel Normandy je veľmi rozľahlá, nádherná vila so záhradou plnou kvetov, ktorá je starostlivo udržiavaná. Krásna Laurence ma prijme s otvoreným náručím.

— Toto je moje kráľovstvo, Henri (vždy ma volala Henri), — vraví s úsmevom.

Hotel, ktorý dala do prevádzky len pred dvoma mesiacmi, má iba šestnásť izieb, zato sú však zariadené s vyberanou eleganciou, každá má kúpeľnu ako v paláci. Všetko zariadila sama, od izieb, salóna, terasy a jedálne až po spoločné záchody.

Pustím sa do práce. Byť prvým spolupracovníkom ani nie štyridsaťročnej Francúzky, ktorá vstáva o šiestej, dozerá na prípravu raňajok pre svojich hostí a často ich aj sama pripravuje, veru nie je špás. Celý deň je na nohách, neúnavne sa o všetko stará, všetko kontroluje a ešte si nájde čas pestovať ruže alebo čistiť aleju. Pevne drží život v oboch rukách, zvládla takmer neprekonateľné prekážky, len aby oživila tento obchod. Mala takú vieru v úspech svojho podniku, že som sa i ja dal strhnúť rovnakou činorodou aktivitou. Alebo aspoň takmer rovnakou. Robím všetko, čo je v mojich silách, aby som jej pomohol vyriešiť kopu vynárajúcich sa problémov. Predovšetkým je to problém peňazí. Aby totiž z vily mohla urobiť takmer luxusný hotel, zadĺžila sa až po uši.

Včera, keď som šiel sám bez jej vedomia čosi vybaviť, získal som mimoriadnu ponuku od jednej naftovej spoločnosti.

— Dobrý večer, Laurence.

KUTERNICKIJ, ANDREJ - VSTUP DO STAVU MANŽELSKÉHO

KUTERNICKIJ, ANDREJ

VSTUP DO STAVU MANŽELSKÉHO
(Sočetanije brakom)

Tatran, Bratislava, 1990
edícia LUK (141)
preklad Silvia Semaková
prebal Miroslav Cipár, Igor Imro
1. vydanie, 5.200 výtlačkov
ISBN 80-222-0129-4

beletria, román
176 s., slovenčina
hmotnosť: 292 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: výborný

1,00 €

*zukol3*  in *085*

Dej románu sa odohráva prakticky v jeden deň — vo svadobný deň Violetty, dcéry bývalého prokurátora Tichona Žuravľova. Udalosti slávnostného dňa sa prelínajú s Tichonovými spomienkami na prežité roky. Čitateľ sa takto oboznámi s dramatickými životnými osudmi spočiatku úspešného, ale napokon v podstate skrachovaného kariéristu.

Ani Žuravľovov osobný život nie je veľmi úspešný. Milovanú dcéru zviedol bezcharakterný, nezodpovedný mládenec a ona čaká v osemnástich rokoch dieťa. Tichon rieši situáciu po svojom: chlapca prinúti oženiť sa s Violettou, no zároveň si želá, aby manželstvo čím skôr stroskotalo. Jediný zmysel života vidí v tom, že mladí sa rozvedú a dcéra sa zase vráti pod ochranné rodičovské krídla.

Kuternickij čitateľsky príťažlivým spôsobom poukazuje na mnohé nešváry v súčasnej sovietskej spoločnosti a upozorňuje, že ich nemožno tolerovať.

10

Nie je na zemeguli miesto, kde by počasie bolo také premenlivé a malo takú moc nad náladou človeka, ako je Leningrad. Nasledujúce ráno sa začalo vytrvalým dažďom, čo prenikal až na kožu, monotónne padajúc z nízkej hmly, nasýtenej spáleninou a benzínovými výparmi. Ktovieprečo práve tento ranný dážď Tichon znenávidel najväčšmi na svete a neskôr ho obviňoval zo všetkých svojich neúspechov ako poverčivý chodec, keď sa dostane do nešťastia, preklína čiernu mačku, ktorá mu krátko predtým prebehla cez cestu.

Tichonovi sa od prvých dní v novom leningradskom živote nedarilo. Predovšetkým pochopil, vybadal, že je kolegom nesympatický. Ani nestihol urobiť skok dopredu, pretože vycítil túto antipatiu od prvej chvíle.

Nezapáčil sa ani tým, od ktorých v budúcnosti závisela jeho kariéra a ktorým by sa mal zapáčiť. Vlastne, tí mu nedali najavo, že sa im nezapáčil, ale ani ho nijako nevyčlenili spomedzi ostatných, nevítali ho s otvorenou náručou, nič nesľubovali. Akokoľvek, nik tu neráčil vidieť v ňom človeka výnimočného, predurčeného na veľké činy.

Bol rodený Leningradčan, ale keďže prišiel z Archangeľska, tvrdohlavo ho pokladali za zadubenca a obmedzeného úradnička a usilovali sa mu pod akoukoľvek zámienkou ukázať, že pre nich, ľudí z veľkomesta, je obyčajný vidiečan.

A predsa len nijako nemohol pochopiť, čím sa im vlastne znepáčil — dostal tie najlichotivejšie odporúčania, mal vojnové vyznamenania, mal skúsenosti, napokon aj oblek na jeho pevnom svalnatom tele sedel ako uliaty, košeľu mal vždy čistú a naškrobenú, topánky vyleštené, netáral, do nikoho nezapáral, nikomu nezavadzal, a predsa...

Dom pri prachárni, kde býval po vojne, keď študoval právo, zbúrali, rozširovali pozemok pre novú výstavbu. Tichon sa vracal z Archangeľska presvedčený, že v jeho terajšom postavení dostane pekný samostatný byt a že len zo začiatku niekoľko mesiacov bude musieť bývať v byte so spoločným príslušenstvom. Pokladal to za akési dočasné, chvíľkové, cestovné trampoty.

Avšak ani v bytovej otázke ho nepotešili, neurčili nijaký konkrétny dátum, ani nespomenuli, že jeho bývanie je len dočasné, neospravedlnili sa, že mu nemôžu vyhovieť ihneď, ako by sa patrilo. Ubytovanie, ktoré mu poskytli, bolo otrasné: úzka izba o rozlohe dvadsať metrov štvorcových v obrovskom spoločnom byte v jednom zo starých činžiakov na brehu Obtokového kanála.

Už od mladi Tichon dobre poznal bývanie v spoločných bytoch, a preto ho nedesilo tak, ako spočiatku manželku, ale tento spoločný byt na Obtokovom kanáli bol mimoriadne odporný. Je však možné, že zhnusenie nad ním Tichon pocítil tak prenikavo preto, že v posledných rokoch býval v Archangeľsku v priestrannom samostatnom byte. Toto bola akási ohavná smradľavá diera, vyhĺbená do kamenného brucha obrovského domu a, ako sa neskôr ukázalo, vytápaná každú jar snehom, čo sa topil na streche. Nájomnici neboli o nič lepší — hluchá osemdesiatročná starena s drobnou zvráskavenou zlostnou tváričkou, špicatým nosom a tvrdými šedivými chlpmi na brade; alkoholik, ktorý močil vedľa záchodovej misy, zavše rovno v predsieni; osamelá pracovníčka tlačiarne, zamlknutá, urážlivá, vždy v zamastenom župane; šatniar z kúpeľov — bezvýznamný typ. čo v noci sem-tam niečo ukradol z cudzích hrncov. Jedinou svetlou stránkou tu bola rodina inžiniera z Projektového ústavu priemyselného staviteľstva. Bývali piati v jednej izbe, predelenej španielskou stenou na šestnástich metroch štvorcových; inžinier s manželkou a ich tri deti...

Tichon mal veľa peňazí, dohromady asi sedemdesiatpäť-tisíc rubľov. Zväčša to boli Krokijove úspory, niečo pridal Tichon vlastným úsilím, solídnu čiastku predstavovali peniaze z predaja nábytku a ostatných vecí, ktoré si Tichon nechcel vziať so sebou do nového leningradského života. Avšak ani vlastné peniaze zatiaľ nemohol utrácať, hanbil sa. pretože najbližší kolegovia v tom čase toľké peniaze nemali.

Cestovať do zamestnania na prokuratúru Tichon musel s prestupovaním — polovicu cesty šiel električkou, druhú

HRIC, KAROL - SLOVENSKÝ RAJ

HRIC, KAROL

SLOVENSKÝ RAJ

Šport, Bratislava, 1982
edícia Turistický sprievodca ČSSR
obálka Ladislav Jiroušek, Ján Hladík
1. vydanie, 20.000 výtlačkov
77-013-82

turistika, sprievodca,
176 s., 1 príloha (mapa), slovenčina
hmotnosť: 197 g

tvrdá väzba
stav: výborný

PREDANÉ

*zukol3*

GULBRANSSEN, TRYGVE - VEČNE SPIEVAJÚ LESY

GULBRANSSEN, TRYGVE

VEČNE SPIEVAJÚ LESY
ZO SMRTNEJ HORY FÚKA
NIET INEJ CESTY
(Og bakom synger skogene / Det blaaser fra Dauingfjell / Ingen vei gaar utenom)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1973
preklad Karol V. Rypáček
úvod Alexander Matuška
prebal František Šesták
3. vydanie, 45.000 výtlačkov
13-72-010-73

beletria, román
640 s., slovenčina
hmotnosť: 652 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

PREDANÉ

*juran*belx-nor*
*zukol3* DAROVANÉ EGJAK

Obľúbená románová trilógia „Večne spievajú lesy“, „Zo Smrtnej hory fúka“ a „Niet inej cesty“ od nórskeho spisovateľa Trygve Gulbranssena (1894 — 1962) bola napísaná v rokoch 1933—35. Vo svete sa jej dostalo nadšeného prijatia, podnes vyšla asi v tridsiatich jazykoch a nie je neznáma ani slovenskému čitatelovi.

Bohatý dej je rámcovaný divou prírodou, nám takou blízkou, opradenou bájami, s nekonečnými lesmi, vrchmi, dravými riekami a množstvom zvieratstva. V tejto živelnej a prudkej atmosfére každodenne zápasia o život chlapi a ženy z Bjorndalu, postavení zoči-voči prírode a pôde. Sú to duše hrdé a tvrdé, s veľkou životnou energiou, hlboko poznačené rodovými tradíciami.

Najsilnejšou postavou trilógie je starý Dag, ktorý stelesňuje v sebe základné vlastnosti dlhej rodovej reťaze, v ktorej sa cíti byť len jedným ohnivkom: sebestatočnosť

a zaťaženosť. Na ňom vidno vzostup rodu od prvého krvného pomstiteľa cez nekonečný rad poľovníkov až po človeka, ktorý sa usiluje nájsť skutočný a hlboký zmysel života. Na svojej tvrdej ceste peňazí, po ktorej sa starý Dag vydáva, získava síce moc, ale ostáva osamelým, bez lásky ľudí, bez radosti a šťastia. Životné údery ho privedú k tomu, aby zľudštil silu, ktorou vládne jeho mocný rod, a dával ju do služieb človeka. Pochopí, že väčšie ako víťazstvo nad prírodou, ktoré dobýjali dávni ľudia rodu, je víťazstvo nad sebou samým.

„Všetko je tu,“ píše Alexander Matuška v doslove, „ako v dobrom románe má byť: vzdor i láska, viera i povera, ľudia i zvieratá. Boh i mocnosti pekiel, rodenie i umieranie, skaza i vykúpenie; a ako býva len vo vynikajúcich románoch, všetko sa odohráva netraktátove, v rovine rozprávania.“

V období medzi zasnúbením a svadbou usiloval sa Dag všetko na gazdovstve pekne usporiadať, no čochvíľa sa prichytil, ako chodil, uvažoval, čo by asi Tore povedal na to, čo podniká. Zdalo sa mu, akoby si gazdovstvo od neho bol len na chvíľu požičal. Tak sa mu zdalo neskutočným, že je teraz sám majiteľom gazdovstva, osady a lesov. Mal pocit, že sám sa o nič nepričinil vo všetkom tom veľkom, čo bolo vôkol neho.

Po svadbe sa cítil trocha dospelejším, keď už nebol sám; no jednostaj sa mu zdalo, akoby cítil na sebe bedlivé oko všetkých členov rodu, ktorí sa borili po celý dlhý a ťažký život, aby vyklčovali les, vystavali a udržali všetko to, nad čím on teraz vládol. Azda preto si vari nevedel predstaviť, že by sa mohol dotknúť starých domov, zariadenia a všetkého, čo bolo v izbách odpradávna.

Svadba a všetko nové, čo so sebou priniesla, i dojmy, ktorými zapôsobili na neho obe ženy, čo prišli do domu, pomohli mu dodržať sľub, ktorý dal kedysi pánu bohu, že totiž odloží myšlienku na pomstu. Ale silná povaha musí kráčať vlastnou cestou. Tú zdedenú vzdorovitosť, ktorá mala v sebe silu storočí, nemožno zaraziť v jedinom človeku, tá si vždy nájde nejakú okľuku, ako vtedy, keď Dag išiel prvý raz na vianočné bohoslužby. Sklonil sa síce pred pánom bohom, no v tej istej chvíli zabočil na starú cestu s ešte divším vzdorom ako ktokoľvek pred ním. Nestačil jeden sľub a dobrá vôľa jedného večera, aby sa zbavil starej vzdorovitosti, a ako čas i roky plynuli, bol by sa asi znova začal kochať myšlienkami na pomstu, keby jeho myseľ nebola našla inú cestu.

Na Bjorndal prišli na prezretie a podpis akési papiere o pozostalosti a dedičstve Terézie a Doroty a Dag musel ísť namiesto nich do mesta a všetko zariadiť. Boli to pozoruhodne veľké čísla. Veľa peňazí muselo i naďalej zostať v knihách u Holderov, ale veľa sa aj uvoľnilo. Dag si musel obstarať v meste pravotára, aby sa s ním trocha poradil a aby kúpil nehnuteľnosti. Mnoho toliarov dostal tiež v hotovosti a nadobudol tak trocha pochop o moci, ktorá vládne svetom. Nová cesta, ktorou sa začal zapodievať v mysli, bola tvrdá cesta peňazí. Možno to súviselo s veľkými číslami peňazí, že bol taký láskavý k Dorote, keď išlo o komôrku, a že sa podvolil vystaviť dom podľa Teréziinej vôle.

Obe ženy to nevedeli. No priniesli na Bjorndal nebezpečenstvo — nebezpečný jed peňazí! Dag ich mal dosť už predtým — všetko, čo potreboval pre gazdovstvo, osadu a práce v lese — veľké hodnoty. Holderovské peniaze boli prebytkom, a tu sa stávajú peniaze nebezpečenstvom.

Prvý Teréziin syn mal vyše troch rokov, keď prišlo ďalšie dieťa. I tentoraz to bol chlapec a prijala ho Anna Hammarrboová. Prvému chlapcovi dali meno Tore po Dagovom nebohom bratovi; druhý dostal meno Dag a krštenie slávili celé tri dni s hosťami zo všetkých strán. Bola zima a tma a dlho sa potom rozprávalo, koľko sviec horelo v tých dňoch na Bjorndale. Ľudia z osady ustavične hľadeli na všetky vysvietené obloky.

O nejaký čas prišiel odkaz z Hammarrbo, aby Terézia vzala so sebou menšieho chlapca a prišla tam, lebo stará Anna v poslednom čase chorľavie.

Terézia hneď išla.

Na Hammarrbo ju zaviedli do izby s otvoreným kozubom, kde ešte nikdy predtým nevkročila. Nebolo tam okien a na kozube blikalo len niekoľko uhlíkov, takže v izbe bolo takmer tma. V povetrí bol prenikavý pach ako zo spálených zelín.

Keď sa dvere za Teréziou zatvorili, pocítila bezmála strach, ako tu sama v polotme sedela.

Ešte väčšmi sa preľakla, keď počula vzdych odkiaľsi z tmy; no trochu sa upokojila, pomysliac si, že zvuk vychádza z kôpky žeravého uhlia na kozube.

Tu náhle zložila malého Daga na zem.

Odkiaľsi zaznel vzdych taký hlboký, akoby spod zeme.

BARGUM, JOHAN - SÚKROMNÝ DETEKTÍV

BARGUM, JOHAN

SÚKROMNÝ DETEKTÍV
(Den privata detektiven)

Smena, Bratislava, 1983
edícia Labyrint (102)
preklad Teodora Handzová
prebal Ľubomír Longauer
1. vydanie, 35.700 výtlačkov
73-084-83

beletria, román, detektívky,
134 s., slovenčina
hmotnosť: 219 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,50 € *barpe*belx-fin-dete*
0,90 € *zukol3* DAROVANÉ EGJAK

Johan Bargum (nar. r. 1943) patrí k popredným predstaviteľom strednej generácie fínskych spisovateľov, píšúcich po švédsky.

Bargum sa nešpecializuje len na detektívny žáner. Vo svojom debute — zbierke poviedok Čierno-biele (1965), ako aj v nasledujúcich románoch z tohto obdobia Piaty advent (1967), Fínska ruleta (1971) sa kriticky vyrovnáva s prostredím po švédsky hovoriacich „horných desaťtisíc“, z ktorého sám pochádza. Neskôr si úspech získali i jeho divadelné, televízne a rozhlasové hry. Podľa jeho románu Tmavá komora bol vo Švédsku roku 1979 nakrútený film Kristofferov dom.

Kniha Súkromný detektív, ktorá vychádza u nás po prvý raz, dostala roku 1981 vydavateľskú cenu. Nemožno ju zaradiť medzi klasické detektívne príbehy, i keď protagonistom je tu bývalý policajt, teraz súkromný detektív, ktorý za príslušný poplatok vykonáva „stopovateľské“ a „dozorné“ služby. Zároveň je však otcom dospievajúcej dcéry, a práve o nej nič nevie, ju nevie ustrážiť a ich mlčanlivé nedorozumenia a neschopnosť komunikácie prerastajú až do tragického vyvrcholenia. .. Na jednej strane otec — súkromný detektív, na druhej strane dcéra Eva a jej priateľ Lenny, ktorí sa pod vplyvom neblahých rodinných a sociálnych pomerov dostávajú na šikmú plochu.

Autor navodzuje napínavú atmosféru i štýlom rozprávania — filmovou technikou prestrihu, kombináciou živých dialógov so snami a predstavami. Na reálnom pozadí fínskeho veľkomesta a jeho sociálnych protikladov podáva presvedčivý obraz života svojich hrdinov.

Koľko ráz sa Lenny na ňu spytoval, koľko ráz ju Lenny prosil, aby mu ju ukázala, až napokon stratila nervy, vari si nemyslí, že ho klame? Ale ak by to bola pravda, že dakto vybral tých päť stovák, musel si potom myslieť...

Priložila si hlavu k betónovej stene. Na čele pocítila jej chlad a tvrdosť. Zopár ráz buchla hlavou do steny (zrejme by sa nedalo vziať si život tak, že by vrážala hlavou dostatočne silno a dostatočne dlho do betónovej steny).

Na čele mal sinku, peru mal rozbitú a celé telo ho bolelo od povrazu. Nebolo ľahké dostať ho dolu, uzly boli zviazané prisilno a vetva, na ktorej visel, bola priveľmi hrubá, aby ju vládala zlomiť. Povraz bol však starý a prehnitý, a keďže nevisel tak vysoko, že by naň nedosiahla tesne nad jeho hlavou (Lenny bol skoro taký nízky ako jej otec), urobila jediné, čo jej prišlo na um: chytila sa povrazu obidvoma rukami a zavesila sa naň celou váhou.

Vlastne aj toto bolo trochu smiešne.

Povraz naostatok povolil a, prirodzene, zosypali sa obidvaja, jeden na druhého, prvý raz zacítila na sebe váhu jeho drobného kostnatého tela.

Chudák, ako mu krvácala tá pera. Celkom jej zašpinil kabát, hoci na tom nezáležalo, kabát bol starý, obnosený a tmavý, takže to ani nebolo vidieť.

Otec mal nočnú službu, mohla teda Lennyho vziať so sebou domov. Napustila mu vodu do vane. Vyčistila mu ranu. Zatiaľ čo ležal vo vani, vyprala mu oblečenie. Musel si požičať otcov kúpací plášť a košeľu.

Vystrihali mu celé chumáče vlasov. Pokúsila sa vyrovnať mu to, ako to len šlo, mala s tým isté skúsenosti, lebo otec každý druhý týždeň chcel, aby mu vystrihala krk, smiešne, keď nemal takmer vôbec nijaké vlasy. Lennyho vlasy však boli dlhé a vlnisté a ťažko sa s nimi dalo poradiť. Napokon si vzala hrniec, položila mu ho na hlavu a ostrihala ho okolo okrajov.

A rozprával o Amerike. Už si začal odkladať peniaze. Nosil ich v podšívke saka, to však nebolo najlepšie miesto. Tali sa ho teda spýtala, či by sa mu o ne nemohla postarať. Zamkla by ich do zásuvky svojho písacieho stola a držala by mu ich tam v úschove. Neodpovedal však, namiesto toho začal hovoriť o svojom otcovi. Jeho otec žije v Amerike. Jeho otec mu pomôže, tým si je istý. Má v úmysle napísať otcovi. Problém je iba v tom, že mu nemôže udať spiatočnú adresu, lebo každú chvíľu býva niekde inde. Okrem toho nevie, či otec už nezabudol materčinu. A Lenny mu nevie napísať po anglicky, ešte nie.

Sedel tam v ockovom župane, s hrncom na hlave a vyzeral ustarostene. Chcela mu pomôcť. Vedela, že mu musí pomôcť. Zrazu bola šťastná, prvý raz po viacerých rokoch. Akoby sa bola čohosi zbavila. Zrazu tu bolo dačo, čo bolo treba urobiť, čím sa mohla zaoberať.

Zmocnila sa jej horlivosť. Ponáhľala sa po papier a pero a po starý anglický slovník, ktorý zavše používal otec, keď čítal o tých svojich večných vojnách. Sadli si spolu, listovali v slovníku, obidvoch sa zmocnila horlivosť. Father, napísala, we vill to Amerika, ani si to nevšimla, kým sa jej Lenny nespýtal:

— Prečo si napísala my?

— Pomýlila som sa, — odvetila a vytiahla nový papier.

— Nechaj to tak, — prikázal jej Lenny.

Znovu vyliezla na pričňu. Obzrela sa okolo. Akoby sa cela bola zmenšila, keď sa premiestnila hore, celkom tak si predstavovala, že to vyzerá, keď pozriete dolu z lietadla, ktoré vzlieta.

MIHÁLIK, VOJTECH - LYRIKA

MIHÁLIK, VOJTECH

LYRIKA
(Výber z básní)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1957
edícia Pôvodná poézia
obálka Jozef Baláž
1. vydanie, 2.200 výtlačkov
56/VIII-15

poézia
348 s., slovenčina
hmotnosť: 467  g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, neautorské venovanie

2,60 €

*zukol3*

CHLAPEC A ELENA

Polnočné plazy lezú zo skaliska.

Nie, to je jánske papradie.

Aký to plameň na vode sa blýska?

To ryby horia v Hornáde.

A dávne slzy?

Stratili sa kamsi.

Azda do prúdu zemských štiav? Neverím, lebo často spomínam si na lásku bez slz ...

Neplač, vrav?

Nezvážila som cenu svojho šťastia.

A on ju zvážil?

Čo ja viem?

Mne v rozhovore smutný mnoho ráz ťa spomínal.

Klameš!

Neklamem.

Rozišli sme sa v sklamaní a hneve, Prestala si už myslieť naň?

Dosial ho ľúbim, ale on to nevie.

A nedozvie sa?

Božechráň!

MISTRÍK, JOZEF - KAPITOLKY ZO ŠTYLISTIKY

MISTRÍK, JOZEF

KAPITOLKY ZO ŠTYLISTIKY

Obzor, Bratislava, 1977
obálka Oto Takáč
1. vydanie, 5.000 výtlačkov
65-006-77

literárna teória
248 s., slovenčina
hmotnosť: 281 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

2,90 € PREDANÉ

*zukol3*

Doc. dr. Jozef Mistrík, DrSc., je popredný slovenský jazykovedec. Pôsobí na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Ako vedec je dobre známy nielen v Československu, ale aj v zahraničí. Jeho pozitívnou črtou je, že o zložitých veciach vie hovoriť názorne a že vedecké teórie vie prístupne aplikovať aj na jazykovú prax.

Napísal stovky vedeckých štúdií a článkov zo súčasnej jazykovedy a z matematickej lingvistiky, viacero vedeckých knižných monografií i syntetických diel, učebníc a príručiek. V zahraničí publikoval v G štátoch 9 vedeckých štúdií a 1 knižnú prácu. Z jeho najväčších a najzávažnejších kníh sú: Slovosled a vetosled v slovenčine (1966), Kompozícia jazykového prejavu (1968), Frekvencia slov v slovenčine (1969), Štylistika slovenského jazyka (1970), Exakte Typologie von Texten (1973), Žánre vecnej literatúry (1975).

JOHN, RADEK - DŽÍNSOVÝ ROMÁN

JOHN, RADEK

DŽÍNSOVÝ ROMÁN
(Džínový svět)

Smena, Bratislava, 1984
edícia Rovesník
preklad Marianna Prídavková-Mináriková
prebal Dušan Leščinský
1. vydanie, 10.000 výtlačkov
73-080-84

beletria, román
368 s., slovenčina
hmotnosť: 354 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

1,10 €

*zukol3*  in *085*

Radek John sa narodil 6. 12. 1954 v Prahe. Je synom lekára - mikrobiológa. Matka bola redaktorkou Odeonu - nakladateľstva krásnej literatúry a umenia. Sestra vyštudovala medicínu. Nečudo, že aj jemu sa zdalo takmer prirodzené, prihlásiť sa po skončení gymnázia na medicínu, ba ako gymnazista napísal niekoľko študentských odborných prác s lekárskou tematikou. Ale súčasne píše divadelnú hru, voľne prekladá texty piesní Beatles, napíše prvú filmovú poviedku, aby sa s ňou zúčastnil na súťaži, ktorú vypísal Československý film na Filmovom festivale v Trutnove. Namiesto medicíny podáva v poslednej chvíli prihlášku na odbor filmová scénaristika a dramaturgia na FAMU; prijali ho. Ďaľšia jeho poviedka získava cenu na Filmovom festivale mladých. Prejaví o ňu záujem Filmové štúdio Barrandov, všetko sa zdá ružové - najmladší scenárista v Československu atakďalej, atakďalej. Radka Johna vyviedla z ilúzii dramaturgická skupina, ktorá rozpracovaný scenár zamietla. Zároveň na FAMU zistil, koľko vecí sa musí ešte len naučiť. Venuje sa škole, ktorú nakoniec absolvuje s červeným diplomom. Píše kratšie útvary, poviedky, ktoré publikuje v Mladom světe, v časopise Vesmír a bez vydavateľských ambícii začína písať knihu Džínsový svet. Text dá prečítať niekoľkým mladým filmárom a ich nadšenie ho prinúti odovzdať rukopis do nakladateľstva. Kniha má obrovský úspech, rozoberú ju takmer za jediný deň.

Rukopis Džínsového sveta privedie režiséra Karla Smyczka na myšlienku nakrútiť film s touto tematikou. Radek John v spolupráci s Ivom Pelantem píše scenár Len si tak trochu zapískať, čerpajúci motivicky z niektorých kapitol Džínsového sveta. Film získava niekoľko cien. Najvýznamnejšia je hádam Veľká prémia na festivale v Španielsku. Ďalšie ocenenie získava tento film na Belehradskom festivale, na prehliadke mladých filmov v Cannes, u nás na Filmovom festivale mladých v Špindlerovom mlyne.

Radek John pracuje ako reportér v časopise Mladý svět a pripravuje ďalšiu knihu Začiatok letopočtu.

TRETIA KAPITOLA

Večer sa zakrádame popri mreži oddeľujúcej záhradnú reštauráciu Mánes od Žofína a medzi špinavými stolmi s poprevracanými stoličkami (už sa tu neobsluhuje), až na koniec Slovanského ostrova, rozrážajúceho prúd Vltavy.

Kamenná lavica, tráva, zábradlie, ktoré oddeľuje kruh okolo nás od ostrova - súkromná vyhliadka, bizarný tanečný parket, posvätný kruh na vyvolávanie duchov minulosti... Sme sami. (Pár metrov vzdušnou čiarou za naším chrbtom sa križujú autá z Jiráskovho mosta s autami z nábrežia, električky chrlia davy ľudí na nástupné ostrovčeky...) Sami v tme. Neviditeľní a vidiaci. Zástupy ľudí opretých o zábradlie nábrežia a mosta. Svetielka cigariet. Vlniaci sa dav.

Tvárime sa, že je nám zima, opretí o seba, naraz ju pravicou objímam. Trochu sa chveje, ale cítim jej teplo, stískam jej pliecka - nikdy som si nevšimol, že sú také útle. Voňajú jej vlasy.

„Pár metrov odtiaľto si ma prvý raz pobozkal. Vlani. Pamätáš?“ povie Michaela.

Aby som si nepamätal!

Réžiu toho, čo bude medzi nami, preberám konečne a definitívne hneď od začiatku deviatky ja. (Aspoň si to dlho myslím.) Začíname sentimentálnymi spomienkami na to, čo sa už nevráti, tak dôkladne, až sa to vrátilo. Michaela pozvaná do kina - náročky od pol šiestej, aby sme po filme vyšli do súmraku. Náročky na francúzsky film Denník panica.

Ako sa dalo predpokladať, vynorili sa asociácie. Vraciame sa rozosmiati po Příkopoch slizkých od jesenného vlhka a celkom prirodzene bránim proti nemu Michaelu rukou okolo jej pliec. Ešte sa usmievame, čo nám to ponúkajú - sami pre seba i pre osvetlené výkladné skrine s kuchynskými robotmi a dámskou bielizňou a pre náš obraz v nich. Potom zabočíme do tmavých uličiek Starého Mesta.

(Naraz sa ma zmocňuje pocit, že to mám pripravené nielen ja.) Biele a červené pásy svetiel áut na vlhkom asfalte a odporne biele svetlá žiariviek sa stratili. Pred nami plynové lampy so žltými kužeľmi svetla na chodníkoch. Šero a ticho. Už sa nesmejeme. Obaja si uvedomujeme, čo dnes musí prísť? Zmĺkli sme, len zavše šepneme nejaké slovíčko a akoby mimovoľne zabočujeme do tmavších a tmavších uličiek.

Cítim zboku jej zmätený pohľad. - Je jasné, čo príde, tak prečo sa tvárim akoby nič? Prechádzame okolo jedného vhodného miesta za druhým. A ja - akoby som na to vôbec nemyslel (pred nami ešte tisíc takýchto miest). Dávam si pozor, aby som jej nedal vôbec nič najavo. Vlani toho bolo predsa vyše miery, až sa jej to znudilo. - Naopak, môj nezáujem, nevšímavosť až do poslednej chvíle ju musí zaujať.

A tak kráčame okolo všetkých výklenkov, lavičiek, tmavých kútov - až ich pred nami nie je toľko, aby sme nimi mohli plytvať - vie to, ale akoby mi šlo len o romantiku Starého Mesta. Zastavujem sa len preto, aby som jej ukázal mimoriadne krásnu fasádu, zátišie s popoľnicami a mačkou, strom spútaný domami, jej zmätok rastie, len svojím nezáujmom ju môžem získať - nijaké vyznanie. Už nikdy nevravieť dievčaťu, čo sa vo mne robí - uviesť ju do zmätku a potom s výhodou prekvapenia dobyť, po čom túžim. Zvíťaziť. Veď vzťah dvoch ľudí je dobyvateľská vojna.

Odrazu sme beznádejne a bez odvolania na osvetlenej Národnej triede.

Obrovské množstvo šancí zapríčinilo, že som prepásol všetky. Jej zmätený pohľad sa mení na posmešný. Už si nemyslí, že ju nepotrebujem, že mi na nej nezáleží. Naopak.

Ani nie dvadsať sekúnd a pomer síl sa dokonale obrátil.

„Poď ešte na nábrežie,“ prosíkam. Moment prekvapenia je totálne v keli.

BANÁŠ, JOZEF - KÓD 9

BANÁŠ, JOZEF

KÓD 9
Tajemný příběh nesmrtelné lásky
Ze Si-anu do Vatikánu
(Kód 9 - Tajomný príbeh nesmrteľnej lásky. Zo Sianu do Vatikánu)

Knižní klub, Praha, 2011
preklad Petr Mikeš
1. vydanie
ISBN 978-80-242-3223-2

beletria, román
360 s., čeština
hmotnosť: 348 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

PREDANÉ

*zukol3*

Nechte se unést poutavým, napínavým a zároveň kontroverzním příběhem o jedné neobvyklé cestě...

Jeho hlavní hrdina, Michal Kráľ, se vydává na vysněnou expedici do Číny, Tibetu, Nepálu a Indie. Než odjede, stihne ho záhadná Kumárí pověřit tajemným úkolem - na různých místech světa, význačných pro křesťanství, buddhismus, hinduismus a islám, má předat celkem devět artefaktů, aby z nich byl vytvořen poslední, konečný symbol a nastolen nový řád, rovnováha mezi mužským a ženským principem, smíření všech náboženství, vláda nezištné lásky, nesobeckého života, věčného sbližování... Mocní a bohatí této planety, kterým dosavadní systém uspořádání světa vyhovuje, se však jeho misi snaží za každou cenu zmařit. A Michalova životní partnerka Marika mezitím svádí odhodlaný boj se zákeřnou nemocí...

Nevšední román o tom, že nejdůležitějším putováním každého z nás je cesta za poznáním sebe sama a že jejího cíle dosáhneme jen tehdy, přejdeme-li od myšlenek a slov k činům, se stal na Slovensku záhy po vydání nepřehlédnutelným bestsellerem, srovnávaným s díly slavných světových autorů - Dana Browna a Paula Coelha.

67. KAPITOLA

Poslední božský akt

Kumárí důstojně dopila oblíbený čaj darjeeling, obřadně si přiložila ubrousek k ústům a vstala. Jeden z jejích lidí zaplatil účet, ostatní ji doprovázeli dolů po schodech na náměstí Durbar, kde čekalo černé volvo s třemi dalšími muži uvnitř. Domácí i zahraniční turisté auto se zájmem sledovali, náměstí bylo součástí pěší zóny a vjezd sem měla povolena jen policejní a vojenská auta, a i to pouze v naléhavých případech. Nevěděli, že platí ještě jedna výjimka: pro všechny žijící bývalé bohyně Kumárí. Toto privilegium si nedovolila zrušit ani maoistická vláda. Tradice bohyně Kumárí byla jediná, kterou od královského režimu přejala. Volvo pomalu vyrazilo směrem k nedalekému chrámu Kumárí Ghár. Před hlavním vchodem se tísnily davy zvědavců, kteří pomalu postupovali do vnitřního nádvoří, kde se dlouhá řada měnila v masu, fascinovaně hledící do okénka v prvním poschodí, kde se za vyřezávanou dřevěnou mříží rýsovala nápadně nalíčená dívčí tvář. Silné černé oční linky se táhly až téměř k uším. Dívka měla rudé rty a na čele červený trojúhelník s bílým kosočtvercem, uprostřed něhož dominovala černá tečka o průměru asi centimetr. Dnes viděli její tvář naposledy.

I když venku svítilo slunce, tvář Kumárí Préti Sákjá nebylo příliš vidět, protože malé okénko s dřevěnou mřížkou ho dovnitř moc nepropouštělo. Za chvíli odejde do sálu Singhasan, kde od osmé hodiny ranní oblékali do brokátových šatů zdobených zlatem a stříbrem novou Kumárí - Kumárí Matinu Šákjá. Kumárí Préti se klidně usmívala na dav lidí a zdálo se, že si vůbec neuvědomuje, že zítra se vrátí do své původní rodiny. Rozhodnutí o tom, že opustí své božské sídlo, jí teprve včera oznámil Taba, její určený královský otec na uplynulý čas, co byla bohyní. Pod dohledem kněze Dyah Meiju z chrámu bohyně Tálédžu seděla na zlatém trůnu nová Kumárí Matina a apaticky snášela ceremoniál, během něhož jí kněz sypal na nohy červený prášek, rýži a květy a ve světle svíček patnáct minut vzýval bohyni Tálédžu, aby vstoupila do jejího těla. Mezitím jí komorné malovaly tvář. Kněz se jí nesměl dotknout, dovoleno to měly jen ženy, které v kruhu kolem čtyřletého děvčátka zpívaly monotónní mantry. Na závěr obřadu položily nastávající bohyni na hlavu její božskou korunu zdobenou drahokamy a zápěstí jí ozdobily vzácnou bižuterií. V rohu místnosti v hlubokých křeslech seděli rodiče a tři sestry budoucí Kumárí, které vpustili o jedenácté. Rodičům se v očích zračila hrdost, z pohledů sester sršela nenávist.

Podle staleté tradice se přesně v poledne okénko se současnou Kumárí zavřelo. Její božský otec Taba k ní přistoupil a kráčeje před ní důstojně otvíral dveře za dveřmi, až ji uvedl do místnosti, kde ji v tajném obřadu připraví na odevzdání božské moci. Kumárí Préti Sákjá si sedla do křesla vyšívaného zlatém. Na krku měla tradiční devítibarevný náhrdelník, symbol božské moci. Za chvíli ho odevzdá své nástupkyni Kumárí Matině Šákjá. Taba vyšel do předpokoje. Služka podala Kumárí na stříbrném podnose tradiční čaj. Za hodinu už nebude bohyní. Formálně jí bude ještě do půlnoci, ale skutečná božská moc nové Kumárí se na nej bližších osm až devět let začne odpočítávat od jedné hodiny po poledni.

Kumárí Préti pomalu položila šálek na podnos, když do místnosti nečekaně a proti všem zvyklostem vešel Taba. Něco jí pošeptal a ona přikývla. Taba vyšel ven a vzápětí se vrátil s Rašmílou Kumárí Šákjá, která držela v rukou bílý hedvábný šátek z Džókhangu s vyšitým tibetským kolem štěstí a znaky v tibetštině, které odpovídaly slovu elai. Když Taba závoj uviděl, poklekl, vzal ho z rukou Rašmíly Šákjá a zvedl ho do výše hlavy stávající bohyně. Kumárí se naklonila a hedvábný skvost políbila. Taba se obřadně uklonil, vzal šátek a odnesl jej do trůnního sálu. Tam jej přiložil k podobnému šátku z hedvábí se dvěma vyšitými devítkami ve tvaru jin a jang. V roce 484 před Kristem jej ve městě Kušinagara daroval Buddha tehdejší bohyni Kumárí spolu s vzácným drahokamem.

LACKOVÁ, ANNA - PÚTNICE IDÚ ŽITÍM

LACKOVÁ, ANNA (ZORA)

PÚTNICE IDÚ ŽITÍM
Novely

Tranoscius, Liptovský sv. Mikuláš, 1942
prebal Štefan Bednár
edícia Tvorba Tranoscia (15)
2.700 výtlačkov

beletria, novela
184 s., slovenčina
hmotnosť: 300 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal ošúchaný

8,00 €

*zukol3*

V sbierke noviel „Pútnice idú žitím“ autorka Anna Lacková-Zora necháva defilovať pred zrakom čitateľov niekoľko ženských portrétov, aby — ako obvykle — odkryla kúsok ženskej duše, — unášanej dnešným, od starého trochu odlišným životom, — pri novosti po starom bojujúcej o svoje šťastie. Pohľad autorkin, ktorý cez časné osudy a prosté každodenné príhody nikdy nezabudne dotýkať sa a dostihovať výšok nepomínajúcnosti, i z týchto prostých príhod vyvažuje na povrch zrnce trvalého, večného. Život je nie ľahká jazda na kolimahe z rozrávky, ale dôkladný krámsky voz, naložený kadejakými haraburdami; koníky čudesné, ktoré nikdy vlastne poriadne nevedia, po ktorej zabrať ceste. Nuž pozor treba dávať, aby si sa nejakým činom neprevrhol. Ako všetko na tomto svete, i ľudská tuha a ľudské snaženie napokon skladá svoje perute pokorne a poslušne „iba na zem“, a — jednako „všetko v živote zvrtne sa iba na tom, nakoľko to večné, ľahké a svižné — nad tým kuľhajúcim a padajúcim v nás - dokáže strmieť a utkvievať vo výšinách“. Po ľahkom rozbehu do života, trpko a ťažko, lebo „prísť k veľkej, ohromujúcej pravde životnej nikdy je nie v živote neskoro“, učí sa takejto životnej skúsenosti hrdinka prvej najrozsiahlejšej novely „Na zlatej kolimahe“.

„Energia túhy a vôle, ktorá sa pri všetkých tých ľudských nízkostiach povedome nesie do hora, do vysoka“ — tak by sme mohli charakterizovať rozbeh, ktorým by autorka cez všednosť prostej každodennosti chcela svoj čitateľský svet, najmä svet ženy uniesť do sveta nehynúcej, trvalej pravdy a krásy večného.

Po schôdzke jednako len zaniesla túžba pána Kovajdu naproti aspoň pod obloky, i keď tam dávno bola tma a všetko, okrem malej izby, kde spali chlapci, zastreté. Hruď sa mu dmula a celé telo sa chvélo túžbou. Tešil sa na zajtrašok; strojili sa do hory na zábavu a chystal pre slečnu Idu kyticu a jednu vec by bol strašne rád vedel, či má rada ruže červené? Alebo by mala byť kytka z čajových, bielych a ružových? Robilo mu to starosti. Keby sa bol mohol opýtať aspoň Matejka!

Tu, keď prechodil pod oblokom malej bočnej, izby, kde spával s menším bratom Matejkom, šťuchlo ho čosi neočakávane do pleca. Bol to hasičský čakan; Matejko ho trímal s potmehúdskym úsmevom pri obloku — na ktorý tíško liply strieborné lúče mesiaca — v druhej ruke držal akési papiere. Za uchom mu trčala ceruzka: vyzeral ako nejaký po práci odpočívajúci učenec.

— Čo stváraš o tomto čase potme? — zdvorile sa ho opýtal pán Kovajda, potešený, že sa azda jednako len dozvie ešte dnes to, čo mu ležalo práve na duši.

— Ale, — rozmarne odpovedal Matejko, — veď vieš, že som sa dávno strojil spísať istú — pozoruhodné deje v našej rodine vyzdvihujúcu kroniku: vo dne bedlive teda všetko obzízam a večer to dávam na papier; iba že mi práve pred chvíľou zhasili elektriku....

—   Počuj, bratku, akéže ruže má slečna Ida najradšej? — obrátil sa naň pán Kovajda ľúbezne.

— Karfiolové, lenže vyprážané! — bol by mal Matejko už-už na jazyku, ale spamätal sa zo svojej vhodné oznámiť večernému hosťovi celkom ležérne:

— Nepotrebuješ zápalku?

A len potom, keď sa belasý, voňavý dym zasnenou hmlou kládol i jemu zpod nosa povyše obločných rámov až ta von, do mesiacom zaliateho dvora, oproti pánu tajomníkovi Kovajdovi netrpezlive čakajúcemu strán tých ruží na odpoveď, uznal za vhodné oznámiť večernému hosť°vi celkom ležérne:

— To máš fuk, aké, — hlavná vec, nech je bukréta aspoň zatoľká ako omelo; aj ten „oný" z tej Bratislavy jej toľkú poslal — a mal si vidieť, ako s ňou od radosti vyskakovala!

Nevedno, čo sa pánu tajomníkovi odrazu stalo; o minútu ho už pod oblokom nebolo. Ale ako išiel, zdalo sa Matejkovi, že si pre zábavu potichu škrípe zubami.

Pri mesiačku značil si Matejko túto príhodu do svojej novozaloženej kroniky.

WAUGH, HILLARY - NEZVESTNÝ / SKLADAČKA / SMRŤ A OKOLNOSTI

WAUGH, HILLARY

NEZVESTNÝ / SKLADAČKA / SMRŤ A OKOLNOSTI
(The Missing Man / Sleep Long / My Love: Death and Circumstance)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1979
edícia Zelená knižnica
preklad Adriana Sýkorová, Zora Juráková, Svetlana Marušiaková
prebal Ľubomír Longauer
1. vydanie, 80.000 výtlačkov
13-72-006-79

beletria, román, detektívky,
528 s., slovenčina
hmotnosť: 581 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,60 €

*zukol3*

Slovenský čitateľ nemal zatiaľ možnosť poznať v preklade práce autora detektívnych románov Hillaryho Waugha, no čitateľom tohto žánru v anglosaskom svete je jeho meno dobre známe a jeho príbehy sa tešia veľkej popularite.

Waugh je autorom americkej súčasnosti, dalo by sa povedať realistom všedného dňa, jeho policajti nie sú geniálni „ostrí chlapíci” a o zločinoch, ktoré vyšetrujú, informuje západná tlač svojich čitateľov denne: na pláži našli zaškrtenú neznámu mladú ženu, v dome na samote objavili torzo mŕtvoly, uniesli dcéru bohatého priemyselníka a podozrenie padá na dvoch ušlých trestancov...

Autorovi sa z týchto zdanlivo ,všedných’ prípadov podarilo vyťažiť aj bez násilných a nepravdepodobných efektov dramatické a silné príbehy, keď krok za krokom sleduje prácu svojich hrdinov, šéfa miestnej polície Freda C. Fellowsa zo Stockfordu, mestečka neďaleko New Yorku, a jeho spolupracovníkov, pričom cieli priam do podstaty zločinnosti v konzumnej spoločnosti a ukazuje, ako môže túžba po bezpracných peniazoch a vidiny ľahkého zbohatnutia zviesť na scestie aj neskazeného jednotlivca, ktorý by v iných podmienkach vedel azda žiť ako statočný človek.

Polhodinu dôkladne prehľadávali kufre, potom povedali Mikeovi, aby zložil balíky s bielizňou a všetko ostatné, aj televízor. Pri všetkej ich dôkladnosti bol výsledok biedny. Na televízore nebolo meno obchodníka, a hoci na niektorých šatách našli štítky, bola to bežná konfekcia, nie tovar z exkluzívnych obchodov, preto neveľmi dúfali, že zistia, kto a kde ich kúpil. Aj kufre boli štandardné, aké dostať v každom obchodnom dome.

„Stavím sa, že najmúdrejšie urobíme, keď budeme po Cooperovi a po tom mŕtvom dieťati pátrať v Pittsfielde." Wilks sa zahľadel na hŕbu šiat rozhádzanú po vozíku. „Myslím, že sa nám nepodarí zistiť, odkiaľ sú tieto veci.“

„Ponúkam ti lepšiu stávku, Sid. Za toto všetko by si v starinárstve dostal takých tristo až štyristo dolárov. Keď jej Henry stiahol po smrti hodinky z ruky, pochybujem, že si nechá ujsť tento zárobok. Príde si po veci. Počkaj a uvidíš.“

„Fred, nezaškodilo by pozorovať dom na Hlbokej štyridsaťštyri. Ešte ho má prenajatý. Nie je to zlé miesto na medové týždne."

„To rozhodne nie je. A toto všetko pošleme do laboratória. Možno sa z nich podarí niečo zistiť. Človek nikdy nevie."

Zviezli sa dolu výťahom, povedali Gormanovi, že polícia si príde po veci pani Cooperovej, a znovu zdôraznili, že má hneď upovedomiť policajné oddelenie, keby po ne niekto prišiel.

Keď vyšli na ulicu, spustil sa drobný dážď, no Fellowsovi to nepokazilo náladu. „Sid, verím, že čoskoro budeme mať nášho chlapíka v hrsti. Tipujem, že najviac o niekoľko dní."

Wilks nebol taký nadšený ako šéf. Znechutene sa nadýchol vlhkého vzduchu. „Len to by som chcel vedieť, prečo to všetko ešte nevybral. Určite vie. kde sú tie veci. Možno sa bojí."

Fellows si nemienil nad tým lámať hlavu, radostné vyhliadky mu rozviazali jazyk. „Zaujíma ma ten list, kde píše o Peggy. Všimol si si, že v ostatných listoch jej nepovie dobrého slova? Napíše, čo má urobiť, a dosť. Ale v tomto liste sa jej zalieča, píše o zaujímavých novinkách. Myslím, že Peggy ho s tou cudzou ženou videla a on sa bojí, že ho prezradí. Chce si u nej urobiť dobré oko a zároveň si sľubmi uľahčiť na svedomí.“

„To by ale znamenalo, že Peggy mala kontakt s Betty, vedela, kde býva a čo sa robí.“

„Ak sú sestry, je to pravdepodobné.“

„Ale je nepravdepodobné, že by Henry zabil Betty, keď Peggy vie, kde bývajú a čo sa chystá.“

„Možno vie len ich poslednú adresu. Nemusí vedieť, že Betty používa rôzne mená. Stačilo by napísať, že adresátka býva u pani Cooperovej. Okrem toho, keď sa Betty dozvedela o úraze pani K až po mesiaci, ich kontakt bol asi veľmi slabý.“ „Sakramentsky slabý, len čo je pravda. Medzi jej vecami niet ničoho, čo by naznačovalo, že sa okrem Henryho s niekým stýkala.“

„Možno si iné listy neodkladala.“

Wilks sa zasmial. „Jedna nula pre teba. Dobre, sú sestry a občas si vymenia pár riadkov.“

„Podľa mňa to ešte zďaleka nie je všetko. Myslím napríklad, že Henry sa chce oženiť s tou ženou, s ktorou ho Peggy videla. Všimol si si, ako ju opísal v liste?“

„Opísal? Sotva ju spomenul.“

„Veď práve. Zhadzuje ju. Je to len akási žena, s ktorou pripravuje obchod, a to je všetko. Chcel asi vzbudiť v Betty dojem, že tá žena nestojí za to, aby na ňu človek dvakrát pozrel. Nezabúdaj, že Henry mal vo zvyku začínať si so staršími ženami a lákať od nich peniaze. Betty to zrejme vedela a zmierila sa s tým. Henry jej v liste naznačuje, že žena z newyorskej reštaurácie je jedna z nich.“

„Možno aj bola.“

„Ale ak sa bojí, že ho Peggy prezradí, tak to nebude ten prípad. Tá žena bola mladá a krásna.“

„A nejde o obchod?“

„Čoby nie. Len treba Betty vyradiť z hry. Stavím sa, že tá mladá žena zámerne či nevedomky zapríčinila, že došlo k rozhovoru o rozvode, po ktorom Henry odišiel z domu.“

Wilks sa zasmial. „Človeče, ty teda vieš čítať medzi riadkami.“

HORÁK, JOZEF - ZLATÉ MESTO

HORÁK, JOZEF

ZLATÉ MESTO

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1982
edícia Vybrané spisy Jozefa Horáka (2)
prebal Ľubomír Krátky
4. vydanie (1. vyd. v Slovenskom spisovateľovi), 15.000 výtlačkov
13-72-025-82

beletria, román, história,
368 s., slovenčina
hmotnosť: 460 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

2,20 €

*zukol3*

V samom strede dramatického deja románu Zlaté mesto stojí krásna meštianska dcéra Barbora Rösslová. Jej lásku k chudobnému Wolfovi Segerovi zlomí v krehkom rozkvete rodičovská chamtivosť a chorobná túžba po zlate a peniazoch. Pre zlato a striebro prinúti bohatý waldburger Vavrinec Rössel svoju dcéru Barboru vydať sa za boháča Gregora Ungera. Manželstvo je nešťastné. Niet v ňom lásky. Unger nakoniec umiera, Barbora sa po jeho smrti vydá druhý raz, ale zase nešťastne. Chce zachrániť finančnú katastrofu svojho rodu. Márne. Manžel úžerník ju privedie na mizinu.

V nečistom konkurenčnom boji na život a na smrť ostáva čistou a veľkou iba jej láska a neha k Wolfovi. Po smrti druhého muža vydá sa konečne za Wolfa, ale krutý osud jej nedožičí dlhšie prežívať čistú radosť z bytia. Wolf padne ako hrdina v bitke proti Turkom. Barbora žiali za milovanou bytosťou a žiaľ jej natoľko zatieni myseľ, že umiera v strašnej duševnej chorobe.

Dramatickému príbehu tvoria pozadie krušné časy. Po tatárskom pustošení Uhorsko zase plienia Turci. Nik nie je pred nimi v bezpečí. Dorážajú aj na bohaté banské mestá a plienia predovšetkým okolité dediny a osady. Boháči utekajú pred nimi zo Štiavnice a iných banských miest a zlato si ukladajú v peňažných ústavoch na západe a severe Európy. V mestách ostáva pracujúci ľud a statoční vlastenci. Budujú obranu a bojujú s nepriateľom. V povestnej bitke pri Sečanoch padne i Barborin manžel Wolf Seger, jeden z hlavných stratégov a organizátorov obrany zlatého mesta Štiavnice. Román je cenný i pre historické reálie, ktoré autor dlhé roky študoval z latinských, nemeckých, maďarských a staroslovienskych prameňov, ako aj z ľudovej slovesnosti. Bohaté vedomosti osnoval do dramatického deja, ktorého nositeľmi sú skutočné postavy z dejín Banskej Štiavnice. Dielo zaujme čitateľa kresbou charakterov, peknými opismi prírody i ľudskej práce v nej, opismi vojenských bitiek, ale i duševných stavov ľudí v najrozmanitejších situáciách. Román si právom získal uznanie kritiky a popularitu v širokých čitateľských vrstvách. Toto vydanie sme pripravili ako druhý zväzok Vybraných spisov Jozefa Horáka.

DED ERAZMUS

1

Radostný májový deň zmieral nad mestom. Posledné krvavé lúče nazerali do temných komnát mešťanov. Posledné pozdravy dňa, čo sa preniesol nad mestom, kde sa stalo toľko všelijakých príhod. Jednako mestu nepriniesol nič nového. Pokojne žilo. Jeho pamäť bola krátka. Zabudlo na pohromy, čo ho boli stihli, a žilo si vlastným životom. V niektoré rána ho budili radostné fanfáry, ktoré vytrubovali turneri na radničnej veži. Potom stovky haviarov sa motali po uliciach, križujúc ich sem-tam. Nad ránom sa prebralo mesto zo spánku. Hrkotali vozíky, malé káry a červenolíci paholci vozili rozličné denné potreby, zeleninu, ovocie, mlieko z majerov do waldburgerských domov. Potom otvárali obchodníci krámce, učni poctivého cechu pekárskeho prechodili mestom a klopali na veľké okované vráta. Kde-tu prešiel mestom vyšnurovaný pandúr alebo banský úradník v krátkych bielych nohaviciach, v kabáte s dlhým frakom, so švihácky narazenou zelenou čiapkou. Predpoludním začali sa ukazovať aj ctihodné matróny. Cez poludnie mesto na chvíľku zamĺklo a popoludní zas ožilo, keď sa rojili baníci do smeny a zo smeny. Vyrojili sa krásne panie štiavnické s dcérkami veselo štebotajúcimi, zrejme sa tešiacimi, že už zavítala vytúžená jar do tohto strateného kúta sveta. Pred cechovnými domami postávali páni majstri štiavnickí a radili sa, pretriasali významnejšie udalosti. Rozprávali o tom, že do nového chrámu, ktorý sa práve dostavuje, daroval waldbürger Rossel tri krásne obrazy majstra Šebastiána. Inde zas bola reč o novom stroji, čo postavili nemeckí tesári v bani waldbürgera Saliusa. No nič zvláštneho tento deň nepriniesol. Priniesol iba to, čo nosili všetky dni v ostatnom čase.

A vpodvečer, keď sa krásny májový deň lúčil s mestom a červené lúče sa ťažko predierali hrubými sklami okien, sedel v priestrannej komnate sám, samotný, jeden z mocných tohto mesta, ctihodný waldbürger Erazmus Rossel. Zaborený v hlbokej pohovke hľadel do kozuba, v ktorom bojazlivo blčal oheň. Dni boli teplé, ale večery a noci dýchali ešte chladom. Aj veľká komnata bola chladná i vo dne, nieto podvečer. Nuž sedel pán Erazmus a pozeral zamyslene do plameňov, čo sa v kozube hrali. Zdalo sa mu, že sa mu prihovárajú. Ten červený práve teraz vyrástol, vypäl sa a skrútil k nemu, akoby mu čosi bol chcel povedať. Potom, ked sa Rosslovi zdalo, že naozaj počul reč, skrútil sa elegantným oblúčkom a vnoril sa do zväzku svojich belasých, žltastých a červenastých bratov. A o chvíľu druhý sa odtrhol od klbka a zavolal na Rossla, a zas iný kričal z tohto ohnivého roja na mocného pána.

Rosslovi sa to páčilo. Aspoň takto to mal na tvári napísané. Biela brada a fúzy zakrývali ústa, ale oči a ostatok tváre niesol spokojný, usmiaty výraz. Ruky založené na prsiach, pravou kedy-tedy prečesal bielu bradu, alebo schytil chumáč vlasov a držiac ich voľne, zviezol ruku dolu, až mu ostali medzi prstami len jeden-dva najdlhšie vlasy. Podržal ich v jemných bielych prstoch, skrúcal ich, neprestávajúc sa usmievať. Plamienky pokračovali v čudnej reči, ktorej len Rossel rozumel.

Zdalo sa mu, že v tých plamienkoch vidí známe osoby. Že na konci každého vyrastá známa tvár. Aha, tamto vyskočil plamenný jazyk a na vrchole tvár. Erazmus Rossel ju poznáva.

„To je Kvirín Schlaher,“ usmial sa Rossel.

Tamto ten menší, čo sa pechorí vedľa neho a len vše výškou dohoní kamaráta, je Schall, Konrád Schall.

A neprestával sa usmievať, hoci v duši videl, že tie dve tváre sa zlostne, jedovato škľabia naňho. Ba sa mu zdalo, Schallova tvár otvorila ústa a vyplazila dlhý jazyk. Ale jazyk len bokom uskočil a zmizol i s tvárou v plameni.

„Viem, že mi nežičíte,“ hútal Erazmus, „hoci do tváre ste, priatelia, ako med. Darmo, darmo, nemôžem za to. A ani nemám v moci preinačiť ľudí. Tak, aby všetci so mnou dobre zmýšľali. Nič som nikomu neurobil, darmo sa teda vycierate, Kvirín Schlaher i Konrád Schall. Prišli ste neskoro do tohto mesta. Vtedy, keď už Rossel mal vymerané kuksy a diely, kde sa dobývala ruda. Bohatá ruda strieborná i zlatá. Darmo teda závidíte a úklady vystrájate, darmo, Konrád Schall, i ty, Kvirín Schlaher, a darmo sa i zožierate tajným jedom.“