HARASCHIN, STANISŁAW - SPRIEVODCA KONCERTMI

HARASCHIN, STANISŁAW
CHYLIŃSKA, TERESA
SCHÄFFER, BOGUSŁAW

SPRIEVODCA KONCERTMI
(Przewodnik koncertowy)

Opus, Bratislava, 1983
preklad Hilda Holinová, Anna Lerchová, Božena Sedláková
prebal Dagmar Dolinská
2. vydanie, 6.000 výtlačkov
62-505-83

hudba, skladatelia, koncerty, opery
1016 s., slovenčina
hmotnosť: 802 g

tvrdá väzba, malý formát
stav: dobrý, bez prebalu, knižničné pečiatky

2,00 €

*balbe2*  in **S4Z**

Sprievodca koncertmi je prvou slovenskou publikáciou svojho druhu. Na rozdiel od iných podobných príručiek obsahuje nesmierne množstvo faktografického moreriálu počnúc 17. storočím až po súčasnosť. Pritom autori venovali veľký priestor hudbe 20. storočia o všímajú si nielen tradičné diela orchestrálnej hudby, ale aj zriedkavejšie uvádzané skladby, vďaka čomu so Sprievodca koncertmi stáva príťažlivým tak pre návštevníkov koncertov, ako i pre rozhlasových a televíznych poslucháčov a diskofilov.

Heslá sú usporiadané podľa autorov v abecednom poradí, čím je uľahčená rýchla orientácia v knihe. Po životopisných údajoch a výberovej bibliografii jednotlivých skladateľov nasledujú rozbory skladieb, známych alebo reprezentatívnych pre štýl toho ktorého autora T. Chyliňska,

S. Horoschin a B. Schaffer sa prihovárajú čitateľovi no vysokej odbornej úrovni a zároveň živým, príťažlivým štýlom.

Sprievodca koncertmi má všetky predpoklady stať sa rozhľadeným, dobre informovaným spoločníkom každého milovníka hudby.

GEORGES BIZET

* 25. 10. 1838 Paríž; + 3. 6. 1875 Bougival pri Paríži

Príbeh Bizetovej skladateľskej kariéry je zvláštny. Bol synom učiteľa spevu a už ako deväťročný chlapec sa stal žiakom parížskeho konzervatória. Počas desaťročného štúdia (klavír u J. F. Marmontela, kompozícia u J. F. Halévyho) získava jednu cenu za druhou, aby napokon dostal najvyššie vyznamenanie Prix de Rome, ktoré mu umožnilo d'alšie hudobné štúdium v Ríme. Po návrate z Talianska, keď už mal za sebou niekoľko významných skladieb, uvádza Bizet v Paríži svoju prvú veľkú operu Lovci perál (1863). Odvtedy akýsi podivný osud prenasleduje Bizeta ako operného skladateľa. Lovcov perál, dielo, ktoré sa dnes teší veľkej popularite, prijalo publikum veľmi chladne. Podobný osud stihol aj dve nasledujúce opery: Krásavica z Perthu (1867) a Džamilé( 1872). Neúspech však Bizeta neodradil. Po niekoľkých orchestrálnych dielach (o. i. symfónie, predohra Patria, suity Rím a Detské hry), ktoré sa hodnotili veľmi priaznivo, podnietený úspechom sa venuje opere — píš dielo, ktoré pokladá za najlepšie zo všetkého, čo dovtedy vytvoril. Lenže o to bolestnejšie bolo sklamanie. Premiéra Carmen (1875) sa takmer rovnala krachu. Obsah libreta podľa známej novely Prospera Mérimého pokladali za nemorálny, hudba znechutila obecenstvo realistickou charakteristikou dramatickej akcie prebratej zo života, nepáčilo sa ani tragické zakončenie opery. Pre Bizeta, hlboko presvedčeného o hodnote Carmen, to bol nesmierny úder; o necelé tri mesiace po nevydarenej premiére náhle zomiera vo veku 37 rokov. Už blízka budúcnosť ukázala, že Bizet správne ohodnotil svoje dielo; Carmen dnes rozhoduje o jeho skladateľskej sláve, lebo spája v sebe najpodstatnejšie črty jeho štýlu: originálnu melodickú a rytmickú invenciu, jasnosť formy, farbitosť inštrumentácie, dramatickosť a typický francúzsky pôvab.

I. a II. suita z Arlesanky. Roku 1872 sa konala v Paríži premiéra hry Alphonsa Daudeta ĽArlésienne (Arlesanka). po niekoľkých predstaveniach ju síce stiahli z repertoáru, ale koncertná suita, ktorú Bizet zostavil z úryvkov vlastnej scénickej hudby k Arlesanke a predviedol v tom istom roku, stala sa jeho najväčším úspechom ešte za života a naďalej sa teší veľkej obľube. Nemenej populárna je druhá suita, ktorú zostavil skladateľov priateľ Ernest Guiraud. Za úspech vďačí suita z Arlesanky prirodzenosti, kompaktným formovým tvarom, jasnej a efektnej inštrumentácii a výnimočnej atmosfére akoby prežieranej provensálskym slnkom, slnkom juhofrancúzskeho kraja, kde sa odohráva dej Daudetovej hry.

I. suitu z Arlesanky otvára Úvod (Prélude), štyri variácie na tému starej provensálskej peničky La Marche des Rois (Pochod kráľov), ktorý uvádzajú sláčikové nástroje. V nasledujúcom Andante hrá melódiu plnú smútku saxofón (je to jedno z prvých použití tohto nástroja vo vážnej hudbe). Dve ďalšie časti sú; Intermezzo v štýle menuetu z 18. storočia a lahodné Adagietto pre sláčikové nástroje. Finále tvorí mimoriadne populárny

ŠTĚPÁNEK, SLAVOMÍR - ZAČÍNAME FILMOVAŤ

ŠTĚPÁNEK, SLAVOMÍR

ZAČÍNAME FILMOVAŤ

Osveta, Bratislava, 1961
edícia Malá fotografická a filmová knižnica (2)
obálka  Vladimír Machaj
1. vydanie, 5.000 výtlačkov
V-06*11547

fotografovanie
60 s., slovenčina
hmotnosť: 51 g

mäkká väzba
stav: dobrý, knižničné pečiatky

0,90 €

*balbe2*  in **S4Z**

PEROCIOVÁ, ELA - V KRAJINE KLOBÚKOV

PEROCI, ELA

V KRAJINE KLOBÚKOV
(Moj dežnik je lahko balon)

Mladé letá, Bratislava, 1965
preklad Zlatko Klátik
ilustrácie Svetozár Králik
edícia Najkrajšie rozprávky
1. vydanie, 18.000 výtlačkov
66-035-65

beletria, rozprávky, knihy pre deti,
16 s., slovenčina
hmotnosť: 24 g

mäkká väzba, malý formát
stav: dobrý, knižničné pečiatky

1,50 € DAROVANÉ

*balbe2*

TEYOVÁ, JOSEPHINE - VRAH ČI OBEŤ?

TEYOVÁ, JOSEPHINE

VRAH ČI OBEŤ?
(The Daughter of Time)

Smena, Bratislava, 1968
edícia Máj (111)
preklad Gabriela Hanáková
ilustrácie Milan Veselý
doslov Eugen Klinger
prebal Leo Novotný
1. vydanie, 72.000 výtlačkov
73-041-68

beletria, román, detektívky,
192 s., slovenčina
hmotnosť: 267 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,80 €

*zukol*  in **S7S**

Historický detektívny román – ktorý sa dotýka takej háklivej témy, ako bolo historikmi neobjasnené odpratanie dvoch chlapcov anglického kráľovského rodu, ktorých vraj Richard III. dal zákerne zavraždiť.

- No, - opýtala sa Marta pri najbližšej návšteve, - ako sa ti páči môj kučeravý baránok?

- Si naozaj milá, že si mi ho našla.

- Ani som ho nemusela hľadať. Sústavne sa nám moce pod nohami. Prakticky býva v divadle. V lyžičke po mori videl už najmenej päťsto ráz. Ak nie je v Atlantinej šatnici, je v hľadisku. Nemôžem sa dočkať, aby sa konečne vzali. Rátam, že potom ho budeme vídať menej. Oni vôbec nežijú spolu, vieš. Je to len číročistá platonická idyla. - Na chvíľu si dovolila zabudnúť na herecký prednes a povedala prosto: - Sú vlastne veľmi milí. Skôr sa ponášajú na dvojčence ako na milencov. Nekonečne si dôverujú. Sú natoľko závislí od svojich polovičiek, že vlastne iba spolu tvoria celého človeka. A pokiaľ viem, nikdy sa nevadia ... ani sa len nepohádajú. Hovorím ti, hotová idyla. Toto ti doniesol Brent?

Pochybovačne štuchla do masívneho Oliphanta.

- Hej, nechal mi ho u vrátnika.

- Vyzerá nanajvýš nestráviteľne.

- No, povedzme trošku nechutne. Ale dá sa celkom ľahko stráviť, keď sa doň zahryzneš. Dejepis pre študentov. Rozkúskovaný do podrobných faktov.

- Odporné!

- Aspoň som zistil, odkiaľ vzal ctihodný a blahorečený sir Thomas More svoj príbeh o Richardovi.

- Áno? A odkiaľ?

- Od istého Johna Mortona.

- Nikdy som o ňom nepočula.

- Ani ja, ale na vine je naša nevedomosť.

- Kto to bol?

- Canterburský arcibiskup Henricha VII. A Richardov najúhlavnejší nepriateľ.

Keby Marta vedela pískať, bola by zapískala.

- Tak odtiaľ fúka vietor!

- Vera odtiaľ. A z tohto príbehu vyrástla tradícia. Podľa neho vytvoril Holinshed svoje dejiny a Shakespeare svoju postavu.

- Je to teda verzia človeka, ktorý Richarda nenávidel. To som nevedela. A prečo sa blahorečený sir Thomas odvoláva práve na Mortona, a nie na niekoho iného?

- Nech by sa odvolával na hocikoho, vyznelo by to v prospech Tudorovcov. Ale on sa odvoláva na Mortona zrejme preto, lebo ako chlapec žil v Mortonovom dome. A keďže Morton bol do udalosti zapletený, bolo celkom prirodzené, že More sa opiera o zprávy očitého svedka z prvej ruky.

Marta zase štuchla do Oliphanta. - A pripúšťa aspoň tvoj nudný a tučný historik, že táto verzia nie je nezaujatá?

- Oliphant? Len tak náznakove. Úprimne povedané, kde je reč o Richardovi, aj on sa ocitol v smutných zmätkoch. Na jednej a tej istej strane hovorí o Richardovi, že bol obdivuhodný miestodržiteľ a generál, mal vynikajúcu povesť, bol rozumný, striedmy, a na rozdiel od woodvillských parvenu (kráľovnini príbuzní), veľmi obľúbený, a hneď nato, že „svedomia nijakého nemal a najhroznejším krviprelievaním ku korune prebrodiť sa ochotný bol, keď na dosah raky ju mal". Na jednej strane neochotne priznáva: „Sú dôvody tak súdiť, že výčitiek svedomia nijakých nepoznal“, a na ďalšej strane sa odvoláva na Mora a podáva obraz muža natoľko trpiaceho za svoje skutky, že nemôže spávať. A tak ďalej.

- Náš tučný a nudný Oliphant dáva teda prednosť Červeným ražiam.

- Ani nie. Nemyslím, že sa vedome prikláňa k Lancasterovcom. Hoci, ak o tom tak uvažujem, je skutočne veľmi zhovievavý k uzurpátorovi Henrichovi VII. Nespomínam si, žeby čo len na jedinom mieste otvorene a bez obalu povedal, že Henrich nemal ani najslabší náznak nároku na trón.

- Tak kto ho naň dosadil? Myslím Henricha.

REINER, ANDREJ - TATI...

REINER, ANDREJ

TATI...
Posledné poviedky Andreja Reinera

Asociácia dodávateľov liekov a zdravotníckych pomôcok, Bratislava, 2008
2.500 výtlačkov
ISBN 978-80-970054-5-0

beletria, próza krátka, poviedky,
158 s., slovenčina
hmotnosť: 264 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý

1,90 €

*zukol* in **S7S**

Malý veľký fikus

- Tatí, - oslovila ma dcéra. - Prečo rastliny chradnú?

Nechápavo som sa na ňu zahľadel.

- No, pozri sa na fikus, čo sme dostali do daru, - argumentovala.

- Ten krásny dekoratívny. Stojí tam v kúte. Je u nás iba dva týždne a ako chradne! Žltne. A listy mu načisto ovisli.

Zvedavo som sa zadíval do kúta. Naozaj tam smutne postával fikus. Pred dvoma týždňami mohol byť dekoratívny.

- Vyzerá, akoby sa trápil, - pokračovala dcéra. - Ako smutný človek. Depresívny. Si lekár, nevieš mu pomôcť?

- V živote som neliečil rastlinu, - priznal som sa. - Ale mohli by sme mu podať antidepresíva. Dvakrát denne po polievaní.

Dcéra na mňa vrhla pohľad plný výčitiek.

- No, možno by sme ho mali presťahovať z kúta na svetlo, čo povieš? -pousiloval som sa. - Kam chodí slnko, nechodí lekár.

Preniesli sme fikus z tieňa v obývačke na výslnie, hneď za terasu.

Fikus sa však nepozviechal, naopak, listy sa mu prehýbali ako chrbtica pri Bechterevovej chorobe. Zopár ich aj odpadlo ako pri alopécii.

- Možno mu škodí pohyb, - trápila sa dcéra. - Každú chvíľu otvorí niekto dvere na terasu. To ho musí nevyhnutne stresovat’.

Fikus sme preniesli do mojej izby. Celý deň nie som doma, rastlinka si v pokoji oddýchne.

Rastlinka žltla ako pri hepatitíde, listy jej vädli, ba mne sa zdalo, že sa aj trasú ako pri parkinsonizme. Najmä tie, čo sa nevedeli rozhodnúť, či majú spadnúť, alebo ešte chvilku vydržať.

- Tati, tá zeleninka nenávidí samotu, - vyhlásila Zuzka.

Zazdalo sa mi, že jeden z listov, čo sa práve chcel odporúčať, zbystril pozornosť. Trošičku sa k Zuzke naklonil.

- Čo si to povedala? - vyhŕkol som.

- No, že má rada spoločnosť, - vysvetľovala Zuzka.

- Kto má rád spoločnosť? - spýtal som sa stupídne, aby som vytiahol z dcéry predchádzajúci výraz.

- Každá živá bytosť má rada spoločnosť, - vysvetľovala. - Preto dávajú ľudí v base do samotky, aby sa načisto utrápili a zoschli.

- Aj zeleninky dávajú do samotky? - spýtal som sa.

Dcéra ohromene vygúlila oči. Nevedela, kam mierim. Zato fikus rozumel všetkému. Zopár listov sa uškrnulo. Niektoré sa akomak vzpriamili, pravda, za cenu zjavných bolestí. Ale stálo im to za to. No a listy žlté, nebudete mi veriť, priatelia, žlté listy dostali okamžite lepšiu farbu.

Zavolal som si dcéru bokom.

- Zuzka, náš fikus má úžasný zmysel pre humor, - pošepkal som jej. -Všimla si si, ako sa mu chichotajú listy? Dokonca aj tie napoly uschnuté. Aj farba sa im mení, keď povieš dačo smiešne alebo duchaplné.

- Tati, a si istý...?

- Úplne. Fikus je v poriadku.

- Ale čo ty, tati?

- Ja nie som pacient, som lekár, nemusím byť v poriadku, - poučil som potomka. - Musíme sa s ním zhovárať. Asi by bolo najlepšie rozprávať mu vtipy. Prinesú mu radosť do života.

Fikus sme preniesli k Zuzke. Učí sa na skúšky, nuž je najviac doma. A sťažuje sa na ticho. Môže si poklebetiť s fikusom.

Na druhý deň ma Zuzka vítala celá rozradostená.

- Najradšej má suché vtipy, - zvestovala. - Tie mu robia najlepšie. Ale rád má aj o Záhorákoch, o lordoch a o Kohnovi a Grunovi. No a pri blondínkach sa od smiechu vykláňa z okna...

Naozaj. Fikus viditeľne ožil. Po týždni bol už zasa dekoratívny. Po dvoch zaplnil celú izbu, no nestačilo mu to. Ťahal sa nahor. Bol zjavne rozpínavý. Ešte pár týždňov liečby a nik s ním nevydrží.

- Mala by si ho pre zmenu kŕmiť desivými príhodami, horormi a správami, - odporúčal som dcére. - Možno sa trochu uskromní.

Fikus sa rozpínal ďalej. Už siahal po plafón.

- Čo keby sme ho zasa strčili do kúta? - navrhol som zlomyseľne. -A do tieňa?

- Ale, tati, - zasmiala sa dcéra. - Ten sa tam už dávno nezmestí...

Nuž tak, kto raz objaví radosť zo života, toho v kúte neudržíte. A kto má zmysel pre humor, prekročí svoj tieň.

Ozaj, nechcete fikus? Zdravý, životaschopný, veselý. Zažijete s ním kopu zábavy! Možno vám aj prevŕta plafón...

HEVIER, DANIEL - CHCETE BYŤ ŠŤASTNÍ? OPÝTAJTE SA MA, AKO NA TO...

HEVIER, DANIEL

CHCETE BYŤ ŠŤASTNÍ? OPÝTAJTE SA MA, AKO NA TO...
Príbehy, postrehy, podobenstvá, posolstvá, pamflety, poviedky

HEVI, Bratislava, 1997
ilustrácie Daniel Hevier
obálka Daniel Hevier, Bohumil Šálek
2. vydanie
ISBN 80-85518-03-1

beletria, próza krátka, humor,
128 s., slovenčina
hmotnosť: 232 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, knižničné pečiatky

PREDANÉ

*zukol*  in **S7S**

DanieI Hevier do dnešného dňa napísal, preložil a zostavil vyše 50 kníh, napísal do dvoch stovák pesničkových textov a pol tisícky rozprávok... Táto kniha sa však vymyká zo všetkého, čo doteraz vydal. Je to mierne láskavé, mierne ironické, mierne trpkasté, mierne sentimentálne, mierne humorné a mierne smutné rozprávanie o živote, o ľuďoch a veciach, o láske a nenávisti, o zúfalstve a nádeji... Táto knižka nie je príručkou na rýchle dosiahnutie šťastia. Určite však poteší mnohých, ktorí si mysleli, že sú na svoje trápenie sami. Kniha, ktorú si autor sám ilustroval svojráznymi kresbičkami, vychádza už v 2. vydaní.

Mám takú mániu, dobrácku úchylku, výstredné hobby: zbieram pastelky. Farebné ceruzky. Alebo ak chcete - farbičky. Ale slovo pastelky sa mi páči viac. Je také mäkké, pastelové.

Kupujem ich takmer nezriadené a hromadím ich v pracovni. Musím ich vždy dať na najvrchnejšiu policu mojej knižnice, pretože, ako je známe, peňazí a pasteliek v domácnosti nikdy nie je dosť.

Ja viem, aj nové vodové farby majú čosi do seba (mám ich niekoľko súprav), aj novučičké fixky sú očarujúce (mám ich niekoľko súprav), aj škatuľky farebných tušov majú svoje fluidum (netreba zdôrazňovať, že aj tých mám niekoľko súprav), ale pastelky sú pastelky.

Či sú už okrúhle alebo šesťhranné ako revolver.

Niektoré sú už z obchodu zastrúhané, ale dávam prednosť nezastrúhaným. Pre príležitosť, že sa raz podujmem na tento rituál sám, zbieram si k nemu strúhadlá. Mám ich už niekoľko kusov. A zatiaľ čo strúhadlá zanikajú a odchádzajú, pastelky, či už zastrúhané alebo nezastrúhané, čakajú na svoju príležitosť.

Nedotýkam sa ich, obchádzam ich celé mesiace, ba roky, netrúfam si položiť na čistý biely papier ich farebné špičky a urobiť čiaru.

Nie. Ešte nie.

Musíme, ony i ja, ešte vydržať.

Musím dostať do ruky ten správny farebný impulz, to farebné pastelové pulzovanie, tú nádhernú triašku, to šteklenie, ten nepokoj ...

Chystám sa kresliť obrázky. Len tak pre seba. To, čo kreslím po schôdzach, zasadnutiach, seminároch, kongresoch, prednáškach už roky a roky: panáčikov, surrealistické zvieratá, plastelínové postavičky, bizarnú architektúru, telesá z akejsi neznámej geometrie, krajinu, ktorú z nedostatku fantázie nazývam Heviland.

A keď sa konečne jedného dňa odhodlám (naozaj netuším, či to bude ešte tohto roku alebo až keď budem v penzii), viem, že sa niečo vo mne zlomí.

Pretože od toho dňa, viem, stratím ten pocit posvätnej bázne a úcty. Už to nebudú magické drievka naplnené farebnými tuhami pre moje túžby.

Už to bude iba pracovný nástroj. Možno sa zo mňa stane slávny kresliar (hahaha, žartujem, samozrejme), ale prestanem byť zberateľom pasteliek.

BICKMOROVÁ, BARBARA - ZELENÉ Z NEBA

BICKMORE, BARBARA

ZELENÉ Z NEBA
(Beyond the Promise)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1999
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (604)
preklad Jozef Kot
obálka Jozef Pernecký
1. vydanie
ISBN 80-220-0915-6

beletria, román
384 s., slovenčina
hmotnosť: 406 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý

4,90 €

*zukol* PREDANÉ
*zukol* PREDANÉ

Mladá ambiciózna advokátka Cat práve vyhrala svoj prvý veľký prípad, profesionálnu budúcnosť má, zdá sa, žiarivú. Na oddych si vyberie rodisko svojej najlepšej priateľky, malé zastrčené mestečko v Oregone, od ktorého ju delí 3000 míľ a celý svet.

V mestečku nájde svoju životnú lásku Scotta, farmára z veľkého ranča, a spolu s nim prežíva napätia, ktoré prúdia a narastajú v jeho rodine. Ako to zvyčajne býva, tragédia neprichádza sama, smútky sa prehlbujú, ale aj Cat má nádej a láska k nej prichádza nečakane, no o to naliehavejšie.

Zrazu uprostred ulice zbadali Chazza Whitleyho. Práve sa skláňal nad ležiacim telom, okolo ktorého sa rozširovala kaluž krvi.

„Ježišmária!“ zahvízdal Jason. Chytro vybehol z auta. „Čo sa stalo?“ Rozbehol sa k nemu.

Chazz nespúšťal oči z tela. „Len sa obzrite! Štyri telá.“ Postavil sa. „Všetko mŕtve.“

Jason si posunul klobúk do zátylka a obzrel sa. „Dočerta, čo sa to...“

„Darwin Clee dostal záchvat amoku. Zabil svoju manželku a potom strieľal na každého, kto bol na ulici.“

Jason sa obzrel. Pred vchodom do reštaurácie ležalo skrčené telo.

„To je Melba,“ ukázal prstom Chazz. „Práve odchádzala zo zmeny. Tamto je Frank Demshaw. Neviem, čo robil v noci v meste.“ Frank bol farmár a na svojom pozemku pestoval najmä pšenicu. „Tamto je Henry Bellatoni.“ Bol majiteľom Alhambry.

„Julie zasiahol priamo v aute.“ Ukázal na otlčený Dodge Julie Darwinovej. Dvere boli otvorené, z auta trčala ženská noha, okenné sklo rozbité.

„Kde je Darwin?“

„U Rockyho. Ešte odtiaľ nevyšiel. Sedí tam ani prikovaný.“

„Preboha,“ vzdychol Jason a zamieril k reštaurácii. Raz večer si dovolí odísť z mesta, a hľa! Ešte sa pristavil pri McCulloughovcoch a stručne im vysvetlil, čo sa stalo.

„Ešte to mi chýbalo!“ Šerif vstúpil do reštaurácie. Rocky s vypúlenými očami stál za barovým pultom.

V reštaurácii bol jediný hosť - Darwin Clee. Sedel pri stolíku, pohľad do prázdna, pištoľ vpravo vedľa neho, dlane vyvrátené. Odjakživa, ešte aj v škole, to býval veľký samotár. Býval hlboko v horách, kde mal niekoľkohektárový pozemok. Strieľal zajace, vysokú zver a žil z ruky do úst. Obyvateľom mestečka nešlo do hlavy, že za mlčanlivého Darwina sa vydala práve Julie Garrová, ktorú zo športových podujatí poznali ako pôvabmi roztlieskavačku. Pochopili to až po piatich mesiacoch po ich svadbe. Julie tam v horách mu porodila syna. Ľudia chýr o tom prijímali s úsmevom, lebo o Darwinovi Cleeovi by čosi podobné nikto nebol predpokladal.

Darwin bol Julie priam posadnutý. Vnímal ju ako svoje slnko. Julie občas, nestávalo sa to často, zašla do mesta, a čoskoro patrila medzi pravidelné návštevníčky Alhambry. Zakaždým z nej odchádzala s iným mužom. Až hlboko v noci sa jej auto vytrácalo z mesta k Darwinovej farme.

Darwin Clee zdvihol krvou podliate oči. „Neurobila mi to po prvý raz,“ povedal. Nemusel Jasonovi vysvetľovať, čo má na mysli.

„Kde máte dieťa?“ spýtal sa Jason.

Darwin hľadel pred seba, otázku ani čo by nepočul.

„Musím vás zatknúť, Darwin,“ povedal Jason.

Uvažoval o tom, ako to povie Mary Bellatoniovej, Grace Demshawovej a Melbinmu priateľovi Gusovi Johnsonovi. Položil Darwinovi na plece ruku. Mladík vstal a kráčal ako v tranze za Jasonom.

„Vieš, kde bývajú Cleeovci?“ Jason sa spýtal Scotta, stojaceho pri svojom Cadillacu.

„Iba matne,“ odvetil Scott.

„Zožeň Dodie. Tá to určite vie. Ostalo tam ich dieťa. Mal by si ho odtiaľ vziať.“ Obrátil sa k Redovi. „Ty odvez domov Cat.“

„Ostanem. I ja zájdem k domu Cleeovcov,“ ponúkla sa Cat

Jason sa obrátil k Scottovi. „S Chazzom to tu zvládneme. Pokús sa nájsť to dieťa.“

Dodie už bola v posteli. Otvorila im v kvietkovanom župane, vo vlasoch natáčky. Pri pohľade na Scottovu tvár hneď pochopila, že sa stalo čosi vážne.

„Oblečte sa,“ vstúpil do domu, „a porozprávam vám, čo sa prihodilo.“ Cat ostala pri vchode. Scott čakal v predsieni, kým sa Dodie upraví. Keď jej opisoval strašné vraždy, ustavične opakovala:,Prepánajána!’ Strhla si z vlasov natáčky a odbehla sa prečesať.

„Môžeme ísť,“ zavelila napokon. „Čosi podobné sa v Cougari ešte nestalo.“ Do očí jej vhŕkli slzy.

Nasadla do Scottovho auta, vzápätí zase vystúpila. „Tá limuzína nemá náhon na všetky štyri kolesá. Poďme džípom. Inak sa ku Cleeovcom nedostaneme.“

Vycúvala z garáže. Cat si sadla medzi Dodie a Scotta. Nesedelo sa jej najpohodlnejšie. Cesta po horskej ceste trvala celých štyridsať minút. Znova a znova premieľali tragédiu.

Dom Cleeovcov bol vysvietený. Predné dvere boli otvorené,

SABATIER, ROBERT - LIESKOVÉ ORIEŠKY

SABATIER, ROBERT

LIESKOVÉ ORIEŠKY
(Les noisettes sauvages)

Slovenský spisovateľ, Bratislava
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (569)
preklad Oľga Hirnerová
obálka Jana Sebestová
1. vydanie
ISBN 80-220-0595-9

beletria, román
176 s., slovenčina
hmotnosť: 380 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, knižničné pečiatky

1,20 €

*zukol*  in **S7Z**

Jeden z najuznávanejších súčasných francúzskych spisovateľov Robert Sabatier je známy aj slovenským čitateľom — v slovenčine vyšli prvé dva diely jeho autobiografickej ságy Švédske zápalky a Tri mentolové lízanky, ktoré potešili milovníkov modernej prózy.

V románe Lieskové oriešky, voľne nadväzujúcom na predchádzajúce, nás autor zavedie do kraja na hornej Loire, kde malý Olivier z parížskeho Montmartru prežíva prázdniny u starého otca na vidieku. Vnímavými detskými očami spoznáva jednoduchých ľudí, ich zvyky, nárečie, no najmä počúva príbehy a krajové legendy. Z knihy vanie nostalgia, nežnosť a láska ku všetkému, čo zostalo v dnešnom svete čisté a nedotknuté.

Trilógia zo Sabatierovho detstva mala obrovský úspech a vyšla v prekladoch do mnohých jazykov.

Robert Sabatier sa narodil v Paríži roku 1923. Venuje sa literatúre, literárnej publicistike a vydavateľskej činnosti. Pracoval najprv v Presses universitaires de France, potom bol dlhé roky riaditeľom popredného francúzskeho vydavateľstva Albin Michel. Je autorom mnohých básnických zbierok, ocenených významnými cenami, autorom eseji o básnickej tvorbe, ale aj o sv. Vincentovi z Pauli. Je však aj známym milovníkom a znalcom vín — spolupracoval na niekoľkých publikáciách venovaných francúzskej gastronómii. Napísal aj obsiahle osemzväzkové Dejiny francúzskej poézie, na ktorých pracoval vyše tridsať rokov. Od roku 1971 je členom Gouncourtovej akadémie.

Za ten týždeň sa Olivier celkom zmenil. Oči na opálenej tvári mu vyzerali zelenšie a vlasy, ktoré si už vôbec nečesal, mu tvorili okolo hlavy svätožiaru. Umývať sa v smaltovanom lavóri pod slabučkým prúdom vody veru nebola ľahká vec. Často chodieval do pol pása vyzlečený s uterákom a marseillským mydlom k fontáne u mníšok, kde bola ľadová voda. Musel sa tam vyberať tajne, aby sa to stará mať nedozvedela, lebo to považovala za neslušnosť.

Keď minulý večer uvidela jeho opuchnutú tvár, povedala: „Inak si zdravý?“ a starý otec: „Môj vnuk sa asi podal na strýka Ernesta!“

- Mal si nepríjemnosti? - opýtal sa Viktor.

- Hm, no... rozbil som si ciferník a...

- Povedz radšej, že si sa bil, tak to bude lepšie.

- No, áno! S Totorom Mondillonom, ale už sme sa pomerili.

To, čo by tetu Viktóriu pobúrilo, dvoch mužov, ba dokonca aj starú mať podľa všetkého pobavilo.

- Zatratený Postrach prérie! - povedal Viktor, - dúfam, že si mu aj ty dobre naložil.

Olivier zašermoval zovretou päsťou pred okom:

- Ten má takýto monokel!

- Bravó! Bravó! A teraz sú z vás kamaráti. Tak sa ľudia zoznamujú, -vyhlásil starý otec.

Viktor opáčil Olivierovi bicepsy. Sľúbil, že mu dá ťahať reťaz od mechov. - A budeš ich mať ako ja! - Napäl obrovské svaly, až sa zdalo, že mu praskne rukáv. Toľko už Olivier ani nežiadal.

V piatok, trhový deň, strýko začal podkúvať hneď na úsvite. Pred vyhňou stálo v rade asi desať kráv a volov, často po dva kusy na jednom kruhu. Stará mať mu napriek svojmu veku pomáhala, odstrkovala kde-koho a nadávala nešikovným dedinčanom, pritláčala podkovy ku kopytám šľachovitými prstami, silnými ako zveráky. Starý otec v okne preklínal svoju nohu, pre ktorú nemohol pracovať. Olivier ako vždy odháňal muchy. Znepokojovali ho strýkove nadávky, ktorého ani tak nehnevalo množstvo práce, ako to, že si uvedomoval, že ju vykonáva narýchlo, a nie dosť precízne. Ak si nejaký sedliak zmyslel pribiť podkovu sám, Viktor to hneď zistil, vytrhol ju kliešťami a odhodil čo najďalej.

- Poznám takých, čo by nezdvihli ani slamku, ale pritom sa radi miešajú druhým do remesla!

- Mamka, držíte mi tú podkovu, alebo odriekate ruženec?

- Hrom a peklo aj s takým odieračom koní! - zvolala stará mať, -dočerta, ja mu nie som nijaká slúžka!

Stará žena sa však v podstate nepozastavila nad tým, že jej syn sa na ňu tak oboril.

-Nepodarok skýsi nevychovaný!

Viktorov hlas zjemnel, keď sa prihovoril synovcovi:

- Ide k nám poštár. Choď a prines pohár vína. Dobrý deň, pán poštár. -A zanôtil: - Ide, ide poštový panáčik, ide, ide poštový pán....

Muž bol ako suchá trieska a mal zvláštne fúzy, akési dva štvorčeky rozdelené dlhým nosom ako pomlčka. Len aby nevytiahol z tej kapsy obávaný malý modrý papier, lebo na dedine sa telegramami posielajú iba zlé správy! Nie, vytiahol obálku so žltým listom, na ktorej Olivier zbadal hlavičku papiernictva Desrousseaux.

- Je z Paríža, - povedal Viktor a zakričal otcovi: - Píše nám Paríž!

Poštár sa s vínkom neponáhľal. Viktor si vložil kliešte a kladivo do vrecka

na koženej zástere a zákazníkovi z Costonského mlyna povedal:

- Prišiel list od mojej sestry. Ideme ho prečítať. Zbohom, pán poštár, nezdržte sa dlho a noste iba dobré správy!

Poštár sa sklamane pobral preč, mykol bokom, aby si napravil tašku na pleci.

Keď vystupovali po schodoch, Viktor povedal Olivierovi:

- Je zvedavý ako kľúčová dierka!

Starý otec otvoril list sponkou na vlasy a začal nahlas čítať. Teta Viktória odprevadila Marceaua, „to úbohé dieťa“, do Švajčiarska. Cesta bola namáhavá, ale profesor v sanatóriu Sylvana im dáva nádej na vyliečenie chlapca, ktorý potrebuje len „čas, oddych a trpezlivosť“. Prosila otca, aby zašiel k lekárovi, matku, aby chodila včaššie spať (tu stará mať vyplazila jazyk na list). V dlhom odstavci radila Viktorovi, aby prevzal zastupovanie istej firmy na výrobu poľnohospodárskych strojov, lebo kováčstvo aj tak jedného dňa zanikne. Nasledovala veta venovaná „našej malej sirôtke“, ktorá má to šťastie, že je zdravá. Rodičom prikazovala: „Nedávajte mu piť červené víno!“ Pripojila farebný papier s perforáciou - peňažnú poukážku, ktorú si majú vyzdvihnúť na pošte. V postskripte navrhovala, aby si dali zaviesť vodovod a naznačila, "že výdavky berie na seba.

Vodovod! Starý otec aj Viktor boli za. Stačilo by len pár metrov potrubia, ale stará mať sa zaťala:

- Vodu, čo ide cez rúry? Nikdy! Počujete? Alebo odídem z tohto domu! Dám sa najať ku kravám.

Muži nechápali jej tvrdohlavosť. Radšej vláčila ťažké vedrá, ako by mala krútiť kohútikom. Viktor vravieval: - Úbohá starenka, už ju nezmeníme, takáto aj umrie!

Aj Olivierovi trvalo, kým ju pochopil. To chodenie k fontáne patrilo k jej drobným radostiam. Zdvihnúť krčah, pozerať sa, ako tečie tá laásna, živá voda, podozvedať sa miestne novinky, kým na ňu príde rad, prebrať počasie, cítiť, ako jej striekajú kvapky na čierne pančuchy a dreváky, piť z dlane...

FIGULI, MARGITA - BABYLON 2

FIGULI, MARGITA

BABYLON 2

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1980
obálka Ján Krížik
edícia Retro (10)
7. vydanie, 12.000 výtlačkov
13-72-084-80

beletria, román,
374 s., slovenčina
hmotnosť: 336 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

1,50 € za oba diely spolu

*zukol*  in **S7Z**
*zukol4*in **s4p**

Historický román Babylon je jedinečným dielom slovenskej literatúry a významnou métou spisovateľkinho umeleckého vývinu. Rodilo sa v ťažkých rokoch druhej svetovej vojny, keď sa autorka na starom historickom námete z čias zániku Chaldejskej ríše usilovala vyrovnať s otázkami širšej a zároveň súčasnej ľudskej platnosti a cez skryté paralely vyjadrila hlboké porozumenie pre základné potreby ľudskej spoločnosti.

V Babylone ožívajú pred nami pestré exotické obrazy dávnej krajiny, postavy kráľov Kýra a Balsazara, sme svedkami vladárskych rozbrojov, zradných bojov o moc medzi vojskom a klérom — i ľúbosti prostého dievčaťa Nanai. Margita Figuli s nezlomnou pracovitosťou, trpezlivosťou a svedomitosťou zbierala v čase, keď Európa horela v ohni vojny, potrebný materiál z vedeckých prameňov písaných vo viacerých svetových jazykoch.

Pre tento zodpovedný prístup k práci a hlavne pre autorkinu silu a prirodzenosť v umení prejavu dosiahol román Babylon nevšedný ohlas a náležité ocenenie.

Keď sa otvorili brány borsipského paláca a stráž pozdravila Nebuzardara, Nanai sa prechodila medzi stromoradím prostredného parku a čítala životopis kráľa Sargona Agadského. V úzadí sa usmieval do zeleného dna rybníka boh kvetov a hájov, boh Tamuz so svojou syringou. Toto miesto jej nahrádzalo pohľady na šíre roviny Dediny Zlatých Klasov. Dve zakrpatené olivy za chrbtom pripamätúvali jej rodný olivový les. Dva rady paliem pozdĺž chodníka vyčarúvali v jej zraku palmové háje na pašienkach. Tu sa vždy cítila ako doma a z vďačnosti sypávala okolo podnožia sochy boha lesklé mušličky. Príjemná mu bola táto obeť, lebo sa neprestajne usmieval.

No nebolo to jediné, čo Nanai robila na jeho potešenie. Čítala mu hrdinské i ľúbostné verše a prespevovala pri jeho nohách najkrajšie slohy lásky. Teraz si sadla na vrúbenie jazierka a čítala mu nahlas časť o veľkom Sargonovi.

„Matka moja bola z prastarého, vznešeného rodu, otec môj je neznámy. Som Sargon, mocný kráľ. V meste Azupirani, ležiacom na brehu rieky Puratu, nosila ma matka moja, pochádzajúca zo vznešeného rodu, a porodila ma tajne. Položila ma do nádoby, vyliatej asfaltom, a vložila ma do rieky a prúd ma odniesol ku Kiakimovi, čerpačovi vody. On ma prijal za vlastného syna, vychoval ma a spravil zo mňa záhradníka. Moja práca v záhrade zapáčila sa bohyni Istare a ja som sa stal kráľom a panoval som štyridsaťpäť rokov.“

- Vidíš, Tamuz, — prerušila čítanie. — Sargon sa zapáčil Istare a stal sa kráľom... I mňa si obľúbila Istara a som zasvätená jej a tebe, bratovi a sestre v láske. Len neviem, aký osud mi určila. Ale, Tamuz, ty si bohom a sypem ti k nohám najkrajšie z mušličiek... nemohol by si sa to potajomky vyzdvedieť? Ba pridala by som ti niekoľko zrniek drahých kameňov. Mám ich v komnatách plné truhličky. Kázal mi ich ta dať pre radosť sám Nebuzardar. Ale ja necítim nijaké potešenie z nich. Radovala by som sa väčšmi, keby som vedela, čo ma čaká. Povedz mi to, Tamuz, čo máš moc okvietiť holé halúzky a krehký kvet premeniť na sladké plody. Povedz mi to, a ja ti pridám medzi mušle kameň ligír, ktorý robí oči bystrozrakými, ónyx, ktorý chráni telo pred ohňom, jaspis, pred ktorým sa chvejú zvieratá, zaberzat, ktorý je jasný ani slnko.

Počula, ako z kanálika do jazierka cícerká voda, ale nepočula, že by jej Tamuz odpovedal.

I prihovorila sa mu znova.

- Prezraď mi, či ostanem v tomto paláci, alebo či sa ešte vrátim k svojim bielym ovciam.

Zavše sa jej chcelo aspoň ísť pozrieť na tie miesta. Vidieť zvráskavenú tvár otca na prahu hlinenej chatrče. Pokloniť sa drevenému Elilovi na poličke nado dvermi, natretému červenou, belasou a žltou farbou. Aký sa jej zdal biedny otcov výtvor popri sochách, okolo ktorých chodila v paláci. A predsa soška Elila bola jej drahá a pomysel na ňu bol najkrajším pomyslom na svete. Keby ju neboli hatili múry, zabehla by ta, aby sa aspoň zvítala s vecami, s ktorými od mladi rástla.

- Alebo sa už nikdy nevrátim a ostanem naveky tu? Oh, Tamuz, ktorý máš moc zbaviť strom listov a na jar im dať zasa vypučať, povedz mi, či ma čaká smrť, alebo život, a či Nebuzardarovo srdce, ako mi vravia, bude naozaj celé patriť iba mne teraz i po víťazstve nad nepriateľom a či sa ho nemusím báť ľúbiť? Pridám ti ešte kameň chryzolit a kameň ametyst...

A spýtavo hľadela do tváre kamennej sochy.

Nebuzardar vtedy už chvíľu stál pri prvej palme terasy. Len čo dobehol do paláca, pýtal sa Teky, kde je Nanai. Skoro bez dychu letel do parku. Keď začul Nanai rozprávať sa s bohom, postál a sledoval ju. Hoci po ťažkých starostiach s armádou nevýslovne túžil po čomsi ľudsky blízkom, po ľudskej nehe, a tú mu mohla bez pretvárky prejaviť už len ona, nemal

FIGULI, MARGITA - BABYLON 1

FIGULI, MARGITA

BABYLON 1

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1980
obálka Ján Krížik
7. vydanie, 12.000 výtlačkov
13-72-084-80

beletria, román,
392 s., slovenčina
hmotnosť: 349 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

1,60 € za oba diely spolu

*zukol*  in **S2P**

Už v prvom desaťročí svojej literárnej činnosti obsiahla Margita Figuli formálne i tematické hranice svojho talentu. Jej diela vydávajú svedectvo o hlbokej umeleckej pravdivosti, morálnej viazanosti a nádhere vnímania i o nezvyčajnej kráse jazyka. Do literatúry vstúpila takmer ako dvadsaťročná novelou Pieseň otrokov, prihlásila sa ňou k pokrokovému prúdu. Vyzbrojená krásou prírody, bolesťou jej biedy a hrdosťou najodvážnejších vyrástla z doby a presiahla ju ženským inštinktom a láskou k človeku. Naplnená entuziazmom pokladá za dôležité vlastnosti človeka mravnosť, statočnosť a cit pre povinnosť, no predovšetkým vernosť sebe, svojim mravným ideálom, odzrkadlenú vo všetkých jej novelách i románoch.

V tom čase, keď sa zišla vojenská rada, obyvatelia Babylonu dychtivo čakali výsledok najväčšieho súdneho procesu, aký sa vyskytol v posledných rokoch, hoci krádeže, vraždy, klamstvá, cudzoložstvá, podvodníctvo sa páchali denne.

Členovia vojenskej rady tiež netrpezlivo rokovali. Body programu sa odbavili napodiv chytro a ani prípad San-Urriho mnohí nepokladali za taký vážny, ako ho robil Nebuzardar. Za nového podveliteľa stredného telesa bol navrhnutý kráľovský miestodržiteľ Larzy, generál Nabi-Ilabrat, ktorý sa osvedčil ako znamenitý vojak a dobrý vlastenec. Na jeho vymenovanie dostali kráľov súhlas bez ťažkostí. Jediným kývnutím potvrdil rozhodnutie vojenskej rady. Dal rozkaz stíhať previnilca San-Urriho a po dolapení ho čo najprísnejšie potrestať, ako prikazujú zákony ríše.

Takto bol ľahko a hladko celý prípad podveliteľa stredného telesa vybavený.

Členovia vojenskej rady s nedočkavosťou sa vyrútili do ulíc návršia Hila, kde stála i súdna budova.

Zástupy občanov obkľúčili stavisko a s napätím čakali rozsudok.

Námestie pred súdom sa tak zaplnilo, že sa v horúcom počasí nedalo ani dýchať od výparov tiel. Každý sa snažil dostať až k bránam. Pretískali sa lakťami a nemilosrdným strkaním. Dav bol v neprestajnom pohybe. Vlnil sa a prúdil ako rozvodnená rieka. Otroka, ktorý niesol na pleciach ťažké bremeno a snažil sa prekliesniť si cestu, aby bol zavčasu na určenom mieste a aby sa vyhol úderom palíc svojho majiteľa, zvalili na zem, stĺkli ho a bez citu postúpali po ňom.

Babylonci robili medzi sebou stávky na vysoké sumy a škriepili sa o výsledky procesu.

Mnoho predajných žien s vyzývavou tvárou, ale i cnostných a vznešených, zahalených závojmi alebo preoblečených do šiat svojich slúžok, aby ich nik nepoznal, tlačilo sa v zástupe a pozeralo vzrušene na brány súdu.

V porotnej sieni tretieho poschodia sedel na lavici obžalovaných syn jedného z najbohatších chaldejských šľachticov Sibar-Sin.

Jeho otec býval ministrom a váženým človekom na kráľovom dvore. Bolo dobre známe, že jeho rod vypomáhal v núdzi vladárom Chaldejska najmä pri vydržiavaní armád vo vojnách, lebo nahromadil nesmierne bohatstvo. Sám otec Sibar-Sina mal veľkú účasť na medených hutách v Elame a strieborných v Kilikii. Vypomáhal kapitálom nielen vysokej babylonskej šľachte, ale i šľachte z iných miest krajiny. Tak sa stalo, že majiteľ veľkoobchodu v Lagaši sa natoľko zadĺžil u otca Sibar-Sina, že mu bol nútený dať do zálohy najstaršieho zo štyroch synov Nar-Gaziho. Nar-Gazi sa snažil dobre a verne slúžiť otcovmu veriteľovi. Zručne, svedomite a s odbornou znalosťou pracoval v ministrovej kancelárii pre obchod so zahraničím. Minister si ho obľúbil a preukazoval mu dôveru, ba často ho dával za príklad svojmu ľahkomyseľnému synovi. Sibar-Sin znenávidel i svojho otca i Nar-Gaziho. Obaja mu boli prekážkou v živote, ktorý trávil v pijanských zábavách a v hýrení so ženami. Aby sa zmocnil nesmierneho dedičstva, najprv dal vyhlásiť vlastného otca za choromyseľného a mieru zla dovŕšil tým, že napokon zo žiarlivosti nasypal Nar-Gazimu jedu do pohára s vínom.

Nar-Gazi umrel ešte tej noci na lôžku vo svojej izbe.

Sibar-Sin sľúbil slobodu jednému zo svojich otrokov, ak mŕtvolu Nar-Gaziho zanesie ešte tej noci do mestského zverinca a hodí ju do hradby levom.

Mestský zverinec bol ohradený vysokým múrom. Z vonkajšej strany múru viedli na hornú plošinu schody, skade hľadievali Babylonci na rozľútené levy a nachodili zábavu pre unudené mysle. Aby sa diváci chránili pred náhodným spadnutím, z vnútornej strany múru vyčnievali na levský dvor mreže, zakončené ozubenými hákmi.

...A TRESTU NEUJDEŠ

...A TRESTU NEUJDEŠ

Smena, Bratislava, 1974
edícia Labyrint (48)
ilustrácie Jozef Gális
preklad Oľga Bednárová, Zora Futáková, Valéria a Jozef Paříkovci, Darina Urbánková, Ladislav Mihálik
25.000 výtlačkov
73-017-74

beletria, próza krátka, detektívky,
490 s., slovenčina
hmotnosť: 381 g

tvrdá väzba, malý formát
stav: dobrý

1,20 € PREDANÉ

*zukol*

Výber detektivních a hororových povídek z Hitchcock´s mys­tery magazin 1968 – 1970.

James McKimey V CUDZEJ KOŽI

Človek sa môže ocitnúť v koži niekoho iného, ale bude zrejme rád, keď sa jej zbaví — ak to vôbec ešte vládze

Bolo hmlisté ráno, keď Peter Stow vstúpil na územie univerzity mesta San Francisca. Nevšímavo hľadel na tých pokrytcov, ako vravel študentom, čo sa prechádzali dookola a čosi si potichu pre seba deklamovali. Zlaté veže kostola svätého Ignáca sa strácali v hustom opare hmly, ktorá vždy v lete lenivo sa prevaľovala nad touto časťou San Francisca.

To dievča sa zjavilo pred Petrom celkom nečakane: nezvyčajne milé stvorenie, so sladkou okrúhlou tváričkou, čarovnými očami a zmyselnými ústami, ktoré prinútili Petra, aby iba hlúpo vyvaľoval oči. Usmiala sa naňho, zastala, a on pocítil silu 108 toho úsmevu až kdesi dolu pri kolenách.

— Ahoj, Davy, — povedala, — vieš, že si rovnako pekný aj bez okuliarov?

Určite sa nevolal Davy. A nikdy v živote nenosil okuliare. Ani to dievča predtým nevidel.

— Prepáčte, — chabo zaprotestoval a cítil, že je celkom očarený.

— Ale, Davy! Prestaň! Po takej noci?

— Nuž, ale počujte ... prisahám ...

— Miláčik, — pokračovala, pristúpila k nemu a pobozkala ho na líce. — Ty si ale frajer! Tak teda dnes večer? A lepšie urobíš, ak budeš súhlasiť.

No tak, vyjadri sa!

— Dobre teda, ókej... — prikývol a ešte stále cítil jej pery na svojom líci.

Láskyplne ho potľapkala a zmizla v hmle.

Neskôr, keď sedel nad šálkou kávy v Zlatozelenej sále, premýšľal, či sa mu to neprisnilo.

Vtom pristúpil k jeho stolu akýsi študent, vysoký, bledý, svetlovlasý a pozdravil: — Ahoj, Tuck!

— Čože? — spýtal sa Peter.

— Ty si Davy Tuck, či nie? — Chlapec zvraštil čelo a uprene sa naňho zahľadel.

— Som Peter Stow.

— Žartuješ!

— Nuž, ľutujem, ale je to tak. Vravíš, že som Davy?

— Nechodíš do štvrtého ročníka filozofie?

— Nie, študujem americkú literatúru a fyziku.

— Dočerta! Potom máš dvojníka! A ten nosí okuliare!

— Dokonca nemám ani brata, nieto ešte dvojníka!

— 'Zisti si to. Možno, že máš, a nevieš o tom.

— Kde a kedy má prednášky štvrtý filozofický?

— V pondelok, stredu a piatok, poslucháreň 3-C, o desiatej.

Peter si spomenul na dievča, ktoré ho pobozkalo, a zrazu si uvedomil, že by sa vlastne veľmi rád stretol s Davym Tuckom — nech je to ktokoľvek.

Riskoval síce, že zamešká vlastné prednášky, no presne o desiatej čakal na chodbe vedúcej do haly

ROSTAND, EDMOND - CYRANO Z BERGERACU

ROSTAND, EDMOND

CYRANO Z BERGERACU

Matica slovenská, Martin, 1939
edícia Knižnca Slovenských pohľadov (55)
preklad Mária Rázusová-Martáková
obálka Jozef Cincík

beletria, divadelná hra,
242 s., slovenčina
hmotnosť: 314 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu, malé fliačiky na prednej doske

3,90 € PREDANÉ

*zukol*  in **S2P**

Prvý slovenský preklad slávneho Rostandovho diela. Preložila Mária Rázusová-Martáková a venovala ho pamiatke svojho brata, známeho slovenského spisovateľa Martina Rázusa. 

Krajský úrad slovenský preklad odmenil I. cenou na divadelnom súbehu a Matici slovenskej bolo udelené právo povoľovať inscenovanie tohto prekladu na divadelných javiskách.

HVORECKÝ, MICHAL - PLYŠ

HVORECKÝ, MICHAL

PLYŠ

Labyrint, Praha, 2006
edícia Labyrint Fresh (7)
preklad Martina Šulcková
1. vydanie
ISBN 80-85935-74-0

beletria, román
240 s., čeština
hmotnosť: 304 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

3,00 € DAROVENÁ

*zukol*   in **S7Z**

Plyš je román o měkkých věcech v tvrdém světě. Fotograf Irvin odjede na dlouhou cestu, aby se zbavil nezvyklé závislosti, která mu zruinovala život. V německém velkoměstě se v úplné tmě sblíží se svojí femme fatale a naskytne se mu příležitost, která přichází jen jednou za život. Silný příběh o tom, jak přežít, když je všechno nemocné a na něčem závislé. Šokující a zábavný, erotický i ironický román. Než ho začnete číst, nezapomeňte si dopředu dohodnout heslo.

Do City jsem dorazil uprostřed okurkové sezóny. V televizním zpravodajství vysílali panoramatické záběry z mořských letovisek nebo horské túry politiků, které jsem v životě neviděl. Příležitostně do relace sehnali nějakou vyčpělou seriálovou herečku, aby se svlékla. Událostí měsíce se stalo, když jakýsi fotbalista vydal memoáry.

Politika byla ještě nudnější než reklamy, i když se to zdálo nemožné. Poslanci měli jména jako komiksoví hrdinové, drahé hotely nebo sítě fast food - podle toho, kdo je právě sponzoroval.

Červencové dny probíhaly bez jakýchkoli významnějších zpráv, vlekly se zoufale pomalu. Prakticky pořád bylo světlo, když jsem si lehal, i když jsem vstával. Denně jsem mechanicky opakoval téměř ty samé úkony. Nedokázal jsem pořádně rozeznat včerejšek od předvčerejška, události z před dvou nebo šesti dnů mi nakonec přišly stejně staré.

Každý den jsem s nesmírnou zvědavostí četl deník Metropolis a rady Eriky Erotické.

Dávejte s pozor, abyste při úderech pravítkem nezasáhli partnerovy oči.

Dohodněte se předem, kdo je lékař, kdo sestřička a kdo sanitář.

Z pohledů žen jsem se snažil odečítat narážky. V náhodně vyslechnutých rozhovorech jsem hledal dvojsmysly a známky náklonnosti. Pomatené výklady mého samotářského mozku. Když jsem měl dojem, že můj zájem nevnímají, kradmo jsem je pozoroval. Zčervenalá pokožka prsu. Natažené ruce. Bělostný pás břicha. Svaly na zadní straně stehen.

Fotografovat jsem nezačal, jenom jsem zabíjel čas. Nechtělo se mi dělat vůbec nic, i když jsem zároveň toužil něco vytvořit. A v nečinnosti se přitom nenáviděná závislost ozývala s novou silou a neustále mi oživovala myšlenky na net. Předtím jsem se na osobu, předmět nebo místo, na které jsem zamířil objektiv, soustředil dlouhé hodiny. Teď jsem nedokázal udržet pozornost déle než pět minut.

I kdyby vám náruživost způsobila křeče, v pohybech neustávejte.

Když jsem už vedrem nedokázal ležet, zchladil jsem se skokem do vody. Ale s postupujícími letními dny byla i její teplota stále nesnesitelnější a hladina stále nižší. Jezero už se hodilo jen jako brouzdaliště pro děti.

Na webu jsem surfoval každý večer. Měl jsem na to chuť, projevující se jako skutečný záchvat, vybičovaný do vášnivosti až po zmatení smyslů. Moje prsty létaly nekontrolovatelně po klávesnici všemi směry, dělaly, co musely, já jsem byl pouhý nečinný pozorovatel.