VÁLEK, MIROSLAV - O LITERATÚRE A KULTÚRE

VÁLEK, MIROSLAV

O LITERATÚRE A KULTÚRE

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1979
edícia Horizonty (46)
zostavil Stanislav Šmatlák
prebal Ladislav Vančo
1. vydanie, 2.500 výtlačkov
12-72-106-79

publicistika, literárna teória,
316 s., slovenčina
hmotnosť: 383 g

tvrdá väzba s prebalom

5,40 € stav: dobrý, pečiatky v knihe a na prebale *trsos*litt*
PREDANÉ stav: dobrý *zukol*litt*

Výber obsahuje články, úvahy, polemiky, rozhovory, literárne črty, príležitostné prejavy, kritiky, reflexie nad dielom iných tvorcov a napokon rozbory, referáty a diskusné príspevky, tak ako to vyplynulo z dvadsaťročného pôsobenia národného umelca Miroslava Válka, básnika a od roku 1969 ministra kultúry Slovenskej socialistickej republiky.

Vlastná problematika zaberá oblasť poézie, jej prekladania aj kritiky; oblasť ostatnej literatúry i kultúrnej politiky a delí sa na dve časti: predelom sú roky, keď celý náš život začína vyvíjať sústredené úsilie o prekonanie krízového obdobia a nastolenie leninských princípov aj v oblasti kultúry.

Prvá časť (1957—1968) uvádza state, z ktorých vystupuje autorov svojrázny kritický spôsob myslenia, jeho kultivované básnické vnímanie, polemická pohotovosť i teoreticky podložená pripravenosť odkrývať, presadzovať a brániť socialistické hodnoty literatúry. Vlastné básnické prekladateľstvo vedie zasa k poznatkom, z ktorých možno veľa zovšeobecniť.

V druhej časti (1969—1976) prevažujú príležitostné prejavy, závažné rozbory, referáty a diskusné príspevky, ktoré sú historickým svedectvom presadzovania a obnovenia leninských princípov v kultúre. Zároveň prezrádzajú široký záber do problémov, ostrú kritickosť, ale aj rozvážnu principiálnosť a osobitosť vyjadrenia. Básnik však prehovorí najmä tam, kde mu to umožňujú umelecké diela jeho druhov.

Výber statí je svedectvom toho, ako osobnosť básnika a osobnosť kultúrneho politika vytvárajú osožnú symbiózu.

OBSAH

I (1957-1968)

Cesty poézie 9

Glosa k Turčányho zbierke a mladej poézii vôbec 16

Kvetiny zo skleníka 24

Kostrov Baudelaire 27

Jannis Ritsos: Nespavosť 31

Chvilka s básnikmi 33

Chvíľka za moskovskými oponami 44

Nad knihou 46

Šach kráľovi 51

Poznámky o remesle 54

Práca nás ešte čaká 63

Čo možno dodať k básni? 66

Dupanie na misku váh 68

Poézia myslí na konkrétneho človeka 71

O poézii v dnešnom svete 77

Hovoriť striebro... 84

Prst do ohňa 87

Slávnemu súdu... 90

Kde stojíme? 93

II (1969-1978)

Sviatok človeka 96

Správne vidieť problémy kultúry 98

Obraz a odraz sveta 106

Čím je mi poézia pre deti 109

Dialóg bez partnera 110

Rešpektovať leninské princípy kultúrnej politiky 115
Jednota socialistickej kultúry a politiky komunistickej strany 121

Otázky a problémy kultúry po XIV. zjazde KSČ 129
Ako a čím začať? 137
O spoluzodpovednosti za osud človeka 141
Umelec — výraz kolektívneho talentu národa 146
Ide nám o kvalitatívnu zmenu 151

Výhry a problémy súčasnej kultúry 156

Prejsť k ofenzívnej ideologickej práci v oblasti kultúry 160

Kultúra 1973 166

Príležitosť na báseň 170

Vieme, kde je budúcnosť 177

Boj o názor 189

Kultúrnopolitický odkaz SNP 192
Bol a zostal komunistom 201
Zomrel Alexander Matuška 204
Umelec a hrdinovia našich dni 207
Inšpirácia z dejín 217
Žiť a tvoriť kultúrne 221
Človek je taký 231
Umenie mať umenie 234
Od začiatku 238
S pohľadom do budúcnosti 241
Nové faktory v rozvoji kultúry 245
Vyššia kvalita - nevyhnutnosť 250
Za Lacom Novomeským 256

Staviame pamätník cítenia a myslenia našej generácie 259
O prekladaní poézie 277
Zámienka ku geniálnosti 287
Kriticky a zodpovedne 291

Edičná poznámka 301
Menný index

ZA LACOM NOVOMESKÝM

Akosi prirýchlo a predčasne, tak ako aj ostatné obdobia tohto zvláštneho roku, prišla jeseň. Búrlivý svet, v ktorom sa stále niečo deje, naraz onemel. Možno je toto ticho iba v nás samotných, aby sme lepšie vnímali žiaľ v srdci, kovový zvuk padajúcich listov jesene, aby sme cítili, ako sa zvierajú štíhle prsty hudby na našom hrdle, aby sme si aj proti svojej vôli museli uvedomiť: toto je chvíľa lúčenia. Polouschnutá kvapka po včerajšom daždi na skle je ako malá kozmická loď, ktorá havarovala po ďalekej a tajomnej ceste, alebo možno ako osamelá slza na drahej tvári, ktorá sa od nás pomaly, ale navždy odvracia. A stuhy vencov ako krídla čiernych labutí nás mrazivo ovievajú.

Akoby sme sa tu zišli iba kvôli básni a vy akoby ste nás nechali trocha čakať, akoby ste odišli len na skok v prestávke medzi dvoma strofami niekde do ústrania dorobiť svoj verš. Ale je to, žiaľ, iba naše želanie. Márne a nesplniteľné. Táto chvíľa je až príliš ozajstná a definitívna.

Veľa slov si podávalo kľučku vašich dverí, ale nenaplnila sa biblická pravda a máloktorým z tých, ktorí klopali, bolo otvorené. Navykli sme si v živote i v umení dívať sa iba na výsledok, na konečnú podobu, na brilantný tvar a všetko to, čo im predchádzalo: zložitý proces hľadania, hrubú tesársku prácu pri stavaní lešení sme nevnímali. Ktovie, prečo práve u vás to bolo naopak. Ktovie, prečo práve vy ste museli svojím životom i básnickým dielom tak viditeľne dokázať, že ani v živote ani v poézii nie je nič zadarmo? Skúsenosť, ktorá predchádza básni, bola vo vašom prípade často až priveľmi zrejmá. A niekedy — akoby zo zbytočných obáv, že to, čo je, je iné než to, čo vidíme — potvrdzovali ste pravdu svojho slova ešte ďalšou životnou skúsenosťou. Akoby na dôvažok a dodatočne. Pravda a slovo, život a báseň išli vo vašom prípade ruka v ruke. A boli chvíle, keď sme ich od seba takmer nerozoznávali, tak prísne a presne ste jedným platili za druhé.

Od čias vášho návratu do poézie slovo v nej nadobudlo opäť svoju pravú váhu. A niektorí z básnikov, ktorí sa s ním do tých čias pohrávali ako cvičené tulene s loptou, sa zahanbili. Aj vy ste mohli byť eskamotérom krásy, žonglérom slova, aj vy by ste boli mohli meniť účes poézie podľa toho, ako by sa vám zachcelo. Ale vaše životné presvedčenie bolo iné a pravda, pre ktorú ste žili, si vyžadovala, aby sa o vážnych veciach hovorilo vážne. Ešte o tom budú vravieť iní a pri iných príležitostiach. Chcem iba zjednodušene a bez argumentácie, ktorá je v tejto chvíli zbytočná, poznamenať, že u vás sa ako u málokoho stotožňuje projekt s výsledkom, že vaša poézia sa naozaj stala tým, čím bola myslená. Že ste rovnako slovenský ako československý a rovnako československý ako socialistický básnik. Tak vaše slovo bez pasu a bez vstupných víz prekračovalo hranice ľudských sŕdc v mnohých krajinách sveta, neopúšťajúc pritom rodnú pôdu. Boli ste a ste — konštatovalo sa to už dávnejšie — kategorickým mravným imperatívom svojej doby. Bez vás by ozajstná podoba nášho umenia bola len rozmazanou tvárou v zahmlenom zrkadle. Tí, ktorí prídu za vami, vás nebudú môcť obísť. Budú musieť ísť cez vás, a to je údel rovnako príťažlivý a záväzný ako ťažký.

Drahý súdruh Novomeský, v posledných rokoch boli vaše dialógy s nami ojedinelé a lakonické. Akoby ste boli už všetko povedali a akoby sme ešte na mnohé nevedeli odpovedať.

HOLEČKA, EMIL - O KULTÚRE A KULTÚRNOSTI S MIROSLAVOM VÁLKOM

HOLEČKA, EMIL

O KULTÚRE A KULTÚRNOSTI S MIROSLAVOM VÁLKOM
Záznamy videohovorov

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1987
1. vydanie, 4.000 výtlačkov
072-030-87

publicistika, životopisy,
208 s., slovenčina
hmotnosť: 242 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

2,90 €

*zukol*  in **S2P**

VII. MLADÍ ĽUDIA A KULTÚRA

Témou dnešnej besedy s ministrom kultúry SSR je vzťah našej mládeže ku kultúre a aktuálne problémy tohto vzťahu. Nazdávate sa, súdruh minister, že zároveň so vzdelanosťou, ktorá prudko rastie, v ktorej mládež viditeľne akceleruje, rastie aj jej kultúrna úroveň?

Použili ste slovo akcelerácia, zrýchlenie, schopnosť zrýchľovať veci, svoje myslenie, riešenie problémov, vytváranie vzťahov. Bolo by naozaj krásne, keby mladí ľudia mali schopnosť vo vzťahu k všetkému, čo som povedal, akcelerovať, keby mali schopnosť skracovať čas, alebo presnejšie povedané, plnšie využívať čas, ktorý majú k dispozícii, a pritom keby to robili na vysokej úrovni, kvalifikovane. Áno, mladí ľudia sú vzdelanejší a rozhľadenejší, ale myslím si, že by nebolo od veci podrobnejšie skúmať, čo je to napríklad byť vzdelaný.

Vzdelanosť určite znamená, že mladý človek je aj patrične kultúrne rozhľadený, že má príslušnú kultúrnu úroveň. Myslím si, že to súvisí aj so schopnosťou mladých ľudí posudzovať hodnoty, ktoré sú okolo nich, ktoré vytvorili predchádzajúce generácie. To je proces zrenia mladého človeka: nazdávam sa však, že nemôžeme čakať, kým mladí ľudia vyrastú ako samorasty, že svojím spôsobom im musíme pomôcť aj my, teda staršia generácia. Nie stavať umelé mosty, vyzametať cestičky, po ktorých mladi ľudia pôjdu, ale vytvoriť im optimálne možnosti, aby mohli aktívne pristupovať ku kultúre, aj ju aktívne tvoriť.

Som presvedčený, že vyrastať, dospievať je obrovská práca. Práca v pravom zmysle slova, a námaha. Popri tom byť ešte vzdelanejší než dospelí, získavať sociálne skúsenosti, pravdaže, postupne, ale aspoň v takej miere, ako má predchádzajúca generácia, a ešte vo všetkom akcelerovať a — povedané technickým termínom — j(l0vovať. To sú neobyčajne veľké nároky. Pokiaľ si spomínam, keď sme my boli vo veku, keď nás oprávnene mohli nazývať mladou generáciou, takéto nároky sa na nás nekládli. Nevravím, aj vtedy mal svet svoje problémy, ale boli aj obdobia, keď sme mali čas vzdelávať sa, nebolo televízie a neboli diskotéky, a ostatné lákadlá, ktoré boli a dodnes sú, nám nebrali toľko času. A tak sme sa v tých — tiež by sa dalo povedať — krušných a ťažkých časoch mladosti mali čas aj vzdelávať. Vzdelávať, to znamená získavať informácie a postupne ich uvádzať do nejakého systému a v tom najlepšom prípade získať schopnosť využiť tento systém pri riešení praktických problémov a neskôr prípadne aj problémov teoretických. Dnešní mladí ľudia musia, alebo aspoň by mali byť rozhľadenejší, ako sme boli my. Objektívny vývin spoločnosti a sveta k tomu smeruje.

V posledných dňoch som zažil dve paradoxné skúsenosti. Prvou bola beseda na Pedagogickej škole v Modre, kde som sa zhováral s dievčatami, ktoré budú o niekoľko mesiacov maturovať. Bola to nádherná beseda, dievčatá so ukázali hádam na sto percent pripravené na svoju budúcu úlohu, na povolanie učiteliek v materských školách. Druhá skúsenosť pochádza z ankety, ktorú urobil stredoškolský časopis na gymnáziu v Piešťanoch o poznaní literatúry, o Čitateľských záujmoch. Výsledok bol doslova katastrofálny. Iste aj z tohto gymnázia vyjdú ľudia vzdelaní, ale do ich vzdelania akoby nepatrila literatúra, drvivá väčšina sa dostala akurát po Remarqua.

SVEDELID, OLOV - PODOZRIVÝ ZMIZOL / ČIERNA BANKA / OTROKÁRI

SVEDELID, OLOV

PODOZRIVÝ ZMIZOL / ČIERNA BANKA / OTROKÁRI
(Anmäld försvunnen /  Svarta banken / Slavhandlarna)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1986
preklad Silvia Smidová, Rudolf Gedeon
prebal a ilustrácie Svetozár Mydlo
1. vydanie, 80.000 výtlačkov
13-72-003-86

beletria, román, detektívky,
560 s., slovenčina
hmotnosť: 594 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,50 € *zukol* in **S2P**

0,50 € *zukol*  in **S2P**

0,50 € *zlaci* darované THCK

Olov Svedelid, narodený r. 1932 v Štokholme, je mnohostranný autor so širokým čitateľským zázemím.

Jeho romány o kriminálnom inšpektorovi Rolandovi Hasselovi poznajú čitatelia v susedných severských krajinách, vo Francúzsku i v NDR. Predstavujú kultivované literárne útvary, plné strhujúceho napätia, ale i trpkého humoru, v ktorých sympatický „antihrdina“ Hassel s nasadením života spolu s kolegami z kriminálky zápasí so zločinom, pripomínajúcim stohlavého draka. Hlavného páchateľa sa im napokon podarí dolapiť, ale v podvedomí ostáva nepríjemné tušenie, že kdesi v pozadí už čaká jeho nástupca... Svedelidove policajné romány Podozrivý zmizol, Čierna banka a Otrokári poskytujú čitateľovi nielen pútavé príbehy z podsvetia severskej metropoly, ale i zasvätený, trochu nostalgický, no kritický pohľad na všedný deň autorovho rodného mesta, ktoré sa v poslednom čase tak veľmi zmenilo.

Ukázala na hada s krátkym hrubým telom, ktorý číhal na hnedom piesku za sklom.

— Vyzerá ako vretenica, ale v skutočnosti je to užovkovitý had. Jedovaté užovky patria medzi najjedovatejšie hady. Koralovec antarktický uštipne všetko, čo sa mu dostane do cesty. Je skutočne nebezpečný. Ale nie o tom som chcela hovoriť. Vieš, prečo ma také sivomodré oči, akoby boli spenené?

— Asi sa mu kalí zrak, — hádal som, ja, čo som o tomto hadovi nemal ani potuchy.

— Nie, ten iba zvlieka kožu. To je u všetkých hadov rovnaké. Vidno im to na očiach. Štyri-päť dní pred zvlečením kože majú sivomodré oči a po zvlečení sa im zrak opäť vyjasní. Po celý ten čas neprijímajú potravu a sú vtedy aj najjedovatejšie. Ostatne aj Bothrops Insularis sa bude čoskoro zvliekať. Dnes ráno som mu to zbadala na očiach.

— To mi už naozaj stačí, ďakujem. Nemohli by sme sa teraz radšej vrátiť k tým údajom o Akerlindovi?

Ale Astrid Ahlinová bola vo svojom živle a nedala sa zastaviť.

— Musíš sa ešte pozrieť na náš nádherný exemplár kobry kráľovskej. Olle Rosenqvist má jednu už štrnásť rokov a je už úplne krotká.

Strhol som sa.

— Čože? Aj hada možno skrotiť?

— Veru hej! Práve kobra kráľovská najskôr skrotne. Mal by si vidieť, ako sa vopchá Ollemu do rukáva a cez šiju prelezie do druhého rukáva. Olle mi sľúbil, že mi to tiež dovolí raz vyskúšať.

Na sklenú stenu dosť priestrannej a vysokej schránky vyklopkala akýsi signál. Meter za metrom sa začalo dvíhať pružné hadie telo. Neohrabane napnutá hranatá hlava sa kývala smerom k nám a na konci rozdvojený jazyk neustále šľahal z papule.

— Čo je dnes nového, kráľu? — maznala sa s ním ako s milovaným dieťaťom.

— Ako preboha môže také monštrum vôbec skrotnúť? — vyhŕklo zo mňa.

— Súvisí to pravdepodobne s vylučovaním adrenalínu. Hady majú neuveriteľne jemný čuch a každú nervozitu ihneď zacítia.

Keď si však pokojný a nefajčíš, zvyknú si hady na tvoj pach a vôbec ti neublížia.

— Fajčiť síce nefajčím, ale keby som tu s ním ostal osamote, ukázal by som mu, koľko adrenalínu viem vylúčiť, — odpovedal som.

Astrid fascinovane hľadela na vlniace sa hadie telo.

Podľa účinnosti uštipnutia nepatrí kobra kráľovská medzi najjedovatejšie hady sveta, ale je to kanibal, lebo žerie iné hady. Pri napadnutí uštipne 40—50 ráz tesne vedľa seba, ako šijací stroj, a rovnako uštipne aj človeka.

Pri pokladnici búchali noví návštevníci, že chcú vstupenky. Musela sa vrátiť. Bol som šťastný, že jej pritom môžem robiť spoločnosť. Prešli sme okolo sklených schránok so škorpiónmi a jaštericami najrôznejšieho druhu. Starší pán priúčal svojho syna tajomstvám prírody a chlapec hľadel na zvieratá ako očarovaný.

— Škorpión nie je veľmi nápadný, — vysvetľoval. — Ale pamätám sa z čias, keď som ešte pracoval ako expert v Organizácii spojených národov, že všade, kde sa vyskytuje, naháňa ľuďom strach a hrôzu, a to celkom oprávnene. Vidíš jeho chvost? Na konci mu trčí malý tenký výbežok. To je jeho jedovaté žihadlo. Človek po uštipnutí umiera ako nič.

— Aj ty si videl takéto, otec?

— Veľa, — odpovedal otec sebavedome a syn obdivne potichu zapískal.

Astrid vydávala komusi z veľkej bankovky, zatiaľ čo som čakal, kým bude konečne hotová. Mal som možnosť vypočuť si ešte viac z poučného výkladu znalého otca.

— V tejto schránke môžeš vidieť jednu z mála jašteríc, ktoré sú jedovaté. Túto volajú kôrnatec jedovatý a na veľké prekvapenie má v dolnej čeľusti jedovaté zuby. Vyzerajú ako malé rohy.

— Aj také si videl, otec?

— Iba niekoľko kusov. Keď som bol v Mexiku.

— Čo si ty všetko nezažil, otec!

Noví návštevníci vošli do terária a ja som si sadol na drevenú stoličku vedľa Astrid. Prehliadka sa skončila a bolo mi jasné, že sa už nebudem musieť pozerať na jej skrúcajúcich sa miláčikov. Konečne som sa mohol trocha uvoľniť, hoci mi tie užovky z detských liet ešte stále chodili po rozume.

................................................................................................................................................................

...posledná veta...
"Moja cena..."

...posledná veta...
Kľúč s trošku sploštenou hlavičkou.

...posledná veta...

Mona a Jonas nemohli predsa...

RENDELLOVÁ, RUTH - JEDEN KLAME, DRUHÝ HYNIE / PREFÍKANÝ TRIK / TVÁR DÉMONA

RENDELL, RUTH

JEDEN KLAME, DRUHÝ HYNIE / PREFÍKANÝ TRIK / TVÁR DÉMONA
(Some Lie and Some Die / Put On By Cunning / A Demon in My View)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1990
edícia Zelená knižnica
preklad Anna Ilčíková, Ľudmila Chmelíčková, Erika Mináriková
prebal a ilustrácie Svetozár Mydlo
1. vydanie, 95.000 výtlačkov
ISBN 80-220-0235-6

beletria, román, detektívky,
480 s., slovenčina
hmotnosť: 520 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý

0,50 €

*zukol*/*juran*juran*mynel*/belx-eng-dete

V posledných rokoch patrí Ruth Rendellová k najobľúbenejším autorkám detektívnej literatúry v Anglicku.

Podobne ako Agatha Christie aj Rendellová vie neopakovateľným spôsobom vystihnúť atmosféru anglického vidieka — navonok tichého a idylického, no pod touto zdanlivo pokojnou hladinou sa skrýva ľudská zloba, nenávisť a ziskuchtivosť, ktoré často vedú k zločinu. Rozvážny inšpektor Wexford so svojím trochu unáhleným pomocníkom Burdenom riešia prípady plné prekvapujúcich zvratov, falošných stôp a čiastočných omylov. K úspechu ich neprivádza zázračná intuícia ani neomylná logika, ale neúnavná rutina.

Príbeh Jeden klame, druhý hynie sa odohráva v období, keď v Anglicku vrcholí vlna veľkých hudobných festivalov. Zatiaľ čo nadšené publikum tlieska hviezdam pop-music, v blízkom kameňolome objaví mladá dvojica telo mŕtveho dievčaťa.

V druhom príbehu Prefíkaný trik zomiera za podozrivých okolností bohatý starec, flautista svetového mena, a zanecháva po sebe rozprávkové dedičstvo. Na scénu prichádza nádejná dedička, no jej totožnosť je veľmi pochybná...

Tretia detektívka Tvár démona je drámou duševne narušeného staršieho muža, v ktorom už od detstva tlejú agresívne sklony. Nečakané udalosti mu odbúrajú aj posledné zábrany a v tej chvíli sa stáva nebezpečným.

Vôbec sa nepokúsil požiadať o povolenie na domovú prehliadku. Ráno bolo hmlisté a chladné, no veštilo pekný deň. Vybral sa spolu s Martinom a tromi policajnými strážnikmi ku kameňolomu. Slnko vyzeralo ako kus zlatého saténu pod jemným tylovým závojom.

Peveril síce šomral a namietal, že ho budú vyrušovať pri práci, no bez väčších protestov súhlasil, aby mu prehľadali dom. Wexford bol sklamaný. Čakal, že tento človek sa veľmi dôrazne ohradí proti prehliadke. Ponadvihovali koberce, ktoré pokrývali všetky dlážky, podrobne preskúmali lišty popri stenách, prezreli okraje záclon. Pani Peverilová ich sledovala a hrýzla si nechty. Toto bezohľadné znesväcovanie jej domova ju dohnalo k úplnej ľahostajnosti, stala sa apatickou a celkom zmĺkla. Jej manžel pokojne sedel v pracovni uprostred mužov, ktorí sa plazili po zemi a nakúkali pod skrine; čmáral po kresliacej doske nezmyselné čarbanice, ktoré by za nijakých okolností nemohol speňažiť.

Slečna Mowlerová sa práve vracala domov z kostola. Podišla k Wexfordovi pri bráne a spýtala sa, či by si jeho ľudia nedali čaj. Wexford odmietol. Všimol si, a nie po prvý raz, ako táto pobožná žena vždy nápadne drží svoju modlitebnú knižku v rukách ako vonkajší a viditeľný znak svojej duchovnej nadradenosti, hoci by ju oveľa pohodlnejšie mohla nosiť v kabelke. Dunsand kosil trávnik a pokosenú trávu sypal do malého zeleného fúrika. Wexford sa vrátil do domu. O chvíľu pozrel von oblokom a na svoje prekvapenie zbadal, že prichádza Louis Mbowele. Kabát mal rozopnutý a príjemný letný vzduch mu ovieval hnedú, korálkami ovešanú hruď. Louis vošiel, do Dunsandovej záhrady, ten prestal kosiť a obidvaja vošli do bungalovu. Napokon to ani nie je také prekvapujúce. Wexford si spomenul, že Louis študuje filozofiu v Myringhame, kde Dunsand prednáša.

„Ako vám to ide?“ spýtal sa Martina.

„Tu ju nezabili. Možno v kúpeľni. Tam by podľa mňa mohli zaklať aj prasa a nezanechali by stopy.“

„Takže môžeme vypadnúť. Dnes je deň odpočinku a ja idem domov.“

„Ešte niečo, pán inšpektor. Mladý Stevens vám odkazuje, či by ste za ním nezašli skôr, ako sa mu skončí služba. Je na policajnej stanici. Hovoril mi to už včera večer, ale v tomto frmole mi to vyfúkalo z hlavy. Niečo má na srdci, ale nechcel mi povedať, čo to je.“

Dom dali do poriadku. Wexford sa stručne ospravedlnil pani Peverilovej.

„Už som vám povedala, že sem nevošla,“ vyhlásila a vyzerala zastrašene aj nahnevane. „Povedala som vám, že odtiaľto šla hneď preč. Išla cez polia.“

Wexford si sadol do auta vedľa Martina. „Bol by som rád, keby ste stále neopakovali to isté, najmä keď vás o to nikto nežiada.“ Zabuchol dvere. Martin ho zdvorilo počúval, ale mysľou bol niekde pri nedeľnom obede, ktorý už medzitým zrejme nebude stáť za veľa. „Prečo to hovorí, keď to nie je pravda?“ poznamenal Wexford.

„Možno je to pravda, pán inšpektor.“

„Tak prečo Dawn už nikto iný po pol šiestej nevidel? Len si uvedom, koľko chlapíkov sa vracia okolo šiestej domov na večeru do Sundays a do Stowertonu. Tí by ju boli určite videli. Také dievča si muži vždy všimnú.“

Zmienka o jedle spôsobila, že seržantovi Martinovi začínalo byť všetko jedno. „Možno sedela na poli niekoľko hodín, kým sa nezotmelo.“

„Ach, bože!“ zreval Wexford. „Nemyslíš, že by bola radšej zostala u matky, alebo keby to tam už nemohla vydržať, bola by šla v Kingsmarkhame do kina, ale netrčala by celé hodiny niekde na poli?“

„Ale potom by už nemala autobus.“

„Sú to necelé dva kilometre, človeče. Dawn bola silná a zdravá. Nešla by radšej neskôr pešo, ako by mala sedieť toľký čas v poli?“

„Tak potom ju pani Peverilová nevidela.“

„Ale áno, videla. Všimla si ju veľmi pozorne, každú maličkosť na jej výzore.“

Auto zabrzdilo a obaja muži vystúpili, Martin sa pobral na bohatý a zaslúžený obed, Wexford za Stevensom, ktorý už naňho čakal v jeho kancelárii. Hanblivý a na slovo skúpy policajt vyskočil do pozoru, čo Wexforda ešte viac podráždilo, ale zároveň sa mu chcelo aj smiať. Povedal mu, aby si sadol, a Stevens sa posadil. Vyzeral ešte nervóznejší, ako keď meravo stál.

TORJUSSEN, DAVID - PÁTRANIE / MŔTVY V SNEHU / OBLIEHANIE

TORJUSSEN, DAVID

PÁTRANIE / MŔTVY V SNEHU / OBLIEHANIE
(Etterforskning pågår /Kriminalpolitiet etterlyser / Beleiring)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1981
edícia Zelená knižnica
preklad Jaroslav Kaňa
prebal a ilustrácie Ľubomír Longauer
1. vydanie
13-72-009-81

beletria, román, detektívky,
528 s., slovenčina
hmotnosť: 596 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal opotrebovaný

0,20 € stav:dobrý, prebal opotrebovaný *zukol*in**S2P**
0,20 € stav: dobrý, darované THCK

Detektívna literatúra súčasného Nórska má svojho najvýraznejšieho predstaviteľa v Davidovi Torjussenovi, ktorý popri švédskej autorskej dvojici Sjövallová — Wahlöö, známej z prekladov aj u nás, patrí dnes k vrcholným zjavom na poli tohto žánru v Škandinávii. Začínal ako autor detektívnych poviedok a noviel pod menom Tor Edvin Dahl. Za román Pátranie dostal Torjussen roku 1973 Rivertonovu cenu, najvyššie nórske literárne ocenenie v tejto oblasti tvorby.

Záhadná vražda bezvýznamného zamestnanca továrne a zakrátko nato i jeho ženy v prvej detektívke (Pátranie), náhodne objavená mŕtvola mladého muža v snehu v ďalšom príbehu (Mŕtvy v snehu) a napokon týždenné obliehanie domu bezradnou políciou v úsilí zachrániť život dvoch detí (Obliehanie) vyvolávajú nielen dramatické napätie, zoznamujú nás nielen s prácou kriminálnej polície v Oslo, ale dávajú nazrieť aj do spoločenskej situácie dnešného Nórska. Sú sondou do ľudských vzťahov, do života vo veľkomestskom a predmestskom prostredí a poukazujú na mnohé negatívne spoločenské javy.

Hans Ivar sa roztriasol. Pocítil v sebe akúsi zvláštnu bojachtivosť, nepochopiteľnú zúrivosť. Vrazil posmešníkovi kolenom do žalúdka.

Robotník ho dvakrát udrel hranou dlane do ľavého ramena. Potom nasledoval mohutný úder päsťou pod pás, celkom nízko:

— Dívajme sa! Hádam sa chceš biť?

Ragnar sa mu povesil na rameno: — Dočerta! Prestaň! Nevieš, že tam stojí poliš?

Robotník naňho vybľafol: — Po mňa sem neprišiel!

Hans Ivar ho udrel zaťatými päsťami. Bola to jeho špecialita

— udrieť oboma päsťami naraz. Trafil potivníka rovno pod rebrá. Postihnutý sa od bolesti skrútil.

Tu pribehol predák: — Prestaňte! Nijaké bitky na pracovisku! Mohutný robotník chytil Hansa Ivara za golier a metodicky ho pravou rukou fliaskal po lícach: — Ty všivák!

Prestali sa biť, len keď sa predák postavil medzi nich. Robotník, ktorý sa s Hansom Ivarom bil, odpálil preč.

Predák povedal: — O. K., vy dvaja! Poďte so mnou!

— Prečo, dočerta... čo je to zas?

To povedal Ragnar. Hans Ivar nehybne stál.

— Poďte sem!

Predákov hlas znel tvrdo a chladne.

Na stenách viseli obrázky z prvých čias Železiarskych dielní po dnešné dni. Za chrbtom personálneho šéfa viseli fotografie rozličných vedúcich pracovníkov.

Dvaja chlapi zastali pri dverách.

Predák pokročil niekoľko krokov vpred: — Začali sa biť.

— Obaja? '

— Len jeden. Druhý — druhý mu trocha pomáhal...

— To nie je pravda, dočerta!

Ragnar postúpil vpred.

Personálny šéf bol mladý, mal na sebe hnedé sako a žltú košeľu s vysokým golierom.

Hans Ivar a Ragnar počuli, že vyjsť s ním nie je ľahké.

Teraz tu sedel s rukami založenými na prsiach.

— All right! Dávam vám výpoveď.

Opäť to bol Ragnar, kto sa ozval prvý: — Nuž ale počuj! Hrom a peklo — chlap sa začne biť s Hansom Ivarom celkom bez...

— Hansa Ivara poznám. Bil sa na pracovisku už predtým.

— Dočerta, veď to je už vyše roka!

— Vtedy vyrazil istému predákovi dva zuby a varovali sme ho, že keď sa to stane ešte raz...

— Nuž ale toto... toto nebola ani poriadna bitka... iba sa trocha štuchali... počuj, nemôžeš nám predsa len tak dať výpoveď...

Hans Ivar namietol: — Prečo musí ísť aj Ragnar?

Ragnar sa hneď ozval: — To je v poriadku, keď odíde Hans Ivar, idem aj ja, ale to je diabolsky...

Predák odspätkoval k stene.

Personálny šéf sa oprel na stoličke: — Kto to tu dnes stojí? Viete to?

— Jasné, dočerta... dvaja predpojatí poliši, čo si nás vzali na mušku. A nemajú inej roboty len prenasledovať takých, ako sme my... my sme predsa nič neurobili... my...

— Ste zapletení do bitky, ktorá sa skončila smrťou jedného muža.

— Počuj, toho chlapa, čo našli zabitého, sme vôbec nevideli...

— Boli ste traja, nie? A ten tretí sedí, však?

Mlčali.

Personálny šéf pozrel do svojich papierov: — Mňa neoblafnete. Zhováral som sa s políciou. Boli tu a celý prípad mi vysvetlili. Pravda je taká, že nechcem mať na pracovisku výtržníkov a bitkárov — a ako takí sa prejavujete odvtedy, ako ste sem prišli. Už vás mám dosť!

Niekoľko sekúnd rozmýšľal, potom dodal: — Okrem toho nemám záujem, aby mi tu polícia ňuchala. Boli tu už predtým a môžu prísť zasa...

— Kedy tu boli predtým?

— To sa vás netýka.

— Pôjdeme s celým prípadom do klubu!

— Len choďte! To je mi jedno! Ak vaši kamaráti začnú za vás bojovať, tak prosím. Tu máme prísne predpisy a inak to ani nie je možné, lebo kedysi to bolo výtržnicke pracovisko. Ale odteraz to už tak nebude.

Hlas mal pokojný, takmer bez záujmu.

— Dostanete zvyčajnú výpovednú lehotu.

— Dočerta!

Personálny šéf mykol plecami.

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

...posledná veta...

Anders Röed šiel za ním

...posledná veta...

Otvorila bránku, prešla záhradným chodníkom a vkročila do temného domu.

...posledná veta...

Rachot žeriavov, áut, buldozérov, ktoré pracovali kdesi v bočnej ulici, ticho k nemu doliehal.

DAS BESTE AUS READER´S DIGEST 1/1963

DAS BESTE AUS READER´S DIGEST 1/1963

časopis
v nemčine
hmotnosť 208 g

mäkká väzba
stav: dobrý

0,90 € DAROVANÉ

*zukol*  in **S7P**

WITWICKA, KATARZYNA - TMA PLNÁ SMÚTKU

WITWICKA, KATARZYNA

TMA PLNÁ SMÚTKU
(Kolory bez barw)

Mladé letá, Bratislava, 1976
edícia Čajka
preklad Viera Havránková
ilustrácie A. Pelikánová-Bartošová
1. vydanie, 12.000 výtlačkov
66-093-76

beletria, román
332 s., slovenčina
hmotnosť: 297 g

tvrdá väzba, malý formát
stav: dobrý, bez prebalu

0,60 €

*zukol*   in **S4Z**

Tesne pred Vianocami sa mama spýtala:

— Chceš ísť s otcom na Vianoce k starkej ?

Veľmi som chcela. Až bláznivo som chcela!

Mamu moje nadšenie a radost urazili.

— Ach tak, — povedala, — teda nechceš byt so mnou... Nuž čo, možno ťa to raz bude mrzieť...

— Veď nemusím ísť, — povedala som zarazená, ohúrená. Ale ohúrená dvojakým pocitom: aj výčitkou, aj tým, že možno nepôjdem...

— Ale nie, — povedala mama. — Nech sa páči, len choď. Nežiadam, aby si sa obetovala.

Šla som teda s otcom. Azda po prvý raz som bola s ním sama. Hneď som zistila, že nevie, ako sa má o mňa starať. Možno by si ani s „normálnym“, teda vidiacim deckom nedal rady. So mnou bol úplne bezradný. Stále ma kdesi nechával, z diaľky ma volal k sebe, a keď som nevedela trafiť, vracal sa po mňa zadychčaný, nervózny a nazlostený. Napokon som sa ho kŕčovito chytila za vrecko na kabáte, pretože v rukách mal plno balíčkov, a či mu to bolo vhod alebo nie, vrecka som sa nepustila. A tak sme sa po mnohých strašných prestupovaniach — z autobusu na električku a na úzkokoľajku, dotrepali k starkej.

Zvítanie so starkou... v každom prípade nebolo také, aké sme si azda obe predstavovali a po akom sme túžili. Bolo akési zdušené.

— Konečne si si na mňa spomenula, — povedala starká. Hlas mala trocha iný ako voľakedy. Neviem teraz opísať, v čom spočíval ten rozdiel, ale tá zmena ma prekvapila a zarazila.

— Vieš, — pochválila som sa, — že dokážem sama pustiť gramofón?

—    Výborne, — poznamenala starká. — V živote sa s takouto odbornosťou ďaleko dostaneš !...

Na chvíľu, možno na zlomok sekundy, ma po prvý raz zalial údes pred budúcnosťou. Je možné zarábať si spúšťaním gramofónu? Ako si ja raz budem môcť zarábať?

Ale zrejme to neboli také presne formulované myšlienky, lebo údes trval veľmi krátko. Dotkol sa ma ako ľadový závan, prenikol až do kosti a zmizol. Aspoň vtedy.

Vtedy som však naozaj vedela spúšťať gramofón a bola som na to veľmi pyšná.

Stará mama mala gramofón a veľa platní, často si ich púšťala, no ja som si to všimla iba krátko predtým. Asi je to tak v živote, že raz príde chvíľa, keď si uvedomíme, že určitý predmet jestvuje. A tak som raz povedala:

— Stará maminka, mohla by si ešte raz pustiť tú platňu? Tú, čo práve dohrala...

Stará mama sa tomu zjavne potešila.

— Dieťatko drahé, ty si ju počúvala? A mala si z toho radosť? Zabávalo ťa to?

V poslednom čase sa mi zdalo, že si ma stará mama začala všímať. Keď ma vítala, bozkávala ma a vravela:

HEMINGWAY, ERNEST - MAŤ A NEMAŤ

HEMINGWAY, ERNEST

MAŤ A NEMAŤ
(To Have and Have Not)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1996
preklad Miloš Ruppeldt
obálka Ľubomír Krátky
ISBN 80-220-0714-5

beletria, román
168 s., slovenčina
hmotnosť: 274 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý

3,60 € PEDANÉ

*zukol*   in **S2P**

Román Mať a nemať (1937) je obrazom pomerov v Spojených štátoch v čase krízy začiatkom tridsiatych rokov. Jeho tri časti vznikali postupne z poviedok, ktoré Hemingway spočiatku uverejňoval samostatne (prvá vyšla r. 1934, druhá r. 1936 a treťou r. 1937 zjednotil celú knihu). Dej románu sa odohráva medzi Floridou a Kubou, na miestach, ktoré autor dôverne poznal a boli úzko späté s jeho životom. Hlavný hrdina Harry Morgan, zápasiaci o holú existenciu a snažiaci sa uživiť rodinu, si v spoločensky rozdelenom svete len ťažko môže udržať ľudskú dôstojnosť. Začiatkom tridsiatych rokov, ked' na Kube zúria boje medzi skupinami cukrových a ovocinárskych monopolov, často dochádza k pučom v záujme tej či onej skupiny, lúpežiam a vraždám. Okolnosti strhnú Harryho do svojho víru, donútia ho nielen pašovať alkohol a ilegálne prevážať ľudí, ale i chladnokrvne vraždiť.

Boli sme tam u Freddyho všetci, keď prišiel ten vysoký tenký advokát a povedal: „Kde je Juan?“

„Ešte sa nevrátil,“ odvrkol mu ktosi.

„Viem, že je už tu, a musím sa s ním rozprávať.“

„Akoby nie, sám ste ho udali, dostali ho pred súd, a teraz ho budete obhajovať,“ povedal Harry. „Nás sa nepýtajte, kde je. Asi bude vo vašom vrecku.“

„Dajte sa vypchať,“ povedal advokát „Mám preňho robotu.“

„Tak ho hľadajte voľakde inde,“ vraví Harry. „Tu ho niet“

„Veď vám hovorím, že mám preňho robotu,“ nástojil advokát

„Vy nijakú robotu pre nikoho nemáte. Vy ste len strašná otrava.“

Práve vtedy si prišiel po štvrtku rumu ten starec s dlhými sivými vlasmi, čo mu vždy trčia vzadu nad golierom, ktorý predáva špeciálny gumený tovar; Freddy mu nalial do fľaše, on si ju zazátkoval a odbehol s ňou nazad, na druhú stranu ulice.

„Čo sa vám stalo s rukou?“ spýtal sa advokát Harryho. Harry mal rukáv prišpendlený na pleci.

„Nepáčila sa mi, a tak som si ju odrezal,“ odpovedal mu Harry.

„A kto vám pri tom pomáhal?“

„Odrezal som ju spolu s nejakým doktorom,“ povedal Harry. Veľa si vypil a mal už trocha v hlave. „Ja som ju pevne držal a on rezal. Keby ľuďom ruky odřezávali za to, že ich majú v cudzích vreckách, vy by ste už nemali ani ruky, ani nohy.“

„A čo sa s ňou stalo, že ju museli odrezať?“ spytoval sa ho advokát

„Do toho vás nič,“ povedal mu Harry.

„Nie, ja to chcem vedieť. Čo sa vám s ňou stalo a kde ste boli?“

„Choďte si otravovať voľakoho iného,“ povedal mu Harry. „Vy dobre viete, kde som bol a čo sa stalo. Držte jazyk za zubami a dajte mi pokoj.“

„Chcem sa s vami rozprávať,“ povedal mu advokát „Tak sa teda rozprávajte.“

„Nie tu, vzadu.“

„Ja sa nechcem s vami rozprávať. Z vás nikdy nič dobrého nevzíde. Ste skaza pre človeka.“

„Mám čosi pre vás. Niečo dobrého.“

„V poriadku. Raz vás vypočujem,“ riekol Harry. „Tak čo je to? Juan?“

„Nie. S Juanom to nemá nič spoločné.“

Odišli za výčapný pult do miestnosti, ktorá je rozdelená na boxy, a pobudli tam dosť dlho. Kým boli preč, do krčmy prišla dcéra Tučnej Lucie s tým dievčaťom z ich podniku, s ktorým sa vždy vláči, sadli si k pultu a dali si coca-colu.

„Počul som, že zakážu dievčatám vychádzať večer po šiestej hodine na ulicu a do barov ich vôbec nevpustia,“ povedal Freddy dcére Tučnej Lucie.

„Áno, vraví sa to.“

„Bude to otravné mesto,“ hovorí Freddy.

„Veru otravné. Vyjdeš si von, len si kúpiť sendvič a coca-colu, a hneď ťa zbalia a nasolia pätnásť dolárov pokuty.“ „Teraz len na nás idú,“ vraví dcéra Tučnej Lucie. „Na všetkých veselších ľudí. Zoberú hocikoho, čo vyzerá troška k svetu.“

„Ak sa v najbližšom čase voľačo v tomto meste nestane, zle sa to skončí.“

Práve vtedy sa vrátil Harry s advokátom, a ten mu hovorí: „Tak teda prídete ta?“

„Prečo ich neprivediete sem?“

„Nie. Oni by sem neprišli Len ta von.“

„Dobre,“ riekol Harry a prikročil k pultu; advokát odišiel „Čo si vypiješ, Al?“ spýtal sa ma.

HURBAN, JOZEF MILOSLAV - OD SILVESTRA DO TROCH KRÁĽOV

HURBAN, JOZEF MILOSLAV

OD SILVESTRA DO TROCH KRÁĽOV

Tatran, Bratislava, 1975
edícia Slovenská tvorba (65)
poznámky Viera Bosáková-Surová
prebal Ján Krížik
1. vydanie, 12.000 výtlačkov
61-648-75

beletria, román
222 s., slovenčina
hmotnosť: 304 g

tvrdá väzba s prebalom

1,10 € stav: dobrý, prebal po krajoch ošúchaný *zukol*
0,70 € stav: dobrý, prebal poškodený *gopal4**bels*

V druhom zväzku výberu z tvorby J. M. Hurbana vychádzajú dve najčítanejšie autorove diela: román Olejkár a novela Od Silvestra do Troch kráľov. Hoci si čitateľskú priazeň získali odchodnou tematikou a rozdielnymi tvárnymi prostriedkami, vyrovnajú sa navzájom bohatstvom deja, útočnosťou myšlienky a napokon takmer rozprávkovým víťazstvom ľudských cností.

Za postavou Matúša Čáka siahol autor do histórie. Citlivým, pobúreným okom a perom vytvoril okolo neho charakteristickú dobovú atmosféru, načrtol niekoľko základných momentov zo života trenčianskeho meštianstva, ale ťažisko problému sústredil okolo osudu Matúšovho lekára — olejkára Hrabovca. Do podstaty románu autor umožňuje hlbšie preniknúť prostredníctvom posplietaných a skomplikovaných ľudských vzťahov, po dramatických zlomoch, po zintenzívnenom dejovom napätí.

Znevažujúci vtip, jedovaté poznámky, posmešná irónia a bezohľadná satira, krutý výsmech sú krivým zrkadlom, ktoré nadstavil Hurban v novele Od Silvestra do Troch kráľov malomestskému svetu s jeho obmedzenosťou a mamo-nárstvom. Vo väčšej časti Bruchoslavíc vládne túžba po peniazoch, túžba po výhre, ktorou môže byť aj bohatý ženích, starý mládenec Šúplata. Kritické pripomienky v rozmarnom tóne sú základným prvkom autorovej humoristickej tvorby s aktuálnou spoločenskou tematikou.

Zo súboru týchto prác sú najmenej známe Korytnické poháriky, obrazy zo slovenskej prítomnosti. Štrnásť obrázkov svojimi vtipnými reflexiami má znepokojovať čitateľstvo, jedných väčšmi než druhých, pre ľudské slabosti tela i ducha. A to práve preto, že autor má v láske „svoj predmet najbližší” — národ.

J. M. Hurbanovi sa po celý život slovenská prítomnosť ukladala do obrazov a vracala sa pred čitateľskú obec, aby usmerňovala nielen kultúrny, ale aj národný a spoločenský život.

Hurbanove práce prinášali skonkrétnenie každodennej tematiky: oddanosti národu a Slovanstvu, sebectva, chlebárstva a odrodilstva, ale prinášali do slovenskej literatúry aj špecifické myšlienkové prúdy a charaktery postáv.

V predchádzajúcej kapitole sme videli, akú láska moc má. A tomu sa právom čudovať môžeme, že láska k dievčaťu bruchoslavického žgrláňa obmäkčila a aspoň na chvíľu od peňazobažnosti odtiahla. Lebo čo priam Hurdálková aj Šúplatu Hovorkovej dlhmi nastrašila, on napriek celej svojej povahe a Hurdálkovej klebetnej výrečnosti smel ešte tušiť, že by jednako zajtra jeho ohlášky mali byť.

Sú, ach sú isté tušenia v našom srdci, ktoré sú nad istotu dňa istejšie, bár im, keď sa v nás budia, zriedka veríme.

To bol celkom iný svet, ktorý sa vtedy v Šúplatovej duši ozýval, keď mu láska rezignáciu diktovala, ako bol všetok ten jeho život, ktorý ho obracal po celý ten čas, čo bol na svete.

Príduc teda Šúplata šťastne do Hovorkov — šťastne, hovorím, lebo nielen že si nohu nezlomil, ale ani nikoho nestretol takého, čo by mu bol jeho nazbierané koncepty, akými sa strojil reči zavádzať, pomútil, takže sa mu úplne jeho žiadosť vyplnila a on sám trafil do samej chyže samej pani Hovorkovej.

Rozumie sa, že ho ona, ako len najprívetivejšie znala, privítala, a tiež sa rozumie samo, aj on svoju celú dôvernosť za odmenu na stôl vyložil. Hneď ako sa jeden druhého trochu popochvaľovali, počal zďaleka Šúplata rozprávku vzťahujúcu sa na dlhy.

— Ach — ach, však sú len ľudia zlí, — hovoril, — keď ani ich ešte nenechajú s pokojom! Ale kto by to aj veril, že vraj dlhy, ale čo ...

Hovorková ani toľko nepotrebovala, že ale tak mnoho očula, o toľko smelšie sa dala do milého Šúplatu:

— Ale teraz nechže povedia, kto sú to tí ľudia? Ja musím vedieť, ktorý človek sa opováži môj kredit, a tak môj život podhrabávať?

Šúplata stŕpol tak, ako čo by priam na soľný stĺp sa bol mal premeniť. Z jeho úst málo klebiet vyšlo, a že teraz donútený bol trochu klebetiť, chcel opatrne aspoň meno zatajiť, aby si ani u Hurdálkov dvere nezatvoril. Lež tu len prísny rozkaz Hovorkovej, tej svojej budúcej pani testinej, tu tá velká vľúdnosť, akou ho prijala a privítala, premohli ho, takže veru odrazu vyzradil všetko, čo pani Hurdálková uňho pohovorila. V prúde horlivej reči primiešal Šúplata aj také reči a správy, o akých Hurdálková ani neškrtla. Išlo mu to tak z jazyka ako to načim.

My ich necháme klebetiť spolu, lebo keby sme chceli vypísať to, čo zas Hovorková na Hurdálkovú pohovorila, teda by sme museli do budúcich ročníkov Nitry pokračovanie odložiť, a to by sa nepáčilo nikomu. Bruchoslavičanov by to síce neomrzelo, lebo tí majú klebetenie radšej ako každodenný chlieb. Tomu sa však nedivme, bývajú neďaleko Kocúrkova, ktorá okolnosť už dakoľko ráz do rozpakov priviedla tak Bruchoslavičanov, ako tých spisovateľov, čo o Kocúrkove pár článkov boli napísali. Lebo tamtí chceli týchto nabiť, že vraj všetko to len o nich vlastne písali. Co teda Hovorková so Šúplatom klebetili, o tom nebudeme písať, náš čitateľ si to i tak domyslí a Bruchoslavičania to majú doma.

V ten istý deň pred Troma kráľmi bol Brožek u Milenského. Rozprávali sa dlho o novšej slovenskej literatúre, najmä o novinách, ktoré sú doteraz ešte novinou na Slovensku, a to novinou takou, ktorá kriesi tú najväčšiu účasť na nich. Mienky boli zas rozdelené, lež my nestihneme už túto rozprávku opisovať.

Brožek sa veľmi zaujímal o Milenského lásku, zato vedel on hneď po literárnych rozprávkach začať rozprávku o Ľudmilke. Bol by zo srdca dožičil svojmu priateľovi to dievča, o ktorom vedel, že je jediné v celých Bruchoslaviciach oddané svojmu národu. Znal všetky, a jeho oko nevidelo ani jednu jej roveň. Keby si bol Milenský hocktorú inú z bruchoslavických panien vyvolil za ženu, Brožek by bol prvý býval, ktorý by ho bol od ženby odvádzal; ale že si priam na Ľudmilu zamieril, pracoval všetkým svojím šelmovstvom na tom, aby toho nebezpečného

URBANÍKOVÁ, EVA - VŠETKO ALEBO NIČ: PRÍBEH POKRAČUJE

URBANÍKOVÁ, EVA

VŠETKO ALEBO NIČ: PRÍBEH POKRAČUJE

Evita Press, Bratislava, 2009
obálka Roman Piffl
ISBN 978-80-969800-6-2

beletria, román, pre ženy,
144 s., slovenčina
hmotnosť: 125 g

mäkká väzba
stav: dobrý, používaná

4,50 € PREDANÉ

*zukol*

Nevedela som sa spamätať.

„Je normálne, že chlapovi do mozgu tak prerazí testosterón, že vezme svoju milenku medzi ľudí?”

Edo načrel do pukancov:

„Je normálne, že ideme na film, kde hrá hlavnú úlohu jeden z mojich bývalých milencov? A všetky fanúšičky si ho predstavujú na sebe, keď sú so svojím frajerom v posteli?”

„On sa stále hrá na heterosexuála?" spýtala sa Vanda otrávene. „Veď je to smiešne, všetci vieme, že je váš."

„Kto?”

Povedali mi jeho meno.

Nepoznala som ho.

To nič.

„Prečo ľudia fantazírujú v posteli o tom druhom?” opýtala sa Vanda pobavene. „Ja si vždy predstavujem, že JA som niekto iný.”

„Takže keď si Amy Whitehouse, tak sa sfetovane rehoceš?” zasmial sa Edo.

„Nie, vtedy kolabujem,” Vanda vypila víno na dúšok. „Úplne presvedčivo."

„Kto zas?”

Vysvetlili mi, o koho ide.

Nepoznala som ju.

To nič.

„Ale nie sú milenky len na sex?” zúrivo som si hádzala do drinku ľad. „Čo nečušia pod paplónom."

„Mici, možno sa ich vzťah posunul do ďalšieho levelu,” mykla plecom Vanda. 

„Akože za pol roka s ňou príde aj na obed k našim a predstaví ju celej rodine?"

„Akože nejde iba o kefovačku,” vysvetlil mi Edo. „Majú spoločné záujmy a tak, chápeš..."

„Môj brat nemá záujmy."

„Do kina chodí asi celkom rád."

„Neviem, čo si mám myslieť. Spávala som celkom pokojne, lebo som ten jeho pomer mala v hlave uložený ako sex. Mimomanželský bezpečný sex."

Edo zakrútil hlavou.

„Bezpečný sex? Sex nie je bezpečný Nikdy a v ničom."

Zasmiala som sa.

„Ak to chápem metaforicky, tak máš pravdu."

„Ja sex milujem," vzdychla Vanda. „Vtedy je úplne jedno, ako som oblečená."

„Ale to je tvoj prípad, obyčajne sa ľudia pri sexe vyzliekajú," povedala som, a keď sa chcela brániť, naklonila som sa k nej dôvernejšie:

„Ver mi, Mici, viem to z vlastnej skúsenosti."

Dopila som tequilu, cinkli ľadové kocky aj náramok.

„Čo to máš?" pokrčil Edo nos a chytil ma za zápästie.

„Nič," usmiala som sa.

Vanda vstala, prehodila si kabelku cez plece a utrúsila:

„Niekto dostáva za sex brilianty, niekto železo."

„Je to chirurgická oceľ. Nehrdzavie," opravila som ju ľahko, „a je z lásky."

„A je lacná," zívol Edo, vymenili si s Vandou pobavené pohľady a medzi poslednými sme vkĺzli do sály.