HANDZOVÁ, VIERA - CHVÍLE DVOCH SLNOVRATOV

HANDZOVÁ, VIERA

CHVÍLE DVOCH SLNOVRATOV

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1975
edícia Nová próza
prebal Adela Jakabová
ilustrácia Adela Jakabová
1. vydanie, 3.000 výtlačkov

beletria, román
192 s., slovenčina
hmotnosť: 252 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

1,00 €

*mipet2* in **S1Z**

Viera Handzová vo svojej novej próze konfrontuje predstaviteľov niekoľkých generácií, ktorí sa stretnú v stredoslovenskej dedine našich dní, aby si pripomenuli udalosti spred tridsiatich rokov. Pri tejto konfrontácii ide aj o stretnutie živých s mŕtvymi, ktorí padli v Povstaní. Autorka sa usiluje oddeliť pozitívne od negatívneho, pričom jej kritický pohľad nielenže nič nechce zastierať z videného a poznaného, ale chce sa aj dostať k príčinám negatívneho. Netragizuje pritom, všetko vidí v ľudských dimenziách a s perspektívou, opierajúcou sa o pozitívne typy — a tie nachádza aj medzi mladými ľuďmi, ktorým v tejto knihe venuje zvláštnu pozornosť.

Soňa tiež pozná z maminho častého rozprávania takmer naspamäť, ako raz, v deň príchodu prvej nemeckej trestnej výpravy, schúlená za senom v humne a roztrasená hrôzou celé hodiny sa neopovážila pohnúť, aby ju nestihol ten istý osud ako neznáme židovské dievčatko, ktoré si vedľa do maštale privliekli traja opití zugsfuhreri... Pozná i všetky ďalšie udalosti, čo sa tu predtým aj potom odohrali, no pri maminom rozprávaní a z jej pohľadu v každej z nich nachádza predovšetkým množstvo neopakovateľných postrehov a stálych podnetov i pre vlastné a dnešné postoje. Nespočíva to v dajakom Soninom životnom cieli zameriavať svoje úsilie i budúcu činnosť na ustavičné rečnenie o krivdách, čo sa ženám ešte stávajú — alebo na formálne zdôrazňovanie pomoci pre ne: čo by, napokon, aj vtedy bola znamenala iba samotná účasť ženám Pančíkovcov? Čo by na všetkom napravilo len vedomie, že sudcu a kata potom čoskoro stihol rovnaký — naozaj spravodlivý — rozsudok a trest? Veď ani potom, keď Nemci odvliekli z dediny takmer všetkých otcov, mužov i synov do lágrov a na nútené práce, slová útechy, ba ani chodenie za mocipánmi do Bratislavy a prosby nezachránili nikoho z chlapov — a tých, čo tu ostali, ženy, starcov i deti, tiež nezasýtili chlebom či nádejou, že sa všetci aj vrátia... Mama rozpráva o ranených, ktorých tu opatrovali, o navrátilcoch z bunkrov a skrýš po prechode frontu, o špine, svrabe, všiach i chorobách a hlade, čo vydrhli, odstraňovali, čistili, liečili a zaháňali zas predovšetkým ony... Tiché a nenápadné ženy, čo i potom, kým sa chlapi nezačali navracať z bojísk a väzníc, zastali znova ich robotu a povinnosti. Bol to ťažký život, no práve preto nemá nik, čo to nezakúsil, najmenšie právo ktorúkoľvek z nich vyhlasovať za pobehlicu!

Soňa, uvažujúca vždy v konkrétnych súvislostiach, dávala teda Maximovi zaucho predovšetkým za svoju mamu: preto sa ho i pýtala, či by svoj výrok zopakoval pred vlastnou, preto sa takmer osopila i na Stana — odkiaľ sa dalo vedieť, že ďalší rozhovor pôjde opačným smerom a že z neho div nevyplynie, akoby sama mohla prinajmenšom Stanovi pripadať skoro takisto vhodným objektom, ktorým tiež treba zatriasť ako Maximom...

Niežeby na týchto miestach bolo vari treba len pietne mlčať alebo šepotom či polohlasom hovoriť o samých vážnych a životne dôležitých veciach — nech sa to berie dôsledne, sotva by sa kde na svete našiel kúsok zeme, na ktorom niekto už kedy neumrel alebo nezahynul, takže by zrejme všade muselo zavládnuť len ticho ako na cintoríne... Brrr, nepríjemná predstava... O čo prirodzenejšie a lepšie je pomyslenie, že i tu sa hrajú decká s loptami a bábikami a kolo-kolo mlynské, že po večeroch prichádzajú chlapci aj dievčatá, brnkajú na gitarách alebo rozťahujú harmoniky alebo utiahnutí na lavičke vo dvojiciach držia sa za ruky, že potom prichádzajú s loptami aj bábikami zas ich deti — a tak stále znova, ibaže nie dokola, lebo všetci sú zakaždým inakší, múdrejší a šťastnejší.

No...

Soňa zaváhala. Nemal Maxim predsa len aj pravdu — alebo je to naozaj tak, ako vravieva mama, že sa slovo šťastie nesmie brať nadarmo? Je to s tým šťastím naozaj také jednoznačné? Dá sa povedať konkrétne o mame, že je šťastná? Sama predsa občas vravieva, že šťastné môžu byť len deti — a blázni, lebo rozumne uvažujúci človek, ktorý nemyslí vo všetkom iba na seba, nemohol by vôbec mať právo na šťastie: v konečnom dôsledku totiž musí dôjsť v úvahách k presvedčeniu, že absolútne šťastie v skutočnosti nikdy neexistovalo a sotvakedy aj bude možné; býva vraj totiž buď chvíľkové — a vtedy si ho človek uvedomí len dodatočne — buď je sebecké — a teda nezaslúžené, pretože v ňom ľudia nemyslia na iných — buď sa musí vydobýjať až toľkou námahou aj odriekaním, že potom, keď je možno priam na dosah ruky, niet obyčajne síl ho vziať, no najmä udržať.

HRUŠOVSKÝ, JÁN - UMELCI A BOHÉMY

HRUŠOVSKÝ, JÁN

UMELCI A BOHÉMY

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1963
obálka Vladimír Hirko
3.000 výtlačkov

poviedky, fejtóny
308 s., slovenčina
hmotnosť: 251 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

2,60 € PREDANÉ!

*mipet2* (in *BIB06*)

Spisovateľ JÁN HRUŠOVSKÝ, autor známych lyrizovaných próz v knihách Pompiliova madona, Zmok a Doloróza, autor poviedok a románov zo slovenského mestečka aj z prvej svetovej vojny, mal od počiatku svojej literárnej tvorby sklon k dokumentárnemu zobrazovaniu národného života, svojho okolia a vlastných skúseností. Takého charakteru je už jeho prvá kniha Zo svetovej vojny, potom kniha o detstve Takí sme boli, viaceré prózy z kníh Stalo sa v našom mestečku, Kariéra a nakoniec aj celá spomienková kniha Starý Martin. Hlavne k tejto poslednej priraďuje sa jeho nová kniha Umelci a bohémi.

V slovenskej literatúre, najmä z čias predvojnových a medzivojnových, je málo memoárových kníh, možno aj preto pomerne ťažko vznikajú spoľahlivé monografické diela a vôbec knihy o našej modernej literatúre. Hrušovský prichádza do tejto situácie ako na zavolanie. Pod jeho perom ožíva starý Martin, jeho charakteristické postavy: Vajanský, Škultéty, Maróthy-Šoltésová, Jesenský, Tajovský, Mitrovský, Krčméry, ďalej celý rad novinárov a politických i kultúrnych pracovníkov; v druhej časti ožívajú bezprostredne povojnové a tridsiate roky v Bratislave, ľudia novín a umenia, výtvarníci, divadelníci a spisovatelia. Skoro všetko, čo patrí do slovenského umenia a pohybovalo sa v prvých tridsiatych rokoch tohto storočia medzi Martinom a Bratislavou, našlo svoje miesto v Hrušovského knihe.

Jednotlivé kapitolky tejto knihy sú raz spomienky, hlavne v prvej časti knihy, a inokedy črty, to vtedy, keď prichádza autor k novším časom a keď všeličo má ešte živé v pamäti a tlačí sa mu do pera ako charakteristický zážitok. Príhody a skúsenosti, najmä z medzivojnového „bohémskeho" života, sú videné zväčša v láskavom svetle a podávané srdečným, úsmevným tónom. Na takéhoto Hrušovského sme si už zvykli v jeho nedávnych knihách; teraz k nim pripája túto prácu, plnú dobového umeleckého ovzdušia, dokumentárne a neraz čarovne oživujúcu milé a ťažké chvíle tvorcov našej národnej kultúry.

NÁŠ ŠÉF

V Pešti najbližším spolupracovníkom Dušana Porubského v redakcii Slovenského týždenníka a vôbec v celom tomto peštianskom období bol jeho druh a priateľ František Votruba.

Osobne som sa s ním ešte nepoznal, a už mi bol dobre známy. Nejaký čas pracoval totiž v tej istej kancelárii, čo o niekoľko rokov neskôr ja, u Makovických v Ružomberku. V učtárni známej bryndziarne, kde sa v dvoch-troch decéniách premlel slušný počet mladých slovenských ľudí. Tí všetci u Makovickovcov začínali svoju dráhu, aby sa z nich stali obchodníci alebo bankoví úradníci, ako to vtedy na Slovensku najčastejšie bývalo.

Šéfom tohto bryndziarskeho podniku bol od smrti zakladateľa firmy Makovických, starého pána Petra Makovického, mladší Peter Makovický. Tichý, mierny, láskavý človek, brat dr. Dušana Makovického, osobného lekára Ľva N. Tolstého, sám tiež tolstojovec, až na to, že nebol vegetarián ako brat Dušan. Mal krásne ležaté písmo a každý z úradníkov bryndziarne sa vynasnažoval osvojiť si ho, čo sa obyčajne aj podarilo, takže už podľa toho sa dalo poznať, kto začínal svoju dráhu u Makovických v Ružomberku.

Iba František Votruba, mladý muž z južných Čiech, ostal verný svojim „stračím nôžkam“, ako sám hovorieval svojmu písmu. Keď som roku 1911 po ročnom pobyte v novosadskej Slovenskej banke nastúpil miesto u Makovických, ostalo v Ružomberku ešte veľa milých spomienok naňho, ako oddane a vrúcne, ale i kriticky sa zapojil tento mladý človek do slovenského života. A to bolo asi všetko, čo som o ňom v tých časoch vedel. Kdeže mi mohlo vtedy napadnúť, že sa raz stane mojím šéfom a že dlhé roky budeme spolu sedieť v jednej redakcii.

A to sa aj stalo skutočnosťou, keď som sa vrátil z Talianska a prijal miesto v redakcii Slovenského denníka. Prišlo mi zoznámiť sa s ním na jednom z kávových posedení vo vládnej budove.

Pekný, sympatický zjav. Vysoký, statný, jasná tvár, priateľské oči, mysliteľské čelo, živé pohyby, veselý úsmev, voľne nesená, jadrná reč — to bol František Votruba.

Čo ma uňho hned sprvoti silne zaujalo, to bolo jeho triezve, logické myslenie, podložené hlbokými znalosťami. Pritom jeho vyjadrovací spôsob bol živý, bohate článkovaný, predstavový a predovšetkým presvedčivý. Všetko v ňom prezrádzalo človeka prenikavého intelektu, človeka skrz-naskrz kultúrneho a tomu primerane aj žijúceho. Súčasne vyžarovala z neho prirodzená noblesa, ktorá sa prejavovala nielen vo vystupovaní, v myslení, ale i v styku s ľuďmi a v posudzovaní vecí. To bolo vari preto, že na všetko mal hlbší, následkom toho i chápavejší pohľad. Lenže bola to noblesa, ktorá nie že by odkazovala človeka do určitých medzí, ale práve naopak: pútala, priťahovala, zbližovala.

Už som bol spomenul, že značná časť slovenských ľudí, ktorí sa v tých prvých poprevratových mesiacoch prisťahovali do Bratislavy, boli mladí ľudia alebo i starí mládenci, ktorí sa z rozličných dôvodov ešte neoženili, väčšinou preto, že príjmy im nestačili na uživenie rodiny. Jednou z výnimiek bol práve František Votruba, ten sa oženil so Štefanou Burjanovou ešte v októbri 1918 a v krátkom čase sa mu podarilo zohnať slušný byt. No všetci tí z koreňov vytrhnutí a do novej pôdy presadení ľudia sa museli nejak i spoločensky vyžívať, a na to boli kaviarne, hostince i viesky. Málokto mal svoju vlastnú domácnosť, tie vznikali až postupne.

A keď sa už stalo, že do takého veselého posedenia v niektorom z vtedajších bratislavských lokálov vpadol aj Franta Votruba, bolo veľké „haló“. Tu Franta svorne s ostatnými dvíhal pohár, svorne si s nimi zaspieval, aby napokon zaspieval tú svoju: „Zabil otec sojku . . .“ Ale to nebývalo často. František Votruba bol tvor — aby som tak povedal — v podstate kaviarenský. Ranné posedenie v kaviarni pri šálke bielej kávy so šľahačkou a s novinami v rukách patrilo medzi jeho najzakorenenejšie zvyky. Tú kaviarenskú náruživosť si priniesol so sebou z Prahy, mesta kaviarní, ale i z Pešti, kde sa tiež silne žilo kaviarenským životom. Raz to bola Berlínka, inokedy Unionka (na jej mieste stojí dnes staršia budova Štátnej banky), Monopolka alebo Korvínka — podľa toho, kde

TOMÁŠIK, SAMO - BAŠOVCI NA MURÁNSKOM ZÁMKU

TOMÁŠIK, SAMO

BAŠOVCI NA MURÁNSKOM ZÁMKU

Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava, 1958
edícia Hviezdoslavova knižnica (44)
poznámky a vysvetlivky Jozef Nižnánsky
doslov Milan Pišút
ilustrácie Ján Lebiš
obálka Ján Lebiš, Emil Bačík
1. vydanie, 28.250 výtlačkov

beletria, poviedky,
224 s., slovenčina
hmotnosť 306 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

1,10 € PREDANÉ

*mipet2*

Patrí do obdobia romantizmu. Prvé verše písal v intenciách klasizujúcich i ponáškových. Súbor jeho celoživotného básnického diela vyšiel roku 1888 pod názvom Básně a písně. Poézia nebola jediným odvetvím spisovateľovho záujmu. Poznatky, získané štúdiom historických prameňov i hlbokým historickým výskumom pomerne široko využil pri písaní historických próz. Napospol všetky jeho historické povesti sú dokladom toho, že autor vie exponovať dej, nastoliť situácie a postavy, no príbeh nerozvedie do prudšej dramatičnosti. Všetky povesti sú lokalizované v Gemeri a čerpajú námety z čias tatárskych, tureckých a rákócziovských. Tomášikovo literárne dielo, predovšetkým prozaické, spĺňa požiadavky romantickej povesti. Jeho historické prózy sú pútavé a čitatel z nich získa veľa poznatkov.

Pri hronskej osade Telgárte na jednej strane pod Kráľovou holou stála pastierska koliba. Bolo zavčas rána; dvaja pastieri so svojím bačom boli práve už ovce podojili a vniesli mlieko do koliby. Bača vzal chlieb, rozkrojil ho, rozdal valachom, ponalieval im žinčice do črpákov, aby sa najedli a ovce a jahňatá aby čím skôr vyhnali na pašu. Vtom z blízkeho lesa vkročia traja ozbrojení vojaci do koliby, poklonia sa a na ponúkanie bačovo posadajú si všetci na lavičku. Bača podáva i im žinčice a syra a spytuje sa ich, skadiaľ sú a kam putujú. Matej Bašo — bo to bol jeden z nich

— hovorí, že sú vraj pocestní vojaci, idú do Poľskej, ale že zablúdili v lesoch a preto prišli k nemu požiadať ho, či by ich nechcel sprevodiť najkratšou, ale bezpečnou cestou pomedzi hory až za poľské hranice. Sľubuje mu hneď aj dobrú odmenu a vytiahnuc mešec s peniazmi, ponúka mu šesť dukátov. Bača telgártsky, ktorému to bolo podozrivé, pozrie hovoriacemu vojakovi lepšie do očí a pozná v ňom veliteľa Muránskeho zámku. Tušil hneď, čo je vo veci, lebo znal dobre, že Muráň dobýja cisárske vojsko a chýry šli, že ho už aj dobylo. Preto len okom mihol na svojich pastierov, čomu tí dobre rozumeli, pochytil do ruky svoju valašku

— pastieri tiež — a riekol:

„Vy ste všetci lotri a úskokovia z Muráňa, zložte dolu zbraň, bo ste teraz moji zajatí!“

Na tieto hrozivé reči vojaci ťahajú šable a chcú sa brániť. Bača ale zvrtol rýchle valaškou a naskutku rozťal jednému z nich hlavu tak, že ten mŕtvy padol na zem, druhého dorúbali pastieri a Matejovi ten istý bača vyrazil šabľu z ruky, chytil ho za hrdlo, hodil o zem a kolenami pritlačil; tak kľačal na ňom, pokiaľ pastieri nepriniesli húžvy, ktorými mu krížom za chrbát ruky poviazal, hovoriac mu:

„Teraz pôjdeš so mnou naspäť na zámok, tam ti pristroja pohreb, ako si zaslúžil.“

Vtom poručil na jedného pastiera kolibu, pokiaľ by sa on vrátil, prehodil si cez plece cedidlo a halenu, vzal do ruky valašku a zavolal na svojho väzňa:

„Stúpaj!“

Na Muránskom zámku menoval gróf Salm spomedzi svojich dôstojníkov vyšších a nižších vojenský súd, pred ktorý boli všetci väzni rad-radom predvedení v okovách; značili si ich mená, rodisko, vek a počet rokov, odkedy prišli do služby Mateja Bašu; potom čítali sa mnohé žaloby proti nim a dokázala sa im velezrada, vzbura proti krajinským zákonom, vraždy, zbojstvá a svätokrádeže, ktoré boli popáchali; načo nad štrnástimi spomedzi čelnejších kapitánov Matejových vynesený bol ortieľ smrti katovou rukou s palošom.

Práve keď sa im všetkým čítal ten ortieľ smrti, roztvoria sa dvere súdnej siene dokorán a vkročí do izby telgártsky bača, ozbrojený valaškou, vlečúc za sebou húžvami tuho poviazaného Mateja Bašu akoby medveďa. Sudcovia len vytreštili naňho oči, väzni počali poviazaného Mateja preklínať a naňho pľuvať. Telgártsky ale bača uklonil sa pánom:

„Daj Boh šťastia, páni! Bača vám priviedol Bašu, ale ja ver´ si nežiadam jeho drusom byť, ani teraz v jeho koži sedieť;“ a svojmu väzňovi povedal, „no, bisťubohu, pán Matej, teraz ste už na svojom mieste, ale nebojte sa nič, ako ste žili, tak umriete, a čo ste hľadali, to nájdete.“ Nato obrátiac sa k sudcom: „A teraz, páni, vám svojho väzňa oddávam a robte si s ním, ako chcete, a zostaňte zbohom!“

Fraňo Bebek, ktorému sa toto nadovšetko páčilo, vyskočil s radosťou od súdneho stola, chytil za ruku statočného telgártskeho baču a poťapkajúc ho po pleci, ďakoval mu za jeho dobrú službu a štedro obdareného prepustil ho preč.

Nato sa hneď počal súd nad Matejom a predčítalo sa mu množstvo zločinov, ktorých sa dopustil; všeobecná mienka sudcov bola tá, aby Matej oveľa ťažšiu a ostrejšiu pokutu znášal ako ostatní. Jedni narádzali, aby bol v kolese zlámaný a tak obesený, druhí, aby bol rozštvrtený alebo na kôl vopchatý, alebo aby mu skôr odťali pravú ruku a tak ho obesili. Matej, trasúc sa strachom, prosil o milosť. Bebek sa osopil naňho:

„Akože ty zlosyn nad všetkých sveta zlosynov môžeš a smieš ešte žiadať o milosť?!“

Bašo s iskriacimi očami odvetil:

„Príde čas, keď aj ty, Fraňo, budeš potrebovať milosť, ale ju práve tak nenájdeš, ako ani ja teraz pred tebou. I ty, i tvoje plemä hanobne vyhynie ako, hľa, teraz ja.

Salm: „Ticho! U Boha je milosť pre teba, Matej Bašo, ale u ľudí nie. Ja si podržujem právo spôsob tvojej smrti zostriť alebo zmierniť. Hotujte sa všetci na smrť, a nech sa im pošle do žalára kňaz, aby sa vyspovedali zo svojich hriechov. Odveďte všetkých preč a Matejovi dajte tie najťažšie okovy, ktoré nachodia sa na zámku!“

GAŠPAR, TIDO J. - NÁMORNÍCI

GAŠPAR, TIDO J.

NÁMORNÍCI

Tatran, Bratislava, 1970 (v tiráži uvedný rok 1969, na frontispice 1970)
edícia Slovenská tvorba (41)
doslov Štefan Drug
1. vydanie, 5.000 výtlačkov
prebal Vlastimil Herold

beletria, próza krátka, novela
248 s., slovenčina
hmotnosť: 322 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: knižný blok výborný, prebal po krajoch mierne ohnutý

1,80 €

*mipet2*  in **O1**

Čarovné prímorské a morské prostredie, rozvášnené typy mužných hrdinov, milencov opojného mora a krásnych žien, otrokov zmyslov. Krv tečie a buráca obrazne i doslovne. Čitateľov záujem sa vybičúva zo strany na stranu. Prekvapujúca erotika, na voľakedajšie slovenské pomery a zvyklosti až prismelá... To všetko je len časť z charakteristiky námorníckych noviel Tida J. Gašpara, osobitého prozaika medzivojnového obdobia. Prózy s námorníckou problematikou (výber z knižiek Červený koráb a Námorníci) nesporne patria k tomu najlepšiemu, čo tento autor so zvláštnym osudom umeleckým aj ľudským (protirečivý vývin ideový: z výrazného predstaviteľa pokrokových a demokratických tendencií až po vysokého činiteľa Slovenského štátu; zamotaný a dosiaľ objektívne neosvetlený a nevysvetlený celkový zástoj v slovenskej literatúre, kultúrnej politike i politike; dlhoročná „neprítomnosť“ v literatúre a verejnom živote atď.) počas nedlhej svojej tvorivej činnosti napísal. Stretávali sa s kladným a priaznivým ohlasom v čase vzniku a vychádzania v časopisoch i knihách a mnohé prednosti nestratili ani do našich dní. Ich exotická tematika a senzualistické zameranie znamenali vítané oživenie a osvieženie v presile slovenskej prózy, kotviacej poväčšinou v dedine. Nepôsobí staro ani dnes. Gašparovo svojské rozprávačské umenie, opojenie z pekných slov a zo slov vôbec, bravúrna štylistika hraničiaca s expresionistickým výrazom i barokovou okrasnosťou — stratili už trocha z niekdajších vysoko oceňovaných hodnôt (Eduard Urx: „Ale keď sa Gašpar pozrie na realitu, vie o nej rozprávať obrovským svojím spôsobom... A to je plus, ktoré vniesol do spisby u nás. Plus, ktoré má trvajúce hodnoty...). Stále je to však ten temperamentný, zmyslovosťou i vysokými ideálmi hrdinstva, lásky k žene i k vlasti presiaknutý Gašpar, starodávny gavalier, trubadúr, lyrik v próze, trocha romantik, trocha sentimentalista, človek so srdcom v prešlom, nenávratnom, alebo aspoň pomíňajúcom sa svete, s hlavou však v modernom vlnobití — z čoho vzniká isté tvorivé napätie, výboje na všetky strany. Aby napokon podmanili aj súčasného, náročného čitateľa.

Srdcová pravota

Kedysi na belasej a rozkošnej Adrii žil daromné z božej milosti a na postrach morských chlapcov zvláštny veliteľ, žil i zvláštny morský chlapec. Bohatý, krásny svet síce nenameral rovnako svojej sympatie — jeden bol kapitán a druhý matróz, ale obaja sa tešili veľmi, že žili. A práve to bola azda nevinná vina všetkého. Bláznivé, rozpálené, slepé, žiarlivé a pomstivá vášne ich rujných sŕdc rozprali sa pre falošnokrásny ženský úsmev...

Obaja boli ľudia pomiešanej sorty. Komandant sa odrodil starej zemianskej kúrii zadunajskej. Ba už jeho otec kedysi opovrhoval ňou a prisahal i v mene svojho potomstva na cisársku zástavu. On zdedil už iba rýdzu, ľahkú, vojenskú krv. Cisárovi vernú, prísnu, nemilosrdnú, ale pritom i veľmi horúcu, ktorá rozžínala mu oči roztomilo, keď ich upieral na lahodné veci, a beštiálne vtedy, keď podriadených chytal pod drezúru. Najradšej mal zábavné manévre. Cisársko-kráľovský korvetný kapitán Rubidó Bozontoš bol šuhaj veselý. O zadunajskej kúrii už neslýchal, ale zato jej rujný, zaťatý, hrdý a hazardný virtus i pri všetkej vojenskej glazúre velil jeho gestám. Práve tak ako Holub Jánoš, odpadlík Tatier, tiež zabudol na svoju rodnú viesku, a predsa len bol snivý, pri veselom zadumaní v krásne veci veriaci, citlivý, panenský vojak... Matka a rodná zem obdarili ho svojsky rozľúteným srdcom. Darmo hovoril nematerinsky a s napodobňovaním kuruckej vášne, darmo nenávidel čiernožltý svet cisárskych labancov, jeho oči boli jednako len oči Jankove Holubove. Milé, holubie, krotké. Vždy na zázraky krásy vyčkávajúce, teplé, slovenské oči to boli... Zamilovane hľadievali na život.

Bozontos nevedel viac zo svojej pramaterinskej reči. ako zavinšovať niekomu ešte dobrý deň. Janko Holub vedel síce viac, ale po dlhých cudzích cestách už bol odvykol po svojsky hovoriť ... Pomiešanej sorty ľudia boli. Poloblázni. A zastareli sa druh druhovi do osudu natoľko, že iba tragickou srdcovou pravotou ukončilo sa medzi nimi všetko ...

Keď Janko Holub videl niekedy svojho veliteľa v spoločnosti hrkútajúcich dievčat, salónnych, voňavých, bielych, kvetných od móla na motorovom člnku odplávať belasým morom, ďaleko, akoby do plamennej záhrady západu, vtedy si vzdychol pekne. A to rozhodne po slovensky, lebo iní matrózi boli by zaiste kliatbou vystrelili za ním: Zlom krky, obluda!

Janko Holub nezávidel. Chodil po palube starej korvety vo výslužbe — korvety „Custozza“, priviazanej o mólo, a akási spomienka na sladkosť doma zabudnutých úst štrngla mu o osirelé srdce.

,Ó, bože, koľko žien si stvoril a vyzdobil darmi — a moja nie je ani jedna!’

Bola jar. I more dýchalo jej svätenou vôňou. Západ horel. Malé vlnky z plochy mora vystrekovali v diaľke ako krvavé plamienky, potom plápolali ružovo a nablízku zbelaseli ako lavína živého ohňa.

Janko Holub cítil, že sa blíži nejaká veľká radosť jari a ovíja celú zem.

,A mňa akoby ani nebolo. Ja sa mám trápiť sám. Roky. Teraz, keď moje srdce zvesťou jari bije a silou jari túži... ’

S veľkým vzrušením dumal si takto Janko Holub a súčasne i s rozhodným úmyslom, že nezriekne sa tak ľahko potešujúcej, i v žiali rozveseľujúcej a pravej

ZÚBEK, ĽUDO - SKRYTÝ PRAMEŇ

ZÚBEK, ĽUDO

SKRYTÝ PRAMEŇ

Tatran, Bratislava, 1967
edícia Hviezdoslavova knižnica (142)
doslov Miloš Tomčík
obálka Zlata Maderová
3. vydanie (tu prvé), 34.000 výtlačkov

beletria, román, životopisy,
188 s., 32 s. čb fot., slovenčina
hmotnosť: 315 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: knižný blok výborný stav, prebal po krajoch poohýnaný

0,50 €

*mipet2*/*barpe*  in *bels*

Próza Skrytý prameň je umelecky najzrelším dielom Ľuda Zúbka. Ako v ostatných svojich prácach, aj tu sa autor zahľadel do minulosti, aby z nej vydoloval pútavý príbeh o vzniku oltára majstra Pavla z Levoče. Nejde o historickú rekonštrukciu skutočnej udalosti. Veď o živote majstra Pavla vieme veľmi málo, ba nie sú známe ani najzákladnejšie oporné body: kedy a kde sa narodil a kedy a kde umrel. Svedectvo o ňom vydáva len jeho dielo, skvost nášho neskorogotického rezbárstva. A práve toto dielo inšpirovalo autora napísať príbeh o zmysle umeleckej tvorby a oslavu veľkej, čistej a pritom beznádejnej lásky starého umelca k svojmu modelu, k mladuškej, krehkej Márii. Jadrom príbehu je však stretnutie dvoch hlavných stredovekých umeleckých smerov: gotiky a renesancie. Predstaviteľom tej neskorej gotiky je voči sebe aj iným prísny majster Pavol, žiak veľkého poľského umelca Wita Stwosza, rezbár, ktorý sa zubami-nechtami bráni proti vnikaniu „cudzích“ prvkov do svojho umenia, t. j. proti vplyvu renesancie, ktorej stopy sa však aj proti jeho vôli začínajú už dostávať do jeho tvorby. Hlásateľom druhého smeru, teda vyznávačom renesancie, je tovariš Krišof, ktorému autor dal prezývku Šťuka, aby aj tak naznačil, čo Krištofov príchod znamenal v tichom „rybníku“ levočského života. V dramatickom stretnutí s mešťanmi, predstaviteľmi verejného života v Levoči, Krištof podľahne — ale nástup nového umeleckého smeru už nič nemôže zastaviť. Najväčšie rezbárske dielo majstra Pavla ostáva v Levoči pre budúce pokolenia ako dôkaz o mohutnej sile ľudského génia, no majster sám v noci pred najväčším triumfom svojho života z mesta tajne odchádza, nezanechávajúc po sebe stopy, lebo svojim umeleckým ideálom sa nechce spreneveriť, ale príchod a víťazstvo nového nechce už zažiť.

Na rozdiel od ostatných historických próz sa autor v tomto prípade nemal vlastne o čo opierať. Iba o dielo majstra Pavla. Nedostatok historických prameňov prejavil sa však v konečných dôsledkoch ako činiteľ pozitívny, lebo kultúrnohistorické pozadie a reálie nedostali sa v diele do popredia a nezaťažili ho záľahou prvkov poznávacích Zo Skrytého prameňa sa nám prihovárajú ľudia z mäsa a krvi, postavy zložitých charakterov, ktoré — hoci ich delí od nás takmer pol tisícročia — majú nám aj dnes čo povedať. Ak k lomu pripočítame ešte zaujímavú kompozíciu — spätné odvíjanie deja — máme pred sebou prózu, ktorej hodnoty preveril už aj desaťročný časový odstup od jej prvého vydania.

Po prvý raz vychodí Skrytý prameň aj s reprodukciami hlavného diela majstra Pavla, aby si čitatelia mohli znásobiť dojem z prózy aj estetickým zážitkom z pohľadu na nesmrteľné dielo hrdinu Skrytého prameňa.

Dlho som potom ešte cítil vo svojej ľavej dlani majstrovu studenú ruku. Mal som pritom čudný pocit: jednostaj sa mi zdalo, že som mu stisol ruku svojou chýbajúcou pravicou. Človek s oboma rukami to ťažko pochopí, ale ja som pritom priam cítil dotyk majstrovej ruky vo svojej pravici. V ruke, ktorú už nemám.

Nebolo to po prvý raz, čo som podľahol klamu o svojej chýbajúcej ruke. Vnímal som celkom zreteľne pohyby prstov, ba cítil som i ranu, ktorú som si pred časom na prste spôsobil ostrým rezbárskym nožom, priam ma bolela. Neraz som sa veru pozabudol a chcel chytiť niečo pravou rukou, a svoj omyl som zbadal až pri pohľade na kýpeť...

Najcitlivejšie si však zachovala moja myseľ bolesť, ktorá ma prenikla, keď mi ruku odtínali. Stačí, aby som si spomenul na deň vykonania rozsudku, a cítim, akoby mi ktosi surovo rozjatroval nielen ranu na ruke, ale aj všetky rany duševné, ktoré sú ešte horšie než rany telesné.

Nerád si obnovujem tieto spomienky, najradšej by som ich navždy vytrhol z pamäti, ale to sa mi nepodarí, a preto sa musím utešovať nádejou, že časom sa ich ostrosť stupí aspoň natoľko, aby mi nespôsobovali ustavične sa obnovujúcu trýzeň.

Viem, že keď opíšem príbeh tých dvoch strašlivých hodín, ochoriem zo spomienok na ne, ale nemôžem ich obísť. Sľúbil som, že nebudem nič zamlčovať ani okrašľovat’, najmä nie to, čo hovorí v môj neprospech.

Ráno sa ma prišiel opýtať strážnik väzenia, či si chcem pred vykonaním rozsudku uľahčiť spoveďou. Odmietol som, lebo všetko, čo som mal na srdci, povedal som už predtým pátrovi Anzelmovi, keď ma prišiel do väzenia navštíviť. Načo sa ešte osobitne spovedať, veď nepôjdem na smrť! Hoci by som bol býval radšej, keby mi odťali hlavu než obe ruky.

CHUDÍK, JÚLIUS - HOREHRONSKÝ TALIZMAN

CHUDÍK, JÚLIUS
JARUNKOVÁ, KLÁRA

HOREHRONSKÝ TALIZMAN

Tatran, Bratislava, 1978
edícia Hviezdoslavova knižnica (256)
doslov Ján Koška
prebal Emil Bačík, Igor Imro
1. vydanie, 7.500 výtlačkov

životopisy
182 s., 32 s. čb fotografií. slovenčina
hmotnosť: 328 g

tvrdá väzba s prebalom

4,50 € stav: dobrý *mipet2* PREDANÉ
4,50 € stav: dobrý *cesvo* DAROVANÉ

„Už dávno som tak nečítal na dúšok - a to nielen text slovenskej proveniencie — ako práve v prípade spomienok Júliusa Chudíka a všetkého, čo k tomu patrí.

Stále sa mi natískalo a aj teraz sa mi natíska porovnanie možno na prvý pohľad vzdialené a zaradenie akiste nevedecké: pikareskná literatúra. Majú určite jej niektoré znaky, neotrasiteľný epický pokoj (čo by sa čokoľvek robilo), temer filozofický nadhľad a čistotu, čírosť epického elementu: tak to bolo — a nič viac. A neviem, či je to dobre a či je to zle, že autor, aj pri svojich zrejme obsiahlych čitateľských skúsenostiach, nečítal Gila Blasa alebo hoc aj Cervantesove novely. Možno, že potom by sa nebol bál hodiť na papier aj to posledné, čo si žiarlivo ustrážil, oné „darobnice“, ktoré spomína v komentári dcéra a komentátorka Klára Jarunková; ale možno aj, že práve tento „zákaz vstupu“ darobníc, najmä však elementu ženského, spoluvytvára originalitu rozprávača a rozprávaného. Komentár Kláry Jarunkovej ... na prvý omak chytil tón a drží ho: je to láskyplné a len trošilinku ironické porozumenie ...

... Je to zatiaľ najnádejnejší rukopis, ktorý som čítal v súvislosti s novou koncepciou Hviezdoslavovej knižnice.“

Z posudku Vladimíra Mináča

Môj prastarý otec, v zápiskoch často spomínaný „starký”, mal už na začiatku dvadsiataho storočia skoro sto rokov. Ak máme veriť jeho pamäti a neskoršiemu otcovmu zápisu starkého pradávnych spomienok, ak teda máme veriť ústnemu podaniu, nuž potom pochádzajú Chudíkovci z Moravy. Mne osobne sa však nepodarilo nájsť o tom nijaké konkrétne dôkazy. Iba všeobecnú etnografickú informáciu, podľa ktorej časť horehronského obyvateľstva pochádza z dávneho valašského osídlenia.

Horehronie je vôbec po stránke etnografickej, nárečovej i konfesionálnej azda najzaujímavejším kútom Slovenska. Málokde možno na takom malom a aj riedko obývanom priestore nájsť toľko a takých výrazných rozdielov ako na vyšnom Horehroní, u nás doma nazývanom Vrchhron. O Vrchhrone doslova platí: čo dedina — to reč iná. A za tou inou rečou sa vo väčšine prípadov skrýva aj iný pôvod, iné vyznanie.

Horehronské nárečia poznám, môžem ich charakterizovať výstižnými vetami, ktoré mi utkveli v pamäti z môjho horehronského detstva. Používali sme ich vtedy medzi rovesníkmi na ciele nie veľmi ušľachtilé — prosto sme sa jeden druhému vysmievali. Možno sú dnes rozdiely medzi horehronskými nárečiami už nie také výrazné, ešte pred desaťročím či dvoma však boli. (Ale — sú i dnes, veď ta chodím a viem to). Nechcem sa vôbec miešať do remesla jazykovedcom alebo etnografom, chcem len ústnym podaním z vlastnej pamäti prispieť do prúdu ústneho podania, ktorý, nazdávam sa, i pri všetkej vede vždy bude tiecť od ľudí minulých k budúcim.

Nuž začnime od pramienku Hrona, na Telgarte. „Ťevgarec je Ťevgarec”, hlásku „l” veľmi nepotrebuje. Vyznaním býval gréckokatolík a pôvodom vraj Rusnak. Rusnacké a gréckokatolícke dediny boli pod Kráľovou hoľou dve. Telgart a Šumiac. Šumiacke nárečie sa však od telgartského líšilo. „Ha, hvari, a ďeže si s ťim cedilom buv?”

Pohorelá, rozložená tak ako aj dve predošlé dediny ďalej od Hrona, vyššie pod horami, bola katolícka. Pohorelci vraj pred storočiami prišli z Poľskej, aj veľkú drevenú panenku-máriu si so sebou priniesli. Ale svätí veru neboli, to teda nie. Ich svojrázne nárečie by hádam tomu poľskému pôvodu aj prisvedčovalo. „Pogorela vygorela”.

Potom už príde Závadka, „tota Heľpa” a Polomka bez mäkkých spoluhlások, či presnejšie len bez mäkčeňov. Ešte za našich detských čias, keď sme vlakom chodili do Brezna do školy, prežívala prastará maďarská rýmovačka, na ktorú sa Polomčania hnevali. „Buvala Janos, Polomka varos, disnokereskedis”. Správne po maďarsky (foneticky) Buvala Jánoš, Polomka vároš, disnókereškedéš. (Ján Buvala z mesta(!) Polomky, obchod so sviňami). Celkom zjavne text z vozovej tabule priekupníka, ktorý za uhorských čias tak dlho premával po horehronských dedinách, až sa im jeho tabuľa vryla do pamäti na celé polstoročie. No ešte i pred niekoľkými rokmi, keď som sa na Polomke spytovala na uličku s istým číslom domu, počula som: „Noze, zeňi, hybajťe sem, ci ňeznaťe ďe ta ulička, keru paňi hľada?”

Niže Bacúcha nejdem, to je od nás už ďaleko.

Vážený čitateľ, ak je nebodaj ešte aj krajanom, si isto povšimol, že vo výpočte vrchhronských dedín mi chýba celý rad osád, počínajúc mojou rodnou Červenou Skalou. Zlatno, Valkovňa, Švábovka, Nová Maša, Pohorelská Maša i Hámor. Akosi mi ustúpili do pozadia, keď som začala vyratúvať nárečové i ostatné odlišnosti horehronských dedín. Tieto osady sa nárečove ani inak od seba neodlišujú, zato sa však veľmi odlišujú od dedín, popod ktoré sa ťahajú. Dnom doliny, popri Hrone. Nárečie je vo všetkých rovnaké. „Ta slaňiňi, ta chleba, ta nam inšo ňetreba.” Rovnaká je aj ich mentalita a príbuzenské siete rodín sa prepletajú osadami, ťahajú od

CHUDOBA, ANDREJ - KDE PIJÚ DÚHY

CHUDOBA, ANDREJ

KDE PIJÚ DÚHY

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1987
edícia Klenoty (68)
doslov Viliam Marčok
ilustrácie Agneša Bakardžieva-Hložníková
prebal Emil Bačík, Agneša Bakardžieva-Hložníková
2. vydanie, 2.500 výtlačkov

beletria, novela
252 s., slovenčina
hmotnosť: 230 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

PREDANÉ

*mipet2* in **O1**

Zbierka poviedok, o ktorých možno povedať, že sú to širšie komponované básne v próze, tematicky zakotvené v krajine na rozhraní južného a stredného Slovenska...

Ustarostená tvár striehla na každé slovo.

— A čo?

— Ale ... také somárčiny.

Matka hľadela za žandármi.

— Ktovie, či naozaj ušiel s tým Tomášom.

Otec povedal tvrdo:

— Veď sa on vráti, keď nebude mať čo žrať.

Potom nastali jednotvárne dni, boli dlhé a hluché ako prasknuté zvony, z ktorých vypadlo srdce. Leto sa minulo, čo bolo na koreni, ležalo v stodolách. Na poliach sa ježili strniská, kvitol čistec, dedinskí chlapci pásli na poliach kravy. Rozkladali ohne. Brúsili po voľnom okolí, zhľadúvali vodnicu, zemiaky a kukuricu. Ležiavali vôkol ohňa, opekali kukuricu, škriepili sa a fajčili horké cigarety z hlohového lístia. Boli to všetko dvanásť-trinásťroční chlapci okrem Vinca-maznáka. Vinco mal už pomaly na šestnásty, ale pridŕžal sa mladších. Bol trochu ťažkopádny, ale sily mal ako junec, a tak jeho slovo bolo vždy navrchu. Zvyčajne hovorievali o vojne, lámali si jazyky na menách miest, ktoré vyčítali v novinách.

Ech, Toledo, ech, Guadalajara, ech, Guadalquivir . ..

V našich ušiach to znelo ako spev cudzokrajných vtákov. Večer som sa motal po poli, hľadel som na oblaky. Boli to trojsťažníky s vetrilami a ja som na nich plával do krajiny, kde je spravodlivosť, kde sú samí dobrí ľudia a na každej stráni strom s dozretými pomarančmi. Ach . . . milý čas snívania v tráve, rojčenia o vzdialených svetoch, čas nepokoja, odchádzania a lúčenia ...

Tomáš bol hrdina našich rozprávok, oňho sme bojovali, kvôli nemu sme sa škriepili.

— Ak chceš vedieť, je kanonier... vieš! Strieľa z takých kanónov, ako boli na obrázku v novinách.

— Čo ty vieš, čo sú kanóny. To sú pätnástky. Môj otec boli cez vojnu pri nich.

My sme s údivom pozreli na Vinca a úctivo sme šepkali:

— Pätnástky ...

Vincov protivník sa nedal:

— To neboli pätnástky. To boli väčšie.

Vinco ironicky odpľul do ohňa.

— Co ty vieš, ty maml’as. Vieš, aké tie majú rúry?

Všetky oči viseli na ňom.

— Ako chlap v páse.

Zhíkli sme:

— Hííí...

Pomysleli sme si, že väčších kanónov už ani nieto.

— Vieš, aké tie majú hilzne?

Roztiahol svoje medvedie ručiská, ako mu len stačili. Opäť sme zhíkli a Vincov protivník už ani nemukol.

— A vieš, ako ďaleko tie nesú?

Pozrel sa do slnečnej diaľavy a zakosil rukou.

— Ostrihomskú baziliku by odtiaľto trafili ako nič.

Jeho vystreté ručisko nás priam hypnotizovalo.

Premýšľali sme o tom, ako len môžu ľudia urobiť

KALINA, ONDREJ - SOBRANÉ PRÁCE ONDREJA KALINU II.

KALINA, ONDREJ

SOBRANÉ PRÁCE ONDREJA KALINU
Sväzok II.

Tatran, nakladateľský úč. spolok, Turčiansky sv. Martin, 1922

beletria, próza krátka, poviedky,
164 s., slovenčina
hmotnosť: 236 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, dobová preväzba, na frontispice malý podpis majiteľa

3,50 €

*mipet2*  in **O1**

ZAMILOVANÝ IDEALISTA.

I.

Dvaja mladí ľudia, skončiac štúdia na vysokých školách, vracali sa domov k rodičom. Na pozvanie priateľovo však šli najprv k nemu na návštevu. Ich úmyslom bolo zdržať sa tu deň alebo dva, a potom pospiechať ďalej, každý domov k svojim rodičom: aby užili ešte naposled trochu bezstarostných chvíľ pred vstúpením na chlebovú postať života.

Na železničnej stanici prišiel im v ústrety ich priateľ Orlík, vekom o niečo mladší od nich. On už pred mesiacom vrátil sa domov na školské prázdniny. Červené jeho líca už uspelo opáliť horúce letné since na častých vychádzkach v poliach a lesoch. Jeho priatelia do posledného dňa zotrvávali na učení. Pohrúžení celé dni, i tiché noci, do múdrosti hrubých kníh v komôrkach vysoko pod krovom, s trudom ukončievali beh študentského života. Oba prichádzali pobledlí, ale zaoceľovaní na duchu. Najmä Bazička, doktor filozofie, predtým ušľachtile vznetlivý mládenec, teraz mnohou učenosťou ochladol srdcom a otupel oproti rozmarilosti a radostiam života. Duch jeho hrdo povzniesol sa nad plytké záujmy všedného žitia.

Orlík srdečne potriasol ruky obom na uvítanie, keď vystúpili z vlaku, a potom ich viedol do mesta. Mladí učenci, prichádzajúc zo suchoparu veľkého mesta a spústy kamenných domov, mile boli dojatí sviežosťou a zeleňou okolných polí a lúk. Obdivovali i krásu vrchov, opodiaľ vypínajúcich sa k nebesám. V živom rozhovore kráčali cestou, trochu zvedaví, aká bude to milá, pohostinná domácnosť, o ktorej z vypravovania priateľa svojho už znali niektorú zaujímavú okolnosť. Keď sa blížili k mestu, Orlík ukazoval im stranou na blízky sad.

„Hľa! to býva cieľom našich večerných vychádzok. Medzi krovinami a pod košatými stromy sú lavičky: tam sadneme a poslúchame spev slávikov.“

Medzitým, čo ukazoval rukou, príchodzí uzreli ľahučkú postavu dievčaťa, pospiechajúceho oproti nim zo sadov. Orlík zastal na chvíľu: poznával v nej svoju sestru Marienku.

„Čo tu robíš?“ zvolal oproti nej. A keď sa priblížila, obráťac sa k priateľom, riekol: „Moja mladšia sestra Marienka.“

„Šla som na prechádzku,“ odvetilo dievča na otázku bratovu. „Ale spomenula som si náhle, že dnes musím isť k slečne do spevu.“

Rieknuc to, zapálila sa. Lebo nehovorila pravdu, že vyšla na prechádzku, ale musí isť do spevu. To bol číry výmysel. Keď zvedela, že majú prísť

LES MARTIN - AKTY X 1. - PRIMLADÍ NA SMRŤ

LES MARTIN

AKTY X 1.
PRIMLADÍ NA SMRŤ
(The X files - X Marks the Spot )

Mladé letá, Bratislava, 1997
preklad Davorín Gašpar
1. vydanie
ISBN 80-06-00788-8

beletria, novela, detektívky, knihy pre deti,
144 s., slovenečina
hmotnosť: 102 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

1,20 € PREDANÉ

*mipet2* in **O1**

Prvý príbeh osobitných agentov FBI Dany Scullyovej a Foxa Muldera, hlavných protagonistov televízneho seriálu Akty X scenáristu Chrisa Cartera. Prvý raz v ňom spoločne riešia jeden z mysterióznych kriminálnych činov - vraždy spolužiakov maturitného ročníka istej strednej školy...

PÄTNÁSTA KAPITOLA

Theresa ďalej nevládala.

Zakryla si rukami uši, čelom sa oprela o stôl a prudko sa rozvzlykala.

Scullyová sa načiahla s úmyslom dotknúť sa jej ruky. Ešte stále bola ľadovo studená.

Theresa zdvihla hlavu.

„O, Bože,“ povedala Scullyová.

Therese tiekla z nosa krv.

Scullyová vytrhla zo zásobníka za hrsť papierových vreckoviek. Podala ich Therese.

Vtom jej v mysli prebleskol obraz. Obraz tvora v truhle. Implantátu v jeho nozdrách.

Mala Theresa taký istý implantát?

Scullyová sa v myšlienkach ďalej nedostala.

Kútikom oka zbadala, že dvere jedálne sa rozleteli.

Dnu vtrhol Dr. Jay Nemman. Hneď za ním vošiel policajný vyšetrovateľ z lesnej čistinky. Vyzeral nebezpečnejšie než hocikedy predtým.

Čašníčka ukázala na stôl, pri ktorom s Theresou sedeli Scullyová a Mulder.

„Tam je vaše dievčatko, doktor,“ povedala čašníčka. „Pánbohvie, čo jej, chudiatku, urobili.“

Scullyová si uvedomila, že čašníčka telefonovala. Tunajší ľudia držali spolu - najmä proti cudzím.

Teda cudzím pozemšťanom.

Dr. Nemman ignoroval Scullyovú a Muldera. Všímal si len svoju dcéru.

Položil jej na plecia ruku. „Poďme domov, zlatko,“ povedal. „Preč odtiaľto. Preč od týchto všetečných sliedičov a ich dotieravých otázok.“

Ale Theresa sa odtiahla od neho. Oči mala rozšírené hrôzou.

„Nezdá sa mi, že by dievča chcelo odísť,“ povedal Mulder rozhodným tónom.

„Vy sa do toho nepleťte,“ odsekol doktor. „Je to choré dievča. Veľmi choré. Trpí rozličnými chorobnými predstavami. Je na pokraji nervového zrútenia. Musí sa vyhýbať rozrušeniu.“

Medzitým Theresa cúvla do kúta jedálenského boxu. Skrčila sa tam do polohy plodu v maternici.

Policajný vyšetrovateľ k nej natiahol ruku.

„Tvoj ocko ťa chce vziať domov, Theresa,“ pove-

LEWIS, SINCLAIR - BABBITT

LEWIS, SINCLAIR

BABBITT
(Babbitt)

Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava, 1964
preklad Rudolf Koštial
doslov Július Pašteka
edícia Svetová tvorba (22)
1. vydanie, 10.000 výtlačkov

beletria, román
378 s., slovenčina
hmotnosť: 305 g

0,50 €

*mipet2* in **O1**

Boli to naozaj ľudomilné inzeráty. Jeden z nich mal takýto povzbudivý titul: „Peniaze! Peniaze!! Peniaze!!!“ Druhý oznamoval, že „Pán P. R., ktorý predtým u holiča zarábal týždenne osemnásť dolárov, teraz nám píše, že od skončenia nášho kurzu dostáva päťtisíc dolárov ako osteovitalický lekár“; a v treťom bolo, že „slečna J. L., donedávna balička v obchode, dostáva teraz desať tvrdých dolárov denne za vyučovanie nášho hinduistického spôsobu vibračného dýchania a duševnej kontroly“.

Ted nahromadil päťdesiat alebo šesťdesiat takých oznamov z rozličných ročeniek, časopisov nedeľných škôl, zošitových románov a ľudovýchovných vestníkov. Ktorýsi dobrodinec tam prosí: „Nikto vás nepojme do tanca? — Budete obľúbenejšia a zarobíte viac peňazí — do lepšej spoločnosti sa dostanete hrou na havajskú gitaru alebo spevom. Podľa tajných zásad nedávno objaveného systému vyučovania hudby môže ktokoľvek — muž, dáma alebo dieťa — bez únavného cvičenia, osobitného školenia alebo dlhočizného štúdia, bez straty času, peňazí alebo energie naučiť sa hrať podľa nôt na klavíri, bandži, rohu, klarinete, saxofóne, husliach alebo bubne, taktiež spievať z nôt!“

Iný inzerát pod naliehavou výzvou „Hľadajú sa detektívni znalci odtlačkov prstov — Veľké platy!“ dôverne oznamoval: „VY — muži a ženy, ktorým v žilách prúdi horúca krv — toto je POVOLANIE, na aké ste už dávno čakali. Sú v ňom PENIAZE, ba VEĽKÉ peniaze, a rýchla zmena prostredia, strhujúca, vrcholne zaujímavá, uhrančivo mocná sila, čo si vaša čulá myseľ a dobrodružný duch tak žiadostivo želá. Len si pomyslite, že sa môžete stať hlavnou osobou a rozhodujúcim činiteľom pri riešení čudných záhad a zamotaných zločinov. Toto skvelé povolanie vás privedie do styku s vplyvnými ľuďmi ako rovný s rovným a často vám príde cestovať hore-dolu — možno aj do vzdialených krajín — a nebude vás to stáť ani halier. NIJAKÉ OSOBITNÉ VZDELANIE SA NEVYŽADUJE.“

„Íha! To je vari zlatý klinec všetkého! Nebolo by to príma cestovať si po svete a pritom dolapiť nejakého chýrneho lotra?“ zajasal Ted.

„Priveľa by som si od toho nesľuboval. Tu sa človek najskorej popáli. Ale to uľahčenie hudobného štúdia by vari stálo za reč. Keby si znalci efektívnosti práce nad týmto tak lámali hlavu ako nad výrobou tovaru v továrňach, veru nevidím príčiny, prečo by nemohli vymyslieť taký spôsob, čo by sa človek nemusel piplať s ustavičným hraním a cvičením, ako je to v hudbe ešte aj teraz.“ Na Babbitta to urobilo dojem a mal hrejivý otcovský pocit, že si oni dvaja, mužskí členovia rodiny, rozumejú.

Počúval oznamy korešpondenčných kurzov, ktoré prostredníctvom poštovej schránky vyučovali písanie poviedok, zlepšovanie pamäti, filmové herectvo, rozvoj duševnej sily, bankovníctvo, španielčinu, liečenie nôh, fotografovanie, elektroinžinierstvo, výzdobu výkladov, chov hydiny a chémiu.

„Tak teda, tak teda . . .“ Babbitt hľadal výstižný výraz pre svoj obdiv. „Nech som huncút! Vedel som, že táto hra na školu, tieto korešpondenčné kurzy, je výnosný obchod — ale neuvedomil som si, že je to celkom slušný kľúčový priemysel! Vari hned za potravinárstvom a kinami. Vždy som si vravel, že raz príde otvorená hlava a povie, že vyučovanie nemožno prenechať knihomoľom a nepraktickým teoretikom, ale že z toho treba urobiť veľký obchod. Áno, chápem, že ťa zaujíma veľa týchto kurzov. Musím sa spýtať kamarátov v Atletickom klube, či si dakedy uvedomili. . . No naproti tomu, Ted, vieš, ako inzerenti, totiž ako niektorí inzerenti zveličujú! Veru neviem, či by ťa vedeli tak šikovne pretiahnuť cez tieto kurzy, ako to tu vravia, že vedia.“

„Ale určite, ocko, samozrejme." Ted rozprával tak nadšene a radostne, ako zvykne dospelý chlapec, keď ho starší úctivo počúvajú. Babbitt sa naňho sústredil s dojemnou láskou:

„Chápem, aký vplyv môžu mať tieto kurzy na celú výchovnú prácu. Prirodzene, verejne by som to nikdy nepripustil — je len slušné a vlastenecké, že chlapík, ktorý absolvoval Štátnu univerzitu ako ja, všade vytrubuje chválu a slávu na svoju Alma mater — ale veci sa majú tak, že ešte aj na univerzite sa stráca premnoho drahocenného času štúdiom poézie a francúzštiny a takých predmetov, ktoré nikdy nikomu ani halier nevyniesli. Neviem, ale je dosť možné, že tieto korešpondenčné kurzy sa nakoniec ukážu ako jeden z najdôležitejších amerických vynálezov.

„Ťažkosť s mnohými ľuďmi je v tom, že sú hmotári až hanba, nevidia duchovnú a mysliteľskú stránku americkej prevahy. Myslia si, že vynálezy ako telefón, lietadlo a rozhlas — nie, rozhlas je taliansky vynález, ale dosť na tom myslia si, že tieto