BANÁŠ, JOZEF
ZÓNA NADŠENIA
Dramatický príbeh priateľstva a lásky (1968-2008)
Kelion, Bratislava, 2008
obálka Ján Lörincz
1. vydanie
ISBN 978-80-969723-1-9
publicistika
400 s., slovenčina
hmotnosť: 463 g
mäkká väzba
stav: veľmi dobrý
3,30 € 2,90 €
rimle
*bels*
Po bestselleri "Idioti v politike" prichádza Jozef Banáš s príbehom, ktorý napísal život. Slovák Jozef sa krátko pred inváziou vojsk Varšavského paktu do Československa v auguste 1968, zoznámi s Nemcom Thomasom a Ukrajinkou Sašou. Saša s úprimným úmyslom prichádza ako príslušníčka okupačnej armády pomôcť Slovákom a Čechom v boji s kontrarevolúciou, Thomas sa angažuje v Nemecku v študentskej revolte. Invázia však priateľstvo Jozefa a Thomasa a lásku Jozefa a Saši rozdelí, stretnú sa za neuveriteľných okolností až po tridsiatich siedmych rokoch. Čitateľ sa stretáva s postavami reálneho politického života – Husák, Dubček, Biľak, Brežnev, Honecker, Krenz, Gorbačov, Juščenko, Havel. S väčšinou z nich sa autor osobne stretol. Čitateľ sa neubráni slzám pri čítaní dojemných scén na jednej, a humorných scén z čias reálneho socializmu, na strane druhej.
Bývalý politik a diplomat (pôsobil v Nemecku a v Rakúsku) spôsobom "da Vinciho kódu", na pozadí strhujúceho príbehu priateľstva a lásky, šokujúco úprimne popisuje svoje skúsenosti s domácou a zahraničnou politikou, diplomaciou a tajnými službami. Po trojročnej spolupráci medzinárodného tímu z Nemecka, Rakúska, Ukrajiny a Slovenska, pod vedením slovenského autora, vznikla historická freska, o akú sa na Slovensku doposiaľ nikto nepokúsil.
XX. KAPITOLA
Berlín 1968
Bolo ešte skoré ráno, keď sa koncom augusta 1968 pri ruinách kostola Gedächtniskirche na Kurfuirstendamme v Západnom Berlíne začali zhromažďovať prví študenti. Thomas bol medzi nimi. Pricestoval deň predtým so skupinou desiatich ďalších študentov z Bonnu. Cesta vlakovým koridorom cez NDR bola prekvapujúco príjemná. Mal pocit, že vojaci a colníci NDR sú k nim priateľskí. Azda preto, lebo vedeli, čo sa v Západnom Berlíne chystá. Študenti cestou debatovali o situácii v Nemecku, o vývoji udalostí vo Vietname a, samozrejme, o najnovších správach z Československa.
„Videli ste včera toho amerického prezidenta, keď ukazovali zábery z prijatia ruského veľvyslanca? Johnson sa s ním takmer vyobjímal!“ rozčuľoval sa Hans. „Mocní si rozumejú, aj keď sú nepriatelia.“
„Rusák mu oznámil, že obsadili Československo, a Johnson sa zmohol len na formálny protest. Vraj Spojené štáty budú proti tomuto agresívnemu aktu protestovať na pôde OSN,“ uškieral sa Hans. „To je, akoby rovno povedali, chlapci, robte si s tými Čechoslovákmi, čo chcete.“
„Prečo by im v tom mali Američania brániť? Veď sa len potešia, keď Rusi urobia podobnú lumpáren ako oni vo Vietname. Svet už nebude ukazovať len na nich,“ analyzoval Peter.
„To je čosi, ako keď Chamberlain s Daladierom podpísali v Mníchove dohodu, kde nanútili Čechoslovákom odstúpenie Sudet. Neviem, či sme to práve my Nemci, ktorí máme právo posudzovať Rusov,“ namietol Karl.
„To je dobrá pripomienka. Ja hovorím, že máme práve preto. My sme nová generácia a nebudeme mlčať len preto, že by sme sa mali hanbiť za našich otcov. Dokedy sa máme hanbiť?! Ja vyjadrujem svoj protest nie preto, že som Nemec, ale preto, že som slobodný človek!“ rázne povedal Thomas.
„Predstavte si, že americký minister zahraničia v čase, keď ruské vojská prekračovali československú hranicu, prednášal v Zahraničnom výbore Demokratickej strany o dobrých vzťahoch Spojených štátov so Sovietskym zväzom... Normálne je mi na vracanie,“ pokrútil hlavou Hans.
„Je jasné, že tí dvaja si neublížia. Chudáci Česi a Slováci si myslia, že im prídu Američania na pomoc. To si myslel aj môj otec, keď v päťdesiatom treťom pálil ruskú zástavu pred Brandenburskou bránou. Keď ich valcovali ruské tanky, Amíci stáli na svojich tankoch sto metrov od nich, civeli na nich a fajčili Marlborky. Preto protestujeme proti invázii, či je to ruská v Československu, alebo americká vo Vietname. Keď budeme mlčať, o pár rokov nás nikto nebude brať vážne. Nech nám Amíci nadávajú do fašistov. My bojujeme za správnu vec a to je podstatné!“ rozhorčil sa Thomas.
„Presne tak!“ skonštatoval Karl a vytiahol gitaru. Vozňom zaznel protestsong Peta Seegera „We shall overcome, we shall overcome some day, deep in my heart I do believe, we shall overcome some day“. Pieseň postupne strhla všetkých. Ani východonemeckí sprievodcovia, ktorých bolo vo vlaku podozrivo veľa, neprotestovali.
Rudi Dutschke sa ako tak zotavil z ťažkých zranení, ktoré utrpel pri pokuse o atentát v apríli. Bol taký frajer, že napísal dvadsaťtriročnému bytovému maliarovi, atentátnikovi Bachmannovi list, v ktorom mu odpustil a vyzval ho, aby sa pridal k nemeckým študentom bojujúcim za socializmus a proti americkému imperializmu.
Bachmann sa však vo vyšetrovacej cele obesil. Oficiálne komuniké tvrdilo, že spáchal samovraždu. Študenti boli presvedčení, že bol na Dutschkeho nasadený a odkrágľovali ho tí, ktorí ho nasadili, aby nerozprával. Všetkým bolo ľúto, že Rudi na najväčšej protiamerickej demonštrácii, organizovanej Komúnou Fritza Teufela zo Slobodnej univerzity Berlín, nevystúpi. Desiateho júna nenápadne spolu s manželkou Gretchen a synom opustili Západný Berlín a odišli do exilu. Thomas však vo vrecku stískal jeho list, ktorý sa chystal na zhromaždení prečítať. Od aprílového mítingu mladých socialistov, na ktorom sa s Rudim spriatelil, boli v neustálom kontakte. „Sú to špinaví psi, Barbari a zradcovia,“ písal v liste Thomasovi, keď komentoval intervenciu vojsk Varšavskej zmluvy v Československu.
Bolo pomaly osem a Thomas už nedovidel na koniec davu zhromaždených študentov. Nad hlavami držali heslá odsudzujúce americkú agresiu vo Vietname. Jeho sused niesol veľkú fotografiu vietnamskej ženy s hlavňou amerického samopalu priloženou k jej hlave a pod ňou nápis: „Take down your gun, buddy and go home!“ Iní niesli portréty Che Guevaru, ...
COURTOIS, STEPHANE
