DÉMON SÚHLASU
Archa, Bratislava, 1991
edícia Vybrané spisy Dominika Tatarku (7)
predslov Václav Havel
ISBN 80-7115-019-3
beletria, román, literatúra slovenská
102 s., slovenčina
tvrdá väzba s prebalom, malý formát
stav: dobrý
PREDANÉ
*priva*bels*
„... Tatarka prežíva osamotenosť, pretože všetko, čo už raz domyslel, si ponechal, od ničoho neustúpil a nič neopravoval. A akože ináč, i uňho bolo toto domýšľanie bolestnej povahy a vracalo sa okľukou. Odvrhol napríklad náboženskosť, aby sa k nej v novej podobe vrátil. Pomenoval však démona súhlasu a už mu nikdy nepodľahol. Pamätám sa, aké oslobodzujúce bolo pre mňa toto pomenovanie. Bolo to pred viac ako tridsiatimi rokmi. Čítal som Démona v električke, vystúpil som, sadol si na lavičku a čítal až do konca. A potom som išiel pešo domov s otraseným mozgom. Bolo to ako v starom Arbesovom romanete: otvoria ti hlavu a vymenia mozog. Ale všetko tu bolo povedané s ohromujúcou naliehavosťou a s fantastickým domácim koloritom, zábavným a súčasne i ťažko melancholickým. Upevnilo ma to v presvedčení, že dať si vymeniť mozog je hlúposť, že to človeka nakoniec zničí.
Démon mal byť preložený do iných jazykov už vtedy. Tatarka však doplatil na nevšímavosť sveta voči malonárodným literatúram. Krotké prejavy vtedajšieho sovietskeho odmäku sa svetu predkladali ako literárne senzácie, na Tatarku sa zniesla len domáca nevraživosť. Mal som vtedy dvadsaťšesť rokov a netrúfal som si prísť k Tatarkovi a povedať mu, aký som vzrušený z toho, že ma, vtedy zahľadeného do literatúry veľkého sveta, tak intenzívne oslovilo dielo vyrastlé z našej skúsenosti a zo slovenského vedomia. Povedal som mu to až po pätnástich rokoch. Terajší francúzsky preklad Démona už nemôže knihe vrátiť napätie vymedzené dejinnou chvíľou. Možno však Démon ešte zohrá svoju rolu, až v niektorej krajine budú chcieť ľuďom vymeniť mozgy... ale pravdepodobne nebude nikdy zabudnutá hanba, ktorá sa uložila do národnej pamäti a ktorá zahorí v tvárach, kedykoľvek niekto pripomenie, ako bol Tatarka počas dvadsiatich rokov obklopený krutou nevšímavosťou a ako bolo zamlčované celé jeho novšie dielo. V našej časti sveta sa síce niečo podobné deje neustále, ale straty chudobných sú vždy o niečo tragickejšie než straty bohatých. Tatarka bude mať čochvíľa päťasedemdesiatiny. Neprajem si nič iného, než aby sa to všetko už skončilo a aby potom niekto iný ako my povedal nahlas a jasne, čím Tatarka v slovenskej literatúre bol, je a bude. “
(úryvok zo samizdatového textu Milana Šimečku z roku 1988)
