Vo svojom najnovšom diele sa Miloš Krno vracia do prvých rokov tzv. slovenského štátu. Román má dve dejové línie.
V prvej, sústredenej okolo postavy ministerského radcu Metoda Šubíka, chce autor satirickým a demaskujúcim spôsobom ukázať podstatu klérofašistického režimu, pokrytectvo vládnúcich špičiek, oháňajúcich sa frázami o bohu, rodoľubstve, mravnosti (čo však cnostnému Šubíkovi neprekáža zhrabovať príjmy z vykričaných domov). Druhá línia zasa chce ukázať tých, čo sa s fašizmom nezmierili, skupinu mladých študentov, ktorí sa pod vedením skúsených vedúcich pracovníkov púšťajú do ťažkej a nebezpečnej ilegálnej práce. Krnov román je cenným príspevkom k pochopeniu dejinných okolností, z ktorých pramení náš dnešok.
Miloš Krno - narodil sa 25. júla 1922 v Bratislave. Do literatúry vstúpil ako básnik, po oslobodení sa však väčšinou venuje prozaickej tvorbe. Vydal knihy próz: Viadukt (1946), Dve cesty (1953), Lavína (1954), Vrátim sa živý (1958), Z krajiny rannej sviežosti (1960), Živiteľka (1960), Jastrabia poľana (1963), Ťažká hodina (1965), Kým dohorela cigareta (1968), Míľový krok (1976).
Autor opisuje svoje unikátne zážitky a skúsenosti z obdobia pôsobenia na Úrade vlády, na Federálnom ministerstve zahraničných vecí, Ministerstve zahraničných vecí SR, ako aj na veľvyslanectvách ČSSR, ČSFR a SR.
Doširoka otvára okno do tajomného sveta diplomacie, ktorý je plný nielen príjemných chvíľ, ale aj nástrah a nebezpečenstiev. Spomedzi riskantných zážitkov sa vyníma rukojemnícka dráma, ktorej priamym účastníkom sa autor stal v roku 1990 na Kube. Uvádza aj mnoho ďalších zaujímavých a pikantných situácií, v ktorých, vzhľadom na rôznorodosť problémov, musel použiť širokú škálu svojich vedomostí, schopností a skúseností, čím sa čitateľom snažil priblížiť nekonečnú mnohotvárnosť profesie diplomata.
Kniha je pestrou mozaikou informácií o piatich diametrálne odlišných krajinách na štyroch kontinentoch a určite poteší čitateľov nielen z radov širokej verejnosti, ale aj začínajúcich diplomatov, ktorým môže poslúžiť ako zdroj poučenia.
L J U D M I L STOJANOV patrí medzi najvýraznejšie osobnosti súčasnej pokrokovej bulharskej literatúry. Je to autor neobyčajne produktívny a mnohostranne činný. Vydal štyri knihy rozprávok, tri knihy noviel, dva romány, deväť básnických sbierok a šesť divadelných hier. Venoval sa i literárnej histórii, kritike a publicistike, majúc pritom vynikajúci podiel v literárno-organizačných akciách bulharských spisovateľov. Literárny vývin Stojanova išiel od symbolických začiatkov ku kritickému realizmu, aby tento realizmus u neho postupne prerastal do realizmu socialistického.
MECHMED S I N A P je román, v ktorom Stojanov uvedomele pokračuje v tradíciách realistickej historickej prózy, oslavujúcej vzbury a povstania más proti tyranom, a to nielen v tradíciách bujharskej literatúry tohto druhu, ktorej predstaviteľom je Ivan Vazov, ale i v tradíciách literatúry ruskej (Puškin, Gogoľ, Tolstoj). Stojanov sviežo rozviedol fabulu o smelom hrdinskom jednotlivcovi, ktorý sa postavil na čelo ľudových más, aby im vybojoval právo na slobodný život. Osud tohto ľudového hrdinu je takýto: v mladosti prežil trpký osud siroty poddanských rodičov, potom ako Jánošík z našich ľudových povestí išiel do sveta skusovať a do rodného kraja sa vrátil s odhodlaním hoci i násilím vybojovať pre seba a pre svojich kúsok chleba a právo na slobodnejší život. No hoci boj, ktorému Stojanovov hrdina posvätil svoj život, skončil vtedy porážkou, v bulharskom ľude ostala živá idea, za ktorú bojoval. Román Mechmed Sinap vyšiel po prvý raz v Sovietskom sväze vtedy, keď v Bulharsku vládol ešte fašizmus.
»Mechmed Sinap« vychodí ako 52. sv. edície »Svetová próza«, ktorú rediguje Miro Procházka. Obálka a ilustrácie sú dielom akademického maliara Štefana Bednára.
Vladimír Mináč (nar. 1922) patří dnes i u nás k nejčtenějším autorům. Vydobyl si toto místo velikou ideovou a uměleckou silou románové trilogie z období války, Slovenského národního povstání a doúnorového období, ve které podal promyšlenou filosofii nejnovějších slovenských dějin, osobitou koncepci moderního člověka naší doby, člověka, jenž temnými víry války a očistným patosem boje proti fašismu a zdegenerované buržoazii dochází nakonec po strastiplném hledání ke komunismu.
Stejnou myšlenkou byla nesena i povídková díla ze současnosti, naposledy kniha Zapadlý kout, která vyšla také v edici Život kolem nás. Na tuto tradici navazuje nyní Mináč žánrově rozsáhlejší prací Nikdy nejsi sama, milostným příběhem o Marině a Žoržíkovi, kde polemicky a bojovně vyslovuje svůj názor na dnešní mladou generaci. Jsou to opět praví Mináčovi hrdinové - lidé zdraví a prostí, bojovní a neučesaní, lidé s hlavou ve větru. Je to kniha protikonvenční. O skutečných činech a skutečných citech.
Romantická Meg, nezkrotná Jo, nenápadná Beth a rozmazlená Amy. Čtyři sestry, jež musejí čelit stesku po tatínkovi, který bojuje v občanské válce, chudobě či vážné nemoci, ale hlavně svým vlastním ambicím, tužbám a malým nectnostem. Čtyři dívčí hrdinky, jež postupně dospívají, zakládají vlastní rodiny a poznávají velké lásky, velké smutky, všední strasti i nevšední krásy života. To jsou proslulé Malé ženy, které se již po generace zapisují do srdcí stále nových čtenářů nejen v Americe, kde si získaly status rodinné klasiky a věčného bestselleru.
Tento nový překlad poprvé po více než sto letech představuje českým čtenářům Malé ženy v kompletní nezkrácené podobě včetně druhého dílu, jenž sleduje další osudy sester Marchových.
Americká spisovatelka Louisa May Alcottová (1832-1888) byla dcerou významného transcendentalisty A. B. Alcotta, ale svým věhlasem otce zcela zastínila. Prožila zajímavé dětství a mládí mezi idealistickými sociálními reformátory a brzy začala pracovat jako učitelka a guvernantka, aby pomohla živit rodinu. Od útlého věku měla literární sklony. Už v devatenácti přispívala do různých časopisů, kromě vážné tvorby psala i komerční romantické a napínavé povídky a její spisovatelská činnost jí postupně umožnila plně se osamostatnit. Až úspěch Malých žen jí však přinesl vytouženou slávu a skutečnou finanční nezávislost, takže mohla zajistit celé rodině lepší život a ještě se angažovat v hnutí za ženská práva. Plně se věnovala kariéře a nikdy se neprovdala. V posledních letech života se starala o nemocné rodiče a osiřelou neteř. Zemřela po vleklé nemoci v pětapadesáti letech.
Ešte v roku 1999, keď Slovenská republika nebola ani pozvaná na rozhovory o členstve v Európskej únii a stála pred bránami OECD, mala vládna koalícia nad opozičnými stranami desaťpercentnú preferenčnú prevahu. V septembri roku 2000, keď sme s Úniou absolvovali mimoriadne úspešné rokovania o budúcom členstve a stali sme sa tridsiatym členským štátom OECD, zaznamenali vládne strany v súťaži s opozičnými stranami a Ficovým Smerom takmer dvadsaťpercentnú stratu. Pretože SDK, SDĽ, SMK a SOP pred dvoma rokmi získali v parlamentných voľbách o 22 percent hlasov viac ako opozícia, je zjavné, čo sa stalo. Podľa najvyššieho arbitra, slovenského voliča, vládna koalícia nesplnila jeho očakávania. Ak by sa na tomto stave nič nezmenilo, po budúcich voľbách by sa vedenie krajiny opäť mohlo vrátiť do rúk tých politických síl, ktoré ju takmer Šesť rokov udržiavali v jej zaostávaní...
Marián Leško si preto podrobnejšie všíma pôsobenie dvanástich príslušníkov vládnucej politickej elity, jeho ambíciou však nie je predložiť komplexný obraz každej postavy, ale skôr naznačiť, čím ona osobne prispela k nespokojnosti obyvateľstva. Táto kniha predovšetkým sleduje, čím predstavitelia vládnej garnitúry odpudzujú, znechucujú, poburujú alebo deprimujú tých, ktorí ich pred dvoma rokmi volili. A pokúša sa sformulovať dôvody, pre ktoré by sa koaliční politici nemali spoliehať, že sa o ďalšie dva roky na nich opäť usmeje šťastie v podobe voličskej priazne.
Marián Leško (1954) je popredný slovenský politický komentátor a autor viacerých kníh - okrem bestselleru Mečiar a mečiarizmus (1996) napísal tiež Ľudia a ľudkovia z politickej elity (1992) a Slovenské tango z roku jeden (1993). Od roku 1996 je komentátorom denníka SME, pravidelne tiež spolupracuje s Rádiom Slobodná Európa.
Jedenásťročná Pip Mackenzieová trávi leto so svojou matkou Ophélie na sanfranciskej pláži. Osamelé dievča poznačené tragédiou tam jedného dňa spozná maliara Matta Bowlesa. Pip mu pripomína jeho vlastnú dcéru, o ktorú prišiel pri rozvode a on jej, naopak, nahrádza mŕtveho otca. Matt zistí, že Pip má talent na kreslenie, a tak sa ponúkne, že ju bude učiť. O ich hodinách kreslenia nik nevie, preto je Ophélie šokovaná, keď nájde svoju dcéru na pláži s cudzím mužom. Počiatočnú nedôveru postupne vystrieda náklonnosť, z ktorej sa časom vyvinie priateľstvo. Matka a dcéra sa pod nežnou starostlivosťou svojho nového priateľa pomaly začínajú liečiť zo starých tráum, opäť sa usmievať a znovuobjavovať stratené pocity.
Na konci leta sa Ophélie a Pip musia vrátiť do mesta, no aj naďalej ostávajú v kontakte s Mattom. Ophélie sa pripojí k dobrovoľníckej skupine pomáhajúcej bezdomovcom – táto práca je súčasťou terapie, ktorá má obnoviť rovnováhu v jej živote. Zdá sa, že všetko je na najlepšej ceste k šťastiu, no zrazu do ich životov opäť zasiahne krutý osud. Matt musí nečakane vyriešiť nedokončenú záležitosť z minulosti a Ophélie zradí osoba, ktorej až doteraz bezvýhradne dôverovala...
