FRANK, BRUNO
CERVANTES
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1962
edícia SPKK (155)
1. vydanie, 52.000 výtlačkov
beletria, román, literatúra nemecká, životopisy,
272 s., slovenčina
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal ošúchaný
0,40 € DAROVANÉ
*gopal3**printer*
BRUNO FRANK - O niečo starší druh a priateľ Thomasa Manna, s ktorým zdieľal aj osud antifašistického emigranta, patri medzi nemeckých spisovateľov-humanistov. Už v drámach (Sestry a cudzinec, Dvadsaťtisíc, Búrka v pohári vody, Generál a zlato) i v prózach (Politická novela, Kňažná, Trenck, Dcéra) formovala sa táto jasná črta jeho umenia. Osobné utrpenie i osud národa, privedeného Hitlerom až na pokraj záhuby, a napokon smrť a skaza miliónov ľudí za druhej svetovej vojny prehĺbili Frankovo umelecké vyznanie filozofiou dobra uplatňovaného za najhoršieho násilia. Našiel si pre to historickú obdobu v časoch vlády Filipa Druhého Španielskeho. Vtedajšia mystická a zároveň tupá katolícka inkvizícia, ktorá sa rozhodla ohňom a mečom vyhubiť všetkých kacírov, preverovanie španielskej rasovej čistoty, kráľova nenásytná túžba po svetovláde, za ktorú strašne platil španielsky ľud, celé Filipovo vladárenie z kráľovskej hrobky v Escoriali - to symbolicky i bezprostredne pripomínalo vládu fašizmu. Brunovi Frankovi tvoria však tieto okolnosti len pozadie, rámec pre hlboko precítené spodobenie osudu veľkého tvorcu „rytiera smutnej postavy" dona Quijota.
MIGUEL CERVANTES - patril k španielskemu najnižšiemu rytierstvu a bol synom chudobného lekára. Ako mladík vstúpil po skončeni univerzity do služieb dobrotivého kardinála Aquavivu a sprevádzal ho do Ríma. Po smrti svojho ochrancu stal sa vojakom a zúčastnil sa slávnej námornej bitky pri Lepante, v ktorej prišiel o ruku. Na spiatočnej ceste do vlasti prepadli ho piráti, odvliekli do Alžíra, kde videl a prežil neuveriteľne krutý osud otroka. Ale ani po oslobodení a návrate do Španielska nečakal ho úrad alebo uznanie hrdinských zásluh. Po trpkom strádaní a životných skúškach uchytí sa napokon v nenávidenom zamestnaní; prechádza na svojom chudom koňovi alebo oslovi zbedačeným krajom a rekviruje, čo sa len dá, pre Filipovu dobyvateľskú armádu. Ani na literárnom poli (epos Galatea, Poučné novely, niekoľko drám a komédií) nemá úspech. Iba dvojdielny román, ktorý napísal až na sklonku svojho života, s názvom DON QUIJOTE DE LA M A N C H A, získal mu nesmrteľnosť. Mala to byť pôvodne len paródia na rytierske romány. Nešťastný rytier, pomätený čítaním tejto lektúry, vyberie sa do sveta, aby vykonal hrdinské činy a bránil všetkých ukrivdených a utláčaných. Dostane so mu zakaždým len výsmechu a poníženia, lebo namiesto s nepriateľom bojuje s veternými mlynmi a používa smiešnu zbroj. Ale samotné jeho úsilie nie je zdrojom komičnosti a posmechu. Sám don Quijote preberie sa na smrtelnej posteli zo svojho ošiaľu mŕtvymi románovými ideálmi a nastoľuje víťazstvo reálneho dobra a pravdy. MIGUEL CERVANTES I DON QUIJOTE, ktorého vytvoril, sú na sebe bezprostredne závislí podstatou svojich názorov i trpkých životných údeľov. Preto román Bruna Franka e Cervantesovi stal sa popri svojej jemnej farbitosti tiež vnútorne prežiareným vysvetlením súvisu medzi tvorcom a jeho dielom, nesúcim rovnako znaky osobitosti ako znaky národnej španielskej povahy. Cervantesovo dielo uzavrelo do seba aj epochu, v ktorej vzniklo, no predovšetkým to, čo ju pretrvalo odkazom čistej a obetavej ľudskosti.