EDIGEY, JERZYPENZIÓN NA POBREŽNEJ CESTE / VRAŽDY PODĽA ABECEDY
(Pensjonat na Strandvägen / Alfabetyczny morderca)
Pravda, Bratislava, 1985
edícia Členská knižnica Pravda
preklad Matej Andráš
prebal Karol Rosmány
1. vydanie, 40.000 výtlačkov
75-035-85
beletria, román, detektívky, literatúra poľská,
336 s., slovenčina
hmotnosť: 400 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
0,10 € DAROVANÉ
*mikpa*
Poľský autor kriminálnych románov Jerzy Edigey (1912—1983) je dobre známy nielen doma, ale aj za hranicami svojej vlasti. S niektorými jeho dielami sme sa mali možnosť stretnúť aj v Československu. Teraz predkladáme slovenskému čitateľovi jeho ďalšie dve detektívky, ktorých námet autor čerpá z prímorského švédskeho letoviska a z pomyselného malého sliezskeho mestečka.
V prvej z nich, v Penzióne na Pobrežnej ceste, tiché ovzdušie luxusného penziónu rozruší násilná smrť bohatej vdovy, majiteľky prosperujúcej vývoznej a dovoznej firmy. Všetko nasvedčuje tomu, že ide o lúpežnú vraždu. Vyšetrovanie dostáva na starosť mladý kriminalista Magnus Torg, ktorý po dvoch týždňoch usilovného pátrania nazhromaždí dosť dôkazov proti vrahovi a prekvapivo uzatvára celý prípad.
Základný motív aj názov svojho druhého románu Vraždy podľa abecedy autor prevzal od anglickej spisovateľky Agathy Christieovej, ale dej presadil z londýnskych klubov do poľského prostredia. Príbeh románu sa odohráva v malom provinčnom meste Zabiegowe, kde šarapatí záhadný vrah či šialenec, ktorý si vyberá obete podľa abecedného poradia. Keď vyšetrovanie uviazne na mŕtvom bode, na pomoc miestnej bezpečnosti prichádza mladá, energická a ctižiadostivá poručíčka. Pokúša sa nájsť súvislosť a spojovací článok medzi všetkými prípadmi, a keď sa jej podarí vniknúť do každodenného života Zabiegowa, nájde aj stopu, kľúč k odhaleniu tajomného vraha.
Obidva romány, ktorým nechýba spád, dramatické zápletky a napätie do poslednej chvíle, sú pre pozorného čitateľa nielen kriminálnymi príbehmi, ale aj sociologickými štúdiami, ktoré mu veľa napovedia o živote vo Švédsku a povojnovom Poľsku.
Ľudia, ktorí využívali „tetkine“ služby, sa tým pred bezpečnosťou nechválili. Našťastie však v malých mestách panuje zvyk, že ženy popoludní vysedávajú pri oknách a ohovárajú chodcov. Tak tomu bolo aj v tú kritickú sobotu na Świerczewského ulici. Bez väčších ťažkostí sa preto podarilo zostaviť zoznam klientov, ktorí v ten deň navštívili domček, ba dokonca aj zistiť poradie, v akom mizli za pohostinnými dverami Márie Borzeckej.
Ostatný si z domu odniesol pollitrovku Marián Palicki. Pri vypočúvaní sa neochotne priznal, že navštívil Borzeckú okolo pol deviatej večer. Už sa zmrákalo. Tvrdil, že keď od dôchodkyne odchádzal, bola celá a zdravá.
Bezpečnosť držala Palického vo väzení štyridsaťosem hodín. Prokurátor na ďalšie väzenie nedal súhlas, pretože ani na tele, ani na šatách zadržaného sa nenašli stopy krvi, ktoré by sa tam museli zistiť, keby bol Palicki skutočne vrahom. Nič nesvedčilo o tom, že by bol oblek v posledných dňoch pral alebo čistil. A chýbal aj motív zločinu. Ten pijan, stály „tetin“ klient, by mal zabiť svoju zásobovateľku?
Keď sa zotmelo a pozorovateľky už zatvorili okná, aby sa venovali svojim povinnostiam, ktosi vkĺzol do domčeka a jeho majiteľku zavraždil. Musel to byť jej dobrý známy, keď ho bez akýchkoľvek ťažkostí pustila dnu. Bola veľmi opatrná, cudzím neotvárala, bála sa ani nie tak zlodejov, ako donášačov, ktorí jej znepríjemňovali život. O tejto jej dôvere svedčil tiež spôsob, akým bola vražda spáchaná. Keď bola Borzecká obrátená chrbtom, útočník pokojne siahol po sekere, čo stála v kúte, a ňou nič netušiacu ženu ovalil.
Z fotografií, ktoré si Śliwińská pozerala, vyplýval ešte jeden záver. Celé tylo bolo rozdrvené úderom vedeným neobyčajnou silou, takže vrahom musel byť muž, a to muž silný, možno fyzicky pracujúci, ktorý sa často oháňal sekerou.
Na kredenci ležalo niekoľko červených stozlotoviek, menšie bankovky a zopár mincí. Vrah sa peňazí nedotkol, hoci z polohy tela zabitej sa dalo súdiť, že keď sa zločinec rozohnal, stál práve pri tom kuse nábytku.
Nič nenasvedčovalo ani tomu, že by bol niekto zločinca vyplašil. Bezpečnosti sa nepodarilo zistiť, či sa niektorý „tetin“ zákazník máme k nej dobýjal neskoro večer alebo v noci. Vrah Borzeckej bol veľmi sebaistý. Pokojne zamkol byt kľúčmi, ktoré našiel v byte svojej obete, a potom ten zväzok nedbanlivo pohodil v záhradke, deliacej domček od ulice. Bezpečnosť našla: ležať kľúče necelé tri metre od chodníčka.
Śliwińskú, ktorá pozorne študovala všetky podrobnosti, zaujal opis domčeka. Skladal sa z dvoch miestností, z kuchyne a izby, a spolu s malou záhradou bol majetkom Márie Borzeckej. Zločin bol spáchaný v kuchyni. Ta viedli aj vchodové dvere. V kuchyni bolo jedno okno, v izbe však už dve. Všetky boli zamrežované. Dvere, obité z vnútornej strany hrubým plechom, boli zabezpečené až tromi zámkami. Jedna z nich bola moderná, zložitej konštrukcie, ktorá aj skúsenému odborníkovi dá veľa práce. Nemožno ju otvoriť obyčajným oloveným pakľúčom alebo pomocou oceľového, ľahko zahnutého drôtu, ako to býva pri väčšine i solídne vyzerajúcich zámok, v praxi neznamenajúcich najmenšiu prekážku pre zlodeja. Aby sa príslušníci bezpečnosti mohli dostať dnu, museli vybiť okno a prepíliť mreže. Až potom sa mohol najštíhlejší zabiegowský vyšetrovateľ pretiahnuť dnu a otvoriť dvere. Kľúče našli v tráve oveľa neskoršie.
Tento solídny zabezpečovací systém v skromnej chatrči poručíčku veľmi prekvapil.
Žeby sa chudobná vdova bola bála prepadnutia a lúpeže? Alebo azda mala smrteľného nepriateľa, ktorý si nerobil zálusk na jej skromný majetoček, ale striehol na jej život?
Tragická smrť staršej ženy akoby úplne potvrdzovala tieto obavy.
Komu však záležalo na starenkinom zavraždení? Bezpečnosť našla v byte dokopy niešo vyše devätnásťtisíc zlotých. Barbora Śliwińská ako pracovníčka VB vedela, že ľudí neraz zabíjajú pre oveľa menšie sumy. Ale tu išlo o čosi iné, veď vrah nevzal ani halier.
Mária Borzecká mala dve deti. Syna, absolventa krakovskej Banícko-hutníckej vysokej školy, ktorý pracoval v istej bani v Sliezsku, a dcéru. Dievčina skončila vo Vratislavi zdravotnícku školu. Tam aj pracovala niekoľko rokov vo
