PRAUSE, GERHARD
ORGIE CISÁRA TIBERIA
(Niemend hat Kolumbus ausgelacht)
Epocha, Bratislava, 1970
edícia Členská knižnica
prebal Ľudovít Hanák
1. vydanie, 18.500 výtlačkov
75-056-70
história
228 s., čb fot., slovenčina
hmotnosť: 322 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal po krajoch ošúchaný
0,80 € PREDANÉ
*zukol5* in *H-parap*R4
Gerhard Prause, narodený roku 1926, skončil po vojne, ktorá rušivo zasiahla do jeho života, hamburskú univerzitu, kde študoval nemeckú literatúru, filozofiu, dejiny staroveku, stredoveku a novoveku, ako aj filozofiu. Ešte počas štúdia začal byť novinársky činný a teraz je už dlhoročným novinárom, zodpovedným redaktorom pre vedu a výskum. Zasahuje aj do oblasti rozhlasu a televízie, pre ktorú natočil asi 49 krátkych filmov o rôznych historických udalostiach. Svojou prvou knihou „História Iudstva“ dosiahol veľký úspech.
V knihe, ktorú dostáva do rúk slovenský čitateľ, sa pustil do falzifikátov, lží a legiend, často zmenených na osudné klišé, vzdialené na míle od historickej skutočnosti. Mnohé z nich pretrvali stáročia a ešte aj dnes sa v svojej prvopočiatočnej podobe učia na školách.
A tak sa dozvieme, že Kolumbovi sa nik neposmieval preto, že pokladal našu zem za guľu, lebo v tých časoch sa už dávno nepochybovalo o guľatosti našej planéty, že Luther nepribil svoje tézy proti odpustkom na bránu wittenberského chrámu, že cisár Tibérius nebol zhýralcom a Tacitus objektívnym historikom, o tom, že bastila nebola vzatá útokom a Galilei neprávom vošiel do dejín ako martýr. No neukazuje len, ako ľahko sa z pravdy stane lož, ale neustále prízvukuje, že historická pravda vychádzajúca najavo je oveľa ľudskejšia, živšia a pôsobivejšia než legenda či čítankový príbeh, ktoré ozajstnú pravdu nielen skrášľujú, ale ju väčšinou aj úplne falšujú, a burcuje proti konformnosti.
Čitateľ, siahajúci po tejto knižke, dostáva do rúk zaujímavú a dobrú literatúru faktu.
Tretia kapitola
LEGENDA O PRIBITÍ LUTHEROVÝCH TÉZ
Zdá sa, že len velmi málo pilierov nášho všeobecného vzdelania má také pevné základy ako tvrdenie, že 31. októbra 1517 Luther vyvesil svojich 95 téz na bránu zámockého kostola vo Wittenbergu. Každoročne celý protestantský svet v tento deň oslavuje sviatok reformácie, lebo podľa učebníc touto udalosťou sa začalo reformačné hnutie. Celé stáročia sa traduje legenda o vyvesení téz Lutherom nielen na hodinách vyučovania pre konfirmandov, ale aj na školách, kde sa napokon dejepis podáva dosť zjednodušene, no nemožno z toho vyňať ani univerzity. Takmer vo všetkých učebniciach dejepisu sa dočítame, ako augustínsky mních Martin Luther v onú povestnú sobotu pred Všechsvätými napoludnie, tesne pred dvanástou, vybral sa z Čierneho kláštora do zámockého kostola, vzdialeného od kláštora asi štvrť hodiny chôdze, a tam na severnú bránu vyvesil svojich 95 téz. Silné údery kladiva rebelujúceho mnícha bolo vraj počuť až do Ríma.
Tento opis udalosti sa tak hlboko vryl do nášho vedomia, že takmer nikomu nenapadlo sa spýtať, odkiaľ vlastne tak podrobne vieme o spomínanej udalosti. Každý sa odvoláva na tradovanie, že správa pochádza od očitého svedka. Predpokladá sa, že je to rukopis Lutherovho priateľa Johannesa Schneidera z Eislebenu, nazývaného tiež Agricola. V latinských záznamoch, ktoré sa pokúsili vysvetliť udalosti z 31. októbra 1517, sa hovorí: "... ako môžem dosvedčiť“ — po latinsky „me teste“. Z toho sa usudzovalo, že priateľ Agricola bol pri tom, keď Luther priklincoval svoje tézy na kostolnú bránu.
Niekedy však aj očití svedkovia naraz zlyhajú. Stalo sa to aj v tomto prípade. Na vine nebol svedok, ale historici. Zle ho pochopili. Roku 1961 vedec Hans Volz, Lutherov životopisec, oznámil, že povestné „me teste“ — „ako môžem dosvedčiť“ — vôbec nie je v texte. V skutočnosti je tam napísané „modeste“, t. j. „skromne“. Teda po stáročia sa tradoval jednoduchý omyl, vyplývajúci z nesprávne prečítaného textu. To znamená pasáž v známom wittenberskom rukopise, tak dlho pokladanom za správu očitého svedka, v skutočnosti znie takto: „Roku 1517 predložil Luther vo Wittenbergu na Labe podľa starých univerzitných zvyklostí isté tézy na diskusiu, ale veľmi skromne a bez toho, aby chcel na niekoho nadávať alebo ho uraziť. “
Tak často citovaná správa očitého svedka vlastne neexistuje. O tom už nemožno pochybovať. Ale to ešte nie je všetko. Keď sa napokon v záujme toho, aby sa zo starej obľúbenej predstavy zachránilo, čo sa zachrániť dalo, celý text pozornejšie prečítal, bolo možné len skonštatovať, že v spomínanej správe sa vôbec nehovorí o tom, že tézy boli pribité na bránu, ani o tom, že sa to stalo napoludnie o dvanástej hodine, ba dokonca ani to, že to bolo 31. októbra. Nehovorí sa ani o zámockom kostole. Teda to, čo napísal Lutherov priateľ, vôbec nie je správa očitého svedka, ani len opis priklincovania téz na bránu, ale je to len konštatovanie, že Luther roku 1517 predložil na diskusiu „všeobecné tézy“.
Do tohto miesta sa zadrapili katolícky cirkevný historik prof. dr. Erwin Iserloh a evanjelický farár a Lutherov životopisec Heinrich Steitz. Chceli presne zistiť, čo sa vlastne stalo vo Wittenbergu onoho povestného 31. októbra 1517. Odpoveď, alebo opatrnejšie povedané, istú odpoveď dal sám Luther. Najprv vyšlo najavo, čo Lutherovi životopisci už dávno vedeli, ale to nerozkričali do sveta, no laikov to veľmi
.........................................................................................................................
... posledná veta ...
Ale problém nie je v tom, ako legendy vznikajú, problém je v nebezpečenstve, že keď už raz vznikli. stávajú sa nesmrteľnými.
STREDNÉ SLOVENSKO
