GREEN, MAURUS
ZOMRELA, ALE ŽIJE
Príbeh Marie Orsoly
(She died She Lives, In Search of Maria Orsola)
Nové mesto, Bratislava, 1998
edícia Príbehy a svedectvá
preklad Vladimír Hirko
obálka Ladislav Vančo
1. vydanie
ISBN 80-85487-52-7
náboženská literatúra, životopisy,
144 s., slovenčina
hmotnosť: 155 g
mäkká väzba
stav: veľmi dobrý
1,00 € PREDANÉ
*gopal2* in *H-parap*R5
Maria Orsola zomrela ako pätnásťročná, no okolo seba zanechala nezmazateľnú stopu. V čom teda spočíva jej výnimočná príťažlivosť? Prečo sa autor, ktorý ju nikdy nepoznal, pustil písať túto knihu? A prečo sa mnohí iní púšťajú do toho istého hľadania? Maria Orsola a jej priatelia našli nový spôsob, ako spoločne žiť a hľadať Boha. A hoci nebola nejakým výnimočným členom skupiny, všetko to veľmi intenzívne prežívala. Jej úsilie premeniť tento objav na drobné - pre ňu to znamenalo predovšetkým boj so svojím temperamentom - pretrvalo v jej denníkoch, v listoch, ktoré napísala a v živých spomienkach rodiny a priateľov. Maria Orsola nezomrela, žije naďalej - aj v tých, ktorých životy zmenila.
ÔSMA KAPITOLA
Prelom
Keď niekto neviditeľný vedie tvoj život, skôr či neskôr sa jeho skrytá aktivita ukáže cez tvoju osobu aj navonok. „Môj Otec pracuje doteraz, aj ja pracujem. “ (Jn 5, 17) Ak Maria poznala tieto slová, zdá sa, že si ich dosah uvedomila až po návrate do Valia. Osláviť Boha bolo to najdôležitejšie v jej živote a túžila po tom, aby sa vedela úplne oddať jeho vôli, ale čosi ju ešte zdržiavalo. Bolo to, ako keď sa motýľ nemôže dostať na svetlo a bije krídlami do okna, neuvedomujúc si, že mu ho musí najprv otvoriť neviditeľná ruka.
Ale táto ruka bola bezmocná, kým Maria nedala súhlas, a ten nemohla dať, kým si myslela, že všetko závisí od nej samej. Možno sa modlila tak, ako keby všetko záviselo od Boha, ale kým o tom nebola presvedčená v hĺbke svojho bytia, jej modlitba nebola pravá. Ešte stála pred úlohou dopracovať sa k pochopeniu, aká podstatná je jeho skrytá práca v jej duši; aká je táto práca zodpovedná za každý krok na jej ceste k nemu; ako jej práca zatiaľ spočíva len vo vyslovovaní súhlasu s každou jeho výzvou, i keď sa jej zdá, že všetko úsilie je jej vlastné. Ešte sa nedopracovala k tomu, aby v hĺbke svojej bytosti cítila plnosť a silu jeho slov: bezo mňa nemôžete nič urobiť. “ (Jn 15, 5)
Nie je jednoduché odvážiť sa ísť ďalej, ako je denné „áno“ Božej vôli, nie je jednoduché vzdať sa všetkého úsilia o kontrolu vlastného života a konečne zvolať: „Veď ma, Pane! Som tvoj! “ Mnohí ľudia nie sú schopní urobiť tento krok prv, ako sa ich svet úplne zosype, pretože len úplné ochabnutie im môže ukázať, že už absolútne nevládzu urobiť ani krok bez požiadania o Božiu pomoc. Zdá sa, že to sa dialo s Mariou. A všetko sa to odohralo v rozpätí troch týždňov. Zrazu sa jej všetko zrútilo, ona sa všetkého vzdala a Boh sa jej ukázal. Ukázal sa jej v úplne novom svetle ako Láska. Bolo to, ako keby bol on, Láska, v úzadí čakal na znamenie, aby mohol vstúpiť do plného svetla a ponúknuť sa jej ako jediné riešenie. A tým znamením bolo objavenie jej slabosti. Vo svojej rytierskosti však neočakával, že Maria bude vo svojej slabosti volať o pomoc. Keď však táto výzva predsa prišla, konal bleskurýchlo, lebo vedel, čo Maňa nemohla vedieť: že čas, ktorý jej zvyšoval do konca života, bol veľmi krátky.
Začalo sa to koncom septembra obdobím sebaľútosti:
„Maria! - to Marinella volá Marisu. Maria sem, Maria tam, ale nikto nikdy nepríde za mnou. Zaradili ma do skupiny len preto, že viem zaspievať najvyššie tóny, pretože viem zaspievať tie dve piesne. Inak čím som pre nich? Ničím. Ak sa vyskytne čosi, čo viem dobre robiť, zavolajú ma. Na zájazde ma chcú len preto, aby mohli zaradiť do programu tie dve skladby.
Bussoneová, Maria Orsola! Kto je to? Po prvé, niekto so škaredým menom. Po druhé, nevychované dievča, ktoré odvráva, robí zle druhým, je nezbedné, skazené, skoro vôbec nemiluje a nie je na nič súce. To som ja, odstrčená, ktorú druhí ťahajú za sebou, ak ju potrebujú. Som schopná len bláznovstiev, iba sa zosmiešňovať v očiach druhých a navonok ukazovať svoje chyby.
Poznala som niekedy Ideál? Keby som chodila na zájazdy, aby som sa bláznila s nejakým chlapcom, bolo by všetko o toľko jednoduchšie. Nikto ma nemá rád! Počas skúšok sa nik neusmeje a nepovie:, Hore hlavu, držím ti palce! ´ Keď spievam, každý si robí, čo chce, rozprávajú sa, smejú, vtipkujú s inými. Potom prídu a robia mi výčitky, že som slabo spievala, že do spevu nevkladám srdce... Tu prichádza mama a opýta sa ma, či zvládnem dve písomné úlohy týždenne, keď musím ísť dvakrát v týždni na hodinu spevu, a ešte na tretiu hodinu gitary k donovi Gigimu. Skrátka, chce, aby som sa vzdala gitary.
Fajn, nechám tak gitaru. Prestanem hrať. Je mi to jedno! Veď aj tak nie som schopná utiahnuť to všetko. Nič to, život je aj tak krásny. La vie, la vie, c’est la vie!
Aká som len skazená! Ako len týram mamu! Ona vôbec nechce, aby som sa vzdala gitary. Chce len, aby som si všetko rozmyslela a našla spôsob, ako to všetko zladiť. Rozhodla som sa však. Mám toho po krk! Vzdávam sa gitary. “
PAVLÍKOVÁ, ŠARLOTA
